Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoE/197/2016

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Chovanka a členov senátu JUDr. Juraja Babjaka a JUDr. Jána Deáka, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o. so sídlom v Bratislave, Martinčekova č. 13, IČO: 50 361 36, proti povinnému: S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. č. XX, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 305,67 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom so sídlom Exekútorského úradu Borovianska č. 17, 960 01 Zvolen pod spisovou značkou EX 2144/15, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 13Er/167/2015-16 zo dňa 16.06.2016, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáhal vedenia exekučného konania na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 pod spis. zn. IK-B/0412/0041 zo dňa 07.09.2012. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu zo Zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného Poštovou bankou, a.s. so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie č. 4, IČO: 31 340 890 a povinným dňa 05.03.2007 (ďalej aj „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“). Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať nárok oprávneného a vo veci rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 9.2 Obchodných podmienok pre úver (ďalej aj „OP“), ktoré sú integrálnou súčasťou zmluvy o úvere.

3. Súd prvej inštancie konštatoval svoju zákonnú povinnosť v každom štádiu exekučného konania aj bez návrhu skúmať, či exekúcia prebieha na podklade vykonateľného exekučného titulu, preto skúmal, či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu. Zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, a to o odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán, podľa toho, či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Uvedené vo vzťahu k pôsobnosti smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách konštatoval Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-488/11 Dirk Frederik Asbeek Brusse, Katarina de Man Garabito proti Jahani BV, zo dňa 30.05.2013 (body 29-30). Z hľadiska vyslovenia záveru o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je preto relevantná tá skutočnosť, že

spotrebiteľom je osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, pričom dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti. S ohľadom na predmet činnosti veriteľa, ktorý je bankou súd poukázal na to, že v právnom vzťahu na základe zmluvy je v postavení dodávateľa. Pokiaľ ide o postavenie povinného, súd nemal pochybnosť, že by v rámci zmluvného vzťahu konal v rámci podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, preto ho súd posúdil ako spotrebiteľa a priznal mu právnu ochranu, ktorá mu ako spotrebiteľovi podľa právnych noriem prináleží. Pritom vychádzal v rámci eurokonformného výkladu zo širšieho vymedzenia pojmu spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutého v ust. § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Na základe uvedeného súd aplikoval na predmetný právny vzťah normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere.

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval svoju právomoc posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k inej zmluve v rámci prieskumnej právomoci vyplývajúcej z ust § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd preskúmava či ustanovenia takejto dohody nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve a či zmluvné dojednania účastníkov zmluvného vzťahu boli, resp. neboli dojednané individuálne, v ktorom prípade by boli vylúčené z obsahového prieskumu v tom zmysle, či ide o neprijateľné zmluvné podmienky.

5. Súd prvej inštancie pri posudzovaní neprijateľnosti rozhodcovskej doložky aplikoval vnútroštátne právo, predovšetkým ustanovenia V. hlavy 1. časti Občianskeho zákonníka, pričom ne/prijateľnosť konkrétnych zmluvných dojednaní posudzoval v súlade s cieľmi nastolenými smernicou 93/13/EHS, tak ako to opakovane vo svojej judikatúre vyjadril aj Európsky súdny dvor. Pritom vykladal a na prejednávanú vec aplikoval nielen ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (§ 53 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2007), ktorého obsahom je demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, ale aj tzv. generálnu klauzulu v čl. 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko v čase uzavretia zmluvy o úvere sa vo výpočte neprijateľných podmienok obsiahnutom v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka nenachádzala klauzula týkajúca sa rozhodcovskej doložky, ktorá bola do tohto výpočtu neprijateľných podmienok doplnená až od 01.01.2008, súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní ne/prijateľnosti rozhodcovskej doložky z generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Základným kritériom generálnej klauzuly je identifikácia, či zmluvné dojednanie, ktorého obsah je predmetom posúdenia, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie poukázal na to, že dojednanie o právomoci rozhodcovského súdu obsiahnuté v rozhodcovskej doložke svojimi dôsledkami napĺňa kritérium značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa aj tým, že obsahuje presne určený rozhodcovský súd, ktorého výber spotrebiteľ nemal možnosť akokoľvek ovplyvniť. Vzhľadom k tomu, že osoba rozhodcu, v danom prípade rozhodcovského súdu, bola v rozhodcovskej doložke vopred uvedená a povinný v postavení spotrebiteľa nemal možnosť výber tejto osoby akokoľvek ovplyvniť, tak táto skutočnosť sama o sebe vyvoláva dôvodné pochybnosti o nestrannosti rozhodcovského súdu vo vzťahu k účastníkom konania, najmä oprávnenému, pretože súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený svoje pohľadávky z podnikateľskej činnosti opakovane uplatňuje pred tým istým rozhodcovským súdom, ktorý je uvedený aj v predmetnej rozhodcovskej doložke. Oprávnený svoje pohľadávky z podnikateľskej činnosti opakovane uplatňuje pred tým istým rozhodcovským súdom, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Už samotná skutočnosť, že na prejednanie a rozhodnutie vzájomných sporov rozhodcovská zmluva určuje rozhodcovský súd v mieste sídla dodávateľa, vykazuje známky nekalého dojednania v dôsledku zhoršeného postavenia spotrebiteľa.

7. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka upravená vo Všeobecných obchodných podmienkach napĺňa znaky neprijateľnej podmienky podľa s ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká bola už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade rozhodcovský rozsudok nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

8. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie alebo aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

9. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č. 244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere, ako aj v ďalších súvislostiach sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.

10. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez jeho účasti a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy, predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal vôľu povinnej, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím došlo k porušeniu princípu zmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001 uviedol, že aj právna úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská doložka jeho právny predchodca postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi Poštovou bankou, a.s. a povinným došlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

11. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 konštatoval, že v exekučnom konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite.

12. Oprávnený nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/ EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva

vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.

13. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

15. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. IK- B/0412/0041 zo dňa 07.09.2012. Oprávnený si uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 05.03.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.

16. V čl. 3 bode 3.7 povinný ako klient banky svojim podpisom potvrdil, že právny predchodca oprávneného, ktorým je Poštová banka, a.s. so sídlom v Bratislave, si splnil povinnosť v zmysle § 93b zákona o bankách.

17. V čl. 9 bode 9.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere podľa jej čl. 3 bodu 3.1 „zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Poštovej banky, a.s. na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B (ďalej len „rozhodcovský súd“) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa zaviazali rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadiť s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania bola určená Bratislava.“

18. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

21. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať

a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

22. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

23. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá dňa 05.03.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase podpísania zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy o úvere bola konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

24. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len zmluvu úvere odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že akékoľvek spory vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou o úvere budú riešené výlučne pred rozhodcovským súdom zvoleným dodávateľom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v podstate v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná.

25. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj OP upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako aj s OP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

26. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení práva odvolateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

27. Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho dvora krajský súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

28. Námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní sa odvolací súd podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že súd prvej inštancie na prejednávanú vec neaplikoval uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné. V tejto súvislosti odvolací súd považoval za potrebné dodať, že ak sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná.

29. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie, preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť

v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .