Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/19/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v právnej veci žalobcu eO. s.r.o. so sídlom K. XX, K. R., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Ivanou Zmekovou, PhD., advokátkou so sídlom Zámocká 18, Bratislava, IČO: 42 254 396, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16. februára 2022, takto

rozhodol:

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Banská Bystrica č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16. februára 2022 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie žalovaného

1. Oznámením o daňovej kontrole zo dňa 05.12.2017 Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie september 2017 a začiatok daňovej kontroly určil na deň 20.12.2017. Daňová kontrola bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku ukončená dňa 10.03.2020 doručením protokolu z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06.03.2020 žalobcovi, súčasťou ktorého bola výzva podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole v lehote 20 pracovných dní, keďže daňovou kontrolou bol určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 25.933,76 euro na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017 a nadmerný odpočet bol žalobcovi znížený zo sumy 26.211,50 euro na sumu 277,74 euro. K protokolu zaslal žalobca správcovi dane vyjadrenie s pripomienkami zo dňa 26.03.2020 a tieto pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole dňa 29.06.2020 Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku prerokoval so žalobcom. Následne, v poradí prvým rozhodnutím Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 02.07.2020 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 25.933,76 euro na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017 a nadmerný odpočet bol žalobcovi znížený zo sumy 26.211,50 euro na sumu 277,74 euro, keď správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH úhrnom v sume 25.933,76 euro z faktúr od dodávateľa Z. s.r.o. nasledovne:

- faktúra č. 20170012 zo dňa 04.09.2017, základ dane 28.122,00 euro, 20 % DPH 5.624,40 euro,

- faktúra č. 20170017 zo dňa 12.09.2017, základ dane 24.050,00 euro, 20 % DPH 4.810,00 euro,

- faktúra č. 20170018 zo dňa 12.09.2017, základ dane 25.700,00 euro, 20 % DPH 5.140,00 euro,

- faktúra č. 170001 (dobropis) zo dňa 21.09.2017, základ dane - 3.145,00 euro, 20 % DPH - 629,00 euro,

- faktúra č. 20170023 zo dňa 22.09.2017, základ dane 24.101,80 euro, 20 % DPH 4.820,36 euro,

- faktúra č. 20170027 zo dňa 27.09.2017, základ dane 30.840,00 euro, 20 % DPH 6.168,00 euro.

2. Voči rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 02.07.2020 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.12.2020 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 02.07.2020 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že správca dane prijatý záver o účasti žalobcu na podvodnom konaní a jeho vedomosť o takomto konaní nedostatočne odôvodnil s tým, že v ďalšom konaní správca dane zabezpečí spoľahlivé dôkazy, ktoré povedú k objasneniu skutkového stavu a prípadné nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo sporných dodávateľských faktúr správca dane jednoznačne a dostatočne odôvodní.

3. Následne, v poradí druhým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.09.2021 správca dane rozhodol totožne ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, keď žalobcovi podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 25.933,76 euro na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017 a nadmerný odpočet žalobcovi znížil zo sumy 26.211,50 euro na sumu 277,74 euro, keď správca dane opätovne neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH úhrnom v sume 25.933,76 euro z faktúr od dodávateľa Z. s.r.o. (ide o faktúry popísané v bode 1 tohto rozsudku).

4. Voči rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.09.2021 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16. februára 2022 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.09.2021 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil s odôvodnením, že správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne a jednoznačne uviedol, na základe čoho, akých úvah, ktoré však vyplývajú z objektívne vykonaného dokazovania, dospel k deklarovanému právnemu názoru, to znamená, že zistené skutočnosti dôsledne a jednoznačne právne vyhodnotil a odôvodnil. Žalovaný skonštatoval, že vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, možno povedať, že správca dane vo vydanom rozhodnutí svoje zistenia podrobne odôvodnil, vychádzal z ustanovení daňového poriadku a z právnych názorov obsiahnutých v zákone o DPH, ako aj v súvisiacej vnútroštátnej judikatúre a judikatúre Súdneho dvora EÚ. Správca dane v odôvodnení uviedol nielen všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, ale vyhodnotil vykonané dôkazy a uviedol úvahy, ktoré viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane postupoval v zmysle Judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej v súlade s princípom boja proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva EÚ. Prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Je to jednak v prípade, ak daňový podvod spáchala samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak ho táto priamo nespáchala, ale vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na podvodnom konaní, a to bez ohľadu na to, či mala alebo nemala prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci ňou uskutočňovaných zdaniteľných plnení na výstupe. Takejto osobe možno odmietnuť odpočítanie dane z pridanej hodnoty na vstupe, ale len za podmienky, že sa jej účasť (priama alebo nepriama) na daňovom podvode preukáže na základe objektívnych dôkazov.

5. Žalovaný poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá označuje podvod na dani z pridanej hodnoty ako situáciu, pri ktorej jeden z účastníkov reťazca neodvedie daň do štátneho rozpočtu a ďalší účastník v reťazci si ju odpočíta, a to za účelom získania neoprávneného zvýhodnenia (prospechu), ktoré je v rozpore s účelom smernice o dani z pridanej hodnoty, nakoľko uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam. Ďalej žalovaný poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ C-80/11 Mahagében a C-142/11 Péter Dávid z 21.06.2012; C-163/13 a C-164/13 Turbu.com BV a Turbu.com Mobile Phones BV z 18.12.2014; C-439/04 Axel Kittel, ktorá sa zaoberá zamietnutím práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru a povinnosťou zdaniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní osoby vystavujúcej faktúru, ktoré je zdaniteľná osoba povinná preukázať a keď sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že v súvislosti s dodaným tovarom došlo k DPH podvodu. Právo na odpočítanie dane na vstupe je základným princípom systému

dane z pridanej hodnoty, avšak v prípade, že právo na odpočítanie bolo vykonané podvodne, daňové orgány sú oprávnené žiadať spätne vrátenie odpočítanej dane - rozsudok SD EU vo veci C-164/13.

6. Žalovaný dodal, že už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ (Z. s.r.o.) nepreukázal, že bežným obchodným stykom a v dobrej viere nadobudol a následne dodal tovar deklarovaný na vystavenej faktúre pre žalobcu, okrem iného aj to, že správca dane zistil neoprávnené uplatnenie odpočítania dane na vstupe u dodávateľa Z. s.r.o. za účelom poníženia výslednej daňovej povinnosti z deklarovanej transakcie, ktorá plynula pre žalobcu a z ktorej reálne daň do štátneho rozpočtu nebola odvedená, nasvedčuje tomu, že deklarovaný dodávateľ je rizikový, že zdaniteľné plnenia, ktoré mal pred samotným dodaním prijať v rámci intrakomunitárneho nadobudnutia nevedel preukázať, spornú daňovú transakciu nevedel objektívne odzrkadliť v jeho daňových výstupoch a účtoch bez toho, aby nebol účastníkom daňového úniku. Uvedené závery a zistenia správcu dane jednoznačne spochybňujú vierohodnosť spornej daňovej transakcie. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí žalobca ako daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože práve daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak žalobca ako daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17, rozsudok NS SR 8Sžfk/l 0/2020 z 08.07.2020).

II.

Argumenty žalobcu a vyjadrenie žalovaného 7. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáha zrušenia uvedeného rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16. februára 2022. Je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vnútorne rozporné a zmätočné. 8. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v danom prípade žalovaný rozhodol po tom, čo predchádzajúce rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX z 02.07.2020 bolo rozhodnutím žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX z 30.12.2020 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že žalovaný vôbec nezohľadnil tú zásadnú skutočnosť, že správca dane v podstate len zopakoval závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia a že pri formulovaní záverov nepostupoval v súlade s právnym názorom žalovaného ako odvolacieho orgánu. 9. Žalobca ďalej poukázal na závery žalovaného, že k daňovému úniku nedošlo u žalobcu, ale u spoločnosti Z. s.r.o. a H. K. s.r.o., s tým, že žalobca nevedel a ani nemal ako zistiť, že tieto subjekty si neplnia daňové povinnosti a nemôže za takéto konanie tretích osôb niesť žiadnu zodpovednosť. V tejto súvislosti žalobca skonštatoval, že správca dane a žalovaný úplne ignorujú fakt, že žalobca je v tomto prípade poškodeným subjektom, nakoľko žiada len vrátenie DPH, ktorú svojmu dodávateľovi riadne a preukázateľne zaplatil. Žalobca dodal, že na jeho strane nemohlo dôjsť k žiadnemu prospechu a žalobcovi nebolo preukázané žiadne úmyselné konanie a ani to, že o tvrdenom podvode vedel, alebo vedieť mohol. Závery o vedomosti žalobcu o daňovom podvode sú zo strany správcu dane a žalovaného len dohadmi a špekuláciami. Žalobca tvrdí, že si svojho dodávateľa riadne preveril a z dostupných údajov nevyplývali žiadne podozrivé informácie. Nezanedbal tak žiadnu svoju povinnosť počínať si opatrne a obozretne. Podľa žalobcu je tak zrejmé, že mu nebolo preukázané žiadne vedomé, ani nevedomé zapojenie do údajného daňového podvodu. Je toho názoru, že skutočnosti, ktoré v súvislosti s vedomosťou žalobcu o daňovom podvode uvádza správca dane nie sú založené na preukázaných skutočnostiach, ale len na dohadoch a špekuláciách a toto je neprípustné. 10. K svojmu odberateľovi HB G. s.r.o. žalobca uviedol, že úhrada kúpnej ceny z účtu inej spoločnosti ako odberateľa nie je v obchodnom styku nič neobvyklé. Naopak, z predložených dôkazov je podľa žalobcu

jednoznačne preukázané, že tovar si od žalobcu objednávala vo svojom mene spoločnosť HB G. s.r.o. a žalobca na základe objednávky tovaru previedol vlastníctvo na spoločnosť HB G. s.r.o., teda zo strany žalobcu tak boli splnené povinnosti predpokladané pre oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu. 11. Ďalej žalobca poukázal na to, že v obdobnej veci (týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia august 2017), ktorá mala rovnaký skutkový a právny základ, zaujal žalovaný vo svojom rozhodnutí č. XXXXXXXXX/ XXXX z 18.11.2021 diametrálne odlišné závery a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie práve z dôvodu zmätočnosti záverov vo vzťahu k záveru správcu dane, že žalobca získal neoprávnený daňový prospech vo forme uplatneného odpočítania DPH, ktorá nebola do štátneho rozpočtu odvedená. Takýto postup, kedy žalovaný v dvoch obdobných veciach dospeje k rozličným záverom je podľa žalobcu nezákonný. 12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a uviedol, že naďalej v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí. Zopakoval, že vo veci bola preukázateľne zistená existencia podvodného obchodného reťazca, v ktorom DPH nebola jedným z účastníkov reťazca (Z. s.r.o.) odvedená do štátneho rozpočtu a žalobca ako ďalší účastník si ju odpočítal a to za účelom získania neoprávneného zvýhodnenia, ktoré konanie je v rozpore s účelom smernice o DPH. K vedomosti žalobcu o jeho účasti na podvodnom konaní žalovaný vo vyjadrení zopakoval, že žalobca nebol dostatočne obozretný, nového dodávateľa Z. s.r.o. si žiadnym spôsobom nepreveril, a teda nekonal s náležitou obozretnosťou. Daňový podvod mohol žalobca podľa žalovaného odhaliť, ak by žalobca venoval pozornosť skutočnosti, že mu za odberateľské faktúry pre spoločnosti A.N.D.-Y.O.U. s.r.o. a HB G. s.r.o. boli pripísané peňažné prostriedky na účet od spoločnosti, s ktorou neobchodoval. K tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane vo svojom rozhodnutí uviedol konkrétne okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca mohol predpokladať, že sa zapojením do predmetného obchodného reťazca účastní na daňovom podvode. Taktiež sa žalovaný nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v obdobných veciach rozhoduje odlišne s tým, že vo veci zdaňovacieho obdobia august 2017 sa nejedná o rovnaký skutkový stav, keďže v zdaňovacom období august 2017 si žalobca uplatnil odpočítanie DPH aj od dodávateľa C. M. M. s.r.o. a práve závery správcu dane týkajúce sa tohto dodávateľa boli dôvodom zrušenia rozhodnutia správcu dane. 13. Žalobca v replike a žalovaný v duplike zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

III.

Posúdenie skutkových tvrdení a právnych argumentov 14. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p. v spojení s S.s.p. a S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne ( ) k záveru, že nakoľko rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom, keď je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov ( S.s.p.), je potrebné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom ( S.s.p.) vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie ( S.s.p.). 15. Podľa Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 16. Rozhodnutie je zavŕšením činnosti správcu dane a žalovaného a len rozhodnutím možno ukladať daňovému subjektu povinnosti. Preto sú na rozhodnutie kladené nároky, nielen po formálnej, ale

najmä po obsahovej stránke. Je samozrejmé, že rozhodnutie musí vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu. Rovnako je však dôležité, aby rozhodnutie bolo presvedčivé a takéto je vtedy, ak správny orgán vyčerpávajúcim spôsobom reaguje, a následne vyhodnotí a zodpovie na všetky vo veci relevantné skutočnosti a to aj s prihliadnutím na aplikačnú prax a judikatúru nielen vnútroštátnych súdov, ale i Súdneho dvora EÚ. Preto je v citovanom ustanovení § 63 ods. 5 Daňového poriadku orgánu vydávajúcemu rozhodnutie uložená povinnosť, aby v odôvodnení uviedol úvahy, ktoré ho viedli pri vydaní rozhodnutia. 17. Správny súd po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím musí konštatovať, že žalovaný sa neriadil dôsledne zákonným ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a teda správny súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobné námietky žalobcu v tomto smere sú dôvodné. Vykonaným dokazovaním správcu dane, ktoré možno považovať za rozsiahle bol jednoznačne definovaný obchodný reťazec, v ktorom malo dôjsť k daňovému podvodu, a ktorého súčasťou bol aj žalobca. Tento reťazec je graficky znázornený na strane 13 Protokolu. V tomto smere nemožno skutočne správcovi dane a žalovanému nič vyčítať. Taktiež daňové orgány podrobne popísali schému, ako došlo k porušeniu neutrality DPH a akým spôsobom a na ktorom článku reťazca došlo k daňovému úniku. Aj tieto zistenia považuje správny súd za vyčerpávajúce. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu správny súd konštatuje, že v predmetnej veci ide o sofistikovaný spôsob narušenia neutrality DPH a teda sofistikovaný daňový podvod. Vo vzťahu k žalobcovi je preukázané, že tovar fakturovaný spornými faktúrami reálne existoval a tento ďalej žalobca predal z tuzemska do iného členského štátu EÚ, v dôsledku čoho nebol žalobca zaťažený DPH na výstupe. Za daného stavu tak možno žalobcovi odoprieť nárok na odpočet DPH na vstupe len ak mu daňové orgány preukážu, že o svojom zapojení do reťazca poznačeného daňovým podvodom vedel, alebo mohol vedieť. Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanom prípade ide o sofistikovaný daňový podvod, preukázať žalobcovi, že o svojom zapojení sa do tohto reťazca vedel, alebo mohol vedieť je skutočne úlohou náročnou a správny súd si je vedomý tejto náročnosti, pred ktorou daňové orgány stáli. Stále však v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že právo na odpočítanie dane možno odoprieť len vtedy, ak tieto skutkové okolnosti boli z právneho hľadiska dostatočne preukázané inak než na základe domnienok. A práve v tomto správny súd vidí nedostatky, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný vo vzťahu k vedomosti žalobcu o jeho zapojení do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom poukazuje na skutočnosti, ktoré podľa správneho súdu majú povahu domnienok. Správny súd je toho názoru, že žiadna zo skutočností, na ktoré žalovaný poukazuje (napr. 1. obchodníci jednotlivých spoločností sa navzájom poznali, 2. prijatie platby od spoločnosti, s ktorou žalobca neobchodoval, 3. náhodné obchodovanie s hernými konzolami, 4. slabé hospodárske a ekonomické ukazovatele dodávateľa, 5. vyhotovovanie daňových dokladov viacerými účtovnými programami, 6. nesprávne uvedenie obchodného mena dodávateľa na dodacích listoch, 7. pripustenie žalobcu, že mohol byť vlákaný do podvodného reťazca, 8. umožnenie A. H. vystupovať v mene žalobcu a pod.) nepreukazujú jednoznačne, a to ani jednotlivo a ani súhrnne, žeby žalobca vedel, alebo mohol vedieť, že sa zapojením do predmetného obchodného reťazca účastní daňového podvodu. Samozrejme, že popísané skutočnosti vyvolávajú pochybnosti, avšak na to, aby bolo žalobcovi upreté právo na odpočet DPH na vstupe pochybnosti nepostačujú, daňové orgány musia nesporne preukázať, že žalobca o svojom zapojení do obchodného reťazca poznačeného podvodom minimálne mohol vedieť a túto povinnosť si podľa názoru správneho súdu žalovaný doposiaľ riadne nesplnil. 18. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že je samozrejmé a nemožno polemizovať o tom, že boj proti podvodom, daňovým únikom a možnému zneužívaniu je cieľom, ktorý uznáva a podporuje smernica 2006/112. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa noriem práva Únie nemôžu dovolávať podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, a teda vnútroštátnym orgánom a súdom prináleží zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, body 54 a 55, ako aj zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18, EU:C:2019:861, bod 34 a citovanú judikatúru). 19. Súdny dvor tiež opakovane pripomenul, že právo na odpočítanie dane treba odoprieť nielen vtedy, keď podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, keď sa preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu v súvislosti s DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, bod 59; z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid,

C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 45, ako aj zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18, EU:C:2019:861, bod 35 a citovanú judikatúru). 20. V tomto smere Súdny dvor konštatoval, že takú zdaniteľnú osobu treba na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využívania služieb v súvislosti so zdanenými transakciami, ktoré uskutočnila v predchádzajúcej fáze, pričom za týchto okolností táto zdaniteľná osoba pomáha páchateľom podvodu a stáva sa jeho spolupáchateľom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, body 56 a 57; z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 46; zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, bod 39; z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 27, ako aj z 22. októbra 2015, PPUH Stehcemp, C-277/14, EU:C:2015:719, bod 48). 21. Súdny dvor tiež v situáciách, keď boli splnené hmotnoprávne podmienky práva na odpočítanie dane, opakovane objasnil, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní transakcie, ktorá je súčasťou takého podvodu zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, bod 40; z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 28, a uznesenie z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 53). 22. Súdny dvor totiž v tomto smere rozhodol, že v súlade s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným v smernici 2006/112 nie je potrestať prostredníctvom zamietnutia tohto práva zdaniteľnú osobu, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknutá transakcia je súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iná transakcia tvoriaca súčasť reťazca dodaní, ktorá predchádza alebo nasleduje po transakcii uskutočnenej touto zdaniteľnou osobou, je poznačená podvodom vo vzťahu k DPH, lebo zavedenie systému zodpovednosti bez zavinenia prekračuje rámec nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 47 a 48; zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 41 a 42, ako aj uznesenie z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 52). 23. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už pri viacerých príležitostiach rozhodol, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno dôvodne požadovať, aby sa uistil, že transakcia, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, pričom určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočítanie DPH na zabezpečenie, aby jej transakcie neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 54 a 59, ako aj z 19. októbra 2017, Paper Consult, C-101/16, EU:C:2017:775, bod 52). Platí to o to viac, že podľa tejto judikatúry sa právo na odpočítanie odoprie aj zdaniteľnej osobe, ktorá mala vedieť, že svojou kúpou sa podieľa na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu na DPH spáchaného v predchádzajúcom článku reťazca dodávok alebo služieb. V takej situácii vedie k odopretiu práva na odpočítanie dane práve opomenutie uskutočniť určité obozretné úkony. 24. Ďalej treba taktiež poukázať na to, že nie je v rozpore s právom Únie žiadať od subjektu, aby konal v dobrej viere (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2019, Vinš, C-275/18, EU:C:2019:265, bod 33, a zo 17. októbra 2019, Unitel, C-653/18, EU:C:2019:876, bod 33). Súdny dvor spresnil, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezrovnalosti alebo daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 60; uznesenia zo 16. mája 2013, Hardimpex, C-444/12, neuverejnené, EU:C:2013:318, bod 25, ako aj z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 55). Nie je však potrebné preukázať, že zdaniteľná osoba nekonala v dobrej viere, aby jej mohlo byť odopreté právo na odpočítanie dane, keďže z judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že zdaniteľná osoba nadobudla tovar alebo služby, hoci keby prijala opatrenia, ktoré od nej možno dôvodne požadovať, aby sa uistila, že sa nebude podieľať na podvode, vedela by alebo by mala vedieť, že týmto nadobudnutím sa podieľa na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu, postačuje na to, aby sa na účely smernice 2006/112 vychádzalo z toho, že uvedená zdaniteľná osoba sa podieľala na tomto podvode, a aby bola zbavená práva na odpočítanie dane.

25. Na účely posúdenia, či sa zdaniteľná osoba podieľala na podvode, nie je podstatné, či jej predmetná transakcia poskytla alebo neposkytla daňovú výhodu. Na rozdiel od oblasti nekalých praktík (rozsudky z 21. februára 2006, Halifax a i., C-255/02, EU:C:2006:121, body 74 a 75; zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C-419/14, EU:C:2015:832, bod 36, ako aj z 10. júla 2019, Kuršu zeme, C-273/18, EU:C:2019:588, bod 35) totiž Súdny dvor v tejto oblasti rozhodol, že konštatovanie zapojenia zdaniteľnej osoby do podvodu na DPH nie je podmienené tým, že táto transakcia jej poskytla daňovú výhodu, ktorej priznanie je v rozpore s cieľom sledovaným ustanoveniami smernice 2006/112. Rovnako nie je podstatné, že predmetná transakcia neposkytla zdaniteľnej osobe nijakú hospodársku výhodu. 26. Nakoniec, smernica 2006/112 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa má zamietnuť odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, ak zdaniteľná osoba, ktorá nadobudla tovar, ktorý bol predmetom podvodu v oblasti DPH spáchaného v predchádzajúcom článku reťazca dodávok, o podvode vedela alebo mala vedieť, hoci sa na ňom aktívne nezúčastnila (C-108/20 z 14. apríla 2021). 27. Uvedený výklad môže byť prekážkou podvodných transakcií (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, bod 58), lebo v dôsledku neho stratia odbyt tovary a služby, ktoré boli predmetom transakcie, ktorá je súčasťou podvodu, a preto sa podieľa na boji proti podvodom, ktorý predstavuje cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor ustálenou judikatúrou, podľa ktorej priznanie práva na odpočítanie dane je potrebné zamietnuť, ak dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uskutočnenou kúpou sa zúčastňuje na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu, nevyhnutne konštatuje, že zamietnutie, proti ktorému sa za týchto podmienok namieta, nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie tohto cieľa. Rovnako nevyhnutne konštatuje, že také zamietnutie nemožno považovať za porušenie zásady daňovej neutrality, na ktorú sa navyše nemôže na účely odpočítania DPH odvolávať zdaniteľná osoba, ktorá sa podieľala na daňovom podvode (pozri analogicky rozsudky z 28. marca 2019, Vinš, C-275/18, EU:C:2019:265, bod 33, a zo 17. októbra 2019, Unitel, C-653/18, EU:C:2019:876, bod 33). 28. Nemožno však zároveň opomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, keďže odopretie práva na odpočítanie dane predstavuje výnimku z uplatnenia základnej zásady, ktorú toto právo predstavuje, daňovým orgánom prináleží z právneho hľadiska dostatočne preukázať objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu na DPH alebo že vedela alebo mala vedieť, že plnenie, ktoré uvádza ako základ práva na odpočítanie dane, je súčasťou takého podvodu. Vnútroštátnym súdom ďalej prináleží overiť, či dotknuté daňové orgány preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností (uznesenie z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 57 a citovaná judikatúra). 29. Keďže právo Únie nestanovuje pravidlá týkajúce sa spôsobov vykonávania dôkazov v oblasti podvodu na DPH, daňový orgán musí tieto objektívne skutočnosti preukázať v súlade s pravidlami dokazovania stanovenými vnútroštátnym právom. Tieto pravidlá však nesmú ohroziť účinnosť práva Únie (uznesenie z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 59 a citovaná judikatúra). 30. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej vyplýva, že priznanie práva na odpočítanie možno tejto zdaniteľnej osobe odoprieť len vtedy, ak sa po celkovom posúdení všetkých skutočností a skutkových okolností prejednávanej veci vykonaného v súlade s pravidlami dokazovania podľa vnútroštátneho práva preukáže, že táto osoba sa dopustila podvodu na DPH, alebo vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou takého podvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 30, a uznesenie z 10. novembra 2016, Signum Alfa Sped, C-446/15, neuverejnené, EU:C:2016:869, bod 36). Právo na odpočítanie dane možno odoprieť len vtedy, ak tieto skutkové okolnosti boli z právneho hľadiska dostatočne preukázané inak než na základe domnienok (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2020, Crewprint, C-611/19, neuverejnené, EU:C:2020:674, bod 45). 31. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 32. Ako už bolo uvedené v bode 17 tohto rozsudku, správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že žalovaný a správca dane vo veci rozhodli predčasne, keď pre záver o vedomosti žalobcu, resp. možnej vedomosti ako dôvode nepriznania nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr, nemali dostatok dôvodov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, prečo žalobcovi nebol priznaný nárok na odpočet DPH zo sporných faktúr, je teda nedostatočné. Takýmto postupom zaťažil žalovaný svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

33. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a teda že žalobná námietka (žaloba) je v tomto smere dôvodná, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a vyslovil, že zrušuje napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie. 34. V ďalšom správnom konaní bude povinnosťou žalovaného opätovne vec posúdiť, a to v súlade s aplikačnou praxou a judikatúrou nielen vnútroštátnych súdov, ale i Súdneho dvora EÚ, vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom zdôvodní. 35. Ďalšími žalobnými dôvodmi sa správny súd z dôvodu hospodárnosti bližšie nezaoberal, nakoľko by nemali žiadny vplyv na rozhodnutie, nakoľko nepreskúmateľnosť rozhodnutia je dostatočným dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. 36. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania ( S.s.p.). 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta prvá S.s.p., veta posledná ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).