Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Sa-31-2016.pdf
PDF · 130.95 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/31/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: H. H. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iracká republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. L. Z. L. S. U.Č., X. XX, U., zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa Kancelárie Košice, Moyzesova 18, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 13.12.2016 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-340-011/2016-AV zo dňa 06.12.2016, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-340-011/2016-AV zo dňa 06.12.2016, týkajúce sa žalobcu: H. H. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iracká republika, bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca H. H. H., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-340-011/2016-AV zo dňa 06.12.2016 (č.l. 12-17 spisu) zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinský dohovor“). Zároveň ho umiestnil v Ú. L. Z. L. S. U. (ďalej „Ú.L. U.“) a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia do 05.06.2017.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 06.12.2016 boli v blízkosti bývalého hraničného priechodu X. Y. - diaľnica spozorované osoby (dve ženy a 4 muži) medzi nimi aj účastník konania, pričom bol vyzvaný k preukázaniu totožnosti, avšak nemal pri sebe žiadny cestovný doklad a nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť.
3. Následne vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že účastník konania má pozitívny hit v systéme EURODAC, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu,
konkrétne G. a je teda predpoklad naplnenia podmienok jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru, ktorú skutočnosť dňa 06.12.2016 oznámil správny orgán Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu účastníka konania na územie iného členského štátu podľa Dublinského dohovoru.
4. Mal zato, že v prípade účastníka konania je možné predpokladať značné riziko jeho úteku, keďže tento požiadal o udelenie azylu na území iného členského štátu a následne bez potrebného oprávnenia toto územie opustil.
5. Poznamenal, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania uviedol, že pred dva a pol mesiacom cestoval z N. do O., potom do X., G. spolu s matkou a bratom. Z G. ich viezol prevádzač na bielej dodávke a vyhodil ich z auta na diaľnici, kde ich našla polícia, pričom im povedal, že sú v Rakúsku. Netušil, že sú na Slovensku a vôbec sem ani nechcel ísť, ale chcel ísť do B..
6. Žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a na riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny. Dodal, že tento ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajne hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany a tieto prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Takisto má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, v ktorom prvýkrát požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. Aj napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto mal správny orgán za to, že v jeho prípade je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území schengenského priestoru požiadal na území G., ktoré je príslušné na preskúmanie jeho žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné mu takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území G., prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
7. Zdôraznil, že účastník konania bol zadržaný počas svojej nelegálnej migrácie z územia G. cez územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a týmto svojim konaním teda neoprávnene opustil G.. V jeho prípade teda existuje riziko úteku, nakoľko nezotrval ani na území G., kde žiadal o medzinárodnú ochranu, ako aj skutočnosť, že na území SR sám nevyhľadal pomoc ale bol kontrolovaný hliadkou polície. Z jeho vyjadrenia navyše vyplýva, že sa chce dostať do cieľovej krajiny, ktorou je B. U. G., pričom je ochotný za každú cenu sa dostať do tejto krajiny a v prípade, ak bude mať možnosť, ujde do tejto krajiny. Z tohto dôvodu, ako aj na základe tej skutočnosti, že účastník konania nemá na území schengenského priestoru udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov mal zato, že je tu preukázaná existencia značného rizika jeho úteku.
8. Uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania v zmysle Dublinského dohovoru a konštatoval, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC z dôvodu, že správny orgán môže uvedené oprávnenia využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v tomto konkrétnom prípade absentuje. Taktiež mal za to, že v prípade účastníka konania a z jeho doterajšieho správania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon prevozu podľa Dublinského dohovoru formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
9. Zaoberal sa aj stanovením dĺžky doby zaistenia, ktorú stanovil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 05.06.2017, počas ktorej doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do príslušného členského štátu podľa Dublinského dohovoru, pričom oprávnené je konať Dublinské stredisko, ktoré počas konania môže zistiť nové skutočnosti, ktorými môže byť, že účastník konania v minulosti žiadal o azyl aj v iných členských krajinách a krajinou zodpovednou za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu môže byť práve táto členská krajina. Z dôvodu existencie značného rizika úteku je potrebné však zaistiť dostupnosť účastníka konania spolu s neplnoletým dieťaťom v tomto konaní Dublinského strediska, ktoré je zabezpečené práve formou inštitútu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Rovnako sa počas zaistenia okrem uvedených úkonov musí pripraviť a zabezpečiť akceptácia prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a v prípade ak príslušný orgán, ktorým je Dublinské stredisko zistí, že nie je možný postup podľa Dublinského dohovoru, Dublinské stredisko ihneď informuje správny orgán, zariadenie v ktorom je účastník konania umiestnený a tento bude prepustený zo zaistenia.
10. Záverom konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov a k vzhľadom k potrebe zabezpečenia prípravy a následne výkonu prevozu účastníka konania podľa Dublinského dohovoru, je jeho zaistenie v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nakoľko je preukázané, že účastník konania s neplnoletým dieťaťom je v súčasnej dobe žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu.
11. Správnou žalobou zo dňa 13.12.2016 (č.l. 1-4 spisu) žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-340-011/2016-AV zo dňa 06.12.2016 zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe.
12. Doplnil, že v danej veci ide o pozbavenie osobnej slobody cudzinca za účelom dublinského návratu, pričom poukazoval na ustálenú súdnu prax a rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach a na tú skutočnosť, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostením, Dublinským návratom a podobne, je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného skúmať reálnu vyhostiteľnosť, ktorá je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Doplnil, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Poukazoval na celú škálu rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2012, sp. zn. II. ÚS/147/2013-50 z 09.10.2013. Ohľadne danej námietky zároveň doplnil, že má za to, že žalobca je zaistený čisto formálne, neúčelne a arbitrárne.
13. Poukazoval na výklad článku 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa čl. 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. S výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.
14. Mal zato, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do G. s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle citovanej judikatúry nie je možné automaticky považovať každú členskú krajinu za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca
v rámci dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Preto považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností v právnej veci žalobcu.
15. V ďalšom namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia, pričom v samotnom rozhodnutí žalovaný uviedol, že na realizáciu dublinského návratu bol vo výroku rozhodnutia stanovený čas nevyhnutne potrebný na zaistenie s využitím maximálnej doby zaistenia, t. j. 6 mesiacov.
16. Poukazoval na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a uviedol, že tým, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu, je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia o to väčšmi, ak bola správnym orgánom stanovená maximálna doba zaistenia.
17. Stanovenú dĺžku dobu zaistenia žalovaný odôvodnil jednak nanajvýš blankytne a formalisticky, t.j. že príslušné orgány vykonajú potrebné úkony za účelom akceptácie, transferu a prevzatia a technické zabezpečenie transferu a aj to iba z pohľadu rizika úteku. Mal zato, že žalovaný vôbec predmetnú vec a stanovenú dĺžku doby zaistenia neposúdil a nezohľadnil v súlade s lehotami stanovenými Dublinským nariadením III, ktoré prísne stanovuje osobitné lehoty na zaistenie cudzincov, voči ktorým prebieha dublinské konanie a taktiež samostatné lehoty na realizovane transferu týchto cudzincov. Tieto ustanovenia majú vzhľadom na priamy účinok ustanovení Dublinského nariadenia prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov.
18. Takisto namietal, že ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné, aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom potreba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
19. Mal zato, že rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou riadne odôvodenia rozhodnutia, keď sa tento vo svojom rozhodnutí podrobnejšie nezaoberá skúmaním podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo Dublinské nariadenie III majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba právna úvaha žalovaného v tomto smere, keď len konštatuje, že žalobca nespĺňa podmienky na uloženie týchto opatrení, pretože sa voči nemu nevedie konanie o vyhostení, v iba ktorom sa tieto podmienky skúmajú. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže opomenul povinnosť skúmať možnosť uloženia alternatívnych opatrení voči zaisteniu aj v prípade dublinských konaní.
20. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 21.12.2016 (č.l. 20-23 spisu) žiadal, aby súd rozsudkom zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom dôvodom zaistenia bolo zabezpečenie prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, nakoľko žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu.
21. K účelnosti zaistenia na účel návratu žalobcu v zmysle citovaného nariadenia uviedol, že už samotným začatím konania o návrate v zmysle citovaného nariadenia zo strany orgánov SR je zrejmé, že uskutočnenie tohto návratu sa reálne uskutoční. Je predsa nemysliteľné, aby štátne orgány umelo vytvárali konania o ktorých by mali vedomosť, že nie je reálne ich uskutočnenie. Predmetné Dublinské nariadenie bolo prijaté Európskym parlamentom a je záväzné všetkými členskými krajinami s výnimkou Dánska. Taktiež nie je žalovanému známe, že by G. G. informovala Európsky parlament, resp. konkrétne členské štáty o nedodržiavaní predmetného nariadenia. Taktiež žalovaný nevidí dôvod, prečo by bolo potrebné členské štáty posudzovať z pohľadu bezpečnosti, nakoľko všetky členské štáty sú bezpečné a garantujú dodržiavanie všetkých ľudských práv, nakoľko v opačnom prípade by boli nútené znášať
príslušné sankcie zo strany Európskeho parlamentu, pričom z úradnej činnosti žalovaného je mu známe, že žiadne takéto sankcie voči G. G. nie sú uvalené.
22. Pokiaľ sa týka námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že v napadnutým rozhodnutím bola stanovená dĺžka doby zaistenia 6 mesiacov, pričom v zmysle čl. 29 ods. 2 Dublinského nariadenia sa môže odovzdanie uskutočniť v lehote šiestich mesiacov. Mal zato, že je zrejmé, že dĺžka doby zaistenia uvedená v samotnom rozhodnutí je maximálna možná doba zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov ako aj Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, pričom ako je aj uvedené v samotnom rozhodnutí, že žalobkyňa je zaistená iba na dobu nevyhnutnú. V danom prípade nie je vôbec podstatný samotný konečný dátum zaistenia nakoľko je zrejmé, že dĺžka doby zaistenia nebude dlhšia než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania žalobcu.
23. Takisto poukazoval nato, že na žalobcu treba hľadieť aj v inom kontexte a to, že ide o osobu, ktorá žiadala o medzinárodnú ochranu, čoho dôkazom je žiadosť o takúto ochranu na území G. G., pričom mal na tomto území zotrvať do doby preskúmania a rozhodnutia v tejto žiadosti, čo však nerešpektoval, ale túto krajinu svojvoľne opustil. Počas cesty z domovskej krajiny sa nachádzal na území viacero bezpečných krajín, pričom ako človek utekajúci pred ohrozením života by mala byť v pozícií osoby, ktorá je rada, že už jej nehrozí bezprostredné ohrozenie a nie aby si sama určovala krajinu v ktorej chce žiadať o ochranu. Z tohto dôvodu ju možno považovať za ekonomického migranta, nakoľko už počas konania vo veci zaistenia uvádzal, že sa chce za každú cenu dostať do B. U. G. a hneď ako bude mať príležitosť do tejto krajiny odíde, čím je odôvodnené aj riziko úteku.
24. Žiadosťou zo dňa 06.12.2016 žalovaný požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady ES č. 604/2016 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, nakoľko pozitívnou lustráciou v IS EURODAC je preukázaná skutočnosť, že uvedení cudzinci sú žiadateľmi o udelenie azylu na území X. a G. (medzi nimi je uvedený aj žalobca).
25. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 06.12.2016 (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) súd z výpovede žalobcu zistil, že tento sa chcel dostať do B., nakoľko T. Z. C. H. S. Í. Z. I. Ž., L. O. T. J. O.. O azyl požiadal na území G. a neprejavil záujem požiadať o azyl na území Slovenska. Prejavil vôľu za každú cenu sa dostať do B. a nechcel sa už vrátiť do G., pričom ak bude mať príležitosť tak pôjde do B..
26. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
27. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
28. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
29. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
30. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
31. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
32. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
33. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
34. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
35. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
36. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
37. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu
38. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
39. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
40. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka.
41. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
42. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
43. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * 45. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:
46. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-340-011//2016-AV zo dňa 06.12.2016, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia do 05.06.2017 s tým, že ho umiestil v Ú. L.V. Z. L. S. P. U..
47. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval.
48. V prípade žalobcu bolo jednak z informačných systémov ako aj z jeho vyjadrenie zistené, tento požiadal o udelenie azylu na území G., pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 06.12.2016 Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu.
49. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z vyjadrenie žalobkyne vyplýva, že touto krajinou je G., kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.
50. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území G., čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.
51. Pokiaľ sa týka námietok, uvedených žalobcom v opravnom prostriedku, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, a že v jeho prípade došlo k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bude naplnené jeho vrátením na územie G., súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že v súvislosti s transfermi v súlade s Nariadením EÚ č. 604/2013 do dnešného dňa nebolo odporúčané štátom Európskej únie uplatňujúcim Nariadenie EÚ č. 604/2013 pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do niektorej z členských krajín Európskej únie a teda ani do G..
52. Navyše zo žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, aby G. bolo považované za krajinu, kde by v prípade jeho vrátenia do tejto krajiny mu tam hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom dané žalobca ani neuvádzal.
53. G., ako členská krajina EÚ, je považovaná za bezpečnú krajinu, v ktorej sú dodržiavané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodných dohôd, ktoré priamo upravujú azylovú politiku a postupy vo veci žiadateľov o pobyt. G. ako krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti vo veci azylu je štandardným štátom Európskej únie a má zároveň povinnosť účinne chrániť priestor Európskej únie pred neoprávneným vstupom resp. následne po takomto vstupe účinne odhaľovať a selektovať cudzincov, ktorý účelovo vstupujú do jej priestoru.
54. Súd zdôrazňuje, že G. je demokratickou krajinou únie, ktoré plne ratifikovalo Dublinské nariadenie, aplikuje ho do praxe a dodržiava, pričom v neposlednom rade garantom azylového práva je na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktoré podľa vedomostí súdu v súčasnosti nedisponuje žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaniach práv azylantov v G. a v prípade dublinských konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny.
55. Súd ohľadne danej námietky dodáva, že k situácii v G. nie sú známe žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov EÚ, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácií cudzincov a porušovania Dohovoru.
56. Preto súd má za to, že zaistením žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nedošlo ani k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom.
57. Súd ma teda zato, že prípadným transferom žalobcu do G. v zmysle nariadenia (EÚ) č. 604/2013 nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. G. je zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s aplikáciou nariadenia (EÚ) č. 604/2013. Preto držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu teda nie je ani v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. - 58. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia súd má za to, že daná námietka je dôvodná.
59. Žalobca namietal, že žalovaný pristúpil k maximálnej dobe zaistenia (6 mesiacov), pričom neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia, pričom s daným konštatovaním možno súhlasiť.
60. V danom prípade nebola stanovená doba zaistenia náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe, pričom pristúpil k maximálnej dobe zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, t.j. 6 mesiacov, avšak nezdôvodnil náležite, prečo je podľa jeho názoru potrebná práve táto maximálne možná doba zaistenia. Rovnako sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s tým, že v prípade ak došlo k zaisteniu účastníka konania podľa Dublinského nariadenia musí zaistenie byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov (článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Teda zo strany správneho orgánu dané vôbec nebolo vyhodnotené a jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. - 61. Rovnako má súd zato, že je dôvodná námietka ohľadne nedostatočného posúdenia využitia alternatív zaistenia v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov a zdôvodnenia ich nevyužitia zo strany správneho orgánu. Správny orgán sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec s danou skutočnosťou nezaoberal, iba skonštatoval, že v prípade účastníka konania nie je možné dané využiť, nakoľko menej závažné formy môže použiť iba počas konania vo veci administratívneho konania, čo v tomto prípade absentuje, avšak s danou konštatáciou súd nemôže súhlasiť.
62. V zmysle rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je povinnosťou správneho orgánu v prípade využitia formy zaistenia nielen podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, ale aj v prípade zaistenia podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov skúmať možnosti využitia miernejších opatrení.
63. V danom prípade správny orgán pristúpil k zaisteniu žalobcu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013,
ktorým je zároveň zdôvodnená aj účelnosť jeho zaistenia, keďže je žiadateľom o udelenie azylu v inej členskej krajine Európskej únie, a to v G.. Z daného nariadenia však jednoznačne vyplýva povinnosť správneho orgánu v prípade zaistenia účastníka konania skúmať, či nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie prostriedky (článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia), čo v prípade žalobcu zo strany správneho orgánu vôbec nebolo vyhodnotené, prečo k týmto nepristúpil a teda jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. - 64. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
65. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-340-011/2016-AV zo dňa 06.12.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
66. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca H. H. H., nar. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
67. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.