Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-553-2014.pdf
PDF · 103.1 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/553/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu X. X., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom U. E. XXX/XX, XXX XX M., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ulianko & Partners, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody vo výške 512,71 Eur s príslušenstvim, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/182/2013-55 zo dňa 11. 03. 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 11. 03. 2014 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 512,71 Eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej istiny za dobu omeškania od 28. 08. 2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 256,85 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. 1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal zaplatenia uvedenej istiny z titulu náhrady škody na základe zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorá mu vznikla v dôsledku vznesenia obvinenia pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pričom uplatňovaná istina predstavovala náklady na jeho obhajobu v predmetnej trestnej veci. 1. 3. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie uviedol, že: „Podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla v dôsledku vznesenia obvinenia pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. V konaní bolo nesporne preukázané, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ, OKP Zvolen, ČVS:ORP-369/OEK-ZV-2012 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo rozhodnuté o stíhaní žalobcu ako obvineného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Následne po doručení uvedeného uznesenia, ktorým bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi 10.10.2012 si zvolil právneho zástupcu, ktorý v mene žalobcu ako obvineného podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodoval prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen dňa 30.10.2012 pod sp. zn. 2Pv 326/2012, kde vyhovel sťažnosti obvineného a zrušil uznesenie o začatí stíhania žalobcu ako obvineného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že uvedené uznesenie o začatí trestného stíhania je predčasné s tým, že príslušný vyšetrovateľ nemal zabezpečený dostatok dôkazov preukazujúcich alebo nasvedčujúcich tomu v akom rozsahu a na základe čoho mal zastupovať žalobca poškodeného pri vymáhaní pohľadávky, či
konal v niekoho záujme alebo svojom a teda nebol náležite zistený skutkový stav pre to, aby mohlo byť vznesené obvinenie žalobcovi X. X.. Z tohto dôvodu bolo uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zrušené a zároveň bolo uložené vyšetrovateľovi ďalej vo veci konať. Následne z trestného spisu súd zistil, že trestné stíhanie bolo zastavené, preto lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.“ 1. 4. Keďže v rámci prvoinštančného konania orgán, ktorý bol označený v žalobe ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) namietal, že nie je orgánom oprávneným konať v mene štátu, prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal i týmto aspektom a v tejto súvislosti uviedol: „Žalobca si v konaní (...) uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa OO PZ, OKP Zvolen, ktoré považoval za nezákonné. Žalovanou je Slovenská republika s tým, že táto zodpovedá za podmienok ustanovených v zákone za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalovaná v priebehu konania namietala, že nie je orgánom oprávneným konať v mene štátu vzhľadom na novelu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá nadobudla účinnosť 1.1.2013 a orgánom oprávneným konať v mene štátu je Generálna prokuratúra. Vzhľadom na túto námietku súd vychádzal z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, kde podľa písm. b/ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V danej veci práve na základe sťažnosti obvineného (v tomto konaní žalobcu) došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia a prokurátor Okresnej prokuratúry vo Zvolene nepodal na žalobcu ako obvineného obžalobu na príslušný súd. Z tohto dôvodu priamo zo zákonného znenia § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona vyplýva, že za štát koná Ministerstvo vnútra SR. Nárok na náhradu škody si žalobca odvodzoval práve od uznesenia o vznesení obvinenia, ktorým mu vznikla škoda s tým, že využil svoje jednak ústavou garantované právo článok 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj zákonom garantované právo § 34 ods. 1 Trestného poriadku a zvolil si obhajcu, s ktorým mal právo radiť sa a ktorý v mene žalobcu ako obvineného podal sťažnosť proti nezákonnému rozhodnutiu vyšetrovateľa PZ. Tak ako vyplýva z rozhodnutia Okresnej prokuratúry, rozhodnutie vyšetrovateľa PZ bolo predčasné bez náležitého zistenia skutkového stavu a bez preukázania, že žalobca ako obvinený mal konať v niekoho mene, vo svojom mene, resp. v mene poškodeného.“ 1. 5. V reakcii na ďalší argument žalovanej prvoinštančný súd uviedol, že „neobstojí ani ďalší z argumentov žalovanej, že sa nejednalo o povinnú obhajobu a teda žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z dôvodu zvoleného obhajcu. Žalobca si zvolil obhajcu, pretože takýto postup mu garantuje Ústava SR, ako aj trestný poriadok. Postupoval v súlade so zákonom a ústavou a to, že si zvolil obhajcu nemôže byť na jeho ťarchu. Skutočne a reálne žalobcovi vznikla škoda v dôsledku vyplatenej odmeny právnemu zástupcovi za zastupovanie v trestnej veci. V zmysle ustanovenia § 17 a 18 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk ak osobitný predpis neustanovuje inak. Škodou sa rozumejú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. V konaní žalobca preukázal, že mu v súvislosti so zastupovaním vznikla škoda v dôsledku vyplatenia tarifnej odmeny v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej výške 512,71 Eur. Žalobca, ako bolo preukázané, vyplatil uvedenú odmenu 27. 11. 2012 vo výške 512,71 Eur. Vzhľadom k týmto skutočnostiam mal súd preukázané, že nárok žalobcu uplatňovaný v tomto konaní je v celom rozsahu dôvodný.“ 1. 6. V závere odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej prvoinštančný súd uviedol: „V neposlednom rade je potrebné poukázať na to, že zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je stanoviť v súlade s článkom 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, resp. nesprávnym úradným postupom a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. Je možné konštatovať, že každé trestné konanie predstavuje významný zásah do súkromného a osobného života osoby trestne stíhanej a negatívne sa dotýka jeho cti a dobrej povesti. Takýto zásah je o to intenzívnejší ak sa následne preukáže, že skutok, z ktorého mal byť jednotlivec obvinený sa nestal, prípadne nebol trestným činom. Z uvedeného vychádzal súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody a dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia v tomto
prípade je nezákonné rozhodnutia, nakoľko bolo vydané predčasne bez náležitého zistenia skutkového stavu a je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcovi, nakoľko využil svoje zákonné právo, zvolil si obhajcu, ktorému bol nútený za poskytovanie právnych služieb vyplatiť odmenu v súlade s vyššie citovanou vyhláškou. Vzhľadom k tomuto sa nedá tvrdiť, že rozhodnutie, ktoré vydal vyšetrovateľ PZ je zákonné, pretože v čase vznesenia obvinenia žalobcovi neboli splnené zákonné predpoklady na takýto postup o čom svedčí aj rozhodnutie okresnej prokuratúry. S poukazom na všetky tieto skutočnosti súd dospel k názoru, že žaloba, ktorou si žalobca uplatňoval právo na náhradu škody je dôvodná a vyhovel jej.“ 1. 7. V súvislosti s priznaným úrokom z omeškania prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobca si v tomto spore uplatnil i úrok z omeškania za dobu omeškania od 28. 08. 2013 do zaplatenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že „listom zo dňa 03. 01. 2013 označeným ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci sa žalobca v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. domáhal na príslušnom štátnom orgáne predbežného prerokovania jeho nároku. Listom zo dňa 20. 08. 2013 mu bolo oznámené, že jeho nárok na náhradu škody uspokojený nebude. Ako vyplýva z prezenčnej pečiatky advokátskej kancelárie, odpoveď z príslušného orgánu konajúceho v mene štátu došla do advokátskej kancelárie dňa 27. 08. 2013. Odo dňa nasledujúceho si uplatňoval žalobca aj úrok z omeškania, kedy sa dostal žalovaný so zaplatením náhrady škody do omeškania. Súd žalobe v tejto časti vyhovel, pričom pri uplatňovaní úroku z omeškania vychádzal z § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a priznal úrok z omeškania v zákonom stanovenej maximálnej výške 5,5% ročne.“ 1. 8. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi, ktorý bol v spore (pôvodne - v konaní) v plnom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania predstavujúcich náhradu trov jeho právneho zastúpenia vo výške 256,85 Eur, za presne špecifikované úkony právnej služby.
2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcu zamietol. 2. 2. V odôvodnení odvolania v súvislosti s argumentáciou prvoinštančného súdu, že žalobca má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia uviedla, že „začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch a vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba predbežný charakter a pomocnú úlohu. Pri vznesení obvinenia musia byť predovšetkým splnené dve kumulatívne podmienky: konkretizovaná osoba a dôkazy, ktoré dostatočne odôvodňujú postup na vznesenie obvinenia. Policajt je oprávnený zastaviť trestný stíhanie, iba ak nebolo vznesené obvinenie. V prípravnom konaní je oprávnený zastaviť trestné stíhanie iba prokurátor. Keďže vyšetrovateľ Policajného zboru nemal inú zákonnú možnosť na postup v predmetnej trestnej veci (ak nechcel postupovať v rozpore s Trestným poriadkom a tým sa sám vystaviť nebezpečenstvu možného trestného stíhania ... ), má za to, že vyšetrovateľ postupoval zákonne.“ 2. 3. Okrem toho žalovaná namietala, že „nie je orgánom príslušným konať v mene štátu“.
3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil a aby žalovanú zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania, ktorých výšku presne špecifikoval. 3. 2. V súvislosti s argumentáciou žalovanej uvedenou v odvolaní konštatoval, že „súčasná judikatúra argumentačne priamo vyvracia tvrdenia žalovanej ohľadne neexistencie nezákonného rozhodnutia. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie pre nezákonnosť, ale pre predčasnosť teda nič nemení na tom, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu, nakoľko rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Akékoľvek skončenie trestného konania odlišné od odsudzujúceho rozsudku zakladá nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo toto trestné konanie začaté.“ 3. 3. V súvislosti s argumentáciou žalovanej uvedenou v odvolaní, týkajúcou sa označenia orgánu oprávneného konať v mene štátu žalobca uviedol, že má za to, že tento orgán označil správne v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z..
4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu nevyjadrila.
5. Odvolanie žalovanej bolo podané dňa 07. 05. 2014, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní de facto neuviedla žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysporiadal.
10. 1. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala že v prípade trestného stíhania žalobcu „vyšetrovateľ postupoval zákonne“, tak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Podstata tohto nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. (Viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca 2011). 10. 2. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania, ak takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v jej čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Podrobnejšie - viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 1. novembra 2010).
11. 1. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že v tomto spore „nie je orgánom príslušným konať v mene štátu“ odvolací súd uvádza, že na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorý z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý (§ 4 ods. 1 písm. m/ zák. č. 514/2003 Z.z.) 11. 2. V prejednávanom spore je nesporné, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a teda z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že toto ministerstvo sa stalo orgánom verejnej moci konajúcim v tomto spore za štát.
12. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).