Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/69/2015

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v právnej veci žalobkyne K. T., zastúpenej JUDr. Martou Maruniakovou, advokátkou, so sídlom vo Svidníku, Sov. hrdinov 200/33, proti žalovaným 1. J. U., bytom Q. W. XXX, 2. P. R., bytom J. Y. XX, Y., 3. P. U., bytom O. 1, W., 4. H. U., bytom Y. XX, 5. T. U., bytom F. XXXX/XX, X. - Y. X., 6. H. U., bytom J. XX, Y., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, o odvolaní právnej predchodkyne žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 19.12.2014 č. k. 8C/824/2000-637 takto

rozhodol:

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou parciel C KN č. XX/X vo výmere 1 384 m2, C KN č. XX/X vo výmere 181 m2, C KN č. XX vo výmere 14 m2 a C KN č. XX/ X vo výmere 60 m2, kat. úz. T., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. X/XXXX a ktoré sú identické s pôvodnou parcelou EN č. XX/X vo výmere 1 640 m2, vyvlastnenej pre výstavbu 4 bytovej jednotky, kat. úz. T.. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že tieto parcely sú vytvorené z pôvodných parciel KN C č. XX/X vo výmere 1 561 m2, C KN č. XX/X vo výmere 181 m2, C KN č. XX vo výmere 14 m2 a C KN č. XX vo výmere l 967 m2, zapísaných na LV č. XX kat. úz. T. s tým, že spomínaný geometrický plán č. X/XXXX zo dňa 24.3.2010 a je súčasťou rozsudku. Právnej predchodkyni žalovaných uložil zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 1.716,76 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že žalobkyni nepriznáva náhradu trov konania a vedľajšia účastníčka, ktorá vystupovala na strane žalovaných nemá právo na ich náhradu s tým, že právny predchodkyňa žalovaných je povinná zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 369,87 eur a súdny poplatok v sume 99,50 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle zákona .č 138/1991 Zb. , ako aj s poukazom na ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o vyvlastnení bývalého ONV vo Y. z XX.X.XXXX. To, že absentuje toto rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti bez ďalšieho neznamená a nemožno so zreteľom na všetky okolnosti z toho vyvodzovať, že právoplatnosť a vykonateľnosť aj rozhodnutie nenadobudlo. Je nepochybné, že vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie zo strany viacerých účastníkov správneho konania, okrem iného aj zo strany právneho predchodcu pôvodne žalovanej a tieto odvolania boli prejednané v rozhodnutí Ministerstva výstavby a techniky SSR - Útvaru v Košiciach zo 14.12.1970, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdené. Odvolacím orgánom bolo konštatované, že vyvlastnenie nehnuteľností, okrem iného aj z PK č. XX kat. úz. T. bolo vykonané v súlade s vtedy platnými predpismi a proti tomuto rozhodnutiu nebolo prípustné odvolanie podľa § 59 ods. 4 Správneho poriadku. O tomto rozhodnutí mali byť upovedomení okrem iného aj právny predchodca pôvodne žalovanej J. U. a odbor výstavby ONV vo Y. a pri súčasnom vrátení spisov bolo uložené zároveň doručiť toto rozhodnutie stranám do vlastných rúk. Nepodarilo sa zabezpečiť obsah celého spisu týkajúceho sa tohto vyvlastňovacieho konania, vrátane

doručeniek preukazujúcich doručenie rozhodnutia jednotlivým účastníkom. Nezistilo sa však v tomto smere niečo iné, preto platí domnienka, že vo vzťahu k postupu správnych orgánov v prvom a druhom stupni v priebehu vyvlastňovacieho konania pochybnosti neboli. Súd prvej inštancie poukázal na obsah geometrického plánu č. X/XXXX, z obsahu ktorého vyplynulo, že predmetné parcely sú identické s pôvodnou parcelou EN č. XX/X vo výmere 1 640 m2, kat. úz. T., vyvlastnenej pre výstavbu štvorbytovej jednotky v obci. Z tohto geometrického plánu tiež vyplynulo, že predmetné parcely sú vytvorené z parciel, zapísaných na LV č. XX, kat. úz. T., výlučnou vlastníčkou ktorých je právna predchodkyňa žalovaných F. U.. Tým sa odstránila pochybnosť o správnosti identifikácie časti vyvlastneného pozemku parcely č. XX/X, na čo bolo v minulosti poukazované odvolacím súdom s tým, že podľa geometrického plánu z XX.XX.XXXX, ktorý bol podkladom pre súdne rozhodnutie v konaní 4C/482/1991, boli sporné pozemky vytvorené z pôvodnej parcely mpč. XXX/XX-XX, pričom podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia bolo z tejto parcely vyvlastnených iba 820 m2. Zo znaleckého posudku vyplýva, že všetky tri geometrické plány, teda geometrický plán vyhotovený pre účely vyvlastnenia, geometrický plán vyhotovený pre účely súdneho konania 4C/482/1991 a geometrický plán vyhotovený v tomto konaní sú úplne totožné v určení a zameraní pôvodnej parcely č. XX/X. Ako uvádza znalec vo svojom stanovisku, vlastnícke právo sa viaže na pozemok a nie na čísla parciel. V tomto konaní nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil správnosť identifikácie parcely č. 16/2 znaleckým posudkom. Je zrejmé, že tieto nehnuteľnosti boli vyvlastňované v minulosti pre účely výstavby štvorbytovej jednotky. Tieto parcely prešli podľa § 2 ods. 1 Zákona o majetku obcí do majetku obce, teda žalobkyne. Bolo preukázané, že neboli splnené predpoklady uvedené v § 3 písm. b/ a c/ zákona č. 138/1991 Zb., keď nebolo zistené, aby došlo k uzatvoreniu hospodárskej zmluvy, ktorou by bol vyvlastnený pozemok odovzdaný do užívania inej než štátnej organizácie. Žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na takomto určení, a preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel. K námietke právnej predchodkyne žalovaných ohľadom právneho zastúpenia žalobkyne súd prvej inštancie zdôraznil, že podstatné je to, že v čase podpisu plnomocenstva bol starostom obce J. X., pričom plnomocenstvo nie je časovo obmedzené. V priebehu tohto konania starosta obce J. X. zomrel a za starostku obce bola zvolená F. X.. Zmenou pôvodného starostu nedochádza k zániku plnomocenstva a uvedené nemuselo byť prejednané s obecným zastupiteľstvom. Nezohľadnil námietku právnej predchodkyne žalovaných, že prejednaniu veci bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci, s čím sa už v minulosti súdy vyporiadavali. Pokiaľ ide o konanie Okresného súdu Svidník sp. zn. 4C/482/1991, ktoré sa týkalo určenie rozsahu dedičstva po neb. J. U., je zrejmé, že žalobkyňa Obec T., nebola účastníkom tohto konania, preto rozsudok vydaný v uvedenom konaní ju nezaväzuje. Zároveň sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na inom skutkovom základe než v spomínanom konaní poukazujúc na predchádzajúce vyvlastnenie týchto nehnuteľností bývalým Československým štátom. O trovách konania strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o trovách konania štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. O súdnom poplatku rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb..

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie právna predchodkyňa žalovaných F. U., ako aj P. R., vystupujúca v tom čase ako vedľajšia účastníčka na stane žalovanej. Odvolateľky nesúhlasia s rozsudkom súdu prvej inštancie, považujú ho za nezákonný, nesprávny, arbitrárny a skutkovo a právne nedôvodný, keďže sa pripustilo to, že v právnom štáte z práva vzišlo neprávo. Tvrdia, že právna predchodkyňa žalovaných bola bez právneho dôvodu týmto rozsudkom zbavená vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla legitímne a zákonne, a to dedením ku dňu smrti svojho manžela, neb. J. U.. Zdôrazňuje, že prebehlo konanie vedené na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4C/482/91, v ktorom bolo právoplatne a nespochybniteľne určené, že J. U. bol ku dňu svojej smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PK č. XX, mpč. XXX/XX - XX pre kat. úz. T. a žalobkyňa počas rokov vedenia tohto súdneho konania nepreukázala, že J. U. nadobudol nehnuteľnosti zapísané pod mpč. XX a XX. Súdy sa nezaoberali dôkazmi, ktoré k žalobnému návrhu pripojila žalobkyňa, nakoľko už od začiatku konania bolo zrejmé, že tento žalobný návrh nemá oporu v dôkazoch. Pokiaľ ide o znalecký posudok Z.. H. U. č. X/XXXX, tento posudok žalovaná námietkovala, vyjadrovala sa k tomuto konaniu vo viacerých podaniach, poukazovala na skutočnosti, ktoré potvrdzovali nesprávnosť a nepravdivosť tohto znaleckého posudku a navrhovala vypracovať nový znalecký posudok. Touto námietkou sa súd prvej inštancie nijako nezaoberal. Uviedla, že už v minulosti odvolací súd konštatoval, že parcela EN XX/X bola vytvorená nielen z časti pôvodnej mpč. XXX/XX - XX, ale ja z ďalších pozemnoknižných parciel, ktorých spoluvlastníkmi boli iné osoby a v konaní OS Svidník 4C/482/91 boli nadobudnuté nehnuteľnosti právnym predchodcom žalovanej a následne žalovanou tie, ktoré boli vytvorené iba z mpč. XXX/XX

- XX. Tieto závery vyvolávajú pochybnosti o správnosti identifikácie časti vyvlastneného pozemku a aj zistení súdu prvej inštancie o rozsahu priznávaných vlastníckych oprávnení v prospech žalobkyne.

Právna predchodkyňa žalovaných zdôrazňovala, že svoje legitímne vlastnícke právo odvodzuje od právoplatnosti rozsudku OS Svidník 4C/482/91 a následne od dedičského konania, ktoré bolo vedené Okresným súdom Svidník pod sp. zn. D Zdôrazňuje, že v konaní o určenie rozsahu dedičstva bol žalovaným na neznámom miesto ako opatrovník ustanovený vtedajší starosta Obce T. J. X., ktorý na pojednávaní uznal vlastnícke právo v mene týchto žalovaných v prospech neb. J. U. a uviedol, že ohľadom užívania pozemkov žiadne spory neboli. Ide v tejto súvislosti o právoplatný rozsudok súdu určujúci právne nespochybniteľné výlučné vlastnícke právo k sporným parcelám po neb. J. U., čím súd súčasne potvrdil, že parcely vyvlastnené neboli. Po jeho smrti na základe právoplatného uznesenia súdu v dedičskom konaní nadobudla vlastnícke právo k sporným parcelám právna predchodkyňa žalovaných. Už v minulosti odvolací súd nespochybnil skutkové a právne závery v rozsudkoch č. k. 8C/824/2000-505 a 531. Poukazuje tiež na dôkaz nachádzajúci sa n č. l. XX spisu - výpis z evidencie nehnuteľnosti č. 1 pre kat. úz. T., z ktorého vyplýva, že bývalé JRD vo T. užívalo predmetné pozemky ako vlastník bytovej jednotky U Bývalé JRD, ako aj jeho právny nástupca PD T. sú iné organizácie ako štátne, a preto podľa § 3 Zákona o majetku obcí sa vlastníctvom obce stať nemohli. Obec tak nie je aktívne legitimovanou na podanie predmetnej žaloby. Zdôrazňujú, že právna zástupkyňa žalobkyne pravdepodobne pracovala v 90.-tych rokoch na Pozemkovom úrade vo Y., a práve ona vybavovala prípis pre nebohého manžela právnej predchodkyne žalovaných, J. U., ktorý sa domáhal vydania nehnuteľností, kde v liste zo dňa 27.2.1992 uvádzala, že k prechodu vlastníctva pozemkov na Československý štát alebo inú právnickú osobu nedošlo. Právna zástupkyňa žalobkyne tak konala v konflikte záujmov, nakoľko poznala relevantné skutočnosti ohľadom dotknutých pozemkov v čase svojho pôsobenia na Pozemkovom úrade vo Y., no napriek tomu nezákonným a špekulatívne vykonštruovaným spôsobom vypracovala nedôvodný žalobný návrh vo veci samej. Žalobkyňa zároveň nepredložila právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutia, ktoré by relevantne preukazovali jej tvrdenia, keďže na každom z nich chýba doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Z dôvodu, že vyvlastňovacie rozhodnutie z 10.9.1970 nenadobudlo právoplatnosť, štát nebol evidovaný na liste vlastníctva v evidencii nehnuteľností ako vlastník a ani ako užívateľ týchto nehnuteľností, a tým si obec ako žalobkyňa nemôže nárokovať prechod vlastníctva zo štátu na obec. Žalobkyňa tak od začiatku neuniesla dôkazné bremeno aj napriek profesionálnemu právnemu zastúpenia, ale predovšetkým nesprávne a arbitrárne predložila žalobu so svojou aktívnou legitimáciou spôsobuje účelové prieťahy v dlhom konaní, všetko pod dozorom súdov. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje žalobcu. Právna predchodkyňa žalovaných tiež poukázala na to, že prejednaniu veci bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej s poukazom na existenciu právoplatného rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. 4C/482/91, ktorý právoplatne rozhodol, že neb. J. U. (manžel právnej predchodkyne žalovaných) bol ku dňu svojej smrti výlučným vlastníkom sporných parciel, ktoré tiež súčasne patria do dedičstva po ňom, čím sa právoplatne vyriešila otázka vyvlastnenia predmetných parciel v zmysle tom, že dotknuté nehnuteľnosti vyvlastnené neboli. Tento rozsudok bol starostom Obce T. následne napadnutý podaním návrhu na obnovu konania, kde Okresný súd uznesením sp. zn. 4C/205/93 obnovu konania obnovil, no Krajský súd X. zrušil povolenú obnovu konania a následne súd prvého stupňa zastavil konanie vo veci. Súčasťou návrhu na povolenie obnovy konania boli preverované aj rozhodnutia bývalého ONV, odboru výstavby vo Y. ohľadom vyvlastnenia týchto nehnuteľností. Taktiež uvádza, že označenie žalobcu a žalovanej v tejto žalobe zo dňa 30.10.2000 napriek profesionálnemu právnemu zastúpeniu nespĺňa náležitosti ust. § 79 O.s.p.. Spochybňuje tiež právne zastupovanie advokátky v tomto spore od jeho začiatku s ohľadom na to, že plnomocenstvo je datované z 2.12.1997 a má za to, že toto plnomocenstvo sa vzťahovalo na konanie vedené pod sp. zn. 8C/1307/97 OS Svidník. V zmysle týchto dôvodov právna predchodkyňa žalovaných, ako aj vedľajšia účastníčka vystupujúca na strane právnej predchodkyne žalovaných, navrhli podaným odvolaniam vyhovieť tak, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uplatnili si tiež náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len C.s.p.), v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a zistil, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu preskúmavaného rozsudku, keď súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre správne rozhodnutie o veci.

5. Podľa § 132 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

6. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

7. Podľa § 3 písm. b/, c/ citovaného zákona, vlastníctvom obcí sa nestávajú pozemky v osobnom užívaní občanov a nehnuteľný majetok v štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákon č. 369/1990 Zb.) , v trvalo užívaní inej než štátnej organizácie (§ 70 Hospodárskeho zákonníka).

8. Žalobkyňa sa vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaných domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. X/XXXX znalca Z.. H. U. z 24.2.2010, a to z nehnuteľností zapísaných na LV č. XX, kat. úz. T.. Vlastníkom týchto nehnuteľností bol nebohý manžel právnej predchodkyne žalovaných (spolu s parcelou KN XX - pasienok vo výmere 1964 m2, kat. úz. T.) na základe rozsudku Okresného súdu Svidník z 15.11.1991 č. k. 4C/481/91-17, účastníkom ktorého žalobkyňa nebola a právna predchodkyňa žalovaných následne vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudla uznesením Okresného súdu Svidník v dedičskom konaní prebiehajúcom pod sp. zn. D XX/XXXX.

9. Je zrejmé, že rozhodnutím bývalého ONV - odbor výstavby vo Y. zo dňa 10.9.1970 boli v prospech Československého štátu - pre správu MNV T. na účely výstavby štvorbytovej jednotky vyvlastnené okrem iného aj nehnuteľnosti pôvodne zapísané v PK č. XX, kat. úz. T. s tým, že predmetom vyvlastňovacieho konania bola pôvodná parcela mpč. XXX/XX - XX, mpč. XXX/XX - XX, mpč. XXX/XX - XX zapísané v PK č. XX, XX, XX kat. úz. T..

10. Proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie, okrem iného aj zo strany právneho predchodcu žalovaných, J. U.. Odvolania účastníkov správneho konania boli prejednané v odvolacom konaní, čoho dôkazom je existencia rozhodnutia Ministerstva výstavby a techniky SR - útvaru v X. zo dňa 14.12.1970, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdené. Odvolací súd už konštatoval, že nemala by byť pochybnosť o správnosti postupov orgánov prvého a druhého stupňa v priebehu vyvlastňovacieho konania, a to aj pokiaľ ide o doručovanie rozhodnutí jednotlivým účastníkom správnych konaní postupom podľa vtedy platného zákona č. 71/1967 Zb., pokiaľ by v tomto smere z vykonaného dokazovania nevyplynuli iné závery.

11. Súd prvej inštancie sa tiež vyporiadaval s námietkou aktívnej legitimácie žalobkyne pokiaľ ide o predpoklady určené v § 3 písm. c/ zákona č. 138/1991 Zb., ktoré pokiaľ sú splnené, vylučujú prechod nehnuteľného majetku do vlastníctva príslušnej obce. Za tým účelom by muselo byť zistené, že došlo k uzatvoreniu hospodárskej zmluvy, ktorá v tom čase predstavovala právnu formu odovzdania nehnuteľného majetku do trvalého užívania a na jej základe mohol byť vykonaný aj nasledujúci zápis o trvalom užívaní vo vtedajšej evidencii nehnuteľností. Hospodársky zákonník pritom už od jeho pôvodného znenia v ust. § 23 pre platnosť zmlúv a iných dohôd vyžadoval ich písomnú formu, pokiaľ v ďalších ustanoveniach alebo vykonávacích predpisoch nebolo ustanovené inak. Ako to konštatuje súd prvej inštancie, zatiaľ nebolo zistené, aby došlo k uzatvoreniu hospodárskej zmluvy, ktorou by bol vyvlastnený pozemok odovzdaný do užívania inej než štátnej organizácie v zmysle predpokladov určených § 3 písm. b/ a c/ citovaného zákona. Súčasťou spisového materiálu je iba hospodárska zmluva z 27.10.1975, ktorá sa však týkala prevodu objektu štvorbytovej jednotky z Okresného výstavbového bytového družstva do vlastníctva JRD T., pre výstavbu ktorej sa začalo samostatné vyvlastňovacie konanie.

12. Znalecký posudok č. X/XXXX (č. l. 295) identifikoval nehnuteľnosti vlastnícky patriace právnej predchodkyni žalovaných s pôvodnou parcelou EN č. XX/X, ktorá vznikla po vyvlastňovacom konaní v roku 1970. Podľa obsahu vyvlastňovacieho rozhodnutia parcela EN XX/X bola vytvorená nielen z časti pôvodnej mpč. XXX/XX - XX, ale aj parciel označených pod mpč. XXX/XX - XX, XXX/XX - XX, ktorých spoluvlastníkmi boli aj iné fyzické osoby. Podľa obsahu rozsudku vydaného v konaní Okresného súdu Y. sp. zn. 4C/482/91, nehnuteľnosti nadobudnuté právnym predchodcom žalovaných boli s ohľadom na vypracovaný geometrický plán vytvorené iba z mpč. XXX/XX - XX, zapísanej v PK č. XX, kat. úz. T. a

tieto závery opodstatnene vyvolávali pochybnosti o správnosti identifikácie časti vyvlastneného pozemku

- parcely č. XX/X, kat. úz. T.. Za účelom nepochybného odstránenia týchto pochybností odvolací súd podľa § 213 ods. 4 O.s.p., v znení platnom do 30.6.2016 v spojení s § 470 ods. 1, 2 C.s.p. doplnil dokazovanie a predtým ustanoveného znalca z odboru geodézie a kartografie Z.. H. U. požiadal, aby spresnil, z akých pozemkovoknižných parciel rozhodnutím bývalého ONV - odboru výstavby vo Y., zo dňa 10.9.1970, bola vytvorená pôvodná parcela evidencie nehnuteľností č. XX/X vo výmere 1640 m2 s tým, že je potrebné objasniť identifikáciu pozemku, ktorý mal byť predmetom vyvlastnenia a určiť rozsah vyvlastnenej nehnuteľnosti z parcely mpč. XXX/XX - XX, PK č. XX, kat. úz. T.. Znalec v odbornom vyjadrení č. 25/2016 (č. l. 736 a nasl.) opätovne poukázal na to, že rozhodnutím bývalého ONV - odboru výstavby vo Y., zo dňa 10.9.1970, bola vyvlastnená pôvodná parcela evidencie nehnuteľností č. XX/ X vo výmere 1640 m v prospech bývalého Československého štátu - pre správu MNV T., pre účely výstavby štvorbytovej jednotky. K vyvlastneniu došlo z pozemnoknižnej parcely mpč. XX - XX, ktorá bola zapísaná pre tri vlastnícke skupiny v troch pozemnoknižných protokoloch č. XX, XX a XX v kat. úz. T.. Uviedol, že geodet, ktorý spracuvával geometrický plác číslo zákazky č. XXX - XXX - XXX - XX z 10.12.1990, použitý pre účely konania Okresného súdu Y. sp. zn. 4C/482/91, nesprávne zistil a uviedol stav právny do výkazu výmer. Čísla XXX, XXX a XXX uvedené v čitateli parciel mpč. XX - XX predstavovali pomocné číslovanie - index poradia knihovania. Skonštatoval, že rozhodnutím bývalého ONV - odboru výstavby vo Y. z 10.9.1970 bola vyvlastnená pôvodná parcela evidencie nehnuteľností č. XX/X o výmere 1640 m2 v prospech bývalého Československého štátu, a to z pozemnoknižnej parcely mpč. XX - XX, ktorá bola viacnásobne knihovaná (zapísaná) v troch pozemnoknižných protokoloch č. XX, XX a XX, kat. úz. T.. Je tak zrejmé, že znalec objasnil identifikáciu tých nehnuteľností, resp. ich rozsah, ktoré boli predmetom vyvlastňovacieho konania, a to aj v nadväznosti na geometrický plán, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci sp. zn. 4C/482/91 OS Y..

13. K námietke právnej predchodkyne žalovaných ohľadne existencie prekážky veci právoplatnej rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016, § 230 C.s.p.) s ohľadom na existenciu rozhodnutia vo veci OS Y. sp. zn. 4C/482/90 už bolo konštatované, že žalobkyňa - Obec T. nebola účastníkom tohto konania, a preto rozsudok vydaný dňa 15.11.1991 určujúci rozsah dedičstva po neb. J. U. ju nezaväzuje. Je tiež zrejmé, že žalobkyňa sa určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam domáha na inom skutkovom základe poukazujúc na predchádzajúce vyvlastnenie časti týchto nehnuteľností bývalým Československým štátom s tým, že spomínaný rozsudok o určení rozsahu dedičstva po právom predchodcovi žalovaných je založený na nadobudnutí nehnuteľnosti z jeho strany titulom držby začatej v roku 1943 s tým, že zákonom určená vydržacia doba mala uplynúť ešte pred rokom 1964.

14. O prekážku veci právoplatne rozhodnutej v prejednávanej veci nejde, je ale zrejmé, že právna predchodkyňa žalovaných sa stala vlastníčkou daných nehnuteľností na základe predtým vydaného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu o určení rozsahu dedičstva po jej nebohom manželovi, J. U.. K. súd v tejto súvislosti poukazuje na vývoj konštantnej judikatúry súdov týkajúcej sa problematiky ochrany vlastníckeho práva, tzv. dobromyseľného nadobúdateľa, či prelomenia zásady „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“, ochranou dobrej viery nadobúdateľa. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý sa zaoberá hľadiskom poskytnutia ústavnoprávnej ochrany vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa. Ústavný súd konštatuje, že aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ o nové interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality, najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou, prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod., do pozornosti bod 14 citovaného nálezu).

15. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho

štátu. Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou (bod 15 citovaného nálezu).

16. Ústavný súd z hľadiska poskytovania ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nejako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom konaní (bod 16 cit. nálezu).

17. Ústavný súd SR poukázal na to, že obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd ČR, ktorý v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru so záverom o originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, keďže dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie pri rovnakom právnom základe (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, bod 18 cit. nálezu).

18. S ohľadom na závery plynúce z obsahu daného rozhodnutia Ústavného súdu SR, existenciu ktorého nemožno opomenúť, sa súd prvej inštancie bude musieť vyporiadať s námietkami žalovaných poukazujúcich na nadobudnutie vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam rozhodnutím súdu (aj keď nie z titulu prekážky veci právoplatne rozhodnutej) v dobrej viere, keďže spomínané judikované pravidlo „ochrany vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa“ súvisí aj s iným spôsobom nadobudnutia vlastníctva k veci ako zmluvou o prevode vlastníckeho práva (prípad riešený v náleze ÚS SR I. 549/2015). Ako bolo spomínané, otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa všeobecné súdy musia ex offo vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou (bod 15 cit. nálezu).

19. Súd prvej inštancie preto dôsledne posúdi a so zreteľom na všetky okolnosti danej veci vyhodnotí, ktorej zo strán sporu je potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, keď rovnakej úrovni zodpovedá vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že účastníkmi správneho konania o vyvlastnení nehnuteľností v roku 1970 neboli súčasne žalované strany sporu, ide už o právnych nástupcov J. U., ktorí boli tiež účastníkmi konania o určenie rozsahu dedičstva v spore OS Y. sp. zn. 4C/482/91, začatom dňa 1.10.1991 a právoplatne ukončenom dňa 5.12.1991. Bude potrebné vyhodnotiť, či menovaní mohli mať vedomosť o existencii vyvlastňovacieho konania vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam. V tomto smere by sa mal súd prvej inštancie oboznámiť dôsledne s obsahom spisu OS Y. sp. zn. 4C/482/91, ako aj so spismi týkajúcimi sa reštitučných nárokov k týmto nehnuteľnostiam, ktoré ako zatiaľ zo spisu plynie, boli uplatňované vo vzťahu k príslušnému pozemkovému úradu a PD T.. Malo by byť ozrejmené, kedy sa tak stalo, zo strany akých konkrétnych subjektov a najmä na základe, akých právnych dôvodov boli reštitučné nároky uplatňované. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že uplatnenie reštitučných nárokov k daným nehnuteľnostiam môže vyvolať nezanedbateľné pochybnosti nad otázkou dobromyseľnosti. S takto nastolenými otázkami sa musí súd prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybností vyrovnať. Rovnako musí byť zodpovedané, či v prípade tretej osoby, v danom prípade u žalobkyne, nejde so zreteľom na všetky okolnosti veci o vlastníka nedbalého. Dobromyseľnosť musí byť hodnotená prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch javí ako možnosť dobromyseľných nadobúdateľov pokračovať v oprávnenej držbe (do pozor. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 71/2011).

20. Posúdenie a najmä preukázanie týchto skutočností si vyžaduje vo veci vykonať ďalšie dokazovanie v naznačenom smere a zároveň súd prvej inštancie sa v prípade, ak to bude pre rozhodnutie veci opodstatnené, vyporiada aj s námietkami, ktoré prezentovala v priebehu konania právna predchodkyňa žalovaných vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2010 (v spojení s odborným vyjadrením č. 29/2016) s tým, že bolo z jej strany navrhované v tejto súvislosti kontrolné znalecké dokazovanie (vyjadrenie právnej predchodkyne žalovaných z 3.5.2010). So zreteľom na všetky uvádzané dôvody tak odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p., vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie tak, ako to určuje § 391 ods. 1 C.s.p. s tým, že v novom rozhodnutí o veci sa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

21. Odvolací súd v závere poznamenáva, že z dôvodu úmrtia žalovanej v priebehu odvolacieho konania dňa 13.9.2015 bolo pokračované v konaní s jej právnymi nástupcami podľa vyjadrenia Notárskeho úradu H.. J. A. (č. l. 720) s poukazom na ust. § 63 C.s.p..

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).