Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17CoPr-8-2015.pdf
PDF · 129.86 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/8/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne T. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XX, J. J., zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Fabriciusovou, so sídlom Advokátskej kancelárie J. A. Komenského 18B, Banská Bystrica, IČO: 41 183 959 proti žalovanému FISPA UNIVERSAL, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Vyšehradská 25, IČO: 46 762 582, zastúpeného JUDr. Dianou Hrončekovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Banskej Bystrici, Komenského 10E, IČO: 42 007 500, v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/3/2014-150 zo dňa 13.10.2015, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 08.10.2014, doručené žalobkyni dňa 08.10.2014, je podľa §68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neplatné a pracovný pomer skončil dohodou dňom 08.10.2014 (prvý výrok), potvrdzuje.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 609,68 Eur s 5,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 609,68 Eur od 09.10.2014 až do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok) m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 304,84Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne, počítaným od 21.11.2014 do zaplatenia, náhradu mzdy vo výške 304,84 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne, počítaným od 21.12.2014 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 08.10.2014, doručené žalobkyni dňa 08.10.2014, je podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neplatné a pracovný pomer skončil dohodou dňom 08.10.2014 (prvý výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 609,68 Eur s 5,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 609,68 Eur od 09.10.2014 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok) a žalovanému uložil aj povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 965,36 Eur na účet jej právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobkyňa pracovala u žalovaného ako čašníčka na dobu neurčitú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2014 s miestom výkonu práce v Banskej Bystrici s dohodnutou priemernou mesačnou mzdou vo výške 352,- Eur brutto; jej práca spočívala v evidovaní objednávok, zakladaní a zapisovaní objednávok a iných činností, ktoré nariadi zamestnávateľ. Listom zo dňa 20.09.2014 bola žalobkyňa zamestnávateľom písomne upozornená s možnosťou ukončenia pracovného pomeru za porušenie pracovnej disciplíny, pretože dňa 20.09.2014 bolo priamym nadriadeným zistené, že neúčtuje objednávky známym a rodine, neodvádza za nich finančnú hotovosť do tržby, v poslednom polroku viackrát vydala jedlo bez platenia alebo účtovala tržbu vo svoj osobný prospech, čo možno považovať za hrubé porušovanie pracovnej disciplíny so zásadným vplyvom na riadne vykonávanie pracovných úloh a v prípade, ak nedôjde k náprave a bude zistené opätovné porušenie pracovnej disciplíny, s poukazom na §63 ods. 1 písm. e) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej v texte len „Zákonníka práce“ alebo aj „ZP“) s ňou môže zamestnávateľ ukončiť pracovný pomer. Dňa 08.10.2014 zamestnávateľ doručil žalobkyni na pracovisku okamžité skončenie pracovného pomeru. Z jeho obsahu vyplýva, že dňa 11.09.2014 konfrontáciou medzi žalobkyňou a ostatnými zamestnancami žalovaného bolo zistené, že v uvedený deň o 14.15 hod. nezaplatil zákazník za jedlo cenu 1,99 Eur. Zákazníkom bol otec žalobkyne, pričom takéto udalosti sa za posledné mesiace opakovali viackrát. Takéto konanie považoval žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny, a preto pracovný pomer podľa §68 ods. 1 písm. b) ZP skončil okamžite. Okresný súd považoval za nesporné, že zamestnávateľ pred okamžitým skončením pracovného pomeru riadne zistil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa sama uviedla, že po konfrontácii medzi ňou a X. C., ktorá bola v konaní vypočutá ako svedkyňa, dala do pokladne 2,- Eur, nevystavila však pokladničný doklad, čo potvrdili aj ďalší svedkovia, vypočutí v konaní (C. B., X. C.). Súd prvej inštancie však dôvod, pre ktorý bol okamžite skončený pracovný pomer so žalobkyňou, nepovažoval za také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo viesť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru podľa §68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t.j. mal za to, že ide o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Prihliadol na osobu žalobkyne, ktorú v minulosti zamestnávateľ okrem vyššie uvedeného listu nikdy neupozorňoval na porušovanie pracovnej disciplíny, svoju prácu vykonávala zodpovedne v zmysle pracovnej zmluvy a úloh jej tam uložených. K porušeniu pracovnej disciplíny malo dôjsť nedbanlivostným konaním žalobkyne tým, že opakovane vydala jedlo bez platenia; v konaní však bolo žalovaným preukázané len neodvedenie tržby vo výške 1,99 Eur za jedlo pre otca žalobkyne a žalobkyňa dňa 11.09.2014, t.j. v deň konfrontácie do pokladne sumu 2,- Eur vložila. Žalobkyňa poukazovala na dohodu medzi ňou a zamestnávateľom o oficiálnej a neoficiálnej kase; takúto dohodu nemožno medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu vylúčiť, keďže takéto bonusy sa zamestnancom poskytujú a nepriamo to vyplýva aj z listinných dokladov, predložených žalobkyňou (excelová tabuľka príjmov s kolónkou šetrenie). Skutočnosť, či k uvedenému porušeniu došlo dňa 11.09.2014 alebo 19.09.2014, nie je rozhodujúca, pretože v konaní bolo preukázané, že uvedenú polievku žalobkyňa nenablokovala, čo sama potvrdila. Žalovaným nebola v konaní preukázaná žiadna škoda, ktorá by mu vznikla konaním žalobkyne; žalovaný nepredložil žiadne dôkazy o tom, že konanie žalobkyne a ďalšej zamestnankyne, s ktorou tiež okamžite skončil pracovný pomer, spôsobilo nižšie tržby a o koľko, resp. čím tieto nižšie tržby na prevádzke vznikli. Žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru oznámila zamestnávateľovi listom zo dňa 14.10.2014, doručeným 03.11.2014, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával; v priebehu konania navrhla, aby súd rozhodol, že pracovný pomer skončil dohodou ku 08.10.2014, pretože nemá záujem, aby ju žalovaný ďalej zamestnával vzhľadom na ich vzťahy (žalovaný o nej rozširuje, že mu vykradla reštauráciu a neexistuje už medzi nimi dôvera); s odkazom na §79 ods. 3 písm. b) a §79 ods. 4 Zákonníka práce si uplatnila náhradu mzdy. Žalovaný tvrdil, že pracovný pomer mohol skončiť dohodou len ku 03.11.2014, kedy mu bolo doručené oznámenie žalobkyne, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával a takýto úkon vykonala po uplynutí prekluzívnej lehoty, preto jej nemožno priznať náhradu mzdy. Súd prvej inštancie však konštatoval, že Zákonník práce neukladá zamestnancovi písomnú formu prejavu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní; ide potom o skončenie pracovného pomeru dohodou za použitia fikcie a žalobkyňa má v dôsledku toho nárok na náhradu mzdy vo výške svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ktorá nemá povahu ekvivalentu mzdy, ale povahu zadosťučinenia, má satisfakčnú povahu a súčasne plní funkciu sankcie vo vzťahu k zamestnávateľovi. Pracovný pomer pritom končí dňom, určeným v okamžitom skončení pracovného pomeru; iným dňom by mohol skončiť len v dôsledku dohody oboch účastníkov pracovného pomeru. Zákonník práce v žiadnom svojom ustanovení neupravuje, že by ten, kto sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nemohol v priebehu takéhoto konania oznámiť druhej strane, že netrvá na svojom zamestnávaní, pokiaľ predtým urobil úkon a trval na tom, aby ho zamestnával. Uvedené má vplyv v prípade, že súd vysloví, že ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, na poskytnutú náhradu
mzdy. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/2905/2000, podľa ktorého zamestnanec môže zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite, najneskoršie však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe pre neplatnosť skončenia pracovného pomeru ukončené zdôraznil, že zamestnanec môže svoje stanovisko, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, aj meniť. Z hľadiska § 79 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce je rozhodné, aké svoje stanovisko o tom, že trvá ale netrvá na zamestnávaní, oznámil zamestnávateľovi v dobe vydania súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru; žalobkyňa do rozhodnutia súdu oznámila žalovanému, že netrvá na tom, aby ju naďalej zamestnával; vzhľadom na určenie súdom, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, jej podľa §79 ods. 3 písm. b) a §79 ods. 4 ZP potom prislúcha aj náhrada mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v sume priemerného zárobku. Výška mesačnej mzdy pre výpočet priemerného mesačného zárobku nebola medzi stranami sporu sporná (výpovede na pojednávaní dňa 09.06.2015). Keďže súd rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a zároveň žalobkyňa do vydania rozhodnutia oznámila žalovanému, že netrvá ďalej na tom, aby ju zamestnával, priznal súd žalobkyni náhradu mzdy vo výške 609,68 Eur netto. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj úrok z omeškania v súlade s §517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ“) a §3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. odo dňa 09.10.2014 až do zaplatenia, teda dňom nasledujúcim po skončení pracovného pomeru. Hoci žalovaný tvrdil, že žalobkyni neprislúcha náhrada mzdy jednak z dôvodu preklúzie a jednak z dôvodu, že už nemohla uskutočniť prejav, že netrvá na ďalšom zamestnávaní a zároveň poukazoval na dátum doručenia listu žalovanému o tom, že žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnávaní (03.11.2014), okresný súd, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo/32/2012 uzavrel, že zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy v prípade skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce neprichádza do úvahy. Okresný súd o trovách konania rozhodol podľa §142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte aj „O.s.p.“) a úspešnej žalobkyni v konaní priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 965,36 Eur, pozostávajúcich z úkonov právnej služby 1.príprava a prevzatie zastúpenia dňa 13.10.2014, 2.podanie návrhu, porada s klientom dňa 06.02.2015, 3.účasť na pojednávaní dňa 10.03.2015, 4.písomné podanie 16.03.2015, 5.účasť na pojednávaní dňa 30.04.2015, 6.písomné podanie 04.06.2015, 7.účasť na pojednávaní 09.06.2015, 8.porada s klientom 30.06.2015, 9.písomné podanie na súd 02.07.2015, 10.účasť na pojednávaní 22.09.2015, 11. účasť na vyhlásení rozsudku 13.10.2015, a to v súlade s § 13a ods. 1 písm. a), b), c), d) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri základnej sadzbe tarifnej odmeny za 1 úkon podľa § 9 a § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky 1/13 výpočtového základu, čo za rok 2014 predstavuje sumu 61,87 Eur, za rok 2015 suma 64,53 Eur. V zmysle § 16 vyhlášky priznal súd aj režijný paušál za každý úkon za rok 2014 po 8,04 Eur a za rok 2015 po 8,39 Eur + 20% DPH vo výške 160,86 Eur.
2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že zamestnávateľ nemal so žalobkyňou žiadne problémy v práci a že nikdy nebola upozorňovaná na porušovanie pracovnej disciplíny, pretože nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Poukázal na výpoveď žalobkyne, že s ňou zamestnávateľ riešil nedostatky v ústnej rovine vo forme upozornenia a tiež v písomnej forme, keď jej bolo doručené písomné upozornenie zo dňa 20.09.2014; uvedené potvrdil aj svedok O. C., keď uviedol, že bol problém s personálom, preto ho dcéra X. C. požiadala, aby popri práci rozvozcu dohliadol na personál, pričom zistil viacero nedostatkov a to aj u žalobkyne, ktorá opakovane nenahodila objednané a vydané jedlo do registračnej pokladne. Tieto zistenia svedok oznamoval telefonicky dcére, ktorá sa zdržiavala v J. a nebola priamo v prevádzke. Po vydaní polievky otcovi žalobkyne túto skutočnosť nahlásil svojej dcére, ktorá pricestovala do J. J. a žalobkyňu hneď priamo konfrontovala pri registračnej pokladni, kde toto jedlo naúčtované nebolo a nebola odvedená ani tržba. O. C. vypovedal, že bol opakovane svedkom obdobného správania žalobkyne, aj keď prišla za ňou jej mama alebo kamarátky. Žalobkyňa bola zamestnávateľom písomne upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, pričom išlo o opakované porušenia, čo zakladá závažnosť porušenia pracovnej disciplíny. Nevystavenie dokladu o kúpe výrobku alebo poskytnutí služby v registračnej pokladni a neodvedenie zaplatenej ceny za vydané jedlo do dennej tržby je samo o sebe svojou intenzitou závažným porušením pracovnej disciplíny, pre ktoré je žalovaný oprávnený pracovný pomer skončiť okamžite. Žalovaný tento stav netoleroval ani u ostatných zamestnancov, u
ktorých pre rovnaké porušenie pracovnej disciplíny došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zamestnávateľom. Konaním žalobkyne však došlo k súčasnému porušeniu viacerých povinností a to povinnosti, upravenej v zákone o ochrane spotrebiteľa a k porušeniu pracovnej disciplíny. Zákon o ochrane spotrebiteľa porušila žalobkyňa tým, že nevystavila spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, pričom doklad o kúpe je pre spotrebiteľa dôležitý, pretože vypovedá o právnom vzťahu medzi spotrebiteľom a predávajúcim, resp. poskytovateľom služby a okrem iného slúži aj na overovanie správnosti účtovania a prípadné uplatnenie reklamácie za poskytnutú službu alebo dodaný tovar. Za protiprávne konanie žalobkyne, spočívajúce v porušení tohto ustanovenia zákona, zodpovedá objektívne žalovaný ako zamestnávateľ. Sankcia v takomto prípade, uložená Slovenskou obchodnou inšpekciou, je dvesto násobne vyššia, ako cena za poskytnutú službu. Túto skutočnosť v konaní žalovaný preukazoval rozhodnutiami Slovenskej obchodnej inšpekcie; vykonanie okamžitých opatrení v prípade zistenia nedostatkov, ako je nevystavenie dokladu o kúpe z registračnej pokladne, vyplýva priamo z §7 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa. Tvrdenie žalobkyne, že medzi zamestnancami a zamestnávateľom existovala dohoda o tom, že niektorým zákazníkom možno vydávať jedlo bez dokladu, nebolo preukázané žiadnym z vykonaných dôkazov a ide len o účelové tvrdenie v snahe vykresliť svoju osobu v pozitívnom svetle vo vzťahu k plneniu si pracovných povinností. Excelovskú tabuľku, ktorú žalobkyňa predložila ako doklad, účelovo prispôsobila svojim potrebám v predmetnom konaní. Okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom bolo oprávnené a zákonné. Žalobkyňa nemôže v priebehu konania účinne odvolať svoje oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní bez súhlasu zamestnávateľa; rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/2905/2000 nerieši identickú situáciu s daným prípadom. Preto nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že pracovný pomer skončil dohodou ku 08.10.2014, pretože oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, je základným predpokladom trvania pracovného pomeru. Keďže okresný súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal dostatočne s touto námietkou žalovaného, výrazne porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Vo vzťahu k žalobnému petitu v časti výroku určenia, že pracovný pomer skončil dohodou ku dňu 08.10.2014, poukázal na ustanovenie §79 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.07.2014, v ktorom sa výslovne ustanovuje, akým spôsobom a presne v ktorý deň pracovný pomer končí v prípade, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. V danom prípade sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy, vychádzajúc z nevyvrátiteľnej domnienky, vyjadrenej v §79 ods. 3 Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer skončil dohodou 08.10.2014; vo vzťahu k výroku, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že pracovný pomer skončil dohodou dňa 08.10.2014, nebol daný a ani preukázaný naliehavý právny záujem; napriek námietke v priebehu konania sa okresný súd ani s touto námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal; nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu odvolateľ považoval za porušenie procesného práva strany konania, čím mu bolo odňaté právo na spravodlivé súdne konanie. Súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za dva mesiace v zmysle §79 ods. 4 ZP s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 09.10.2014. Z rozsudku okresného súdu nevyplýva, na základe čoho bol priznaný žalobkyni úrok z omeškania od 09.10.2014, keď žalobkyňa si až do dňa 30.04.2015 uplatňovala nárok na náhradu mzdy v zmysle §79 ods. 1 Zákonníka práce, ku ktorej splatnosti sa žalovaný vyjadroval s tým, že žalobkyni prislúcha náhrada mzdy najskôr od 03.11.2014 do 30.11.2014, ktorá je splatná 22.12.2014 a náhrada mzdy od 01.12.2014 do 31.12.2014, splatnej dňa 20.01.2015. V odôvodnení súdneho rozhodnutia nie je žiadnym spôsobom vysvetlené, prečo súd priznal úroky z omeškania už od 09.10.2014, keď zmena hmotnoprávneho nároku, ktorý si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje, bola pripustená až dňa 30.04.2015 a dovtedy sa domáhala iného hmotnoprávneho nároku; aj týmto okresný súd výrazne porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie, pretože mu odňal možnosť právne argumentovať proti napadnutému rozhodnutiu súdu, čím mu odňal právo na prístup k spravodlivosti. Žalovaný namietol aj priznanú náhradu trov konania a to vo vzťahu k úkonom právnej služby právnej zástupkyne žalobkyne, ktoré neboli účelne vynaložené v súvislosti s predmetom konania. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania, alternatívne žiadal rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si právo na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. V rámci vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
žalobkyňa neporušila závažným spôsobom pracovnú disciplínu a teda nebol daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Prvostupňový súd správne posudzoval intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, pričom prihliadal na osobu zamestnanca a na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu a to v súvislosti s dohodou zamestnávateľa a zamestnanca o oficiálnej a neoficiálnej kase, ako aj na okolnosť, či žalobkyňa svojím konaním spôsobila žalovanému škodu. Konanie žalobkyne nemôže byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa voči žalobkyni ako zamestnancovi, pretože tento spôsob okamžitého skončenia pracovného pomeru je len výnimočným, spôsobujúcim náhly zásah do pracovného pomeru medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Takýto spôsob okamžitého skončenia pracovného pomeru má mať za následok, že od zamestnávateľa sa nemôže rozumne očakávať, že zamestnanca bude zamestnávať ešte v priebehu výpovednej doby a teda musí byť daná podmienka naliehavosti a takej dôležitosti, že pracovný pomer by nemohol trvať ďalej. Podmienka naliehavosti splnená nebola vzhľadom na písomné upozornenie zo strany žalovaného zo dňa 20.09.2014, označené ako „písomné upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru“, doručené žalobkyni. Prvostupňový súd preto správne vyhodnotil okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného, doručené žalobkyni dňa 08.10.2014 ako neplatné. Napriek výpovedi svedkyni X. C. nemožno vylúčiť existenciu dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom o oficiálnej a neoficiálnej kase. Táto skutočnosť nepriamo vyplýva z listinných dôkazov. Zmenu návrhu vo vzťahu k právnym dôsledkom neplatného skončenia pracovného pomeru, resp. neplatného právneho úkonu, upraveného v §79 Zákonníka práce, možno urobiť kedykoľvek v priebehu súdneho konania, keďže sa nedotýka neplatnosti právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa §77 Zákonníka práce. Trovy konania boli správne priznané, úkony - písomné podania, predkladané žalobkyňou súdu ako dôkazy, v rámci ktorých sa aktuálne vyjadrovala ku skutkovej či právnej stránke veci, boli vynaložené účelne a boli potrebné na uplatňovanie práv. Dôkazy a podania boli vždy pred ďalším pojednávaním predložené aj žalovanému, je potrebné ich považovať za účelné aj pre samotného žalovaného, ktorý mal možnosť sa k predloženým tvrdeniam a dôkazom nielenže vyjadriť, ale aj náležite sa pripraviť. Predmetné úkony právnej služby preto nemožno považovať za nadbytočné či nehospodárne a v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien.
4. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len „C. s. p.“), ktorý v §470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny v prvom výroku potvrdil a v druhom výroku v zmysle §388 C. s. p. zmenil z nasledovných dôvodov:
6. Podľa §387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa §388 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
7. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Jedným z dôvodov, pre ktorý môže zamestnávateľ použiť tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, je porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom. Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru sa zamestnanec môže domáhať súdnou cestou v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Rozhodnutie súdu o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy; rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd, rozhodujúci o náhrade mzdy, viazaný. V prípade, ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pracovný pomer sa neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom ustanovenej nevyvrátiteľnej domnienky sa skončí dohodou, a to dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť neplatným okamžitým skončením (§79 ZP ods.3); v takomto prípade patrí zamestnancovi náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku zamestnanca za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ktorá má satisfakčnú povahu a súčasne plní funkciu sankcie vo vzťahu k zamestnávateľovi, pričom nejde ani o ekvivalent mzdy; túto náhradu mzdy nemožno znížiť, prípadne ju nepriznať, a to ani z dôvodu, že zamestnávateľ dal zamestnancovi pred okamžitým skončením pracovného pomeru platnú výpoveď, ktorej právne účinky nenastali. Náhrada mzdy je splatná rovnako ako mzda za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne, nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru (§129 ods.3 ZP).
8. Odvolanie je sčasti dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s prvým výrokom, a v základe aj s druhým výrokom a s dôvodmi odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V takom prípade zákonné ustanovenie (§387 ods.1, 2 C.s.p.) umožňuje odvolaciemu súdu obmedziť sa vo svojom odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie a vyhodnotil dôkazy v ich vzájomných súvislostiach; rozsudok odôvodnil riadne a zrozumiteľne; odvolací súd, zhrnúc ním zistené skutočnosti ako aj právne závery, uvádza: v prejednávanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že žalobkyňa u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy v pozícii čašníčka na dobu neurčitú. Dňa 11.09.2014 o 14.15 hod. nevyúčtovala a neprevzala finančné prostriedky za jedlo vo výške 1,99 Eur od zákazníka, ktorý bol jej otcom. Toto konanie považoval žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny a skončil s ňou pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP okamžite. Zamestnávateľ riadne uviedol svoje dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru; súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa po konfrontácii medzi ňou a X. C., ktorá bola v konaní vypočutá ako svedkyňa, dala do pokladne 2,- Eur, nevystavila však pokladničný doklad, čo potvrdili aj ďalší svedkovia, vypočutí v konaní (C. B., X. C.).
9. Z dôkazov, zadovážených v spise, vyplýva jednoznačne, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu; krajský súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má však za to, že intenzita porušenia nedosahuje stupeň závažnosti, v dôsledku ktorého by bolo možné konštatovať dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Aj odvolací súd má za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 08.10.2014 z dôvodov, uvedených v odvolaním napadnutom rozsudku, je neplatné.
10. Žalobkyňa po prevzatí okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 08.10.2014 na pracovisku požiadala zamestnávateľa o ďalšie zamestnávanie listom zo dňa 14.10.2014; žalovaný ho prevzal 03.11.2014. V priebehu súdneho konania však oznámila, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával. Navrhla postup v zmysle §79 ods. 4 písm. b/ ZP a v zmysle §79 ods. 5 ZP požiadala o náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Jej postup je v súlade so zákonom; v tomto smere odvolacie námietky nie sú dôvodné: po vykonaní dokazovania prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Z takéhoto neplatného skončenia pracovného pomeru vznikajú nároky: ak zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní a oznámi to zamestnávateľovi, za splnenia ďalších zákonných podmienok (včas a úspešne podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) má právo na prideľovanie práce a na vyplácanie mzdy. Žalobkyňa písomne žalovanému oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával; v priebehu konania svoj názor zmenila, čo zákon nevylučuje, a to aj opakovane (viď napr. R 8/1994 - NS ČR, Z III s.25, Zo súdnej praxe č.6/1997, s.134); v takom prípade v zmysle §79 ods.4 Zákonníka práce platí, že pracovný pomer skončil dohodou. Ide o fikciu dohody, platnú len vtedy, ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodnú inak, čo sa v danom prípade nestalo. Konkrétny termín sa odvíja od dôvodu skončenia pracovného pomeru a to inak pri výpovedi (uplynutím výpovednej doby) a inak pri neplatnom skončení okamžite alebo v skúšobnej dobe (dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť). Žalovaný určil v okamžitom skončení pracovného pomeru termín skončenia pracovného pomeru na deň 08.10.2014. Okresný súd správne určil, že pracovný pomer skončil dohodou dňom 08.10.2014.
11. Ak súd koná o určenie, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môže zamestnanec v žalobe (alebo v priebehu konania) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (porovnaj R 36/1979). Prisúdenie tohto nároku však nie je možné skôr, ako súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Súd v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý, porovnaj R 1/1975). Ak je to účelné, môže súd rozhodnúť najskôr o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a následne (po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy. Ani v tomto smere súd prvej inštancie nepochybil. Žalobkyňa má právo na náhradu mzdy. Ide o zákonný nárok v zmysle satisfakcie z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru; jej základ stanovuje zákon (Zákonník práce) v §79 ods.5. Priemerná mzda žalobkyne podľa spisového materiálu predstavuje suma 352,- Eur brutto (304,84,- Eur netto); výšku ani jedna zo strán nerozporovala. Okresný súd nepochybil, keď žalobkyni priznal jej dvojnásobok. Splatnosť mzdy je v Zákonníku práce explicitne určená (§129 ods. 1 ZP); podľa ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 246/2010 z 30.04.2012, uverejnené pod č. 32/2012, sp. zn. 4Cdo 159/2008 z 27.01.2010, sp. zn. 1Cdo 116/2008 z 17.12.2009) je náhrada mzdy splatná rovnako ako mzda, pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Právo na náhradu mzdy možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda sa stáva nárokom. Jednotlivé náhrady mzdy sa premlčujú za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, t.j. premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná (pozri aj 6Cdo 246/2010 z 30.04.2012).
12. V prejednávanom prípade podľa listinných dokladov mzda vo výške 304,84,-Eur netto bola splatná vždy ku 20. dňu v kalendárnom mesiaci; existencia kolektívnej zmluvy nebola preukázaná. Pokiaľ okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 609,68,-Eur, nerozhodol správne; toto pochybenie krajský súd napravil, zmenil druhý výrok rozsudku a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v dvoch splátkach, nepovažujúc námietku premlčania žalovaného za dôvodnú. V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že na splatnosť náhrady mzdy v zmysle §79 ods.5 ZP neplatí podmienka plynutia lehoty od doručenia oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi o tom, že má záujem o ďalšie zamestnávanie, pretože tento nárok vzniká práve z dôvodu zákonnej fikcie dohody skončenia pracovného pomer za predpokladu, že zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní. Náhrada mzdy je splatná v zmysle § 129 ods. 3 ZP dňom 20.11.2014 a 20.12.2014.
13. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom §256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže zákon č. 311/2001 Z.z. a ani iný pracovnoprávny predpis neupravuje úrok z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania, určená §3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu v spojení s §517 ods. 2 Občianskeho zákonníka; podľa tohto je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. 0,05 %. Aktuálna sadzba úroku z omeškania potom predstavuje nie 5,5% ročne, ale 5,05% ročne; aj toto pochybenie okresného súdu krajský súd svojím rozsudkom napravil.
14. Odvolacia námietka ohľadom nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, je v plnom rozsahu nedôvodná: naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať tam, kde vyplýva priamo z právneho predpisu. Právny poriadok totiž vo
viacerých prípadoch priamo pripúšťa, aby sa ten ktorý subjekt hmotnoprávneho vzťahu domáhal určenia existencie (neexistencie) práva alebo dôsledkov existencie (neexistencie) určitej právnej skutočnosti. Ak takúto možnosť zákon expressis verbis pripúšťa, procesný predpoklad, spočívajúci v povinnosti preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu, nemožno vyžadovať. Typickým príkladom takýchto konaní sú konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (§77 ZP), neplatnosti výpovede z nájmu (§711 ods.6 Občianskeho zákonníka), neplatnosti dobrovoľnej dražby (§21 ods.2 zákona č. 572/2002 Z.z.), neplatnosti uznesenia členskej schôdze (§242 Obchodného zákonníka). Z príslušného právneho predpisu vždy vyplýva, kto je oprávnený domáhať sa takéhoto určenia. Pokiaľ by žalobu podala osoba, ktorej zákon toto právo expressis verbis nepriznáva, musela by táto osoba existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení riadne preukázať. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
15. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku potvrdil a v druhom výroku sčasti zmenil.
16. V dôsledku prevažného úspechu žalobkyne v prvostupňovom aj odvolacom konaní jej krajský súd priznal nárok na náhradu trov konania v zmysle §255 ods.1, §262 ods.1 C.s.p. v spojení s §396 ods.1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods. 2 C.s.p.). Aj odvolací súd v zhode s okresným súdom považoval trovy právneho zastúpenia žalobkyne pred súdom prvej inštancie za účelne vynaložené.
17. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).