Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-1-2016.pdf
PDF · 141.4 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/1/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: EuroFinancovanie s.r.o., Bratislava, Nové Záhrady I 13/A, IČO: 44 731 906, zastúpený advokátkou: JUDr. Katarína Dvorská, Bratislava, Vietnamská 48, proti žalovaným: 1. SV-Centrum, s.r.o., Bratislava, Drobného 2/1900, IČO: 36 779 296, 2. Ing. V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., O. XXXX/X, 3. Ing. I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. M., M. K. XXX/XX, o zaplatenie 17.595,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 14C/105/2011-216 zo dňa 23. mája 2014, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 2 p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanému 2 p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovaným 1, 2 a 3 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 17.595,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,15% za každý deň omeškania zo sumy 575,- Eur od 28.04.2010 do zaplatenia a zo sumy 11.500,- Eur od 13.05.2010 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Druhým odsekom výroku žalovaným 1, 2 a 3 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.835,67 Eur, a iné trovy konania v sume 1.055,50 Eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.
2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie použitím § 657, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 301, § 303, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd listinnými dokladmi, výsluchom samotných účastníkov konania ako aj svedka JUDr. V. N. preukázané, že dňa 12.03.2010 došlo medzi žalobcom a žalovaným 1 k platnému uzavretiu Zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalobca ako veriteľ žalovanému 1 ako dlžníkovi pôžičku vo výške 12.650,- Eur. Výška poskytnutej pôžičky 12.650,- Eur vyplynula súdu nielen zo samotného listinného dôkazu, ktorým bola Zmluva o pôžičke, ale bola potvrdená aj vyjadrením žalovaného 3, ktorý priamo pri odovzdávaní požičaných peňazí štatutárnemu zástupcovi žalovaného 1 bol prítomný, ale aj svedeckou výpoveďou JUDr. V. N., ktorý požičané peniaze za žalobcu odovzdal. Naopak, žalovaný 2 svoje tvrdenie, že v skutočnosti bola požičaná len suma 9.950,- Eur, aj keď v zmluve bola uvedená suma 12.650,- Eur, ničím nepreukázal a na podporu tohto svojho tvrdenia súdu ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Z ďalších listinných dôkazov, a to z Vyhlásení ručiteľa zo dňa 12.03.2010 mal súd preukázané aj to, že týmito vyhláseniami na seba žalovaní 2 a 3 prevzali ručiteľský záväzok a zaviazali sa pohľadávku žalobcu vyplývajúcu zo Zmluvy o pôžičke uspokojiť v tom prípade, ak ju neuhradí žalovaný 1. V rámci dokazovania mal súd preukázanú aj tú skutočnosť, že z poskytnutej pôžičky
doposiaľ bola zaplatená len časť vo výške 575,- Eur, keď žalovaný 2 v priebehu konania zmenil svoje vyjadrenie, a dokonca tvrdil, že z pôžičky nebola splatená žiadna časť. Žalovaný 1 sa teda dostal so zaplatením časti pôžičky v sume 12.075,- Eur do omeškania, keď jednotlivé splátky pôžičky nezaplatil v lehote ich splatnosti tak, ako to bolo dohodnuté účastníkmi zmluvy o pôžičke. Súd považoval za lehotu splatnosti druhej splátky vo výške 575,- Eur deň 27.04.2010, a za lehotu splatnosti tretej splátky vo výške 11.500,- Eur najneskôr deň 12.05.2010. Žalovaný 2 rovnako v konaní nepreukázal ani svoje ďalšie tvrdenie o predĺžení splatnosti pôžičky do 31.12.2013, keď na preukázanie tohto svojho tvrdenia súdu nepredložil ani písomnú dohodu podpísanú ohľadom predĺženia splatnosti medzi ním a zástupcom žalobcu, existenciu ktorej žalobca poprel, a taktiež jeho vyjadrenie nepotvrdil ani svedok W. M.. Svedok síce potvrdil, že sa zúčastnil jednania žalovaného 2 so zástupcom žalobcu, kde sa prejednával splátkový kalendár na vyrovnanie peňažných prostriedkov z poskytnutej pôžičky, nepotvrdil však, že by došlo na tomto jednaní k podpísaniu dohody o odložení splatnosti pôžičky do 31.12.2013, a že by dokonca na seba prevzal ručiteľský záväzok zaplatiť za žalovaného 1 dlh, ktorý má voči žalobcovi v prípade, ak tak neurobí žalovaný. Tvrdenie žalovaného 2 o odložení splatnosti pôžičky súd teda považoval za ničím nepreukázané, keď žalovaný 2 neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, ako aj za účelové v snahe vyhnúť sa povinnosti zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu za omeškanie sa so splnením záväzku vrátiť mu pôžičku v dohodnutom čase, ako aj zaplatiť mu úroky z omeškania. Súd teda z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný, keď mal jednoznačne preukázané platné uzavretie Zmluvy o pôžičke na sumu 12.650,- Eur, so záväzkom vrátiť pôžičku žalovaným 1 v troch splátkach, pričom druhá doteraz nesplatená splátka bola splatná dňa 27.04.2010 v sume 575,- Eur a tretia splátka vo výške 11.500,- Eur bola splatná najneskôr do 12.05.2010. Súd mal preukázané, že z tejto pôžičky bola doposiaľ žalovaným 1 splatená len suma vo výške 575,- Eur, a teda že sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením sumy 12.075,- Eur. V konaní mal súd preukázané, že žalovaní 2 a 3 prevzali na seba ručiteľský záväzok uspokojiť pohľadávku žalobcu v prípade, ak pôžičku nesplatí žalovaný 1. Z toho dôvodu súd považoval za pasívne legitimovaných účastníkov aj žalovaných 2 a 3. V Zmluve o pôžičke bola dohodnutá aj zmluvná pokuta vo výške 5.060,- Eur v prípade, ak sa dlžník dostane do omeškania so splatením pôžičky alebo jej časti o viac ako 60 dní, a vo výške 230,- Eur za každú omeškanú mesačnú splátku v prípade, že sa dlžník dostane do omeškania o viac ako 30 dní so splatením mesačnej splátky. Nakoľko si žalovaný 1 nesplnil svoj záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o pôžičke včas, má žalobca právo na dojednanú zmluvnú pokutu. Žalovaný 2 namietal neprimeranosť zmluvnej pokuty a jej rozpor s dobrými mravmi. Zmluvná pokuta predstavuje zabezpečovací prostriedok záväzkového práva, a ide o sumu vo výške dohodnutej účastníkmi, ktorú je povinný zaplatiť dlžník veriteľovi v prípade, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť, napríklad ak sa dostane do omeškania so splatením peňažného záväzku. Výška zmluvnej pokuty musí spĺňať kritérium primeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. V danom prípadne však bol súd toho názoru, že zmluvná pokuta v takej výške ako bola dohodnutá v Zmluve o pôžičke nie je neprimerane vysoká, a teda nie je v rozpore s dobrými mravmi, keď súd zohľadnil výšku pôžičky ktorá bola takouto zmluvnou pokutou zabezpečená, ako aj dobu omeškania žalovaného 1 s úhradou svojho záväzku. Súd pri preukázaní existencie pohľadávky žalobcu vo výške 12.075,- Eur z titulu nesplatenej časti pôžičky, a pri preukázaní dôvodnosti nároku žalobcu aj na zmluvnú pokutu vo výške 5.060,-Eur za nesplatenie pôžičky včas, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 230,- Eur za každú z dvoch omeškaných mesačných splátok pôžičky vo výške 575,- Eur a 11.500,- Eur, návrhu žalobcu vyhovel, a uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 17.595,- Eur (žalovaná suma pozostáva z nesplatenej pôžičky 12.075,- Eur + zmluvná pokuta 5.060,- Eur + 2 x zmluvná pokuta 230,- Eur). Žalovaný 1 sa dostal so splatením pôžičky do omeškania. Pre tento prípad bol v Zmluve o pôžičke dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,15% za každý deň omeškania z dlžnej sumy. Výška úroku z omeškania nebola v konaní medzi účastníkmi sporná, a jej výšku nikto ani nenamietal. Nakoľko súd vychádzal z toho, že pri určení úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť, a úroky z omeškania v ich dojednanej výške nepovažoval za neprimerané ani vzhľadom na hodnotu zabezpečovaného záväzku, priznal žalobcovi popri istine aj úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to zo sumy 575,- Eur, ktorá predstavuje splátku pôžičky, splatnosť ktorej bola dohodnutá na deň 27.04.2010 odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, teda od 28.04.2010, a zo sumy 11.500,- Eur, ktorá predstavuje splátku pôžičky, splatnosť ktorej bola dohodnutá na deň najneskôr do 12.05.2010 odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, teda od 13.05.2010. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a žalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu iných trov konania z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.055,50 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.835,67 Eur, pričom ich výpočet je v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a pozostávajú zo špecifikovaných úkonov právnej služby, náhrady cestovného a náhrady za stratu času.
3. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalovaný 2, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp. vec z dôvodu konania o reštrukturalizácii zastaviť. Zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov i trov konania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne z dôvodov podľa § 205 ods. 1 a 2 písm. c), d) a f) O.s.p. Podľa odvolateľa suma prezentovaná žalobcom nie je v súlade so skutočnou pôžičkou, súd vykonal len povrchné dokazovanie a s námietkou odvolateľa sa nevysporiadal. Žalovaný 1 sa nachádza na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 8R/1/2014-72 zo dňa 30.06.2014 v reštrukturalizácii. Úrokovú sadzbu vo výške 0,15% denne a súbeh úrokov so zmluvnou pokutou je v rozpore s dobrými mravmi pre neprimeranosť.
4. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného 2 sa vyjadril písomne prostredníctvom advokátky, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, uplatniac si náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že žalovaný 2 jednotlivé odvolacie dôvody nešpecifikuje, nekonkretizuje a bližšie neodôvodňuje. Súd prvej inštancie vo veci vykonal podrobné dokazovanie a meritórne skúmal dôvodnosť nároku žalobcu zo zmluvy o pôžičke, pričom z takto vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula dôvodnosť žalobcovho nároku. Žalovaný 2 mohol na vyvrátenie zistených skutočností navrhnúť vykonanie iných dôkazov alebo predložiť relevantné dôkazy, uvedené však nerealizoval. Čo sa týka reštrukturalizačného konania vo vzťahu k žalovanému 1, len vo vzťahu k nemu prichádza do úvahy konanie zastaviť. Skutočnosť, že žalovaný 1 a žalovaní 2 a 3 sú podľa napadnutého rozsudku zaviazaní spoločne a nerozdielne, nevytvára medzi nimi nerozlučné procesné spoločenstvo. Ručiteľ a dlžník nie sú zaviazaní solidárne (R 2/1968). Povahu procesného spoločenstva determinuje hmotné právo. Ak hmotné právo umožňuje, aby bol predmet konania prejednávaný samostatne voči každému spoločníkovi, ide o samostatné procesné spoločenstvo (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 43/2010). Súdna prax ako aj právna doktrína je ustálená v názore, že aj osoby zaviazané k solidárnemu plneniu sú spoločníkmi samostatnými (por. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo 2599/98, Bureš, J. - Drápal, L. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. I. diel. 7. vydanie. C. H. BECK, Praha 2006, s. 398). Aj pri solidárnych dlžníkoch sa spravidla jedná o samostatné procesné spoločenstvo (Števček, M. - Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. BECK, Praha 2012, s. 314). Je zrejmé, že v prípade nesplnenia dlhu hlavným dlžníkom môže žalobca uplatňovať svoje právo v konaní samostatne tak voči dlžníkovi, ako aj voči ručiteľovi, pretože v prípade dlžníka a jeho ručiteľa sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania na strane žalovaného (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 38/2007). Žalovaní (pozn. dlžník a ručiteľ) z procesného hľadiska tvoria samostatné spoločenstvo, následkom čoho z dôvodu vyhlásenia konkurzu dochádza k prerušeniu konania len vo vzťahu k žalovanému 1 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 33/2012). Ak vystupuje na žalovanej strane dlžník a ručiteľ, žalobu na plnenie z dlhu možno podať a prejednať samostatne proti každému z nich, pričom výsledok konania (výrok rozhodnutia) môže byť pre oboch spoločníkov rozdielny. Pre posúdenie, či sa jedná o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je akcesorický charakter ručenia nerozhodný. Samostatný spoločník je oprávnený podať odvolanie len za seba (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 624/2002). Aj keď je ručiteľ zaviazaný rovnako ako dlžník (pokiaľ nebolo dohodnuté niečo iné), nejde o ich solidárny záväzok. Platobná povinnosť dlžníka a ručiteľa sa viaže k tej istej pohľadávke veriteľa a plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Na základe takéhoto rozhodnutia možno potom výkonom rozhodnutia vymôcť celé pohľadávku od ktoréhokoľvek z nich (por. R 56/1995, Švestka a kol.: Občanský zákonník I, II, 2. vydanie. C. H. BECK, Praha 2009, s. 1533). Žalovaní 1 až 3 v konaní nenamietali výšku úrokov z omeškania, rozpor výšky úrokov z omeškania s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku a ani súbeh úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty. Záväzkovoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1 ako dlžníkom vznikol na základe zmluvy o pôžičke podľa § 657 a nasl. Obč. zákonníka a § 261 ods. 1 Obch. zákonníka, ktorý sa v zmysle čl. VI. ods. 6.2 zmluvy spravuje ustanovenia OZ o pôžičke a treťou časťou ObchZ. Záväzkovoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovanými 2 a 3 ako ručiteľmi vznikol podľa § 261 ods. 7 ObchZ, ich vzťah sa spravuje ustanoveniami tretej časti ObchZ. V osobe žalovaného 1 sa jedná o podnikateľa - obchodnú spoločnosť a žalovaný 2 je jej štatutárny orgán. Denný úrok z omeškania vo výške 0,18%, resp. 0,27% je v súlade so zásadou poctivého obchodného styku uplatňovanou v obchodnoprávnych vzťahoch (rozsudky Najvyššieho súdu SR in: Zo súdnej prace č. 4/1997, s. 82, R 6/1998). Účastníci obchodného záväzkového vzťahu si môžu dohodnúť sadzbu úrokov z omeškania pre
prípad omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku, ktorá má prednosť pred zákonnou úpravou (R 67/2004). Hľadanie rovnováhy medzi záujmami účastníkov obchodných záväzkových vzťahov má svoje špecifiká a odlišnosti. Dohodnutá výška úrokovej sadzby, pokiaľ nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, môže prevyšovať úroky, ktoré banky žiadajú pri poskytovaní úverov (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 3/96). Medzi základné zásady poctivého obchodného styku patrí riadne a včasné plnenie záväzkov, preto práve správanie, ktoré túto zásadu porušuje, treba hodnotiť ako konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Otázka, či dohodnutá sadzba úrokov z omeškania je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, musí byť predmetom posúdenia každého jednotlivého prípadu, závisí od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov jej nesplnenia, od druhu, závažnosti a rozsahu ujmy veriteľa. Výška úroku z omeškania dohodnutá v predmetnej zmluve o pôžičke je výsledkom legitímnej a vzájomne akceptovanej dohody oboch zmluvných strán. Za daných transparentných a preskúmateľných okolností poskytnutia pôžičky na strane žalobcu neexistuje dôvod nerešpektovať základnú zásadu súkromného práva pacta sunt servanda a zásadu slobodnej a autonómnej vôle zmluvných strán. Žiaden právny predpis nevylučuje súbežné uplatnenie nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie zmluvného záväzku omeškaním splnenia peňažného záväzku. Zmluvná pokuta v danom prípade spĺňa kritérium primeranosti (§ 301 ObchZ), je vo výške 5.520,- Eur, pričom omeškanie dlžníkov ku dňu 04.12.2015 trvá 2091 dní, čo predstavuje zmluvnú pokutu cca 2,64 Eur denne. S prihliadnutím na pomer výšky zmluvnej pokuty a dobu omeškania žalovaných je potrebné považovať zmluvnú pokutu za dohodnutú v súlade so zákonom. Navyše denná výška zmluvnej pokuty sa s narastajúcim počtom dní omeškania znižuje.
5. Žalovaní 1 a 3 odvolanie nepodali, žalovaný 1 podaním zo dňa 15.12.2015 oznámil, že konanie považuje za zastavené, nakoľko Okresný súd Bratislava I. uznesením č.k. 8R/1/2014-344 zo dňa 18.03.2015 rozhodol o potvrdení reštrukturalizačného plánu a skončení reštrukturalizácie žalovaného 1.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2 nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.
8. Vzhľadom na to, že odvolanie proti rozsudku podal iba žalovaný 2, bolo potrebné skúmať, či toto odvolanie má účinky aj vo vzťahu k žalovaným 1 a 3 (§ 367 ods. 2 C.s.p.). Preto bolo potrebné skúmať, či medzi žalovanými 1, 2 a 3 ide o samostatné spoločenstvo (§ 76 C.s.p.) alebo o spoločenstvo nerozlučné (§ 77 C.s.p.), pretože len v prípade nerozlučného spoločenstva podanie odvolania čo i len jedným zo žalovaných spôsobuje účinky vo vzťahu ku všetkým žalovaným tvoriacim nerozlučné spoločenstvo.
9. Odvolací súd zhodne s rozsiahlou a podrobnou argumentáciou žalobcu považuje za jednoznačné, že v danom prípade medzi žalovanými ide o samostatné spoločenstvo (§ 76 C.s.p.).
10. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1 správne poukázal na to, že skutočnosť, že žalovaný 1 a žalovaní 2 a 3 sú podľa napadnutého rozsudku zaviazaní spoločne a nerozdielne, nevytvára medzi nimi nerozlučné procesné spoločenstvo. Ručiteľ a dlžník nie sú zaviazaní solidárne (R 2/1968).
11. Povahu procesného spoločenstva determinuje hmotné právo. Ak hmotné právo umožňuje, aby bol predmet konania prejednávaný samostatne voči každému spoločníkovi, ide o samostatné procesné spoločenstvo (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 43/2010). Súdna prax ako aj právna
doktrína je ustálená v názore, že aj osoby zaviazané k solidárnemu plneniu sú spoločníkmi samostatnými (por. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo 2599/98, Bureš, J. - Drápal, L. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. I. diel. 7. vydanie. C. H. BECK, Praha 2006, s. 398). Aj pri solidárnych dlžníkoch sa spravidla jedná o samostatné procesné spoločenstvo (Števček, M. - Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. BECK, Praha 2012, s. 314).
12. Je zrejmé, že v prípade nesplnenia dlhu hlavným dlžníkom môže žalobca uplatňovať svoje právo v konaní samostatne tak voči dlžníkovi, ako aj voči ručiteľovi, pretože v prípade dlžníka a jeho ručiteľa sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania na strane žalovaného (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 38/2007). Žalovaní (pozn. dlžník a ručiteľ) z procesného hľadiska tvoria samostatné spoločenstvo, následkom čoho z dôvodu vyhlásenia konkurzu dochádza k prerušeniu konania len vo vzťahu k žalovanému 1 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 33/2012).
13. Ak vystupuje na žalovanej strane dlžník a ručiteľ, žalobu na plnenie z dlhu možno podať a prejednať samostatne proti každému z nich, pričom výsledok konania (výrok rozhodnutia) môže byť pre oboch spoločníkov rozdielny. Pre posúdenie, či sa jedná o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je akcesorický charakter ručenia nerozhodný. Samostatný spoločník je oprávnený podať odvolanie len za seba (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 624/2002).
14. Aj keď je ručiteľ zaviazaný rovnako ako dlžník (pokiaľ nebolo dohodnuté niečo iné), nejde o ich solidárny záväzok. Platobná povinnosť dlžníka a ručiteľa sa viaže k tej istej pohľadávke veriteľa a plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Na základe takéhoto rozhodnutia možno potom výkonom rozhodnutia vymôcť celé pohľadávku od ktoréhokoľvek z nich (por. R 56/1995, Švestka a kol.: Občanský zákonník I, II, 2. vydanie. C. H. BECK, Praha 2009, s. 1533).
15. Vzhľadom na vyššie uvedené možno preto uzavrieť, že odvolanie podané výlučne zo strany žalovaného 2 má účinky len vo vzťahu k nemu, a preto vo vzťahu k žalovaným 1 a 3, ktorí odvolanie proti rozsudku nepodali, tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vo vzťahu k nim sa nestal predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 367 ods. 2 C.s.p.). Z tohto dôvodu zostalo pre odvolacie konanie bez právneho významu, že vo vzťahu k žalovanému 1 bolo začaté a aj ukončené reštrukturalizačné konanie, nakoľko žalovaný 1 nebol stranou odvolacieho konania.
16. Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
17. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
18. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:
19. Z obsahu spisu vyplynulo, že Zmluva o pôžičke bola uzavretá medzi žalobcom ako veriteľom EuroFinancovanie s.r.o. so sídlom Bratislava, Kladnianska 12, IČO: 44 731 906 v zastúpení Mgr. V. N. a žalovaným 1 ako dlžníkom SV - Centrum s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 34/2, IČO: 36 779 296, v zastúpení Ing. V. M., dňa 12.03.2010. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie pôžičky vo výške 12.650,- Eur, ktorú pôžičku sa dlžník zaviazal vrátiť v dvoch mesačných splátkach po 575,- Eur, vždy do 27. dňa v mesiaci a v poslednej splátke do 12.05.2010 vo výške 11.500,- Eur, pričom prvá splátka bola splatná do 12.03.2010. V zmysle článku III. bodu 3.1 je dlžník povinný v prípade, že sa dostane
do omeškania so splnením svojho záväzku vrátiť veriteľovi pôžičku alebo jej časť o viac ako 60 dní uhradiť aj zmluvnú pokutu vo výške 5.060,- Eur a v prípade, že sa dlžník dostane do omeškania o viac ako 30 dní so splnením svojho záväzku vrátiť veriteľovi mesačnú splátku alebo jej časť aj zmluvnú pokutu vo výške 230,- Eur za každú omeškanú mesačnú splátku. V prípade, že sa dlžník dostane do omeškania so splnením svojho záväzku vrátiť veriteľovi pôžičku alebo jej časť, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka úrok z omeškania vo výške 0,15% z pôžičky za každý deň omeškania. Z výdavkového pokladničného dokladu bolo zistené, že spoločnosť EuroFinancovanie s.r.o., so sídlom Bratislava, Kladnianska 12, IČO: 44 731 906 vyplatila dňa 12.03.2010 spoločnosti SV - Centrum s.r.o., Trnava, Hlavná 34/2, IČO: 36 779 296 sumu 12.650,- Eur ako hotovostnú pôžičku č. 100312-11JK. Výdavkový pokladničný doklad schválil Mgr. V. N., výkonný riaditeľ a podpísal ho žalovaný 2.
20. Z Vyhlásenia ručiteľa zo dňa 12.03.2010 bolo zistené, že ručiteľ Ing. V. M., žalovaný 2, bytom G., O. XXXX/X sa zaviazal uspokojiť veriteľovi EuroFinancovanie s.r.o. so sídlom Bratislava, Kladnianska 12 v rozsahu akýchkoľvek a všetkých pohľadávok dlžníka SV - Centrum s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 34/2, ktoré môžu vzniknúť zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 12.03.2010 medzi dlžníkom a veriteľom, ak dlžník nesplní veriteľovi svoje peňažné záväzky riadne a včas.
21. Z Vyhlásenia ručiteľa zo dňa 12.03.2010 bolo zistené, že ručiteľ Ing. I. G., žalovaný 3, bytom X. M., M. K. XXX/XX sa zaviazal uspokojiť veriteľovi EuroFinancovanie s.r.o. so sídlom Bratislava, Kladnianska 12 v rozsahu akýchkoľvek a všetkých pohľadávok dlžníka SV - Centrum s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 34/2, ktoré môžu vzniknúť zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 12.03.2010 medzi dlžníkom a veriteľom, ak dlžník nesplní veriteľovi svoje peňažné záväzky riadne a včas.
22. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010).
23. Medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke, žalovaný 2 namietal jej výšku, ako aj podmienky splatnosti.
24. Súd prvej inštancie vykonával dokazovanie podľa príslušných ustanovení O.s.p., keď v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
25. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
26. S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať, že pôžička bola poskytnutá v súlade s písomne uzatvorenou zmluvou, bola na strane žalobcu, a naopak, dôkazná povinnosť preukázať, že nebola poskytnutá vo výške uvedenej žalobcom tak ako to tvrdil žalovaný 2, spočívala na žalovanom 2, ktorý z týchto tvrdení vyvodzoval pre seba priaznivé dôsledky.
27. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
28. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie správne listinnými dokladmi, výsluchom samotných účastníkov konania ako aj svedka JUDr. V. N. preukázané, že dňa 12.03.2010 došlo medzi žalobcom a žalovaným 1 k platnému uzavretiu Zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalobca ako veriteľ žalovanému 1 ako dlžníkovi pôžičku vo výške 12.650,- Eur. Výška poskytnutej pôžičky 12.650,- Eur vyplynula nielen zo samotného listinného dôkazu, ktorým bola Zmluva o pôžičke, ale bola potvrdená aj vyjadrením žalovaného 3, ktorý priamo pri odovzdávaní požičaných peňazí štatutárnemu zástupcovi žalovaného 1 bol prítomný, ale aj svedeckou výpoveďou JUDr. V. N., ktorý požičané peniaze za žalobcu odovzdal. Naopak, žalovaný 2 svoje tvrdenie, že v skutočnosti bola požičaná len suma 9.950,- Eur, aj keď v zmluve bola uvedená suma 12.650,- Eur, ničím nepreukázal a na podporu tohto svojho tvrdenia súdu ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Ani vo svojom odvolaní žalovaný 2 nijako konkrétne neuviedol, na základe čoho namieta výšku poskytnutej pôžičky.
29. Z ďalších listinných dôkazov, a to z Vyhlásení ručiteľa zo dňa 12.03.2010 mal súd prvej inštancie správne preukázané aj to, že týmito vyhláseniami na seba žalovaní 2 a 3 prevzali ručiteľský záväzok a zaviazali sa pohľadávku žalobcu vyplývajúcu zo Zmluvy o pôžičke uspokojiť v tom prípade, ak ju neuhradí žalovaný 1. V rámci dokazovania mal súd prvej inštancie preukázanú aj tú skutočnosť, že z poskytnutej pôžičky doposiaľ bola zaplatená len časť vo výške 575,- Eur. Žalovaný 1 sa teda dostal so zaplatením časti pôžičky v sume 12.075,- Eur do omeškania, keď jednotlivé splátky pôžičky nezaplatil v lehote ich splatnosti tak, ako to bolo dohodnuté účastníkmi zmluvy o pôžičke.
30. Žalovaný 2 rovnako v konaní nepreukázal ani svoje ďalšie tvrdenie o predĺžení splatnosti pôžičky do 31.12.2013, keď na preukázanie tohto svojho tvrdenia súdu nepredložil ani písomnú dohodu podpísanú ohľadom predĺženia splatnosti medzi ním a zástupcom žalobcu, existenciu ktorej žalobca poprel, a taktiež jeho vyjadrenie nepotvrdil ani svedok W. M.. Tvrdenie žalovaného 2 o odložení splatnosti pôžičky súd prvej inštancie správne považoval za nepreukázané, keď žalovaný 2 neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, ako aj za účelové v snahe vyhnúť sa povinnosti zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu za omeškanie sa so splnením záväzku vrátiť mu pôžičku v dohodnutom čase, ako aj zaplatiť mu úroky z omeškania.
31. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).
32. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).
33. Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vychádzajúc zo žalobného návrhu, pričom žalovaný 2 v konaní pred súdom prvej inštancie na svoju obranu nepredložil a ani neoznačil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý zbaviť ho povinnosti plniť dlh žalobcovi.
34. Rovnako nedôvodná je námietka odvolateľa týkajúca sa výšky úrokov z omeškania, ktoré boli dohodnuté v zmluve o pôžičke vo výške 0,15% denne z dlžnej istiny.
35. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2 dôvodne poukázal na to, že záväzkovoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1 ako dlžníkom vznikol na základe zmluvy o pôžičke podľa § 657 a nasl. Obč. zákonníka a § 261 ods. 1 Obch. zákonníka, ktorý sa v zmysle čl. VI. ods. 6.2 zmluvy spravuje ustanovenia OZ o pôžičke a treťou časťou ObchZ. Záväzkovoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovanými 2 a 3 ako ručiteľmi vznikol podľa § 261 ods. 7 ObchZ, ich vzťah sa spravuje ustanoveniami tretej časti ObchZ. V osobe žalovaného 1 sa jedná o podnikateľa - obchodnú spoločnosť a žalovaný 2 je jej štatutárny orgán. Denný úrok z omeškania vo výške 0,18%, resp. 0,27% je v súlade so zásadou poctivého obchodného styku uplatňovanou v obchodnoprávnych vzťahoch (rozsudky Najvyššieho súdu SR in: Zo súdnej prace č. 4/1997, s. 82, R 6/1998). Účastníci obchodného záväzkového vzťahu si môžu dohodnúť sadzbu úrokov z omeškania pre prípad omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku, ktorá má prednosť pred zákonnou úpravou (R 67/2004). Hľadanie rovnováhy medzi záujmami účastníkov obchodných záväzkových vzťahov má svoje špecifiká a odlišnosti. Dohodnutá výška úrokovej sadzby, pokiaľ nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, môže prevyšovať úroky, ktoré banky žiadajú pri poskytovaní úverov (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 3/96). Medzi základné zásady poctivého obchodného styku patrí riadne a včasné plnenie záväzkov, preto práve správanie, ktoré túto zásadu porušuje, treba hodnotiť ako konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Otázka, či dohodnutá sadzba úrokov z omeškania je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, musí byť predmetom posúdenia každého jednotlivého prípadu, závisí od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov jej nesplnenia, od druhu, závažnosti a rozsahu ujmy veriteľa.
36. Výška úroku z omeškania dohodnutá v predmetnej zmluve o pôžičke je aj podľa odvolacieho súdu výsledkom legitímnej a vzájomne akceptovanej dohody oboch zmluvných strán. Za daných transparentných a preskúmateľných okolností poskytnutia pôžičky na strane žalobcu neexistuje dôvod nerešpektovať základnú zásadu súkromného práva pacta sunt servanda a zásadu slobodnej a autonómnej vôle zmluvných strán, tak ako na to dôvodne poukázal žalobca. Podľa odvolacieho súdu bolo v danom prípade dôvodné prihliadnuť tiež na to, že medzi zmluvnými stranami nebol dohodnutý žiaden úrok.
37. Čo sa týka súbežného uplatnenia nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie zmluvného záväzku omeškaním splnenia peňažného záväzku, žiaden právny predpis súbežné uplatnenie nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie zmluvného záväzku omeškaním splnenia peňažného záväzku nevylučuje (nakoľko každé omeškanie splnenia peňažného dlhu je zo zákona sankcionované úrokom z omeškania, ustanovenia o možnosti dojednania zmluvnej pokuty by v tejto súvislosti stratili zmysel). (por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10.11.2009 sp. zn. 21Cob/40/2009)
38. Len pri posudzovaní primeranosti, resp. neprimeranosti zmluvnej pokuty sa prihliada aj k dojednanej výške úrokov z omeškania, keďže len zmluvnú pokutu a nie úroky z omeškania môže súd za použitia moderačného práva podľa § 301 Obch. zák. znížiť, a to s prihliadnutím k hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Súd nemôže použiť moderačné oprávnenie podľa § 301 Obch. zák. založiť len na zistení, že okrem práva na zmluvnú pokutu vznikli oprávnenému ďalšie majetkové práva (napríklad právo na úroky z omeškania) z toho istého porušenia zabezpečovanej povinnosti, bez toho, aby prihliadol k hodnote a významu takejto povinnosti. Pri posudzovaní súladu výšky dojednaných úrokov z omeškania s dobrými mravmi sa neprihliada k dojednanej zmluvnej pokute. (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 18. marca 2010, sp. zn. 23 Cdo 2924/2009)
39. V danom prípade bola zmluvná pokuta dohodnutá v pevnej sume (nie percentuálne za každý deň omeškania), spolu dosiahla výšku 5.520,- Eur, čo pri výške poskytnutej pôžičky 12.650,- Eur predstavuje 43,6%, a preto aj z tohto hľadiska je potrebné považovať dojednanú zmluvnú pokutu za primeranú.
40. Odvolateľ neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by odôvodňovali záver, že zmluvne dohodnuté úroky z omeškania a zmluvne dohodnutá zmluvná pokuta sú neprimerane vysoké.
41. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 2, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
42. Žalobca má voči žalovanému 2 podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).