Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/962/2015

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobkyne P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. X., L. X, zastúpená splnomocneným advokátom JUDr. Milošom Barancom, so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Majerská cesta 96, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom 040 71 Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 17C/11/2013-255 zo dňa 03.09.2015, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobe vyhovel a zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. 2C/3867/2012 zo dňa 19. 01. 2012 vydaný Arbitrážnym súdom Košice, Alžbetina 41 Košice, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 51,45 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- Eur a to podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c/ a § 41 zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. r/ a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že žalobkyňa sa domáhala zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popierala platnosť a zákonnosť uzatvorenia rozhodcovskej doložky, od ktorej si rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc pri vydávaní rozhodcovského rozsudku, ako aj z dôvodu, že v rozhodcovskom konaní došlo podľa nej k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Súd, po oboznámení sa s listinnými dôkazmi, konštatoval, že mal za nesporné, že dňa 18. 02. 2008 bola uzatvorená Poistná zmluva č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poistenie bližšie špecifikované v predmetnej poistnej zmluve. Predmetnú poistnú zmluvu súd prvej inštancie právne posúdil ako typickú spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko bola uzavretá na predtlačenom formulári, ktorý predložil žalovaný žalobkyni a žalobkyňa nemala možnosť obsah zmluvy ovplyvniť. Súčasťou Všeobecných poistných podmienok žalovaného boli aj Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k predmetnej poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, v rámci ktorých žalobkyňa so žalovaným okrem iného vyjadrili svoju vôľu, že v prípade vzniku akýchkoľvek sporov medzi zmluvnými stranami sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti, podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto Všeobecných poistných podmienok, pričom toto ustanovenie je chápané zmluvnými stranami ako rozhodcovská doložka (bod 2. Osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX). Súd mal preukázané, že v zmysle čl. XV. všeobecných poistných podmienok je na rozhodnutie sporov medzi poisťovňou a poistníkom príslušný len rozhodcovský súd, ktorý určí poisťovňa, pričom na výber rozhodcovského súdu nemal poistník žiadny vplyv. Podľa názoru súdu takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Súd mal za to, že žalobca, ako spotrebiteľ, sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj doložka o rozhodcovskom konaní, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu pred všeobecným súdom. Žalobkyňa sa tak musela podrobiť rozhodcovskému súdu,

ktorý určila poisťovňa a na výber rozhodcovského súdu nemala žiadny vplyv. Ďalej v odôvodnení rozsudku súd poukázal na to, že do Občianskeho zákonníka bolo zákonom číslo 568/2007 Z. z., účinným od 01. 01. 2008, teda ešte pred uzavretím predmetnej poistnej zmluvy, zavedené ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ bola predmetná poistná zmluva uzavretá dňa 18. 02. 2008, teda už za účinnosti predmetnej novely, bolo povinnosť žalovaného, ako poisťovne, dať všeobecné poistné podmienky do súladu s týmto ustanovením tak, aby spory s dodávateľom neboli riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nakoľko dodávateľ - poisťovňa používa všeobecné poistné podmienky v rozpore s predmetným zákonným ustanovením, súd prvej inštancie právne posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda ako absolútne neplatnú. S poukazom potom na uvedený záver súd zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 19. 01. 2012, sp. zn. 2C/3867/2012 z dôvodu podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c/ zákona číslo 244/2002 Z. z., pričom uviedol, že pokiaľ sa žalobkyňa podanou žalobou nedomáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku aj v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/ a j/ zákona číslo 244/2002 Z. z., súd sa týmito dôvodmi nezaoberal. Súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s námietkou žalovaného, ktorý poukázal na stratu aktívnej legitimácie žalobkyne v zmysle ustanovenia § 243d zákona číslo 335/2014 Z. z. a uviedol, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Žalobkyňa na podanom návrhu trvala a súd po vykonanom dokazovaní považoval žalobu za podanú dôvodne a v súlade s ustanovením § 372w zákona číslo 335/2014 Z.z. účinného od 01. 01. 2015, v zmysle ktorého spory o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, o ktorých sa začalo konať na súde a ktoré sa do 1. januára 2015 právoplatne neskončili, prerokujú a dokončia súdy príslušné na konanie podľa doterajších predpisov. V danom prípade konanie začalo pred 1. januárom 2015 a to podaním žaloby dňa 14. 01. 2013. Následne potom súd rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal právo na náhradu trov konania v sume 498,13 eur proti žalovanému, ktorý v konaní úspešný nebol. Súd zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 331,50 Eur v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona číslo 71/1992 Zb. vzhľadom k tomu, že žalobkyňa ako poplatník je od poplatku oslobodená, súd jej žalobe vyhovel a teda podľa výsledku konania vznikla povinnosť súdny poplatok zaplatiť žalovanému, ktorý v konaní od poplatku oslobodený nie je.

2. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Taktiež žalovaný tvrdí, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec aj nesprávne právne kvalifikoval a následne potom nesprávne rozhodol vo veci. Podľa tvrdenia žalovaného v odôvodnení rozsudku chýbajú skutočnosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných v prípadoch, ktorý vyslovil, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. V napadnutom rozsudku podľa tvrdenia žalovaného nie sú v odôvodnení rozsudku relevantným spôsobom odôvodnené podstatné závery súdu, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť ako aj arbitrárnosť. Žalovaný v konaní poukázal na to, že žalobca podpisom na konci všeobecných poistných podmienok potvrdil, že si všeobecné poistné podmienky prečítal, vyslovil s nimi súhlas a následne obdržal jedno vyhotovenie. Žalovaný pritom zdôraznil, že zo strany žalobcu nebola podpisovaná len poistná zmluva, ale osobitne aj všeobecné poistné podmienky a rovnako aj osobitné zmluvné dojednanie k poistnej zmluve. Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 pritom žalobca podpísať nemusel a to bez toho, aby to malo vplyv na jeho práva a povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy. Žalovaný taktiež dáva do pozornosti súdu skutočnosť, že Dodatkom č. 2 k Všeobecným poistným podmienkam z 21. 05. 2007 pre poistenie zjednávané žalovaným sa zmenila a doplnila XV. časť Všeobecných poistných podmienok o bod 9 podpísaný žalobcom, z ktorého vyplynula žalobcovi možnosť v lehote 30 dní od podpisu poistnej zmluvy individuálne odmietnuť dojednania tohto článku bez toho, aby tým bol dotknutý alebo akýmkoľvek iným spôsobom podmienený zvyšok poistného vzťahu. Súd vo svojom rozsudku dospel k záveru o tom, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne bez toho, aby sa v súvislosti s posudzovaním problematiky individuálneho dojednávania rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s povahou žalobcom a žalovaným uzavretým Osobitným zmluvným dojednaním č. 01/2007 k poistnej

zmluve a možnosťou odmietnuť ustanovenia časti XV. VPP do tridsiatich dní od vydania dodatku číslo 2 k VPP. Záver súdu o nedostatku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky je preto absolútne preskúmateľný a arbitrárny. Žalovaný naďalej zastáva názor, že rozhodcovská doložka medzi ním a žalobcom bola dojednaná individuálne. Opačné závery súdu prvej inštancie nie sú správne a zákonné. Podstatná skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval, je tak to, že zo strany žalobcu boli podpísané nielen poistná zmluva, ale osobitne aj všeobecné poistné podmienky a rovnako aj osobitné zmluvné dojednania k poistným zmluvám. Taktiež zdôraznil, že osobitné dojednania obsahujú len 2 stručné, jasné a zrozumiteľné body, pričom sú formálne odčlenené od ostatného obsahu VPP žalovaného. Rozhodujúce je, že žalobca mal možnosť vylúčiť aplikáciu daných zmluvných podmienok a tým sa dosiahla podstata individuálnosti tohto dojednania smerujúceho k ochrane spotrebiteľa. Žalovaný poukázal aj na to, že napriek okolnosti, že poistník podpíše VPP ako celok, nie všetky ustanovenia VPP poistníka zaväzujú. VPP upravovali množstvo ustanovení, ktoré sa stávajú obsahom poistného vzťahu iba vtedy, ak tak uvádza a konkretizuje poistná zmluva. Poistník tak síce podpisuje celý súvislý text VPP, je však individuálne viazaný len tými ustanoveniami VPP, na ktoré poukazuje poistná zmluva. Pokiaľ však poistník ďalším samostatným podpisom pripojeným pod osobitný písomný právny úkon, ktorým sú osobitné zmluvné dojednania, prejaví svoju vôľu, aby sa jeho spor s poisťovňou prejednal podľa rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní s odkazom na všeobecnú úpravu obsiahnutú v časti XV. VPP, potom sa táto časť VPP stáva obsahom poistného vzťahu ako individuálne zvolená zmluvná podmienka, ktorou je poistník právne viazaný. Osobitné dojednania môže poistník buď prijať, alebo neprijať, má teda dve alternatívy. Žalovaný taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca podpísal aj záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý rovnako potvrdzuje, že tretia osoba (sprostredkovateľ poistenia),odlišná od poisťovne, pri osobnom stretnutí pred uzavretím poistenia vyčerpávajúco informovala žalobcu o všetkých okolnostiach súvisiacich s poistením. Súd sa s týmito skutočnosťami nevysporiadal. Ďalej v odvolaní žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd nesprávne právne posúdil danú vec, pretože aplikoval na daný prípad ustanovenia zákona číslo 244/2002 Z. z., ktoré nebolo možné aplikovať na daný prípad. Od 01. 01. 2015 nadobudla účinnosť novela predmetného zákona o rozhodcovskom konaní, pričom podľa ustanovenia § 54b ods. 1 tohto zákona, ako prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015. Z výroku rozsudku, ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie explicitne vyplýva, že dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku v predmetnom prípade bol dôvod uvedený v ustanovením § 40 ods. 1 písm. c/ zákona číslo 244/2002 Z.z. v znení platnom a účinnom pred 01. 01.02015. Ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01. 01. 2005 sa však písm. c) neobsahuje. Súd má preto povinnosť presne uviesť, podľa ktorého zákonného ustanovenia vyhovuje podanej žalobe. Žalovaný naďalej zotrváva aj na názore, že došlo k strate aktívnej legitimácie v zmysle ustanovenia § 243d zákona číslo 335/2014 Z. z., pričom pokiaľ súd uviedol, že v súlade s ustanovením § 372w zákona číslo 335/2014 Z. z. považuje žalobu za podanú dôvodne, z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že toto rieši len príslušnosť súdov na prerokovanie a dokončenie konaní o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré sa do 1. januára 2015 právoplatne neskončili. Žalovaný taktiež v odvolaní poukázal aj na procesné pochybenia súdu prvej inštancie, pokiaľ súd nevykonal výsluch svedka navrhovaného žalovaným - Ing. Talána, zamestnanca žalovaného, ktorý by vysvetlil spôsob uzatvárania poistnej zmluvy. V odvolaní taktiež žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012. Pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na smernicu 93/13/EHS, žalovaný považuje za zásadné, že ak ide o poistnú zmluvu, majú z pohľadu ochrany spotrebiteľa platiť odlišné pravidlá, pretože súd má v dôsledku správne vykladanej smernice povinnosť poistnú zmluvu, ako v určitom zmysle výnimočnú spotrebiteľskú zmluvu, preskúmať z odlišných a ešte aj ďalších hľadísk. Ak teda všeobecné súdy aplikujú vnútroštátne normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých východiskom je smernica 93/13/EHS, sú povinné interpretovať a aplikovať právne normy v súvislosti a s prihliadnutím na záver tejto smernice obsiahnutý v jej 19. odôvodnení, ktorý sa poistnej zmluvy vyslovene dotýka. V závere odvolania opätovne žalovaný poukázal na novelizáciu zákona číslo 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) a to na nové ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku aplikácie tejto právnej normy žalobca už nie je viazaný povinnosťou založenou rozhodcovským rozsudkom a žalovaný nemôže uplatňovať nárok rozhodcovským rozsudkom priznaný. Táto skutočnosť

potom znamená, že uvedená novela v Exekučnom poriadku anuluje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, v dôsledku čoho odpadol dôvod, ako aj dôvodnosť žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a žalovaný preto žiada, aby súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol, pretože v dôsledku právnej skutočnosti uvedenej v citovanom ustanovení Exekučného poriadku nastala skutočnosť, na základe ktorej by sa rozhodnutie súdu vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku javilo ako nadbytočné. Žalovaný poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vychádzajú z rovnakého skutkového stavu. Na základe uvedených odvolacích argumentov žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného popiera jeho odvolacie tvrdenia ohľadom nepreskúmateľnosti rozsudku, respektíve nedostatočnosti odôvodnenia. Uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí obsahovať odpoveď, či zhodnotenie úplne všetkých tvrdení, či prednesov účastníkov, je potrebné, aby sa v rozhodnutí vyjadril k podstatným skutočnostiam, pričom odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie toto kritérium spĺňa. Pokiaľ ide o záver súdu o tom, že medzi účastníkmi sporu nebola platne dohodnutá rozhodcovská zmluva, respektíve rozhodcovská doložka, súd taktiež podrobne zdôvodnil, ako k tomuto dospel a rovnako súd jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco zhodnotil, prečo takúto podmienku nepokladá za individuálne dojednanú. Pokiaľ žalovaný namieta nevykonanie navrhnutých dôkazov - výsluch N.. L. O., ani tento odvolací dôvod neobstojí. Súd prvej inštancie odôvodnil, prečo takýto dôkaz nepovažoval za potrebné vykonať, pretože žalovaný navrhol výsluch tohto svedka z dôvodu, že ním malo byť preukázané, akým spôsobom žalovaný dohadoval poistné zmluvy vrátane rozhodcovských doložiek s jeho klientmi. Samotný žalovaný však pred súdom uviedol, že poistné zmluvy v mene žalovaného dojednávali sprostredkovatelia a agenti a výslovne uviedol, že navrhovaný svedok nebol prítomný pri dojednávaní poistnej zmluvy. Pre dané konanie bolo relevantné jedine to, akým spôsobom bola dojednaná konkrétna poistná zmluva so žalobkyňou. Poukazovanie na akékoľvek obvyklé postupy, či metodické usmernenia pri rokovaní s klientmi v iných prípadoch, tak nemajú pre daný konkrétny prípad žiadny význam. Súd 1. inštancie tak správne zhodnotil, že výpoveď navrhovaného svedka by žiadnym spôsobom neprispel k objasneniu skutkového stavu v prejednávanej veci. K údajnému nesprávnemu posúdeniu veci žalobkyňa uviedla, že za podstatnú skutočnosť je potrebné pokladať to, že súd o zrušení napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodol z konkrétneho zákonného dôvodu, pričom tento dôvod podrobne špecifikoval aj slovným popisom a teda dôvod je vyjadrený tak, že ho nemožno zameniť s iným dôvodom, je teda určitý a zrozumiteľný. Len prečíslovanie ustanovenie zákona, ku ktorému došlo v priebehu trvania konania, nezakladá nezákonnosť rozhodnutia, pokiaľ dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku ako také neboli zmenené. Pokiaľ ide o argument žalovaného v tvrdení o strate naliehavého právneho záujmu žalobkyne na rozhodnutí, takýto názor dôrazne žalobkyňa odmieta. Žalobkyňa má naďalej naliehavý právny záujem na zrušení napádaného rozhodcovského rozsudku. Nie je možné stotožniť prípadnú nemožnosť podania návrhu na nútený výkon rozhodnutia so stratou naliehavosti právneho záujmu. Žalobkyňa nepochybne má naliehavý právny záujem aj na samotnom určení existencie či neexistencie určitého právneho vzťahu, v tejto súvislosti uvádza napríklad existenciu takzvaný naturálnych obligácií. Naliehavosť právneho záujmu na výsledku konania žalobkyne je daná potrebou určenia samotnej existencie nároku, ktorý voči nej žalovaný pôvodne uplatňoval v rozhodcovskom konaní, pretože žalovaný tvrdil, že je mu povinná plniť niečo, o čom žalobkyňa tvrdí, že nikdy neexistovalo. V prípade akceptácie záverov o strate naliehavého právneho záujmu na strane žalobkyne by došlo k závažnému zásahu do práv žalobkyne, nakoľko by jej tým bola odňatá jediná možnosť ako preukázať skutočnosť, že žalovanému nič nedlhuje. Okrem toho naliehavosť právneho záujmu je daná aj s poukazom na otázku náhrady trov konania. Žalobkyňa ako spotrebiteľka nemala inú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ako cestou podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ sa s definitívnou platnosťou nevyrieši otázka, či žalovaný má voči žalobkyni nejaký nárok, znamenalo by to pretrvávanie stavu právnej neistoty žalobkyne, nárok ako taký by zostal existovať, v dôsledku čoho v budúcnosti by si žalovaný mohol voči žalobkyni uplatňovať omeškanie s dobrovoľným plnením a domáhať sa priznania nároku na príslušenstvo pohľadávky, ktoré doposiaľ nebolo predmetom súdneho ani rozhodcovského konania. Záverom preto žalobkyňa zdôraznila, že samotná nemožnosť núteného výkonu rozhodnutia nemôže byť stotožnená so stratou naliehavého právneho záujmu na výsledku konania. Žalobkyňa sa preto stotožnila so závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a navrhuje preto napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uplatnila a vyčíslila si aj trovy odvolacieho konania.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP"), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 na ďalšie konanie.

5. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

8. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

9. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 14. 01. 2013 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2C/3867/2012 zo dňa 19. 01. 2012 vydaného Arbitrážnym súdom Košice, ktorým jej v procesnom postavení žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému, v procesnom podaní žalobcovi, peňažnú sumu vo výške 51,45 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- Eur. Zrušenia rozhodcovského rozsudku sa žalobkyňa domáhala z dôvodov, že podľa jej tvrdení bol vydaný rozhodcovský rozsudok bez zákonne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, respektíve rozhodcovskej doložky, ktorá bola obsiahnutá vo Všeobecných poistných podmienkach ( časť XV. VPP), ako aj v Osobitných zmluvných dojednaniach v bode 2, ktoré odkazujú na konanie podľa časti XV. Všeobecných poistných podmienok. Takáto rozhodcovská doložka však podľa tvrdenia žalobkyne nebola s ňou individuálne dojednaná, spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky a preto je s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou a tým absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.

10. Podľa ustanovenia § 54b ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej „Zákon o rozhodcovskom konaní"), upravujúceho prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

11. Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že 1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, 2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, 3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, 4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie

rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona

12. Odvolací súd, oboznámiac sa s dôvodmi odvolania a s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku, sa v prvom rade stotožňuje s odvolacími argumentmi žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na daný prípad aplikoval právnu úpravu, ktorá v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už nebola v platnosti ani v účinnosti a naopak, neaplikoval, ani sa v dôvodoch odôvodnenia rozsudku nevysporiadal s eventuálnymi dôvodmi, pre ktoré nepovažoval za možné aplikovať právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho rozhodovania. Nesprávne právne posúdenie veci je z hľadiska vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom zásadné.

13. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné, respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko sa tým stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred súdom. Za najzávažnejší nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je však nutné považovať nesprávnu právnu aplikáciu právnych noriem, ktoré súd pri svojich úvahách použil, a tým logicky aj neprávne právne meritórne posúdenie veci. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu.

14. Odvolací súd tak bez toho, aby za daného stavu potvrdzoval či vyvracal oprávnenosť a zákonnosť uplatnenej žaloby v danej veci konštatuje, že na daný skutkový stav súd prvej inštancie použil nesprávnu právnu úpravu, resp. aplikoval právnu úpravu, ktorá už nebola v čase rozhodovania súdu v platnosti a účinnosti, pričom nerešpektoval znenie intertemporálneho ustanovenia § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravujúceho prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015, v zmysle ktorého ustanovenia tohto zákona účinného od 1. januára 2015 sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015. Pokiaľ tak aj začalo konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku ešte dňa 14. 01. 2013 a žalobkyňa sa dovolávala jeho zrušenia zo zákonného dôvodu vymieneného v ustanovení § 40 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom a účinnom v danom čase, avšak pokiaľ súd už o žalobe rozhodoval dňa 03.09.2015 a prechodné ustanovenie § 54b ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní ukladalo povinnosť aplikovať novú právnu úpravu obsiahnutú v Zákone o rozhodcovskom konaní účinnú od 1. januára 2015 aj na konania začaté pred 1. januárom 2015, nemožno rozhodnutie súdu považovať za zákonné a ani za vecne správne. Pokiaľ súd skúma dôvody pre možnosť zrušenia konkrétneho rozhodcovského rozsudku, skúma ich vždy v nadväznosti na konkrétny zákonom presne expressis verbis vymienený dôvod, pre ktorý zákon umožňuje všeobecnému súdu zrušiť právoplatné rozhodcovské rozhodnutie. Nielen v odôvodení rozsudku, no aj priamo vo výroku rozsudku však súd prvej inštancie vyslovil, že zrušuje konkrétny rozhodcovský rozsudok z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 1. januára 2015, čím rozhodol priamo v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v prechodnom ustanovení § 54b ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Nejde pritom len o „prečíslovanie" pôvodného zákonného ustanovenia v dôsledku novely, ako danú situáciu vyplývajúcu z nesprávneho právneho posúdenia veci vníma žalobkyňa vo vyjadrení v odvolacím argumentom žalovaného. Zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 obsahuje odlišné znenia zákonných dôvodov umožňujúcich všeobecnému súdu v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku skúmať dôvody pre jeho zrušenie a tak, pokiaľ súd skúmal dôvod na zrušenie konkrétneho rozhodcovského rozsudku podľa zákonného znenia, ktoré už v platnosti a účinnosti nebolo a ktoré už súd v čase rozhodovania aplikovať nemohol, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné z hľadiska absencie konkrétneho zákonného dôvodu, pre ktorý súd žalobe vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. Komplexne tak je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie celkom zjavne posúdil konkrétny právny vzťah podľa neplatnej právnej úpravy a súčasne neaplikoval aktuálnu neskoršiu právnu úpravu a to bez ohľadu na výslovné zákonného zmocnenia na takýto postup, čo predstavuje neprípustnú retroaktivitu práva. Podstatné z hľadiska nutnosti zrušenia rozsudku je konštatovanie, že súd prvého stupňa na základe nesprávnej aplikácie zákona aj vyvodil právny záver a rozhodol práve s poukazom na neaktuálnu právnu úpravu a následne aj vo veci meritórne rozhodol.

15. Odvolací súd v závere konštatuje, že napriek nutnosti zrušiť nezákonné rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za potrebné aj v tomto štádiu vyjadriť svoj právny názor k odvolaciemu argumentu žalovaného poukazujúceho na ustanovenie § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, ktorý s poukazom na toto ustanovenie žiada žalobu zamietnuť, nakoľko podľa jeho názoru v dôsledku tejto právnej úpravy účinnej odo dňa 1. januára 2015, ktorá anulovala právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, súdne konanie o návrhu na zrušenie sporného rozhodcovského rozsudku stratilo svoj význam a predmet konania zanikol. S uvedeným právnym záverom žalovaného sa nemožno stotožniť. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa je v zmluvnom vzťahu so žalovaným, s ktorým uzavrela poistnú zmluvu obsahujúcu spornú rozhodcovskú doložku na základe ktorej bol vydaný sporný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v súdnom konaní domáha v postavení spotrebiteľa. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na návrh spotrebiteľa nestratilo svoj zmysel a žalobkyňa nestratila ani právny záujem na meritórnom rozhodnutí súdu v danej veci, nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, pretože v dôsledku tohto ustanovenia rozhodcovský rozsudok vydaný pred 1. januárom 2015 nezanikol, nebol zrušený, nezanikla ani jeho právoplatnosť a uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, pretože z predmetného ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva len tá skutočnosť, že dňom 1. apríla 2015 nie je vykonateľným exekučným titulom, pokiaľ do 31. 03. 2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. V súvislosti s argumentom žalovaného, že obe strany daného konania sú v dôsledku uvedenej novelizácie Exekučného poriadku bez právneho záujmu na výsledku konania a strany sporu už nie sú vecne legitimované v danom konaní, je nutné mať na zreteli zákonné ustanovenie § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, upravujúceho postup súdu po zrušení rozhodcovského rozsudku. Vychádzajúc z predmetného ustanovenia § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že v prípade, ak všeobecný súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Je tak možné konštatovať, že pokiaľ žalobkyňa bude v danom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku úspešná, rozhodnutie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je konečné a súd musí pokračovať v konaní v rozsahu žaloby uplatnenej na rozhodcovskom súde. Je tak možné konštatovať, že právna úprava Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015 neodstránila medzi stranami sporu právnu neistotu, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského rozsudku, ktorý nárok mu bol priznaný zo základného zmluvného vzťahu vyplývajúceho z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným.

16. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ zrušil, pretože v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na obsah spisu súd prvej inštancie nesprávne rozhodol a týmto nesprávnym procesným postupom tak znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali svoje procesné práva a meritórnym rozhodnutím o žalobe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia tak došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Okresný súd v novom rozhodnutí vykoná právne posúdenie veci podľa platnej právnej úpravy.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .