Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7C-873-2001.pdf
PDF · 111.21 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-7C/873/2001
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice - okolie samosudkyňou JUDr. Ivetou Puškášovou, v právnej veci žalobcu G. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. Č. XX, zastúpeného JUDr. Janou Firmentovou, advokátkou AK, Krivá č. 23, Košice, proti žalovaným: 1. C. H., 2. Q. H., 3. C. H., všetci bytom L. Č..N.. XX, zastúpeným JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou AK, Štúrova 20, Košice, v konaní o vypratanie nehnuteľností takto
rozhodol:
I.Súd žalobu z a m i e t a.
II.Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia právneho zástupcu žalovaných v 1. - 3. rade, vo výške 100%.
odôvodnenie:
1.Predmetom konania je vypratanie nehnuteľnosti. Pôvodne označená žalobkyňa podaným návrhom žiadala, aby súd zaviazal žalovaných v 1. až 3. rade vypratať rodinný dom č. súpisné XX postavených na parcele č. XXX/X a pozemok parcela č. XXX/X zapísaných na LV č. XXX k. ú. L. a tieto vypratané nehnuteľnosti jej odovzdať.
2. Rozsudkom zo dňa 02.06.2010 súd rozhodol tak, že zaviazal žalovaných na vypratanie rodinného domu do 30-tich dní od pridelenia primeraného náhradného bytu resp. domu. Zároveň rozhodol aj o trovách konania.
3.Uznesením krajského súdu zo dňa 27.09.2012 bol rozsudok prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na skutočnosť, že v konaní nebol vypočutý žalovaný v 2. rade.
4. Súd rozsudkom zo dňa 27.06.2014 rozhodol tak, že návrh žalobcov zamietol a priznal náhradu trov právneho zastúpenia žalovaných.
5.Uznesením krajského súdu zo dňa 06.05.2016 bol rozsudok zrušený a vec vrátená súdu na ďalšie konanie s poukazom na vyhodnotenie a posúdenie vlastníckych resp. spoluvlastníckych vzťahov, ktoré predchádzali súčasnému právnemu stavu, keď je ako vlastník žalovanej nehnuteľnosti evidovaný na LV žalobca a to počnúc od momentu výstavby rodinného domu, zistiť aký právny vzťah, pokiaľ ide o jeho vlastníctvo svedčil právnym predchodcom žalovanej v 1. rade, a teda zistiť aký právny titul svedčí žalovaným na to, aby predmetný rodinný dom užívali, a to jednak z titulu, či už vlastníckych vzťahov patriacich ich právnym predchodcom, ktoré na nich neprešlo, resp. práva na bývaní, ktoré im svedčí.
6.Súd teda doplnil dokazovanie prednesmi právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaných, oboznámením sa svedeckých výpovedí, výpovedí strán sporu. Žalobca zotrvával na svojich
doposiaľ učinených výpovediach ako aj na podaniach právneho zástupcu s tým, že mali za to, že pozemok ako aj stavba na tomto pozemku boli výlučne vlastníctvom G. R., keďže už v spore pod sp. zn. 7C/697/89 súd konštatoval, že predmetný dom začala stavať G. R. v roku 1951 a malo tvoriť výlučné vlastníctvo a že jej nebohý manžel Š. R. i napriek tomu, že boli v tom čase manželia vzhľadom na svoj fyzický stav nemohol na dome vôbec pracovať a ani iným spôsobom sa na ňom nepodieľal, bola to práve G. R., ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu úplne sama, Š. R. na stavbe rodinného sa nijako nepodieľal, tomu nasvedčoval aj fakt, že v čase pred realizáciou stavby rodinného domu, ale ani v čase samotnej realizácie stavby rodinného domu nežili Š. a G. R. v spoločnej domácnosti, a to až do roku 1949, kedy sa Š. R. nasťahoval do rodinného domu postaveného G. R., pričom dovtedy žili manželia oddelene, každý z nich u svojich rodičov.
7.Žalovaní zotrvávali na svojich doposiaľ učinených výpovediach. Zástupkyňa žalovaných uviedla, že v danom prípade sa nemôže jednať o oddelený majetok G. R., keďže nebohý Š. R. čase, keď sa vrátil z vojny, vlastnil určitý majetok finančného charakteru, ktorý získal ako vojnový invalid, okrem toho dostával aj invalidný dôchodok, pracoval v cukrovare, i keď bol invalidným dôchodcom. V tom čase bola G. R. osobou, ktorá nikde nepracovala, nemala vlastný majetok, pretože do manželstva nič nepriniesla, nemala vytvorené žiadne do tej doby majetkové spoločenstvo, ani oddelený majetok, nepatrila do stavu šľachtického, čiže medzi nimi nebola urobená ani žiadna manželská zmluva, preto podľa vtedy platných zákonov, teda podľa obyčajového práva sa hovorilo o tzv. „koakvizícii“, to znamená, že manželia, ktorí budú nešľachtického pôvodu, mali právo nadobúdať vlastníctvo v rovnakom pomere. Koakvizíciu, zákon v tom čase považoval na roveň dnešného majetku manželov, vlastníctvo k domu v podstate vzniklo z finančných prostriedkov, ktoré manželia mali spoločné, aj vlastnou prácou. pretože nemali kde bývať. Už v tom čase sa obom manželom narodilo jedno dieťa, a druhé bolo na ceste, v tomto dome sa narodila žalovaná v 1. rade C. H.. Jednalo sa o domček, ktorý pozostával z jednej izby, kuchyne, domček bol zakrytý, C. H. sa narodila v októbri roku 1949, domček bol obývania schopný, pozemok pod domom bol výlučným majetkom Š. R., pretože išlo o majetok, ktorý získal čiastočne dedením, ale v jeho prípade išlo o tzv. oddelený majetok, čo sa týkalo pozemku.
8.Ďalej odôvodnila skutočnosť tým, že už v čase účinnosti zákona o rodine platného v čase uzavretia manželstva C. a Š. R. a G. R., č. 265/1949 v ust. § 22 sa uvádzalo, že manželia sa môžu dohodnúť, či rozsah majetku spoločného bude spoločný alebo bude iný, či vznikne zákonné spoločenstvo. Tým, že Š. R. a G. R. boli obyvatelia obce, jednoduchí ľudia, žiadnu zmluvu medzi sebou neuzavreli, a všetok majetok, ktorý nadobudli spoločne, spoločne vystavali, sa považoval za spoločný. To, že sa jednalo o majetok spoločný, vyplýva aj zo skutočností, že až niekedy v roku 1988 až 1989 sa nebohá G. R. rozhodla ako pozostalá manželka uplatňovať si určovacou žalobou majetok, ktorý nebol nikde zapísaný, pretože ani pozemok nebol usporiadaný, tak v žalobe v tom čase podanej na súde sa uvádzalo, že sa jedná o rodinný dom, ktorý postavila spolu s manželom. V konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorý bol podaný G. R., ako účastníčkou konania v tom čase nebola prizvaná do konania ako žalovaná a tým vlastne boli poškodené jej práva, pretože o svoje vlastnícke práva titulom dedenia po svojom otcovi prišla, či už na pozemku alebo na dome, lebo len na základe určovacej žaloby, ktorá bola skončená niekedy v roku 1989 až 1990, či už na pozemku alebo dome, pretože toto právo si mohla žalovaná uplatniť iba na základe určovacej žaloby.
9.Mala za to, že vlastnícke právo svedčí tomu, že ho stavali obaja zo spoločných finančných prostriedkov, teda aj z príjmu, ktorý mal nebohý Š. R., pričom Š. R. so svojou manželkou začali stavať spoločne rodinný dom a v čase výstavby rodinného domu a až do konca svojho života G.A. R. nemala taký príjem, resp. nemala vôbec žiaden príjem, nakoľko bola ženou v domácnosti, keďže sa starala o deti, v čase výstavby rodinného domu bola opätovne tehotná, čiže nemohla byť ani nikde zamestnaná a po smrti svojho manžela Š. R., ktorý zomrel v roku 1951 bola na materskej dovolenke, a následne sa jej narodilo ďalšie dieťa a teda nebola zárobkovo činná, a tým sa utvrdzuje, že iný majetok okrem toho, čo si zarobil a čo získal Š. R. z titulu svojho poškodenia zdravia ako vojnovú škodu, manželia nemali.
10.K vyššie uvedeným skutočnostiam zástupkyňa žalobcov mala za to, že medzi stranami nie je sporné, že v čase začatia realizácie stavby platilo na území SR - uhorské obyčajové právo a ani tá skutočnosť, že manželia Š. a G. R. nepatrili do šľachtického stavu. Súhlasí s tým, že v čase stavby rodinného domu existoval inštitút koakvizície, avšak má za to, že v uvedenom prípade nemožno na nehnuteľnosť - rodinný dom, ktorý je predmetom konania nazerať ako na spolu nadobudnutý majetok, a to najmä s prihliadnutím na absenciu základných zákonných predpokladov, ktoré musia byť splnené
na to, aby sa na majetok hľadelo ako na majetok patriaci do koakvizície, keďže v zmysle uhorského práva predpokladom na to, aby medzi manželmi bolo možné hovoriť o spolu nadobudnutom majetku, je existencia platného alebo aspoň putatívneho manželstva a druhým predpokladom, aby majetok, ktorý mal mať povahu spolu nadobudnutého majetku bol nadobudnutý manželmi, či už spoločne alebo jedným z nich počas spoločného manželského spolunažívania. V nadväznosti na to poukázali na výpoveď G.A. R., ktorá uviedla, že rodinný dom, ktorý je predmetom konania začala stavať v roku 1947 a ten dom stavala sama výlučne na základe svojho vlastného rozhodnutia, pretože jej manžel ako vojnový invalid dom vôbec stavať nechcel, ona však nakoľko chcela s dieťaťom bývať (táto skutočnosť vyplýva zo zápisnice z výpovede G. R., v konaní 13C/247/2002), pričom samotná uviedla, že keď už bola jedna izba v dome obývateľná, tak sa prisťahoval k nej a ona s tým súhlasila a v roku 1949 sa im tam narodila aj dcéra.
11.Ďalej mala za to, že z osvedčenia vyhlásenia G. R. obsiahnutého v notárskej zápisnici N 25/2005 spísanej dňa 08.03.2005 vyplynulo, že G. R., A.. B. začala stavať dom v roku 1947 a že manžel bol proti realizácii stavby domu a že sa dohodli, že dom postaví pre seba a deti s tým, že zostane jej. Navyše z rozsudku vedenom pod sp. zn. 7C/697/1989 zo dňa 15.06.1990 na základe ktorého sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti G. R., pričom z výsluchu účastníkov bolo zistené, že v čase úmrtia manžela dom bol iba rozostavaný, pretože stáli základy - obvodové múry, bola síce strecha, avšak sa bývalo v provizóriu - v jednej izbe, pričom ostatné práce na dome sa začali vykonávať až po smrti manžela, ďalej spochybnila výpoveď svedka W. B., keďže v čase ním opisovaných skutočností mohol mať maximálne dva roky, práve však z jeho výpovede vyplynulo, že Š. R. nežil v rozostavanom dome, ani do svojej smrti v roku 1951, ale len do roku 1950, teda do času, pokiaľ nebol odkázaný na celodennú starostlivosť, a teda mali za to, že dom začala stavať G. R., výlučne sama v roku 1947, že Š. R. s realizáciou stavby domu nesúhlasil, že od roku 1947 do roku 1949 žili a hospodárili oddelene, že sa G. R. a Š. R. dohodli, že G. R. dom postaví pre deti a seba s tým, že zostane jej s tým, že v roku 1949 umožnila Š. R., aby žil s ňou a deťmi v spoločnej domácnosti, dom však bol iba rozostavaný, bývalo sa v provizóriu v jednej izbe a že Š. R. žil v tomto provizóriu v jednej izbe s G. R. od roku 1949 do roku 1950, kedy pre svoj zlý zdravotný stav odišiel preč a najnáročnejšie práce sa vykonali až po smrti Š. R..
12. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
13.Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14.Predmetom konania bol návrh pôvodne označenej žalobkyne T. U. na vypratanie nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX k. ú. L., keďže v priebehu konania žalobkyňa zomrela, dedičom po nej na základe dedičského rozhodnutia č. 10D/317/2009 sa stal G. U., ktorý zdedil nehnuteľnosť v celosti, a tento na podanom návrhu v plnom rozsahu zotrvával. Žalovaní v 1. až 3. rade mali za to, že návrh je nedôvodný, mali za to, že predmetná nehnuteľnosť má patriť do dedičstva po nebohom Š. R. - otcovi žalovanej v 1.rade.
15. Z pripojeného LV č. XXX k. ú. L. je zrejmé, že predmetom tohto konania je vypratanie nehnuteľností, ktoré sú vlastníctvom žalobcu, ktorý ich nadobudol titulom osvedčenia o dedičstva 10D/317/2009, po svojej nebohej matke T. U. v celosti, túto nehnuteľnosť titulom darovacej zmluvy nadobudla T. U., pôvodná žalobkyňa a C. U., jej manžel od matky T. U. a po smrti jej manžela C. U. sa tak stala T. U., rod. R., výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností v celosti. Obaja tieto nehnuteľnosti získali titulom kúpnopredajnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice dňa 13.12.1991 pod č. N 662/1991, kde ako predávajúca vystupovala G. R., rod. B.. G. R. na základe rozsudku sp. zn. 7C/697/89 sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. L.. Súd v tomto konaní zároveň aj prejudiciálne riešil otázku týkajúcu sa určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, a to z dôvodu podania návrhu žalovanej vedeného pod sp. zn. 16C/60/2007, ktoré sa týkajú práve určenia vlastníckeho práva resp. určenia nehnuteľnosti do dedičstva k vypratávanej nehnuteľnosti. Už v konaní, ktoré bolo na tunajšom súde vedené pod sp. zn. 7C/697/1989, ktorým bolo určené vlastnícke právo pre matku žalovanej v 1. rade a pôvodne označenej žalobkyne, súd však zistil, že v tomto konaní žalovaná nevystupovala ako účastníčka konania, i keď vzhľadom na skutočnosť, že v konaní vystupovala ako žalovaná v 11. rade T. U., tak popri nej v konaní mala vystupovať aj sestra C. H.. V tomto konaní, resp. v rozsudku z tohto konania bolo konštatované, že predmetný dom začala stavať
G. R. v roku 1951 a mal tvoriť jej výlučné vlastníctvo, pretože jej nebohý manžel Š. R., i napriek tomu, že boli v tom čase manželia, vzhľadom na svoj fyzický stav sa nemohol podieľať na stavbe domu, nemohol pracovať, a ani nijakým iným spôsobom sa finančne podieľať. Bola to výlučne G. R., ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu sama. Z obsahu žalobného návrhu z tohto konania však súd zistil, že G. R. dňa 31.05.1988 v samotnom žalobnom návrhu tvrdila, že vstúpila do užívania predmetných nehnuteľností ako právna nástupkyňa po svojom nebohom manželovi Š. R., a spolu so svojím teraz už nebohým manželom si na predmetných nehnuteľnostiach postavila dom a to ešte počas jeho života, keďže manžel zomrel v roku 1951, spolu užívali pokojne a nerušene nehnuteľnosť, a potom po roku 1951 ju užívala výlučne sama.
16. Svedok W. B. ako syn G., ktorá bola dcérou G. R., vo svojej výpovedi potvrdil, že súrodenci si medzi sebou pomáhali, pričom dom, ktorý je predmetom tohto konania bol postavený za života Š. R., boli v tomto dome krstiny dcéry Š. R. a G. R., pričom Š. R. býval v tomto dome až do 50-tych rokov, pokiaľ sa jeho zdravotný stav nezhoršil, kedy už potreboval celodennú opateru a vrátil sa späť do rodičovského domu, keďže jeho manželka G. R. mala dve deti, o ktoré sa musela starať sama, avšak Š. R. mal finančné prostriedky, jednak tie, ktoré dostal ako odškodné, ale mal aj pravidelný príjem, nakoľko pracoval v cukrovare. Spoločne G. a Š. žili v spoločnej domácnosti v tomto dome, ktorý si postavili a výsledkom bola aj ďalšia dcéra C., ktorá sa narodila v roku 1949.
17.Oboznámením sa dôkazov, ktoré predložila zástupkyňa žalovaného, bolo zistené - z evidenčného listu vojenskej invalidovne z Bratislavy, že nebohý Š. R., nar. XX.XX.XXXX v Kalši, dňa 20.08.1945 dostal zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, dňa 20.10.1945 zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, dňa 30.01.1946 dostal demobilizačný príspevok vo výške 4.000,- Kčs a dňa 24.08.1948 bol vyplatený príspevok na vybavenie vo výške 6.700,- Kčs, tiež sa súd oboznámil s výmerom zo Štátneho úradu pre vojnových poškodencov v Bratislave (č.l. 92), z ktorého je zrejmé, že po poranení mu bol priznaný invalidný dôchodok ako aj príplatok k invalidnému dôchodku na manželku G., ktorá s nám žije v spoločnej domácnosti a na každé nezaopatrené dieťa sa mu priznal dôchodok, od 01.01.1946 vo výške 1.340,- Kčs s tým, že doplatok vo výške 11.700,- Kčs za čas od 01.11.1946 do 31.12.1947 mu mal byť poukázaný dodatočne, taktiež súd zistil z pracovného preukazu Š. R., predložený zástupkyňou žalovaných, že v období rokov 1947 - 1950 bol zamestnaný vo Vsl. cukrárskom a potravinárskom priemysle a neskôr na štátnej správe.
18.Je nesporné, že dom, ktorý je predmetom tohto konania, bol postavený za trvania manželstva nebohej G. R. a nebohého Š. R., že so stavbou domu sa započalo v roku 1947 na pozemku, ktorý nebol v tom čase majetkovo -právne vyporiadaný, avšak z výpovede svedka W. B. je zrejmé, že medzi súrodencami nebohého Š. R. - B.V. K. G. došlo k dohode o vyporiadaní pozemku, na ktorom sa započalo s výstavbou domu s tým, že súrodenci ho prenechali práve Š. R., títo s tým súhlasili, keďže samotný Š.F. si chcel na tomto pozemku postaviť dom, a to aj postavili spoločne, ktorá skutočnosť vyplýva i zo zápisnice spísanej na notárstve s G. R. dňa 7.03.1974 (sp. zn. D 200/1974 č.l.8), v ktorej uviedla že namiesto zbúraného domu bol postavený nový dom B. R. a jeho manželkou.
19.Je nepochybné, že v čase postavenia rodinného domu v rokoch 1947 - 1948 platilo na Slovensku uhorské obyčajové právo (do účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka, t.j. do 01.01.1951 a od 01.01.1951 na území Slovenska platil zákon č. 140/1950 Zb. - Stredný občiansky zákonník) a od 01.04.1964 zákon č. 40/1964 Z. z. v znení zmien a noviel. Podľa uhorského obyčajového práva, majetkové manželské právo bolo osobitne upravené pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov a tzv. honoraciorov a osobitne pre ostatných občanov. tie stavovské rozdiely boli odstránené až nadobudnutím účinnosti Ústavy 9. mája, a teda v tomto období platil pre bývalých šľachticov a honoraciorov v majetkovom manželskom práve systém oddelenosti majetkov, u ostatných občanov platil systém tzv. koakvizície. Obidva tieto systémy boli dispozitívnymi zákonnými systémami, ktoré platili len vtedy, ak manželia svoje majetkové vzťahy neupravili inak svadobnými zmluvami, a teda aj na Slovensku sa v manželskom práve upravovala slobodná vôľa a bolo len na manželoch, ako svoje majetko-právne vzťahy upravia. Manželia si mohli svoje majetkové pomery navzájom upravovať zmluvne celkom voľne podľa vlastného uváženia a vôle prostredníctvom svadobných zmlúv, a takisto aj vena. Osobitne bola upravená otázka spoločne nadobudnutého majetku počas manželstva. Rozdiel bol medzi šľachticmi a tzv. honoraciormi na jednej strane, kde za hlavného nadobúdateľa bol považovaný manžel a nešľachtickým ľuďom, na druhej strane, kde platila koakvizícia. V nej mal každý z manželov oddelený svoj výlučný majetok, kam patrilo všetko, čo každý z manželov nadobudol do uzavretia
manželstva. Každá strana nakladala so svojím majetkom voľne, ako s tým, ktorý mala už pri uzatváraní manželstva.
20.Počas trvania manželstva mal každý z manželov právo spravovať svoj osobitný majetok sám, poukazuje na to aj rozhodnutie NS ČSR č. RV/IV 518/32. „V prípade, ak sa manželia nedohodli, prislúcha každému z manželov správa a dispozičné právo nad vlastným voľným majetkom. Vedľa toho nemožno manželke odoprieť voľne dispozičné právo nad takými majetkovými predmetmi, ktoré či už ako čiastka koakvizície, alebo ako výsledok osobného hospodárenia alebo obchodného podnikania - boli so súhlasom manžela vydané do jej správy a do jej dispozičnej moci. „
21.Osobitný majetok sa teda odlišoval od spoločne nadobudnutého majetku - koakvizície. Koakvizícia, bol majetok nadobudnutý za skutočného spolužitia manželov, ktorý v nijakom ohľadne nemohol byť považovaný za osobitný, resp. výlučný majetok len jednej z manželských strán. Do koakvizície spadal majetok získaný prácou, úspory a všetko, čo tam patrilo podľa dohody manželov, majetok sa dostával do koakvizície jednaním jedného z manželov alebo spoločným jednaním oboch manželov alebo tretej osoby, patrili tam nielen aktíva, ale aj pasíva, takže nešlo len o vlastníctvo. Manželom u koakvizície patrilo vlastníctvo zvláštneho druhu, tzv. koakvizičné vlastníctvo, jednalo sa o spoluvlastníctvo ideálne, a nebolo možné po dobu trvania manželstva žiadať o jeho zrušenie, ani ho previesť na iného, alebo ho zabaviť. Toto ideálne právo bolo možné realizovať iba vtedy, keď došlo k rozdeleniu koakvizície. Spolu nadobudnutý majetok manželov bol tvorený vecami nadobudnutými zo skutočného spolužitia manželov, pri ktorých sa nedalo preukázať, že patria do osobitného majetku jedného z manželov. Predpokladom existencie koakvizície boli podmienky uzavretia platného alebo putatívneho manželstva, a spoločné hospodárenie a spolužitie manželov z vrstvy bývalých poddaných a mešťanov, koakvizícia predpokladala skutočné manželské spolužitie.
22.Koakvizícia v podstate podľa bývalého uhorského obyčajového práva majetkové vzťahy manželov upravovala len pre prípade zániku manželstva. Počas trvania manželstva koakvízicia nemala vo svojej podstate žiaden význam, keďže neobmedzovala manželov k dispozičnej voľnosti. Manželské, majetkové právo u manželov, ktorí neboli ani šľachticmi ani honoraciormi, malo v obyčajovom práve na Slovensku zmiešanú povahu: Počas manželstva spočívalo na zásade oddelenosti majetkov manželova a po zániku manželstva malo do určitej miery povahu zjednotenia majetkov prejavujúcej sa v koakvizícii, presnejšie išlo o systém oddelenosti manželov s rozdelením hodnotového prírastku nadobudnutého počas manželského spolužitia, (Fajnor, Záturecký, a Nástin, súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydania Šamorín).
23.Z vyššie uvedeného je zrejmé, že manželia C. a Š. R. nepatrili medzi šľachticov a nemali ani uzavretú manželskú zmluvu, a teda medzi sebou vytvorili spoločenstvo koakvizičné. Tento inštitút sa zakladá na domienke, že manželia, ktorí nie sú šľachtici ani honoraciori prispievajú počas manželstva spoločnou prácou k rozmnožovaniu svojho majetku, a tak, aby bol tento majetkový príspevok pri zaniknutí manželstva medzi nich i rozdelený. Taktiež je zrejmé, že koakvizícia dokiaľ manželstvo trvá, nemá žiaden význam, ak však manželstvo zanikne smrťou jednej strany alebo súdnym rozlúčením manželstva, môže každá manželská strana žiadať od druhej manželskej strany resp. jej dedičov, aby jej vydala polovicu toho, čo jej prirástlo na majetku počas manželstva (Fajnor, Záturecký, str. 437). Je pravdou skutočnosť, ktorá bola v konaní tiež preukázaná, že spočiatku manželia žili oddelene, každý v rodičovskom dome u svojich rodičov, avšak z výsledkov vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že v rokoch 1948 až 1949 obaja manželia započali s výstavbou rodinného domu a tiež je zrejmé, že práve v tomto dome i keď nebol dokončený celkovo, sa narodila i žalovaná v roku 1949, že predmetný majetok - rodinný dom bol nadobudnutý počas skutočného manželského spolužitia, tak ako to vyžadovalo koakvizičné právo, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by manželia mali prerušené manželské spolužitie, napokon v rokoch 1949 - 50 sa do tohto domu prisťahoval aj manžel G. R., čo potvrdila i samotná G. R..
24.Súd teda skúmal i námietku právnej zástupkyne žalobcov, že manželia nežili v tom čase a spoločne nehospodárili a žili každý samostatne a k tejto skutočnosti súd uvádza, ako už bolo vyššie uvedené, že nedošlo medzi nimi ku skutočného prerušeniu manželského spolužitia, výsledkom toho, že manželia spoločne žili a pracovali, bola stavba rodinného domu, na ktorej sa podieľali obaja, či už prácou alebo vnosom majetkových hodnôt, to že manželia R. spoločne žili dokazuje i skutočnosť, že v roku 1949
sa im narodila žalovaná v 1. rade a taktiež rok predtým dieťa, ktoré im zomrelo. Teda je možné vylúčiť skutočnosť, že mali prerušené spolunažívanie.
25. Navyše v tom čase manželia sa mohli dohodnúť aj na zvolení miesta spolužitia a spoločného bývania, ktoré patrilo k právam manžela. Je teda zrejmé, že predmetný rodinný dom, ktorý mal byť postavený v rokoch 1947 - 48 stál v čase smrti nebohého Š. R. a že sa v ňom narodila aj mladšia dcéra v roku 1949 - žalovaná v 1. rade C. H. a teda súd vyššie odôvodnil i právny vzťah, pokiaľ ide o vlastníctvo Š. R., ktoré mu v tom čase svedčilo, resp. spoluvlastníctvo G. R. a jej manžela Š. R. po výstavbe rodinného domu, keďže v konaní bolo preukázané, že dom už stál, mal oporné múry a bola obývateľná jedna miestnosť, mal strechu, i keď nebol úplne dokončený, spoločne v tomto dome obaja manželia už žili, a teda išlo o spoločné vlastníctvo. Š. R. zomrel v roku 1951, t.j. za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka. Z prechodových a záverečných ustanovení zák. č. 141/1950 Zb. vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa upravujú, pokiaľ nie je ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 195. Do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom. Podľa § 565 zák. č. 141/1950 Zb. pri dedení sa použije právo platné v deň smrti poručiteľa. Podľa § 526 cit. zákona, zákonnými dedičmi sú v 1. skupine poručiteľove deti a pozostalý manžel. V čase smrti Š. R., boli zákonnými dedičmi pozostalá manželka G. R. rod. B., T. U. rod. R., žalovaná v 1. rade C. H., rod. R., zákonné podiely dedičov v 1. skupine boli rovnaké. Dňom 1.01.1950 nadobudol účinnosť zák. č. 265/1949 o rodinnom práve, z ust. ktorého v § 22 vyplýva, že imanie, ktoré nadobudne ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva vyjmúc to, čo nadobudol dedičstvom alebo darom, a to čo slúži jeho osobným potrebám, alebo výkonu jeho povolania, tvorí jeho získaný majetok. Získané majetky obidvoch manželov sú majetkom ich spoločným a tvorí ich zákonné majetkové spoločnosti.
26.Žalovaná v 1. rade nehnuteľnosť užíva od svojho narodenia. Po uzavretí manželstva vykonali rôzne opravy a údržby domu, vykonali i ďalšie investície a v tomto dome sa narodili aj ich deti - žalovaní v 2. a 3. rade, nikto ich v užívaní neobmedzoval a nebránil im.
27. Na námietky právnej zástupkyne žalobkyne, že Š. R. sa nepodieľal na stavbe rodinného domu práve z dôvodu, že nežili v čase výstavby rodinného domu v spoločnej domácnosti, keďže žili oddelene, každý z nich u svojich rodičov a to až do roku 1949, súd uvádza, že práve výsluchom svedka B. bolo zistené, že je pravdou, že spočiatku každý z nich žil samostatne u svojich rodičov, avšak tento svedok potvrdil, že Š. R. mal záujem postaviť si pre svoju rodinu dom na svojom pozemku, ktorý bol pôvodne vo vlastníctve jeho matky, na ktorom rozdelení, resp. prenechaní do jeho vlastníctva sa dohodli súrodenci, ďalej že na stavbe tohto domu pomáhali aj ostatní z rodiny a podieľali sa nielen finančne, ale najmä prácou, i keď súd nepopiera skutočnosť, že do stavby rodinného domu mohla vložiť finančné prostriedky i G. R., avšak až po smrti nebohého Š. R., nakoľko dovtedy G. R. nebola zamestnaná, nikde nepracovala, keďže bola v domácnosti a starala sa o maloleté deti.
28. Na ďalšiu námietku zástupcu žalobkyne, že žalovaná v 1. rade bola v roku 1974 účastníčkou dedičského konania po nebohom Š.F. R. (sp. zn. D 200/74), v ktorom nijakým spôsobom nenamietala skutočnosti, že by nehnuteľnosti - dom mal byť predmetom prejednania dedičstva, i keď už v tom čase stál, na tejto nehnuteľnosti, samotná v dome žila, súd uvádza, že predmetom dedenia nebol domový majetok ani pozemok pod domom, len poľnohospodárska pôda, ktorú zdedila T. U. rod. R. a ďalšie podklady - výpisy z pznkvl. , resp. LV, neboli v tom čase založené, keďže nemohli byť predmetom prejednania . Súd ďalej poukazuje i na to, že o skutočnosti, že Š. R. a nebohá G. R. začali spoločne stavať tento dom svedčí i prehlásenie (č.l. 331) Q. N., ktorá prehlásila, že v roku 1948 zapožičala Š. R. 50.000,- Kčs na stavbu „rodinného domku“.
29. Na základe vykonaného dokazovania súd teda rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
30.Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, priznal tak žalovaným v 1. - 3. rade plnú náhradu trov konania, a to vo výške 100%, o ktorých súd rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Košice - okolie písomne, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpisu a spisovej značky konania (§ 127 ods. 1, 2 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). (§ 363 CSP)