Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_5Co-6-2015.pdf
PDF · 136.42 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/6/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o zaplatenie 125,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 02. 10. 2014, č. k. 17C/196/2012-92 proti uzneseniu č. k. 17C/196/2012-64 zo dňa 29. 10. 2013 rovnakého súdu a proti uzneseniu č. k. 17C/196/2012-116 zo dňa 28. 11. 2014 rovnakého súdu, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 17C/196/2012-64 zo dňa 29. 10. 2013 p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 17C/196/2012-116 zo dňa 28. 11. 2014 p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.045,- Eur, z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovanému (ďalej aj ako „odporca“) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.
2. Žalobca (ďalej aj ako „navrhovateľ“) uplatňoval voči štátu zastúpenom Ministerstvom spravodlivosti SR podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní na tom skutkovom základe, že súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote od doručenia žiadosti súdu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), čím mu mala byť spôsobená v období od podania návrhu do vydania rozhodnutia materiálna škoda, v návrhu špecifikovaná ako účelne vynaložené náklady spojené s činnosťou navrhovateľa, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky vo výške 125- EUR a nemajetková ujma ako primeraná náhrada za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie práv navrhovateľa a stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky.
3. Navrhovateľ uplatnil náhradu škody 125,- EUR - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu vypočítanú z paušálne stanovenej sumy 1.045,- EUR ročne t. j za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu z dôvodu, že dňa 24. 11. 2009 podal exekútor, postupom podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) v znení neskorších predpisov exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava II) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu, proti povinnému: G. T., O.. XX. XX. XXXX, na základe exekučného titulu, Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., sp. zn. SR 12706/09 zo dňa 26. 08. 2009.
4. Dňa 30. 11. 2009 súd vydal poverenie č. 5102 073602, ktorým poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora L.. E. M. so sídlom v Bratislave. V predmetnom exekučnom konaní teda nebolo preukázané z pripojeného exekučného spisu prvoinštančného súdu porušenie zásady rýchlosti konania. Následne ale, ani z návrhu, ani inými listinnými dôkazmi navrhovateľ nepreukázal (ani nepreukazoval) vznik materiálnej škody v konkrétnej žalovanej veci. Navrhovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie v návrhu a náhradu škody uplatňoval ako administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácii nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy (ako vyplýva z iných vyjadrení navrhovateľa), pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko rokov a ako sám navrhovateľ v iných žalobách o náhradu škody uviedol, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby trov exekúcie.
5. Navrhovateľ v prejednávanej veci, tak ako je podrobne vyššie uvedené, nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom, ktorý bol v predmetnej veci preukázaný, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, v tomto smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Z obsahu žaloby síce vyplýva tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, ale navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Súd prvého stupňa preto žalobný návrh na základe vyššie uvedených skutkových zistení a s poukazom na citované právne predpisy ako nepreukázaný zamietol.
6. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. Mal by právo na náhradu trov konania, ktoré aj vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom uplatnil, ale zo spisu súd nezistil žiadne trovy, ktoré by mali odporcovi vzniknúť, preto vyslovil, že odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O. s. p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/ O. s. p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Opätovne navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému je prípustné odvolanie. V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami, založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané dokazovanie, t. j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež ignoroval ust. § 153b O. s. p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval. Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Nakoľko vydaním rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.
8. Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.
9. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom). Súčasne odvolací súd konštatuje, že návrhu navrhovateľa by nebolo možné vyhovieť, aj pokiaľ postup exekučného súdu by bol vyhodnotený ako zbytočné prieťahy v konaní, nakoľko navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody a príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou a nesprávnym úradným postupom. S poukazom na ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. poškodenému sa priznáva skutočná škoda, ako reálny úbytok na jeho majetkových hodnotách a ušlý zisk ako očakávané rozmnoženie majetkových hodnôt pri pravidelnom a škodovou udalosťou neovplyvnenom priebehu vecí. Zo spisu je pritom aj odvolaciemu súdu zrejmé, že navrhovateľ nepredložil žiaden relevantný dôkaz na preukázanie vzniku a výšky majetkovej škody, ktorá mu údajne mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Obsah exekučného spisu pritom nepotvrdil ani vznik výdavkov navrhovateľa v súvislosti s urgenciami exekučného súdu. Naviac škoda, tak ako si ju vyčíslil navrhovateľ, t. j. paušálne vyčíslené administratívne výdavky, nemôže v žiadnom prípade odrážať skutočnú škodu vzniknutú navrhovateľovi v tomto konkrétnom prípade, ktorú by bolo možné aj riadnym spôsobom verifikovať. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej majetkovej škody, nemôže byť v danom prípade splnená ani tretia podmienka zodpovednostného vzťahu, ktorou je kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou. Navrhovateľ rovnako neuniesol dôkazné bremeno ani v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že právo na náhradu škody, spôsobenej nesprávny úradným postupom, nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, potvrdil už Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 467/08. K týmto predpokladom patrí v zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. U právnických osôb sa skúma predovšetkým dopad nesprávneho úradného postupu na dobrú povesť právnickej osoby, či neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené
vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ síce tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a zneistila ho v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, avšak ani na podporu týchto (subjektívnych) tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, čo prvostupňový súd správne vyhodnotil v jeho neprospech. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu ujmu poukazoval na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací súd len dopĺňa, že samotné porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Všeobecný súd by preto nemohol v tomto konaní skúmať, či bolo porušené ústavné právo navrhovateľa a žiadne konanie, v ktorom bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo, resp. navrhovateľ túto skutočnosť netvrdil, ani nepreukázal. Naviac aj v prípade potvrdeného porušenia ústavných práv by navrhovateľ musel preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy, čo v danom prípade splnené nebolo. K procesným námietkam odvolateľa, týkajúcim sa porušenia práva na kontradiktórny proces z dôvodu prejednania veci v neprítomnosti navrhovateľa, s odkazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. odvolací súd uvádza, že nezistil pochybenie ani v postupe súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ dňa 24. 09. 2014 doručil súdu žiadosť o zrušenie termínu pojednávania, nariadeného na 02. 10. 2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil predmetnú žiadosť navrhovateľa ako nedôvodnú, keďže o námietke navrhovateľa o zaujatosti zákonného sudcu bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. l O. s. p. uznesením zo dňa 22. 10. 2012 č. k. 11NcC/71/2012-22 tak, že zákonný sudca Okresného súdu Bratislava II nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17C/196/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 02. 11. 2014. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase podania žiadosti o odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č. k. III. ÚS 295/2013-12, zo dňa 2. 7. 2013, ústavnú sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol. Súd prvého stupňa preto správne zamietol návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. a správne postupoval, keď v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Relevantnosť odvolacej námietky nestrannosti a zaujatosti konajúceho sudcu vylučuje skutočnosť, že po postupe podľa § 16 ods. 1 O. s. p. bolo Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom vyššie označeným uznesením rozhodnuté, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci. Ani v odvolacom konaní druhostupňový súd nezistil žiadne iné skutočnosti spochybňujúce nestrannosť zákonného sudcu. Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Z obsahu spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa skutkový stav zisťoval aj z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 36Er/27/2009, ktorého oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.
13. Napadnutým uznesením č. k. 17C/196/2012-64 zo dňa 29. 10. 2013 súd prvej inštancie žiadosti žalobcu o vrátenie súdneho poplatku za vznesenú námietku zaujatosti nevyhovel.
14. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, keď po preskúmaní žiadosti o vrátenie súdneho poplatku dospel k záveru, že žiadosť žalobcu nie je dôvodná. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že tento nepodal žiadnu námietku zaujatosti, súd sa pridržiava názoru Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého v návrhu žalobcu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti je obsiahnutá aj jeho námietka zaujatosti vznesená voči všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava II, a preto navrhovateľ nedôvodne argumentuje tým, že išlo o spoplatnenie fiktívneho návrhu, ktorý nikdy nepodal. Žalobca v žiadosti o vrátenie súdneho poplatku tiež tvrdil, že Krajský súd v Bratislave námietke zaujatosti podanej žalobcom vyhovel, keď vylúčil z konania a rozhodovania vo veci najmenej jedného sudcu tunajšieho súdu, na základe čoho by mu mal byť zaplatený súdny poplatok vrátený. Súd, má súd za to, že námietka zaujatosti nebola žalobcom uplatnená odôvodnene. Z dikcie ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyplýva, že námietka zaujatosti bola uplatnená odôvodnene a poplatok za jej uplatnenie sa vráti v prípade, že sudca, ktorý vec prejednáva a rozhoduje, resp. všetci sudcovia príslušného súdu sú vylúčení. V tomto prípade Krajský súd v Bratislave návrhu žalobcu na prikázanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17C/196/2012 inému súdu nevyhovel. Nadriadený súd taktiež nevylúčil sudkyňu, ktorá predmetnú vec prejednáva a rozhoduje. Účel námietky zaujatosti - dosiahnuť, aby vec neprejednával sudca, ktorému bola vec pridelená podľa rozvrhu práce, teda nebol dosiahnutý. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaného zákonného ustanovenia prvoinštančný súd dospel k záveru, že námietka zaujatosti nebola žalobcom uplatnená odôvodnene, a preto súd žalobcovi súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti nevrátil.
15. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a vrátil žalobcovi zaplatený súdny poplatok za podanú námietku zaujatosti vo výške 66,- €. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že jeho (ne) námietka zaujatosti bola odôvodnená, pretože len na jej základe došlo k vylúčeniu aspoň jedného sudcu. Podľa navrhovateľa Krajský súd v Bratislave nekonal z úradnej povinnosti, či z vlastnej iniciatívy, ale na jeho podnet a bez tejto (ne) námietky zaujatosti by nedošlo k vylúčeniu aspoň jedného sudcu. Mal za to, že (ne) námietka zaujatosti bola nepochybne podaná odôvodnene, pretože ak došlo k vylúčeniu aspoň jedného sudcu, tak krajský súd zistil dôvody, pre ktoré je vylúčený sudca, ktorého z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil. A contrario uviedol, že (ne) námietka zaujatosti by nebola podaná odôvodnene v prípade, ak by na jej základe nedošlo k vylúčeniu žiadneho sudcu. Súdu prvej inštancie vytkol, že opomína dôležité skutkové okolnosti prejednávanej veci a vychádza z obvyklých situácii, ktoré sú však odlišné od tejto veci, pričom právne posúdenie vykonané v napadnutom uznesení je nesprávne, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa žalobcu je nevyhnutné, aby mu bol vrátený súdny poplatok za námietku zaujatosti, keďže táto bola podaná odôvodnene a opačným postupom by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže rozhodnutie by priamo odporovalo procesným predpisom.
16. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
17. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
18. Odvolanie podané do 30. júna 2016, v prípade ktorého podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod pre odmietnutie odvolania z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ až e/ O. s. p. (napríklad preto, lebo odvolanie bolo podané oneskorene, neoprávnenou osobou alebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné) vyvolalo procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci odvolaciemu súdu meritórne rozhodnúť o odvolaní.
19. Majúc na pamäti vzájomný vzťah medzi ustanoveniami Civilného sporového poriadku § 470 ods. 1 C. s. p. a § 470 ods. 2 C. s. p. je odvolací súd toho právneho názoru, že napriek tomu, že účinná platná úprava má princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem podľa § 470 ods. 1 C. s. p., procesný účinok odvolaní musí byť zachovaný taktiež aj po 30. júni 2016 vzhľadom na ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p. V nadväznosti na to je odvolací súd toho názoru, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o odvolaní a samotnom odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu okamžite od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. sa okamžite aplikujú v plnom rozsahu aplikujú až pri odvolaniach podaných od 01. júla 2016. Takýto záver je v súlade so zásadou právnej istoty a legitímnych očakávaní sporových strán (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995). Strana, ktorá sa vo svojom konaní opierala o dôveru v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaná.
20. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ to zákon nevylučuje podľa § 201 ods. 1 O. s. p. Odvolanie nie je možné proti rozhodnutia uvedeným v ustanovení § 202 ods. 1, 2, 3, 4 O. s. p.
21. K uzneseniu č. k. 17C/196/2012-64 zo dňa 29. 10. 2013 odvolací súd uvádza: Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatok sa vráti, ak ho zaplatil ten, kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu. Poplatok sa taktiež vráti, ak súd vráti návrh navrhovateľovi pre nedostatok právomoci. Poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti sa vráti, ak bola námietka zaujatosti uplatnená odôvodnene; ak poplatok v takomto prípade ešte nebol zaplatený, súd uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zruší. O vrátení poplatku rozhodne i bez návrhu súd, ktorý bezdôvodne zaplatený poplatok prevzal. V prejednávanej veci sa žalobca návrhom na začatie konania domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II. Žalobca vo svojom návrhu zároveň žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvým prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava II sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Okresný súd Bratislava II posúdil túto žiadosť ako námietku zaujatosti a uznesením zo dňa 04. 10. 2012 č. k. 7C/196/2012-15 vyrubil žalobcovi súdny poplatok za vznesenú námietku vo výške 66,- €, podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona o súdnych poplatkoch. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca predmetný súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti zaplatil. Podaním zo dňa 31. 07. 2013 požiadal žalobca o vrátenie súdneho poplatku za námietku zaujatosti vo výške 66,- € s odôvodnením, že táto bola v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. uplatnená odôvodnene. Odvolací súd zastáva názor, že žalobca v návrhu na začatie konania namietol zaujatosť resp. vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava II. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že tzv. „delegácia nutná“ (prikázanie veci inému súdu z dôvodu, že všetci jeho sudcovia sú vylúčení t. j. z dôvodu nutnosti) je v zmysle § 39 ods. 1 C. s. p. vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov súdu v zmysle § 49 ods. 1 C. s. p., pričom k ich vylúčeniu dôjde buď na základe námietky zaujatosti vznesenej stranou sporu alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia vo veci zaujatí (§ 50 ods. 1 C. s. p.). Nakoľko v predmetnej právnej veci nedošlo zo strany sudcov Okresného súdu Bratislava II k naplneniu predpokladov a postupu podľa § 50 ods. 1 C. s. p., návrh žalobcu na prikázanie veci z dôvodu nutnosti v zmysle § 39 ods. 1 C. s. p. musel byť z jeho strany podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava II. O prikázaní veci inému súdu v zmysle § 39 ods. 1 C. s. p. sa rozhoduje až vtedy, ak nadriadený súd rozhodol, že sudcovia príslušného súdu (všetci) sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení, a príslušný súd nemôže preto konať. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na to, že Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení č. k. 11NcC/71/2012-22 , zo dňa 22. 10. 2012, návrhu žalobcu na prikázanie veci v zmysle § 39 ods. ods. 1 C. s. p. nevyhovel a taktiež nevylúčil sudcu, ktorý vec prejednáva a rozhoduje, nebola námietka zaujatosti vznesená dôvodne. Argumentáciu žalobcu, že v danom prípade ide o špecifickú situáciu a že námietka zaujatosti bola vznesená dôvodne, nakoľko bol vylúčený aspoň jeden sudca, považuje odvolací súd, aj vzhľadom na vyššie uvedené, za právne irelevantnú. Je totiž nesprávne také tvrdenie, že vzhľadom na to, že bol z rozhodovania a prejednania veci vylúčený aspoň jeden sudca, bola námietka zaujatosti vznesená dôvodne. Žalobca vo svojom návrhu žiadal, aby bola vec prikázaná na rozhodnutie inému súdu ako Okresnému súdu Bratislava II, čo predpokladalo vylúčenie všetkých sudcov z prejednávania a rozhodovania vo veci. Sudcovia (všetci) Okresného súdu Bratislava II z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčení neboli. Nebol vylúčený ani sudca, ktorý
vec prejednáva a rozhoduje. Možno preto uzavrieť, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žiadosti žalobcu o vrátenie súdneho poplatku za námietku zaujatosti nevyhovel, nakoľko žalobcom vznesená námietka zaujatosti nebola uplatnená odôvodnene.
22. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súd prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 381 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
23. Napadnutým uznesením, č. k.: 17C/196/2012-116 zo dňa 28. 11. 2014 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur podľa zákona č. 71/1992 Z. z., položky 7a a položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov.
24. Proti uzneseniu okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil. Namietal predovšetkým, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Ak aj bol súdny poplatok vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa uvedenej položky sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a teda z uvedenej definície spoplatneného úkonu vyplýva, že uvedený poplatok sa vzťahuje len na podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu teda nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Poukázal na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, keď konkrétne zdôrazňuje, že „v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20,- eur, čím sa jednak čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale práve ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší“. Vzhľadom aj na toto stanovisko má navrhovateľ za to, že súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 s tým, že použitie analógie legis je v prípade vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené. Súd je pri rozhodovacej právomoci viazaný čl. 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Odvolateľka navyše zdôraznila, s poukazom na ustanovenie § 18ca ZoSP, že za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012 a v danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zákona, ktorý vyššie uvedený súdny poplatok, resp. položku Sadzobníka súdnych poplatkov zaviedol.
25. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 26. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
27. Odvolanie podané do 30. júna 2016, v prípade ktorého podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod pre odmietnutie odvolania z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ až e/ O. s. p. (napríklad preto, lebo odvolanie bolo podané oneskorene, neoprávnenou osobou alebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné) vyvolalo procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci odvolaciemu súdu meritórne rozhodnúť o odvolaní.
28. Majúc na pamäti vzájomný vzťah medzi ustanoveniami Civilného sporového poriadku § 470 ods. 1 C. s. p. a § 470 ods. 2 C. s. p. je odvolací súd toho právneho názoru, že napriek tomu, že účinná platná úprava má princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem podľa § 470 ods. 1 C. s. p., procesný účinok odvolaní musí byť zachovaný taktiež aj po 30. júni 2016 vzhľadom na ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p. V nadväznosti na to je odvolací súd toho názoru, že ustanovenia novej, od 1. júla
2016 účinnej, právnej úpravy o odvolaní a samotnom odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu okamžite od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. sa okamžite aplikujú v plnom rozsahu aplikujú až pri odvolaniach podaných od 01. júla 2016. Takýto záver je v súlade so zásadou právnej istoty a legitímnych očakávaní sporových strán (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995). Strana, ktorá sa vo svojom konaní opierala o dôveru v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaná.
29. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ to zákon nevylučuje podľa § 201 ods. 1 O. s. p. Odvolanie nie je možné proti rozhodnutia uvedeným v ustanovení § 202 ods. 1, 2, 3, 4 O. s. p.
30. V danom prípade je odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovu uložená povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur, voči ktorému bolo možné podať odvolanie.
31. Žalobca v odôvodnení odvolania namietal predovšetkým nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia a uviedol, že pre absenciu dôvodov „skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže len hádať“. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
32. Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
33. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že ustanovenie § 167 ods. 2 O. s. p. odkazuje na ustanovenia § 152 a nasl. O. s. p., z ktorých sa použijú iba tie náležitosti, ktoré sú primerané forme uznesenia, pokiaľ zákon nemá osobitné ustanovenie. Primeranosť vyplýva z účelu toho - ktorého konkrétneho uznesenia. V preskúmavanej veci je napadnutým rozhodnutím uznesenie, ktorým súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Je potrebné vychádzať z obsahu a celého kontextu uznesenia - odôvodnenie rozhodnutia je obsiahnuté v texte uznesenia, pričom nie je vadou, že text nie je svojou formou rozčlenený tak, že odôvodnenie sa nachádza v samostatnej časti pod označením „Odôvodnenie“. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie obsahuje odôvodnenie, ktoré je primerané účelu, pre ktorý bolo vydané - obsahom odôvodnenia je konštatovanie, že sa jedná o súdny poplatok za odvolanie voči rozsudku v konkrétnej veci vednej pod sp. zn.: 17C/196/2012 a je uvedená položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa poplatok vyberá.
34. Odvolací súd preto považuje uznesenie za obsahovo dostatočne určité a preskúmateľné.
35. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcu bola namietaná skutočnosť, že za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie je stanovená poplatková povinnosť, nakoľko spoplatnené je len samotné podanie žaloby. Podľa § 2 ods. 4 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. (Zákona o súdnych poplatkoch), v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01. 10. 2012, t. j. v čase podania odvolania, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotnú žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podaného odvolania. Ak aj žalobca poukazuje na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov, je nutné uviesť, že uvedené odôvodnenie sa vzťahuje najmä na zdôvodnenie
„paušálnosti“ súdneho poplatku pre tieto žaloby vo výške 20,- eur práve z dôvodu zlepšenia prístupu k spravodlivosti v týchto veciach, teda, aby sa uvedený súdny poplatok nevyberal podľa percentuálnej sadzby v zmysle položky č. 1, ale práve ako poplatok paušálny. Z uvedeného nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie žaloby tak, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní. Zo strany súdu prvej inštancienedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, na ktoré okrem iného, v odvolaní žalobkyňa poukazuje, ide o súdne konania, resp. poplatky, ktoré v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené nie sú. V konkrétnej veci však o takýto prípad nejde, nakoľko konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Argumentácia navrhovateľky v odvolaní preto nie je úplná a je zjavne účelová s cieľom dosiahnuť neplatenie súdneho poplatku za odvolanie.
36. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súd prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 381 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
37. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že vo veci samej potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému žalovanému náhradu trov konania priznáva v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).