Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3T-47-2016.pdf
PDF · 84.59 KB
Case nature
Area
Subarea
3T/47/2016
Uznesenie
Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci obvineného W. H., trestne stíhaného pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 2 Trestného zákona, po preskúmaní obžaloby dňa 13.12.2016, takto
rozhodol:
Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, súd
z a s t a v u j e
trestné stíhanie proti obvinenému W. H., I.. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom Š. - M., Q.. Š. XXX, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že od presne nezistenej doby do dňa 08.11.2015 do 11.30 hodiny v Bratislave na Štúrovej ulici v priestoroch stálej služby Obvodného oddelenia PZ Staré Mesto - stred prechovával u seba priesvitné plastové vrecko s tlakovým uzáverom, ktoré obsahovalo podľa znaleckého posudku z KEU PZ v Bratislave 333 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 54,9 % hmotnostných, obsahujúci 183 mg absolútneho metamfetamínu, z ktorého množstva možno pripraviť 5 obvykle jednorazových dávok drogy, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok,
pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
odôvodnenie:
Dňa 18.11.2016 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I, č. k. 1 Pv 536/15/1101-20 na obvineného W. H. pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 2 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Samosudca po prezretí obžaloby z hľadísk predpokladaných v § 238 odsek 1 Trestného poriadku a následnom preskúmaní obžaloby a príslušného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu v súlade s návetím § 241 odsek 1 Trestného poriadku, zistil, že v dôsledku nezákonne získaných dôkazov je odôvodnený jediný možný záver, v zmysle ktorého je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, čo odôvodňuje rozhodnutie podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.
Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.
Podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
Ako vyplýva z dokazovania vykonaného v prípravnom konaní osobná sloboda obvineného bola príslušníkmi Policajného zboru obmedzená za účelom zisťovania jeho totožnosti postupom podľa § 18 odsek 3, odsek 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“). Tomu predchádzala výzva príslušníkov Policajného zboru podľa § 18 odsek 1 zákona o Policajnom zbore na predloženie dokladu totožnosti obvineným, avšak tento doklad totožnosti nevedel predložiť. Z uvedeného dôvodu bol predvedený na Obvodné oddelenie Policajného zboru, kde podľa výpovede svedka W. mal obvinený pred umiestnením do miestnosti pre predvedené osoby uviesť, že je konzumentom omamných látok a je možné, že by mohol mať medzi vecami zabudnuté drogy. Obvinený bol upovedomený o tom, že je podozrivý z prechovávania omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov a následne dobrovoľne, samostatne a z vlastnej vôle vydal igelitové vrecúško s obsahom neznámej bielej látky. Skutočnosti uvedené menovaným svedkom v podstate kopírujú skutočnosti zaznamenané v úradnom zázname o služobnom zákroku zo dňa 08.11.2015, podpísanom M.. L. N. ako ďalším zo zasahujúcich príslušníkov Policajného zboru. Z jeho výpovede potom vyplýva, že vo všeobecnosti poučujú osoby, ktoré umiestňujú do cely pre zadržané osoby v tom zmysle, že ak majú pri sebe nejaké zbrane, ostré predmety, zapaľovač alebo predmety, ktorými by si mohli ublížiť, tak nech ich vyložia a osoby ich vykladajú sami. V tomto prípade tak určite tiež postupovali. Obvineného tiež poučil, že ak má pri sebe nejaké omamné látky, tak by ich mal vydať. Poučil ho tiež o tom, že týmto dobrovoľným vydaním sa vystavuje nebezpečenstvu trestného stíhania. Po tomto poučení obvinený samostatne vydal drogy, ktoré potom zaistili.
Po posúdení týchto skutočností dospel súd k záveru, že príslušníci Policajného zboru, ktorí predviedli obvineného za účelom zistenia totožnosti, konali v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o Policajnom zbore, čoho nevyhnutným dôsledkom je záver o nezákonnosti získaného dôkazu - priesvitného plastového vrecka s tlakovým uzáverom (ktoré obsahovalo 333 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 54,9 % hmotnostných, obsahujúci 183 mg absolútneho metamfetamínu). Táto nezákonnosť sa následne prenáša aj na ostatné v prípravnom konaní získané dôkazy, ktorých zabezpečovanie sa odvíjalo práve od uvedeného nezákonne získaného dôkazu.
V súvislosti s už naznačeným nezákonným postupom príslušníkov Policajného zboru je potrebné poukázať predovšetkým na to, že predvedeniu osoby W. H. na útvar Policajného zboru došlo bez toho, aby bola tejto osobe daná možnosť poskytnúť potrebnú súčinnosti za účelom hodnoverného preukázania svojho mena a priezviska, dátumu narodenia a adresy bydliska tak, ako to predpokladá § 18 odsek 4 zákona o Policajnom zbore.
Podľa § 18 odsek 3 zákona o Policajnom zbore ak vyzvaná osoba odmietne preukázať svoju totožnosť podľa odseku 1 alebo 2, policajt je oprávnený takúto osobu predviesť na útvar Policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti.
Podľa § 18 odsek 4 zákona o Policajnom zbore ak vyzvaná osoba nemôže preukázať svoju totožnosť podľa odseku 1 alebo 2 a ani po predchádzajúcom poskytnutí potrebnej súčinnosti nemôže hodnoverne preukázať svoje meno a priezvisko, dátum narodenia a adresu bydliska, policajt je oprávnený postupovať podľa odseku 3. Hodnovernosť preukázania mena a priezviska, dátumu narodenia a adresy bydliska posudzuje policajt podľa dôvodu zisťovania totožnosti osoby.
Z citovaných ustanovení je nepochybné, že policajt je oprávnený osobu, ktorá nemôže preukázať svoju totožnosť dokladom totožnosti alebo iným dokladom (§ 18 odsek 1, odsek 2 zákona o Policajnom zbore), predviesť na útvar Policajného zboru až po tom, čo jej umožní poskytnúť potrebnú súčinnosť pre zistenie jej totožnosti, a to len v tom prípade, že údaje získané v rámci takejto súčinnosti budú vyhodnotené ako nehodnoverné. Ustanovenie § 18 odsek 4 zákona o Policajnom zbore jednoznačne reflektuje požiadavku, aby k obmedzeniu osobnej slobody (aj predvedenie osoby za účelom zisťovania totožnosti je nepochybne takým služobným zákrokom, ktorým sa obmedzuje osobná slobodu jednotlivca,
teda ktorým sa zasahuje do jeho základných práv a slobôd) došlo len v nevyhnutnom prípade a len vtedy, ak sledovaný účel nie je možné dosiahnuť inak, t. j. miernejším spôsobom alebo prostriedkami nespojenými s obmedzením osobnej slobody.
V danom prípade osoba obvineného nebola vyzvaná na preukázanie totožnosti v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu, nakoľko takéto podozrenie nie je možné v nijakom smere založiť iba na tom, že obvinený spolu s ďalšou osobou náhle zmenili smer chôdze po tom, čo zbadali prichádzať príslušníkov Policajného zboru (viď výpoveď svedka W. X. a vyššie uvedený úradný záznam). Z dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní pritom nevyplýva, že by obvinený odmietol preukázať svoju totožnosť, ale túto nevedel preukázať dokladom totožnosti. Preto policajti po tom, čo zistili, že im obvinený nebol schopný predložiť doklad totožnosti, mali v zmysle zákona vyzvať obvineného na poskytnutie potrebnej súčinnosti. Ak by tak urobili a obvinený by im hodnoverným spôsobom preukázal svoju totožnosť, nebol by daný dôvod na predvedenie osoby za účelom zistenia totožnosti a policajti by nemali ani žiaden zákonný dôvod na to, aby zisťovali, aké veci má osoba obvineného pri sebe.
Vyššie uvedený nezákonný postup príslušníkov Policajného zboru je sám osebe dôvodom pre konštatovanie, že bola porušená všeobecne uznávaná a rešpektovaná zásada trestného konania, v zmysle ktorej nikoho nemožno nútiť k sebaobvineniu (nemo tenetur se ipsum accusare), resp. k predkladaniu dôkazov vo svoj neprospech (sebausvedčovaniu). Právo neprispievať k vlastnému obvineniu a právo mlčať, resp. neprispievať k usvedčeniu seba samého sú rešpektované nielen v podmienkach trestného procesu upraveného v Trestnom poriadku Slovenskej republiky, ale predstavujú všeobecne uznávané medzinárodné štandardy, ktoré sa považujú za súčasť spravodlivého procesu podľa článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobôd.
Porušenie spomenutej zásady pritom vyplýva aj z ďalšieho postupu policajtov. Ako vyplýva z obsahu spisu, obvinený mal byť vyzvaný na predloženie všetkých vecí, ktoré mal u seba, a to z dôvodu ochrany jeho života a zdravia predtým, ako mal byť umiestnený do miestnosti pre predvedené osoby. Takýto postup je opäť v príkrom rozpore so zákonom. Zákon o Policajnom zbore totiž striktne upravuje podmienky, za splnenia ktorých možno osobu umiestniť do cely policajného zaistenia.
Podľa § 42 odsek 1 zákona o Policajnom zbore policajt je oprávnený osobu zaistenú podľa § 19 umiestniť do cely policajného zaistenia (ďalej len "cela") zriadenej na tento účel na útvare Policajného zboru.
Podľa § 42 odsek 2 zákona o Policajnom zbore policajt je ďalej oprávnený umiestniť do cely aj osobu, ak a) je zadržaná, b) je zatknutá na základe príkazu na zatknutie, medzinárodného zatýkacieho rozkazu alebo európskeho zatýkacieho rozkazu, c) ide o svedka, ktorého osobná sloboda bola obmedzená na základe príkazu súdu, d) je prevzatá policajtom na vykonanie procesných úkonov z väzby, z výkonu trestu odňatia slobody alebo e) má byť dodaná do väzby alebo do výkonu trestu odňatia slobody. Nad rámec uvedeného súd poznamenáva, že z obsahu spisu nevyplýva, že
Podľa § 19 odsek 1 zákona o Policajnom zbore policajt je oprávnený zaistiť osobu, a) ktorá svojím konaním bezprostredne ohrozuje svoj život alebo svoje zdravie alebo život a zdravie iných osôb alebo majetok, b) pristihnutú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať, alebo ak je to nevyhnutne potrebné na riadne zistenie alebo objasnenie veci, c) ktorá sa pokúsila o útek pri predvedení podľa § 17 alebo § 18, a dôvodná obava z jej úteku trvá, d) ktorá na útvare Policajného zboru uráža policajta alebo inú osobu alebo sa správa inak agresívne, e) na ktorú bolo vyhlásené medzinárodné policajné pátranie, f) ktorá sa nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom, g) pred zistením jej totožnosti podľa § 18, ak sa nachádza na mieste, na ktorom hrozí teroristický útok, alebo na mieste, kde došlo k teroristickému útoku, h) pred zistením jej totožnosti podľa § 18, ak sa nachádza v priestore, v ktorom sa zakročuje pod jednotným velením za podmienok podľa § 66 proti nebezpečnému páchateľovi a použitie výzvy na
preukázanie totožnosti podľa § 18 môže ohroziť život alebo zdravie zakročujúceho policajta alebo osôb nachádzajúcich sa v tomto priestore, i) ktorá svojím konaním bezprostredne ohrozuje bezpečnosť a plynulosť železničnej dopravy.
S poukazom na citované ustanovenia je zrejmé, že v prípade obvineného neboli splnené zákonné podmienky pre jeho umiestňovanie do cely policajného zaistenia, nakoľko v jeho prípade nešlo o žiaden z dôvodov na zaistenie osoby upravených v § 19 odsek 1 zákona o Policajnom zbore (teda ani pod písmenom c/, g, prípadne písmeno h/ tohto ustanovenia a preto logicky ani nebolo o zaistení osoby rozhodnuté podľa § 19 odsek 2 zákona o Policajnom zbore), a súčasne nebol daný ani dôvod na jeho umiestnenie do cely policajného zaistenia podľa § 42 odsek 2 zákona o Policajnom zbore. Na tomto základe preto policajt nebol oprávnený na postup podľa § 43 odsek 1 zákona o Policajnom zbore, v zmysle ktorého pred umiestnením osoby do cely odoberie policajt, ktorý vykonáva ochranu cely, tejto osobe veci, ktorými by mohla ohroziť vlastný život alebo zdravie alebo život a zdravie inej osoby. Na takýto postup nebol policajt oprávnený ani podľa iného ustanovenia uvedeného zákona. Osoba predvedená na útvar Policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti podľa § 18 odsek 4 zákona o Policajnom zbore teda nemôže byť umiestnená do cely policajného zaistenia (ak nejde o prípad podľa § 19 odsek 1 písmeno c/, g, h/ zákona o Policajnom zbore) a takisto niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby jej boli odobraté akékoľvek veci, ktoré má u seba. Takáto osoba je povinná iba strpieť potrebné úkony smerujúce k zisteniu jej totožnosti najdlhšie po dobu 24 hodín od jej predvedenia, po uplynutí ktorej musí byť ihneď prepustená (§ 18 odsek 7 zákona o Policajnom zbore). Oprávnenie policajta „držať“ predvedenú osobu na útvare Policajného zboru po uvedenú dobu však neznamená oprávnenie umiestniť ju do cely policajného zaistenia v zmysle § 42 zákona o Policajnom zbore a už vôbec nie oprávnenie odobrať jej veci, ktoré má u seba podľa § 43 zákona o Policajnom zbore, a to bez ohľadu na to, aké sú konkrétne priestorové podmienky na tom ktorom útvare Policajného zboru. Ak obvinený nebol umiestnený do cely policajného zaistenia, ale do akejkoľvek inej miestnosti (nech už je policajtmi označovaná akokoľvek), neboli policajti oprávnení vôbec skúmať a zisťovať, aké veci má predvedená osoba u seba. To, že tomu tak bolo (výzva obvinenému na predloženie vecí, ktoré má u seba pred umiestnením do cely policajného zaistenia alebo podľa vyjadrenia príslušníkov Policajného zboru do miestnosti pre zadržané, resp. predvedené osoby) nepochybne vyplýva z výpovede svedka L. N. a nepriamo aj z výpovede svedka W. X., keďže obvinený by nemal žiaden dôvod uvádzať, že by mohol mať medzi vecami zabudnuté drogy, ak by pred umiestnením do akejkoľvek miestnosti na danom obvodnom oddelení Policajného zboru nebol vyzvaný na predloženie vecí, ktoré má u seba.
So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je nepochybné, že príslušníci Policajného zboru konali v rozpore predovšetkým s § 18 odsek 4, § 42 a 43 zákona o Policajnom zbore a dôkaz získaný na základe takéhoto postupu je nezákonný, pričom tento nedostatok nie je možné nijakým spôsobom zhojiť, a to ani v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ako už totiž bolo uvedené, táto nezákonnosť sa prenáša aj na dôkazy na tento dôkaz nadväzujúce. Ide teda o absolútne nepoužiteľné dôkazy, na ktoré nie je možné v ďalšom konaní prihliadať, čo v konečnom dôsledku zakladá dôvod na zastavenie trestného stíhania podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, teda z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
Vzhľadom na bezpredmetnosť dokazovania na hlavnom pojednávaní opierajúcu sa o všetky zistené skutočnosti, súd považoval postup podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, za plne odôvodnený a procesne správny.
S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia a právne úvahy, súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá sa podáva v lehote troch dní odo dňa jeho oznámenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave. Sťažnosť má odkladný účinok.