Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/283/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: Z. P., rod. L., nar. XX. T. XXXX, bytom V., časť P., P. XX/XX, zast. splnomocnenkyňou: Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovaným: 1/ Tatra credit a.s., Piešťany, Námestie slobody 10/1718, IČO: 44 975 775, 2/ S.O.S. financ, spol. s r.o., Piešťany, Winterova 1777/60, IČO: 36 250 406, o určenie neplatnosti právnych úkonov a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 19. marca 2015 č. k. 10C/366/2012-200, takto

rozhodol:

I/ Odvolací súd v odvolaním žalovanej 2/ napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II/ Žalobkyni vo vzťahu k žalovanej 2/ priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I/ určil, že úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy so zabezpečením záväzku prevodom vlastníckych práv k nehnuteľnostiam č. 653/06 uzatvorenej dňa 15. augusta 2006 medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ je bezúročný a bez poplatkov, pričom návrh v tejto časti voči žalovanému 1/ zamietol; II/ určil, že úverová zmluva č. 152/09 zo dňa 5. augusta 2009 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ je neplatná od začiatku a návrh v tejto časti voči žalovanej 1/ zamietol; III/ určil, že zmluva o postúpení pohľadávky č. ZZ15209 uzatvorená medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ dňa 1. decembra 2009 je neplatná od začiatku; IV/ žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia 4.170,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % p.a. zo sumy 4.174,24 eur od 7. júna 2014 do zaplatenia; V/ vo zvyšku návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol; VI/ určil, že nehnuteľnosti nachádzajúc sa v kat. úz. P., obec V., okres Hlohovec, evidované Okresným úradom Hlohovec na liste vlastníctva č. XXX ako pozemok, parc. č. 138 o výmere 56 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, parc. č. 139/2 o výmere 65 m2 - zastavané plochy a nádvoria a stavba - rodinný dom, súpisné číslo XX, postavený na pozemku, parc. č. 138 nie sú zaťažené záložným právom a návrh v tejto časti voči žalovanej 1/ zamietol a VII/ o trovách konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanovením § 39, § 351 ods. 1 a 2, § 457 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov); § 1 ods. 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1976 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 15. augusta 2006; § 4 ods. 4 a 5 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 15. augusta 2006; § 4 ods. 1 až 4 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 5. augusta 2009, § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu 5. augusta 2009 ako aj § 497 Obch. z. ( č. 513/1991

Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne dôvodil, že žalobkyňa dňa 15. augusta 2006 uzatvorila so žalovanou 2/ úverovú zmluvy so zabezpečením záväzku prevodom vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 4.979,09 eur (niekdajších 150.000 Sk). Uvedeného dňa, t. j. 5. augusta 2009 došlo k uzavretiu ďalšej úverovej zmluvy, ktorou sa žalovaná 2/ zaviazala poskytnúť žalobkyni úver vo výške 5.400 eur. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ založený predmetnými úverovými zmluvami ako vzťah spotrebiteľský, keďže žalovaná 2/ poskytla žalobkyne ako fyzickej osobne nepodnikateľovi úver v rámci svojej obchodnej činnosti, to na iný účel ako na výkon jej zamestnania, povolania, či podnikania. Spotrebiteľská povaha predmetného zmluvného vzťahu vyplýva aj z obsahu samotných úverových zmlúv a nebola zo strany účastníkov žiadnym spôsobom spochybňovaná, preto vznik predmetných zmlúv ako i nároky z nich vyplývajúce posudzoval nielen podľa ustanovení O.z., keďže zmluva o úvere je ako zmluvný typ v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obch.z. absolútnym obchodnom, ale aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý mal k vzťahu Obchodnému zákonníku postavenie lex specialis a ktorý pre spotrebiteľskú zmluvu o úvere ustanovuje špecifické náležitosti (§ 4 ods. 2 cit. zák.) s tým, že ich absenciu v zmluve spája s určitými následkami. Žalobkyňa, ktorá vystupovala v pozícii spotrebiteľa si v konaní uplatnila okrem iného aj peňažný nárok voči žalovanej 2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške predstavujúcej rozdiel medzi jej úhradami splátok úveru, v zmysle zmluvných dojednaní v úverovej zmluve č. 653/06 z 15. augusta 2006 a výšku úverovej istiny, ktorá jej bola na základe tejto zmluvy vyplatená, dôvodiac s tým, že pre absenciu náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy je poskytnutý úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov; súčasne sa potom návrhom v znení jeho ostatnej zmeny domáhala taktiež určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov a poukazuje na to, že naliehavý právny záujem na takomto určení vyplýva priamo zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie úverovú zmluvu z 15. augusta 2006 podrobil súrnej kontrole z hľadiska jej úplnosti, pokiaľ ide o náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a z obsahu zistil, že táto neobsahovala náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu jej uzavretia a to údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, v dôsledku ktorej skutočnosti sa takýto úver v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia považuje za bezúročný a bez poplatkov. V konaní nebolo sporné, že žalovaná 2/ si splnila záväzok vyplývajúci jej zo zmluvy a vyplatila žalobkyni v hotovosti niekdajších 150.000 Sk, čo zodpovedá 4.970,09 eur. Z listinných dôkazov mal preukázané, že žalobkyňa titulom splátok úveru poskytnutého na základe uvedenej zmluvy zaplatila žalovanej 2/ v období od 15. augusta 2006 do 22. júla 2009 sumu 9.053,28 eur. Keďže žalovanej 2/ pre absenciu údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve nevznikol nárok na zaplatenie úroku a prípadných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zák. o spotrebiteľských úveroch) úhrady žalobkyne prevyšujúce sumu istiny úveru predstavujú majetkový prospech žalovanej 2/ získaný od nej bez právneho dôvodu. Keďže žalovaná 2/ prijala od žalobkyne bez právneho dôvodu sumu 4.074,19 eur (predstavujúcu rozdiel celkovej výšky úhrad žalobkyne) a výšky úverovej istiny (t.j. 9.053,28 - 4.979,09 eur), preto súd prvej inštancie v časti, ktorej sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia čo do sumy 4.074,19 eur vyhovel žalobe a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatenia predmetnej sumy spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 O.z. v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5,25 % ročne, keďže základná úrokoví sadzba ECB je ku dňu omeškania žalovanej 2/ bola 0,25 % a to odo dňa 7. júna 2014, keď za účinnú výzvu adresovanú žalovanej 2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval doručenie uznesenia č.k. 10C/366/2012-160 zo dňa 19. mája 2014, ktorým pripustil rozšírenie návrhu práve o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie považoval aj za dôvodné určenie, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, pričom vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu v súlade s vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobkyňa má na takomto určení čiastočnej neplatnosti úverovej zmluvy zo dňa 15. augusta 2006 v časti úroku a poplatku naliehavý právny záujem a to aj za tej okolnosti, že sa súčasne domáhala priznania peňažného nároku, dôvodnosť ktorého bola priamo determinovaná posúdením čiastočnej neplatnosti zmluvy. V konaní mal preukázané, že žalobkyňa uhradila prvých 36 splátok, v zmysle splátkového kalendára, ktorý bol súčasťou predmetnej úverovej zmluvy a keďže na úhradu poslednej splátky nemala dostatok vlastných prostriedkov, preto pristúpila k uzavretiu ďalšej úverovej zmluvy, na základe ktorej malo dôjsť k vyplateniu poslednej splátky skoršieho úveru a tým k zániku záväzku zo zmluvy zo dňa 15. augusta 2006 jeho splnením. Takéto zdôvodnenie zániku záväzku bolo súdu prvej inštancie predostreté žalovanou 1/ a svedkom N. J., ktorý je spoločníkom a bývalým konateľom žalovanej 2/ ako veriteľa, ktorý v tejto súvislosti poukazoval i na dohodu o odstúpení od zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva podpísanou dňa 5. augusta 2009, v ktorej sa konštatuje zánik záväzku žalobkyne s plnením, ako aj účtovné doklady žalovanej 2/ majúce preukazovať úhradu poslednej splátky v predmetnej úverovej zmluve. Jediné súdne rozhodnutie,

ktorým bude pre obe zmluvné strany záväzne určená neplatnosť úverovej zmluvy v časti dojednania úrokoch a poplatkoch, vytvára pre žalobkyňu ako slabšiu stranu zmluvného vzťahu žalovanou 2/ stav právnej istoty, že žalovaná 2/ si nároky z neplatných zmluvných dojednaní voči nej nebude uplatňovať žalobou na plnenie. Ďalším nárokom, ktorým bol predmetom konania bolo určenie neplatnosti úverovej zmluvy zo dňa 5. augusta 2009. Žalobkyňa tvrdila absolútnu neplatnosť predmetnej úverovej zmluvy, čo odôvodňovala tým, že táto bola následne uzavretá a je predstieraným (simulovaným právnym úkonom), pričom zastieraným (dissimulovaným právnym úkonom) je kumulatívna novácia úverovej zmluvy zo dňa 15. augusta 2006, preto úverová zmluva zo dňa 5. augusta 2009 ako simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov je neplatná, neskôr svoj právnu argumentáciu neplatnosti založila na tvrdení, že úver bol poskytovaný za neprimerane protiplnenie pri zneužití tiesne ľahkovážnosti (omylu) spotrebiteľa, pričom konanie žalovanej 2/ považovala za nekalú obchodnú praktiku, spočívajúcu v konaní bez odbornej starostlivosti, spôsobilú narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Konanie žalovanej 2/ považovala za rozporné s dobrými mravmi, s odbornou starostlivosťou a so zákonom. Poukázala na § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého úverová zmluva nespĺňa podmienky podľa § 4 ods. 2 je neplatná, ak bolo spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, čo sa podľa nej nestalo.

2. Proti tomuto rozsudku podala (vyjmúc výrokov, ktorými bol návrh zamietnutý) včas odvolanie iba žalovaná 2/ so zjavným návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvodila tým, že konštatovaná neprimeranosť výšky úrokov, úrokov z omeškania, ako aj zmluvná pokuta rozhodne nemôžu spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, pretože v prípade vecnej opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť len o čiastočnú neplatnosť tejto zmluvy, najmä čo do výšky úroku nad rámec požívajúci právnu ochranu. Úverová zmluva č. 152/09 obsahuje v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch. Platnosť je možné vyvodzovať aj z ust. § 4 ods. 3 písm. a) zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, ktorý vyslovene hovorí, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že právny vzťah medzi zmluvnými stranami sa riadi ustanoveniami Obch. z. Taktiež podotkla, že zmluva obsahuje aj RPMN vo výške 25,02 % p.a. ako to vyplýva z jej článku I. bod. 1, pričom v zmysle nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z. výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru neprevýšila sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona. Pre uvedený typ úveru v zmysle predmetného Nariadenia vlády bola Ministerstvom financií stanovená maximálna výška odplaty vo výške 44,34 % p.a. z čoho vyplýva, že zmluva obsahuje primeranú výšku odplaty. Z logického výkladu ust. § 41, § 53 ods. 1 a § 53 ods. 5 O.z. je zrejmé, že úverovú zmluvu nie je možné vyhlásiť za neplatnú, ako celok a nie je možné vyhlásiť ani odplatu za neprijateľnú. V zmysle smernice 93/13/EHS nie sú členské štáty povinné zabezpečiť v prípade existencie nekalej podmienky neplatnosť zmluvy ako celku, pretože právny následok neplatnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi sa môže obmedziť iba na neplatnú podmienku a zmluva ako taká môže byť záväzná i naďalej. V zmysle § 151md O.z. záložné právo zanikne až zánikom zabezpečovanej pohľadávky, t.j. až jej uhradením vrátane príslušenstva. Právna prax ako aj judikatúra Slovenskej a Českej republiky jednoznačne zastávajú názor, že zánik úverovej zmluvy nespôsobuje aj zánik akcesorických zabezpečovacích právnych vzťahov, čiže aj keď vyhlási súd úverovú zmluvu za neplatnú, nemôže z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy vyhlásiť za neplatnú aj záložnú zmluvu, pokiaľ táto spĺňa všetky náležitosti, ktoré jej ukladá zákon (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Obo 102/99, rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Cdo 2606/2000). Nárok na zaplatenie 4.174,24 eur považuje odvolateľka za premlčaný v zmysle § 107 ods. 2 O.z. z dôvodu márneho uplynutia objektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť 5. augusta 2009 a márne uplynula 5. augusta 2012, pričom žaloba bola podaná 27. novembra 2012, pričom v tejto žalobkyňa nepožadovala zaplatenie predmetnej sumy, o takýto petit bola žaloba rozšírená až na základe uznesenia súdu prvej inštancie dna 19. mája 2014 na základe návrhu žalobkyne zo dňa 7. novembra 2013 na rozšírenie o predmetný petit.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Poukázala na znenie ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Uviedla, že všetky odvolateľkou relevantne právne namietané námietky boli vyriešené v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolaní sa s nimi podrobne zaoberal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O.s.p.), keďže podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p., akt. § 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po hmotnoprávnej právnej stránke a správne posúdil aj právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., akt. § 137 písm. c/ C.s.p., ktorý musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobkyne, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.

6. Pri hodnotení naliehavého právneho záujmu v spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa danej nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou. K naplneniu tejto zvýšenej ochrany môže dôjsť iba vtedy, ak spotrebiteľovi bude umožnený reálny prístup na súd a to so zvýšenou ingerenciou súdu tak, ako tomu nasvedčuje právna úprava ukladajúca súdom zohľadniť niektoré skutočnosti z úradnej povinnosti. To znamená, že v zásade bude daný naliehavý právny záujem na určení každej skutočnosti, ktorá môže mať vplyv na zmluvný vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, čo zodpovedá požiadavke, aby z úradnej povinnosti rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu. Dokonca bude postačujúce aj to, ak rozhodnutie bude mať vplyv na postavenie spotrebiteľa k tretej osobe, ktorá nie je účastníkom konania. Pri posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu je významné to, či výrok rozhodnutia o tom, či tu je právny vzťah alebo právo bude mať za následok zmenu práv a povinností, alebo postavenie žalobcu v hmotnoprávnych vzťahoch a to za stavu, že v danom čase nemôže uplatňovať svoje právo návrhom podľa § 80 písm. b/ O.s.p. akt. § 137 písm. a/ C.s.p..

7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie vo vzťahu k ním prezentovanému spôsobu rozhodnutia, ktorý vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo tak zásadne postačuje i len konštatovanie ich správnosti a preto sa odvolací súd na ne odvoláva (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd má za to, že žalovaná 2/ nenastolila

v odvolaní, žiadne také námietky, ktorými by sa už nevysporiadal súd prvej inštancie, preto sa obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

9. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil, vrátane vecne správneho (odvolaním nespochybňovaného) rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

10. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

11. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

12. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

13. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (v prejednávanej veci žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (v prejednávanej veci žalovaná 2/).

15. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).