Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Tk-2-2015.pdf
PDF · 125.46 KB
Case nature
Area
Subarea
7Tk/2/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a prísediacich RNDr. Ing. Ladislava Franeka a Marty Kozačikovej v trestnej veci obžalovaného L. Z. pre obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a iné na hlavnom pojednávaní dňa 09. 12. 2016 takto
rozhodol:
rozhodol:
Podľa § 166 Trestného poriadku pri nezmenených výrokoch o vine obžalovaného v bodoch 2 až 4 a náhrade škody poškodenej F. Z. uvedených v rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 05.05.2016 č.k. 7Tk/2/2015-653 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.10.2016 č.k. 5To/55/2016-692 sa
obžalovaný
L. Z., nar. XX.XX.XXXX O. Q., naposledy bytom W., O. X/X, t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Y., trestaný,
uznáva za vinného, že
v bode 1) dňa XX.XX.XXXX v čase od 15:00 hod. do 16:00 hod. O. B., na I. R. N., na parkovisku pred E. M. M. X., ako vodič osobného motorového vozidla zn. Škoda Favorit PICK-UP 135 LXI, EČ: K. XXXAT v úmysle fyzicky zlikvidovať maloletú M.. Z.., I.. XX.XX.XXXX, bytom mesto B., túto vozidlom prenasledoval, pričom maloletá sa snažila uniknúť tak, že vbehla k malej vchodovej bránke do areálu tohto zariadenia, do ktorej L. Z. úmyselne s vozidlom v rýchlosti 34 až 38 km/hod narazil, vôbec nepribrzďoval, ale vozidlo do momentu nárazu zrýchľoval, pričom zachytil medzistredový stĺpik bránky a prednou časťou vozidla pravú nohu maloletej M.. Z.., ktorej takto spôsobil ťažké devastačné poranenia svalov, kože a kostí, ciev a nervov predkolenia pravej dolnej končatiny s otvorenou zlomeninou holennej i lýtkovej kosti, pričom dňa 11.09.2014 jej bola táto pravá dolná končatina v oblasti pravého predkolenia amputovaná, ktoré zranenie si vyžiadalo dobu liečenia od 07.09.2014 až do 06.10.2014, kedy bola maloletá prepustená do domáceho liečenia, ktoré naďalej s rehabilitáciami a ďalšou liečbou trvá,
teda
v bode 1) dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v úmysle iného usmrtiť, avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo, pričom čin spáchal na chránenej osobe - na dieťati ,
čím spáchal
v bode 1) obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Za to sa odsudzuje
Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 38 ods. 5, § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného o zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálny stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá ochranný dohľad na 3 (tri) roky.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd ukladá trest prepadnutia veci a to: 1 kus vidiel.
Podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 5 rokov.
Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť: 1) Spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., krajská pobočka Trnava, Halenárska 22, P. O. BOX 5, 917 02 Trnava , IČO: 35 937 874, škodu vo výške 2.018,20 eur,
2) poškodenej M. Z., I.. XX. XX. XXXX, prechodne bytom F. X. X., Z. XX, B. škodu vo výške 5.932,80 eur.
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku sa poškodené M. Z. a F. Z. odkazujú so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava na hlavnom pojednávaní dňa 5. mája 2016 uznal obžalovaného za vinného zo spáchania v bode 1) zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b), s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v bode 2) zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k §155 ods. 1 Trestného zákona, v bode 3) prečinu neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 Trestného zákona, v bode 4) zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona. Za to ho odsúdil podľa § 155 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 38 ods. 5, § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov. Podľa § 48 odsek 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu uložil i trest prepadnutia veci a to: 1 kus vidiel, ktorých vlastníkom sa stáva štát. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd uložil obžalovanému trest i zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 5 rokov. O náhrade škody rozhodol tak, že podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť: Spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., krajská pobočka Trnava, Halenárska 22, P. O. BOX 5, 917 02 Trnava, IČO: 35 937 874, škodu vo výške 2.018,20 eur, poškodenej M. Z., I.. XX. XX. XXXX, B. bytom F. X. X.T.W., Z. XX, B.F. škodu vo výške 5.932,80 eur, poškodenej F. Z., I.. XX. XX. XXXX, prechodne bytom F. X. X.T.W., Z. XX, B.F. škodu vo výške XXX,XX S.. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodené M. Z. a F.Y. Z. odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na občiansko súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor, proti výroku o vine v bode 1 napadnutého rozsudku a proti výroku o treste, v ktorom uviedol, že okresný súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy v prospech obžalovaného a z takéhoto nesprávneho vyhodnotenia dospel
k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Podstatu nesprávnosti napadnutého rozsudku videl prokurátor v právnom závere súdu, že obžalovaný nemal úmysel inému spôsobiť smrť alebo priebeh a okolnosti činu, najmä spôsob jeho vykonania, nepreukázali jeho uzrozumenie s takýmto následkom. Podľa prokurátora išlo u obžalovaného o konanie úmyselné, cielené, ktoré smerovalo nielen k zraneniu poškodenej, ale najmä k jej fyzickej likvidácii.
Obžalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu do výroku o treste.
Na neverejnom zasadnutí dňa 20. októbra 2016 Krajský súd v Trnave zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine v bode 1), vo výroku o náhrade škody ohľadom poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne a.s. a poškodenej M. Z. a celý výrok o treste a spôsobe jeho výkonu a vrátil vec súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Poukázal najmä na tie skutočnosti, že úvahy prvostupňového súdu ohľadne subjektívnej stránky trestného činu si čiastočne odporujú s vykonaným dokazovaním, ako aj so skutkovým stavom, ktorý ustálil prvostupňový súd. Za nesprávnu považuje odvolací súd tú úvahu, že pokiaľ obžalovaný nepokračoval po náraze autom do poškodenej v útoku proti jej osobe, svedčí to o tom, že nemal v úmysle poškodenú usmrtiť. Za podstatné naopak považuje to, že obžalovaný sa dopustil útoku voči poškodenej práve motorovým vozidlom, ktorým ju naháňal a snažil sa ju evidentné zraziť. Tak ako prvostupňový súd, ani odvolací súd nemal dôvod veriť tvrdeniu obžalovaného, že pred zrážkou s poškodenou sa snažil vozidlo brzdiť. Podľa názoru krajského súdu za takejto situácie musel byť obžalovaný uzrozumený s tým, že v prípade, že by sa mu podarilo poškodenú motorovým vozidlom zraziť, môže jej spôsobiť smrť. Pri hodnotení dôkazov každého samostatne, ako i v ich vzájomnej súvislosti dospel odvolací súd k záveru, že úmysel obžalovaného smeroval k usmrteniu poškodenej maloletej M. Z.. Prvostupňový súd má prehodnotiť vykonané dôkazy a opätovne rozhodnúť o vine obžalovaného v súlade s právnym názorom krajského súdu.
Podľa § 327 odsek 1 Trestného poriadku, súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.
V zmysle citovaného ustanovenia a vyššie uvedeného uznesenia odvolacieho súdu prejednal Okresný súd Trnava opätovne trestnú vec proti obžalovanému a na hlavnom pojednávaní dňa 09.12.2016 vykonal a doplnil dokazovanie oboznámením zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a prečítaním listinného dôkazu - aktualizovaného odpisu registra trestov a prednesmi prokurátorky, obhajkyne a obžalovaného. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trnave uviedla, že sa pridržiava prednesu záverečnej reči, ktorá bola prezentovaná pred vyhlásením rozsudku. Vzhľadom na všetky vykonané dôkazy, navrhla preto uznať vinu obžalovaného L.Z. Z. v celom rozsahu s obžalobami, ktoré sú na neho podané, jednak KP ako i OP v Trnave a v prípade takto uznanej viny, navrhla uložiť obžalovanému úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody podľa § 41 ods. 1, § 37 písm. a), písm. h), § 145 ods. 2 Tr. zákona v strede trestnej sadzby so zaradením do ÚVTOS s maximálnym stupňom stráženia, zároveň podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zákona navrhla uložiť obžalovanému ochranný dohľad v trvaní 3 roky a rozhodnúť podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a doličnom predmete, taktiež navrhla obžalovanému uložiť trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 5 rokov a rozhodnúť o uplatnených nárokoch na náhradu škody poškodených.
Obhajkyňa: Plne sa pridržala záverečnej reči, ktorá ňou bola prezentovaná dňa 04.06.2015 na hlavnom pojednávaní. Aj napriek rozhodnutiu KS 5To/55/2016 zo dňa 20.10.2016 je toho názoru, že nebola preukázaná vina obžalovaného v bode 1 a to z obzvlášť závažného zločinu vraždy s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a z hľadiska poukázania či ide o pokus činu vraždy alebo podľa § 155 trestného zákona je rozhodujúca subjektívna stránka, teda páchateľ a jeho úmysel. Má za to, že nebolo preukázané, že úmyslom páchateľa bolo zavraždiť poškodenú. Zhodou okolností došlo k ťažkému ublíženiu na zdraví s následkami pre poškodenú na celý život, čo obžalovaný ľutuje. Navrhla súdu i napriek názoru KS v Trnave uznať obžalovaného za vinného, za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 ods. 2 písm. b) s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 Tr. zákona v bode 2 za zločin ublíženia na zdraví úmyselne, v bode 3. za prečin neoprávneného používania motorového vozidla a v bode 4 za zločin sexuálneho zneužívania. Pri rozhodovaní o výške trestu poukázala na správanie sa obžalovaného a jeho priznanie. Navrhla obžalovaného zaradiť na výkon trestu odňatia slobody do ÚVTOS so stredným stupňom stráženia, uložiť trest prepadnutia veci a na zváženie súdu ponecháva rozhodnutie o náhrade škody poškodenej.
Obžalovaný uviedol, že nie je vrahom. Nechcel poškodenú usmrtiť, noha sa mu šmykla z pedálu, nemohol ubrzdiť a nenaraziť tak do poškodenej M. Z.. Konal v amoku, rýchlo zaradil spiatočku a chcel ísť preč. Čin ktorý spáchal ľutuje, už nikdy by to neurobil, ale je si vedomý toho čo sa dopustil. Zároveň požiadal súd o zhovievavosť. Navrhol súdu, aby bolo vykonané pojednávanie odznova, nakoľko svedkovia zavádzali súd a chce konfrontovať svedkov a navrhovať ďalších svedkov. Súd podľa § 272 ods. 3 Tr. poriadku odmietol vykonanie dôkazov navrhnutých na hlavnom pojednávaní dňa 09. 12. 2016 obžalovaným, pretože sa jednalo o dôkazy, ktoré bolo možné zistiť už skôr navrhnutými dôkazmi a na vykonanie hlavného pojednávania odznova, súd nevidí dôvod na takýto postup.
Po zhodnotení všetkých dôkazov zabezpečených v priebehu prípravného konania, na hlavných pojednávaniach v súlade s právnym názorom krajského súdu dospel súd k záveru, že obžalovaný v bode 1 obžaloby, ako trestne - zodpovedný subjekt svojim úmyselným konaním po objektívnej ako i subjektívnej stránke naplnil skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k 145 ods. 1, ods. 2 písm. c), s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Z hľadiska právneho posúdenia konania obžalovaného treba pripomenúť, že pri trestných činoch proti životu a zdraviu, psychický vzťah páchateľa k následku jeho konania (t.j. forma zavinenia a dosah zavinenia) sú spravidla zistiteľné len na základe nepriamych dôkazov. Pokiaľ ide o úmysel páchateľa spôsobiť poškodenej ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, postačuje zistenie, že vedel, že môže svojim konaním spôsobiť tento následok a bol s tým uzrozumený. Ako vyplýva zo záverov znaleckého posudku č. 23/2014 znalca z odboru doprava cestná R.. O. M., na dosiahnutie trvalých deformácií ako na vozidle, tak i na vstupnej bránke do Azylového domu musel začať s vozidlom intenzívne zrýchľovať a to až do úrovne cca 90% z možného dosiahnuteľného zrýchlenia vozidla vzhľadom na jeho výkonové a prevodové parametre, aby vznikli na vozidle, tak i na vstupnej bráničke zadokumentované deformácie. To znamená, že vozidlo muselo začať po vjazde na prístupovú komunikáciu pred Azylovým domom zrýchľovať až na dosiahnutie nárazovej rýchlosti vozidla v intervale 34,0 km/h až 38,0 km/ h pričom od polohy začiatku zrýchľovania po polohu nárazu do vstupnej bránky prešlo dráhu cca 22 m za 3 s. Na základe analýzy stôp zanechaných na povrchu parkoviska pred vstupom do bránky Azylového domu a spracovaného priebehu pohybu vozidla od začiatku zrýchľovania po náraz vozidlo pred nárazom nebrzdilo, a keď áno, tak len veľmi nepatrne, resp. by sa mohlo nachádzať pred koncom nábehu brzdného účinky, t.j. cca okolo 0,1 s po začiatku brzdenia, pričom vozidlo s najväčšou pravdepodobnosťou do brány narazilo iba raz. Na zabránenie nárazu do vstupnej bránky by musel vodič s vozidlom začať intenzívne spomaľovať vo vzdialenosti cca 6,2 m (1,2 s) pred nárazom. Ak by sa s vozidlo pohyboval rýchlosťou 20km/h a pribrzďoval, potom by bez následného brzdenia a bez zmenu smeru jazdy akým sa pohyboval narazil do bráničky rýchlosťou cca 10 km/h, čo by malo za následok menšiu deformáciu vozidla i bráničky. Taktiež znalec uviedol, že je z technického hľadiska neprijateľné, aby obžalovaný nemal možnosť dosiahnuť nohou na pedál prevádzkovej brzdy, nakoľko z vozidlom prešiel na miesto činu z obce Madunice, kde počas jazdy musel používať všetky pedále vozidla a pedál prevádzkovej brzdy sa nachádza umiestnený bližšie k vodičovi ako pedál akcelerátora a bočná vzdialenosť pedálov neumožňuje pri snahe zošliapnutia pedálu prevádzkovej brzdy, aby sa chodilo vodičovej nohy dostalo medzi pedál akcelerátora a pedál prevádzkovej brzdy.
Obžalovaný vzhľadom na použitý nástroj a skutočnosť, že útok bol vedený autom veľkou rýchlosťou, musel vedieť vzhľadom na svoje poznatky a skúsenosti, že môže zasiahnuť životne dôležité orgány a práve pre druh použitej zbrane- motorové vozidlo nemohol počítať so žiadnou okolnosťou, ktorá by mohla zabrániť smrti poškodenej, ktorý následok z podniknutého útoku obžalovaného bezprostredne hrozil. Na také uzrozumenie možno usudzovať najmä z intenzity útoku (zrýchľovanie auta bez brzdenia), použitej zbrane - motorové vozidlo, zo spôsobu jeho vykonania, keď útok smeroval priamo proti poškodenej, vrátane jeho pohnútky (skutok bol impulzívne stimulovaný, bezprostredným motívom bol konflikt obžalovaného s matkou poškodenej, po ktorom dochádza k odňatiu „objektu jeho túžby“.).
Okolnosti subjektívneho charakteru (okrem prípadného priznania) je možné dokazovať iba nepriamo, z okolností objektívnej povahy, z ktorých sa dá podľa zásad správneho myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestných zákonom. V prípade, uzrozumenia - § 15 písm. b) Trestného zákona - páchateľ neráta so žiadnou konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla zabrániť následku, ktorý si predstavoval ako možný, a to tak vo vzťahu k vlastnému
zásahu, ako aj vo vzťahu k zásahu niekoho iného. Pri nepriamom úmysle vyjadruje uzrozumenie páchateľa jeho aktívny vôľový vzťah k spôsobeniu následku relevantnému pre trestné právo. Bolo preukázané, že obžalovaný úmyselne s vozidlom v rýchlosti 34 až 38 km/hod narazil do vchodovej bránky pričom zachytil medzistredový stĺpik bránky a prednou časťou vozidla pravú nohu maloletej M., ktorej takto spôsobil ťažké devastačné poranenia svalov, kože a kostí, ciev a nervov predkolenia pravej dolnej končatiny s otvorenou zlomeninou holennej i lýtkovej kosti, ktoré viedli k amputácii pravej dolnej končatiny v oblasti pravého predkolenia, pričom jej spôsobil závažné devastačné poranenia, ktoré by mali fatálne následky nebyť urýchleného lekárskeho zákroku, keď nadmerné straty krvi bolo potrebné hradiť krvnými transfúziami, teda krokov a postupov nezávislých na predstavách a vôli obžalovaného. Život poškodenej bol bezprostredne ohrozený a len leteckým prevozom do zdravotníckeho zariadenia, kde jej bola poskytnutá rýchla odborná starostlivosť, k nenapraviteľnému následku nedošlo.
Bol teda uzrozumený s tým, že môže spôsobiť smrť poškodenej (§ 15 písm. b/ Trestného zákona). V danom prípade ide o ukončený pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 Trestného zákona, pretože objektívne z vykonaných dôkazov vyplynulo, že v tomto prípade obžalovaný vykonal všetko, aby iného usmrtil, ale k následku trestného činu (k smrti poškodenej) bezprostredne po čine nedošlo pre okolnosti nezávislé na jeho vôli.
Okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona bolo zistenie, že poškodená v čase spáchania skutku bola chránenou osobou, nakoľko bola dieťaťom- osobou mladšou ako osemnásť rokov.
Výrok o treste
Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).
Podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov.
Podľa § 145 ods. 2 písm. c) Trestného zákona odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.
Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.
Podľa § 155 ods. 2 písm. b) Trestného zákona odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.
Podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona kto vykoná súlož s osobou mladšou ako pätnásť rokov alebo kto takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužije, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.
Podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona kto sa zmocní cudzieho motorového vozidla malej hodnoty v úmysle prechodne ho používať, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona chránenou osobou sa rozumie dieťa.
Podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona pokus trestného činu je konanie, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k dokonaniu trestného činu.
Podľa § 14 ods. 2 Trestného zákona pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
Podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije.
Podľa § 38 ods. 7 Trestného zákona ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.
Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia zaradí súd páchateľa obzvlášť závažného zločinu.
Podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Pokus trestného činu je v zmysle § 14 ods. 2 Trestného zákona trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin. Za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 2 zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody na päť až dvanásť rokov. Za zločin sexuálneho zneužívania možno uložiť trest odňatia slobody na tri až desať rokov. Za prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla je možnosť uloženia sankcie odňatia slobody až na dva roky.
Podľa uvedených trestných sadzieb je najprísnejším trestným činom z nich trestný čin vraždy, podľa ktorého trest ukladal aj konajúci súd.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery sa súd riadil zásadami uvedenými v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona. Súd nezistil u obžalovaného žiadnu poľahčujú okolnosť, nakoľko, ak sa obžalovanému ukladá trest za viac trestných činov, možno na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.
l) Trestného zákona - priznanie sa k spáchaniu trestného činu a úprimné oľutovanie trestného činu - prihliadnuť len vtedy, ak obžalovaný priznal a úprimne oľutoval všetky stíhané trestné činy, za ktoré sa mu ukladá trest. Obžalovanému je totižto ukladaný úhrnný trest nielen za trestný čin, ktorý priznal a úprimne oľutoval, ale aj za tie trestné činy, ktorých spáchanie poprel.
Súd zároveň zistil dve priťažujúce okolnosti - obžalovaný spáchal viac trestných činov - § 37 písm. h) Trestného zákona a obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený - § 37 písm. m) Trestného zákona. Avšak vzhľadom na zásadu ne bis in idem nemohol na ne prihliadnuť, pretože by tak došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti a duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Nakoľko je okolnosť- spáchanie dvoch alebo viacerých úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, nemožno na ňu zároveň prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona - spáchanie viacerých trestných činov. Rovnako, ak súd použil ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona a zvyšoval dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu, nemohol prihliadnuť na predchádzajúce odsúdenie za trestný čin ako na priťažujúcu okolnosť.
Nakoľko sa odsúdený dopustil opätovne zločinu, súd v súlade s § 38 ods. 5 Trestného zákona zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu. Použitie § 38 ods. 5 Trestného zákona je možné, aj keď bol páchateľ odsúdený za trestný čin podľa Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, napriek tomu, že tento pojem zločin a prečin nerozlišoval. Ustanovenie § 437 ods. 1 Trestného zákona uvádza, že „ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 Trestného zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.“
Pri hodnotení osoby obžalovaného súd vychádzal najmä z pripojených listinných dôkazov, z odpisu registra trestov, ako aj z oboznámených spisov, z ktorých vyplýva, že obžalovaný sa do rozporu so zákonom dostal už v piatich prípadoch, pričom v jednom prípade sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. K zahladeniu však nedošlo v prípade odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 3T/89/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 4To/34/08 zo dňa 03. 06. 2008, ktorým mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 6 mesiacov za zločin lúpeže, prečin výtržníctva, prečin ublíženia na zdraví, prečin porušovania domovej slobody. Ďalej bol obžalovaný odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 2T/195/08, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní osem mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní dvoch rokov za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany, sp. z. 2T/3/08 bolo upustené od uloženia súhrnného trestu za prečin výtržníctva vzhľadom na odsúdenie Okresným súdom Trnava.
Po úprave trestnej sadzby podľa § 38 Trestného zákona súd aplikoval asperačnú zásadu, pri ktorej sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody o jednu tretinu, avšak horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby je 25 rokov, preto nebolo možné v zmysle § 42 ods. 2 Trestného zákona zvyšovať trestnú sadzbu.
V súvislosti s aplikáciou asperačnej zásady umožňuje Trestný zákon v § 38 ods. 7 nepoužiť ustanovenia § 38 ods. 4 až 6 „ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.“ Súd mal za to, že súčasne použitie oboch ustanovení po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 už nie je pre páchateľa neprimerane prísne, nakoľko už súd pri aplikácii asperačnej zásady neukladá obligatórne páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.
Súd preto ukladal úhrnný trest v rozpätí takto upravenej trestnej sadzby, ktorá predstavovala 22 rokov a 6 mesiacov až doživotie a s prihliadnutím na opakované páchanie trestnej činnosti, z čoho je zrejmé, že si z predchádzajúcich odsúdení nevzal náležité poučenie a tieto nemali na jeho osobu dostatočne prevýchovný vplyv a na obzvlášť závažný následok trestného činu, ktorým bola amputácia pravého predkolenia osoby vo veku 15 rokov, uložil obžalovanému trest vo výmere 23 rokov.
Na výkon trestu súd obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, nakoľko sa dopustil obzvlášť závažného zločinu a bol mu uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov.
V súlade s ustanovením § 76 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil súd obžalovanému aj ochranný dohľad na dobu troch rokov, nakoľko ho odsudzoval za obzvlášť závažný zločin a to na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Súd uložil obžalovanému trest prepadnutia veci, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu, zlomených vidiel.
Nakoľko bol čin spáchaný motorovým vozidlom, ktoré viedol obžalovaný navyše bez platného vodičského preukazu súd rozhodol o uložení zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 5 rokov.
Podľa názoru súde nebol dôvod na mimoriadne zníženie trestu, nakoľko mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody za pokus trestného činu možno uplatniť iba vtedy, ak by vzhľadom na jeho povahu a závažnosť bolo uloženie trestu, hoci aj na dolnej hranici trestnej sadzby za dokonaný trestný čin, neprimerane prísne a ochranu spoločnosti možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.
Uvedené požiadavky zákona nespĺňa konanie páchateľa ukončeného pokusu trestného činu vraždy vykonaného zbraňou (autom), ktorou páchateľ spôsobil poškodenej ťažké, život ohrozujúce zranenia, pričom bezprostredne po spáchaní trestného skutku z miesta činu ušiel a smrteľný následok odvrátilo len poskytnutie rýchlej lekárskej pomoci. (viď Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To/38/2000).
Výrok o náhrade škody
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola dosiaľ uhradená.
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom odkáže súd poškodeného tiež so zvyškom jeho nároku, ak mu nárok z akéhokoľvek dôvodu prizná len sčasti.
Podľa § 46 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.
Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Poškodená F. Z. si škodu uplatnila pred vyšetrovateľom PZ dňa 04. 11. 2014 vo vzťahu k dcére M. vo výške 27 768,80 eur, čo je výška vyčíslená na základe znaleckého posudku č. 79/2014 W.. O. B., B.. a skladá sa z bolestného vo výške 385 bodov, čo činí 6 344,80 eur a sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 1 300 bodov, v sume 21 424 eur, bližšie požadovanú výšku škody nezdôvodnila na hlavnom pojednávaní k nároku na náhradu škody uviedla, že si uplatňuje nárok vo výške 20 000 eur.
Podľa znaleckého posudku č. 107/2014 znalca W.. W. B. predstavovalo v bodovom hodnotení zranenie M. Z. 360 bodov, čo činí 5 932,80 eur.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, spôsob náhrady.
Súd priznal poškodenej M. Z. náhradu škody, spočívajúcu v bolestnom vo výške 5 932,80 eur, ktorého výška nebola sporná, pretože vykonaným dokazovaním bolo bez pochybností preukázané, že obžalovaný poškodenej spôsobil vyššie uvedené zranenia, ktoré znalec W.. W. B. (v danej časti zhodne aj znalec W.. O.L. B., PhD.) ohodnotil spolu 360 bodmi.
Poškodené so zvyškom ich nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces, pretože na rozhodnutie o ďalšom uplatnenom nároku by bolo potrebné vykonať ďalšie (znalecké) dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného konania a predĺžilo by ho s prihliadnutím na § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého je súd povinný väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.
Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. si dňa 29.10.2014 riadne a včas uplatnila náhradu škody vo výške 1 979,46 eur a vo výške 38,74 eur za zdravotnú starostlivosť poskytnutú M. Z. a F. Z., ktorú jej súd v plnom rozsahu priznal.
So zreteľom k vyššie uvedenému preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do pätnástich (15) dní od jeho oznámenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Ak sa rozsudok oznamuje tak obžalovanému, ako aj jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.