Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_13C-228-2009.pdf
PDF · 150.88 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/228/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcov: X. I. H., T..: XX.X.XXXX, W. X, Y., X. I. Q., T..: X.X.XXXX, Y. XXX, X. Q. Q., T..: XX.XX.XXXX, Y. XXX, Xa. V.. N. Q., T..: XX.X.XXXX, I. G. XX, C., Xb. I. W., T..: X.X.XXXX, M. T. D. XXX, Xc. V.. Ľ. Q., T..: XX.X.XXXX, U. XXX, Xd. I. Q., T..: X.X.XXXX, I. G. XX, C., X. S. Y., T..: XX.X.XXXX, Q. T. I., D. O. XX, XXX XX C. X, Č. M., X. I. Y., T..: XX.X.XXXX, M. XX, Y., X. Z. H., T.. XX.X.XXXX, N. X, Y., X. V. I., T..: XX.X.XXXX, D. Q. U. XX/B, H. (Z.), U., X. I. K., T..: XX.X.XXXX, U. X, Y.Z. Z. XX. V.. N. Q., T..: X.X.XXXX, C. X, Y.Z., všetci zastúpení spoločnosťou AK - TARABČÁK s.r.o., advokátska kancelária, Hlavná 13, Prešov, proti žalovanému: SLOVNAFT, a.s., Vlčie hrdlo 1, 824 12 Bratislava, IČO: 31 322 832, o určenie rozsahu dedičstva, takto
rozhodol:
I. Žalobcovia v 1. až 3. rade s ú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a to každý v podiele 1/6 z pozemkov uvedených v geometrickom pláne V.. I. I. číslo 13C 228/2009-7/2013 zo dňa 24. 10. 2013, úradne overenom Okresným úradom Prešov dňa 30. 10. 2013 pod číslom 1606/213, ako parcely reg. CKN k.ú. Kapušany Č.. XXXX/XX o výmere 318 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 560 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 213 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 16 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 597 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 1280 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 97 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 105 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 371 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 456 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 2696 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XXX o výmere 20 m2 - zastavaná plocha, a
do dedičstva po nebohej Z. Y., M.. Q.B., T.. XX. XX. XXXX, F. XX. XX. XXXX, posledne bytom B. X, Y., p a t r í spoluvlastnícky podiel 1/6 z pozemkov uvedených v geometrickom pláne V.. I. I. číslo 13 C 228/2009-7/2013 zo dňa 24. 10. 2013, úradne overenom Okresným úradom Prešov dňa 30. 10. 2013 pod číslom 1606/2013 ako parcely registra CKN katastrálne územie Kapušany Č.. XXXX/XX o výmere 318 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 560 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 213 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 16 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 597 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 1280 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 97 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 105 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 371 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 456 m2 - ostatná plocha
Č.. XXXX/XX o výmere 2696 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XXX o výmere 20 m2 - zastavaná plocha, do dedičstva po nebohej Q. Q., M. Q.B., T.. XX. XX. XXXX, M. Č. XXXXXX/XXX, F. XX. XX. XXXX, posledne bytom U. X, Y., p a t r í spoluvlastnícky podiel 1/6 z pozemkov uvedených v geometrickom pláne V.. I. I. číslo 13 C 228/2009-7/2013 zo dňa 24. 10. 2013, úradne overenom Okresným úradom Prešov dňa 30. 10. 2013 pod číslom 1606/2013 ako parcely registra CKN katastrálne územie Kapušany Č.. XXXX/XX o výmere 318 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 560 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 213 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 16 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 597 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 1280 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 97 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 105 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 371 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 456 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 2696 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XXX o výmere 20 m2 - zastavaná plocha, do dedičstva po nebohom N. Q.B., M.. Q., T.. XX. XX. XXXX, zomrelom 06. 12. 2011 2004, posledne bytom I. G. XXXX/XX, C., p a t r í spoluvlastnícky podiel 1/6 z pozemkov uvedených v geometrickom pláne V.. I. I. číslo 13 C 228/2009-7/2013 zo dňa 24. 10. 2013, úradne overenom Okresným úradom Prešov dňa 30. 10. 2013 pod číslom 1606/2013 ako parcely registra CKN katastrálne územie Kapušany Č.. XXXX/XX o výmere 318 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 560 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 213 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 16 m2 - zastavané plochy Č.. XXXX/XX o výmere 597 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 1280 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 97 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 105 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 371 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 456 m2 - ostatná plocha Č.. XXXX/XX o výmere 2696 m2 - zastavaná plocha Č.. XXXX/XXX o výmere 20 m2 - zastavaná plocha.
II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcom v 1. až v 8. rade každému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 30.10.2009 sa žalobcovia domáhali určenia, že žalobcovia v 1. až 4. rade sú vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu každý po 1/6 v návrhu označených overeným geometrickým plánom vymedzených nehnuteľností, a že do dedičstva po neb. Z. Y., M.. Q., T.. XX.XX.XXXX, F. XX.XX.XXXX, posledne bytom B. X, Y. Z. T.. Q. Q., M. Q., T.. X.X.XXXX, M. Č. XXXXXX/XXX, zomrelej 30.3.2008, posledne bytom Topoľová 6, Kapušany patria v podiele po 1/6 v návrhu označené overeným geometrickým plánom vymedzené nehnuteľnosti.
2. Žalobu odôvodnili tým, že výmerom povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 19.3.1948, č. 2313/48 boli právnym predchodcom žalobcov, neb. N. Q. Z. N. I. I. Q.B., M.. M., pridelené do vlastníctva nehnuteľnosti č.: I.. XXXX/X-XX - roľa o výmere 4.530 m2, I.. XXXX/X-H. - roľa o výmere 5755 m2, I.. XXXX/X-X - roľa o výmere 8632 m2, I.. XXXX/X-X - roľa o výmere 8632 m2, I.. XXXX/X-XX - roľa o výmere 2877 m2, I.. XXXX/X-X - roľa o výmere 8632 m2, všetky zapísané na pozemnoknižnej zápisnici Č.. X, Y..Ú.. Y.. Uviedli, že vlastníctvo podľa cit. výmeru nebolo D. X.. F. Č.. X na prídelcov zapísané, čo však nič nemení na tom, že vlastnícke právo nadobudli. Odôvodnili to tým, že podľa § 6 ods. 2 v spojení s § 12 nar. vl. SR č. 104/1945 Sb. v znení nar.č. 64/1946 Zb.n. SNR, ako aj § 1 ods. 2 nar.vl.č. 104/1946 Sb. je výmer o vlastníctve pôdy verejnou listinou, preukazujúcou vlastníctvo prídelcu k pridelenej nehnuteľnosti, a je aj v súčasnosti vkladuschopnou
listinou. Zápis vlastníctva prídelcov do pozemkovej knihy mali vykonať príslušné orgány, tieto zápisy však mali iba deklaratórnu povahu, pretože vlastníctvo prídelcov vzniklo dňom vydania výmeru.
3. Žalobcovia tvrdili, že pôvodnými vlastníkmi, prídelcami - právnymi predchodcami žalobcov - boli N. Q., T.. X.X.XXXX, zomrel 17.8.1953 a jeho manželka I. Q., nar. 19.11.1910, zomrela 17.10.1973. Smrťou pôvodných vlastníkov prešlo vlastnícke právo na ich deti, a to žalobcov v 1. až 4. rade a Z. Y., po ktorej sú právnymi nástupcami jej deti, žalobcovia v 5. až 8. rade, a Q. Q., po ktorej sú právnymi nástupcami jej deti, žalobcovia v 9. a 10. rade. Dedičstvo po N. Q., T.. X.X.XXXX, zomrel 17.8.1953, bolo prejednané pod č. 19D 58/95, Dnot 31/95 a D367/01, Dnot 63/01, a dedičstvo po I. Q.B., T.. XX.XX.XXXX, F. XX.XX.XXXX, bolo prejednané pod č. 18D 902/94, Dnot 295/94 a 18D 902/94, Dnot 95/94. Žalobcovia v 5.-8. rade sú právnymi nástupcami dcéry pôvodných vlastníkov Z. Y., M.. Q., T.. XX.XX.XXXX, zomr. 28.12.2004, po ktorej dedičstvo bolo prejednané, avšak spoluvlastnícke podiely k parcelám, ktoré nadobudla neb. Z. Y. po svojich rodičoch - prídelcoch - prejednané v dedičskom konaní neboli, a žalobcovia v 9. a 10. rade sú právnymi nástupcami dcéry pôvodných vlastníkov Q. Q., M.. Q., T.. (C. C.) X.X.XXXX, zomr. 30.3.2008, po ktorej dedičstvo bolo prejednané, avšak spoluvlastnícke podiely k parcelám, ktoré nadobudla neb. Q. Q. po svojich rodičoch - prídelcoch - prejednané v dedičskom konaní neboli.
4. Ďalej žalobcovia uviedli, že z parc. XXXX/X-X výmera 6.729m2 ako diel 2, je užívaná žalovaným a túto výmeru má aj zapísanú na W. Č.. XXX. K pozemkom si nárokujú vlastníctvo ako žalobcovia, tak aj žalovaný. Bez žiadaného určujúceho výroku rozsudku ostane postavenie žalobcov neisté a nebudú môcť so svojím vlastníctvom nakladať ani ho užívať. Je preto potrebné určiť, že pozemky patria do vlastníctva žalobcov v 1.-4. rade a zosúladiť tak právny stav so stavom v KN, pretože vlastníctvo je zapísané v prospech žalovaného a žalobcovia v 1.-4. rade tieto pozemky nemajú zapísané vo svojom vlastníctve napriek tomu, že pozemky boli prejednané v dedičskom konaní. Tiež je potrebné určiť, že pozemky patria do dedičstva po Q.Š. Q. Z. Z. Y., aby mohli byť prejednané v dedičstve a zapísané ako vlastníctvo žalobcov v 5.-10. rade.
5. Žalovaný uplatnený nárok neuznal a uviedol, že nehnuteľnosti uvedené v žalobcami označenom výmere Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave neboli nikdy zapísané do operátu pozemkovej knihy a takéto parcely v skutočnosti právny predchodcovia žalobcov nikdy nevlastnili. Tvrdil, že pôvodné pozemkovoknižné parcely, ktoré boli konfiškované pôvodnému vlastníkovi N. Z., boli Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave v II. Pozemkovej reforme rozparcelované a na základe výmerov podľa nariadenia vlády č. 104/1946 SNR pridelené do vlastníctva prídelcom. Komunistický režim však v období od 1948 do 1990 neuznal prídely ako verejné listiny. Pridelené pozemky boli obyčajne vnesené do novovznikajúcich JRD a k zápisu do operátov pozemkovej knihy ani následne do operátu bývalej evidencie nehnuteľností spravovanej podnikmi geodézie nikdy nedošlo. Poukázal na to, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe skutočností uvedených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. Uviedol, že podľa práva platného na Slovensku do 31.12.1950 vlastnícke právo sa nadobúdalo zapísaním do pozemkovej knihy, jednalo sa o tzv. intabulačný princíp. Teda iba ten, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe ohľadom nehnuteľnosti, bol jej vlastníkom. V danom prípade však nedošlo k zápisu vlastníckeho práva predchodcom žalobcov do pozemkovej knihy. Výmer vydaný povereníctvom pôdohospodárstva pozemkovej reformy podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR nie je dôkazom vlastníctva. Bol by ním iba zápis vlastníctva v pozemkovej knihe.
6. Žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle platného práva do 31.12.1950 na Slovensku sa mohlo vlastnícke právo nadobudnúť k nehnuteľnosti aj vydržaním. Vydržacia doba bola v zmysle obyčajového práva na Slovensku 32 rokov. Zákon č. 141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1951, ustanovil na vydržane vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty najneskôr však do 31.12.1960. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že mu vec patrí. Podľa žalovaného pritom po získaní výmeru právnym predchodcom žalobcov museli vedieť, že ak sporné nehnuteľnosti sa majú stať ich vlastníctvom, musí dôjsť k ukončeniu prídelového konania. Ak sa tak nestalo, nemohli byť iba
na základe výmeru dobromyseľný pri vstupe do držby. Nemohli sa domnievať, že nehnuteľnosti užívajú ako svoje vlastné.
7. Ohľadom svojho vlastníctva žalovaný uviedol, že jeho právny predchodca bol Benzinol n.p. Bratislava. Pri majetkovoprávnom vysporiadaní v roku 1979 sa vychádzalo z platných údajov evidencie nehnuteľnosti a pozemkovej knihy, ktoré podľa vtedy platného zákona o evidencii nehnuteľnosti a jeho vykonávacej vyhlášky boli taktiež záväzné pre spísanie zmlúv a verejných listín. Na základe týchto údajov a na podklade GP č. 761-707-0186-1970 boli spísané Hospodárske zmluvy o prevode správy majetku medzi Čsl. štátom a ONV Prešov ako dovtedajším správcom majetku štátu. V záujmovom území sa jedná o zmluvy č. R. XXX/XX zo dňa 14.06.1971 na prevod parciel vytvorených z I.. XXXX/ X a I.. XXXX. V roku 1999 po vykonaní obnovy kat. operátu novým mapovaním boli tieto parcely EN prečíslované na parcely katastra nehnuteľností (KN), tak ako sú uvedené v LV č. XXX Y..Ú.. Kapušany. Následne bol majetok Benzinolu n.p. Bratislava v r. 1993 privatizovaný a prevedený na Benzinol a.s. Bratislava a došlo k ďalším prevodom na Slovaft Benzinol a.s. Bratislava. Posledný zápis je na žalovaného.
8. Žalovaný napokon poukázal aj na to, že v roku 1991 vstúpil do platnosti zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (reštitučný zákon), a že na základe predložených výmerov o prídele mohli prídelcovia požiadať o vykonanie zápisu do operátu KN. Vyslovil názor, že žalobcovia alebo ich právny predchodcovia mali možnosť uplatniť svoje právo v zákonných lehotách, a ak tak neurobili, toto právo zaniklo. Preto oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnom období bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä ust. § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) OSP, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa zákona o pôde. Uviedol, že predmetné pozemky v zmysle LV č. XXX v k.ú. Kapušany patria žalovanému, ktorý získal aj predmetné pozemky v rámcu privatizácie podniku. Teda došlo k odpredaju zo strany štátu a ku kúpe a vyplateniu kúpnej ceny zo strany obchodnej spoločnosti. Žalovaná strana nezískala predmetné pozemky vydržaním alebo osvedčením, ale kúpou od štátu (FNM).
9. Žalobcovia s vyjadrením žalovaného nesúhlasili. Vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 9.2.2010 uviedli, že je nesporné, že označeným výmerom boli pridelené podľa nar.č. 104/1945 Sb.n.SNR v znení č. 64/1946 Sb.n.SNR do vlastníctva N. Q. a manželky I., M.. M. v k.ú. Kapušany pozemky v celkovej výmere 4,0963 ha z D..Č.. X, ktoré sú podľa prídelového plánu označené - okrem iných - aj ako parc. XXXX/X-X roľa o výmere 0,8632 ha, t.j. 8.632 m2. Zdôraznili, že podľa samotného textu čl. IV.1 výmeru „tento výmer o vlastníctve pôdy je podľa ust. § 1 ods. 2 nar.č.104/1946 Sb.n.SNR verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej nehnuteľnosti, na základe ktorej knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.“ Uviedli, že zo znenia cit. listiny je nesporné, že vlastnícke právo nadobudli prídelcovia vydaním výmeru s tým, že tento záver vyplýva aj z § 6 ods. 1 nar.č.104/1946 Sb.n.SNR, podľa ktorého „pôdohospodársky majetok možno prideliť do vlastnícva...“, t.j. majetok sa prideľoval do vlastníctva, ktoré prechádza vydaním rozhodnutia. Doplnili, že podľa práva platného na Slovensku do 31.12.1950 (tzv. obyčajové právo) platil tzv. intabulačný princíp. Z toho však podľa žalobcov existoval celý rad výnimiek. Jednou z výnimiek nadobudnutia vlastníctva, na ktorú sa intabulačný princíp nevzťahoval, bolo aj nadobudnutie vlastníctva na základe prídelovej listiny, pri ktorej sa pre konštitúciu vlastníctva nevyžadoval zápis do PK. Nesprávny je názor žalovaného, že výmer o vlastníctve pôdy nie je dôkazom o vlastníctve. Uviedli tiež, že ak by aj „výmer“ nebol dôkazom o nadobudnutí vlastníctva, na základe tohto výmeru nadobudli prídelcovia dôvodne dobrú vieru, že pridelené pozemky im patria a stali sa ich vlastníkmi. Svedčí o tom nakoniec skutočnosť, že ich užívali až do času, kedy boli vnesené do JRD a toto ich užívalo až do času, keď na nich predchodca žalovaného postavil závod. S možnosťou započítania držby po dobu, ktorú pozemky užívalo JRD, je nesporné, že aj v prípade vydržania by uplynutím 10 ročnej nerušenej a dobromyseľnej držby nadobudli právni predchodcovia žalobcov (prídelcovia) vlastníctvo vydržaním. JRD vzniklo 29.1.1959, preto k vydržaniu vlastníctva by v takom prípade došlo 31.12.1960. Žalobcovia napokon poukázali na rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Cdo 123/2003, zverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2005, ako aj rozsudok KS v Prešove č. 1 Co 132/02 z 29.10.2003 a rozsudok OS Prešov v konaní 9 C 240/02, ktoré podľa nich potvrdzujú správnosť ich názoru na vznik vlastníctva vydaním výmeru o vlastníctve a to, že zobraním bez právneho dôvodu nestratili žalobcovia vlastnícke právo k pozemkom a nič nebráni tomu, aby sa svojich nárokov domáhali žalobou podľa všeobecných predpisov. K naliehavému právnemu záujmu doplnili, že žalovaný je síce zapísaný ako vlastník, avšak to neznamená, že je aj skutočným
vlastníkom. Bez rozhodnutia súdu nie je možné sporný stav odstrániť a zosúladiť stav v KN so stavom právnym.
10. Písomným podaním doručeným súdu 27.12.2012 žalobcovia súdu oznámili, že pôvodný žalobca v 4. rade dňa 6.12.2011 zomrel a navrhli, aby súd v konaní pokračoval s jeho označenými dedičmi, a neskôr s poukazom na to písomným podaním doručeným súdu 17.2.2014 (č.l. 266) zmenili žalobu tak, aby súd určil, že spoluvlastnícky podiel z pozemkov, ktorého mal byť pôvodný žalobca v 4. rade vlastníkom, patrí do dedičstva po ňom, a zároveň upresnili označenie pozemkov (vo vzťahu ku ktorým sa domáhajú určenia) parcelami podľa ich identifikácie novým geometrickým plánom V.. I. I. číslo 13C 228/2009-7/2013 zo dňa 24. 10. 2013, úradne overeným Okresným úradom Prešov dňa 30.10.2013 pod číslom XXXX/XXX tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
11. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu 4.8.2014 namietal, že tvrdenie žalobcov v rozsahu konštitutívneho charakteru výmeru ako dokladu preukazujúceho vlastnícke právo prídelcu k pozemku je podľa neho sporné nielen vo význame intabulačného princípu, ktorý v čase vydania výmeru na Slovensku platil, ale aj vo význame sporného znenia samotného nariadenia 104/1945 a nariadenia 104/1946 a ich údajnú neurčitosť a zmätočnosť. Poukázal aj na vymedzenie vkladuschopných listín podľa § 11 zákona č. 90/1947 Sb. a vyslovil názor, že z uvedeného tak dostatočne určito nevyplýva, že výmer o vlastníctve bol tou verejnou listinou, na základe ktorej súd vykoná či už záznam alebo vklad vlastníckeho práva v pozemkovej knihe. V súvislosti s vydržaním právnymi predchodcami žalobcov žalovaný uviedol, že za dôležitú otázku v dobromyseľnosti držby a vlastníctva považuje otázku vloženia spornej nehnuteľnosti do JRD. Právna úprava platná v čase začlenenia spornej pôvodnej nehnuteľnosti do JRD podľa žalovaného dostatočne určito neriešila zachovanie vlastníctva k nehnuteľnostiam vloženým do družstva ani dostatočne určito nestanovila, že vnesené nehnuteľnosti sa stávajú vlastníctvom družstiev. Podľa jeho názoru ostáva sporné skutočné a faktické užívanie/nepretržitá oprávnená držba tejto pôdy počas zákonom stanovenej 10 ročnej vydržacej doby. Uviedol, že sporná parcela bola daná právnym predchodcom do užívania dňa 1.3.1948, výmer bol vydaný dňa 19.3.1948 a dňa 27.4.1957 bola vyhotovená zápisnica ONV Prešov o vysporiadaní vlastníctva z pozemkovej reformy. V danom prípade tak žalobcovia podľa jeho názoru nepreukázali, že ich právni predchodcovia skutočne držali spornú nehnuteľnosť oprávnene a nepretržite podľa doby stanovenej zákonom, keď ju nepretržite neužívali ani 10 rokov podľa zákona č. 141/1950 Zb. V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva právnym predchodcom SLOVNAFT, a.s. žalovaný uviedol, že z pozemkovej knihy v čase uzatvorenia hospodárskych zmlúv k 1.5.1971 vyplývalo, že vlastníkom spornej pôvodnej nehnuteľnosti je Čsl. štát, nakoľko posledný zápis je v prospech Čsl. štátu a to či už v dispozícii Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pod B. 13, alebo Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v operatívnej správe OPLH rady ONV v Prešove pod B 22. Hospodárske zmluvy nadobudli podľa vtedy platnej právnej úpravy platnosť a účinnosť dňom v nich uvedeným. Sporná parcela bola odo dňa nadobudnutia vlastníctva sporných nehnuteľností k 1.5.1971 nepretržite v užívaní pôvodne Benzinol n.p., po jeho privatizácii Benzinol, a.s. a následne SLOVNAFT, a.s.. Tieto nehnuteľnosti boli Benzinolom n.p. užívané minimálne od 1.5.1971 až do jeho privatizácie ako štátneho podniku 29.5.1992. Žalovaný uviedol, že ako vyplýva zo Zakladateľskej listiny BENZINOL a.s. podľa neho touto sa prevádzal celý štátny podnik BENZINOL, teda všetok jeho majetok slúžiaci na prevádzkovanie š.p. BENZINOL Bratislava, ako i všetky práva a záväzky. Predmetom vkladu do akciovej spoločnosti tak bol celý podnik. Vkladu podniku do akciovej spoločnosti podľa žalovaného zodpovedá právna úprava predaja podniku, a z uvedeného podľa neho vyplýva, že pri vklade celého podniku do základného imania novovzniknutej spoločnosti nie je potrebné špecifikovať každú časť majetku, teda nie je potrebné špecifikovať jednotlivé vkladané nehnuteľnosti. Pokiaľ sa následne v roku 2001 SLOVNAFT, a.s. s touto spoločnosťou zlúčil, tak potom všetok majetok, práva a záväzky BENZINOL a.s. prešli na SLOVNAFT, a.s..
12. Žalobcovia vo svojom písomnom stanovisku k poslednému vyjadreniu žalovaného zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu o intabulačnom princípe a nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s tým, že v tejto otázke je v súčasnosti už judikatúra ustálená a konštantná a podľa nej vlastnícke právo k prideleným pozemkom vzniká dňom vydania výmeru. Uviedli, že právnym predchodcom nebolo známe, ani im nebola doručená žiadna písomnosť o tom, že by im pozemky boli nejakým rozhodnutím odňaté. Práve aj toto je dôkazom ich dobromyseľnej držby, ktorá by takým rozhodnutím, ak by im bolo doručené, mohla byť prerušená. Keďže k tomu nedošlo, nemohla byť ani dobromyseľná držba prerušená a bola počas celej doby nerušená. Podľa žalobcov dobromyseľnú držbu nenarušil ani vstup do JRD. Zopakovali, že ak by aj výmer o vlastníctve nespĺňal náležitosti,
ktoré by odôvodňovali záver o tom, že na jeho základe vzniklo vlastnícke právo, nesporne na základe takéhoto výmeru a následných úkonov vznikla u žalobcov dobrá viera v to, že im vlastníctvo vzniklo. Dobromyseľnosť prídelcov je podľa nich nesporná a vyplýva aj z toho, že pri vzniku JRD združili pozemky do družstva. Podľa žalobcov nie je pravdou tvrdenie, že právna úprava neriešila dostatočne otázku vlastníctva pozemkov združených do JRD. Uviedli, že vlastnícke právo členov, ktorí združili pozemky do JRD, týmto združením nezaniklo a aj dobu, kedy družstvo pozemky užívalo, je treba považovať za dobu dobromyseľnej držby tak počas platnosti zák. 69/1949 Sb., ako aj počas platnosti zák. 49/1959 Zb. Vydržacia doba za úpravy účinnej do 31.12.1950 začala plynúť už dňom vstupu do držby, t.j. odovzdaním pozemkov dňa 1.3.1945 do užívania, teda nie až vydaním výmeru v r. 1948. Dobromyseľnosť držby bola nepochybná a bola preukázaná listinami aj svedeckými výpoveďami. Táto držba bola dobromyseľná až do vnesenia pozemkov do družstva a vstupom do JRD sa dobromyseľnosť neprerušovala, a preto, aj keby vlastníctvo nebolo založené výmerom, nadobudli právni predchodcovia žalobcov vlastníctvo vydržaním k 1.1.1961. Vo vzťahu k tvrdeniam o vlastníctve žalovaného žalobcovia uviedli, že žalovaný nepreukázal, že by pri založení Benzinolu a.s. boli do jeho základného imania vložené FNM SR aj predmetné pozemky. Z doložených dokladov - not. zápisnice a privatizačného projektu - nevyplýva, že pozemky, ktoré sú predmetom konania, boli zahrnuté do projektu. Takiež z prílohy týkajúcej sa OZ Kapušany podľa žalobcov nevyplýva, že by predmetom projektu a vkladu do základného imania mali byť aj pozemky. Z tejto prílohy (popis nehnuteľnosti - druh budovy, pozemok) vyplýva, že v špecifikácii sú uvedené iba budovy, nie pozemky. O tom, že pozemky závodu v Kapušanoch neboli predmetom privatizačného projektu svedčí podľa žalobcov aj to, že pri čerpacích staniciach pri popise nehnuteľnosti je uvedené „Pozemok ČS + kiosk“ a pri každom sú uvedené aj parc. čísla a výmery. Tomu, že v špecifikácii nehnuteľnosti k.ú. Kapušany nie sú uvedené aj pozemky svedčí aj to, že tam nie sú uvedené aj parc. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX Z. XXXX/X, ktoré boli vytvorené GP z r. 1970 a boli na LV č. XXX zapísané podľa ZP na základe HZ XXX/XX zo 14.6.1971. Podľa žalobcov ak by na základe tejto zmluvy malo vzniknúť vlastnícke právo k vyššie uvedeným parcelám, aj ostatné parcely by boli v projekte uvedené. Záverom žalobcovia uviedli, že súd v iných konaniach o určenie vlastníctva k pozemkom v areáli žalovaného už rozhodol v konaní 9C/240/2002 a v konaní 28C/220/2009 s tým, že aj v týchto konaniach bol nárok žalobcov založený na totožných skutkových a právnych záveroch a súd v nich konštatoval, že vlastníkom je žalobca a žalovaný nemohol nadobudnúť a nenadobudol vlastníctvo ani vydržaním, ani privatizáciou.
13. Stanovisko žalobcov k poslednému vyjadreniu žalovaného bolo doručené zástupcovi žalovaného s výzvou na písomné vyjadrenie. Žalovaný sa k nemu napriek výzve súdu v stanovenej lehote a ani neskôr do dnešného dňa nevyjadril.
14. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré súd v zmysle ust. § 178 CSP predvolal zástupcov strán sporu tak, aby mali dostatok času na prípravu (takmer jeden mesiac pred pojednávaním). Predvolávaný právny zástupca žalovaného sa na pojednávanie nedostavil, a keďže žalovaný písomnými podaniami zo dňa 7.12.2016 a 8.12.2016 podpísanými JUDr. Naďou Roštek Spustovou, LL.M. ako riaditeľkou a vedúcou útvaru právne služby žalovaného (u ktorej v čase pojednávania nebolo súdu preukázané jej oprávnenie konať za žalovaného) doručenými súdu až na pojednávaní predložil iba písomné vypovedanie plnej moci na zastupovanie v tomto súdnom konaní (adresované jeho právnemu zástupcovi), a neúplný návrh na výsluch neurčitého svedka - bližšie neoznačeného „oprávneného zástupcu spoločnosti MH Manažment, a.s.“ (ktorý bol predložený až na pojednávaní - § 153 ods. 2 CSP, ktorého účasť na pojednávaní nezabezpečil - § 197 ods. 1 CSP, a ku ktorému neuviedol žiadne konkrétne právne významné skutočnosti, ktoré by mali byť jeho výsluchom preukázané - § 197 ods. 2 CSP, a ktorý súd preto napokon nevykonal), a nepožiadal z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania (§ 183 ods. 1 CSP), súd rozhodol o konaní pojednávania v ich neprítomnosti. Zo zhodných a nepopretých (t.j. nesporných) tvrdení strán sporu a vykonaných dôkazov súd zistil tento skutkový stav:
15. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 19.3.1948 bol vydaný výmer Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. XXXX/XX, podľa ktorého boli pridelené právnym predchodcom žalobcov N. Q. a jeho manželke I. Q., M.. M. do vlastníctva v ňom označené pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat. území Kapušany. Podľa nepopretých tvrdení žalobcov a tohto výmeru to boli pozemky v celkovej výmere 4,0963 ha z vl.č. X, ktoré boli podľa prídelového plánu označené - okrem iných - aj ako parc. XXXX/X-X roľa o výmere 0,8632 ha, t.j. 8.632 m2. V tomto výmere je v čl. IV uvedené,
že tento výmer o vlastníctve pôdy je podľa ustanovenia § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti.
16. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že prídelcovia tieto nehnuteľnosti užívali najneskôr od 1.3.1948, keď (ako to vyplýva) aj podľa tvrdení žalovaného v podaní doručenom súdu 4.8.2014 (č.l. 277) sporná parcela bola daná právnym predchodcom žalobcov do užívania 1.3.1948, výmer bol vydaný dňa 19.3.1948, a dňa 27.4.1957 bola vyhotovená zápisnica ONV Prešov o vysporiadaní vlastníctva z pozemkovej reformy. Právni predchodcovia žalobcov tieto pozemky obrábali, splácali a hospodárili na nich podobne ako ďalší prídelcovia na susedných parcelách, a neskôr ich združili do JRD. Podľa uvedenej zápisnice ONV v Prešove zo dňa 27.4.1957 (ktorá podľa svojho obsahu bola spísaná na MNV v Kapušanoch o usporiadaní pohľadávky MPPR za pôdohospodársky majetok, ktorý v rámci vykonávania poz. reformy nadobudli prídelcovia, č.l. 75) právnych predchodcov žalobcov pritom štátne orgány aj v tom čase viedli ako prídelcov so splátkami prídelovej ceny. Tvrdenia a ani žiadna listina o zrušení výmeru alebo o konkrétnom odňatí, resp. pozbavení alebo zániku ich vlastníckeho práva (a jeho titule, okrem tvrdení žalovaného o nadobudnutí jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam) v konaní predložené neboli.
17. Podľa nespochybnených tvrdení žalobcov a obsahu žalobného návrhu (ako aj z pripojených osvedčení o dedičstve, č.l. 346 a 350) pritom sporná nehnuteľnosť bola prejednaná ako dedičstvo v dedičských konaniach po prídelcoch N. Q. Z. I. Q., M.. M., a ako dedičia toto dedičstvo nadobudlo ich 6 detí, a to žalovaní v 1. až 3. rade a Z. Y.Y. M.. Q. T.. XX.XX.XXXX, Q. Q. M.. Q., T.. X.X.XXXX Z. N. Q., T.. X.X.XXXX, z ktorých traja posledne menovaní už zomreli, a to každý po X/X-V.. Žalobcovia 4a. až 10. sú dedičmi po zomrelých deťoch uvedených prídelcov, a to žalobcovia 4a. až 4d. po N. Q.B., T.. X.X.XXXX, žalobcovia v 5. až 8. rade po Z. Y. M.. Q.Ľ. T.. XX.XX.XXXX, a žalobcovia v 9. a 10. rade po Q.Y. Q. M.. Q., T.. X.X.XXXX, po ktorých dedičstvo v jednotlivých dedičských konaniach prejednané bolo, avšak ich spoluvlastnícke podiely k spornej nehnuteľnosti v nich prejednané neboli. Súdom ustanovený znalec Ing. I. I. podľa znaleckého posudku (str. 4) identifikoval a zobrazil pôvodnú parcelu XXXX/X-X v areáli žalovaného, a geometrickým plánom na oddelenie parciel číslo 13 C 228/2009-7/2013 zo dňa 24. 10. 2013, úradne overeným Okresným úradom Prešov dňa 30.10.2013 pod číslom 1606/2013 (ktorý je tak dostatočne nezameniteľne určitý a zároveň v zmysle § 65 ods. 1 a 67 ods. 5 zák. č. 162/1995 Z.z. použiteľný pre potreby katastra) identifikoval pôvodné prídelcom pridelené parcely na stav registra „C“ katastra nehnuteľností - skutočnosť zobrazená v GP 13C/228/2009-7/2013 (ktoré sú podľa doterajšieho stavu výkazu výmer tohto geometrického plánu súčasťou parciel zapísaných na LV č. XXX v prospech žalovaného) a v areáli žalovaného predstavujú novovytvorené parcely XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX Z. XXXX/XXX tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
18. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
19. V danom prípade ide nepochybne o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, t.j. aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je - a to aj v časti, ktorou sa žalobcovia domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch. Takáto formulácia žalobného návrhu (vzhľadom na ich „rezervované práva“ súvisiace s ešte neprejednaným dedičstvom) je totiž vyjadrením riešenia otázky aktuálneho právneho stavu vlastníckeho práva a toho, že poručitelia boli v čase smrti vlastníkmi veci. „Formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd má určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je prípustné určovať práva v minulosti, ak tieto už zanikli. Platí, že rozsudok určuje (ne)existenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217). Uvedené platí aj pri žalobách dedičov, ktorými žiadajú určenie, že určitá vec patrí do dedičstva. V praxi sa okrem formulácie petitu v znení „súd určuje, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi“ používa aj formulácia „súd určuje, že poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti“. Mohlo by sa zdať, že sa tu určuje právo podľa právneho stavu v minulosti. V skutočnosti to tak nie je. Obe uvedené formulácie petitu je potrebné vykladať po obsahovej stránke tak, že aktuálny stav (v čase vyhlásenia rozsudku) je ten, že vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná a stále môže (má byť) ako dedičstvo prejednaná.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 499).
20. Vzhľadom na určovací charakter žaloby sa súd prioritne zaoberal otázkou naliehavého záujmu na žiadanom určení. Podmienkou procesnej prípustnosti žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je totiž naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným vhodným spôsobom, a potreba tohto určenia je zároveň naliehavá, čo súvisí aj s otázkou vhodnosti a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie je spôsobilé riešiť právne spory medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž zabrániť rozmnožovaniu zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), alebo sporov bez praktického (konečného) významu pre ich účastníkov.
21. Vzhľadom na to, že žalovaný je v tomto prípade zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, údaje katastra o právach k nehnuteľnostiam sa podľa § 70 zák. č. 162/1995 Z.z. (katastrálny zákon) považujú za hodnoverné a záväzné dokiaľ sa nepreukáže opak, a rozhodnutie súdu môže byť podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností a na prejednanie dedičstva, naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení považoval súd za daný.
22. K námietke žalovaného, že žalobcovia mali uplatniť určenie vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 231/2009 v súčasnosti už aj ustálenú súdna prax, z ktorých vyplýva, že reštitučné predpisy ako osobitná úprava, ktorá svojim účelom mala slúžiť na uľahčenie a zjednodušenie nápravy, nevylučujú možnosť ochrany a určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov.
23. Žalobcovia svoje právo odvodzujú od vlastníckeho práva ich právnych predchodcov, ktorí ho mali nadobudnúť na základe výmeru povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 19.3.1948, č. 2313/48, v ktorom je v čl. IV uvedené, že tento výmer o vlastníctve pôdy je podľa ustanovenia § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti. V tom čase na Slovensku platilo, že „súkromné právo nie je pojaté jednotného občianskeho zákonníka, ale pozostáva z roztrúsených starých a nových pravidiel. Medzery týchto pravidiel vypĺňa obyčajové právo, ktoré sa javí v praxi súdov, zvlášte v rozsudkoch najvyššieho súdu“ (porovnaj rešpektovanú dobovú literatúru z roku 1935: Fajnor, V., Záturecký, A. Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. III. vydanie pôvodného diela. Šamorín: Heuréka 1998, s. 30).
24. Obyčajové právo vo všeobecnosti tvoril súhrn všeobecne akceptovaných a štátom (verejnou mocou) uznaných pravidiel správania sa, ktoré sa vžili do vedomia spoločnosti v dôsledku ich logického, racionálneho základu, dlhodobého užívania a opakovania úkonov, a ktoré boli vymáhateľné štátom (verejnou mocou), ak sa porušovali. Prameňom poznania tohto práva bola (ako už bolo uvedené vyššie) predovšetkým prax súdov, najmä rozsudky najvyššieho súdu - predtým kráľovskej Kúrie (porovnaj cit. literatúru) a niektoré spísané pravidlá resp. právne osnovy, ktoré aj keď neboli formálne uzákonené, z hľadiska ich všeobecného poznania, racionálneho základu a dobového uvažovania mali právne interpretačný význam. V tejto súvislosti možno poukázať na v tom čase známy a v právnej doktríne v súvislosti s výkladom o vlastníckom práve aj odbornou dobovou literatúrou citovaný návrh všeobecného zákonníka občianskeho, spracovaného superrevíznou komisiou, ktorý v podtituloch rozlišoval jednak Dovršení převodu při věcech nemovitých zapsaných ve veřejných knihách, kde mal ustanovenie § 332, podľa ktorého „Převod vlastnického práva k věcem nemovitým zapsaným ve veřejných knihách dovršuje se vkladem převodu do těchto knih nebo zázname, který bude spraven", a Přechod vlastnictví podle výroku soudu nebo úřadu správního (§ 338), kde mal ustanovenie § 338, podľa ktorého „Kdy vlastnictví přechází na jiného na základe výroku soudu nebo úřadu správního a čeho je třeba k tomu, aby přešlo, podává se z ustanovení o těchto výrocích.“ (porovnaj vyššie cit. literatúru, s. 139). Je teda zrejmé, že právo už v tom čase rozlišovalo prevod vlastníckeho práva a dovŕšenie prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným vo verejných knihách, a prechod vlastníctva na základe výroku súdu alebo rozhodnutia správneho orgánu. V tejto súvislosti, ako vyplýva aj zo žalovaným predloženého rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003 zverejnenom v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2005 (č.l. 58) „do 31. decembra 1950 bolo možné nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, zapísanej do pozemkovej knihy, spravidla len vpisom do pozemkovej knihy. Z tzv. intabulačného princípu
však existoval celý rad výnimiek“. Podľa právneho záveru vysloveného v tomto rozsudku „výmery a prídelové listiny (verejné listiny) boli a aj v súčasnosti sú dokladmi v vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami pre zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností.“ Podľa Úradnej sbierky rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej republiky vo veciach občianskych z právnej oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ročníky I.-VI. (nakladateľ a vydavateľ Právnická jednota na Slovensku v Bratislave) „Rozsudok vyhovujúci žalobe o uznanie práva vlastníckeho k nehnuteľnosti nahradzuje vkladnú listinu. Úr. Sb. 612.“ (zdroj: vyššie cit. literatúra, s. 138).
25. Z vyššie uvedeného, a to najmä z textu výmeru, z výslovného znenia ustanovenia § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR (ktoré určovalo právomoc povereníctva pôdohospodárstva vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy), podľa ktorého výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, ďalej z racionálneho výkladu uplatňovaného v obyčajovom práve vychádzajúceho z presvedčenia o správnosti a neodporovaní zákonu ani prirodzenej morálke, i s poukazom na v tom čase štátnym orgánom nepochybne známy superrevíznou komisiou spracovaný návrh všeobecného zákonníka občianskeho a citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky tej doby sa dá usudzovať, že výmer kompetentného správneho orgánu bol v čase jeho vydania nepochybne verenou listinou zakladajúcou vlastnícke pravo prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam, a pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nim už intabulácia nebola potrebná.
26. V tejto súvislosti už len na doplnenie možno tiež uviesť, že 1.1.1951 nadobudol účinnosť zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, ktorý zrušil tzv. intabulačný princíp, a keďže podľa jeho prechodného ustanovenia § 562 ustanoveniami tohto zákona sa spravovali i právne pomery vzniknuté pred 1.januárom 1951, je zrejmé, že najneskôr účinnosťou tohto zákona odpadla pre dovŕšenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potreba jeho zápisu do pozemkovej knihy a, keďže výmer právnych predchodcov žalobcov v tom čase nebol zrušený, prídelcovia sa na základe výmeru stali vlastníkmi pridelených nehnuteľností.
27. Okrem toho vzhľadom na uvedené, ak by pridelenie sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalobcov aj malo nedostatky, vzhľadom na okolnosti možno súhlasiť aj so záverom žalobcov, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam by nadobudli aj vydržaním. Občiansky zákonník upravuje vydržanie ako osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (pozri uznesenie Najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo30/2010).
28. Podľa obyčajového práva uplatňovaného na Slovensku do 31.12.1950 pri vydržaní platilo, že „právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne v držbe má“ (Fajnor, V., Záturecký, A. Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. III. vydanie pôvodného diela. Šamorín: Heuréka 1998, s. 140). Od 1.1.1951 však Občiansky zákonník (zák. č. 141/1950 Zb.), ktorý sa podľa § 562 vzťahoval i na právne pomery (vrátane vydržania) založené pred jeho účinnosťou, skrátil vydržaciu dobu pri nehnuteľnostiach na 10 rokov a zakotvil, že podľa § 566 tohto zákona lehota, ktorá začala bežať pred 1.januárom 1951, sa mala skončiť, ak tento zákon určoval kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951. To platilo aj o vydržacej dobe. Podľa § 117 ods. 1 tohto zákonníka vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobúdal ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite tri roky, a ak išlo o nehnuteľnú vec, bola potrebná vydržacia doba desať rokov. Za oprávneného držiteľa sa pritom podľa § 145 považoval držiteľ (ktorým bol podľa § 143 ten, kto s vecou nakladal ako so svojou), ktorý bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí (pričom podľa § 146 mal rovnaké práva ako vlastník). Od oprávneného držiteľa je
pritom potrebné (v minulosti i teraz) odlišovať tzv. detentora, ktorý síce vec podľa dispozície vlastníka alebo oprávneného držiteľa oprávnene drží, ale nenakladá v ňou ako s vlastnou (napr. nájomca, resp. v tomto prípade družstvo, do ktorého mali byť sporné pozemky neskôr združené). Z ust. § 24 zák. č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách pritom vyplýva, že vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému družstevnému hospodárieniu zostávalo zachované. V danom prípade je preto zrejmé, že ak bol právnym predchodcom žalobcov vydaný výmer o vlastníctve pôdy k sporným nehnuteľnostiam, títo tieto nehnuteľnosti podľa nespochybnených tvrdení na základe výmeru užívali, štátna moc s nimi neskôr, ako vyplýva aj zo zápisnice ONV Prešov o vysporiadaní vlastníctva pri združení týchto nehnuteľností do družstva z roku 1957 komunikovala ako s prídelcami a vlastníkmi, a združenie pozemkov do družstva nespôsobovalo zánik ich (či už skutočného alebo domnelého) vlastníckeho práva, resp. ich právnej držby k vneseným nehnuteľnostiam /keďže vlastníctvo k združeným pozemkom - vrátane zrejmého oprávnenia vlastníka prenechať ich do užívania - podľa zákona zostávalo zachované, a družstvo k pozemkom malo iba od nich odvodené právo užívania/, mohli sa právny predchodcovia žalobcov pri zachovaní obvyklej opatrnosti dôvodne domnievať, že sú ich vlastníkmi, a po uplynutí vydržacej doby 31.12.1960 by ku dňu 1.1.1961 vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam (resp. tomu zodpovedajúce právo, že vec patrí do dedičstva po nich) nadobudli aj vydržaním.
29. Na druhej strane pritom žalovaný žiadnu listinu, ktorou by preukazoval nejaký konkrétny nadobúdací titul svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, prípadne dostatočne konkrétnu a určitú skutočnosť, na základe ktorej by sa mohol vzhľadom na všetky okolnosti veci dôvodne a dobromyseľne domnievať, že mu vlastnícky patria, počas konania netvrdil a ani nepredložil. Je pravdou, že aj žalovaný ako právnická osoba mohol po splnení zákonných predpokladov nadobudnúť k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním, v tomto prípade však zákonná podmienka jeho dobromyseľnej držby nebola daná, keďže púhe faktické ovládanie veci dobromyseľnú držbu nezakladá.
30. Žalovaný poukazoval na to, že podľa zakladateľskej listiny jeho právneho predchodcu (č.l. 132) predmetom nepeňažného vkladu zakladateľa mal byť všetok majetok slúžiaci na prevádzkovanie š.p. BENZINOL Bratislava, ktorého bližšia špecifikácia bola uvedená v privatizačnom projekte, žalobcovia však toto popreli, a žalovaný skutočnosť, že sporné pozemky boli uvedené v privatizačnom projekte, resp. v špecifikácii nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti (č.l. 136) nie len že nepreukázal, ale ani len netvrdil. Bez tejto skutočnosti sa pritom podľa názoru súdu - vzhľadom na okolnosti, a to zakladateľskú listinu odkazujúcu na privatizačný projekt vrátane ocenenia nepeňažného vkladu v schválenom privatizačnom projekte - z tohto dôvodu vo všeobecnosti pri obvyklej opatrnosti nemohol dôvodne a dobromyseľne domnievať, že mu tieto nehnuteľnosti vlastnícky patria. V tejto súvislosti súd pripomína, že aj podľa § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka ak sa základné imanie jeho právneho predchodcu (spoločnosti BENZINOL a.s.) malo vytvoriť nepeňažným vkladom, musela zakladateľská listina obsahovať aj spôsob jeho ocenenia, a ak aj žalovaný poukazuje na to, že malo ísť o vklad (celého) podniku (čo je pritom ale podľa legálnej definície podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka niečo úplne iné ako štátny podnik podľa § 2 ods. 1 a 5 ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku), na ktorý sa podľa § 59 ods. 3 Obchodného zákonníka používajú, pokiaľ sa týka prechodu práv a povinností, primerane ustanovenia o predaji podniku, tak podľa týchto ustanovení v zmysle § 482 OBZ sa kúpna cena (resp. hodnota vkladu) mala určovať na základe údajov o súhrne vecí, práv a záväzkov uvedených v účtovnej evidencii podniku, v zmysle § 483 ods. 1 OBZ sa o prevzatí vecí zahrnutých do predaja (resp. vkladu) mala spísať zápisnica, a v zmysle § 483 ods. 3 OBZ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádza registráciou podľa osobitných predpisov, a ak žalobca žiadnu z týchto skutočností k sporným nehnuteľnostiam ani len netvrdil, a sporné nehnuteľnosti neboli uvedené ani v privatizačnom projekte podniku /ktorým je - podľa § 6 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby - súhrn ekonomických, technických, majetkových, časových a ďalších údajov, ktorý obsahuje (okrem iného) označenie podniku a vymedzenie majetku určeného na privatizáciu podľa tohto projektu, a údaje o tom, akým spôsobom štát privatizovaný majetok nadobudol/, nemohol sa žalovaný pri obvyklej opatrnosti oprávnene a dôvodne domnievať, že bol ich vlastníkom. Napokon už len pre úplnosť súd pripomína, že aj hospodárske zmluvy o prevode správy národného majetku na štátny podnik (ktorého žalovaný nie je univerzálnym právnym nástupcom), sa mohli týkať len jeho oprávnenia tieto pozemky spravovať, a nijako nemohli slúžiť ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného.
31. Vzhľadom na uvedené považoval súd námietky žalované za nedôvodné a žalobu žalobcov proti žalovanému z titulu vlastníckeho práva ich predchodcov a dedenia v plnom rozsahu za dôvodnú, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
32. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia boli v konaní úspešní v plnom rozsahu, a preto súd každému z nich voči žalovanému v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.