Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6To-24-2022.pdf
PDF · 113.47 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/24/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LLM., MBA na neverejnom zasadnutí konanom dňa 12. júla 2022, v trestnej veci obž. Bc. C. P. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. c/, e/ Tr. zákona, o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/102/2018 zo dňa 18. januára 2022, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť okresného prokurátora.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. januára 2022 uznesením pod sp. zn. 33T/102/2018 podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku postúpil trestnú vec obžalovaného Bc. C. P., nar. XX.XX.XXXX v S., okres X. A. Q., trvale bytom F., ul. M. č. XXXX/XX pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/, e/ Tr. zákona na tom skutkom základe, že
od presne nezistenej doby roku 2012 do 12.02.2018 v Prešove na ul. Horárskej č. 25 v rodinnom dome, sa neprístojne správal, vulgárne nadával a vyhrážal zabitím svojej manželke Bc. M. P., nar. XX.XX.XXXX tak, že ju fyzicky napadal; držal ju pod krkom a škrtil, naposledy asi pred rokom, vtedy sa mu ubránila, inokedy ju pritom udrel päsťou do oblasti tváre, pričom raz mala silne narazený nos a zranenie si vyžiadalo lekárske ošetrenie, pričom u lekára uviedla, že spadla; pred šiestimi rokmi minimálne jedenkrát ju bodol nožom do oblasti pod ľavý prsník, prerezal jej domáci úbor, spôsobil jej krvavú ranu, ktorú si však nešla dať ošetriť, nakoľko išlo iba o povrchové zranenie; odvtedy ju niekoľkokrát ohrozoval nožom, naposledy asi pred dvoma rokmi, keď boli doma sami, konal s vedomím, že mu nemôže klásť odpor, je slabšou odvetou, čo bolo dané manželským stavom, vekom, pričom naznačoval bodnutie, čo v nej vyvolávalo obavu, že ju bodne, alebo inač poraní, tieto veci sa diali, pravidelne, keď boli osamote a ak niekto náhodou vošiel, zahral šou, že ho ona napadla. Neustále ju ponižoval, pravidelne jej vulgárne nadával, často sa jej vyhrážal zabitím slovami, že „ jej vykrúti krk, zlikviduje ju, skončí pod zemou, dostane na psychiatriu“, neustále ju vyhadzoval a vymykal z domu, pri týchto atakoch ju opľúval, ktorá sa snažila vyhýbať jeho priamym kontaktom, dvojtýždňovým pracovným pobytom v Rakúsku, pričom vyššie uvedených konaní sa dopúšťal aj voči svojmu synovi C. P., s ktorým má obvinený osobné nezhody, od vzájomných hádok až do fyzických napádaní, slovnom vyháňaní syna z domu, raz to bolo aj dňa 27.12.2017, (predmetné konanie bolo v správnom konaní dňa 03.05.2018 zastavené), pri každom fyzickom konflikte sa mu otec vyhrážal smrťou, vyhrážky smeroval voči matke a aj jeho osobe, čím vzbudzoval u nich obavu o život a zdravie, preto jeho neprístojné správanie oznámili polícii
Okresnému úradu Prešov, Odbor všeobecnej vnútornej správy, nakoľko skutok možno posúdiť ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ Zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom znení.
Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť okresný prokurátor, ktorú neskoršie písomne odôvodnil tým, že s postupom okresného súdu sa nestotožňuje. Dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní odôvodňovali podanie obžaloby a postavenie obžalovaného pred súd. Dokazovanie vykonané na hlavných pojednávaniach preukazuje, že skutok sa stal a napĺňa pojmové znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona. Svedkovia - poškodení vo svojich výpovediach jasne, zrozumiteľne a s logickou následnosťou vypovedali o okolnostiach skutku, popisovali protiprávne konanie obžalovaného, ktoré spočívalo vo vulgárnych nadávkach, v ponižovaní a fyzickom napádaní. Obžalovaný sa poškodeným opakovane vyhrážal zabitím takým spôsobom, že jeho vyhrážky vzhľadom na jeho správanie boli spôsobilé vzbudiť u poškodených dôvodnú obavu o ich životy a zdravie. K výpovediam poškodených svedčí znalecký posudok z odboru klinickej psychológie vypracovaný na poškodenú, z ktorého vyplýva, že u poškodenej neboli zistené poruchy kognitívnych schopností, jej schopnosť správne vnímať a reprodukovať vzniknuté javy a vonkajšie podnety nie je znížená. Jednou z čŕt osobnosti poškodenej je jej ambivalencia prejavovania a skrývania emócií, pri ktorej sú túžby vyjadrené v skrytej podobe a tým sa správanie niekedy môže zdať bizarným. Ďalej vyšetrením nebola u poškodenej zistená schopnosť javiť sa v lepšom svetle a ani snaha poškodiť anxióznym prežívaním a na základe vyšetrenia sa dá s veľkou pravdepodobnosťou usudzovať, že dlhodobá konfliktná situácia v rodine, ako aj samotné konanie obžalovaného je v príčinnej súvislosti so stavom poškodenej. Ďalej poukazuje na závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie o vyšetrení duševného stavu obžalovaného, z ktorého vyplýva, že u obžalovaného bola zistená prítomnosť psychického stavu - zmiešaná porucha osobnosti, hypertýmna s rysmi emočnej istability, impulzivity a cholerického temperamentu ako aj prítomnosť patologického hráčstva. Daný stav u obžalovaného je trvalý, liečbou neovplyvniteľný, pričom možno pripustiť určitú korekciu v správaní u obžalovaného vplyvom psychiatrickej aj psychologickej intervencie. Znalec poukázal na potrebu nariadenia ochrannej protitoxikomanickej liečby zameranej na nelátkové závislosti ambulantnou formou. V tejto súvislosti poukazuje na dôvod podania trestného oznámenia poškodenou Bc. M. P. ako aj na jej podanie zo dňa 11.05.2017 (č.l. 198 trestného spisu) označené ako "Stiahnutie obvinenia na Bc. C. P." poukazujúc na správanie sa obžalovaného aj na verejnosti a potrebu liečby, aby obžalovaný vedel ovládať svoje konanie. Vedené súdne konanie, vzhľadom na konštatovanú dlhodobú konfliktnú situáciu v rodine a správanie obžalovaného, môže tak prispieť k uloženiu adekvátnej liečby obžalovanému, ktorej sa obžalovaný doposiaľ sám nepodrobil. Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhol, aby Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok (správne má byť uznesenie) Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/102/2018 z 18.01.2022 a vo veci sám rozhodol, uznaním obžalovaného vinným zo žalovaného skutku a uložením trestu odňatia slobody v prvej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby s podmienečným odkladom na primeranú skúšobnú dobu, uloženie ochrannej protitoxikomanickej liečby zameranej na nelátkové závislosti ambulantnou formou a podľa § 51 ods. 4 písm. j/ Trestného zákona uloženie povinnosti spočívajúcej v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. K takto podanej sťažnosti sa vyjadril obhajca obžalovaného, v ktorej v úvode sumarizuje sťažnostné námietky prokurátora a pojmovo rozoberá prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zákona. Poukazuje na výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17.10.2019 a potrebu hodnotiť ju komplexne, napr. keď svedkyňa vypovedá, že : „ Minule doniesol huby, nechal ich v kuchyni, komunikujeme spolu, keď potrebujeme niečo kúpiť ho pošlem, nedáva na domácnosť, prispieva 100,- € na sipo, ináč kupujeme ja svoje, on svoje“. V tejto súvislosti poukazuje aj - tak ako to uvádza aj odvolateľ- na podanie poškodenej označené ako „Stiahnutie obvinenia na Bc. C. P.“. Na rozdiel od odvolateľa sa však strana obhajoby nedomnieva, že vedenie súdneho konania a v jeho rámci možnosť uloženia povinnosti spočívajúcej v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve ako prostriedku na dosiahnutie uvedených cieľov je vhodným prostriedkom a zákonným prostriedkom. Vo vzťahu k poškodenému F. P. je dôvodné poukázať na časť výpovede jeho brata P. P., ktorý vypovedal, že konflikty boli skôr z bratovej strany. Obžalovaný poukazuje aj na výpovede svedkov, z ktorých vyplýva, že síce dochádza ku konfliktom, ktoré však nie sú takej intenzity a kvality, aby vzbudzovali dôvodnú obavu. S poukazom na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa ako aj vyššie uvedené navrhol odvolanie (správne má byť sťažnosť) ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd na podklade tejto sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba - okresný prokurátor a to včas, avšak táto nie je dôvodná.
Je potrebné konštatovať, že okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal procesnými stranami navrhované dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe prokurátora, pričom obžaloba sa ani v rámci konania o opravnom prostriedku vykonania ďalších dôkazov nedomáha. Vo vzťahu k tomuto skutku boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom. Zabezpečené dôkazy boli okresným súdom vyhodnotené v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a skutkové zistenia uvedené v napadnutom uznesení sú odrazom výsledkov dokazovania, s ktorými sa krajský súd stotožnil a tieto považuje za správne a z dôvodu neopakovania tam uvedených skutočností v celom rozsahu naň odkazuje.
Uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje podrobné odôvodnenie, v ktorom je vyložené, ktoré skutočnosti boli vzaté za dokázané a o ktoré dôkazy sa prvostupňový súd opieral a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj sťažnostného súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 12 <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3507547&FragmentId2=3507547&VirtualDate=20.+12. +2000> Trestného poriadku. Z obsahu odôvodnenia uznesenia vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia.
Na podklade uvedenej dôkaznej situácie v odôvodnení napadnutého uznesenia prvostupňový súd uviedol, že v tomto prípade z vykonaného dokazovania nie je jednoznačne preukázaná taká dôvodná obava u poškodenej Bc. M. P. a Bc. C. P., aby taká naplnila skutkovú podstatu prečinu nebezpečného vyhrážania, ktorá hovorí o tom, že sa páchateľ inému vyhrážal smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že by to mohlo spôsobiť dôvodnú obavu o jeho život a zdravie. Poškodená Bc. M. P. výslovne poukazuje na to, že vyhrážky považuje za také rečí a vie sa ubrániť a skôr trestným oznámením chcela dosiahnuť, aby sa obžalovaný podrobil liečbe. Aj z jej písomného podania následne vyplýva, že žiada zastaviť uvedené konanie a preto prvostupňový súd mal za to, že nie je tu naplnená skutková podstata, lebo poškodená nemá dôvodnú obavu o svoj život a zdravie. Rovnako svedok poškodený Bc. C. P. poukázal, že boli rozpory v rodine, ale s mamou už to nechali tak, nakoľko obžalovaný má stále svoje výkyvy. Podľa názoru okresného súdu, neexistuje dôvodná obava poškodených o ich život a zdravie, čo je preukázané aj tým, že napriek tejto skutočnosti sa obžalovaný stále zdržiava na adrese trvalého bydliska obžalovaného a preto ani v tomto prípade nie je dôvodná obava u poškodeného o svoj život a zdravie z konania obžalovaného. Súd prvého stupňa sa zaoberal najmä nebezpečnosťou činu pre spoločnosť, jeho závažnosťou, kde na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že závažnosť skutku je nepatrná a poukazuje na okolnosti prípadu a keďže nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a pri zachovaní totožnosti skutku nie je možné posúdiť jeho správanie ako iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona. Na základe uvedeného mal okresný súd za to, že konanie obžalovaného nenapĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zákona, ale iný orgán by mohol skutok posúdiť ako priestupok a preto skutok podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku postúpil Okresnému úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, nakoľko skutok je možné posúdiť ako skutok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona SNR č. 372/1990 Zbierky o priestupkoch v platnom znení.
Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu sa stotožnil z vyššie uvedeným záverom okresného súdu. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zákona poskytuje trestno-právnu ochranu pokojnému občianskemu spolužitiu pred jeho hrubým narušením a to konaním, ktoré vzbudzuje dôvodné obavy o život, zdravie alebo spôsobenie inej ťažkej ujmy. Či ide o vyhrážanie spôsobilé vzbudiť u iného dôvodnú obavu, je nutné posúdiť so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Je potrebné brať do úvahy povahu vyhrážky, porovnať fyzické a povahové vlastnosti páchateľa s fyzickými a povahovými vlastnosťami poškodeného, ich vzájomný vzťah a podobne. Pod dôvodnou obavou je potrebné rozumieť vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla, ktorým je vyhrážané. Dôvodná obava však nemusí vzniknúť, vyhrážanie však musí byť objektívne spôsobilé vzbudiť takúto dôvodnou obavu, preto nie je nevyhnutné, aby u poškodeného skutočne vznikla dôvodná obava uvedeného charakteru. Taktiež je potrebné skúmať, či vyhrážanie bolo doprevádzané chovaním, ktoré ilustrovalo odhodlanie páchateľa vyhrážky splniť a z tohto bude potom možné vyvodiť, či vyhrážka bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. Podľa názoru krajského súdu znak spočívajúci vo vyhrážaní
obžalovaného nie je možné obmedziť len na vlastný obsah slovného vyhlásenia a jeho spôsobilosť resp. nespôsobilosť vzbudiť dôvodnú obavu, ale je potrebné ho vykladať aj v spojení s ďalším konaním a prejavmi obžalovaného, ktoré by potom bolo, resp. nebolo možné vnímať ako vyhrážky spôsobilé vzbudiť u poškodeného takúto obavu, pričom nie každé použitie vyhrážaných slov, keď sú použité v rozrušení a pri hádke nie sú skutočnosťami, ktoré by odôvodňovali trestné stíhanie obžalovaného a to aj vzhľadom na manželské nezhody medzi poškodenou a jej manželom - obžalovaným a tiež so synom obžalovaného C. P., ml.
V tejto súvislosti krajský súd upozorňuje na nesprávny procesný postup prvostupňového súdu, ak tento na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17.10.2019 oboznámil - prečítal výpoveď poškodenej Bc. M. P. z prípravného konania zo dňa 20.11.2017 a obdobne na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.01.2022 výpoveď Bc. C. P. z prípravného konania zo dňa 11.10.2017, ktoré boli týmito blízkymi osobami učinené ešte pred vznesením obvinenia obžalovanému dňa 02.02.2018. Zo zaužívanej súdnej praxe totiž vyplýva, že vypočutím svedka pred vznesením obvinenia dochádza k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán, keďže obhajca má možnosť zúčastniť sa takéhoto úkonu len za procesnej situácie, kedy sa vedie trestné stíhanie už proti konkrétnej osobe. Síce nie je vylúčené, v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku, aby tieto dôkazy nemohli byť použité pre účely vznesenia obvinenia, na druhej strane je však potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom prípade pôvodné dôkazy proti obvinenému už nemajú dôkaznú hodnotu. Po vznesení obvinenia sa mení aj postavenie svedkov z hľadiska toho, že majú vypovedať vo vzťahu ku konkrétnej osobe obvineného a mení sa aj rozsah práva na odmietnutie výpovede. Pokiaľ svedok vzhľadom na taký vzťah k osobe obvineného predpokladaný zákonom, umožňujúci mu odmietnuť vypovedať, toto právo využil, vôbec by taká výpoveď urobená pred vznesením obvinenia nemala byť na hlavnom pojednávaní použiteľná.
V tomto konkrétnom prípade poškodená Bc. M. P. vypovedala v prípravnom konaní dňa 20.11.2017 (čl. 76-83) síce po začatí trestného stíhania (uznesenie zo dňa 11.10.2017), ale pred vznesením obvinenia jej manželovi (uznesenie zo dňa 2.2.2018), pričom následne bola vypočutá dňa 14.06.2018, kedy využila svoje právo a odoprela vypovedať, nakoľko obvineným je jej manžel a vo veci vypovedať nebude. Preto okresný súd nepostupoval procesne správne, ak za účelom odstránenia rozporov v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. čítal túto jej výpoveď. Preto aj skutočnosti uvádzane svedkyňou - poškodenou na hlavnom pojednávaní po prečítaní jej výpovede zo dňa 20.11.2017 nemohli byť brané do úvahy pri záverečnom hodnotení dôkazov týkajúcej sa na trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného. Rovnako je tomu tak aj pri čítanej výpovedi Bc. C. P. z prípravného konania zo dňa 11.10.2017 (čl. 46-52).
Svedkyňa - poškodená Bc. M. P. síce na hlavnom pojednávaní popisovala dlhodobo nevhodné správanie sa obžalovaného voči nej, jeho stávkovanie, osočovanie, a že niekedy vedeli so synom na seba vyskočiť, a preto šla vypovedať, ale nechcela, aby ho zavreli, ale aby šiel niekde k psychiatrovi. Na konkrétnu otázku prítomnej prokurátorky o tom, či padli nejaké vyhrážky, poškodená odpovedala - „ keď sa mu dačo nepáči a pol roka je relatívny kľud, ona nič nehovorí, nechá ho tak, nechce sa dostať do konfliktu, vykrikuje, že je schizofrenik, aj vulgárnejšie a vyhrážka hocikedy z neho vyletí, že je obyčajná krajčírka, ale on ani žiarovku nevymení. Pri jeho počínaní mala pocit, že ide dačo mimo neho, je nervózny, sám so sebou rozpráva, aj keď ide dole ulicou“. Na otázku obhajcu, či má z obžalovaného strach a sa zamyká, svedkyňa uviedla, že ona je hore na prvom poschodí, ale neprišiel sa jej hore vyhrážať, iba dole sa stretnú.
Z takto učinenej výpovede ale vôbec nie je zrejmé, a ani z iných dôkazov jednoznačne a nespochybniteľne nevyplýva, či poškodená v čase, keď mali padnúť nejaké vyhrážky zo strany obžalovaného, z nich alebo v kontexte celkovej situácie pociťovala dôvodnú obavu o svoj život alebo zdravie. Taktiež ani údajné ublíženia na zdraví (údery do hlavy, napadnutie nožom) nebolo zo strany obžaloby natoľko preukázané, a v spise sa ani žiadna lekárska správa o ošetrení poškodenej z takéhoto útoku nenachádza, aby krajský súd len na podklade takejto neurčitej výpovede svedkyne mohol bez akýchkoľvek pochybností ustáliť trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného.
Ohľadne skutočností uvádzaných poškodeným Bc. C. P. je potrebné dodať, že výpoveď z prípravného konania zo dňa 11.10.2017 bola vykonaná pred vznesením obvinenia jeho otcovi - obžalovanému, v ďalšej zo dňa 25.04.2018 sa na túto výpoveď odvoláva, že v nej podrobne popísal, ako ho otec a taktiež aj jeho matku napádal, k čomu je ale potrebné uviesť, že ak výsluch svedka nebol vykonaný v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, tento nedostatok nemožno napraviť tým, že pri ďalšom výsluchu
tohto svedka, ktorý sa už realizuje v súlade so zákonom, svedok sa iba odvolá na svoju skoršiu procesne nepoužiteľnú výpoveď, lebo ani táto na hlavnom pojednávaní nemôže poslúžiť ako dôkaz. Svedok v ďalšom už len vypovedá o incidente zo dňa 22.04.2018, ktorý je mimo žalovaného obdobia (presne nezistenej doby roku 2012 do 12.02.2018) a o skutku zo dňa 29.12.2017, ktorý bol ale priestupkovým orgánom právoplatne zastavený, pretože spáchanie skutku nebolo obvinenému preukázané. Ku ďalším výpovediam poškodeného svedka z prípravného konania zo dňa 19.06.2018 a 6.8.2018 je možné uviesť, že z nich vyplývajú určité skutočnosti o nevhodnom správaní sa obžalovaného, o vyhrážkach obžalovaného, že skončia dva metre pod zemou, o ich zlikvidovaní, o napadaní osoby poškodeného obžalovaným, ale v tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že aj samotná poškodená uvádzala, že medzi jej synom a manželom boli v minulosti konflikty, čo napokon potvrdil aj ďalší svedok P. P. ( syn obžalovaného), ktorý ale zároveň tvrdil, že nebol svedkom toho, aby sa otec vyhrážal niekedy matke alebo bratovi.
Z výsluchu znalca odboru psychológia Mgr. F. C. je pritom zrejmé, že svedok - Bc. C. P.- má voči otcovi (obžalovanému) skôr negatívny postoj. Chce, aby otec z domácnosti odišiel. Vyšetrenie poukazuje na jeho konfliktné nastavenie voči otcovi, ale aj voči autoritám vo všeobecnosti. Výsledky psychologického vyšetrenia poukazujú na mierne oslabenú schopnosť sebakritického posúdenia, je u neho prítomná snaha javiť sa v lepšom svetle. Osobnosť svedka je egocentrická, impulzívna, popudlivá, dráždivá s obmedzenými zdrojmi radosti, s malou srdečnosťou vo vzťahoch, s formálne až paranoidne sýteným myslením. Svedok pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 18.01.2022 na otázku prokurátorky, či obžalovaný používal nejaké vyhrážky, odpovedal, že nemá zbraň, zmizol na Spiš na 2 roky, boli sme bez plynu. Vyhrážal sa, že bez neho skapú.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aby bolo možné o prečine nebezpečného vyhrážania, ako o trestnom čine uvažovať, prednesené vyhrážky by museli byť mienené vážne, museli by byť vzhľadom na situáciu, v ktorej boli prednesené, spôsobilé dôvodnú obavu vzbudiť, nemohli by byť myslené zo žartu, myslené ako nadnesený význam slov a nemohli by byť prednesené v bežnom hneve alebo hádke, alebo ako prejav emócií, reagujúcich na konkrétnu situáciu.
V záujme preukázania dôvodnosti postavenia obvineného pred súd (§ 234 ods. 1 Trestného poriadku) treba vykonať dôkazy v prípravnom konaní tak, aby tieto boli použiteľné aj v konaní pred súdom, lebo v opačnom prípade prokurátor berie na seba riziko neunesenia dôkazného bremena v súdnom konaní, a to vo vzťahu ku všetkým skutkovým zisteniam, relevantným ako kvalifikačný moment z hľadiska uznania viny. Unesenie dôkazného bremena a „udržanie obžaloby“ je v každom prípade úlohou prokurátora, ktorý by už v procese získavania dôkazov v prípravnom konaní mal dbať na ich zákonnosť a ďalšiu použiteľnosť.
Krajský súd tiež zdôrazňuje, že z ustanovenia § 2 ods. 11 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z. %25232'&ucin-k-dni='30.12.9999'> veta prvá Tr. por. síce vyplýva, že súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, ale v zmysle ustanovenia § 1 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z. %25231'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a § 2 ods. 18 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z. %25232'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Tr. por. je trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (eventuálne poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu (eventuálne zúčastnenej osoby) na druhej strane. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu, ako nestranného rozhodovacieho orgánu, je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát (§ 2 ods. 5 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z. %25232'&ucin-k-dni='30.12.9999'> veta prvá Tr. por.) a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom (§ 2 ods. 14 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z.%25232'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Tr. por.), ale aj zásady spravodlivého procesu (§ 2 ods. 10 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z. %25232'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Tr. por.).
Podľa názoru krajského súdu skutok, tak ako je uvedený v obžalobe, nie je trestným činom a to vzhľadom na (ne) spôsobilosť možných vyhrážok obžalovaného vzbudiť u poškodených dôvodnú obavu z ich uskutočnenia a to s prihliadnutím na všetky konkrétne okolnosti prípadu, najmä na predchádzajúce konfliktné rodinné situácie, povahu a obsah vyhrážok (napr. bez zo mňa zdochnete), na charakterové
vlastnosti obžalovaného a poškodených, pri súčasnom vzatí do úvahy aj ich vzájomné vzťahy poznačené ich spolužitím, rodinnými a inými spormi medzi poškodenými a obžalovaným.
V predmetnej veci dospel krajský súd tiež k záveru, že čin obžalovaného, posúdený obžalobou ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona, nie je protiprávnym aj z dôvodu, že nebolo preukázané naplnenie materiálneho korektívu tohto prečinu s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, dosahujúcu závažnosť (intenzitu) činu obžalovaného vyššiu ako nepatrnú. Vyhodnotením všetkých skutočností, ktoré majú vplyv na závažnosť tohto prečinu, sťažnostný súd v súhrne vyhodnotil spôsob vykonania činu zahrňujúci druh a povahu konania, ako aj použité prostriedky a následok, a to nielen primárny v podobe porušenia alebo ohrozenia chráneného záujmu, ale aj ohrozenia a porušenia ďalších vedľajších objektov, ďalej mieru zavinenia, taktiež okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a ich hodnotenie v súhrne bez precenenia alebo podcenenia niektorej z nich v predmetnej veci. Podľa názoru krajského súdu posúdiť vyššie uvedené konanie obžalovaného ako trestný čin a z hľadiska štátu riešiť jeho konanie prostriedkami trestného práva nie je na mieste a ani nezodpovedá princípu „ultima ratio“ a najmä závažnosti samotného činu a jeho následkov pre spoločnosť. Čisto formálne ponímanie trestného činu by totiž viedlo k prílišnej tvrdosti, najmä ak ide o posudzovanie trestnosti menej závažných foriem kriminality u páchateľov.
Sťažnostný súd ani po vykonaní všetkých do úvahy prichádzajúcich možných dôkazov a na základe výsledkov vykonaného dokazovania nemôže spoľahlivo (teda bez rozumných a dôvodných pochybností) uzavrieť, že dokazovaním ustálený skutok vykazuje všetky obligatórne znaky ako po objektívnej tak aj subjektívnej stránke žalovaného trestného činu. Z týchto dôvodov krajský súd dospel aj k záveru, že v prípade žalovaného trestného činu absentuje materiálny korektív v takom rozsahu, aby bolo možné stíhaný trestný čin riešiť prostriedkami trestného práva.
Povinnosťou obžalovaného nie je dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe, sa stal, obžalovaný je osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila a tento vykazuje zákonné znaky trestného činu. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností je ich potrebné vykladať v prospech obžalovaného a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.
K jednotlivým sťažnostným námietkam okresného prokurátora, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov krajský súd na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na podklade štúdia predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Podstatou podaného opravného prostriedku je totiž snaha prokurátora dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky strany obžaloby dospel k odlišným právnym záverom, než aké urobil prvostupňový súd. Je ale potrebné konštatovať, že skutkový stav bol prvostupňovým súdom na podklade vykonaného dokazovania zistený správne a následne bolo vo veci aj zákonne rozhodnuté a preto sťažnostný súd na tomto mieste upriamuje pozornosť prokurátora na vyššie uvedené skutočnosti. Nie je ani dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku skutočnosť, že prokurátor na základe svojho presvedčenia poukazuje na možnosť hodnotenia tých istých dôkazov s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. Aj keby prichádzali do úvahy dva či viac výkladov na základe vykonaných dôkazov, nie je možné urobiť záver, ktorý najviac zaťažuje obžalovaného, a to práve s ohľadom na princíp prezumpcie neviny, ktorý vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie konkrétne dôkazné bremeno a tam, kde sú akékoľvek pochybnosti, musia byť vyložené v prospech obžalovaného.
Trestným činom je totiž protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Pojem trestný čin možno charakterizovať ako súhrn objektívnych a subjektívnych skutočností, podmieňujúcich trestnú zodpovednosť, teda skutočnosti, charakterizujúcich individuálne určitý ľudský zásah do vonkajšieho sveta, ak sú v ňom naplnené znaky činu uvedeného v Trestnom zákone. Z toho vyplýva, že nie každý skutok je trestným činom. Deliacou čiarou medzi priestupkom a trestným činom býva spravidla závažnosť určitého protispoločenského konania. Hoci závažnosť nie je exaktným pojmom, možno ju "merať", inter alia, s prihliadnutím na spôsob vykonania činu, jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku. V zásade sa predpokladá, že čin, ktorý vykazuje znaky uvedené v osobitnej časti Trestného zákona, je aj protiprávny. Pokiaľ však ide o
prečiny, je na vyvodenie trestnej zodpovednosti tiež nevyhnutné, aby závažnosť tohto protiprávneho činu bola vyššia ako nepatrná. Ak nie je naplnený aj tento materiálny korektív, nepôjde o prečin, a preto vyvodenie trestnej zodpovednosti voči páchateľovi nie je možné.
To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd považoval sťažnosť okresného prokurátora za nedôvodnú a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.