Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/5/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Jána Slebodníka, v právnej veci žalobcu IDEAL-Trade Service, spol. s r.o., Trenčín, Bratislavská 553/76, IČO: 31 700 659, zast. JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, Košice, Hlavná 25, proti žalovanému L.. W. M., D.. XX.XX.XXXX, G., U. D. X, zast. JUDr. Matúšom Lemešom, advokátom, Košice, Kuzmányho 29, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 25Cpr/2/2013-331 z 21.1.2016 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta, že žalovanému priznáva náhradu trov konania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia vo výške 570,58 €, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, Kuzmányho 29, Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2.V odôvodnení rozsudku o. i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou doručenou mu 30.8.2013 domáhal, čím ju skutkovo a právne odôvodnil, ako sa k nej vyjadril žalovaný v podaní z 22.10.2013. Reprodukoval, čo v konaní predniesol žalobca a čím argumentoval žalovaný. Uviedol, že vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchmi účastníkov konania, svedkov a zistil nasledovný skutkový stav: 1.4.2009 bola medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom uzatvorená pracovná zmluva, kedy žalovaný bol zaradený do funkcie manager predaja, s miestom výkonu práce Košice, že podľa potrieb a pokynov zamestnávateľa žalovaný súhlasil, že sa bude zúčastňovať pracovných ciest mimo obvyklé miesto výkonu práce na území Slovenska, aj v zahraničí, že deň nástupu do práce bol stanovený na 1.4.2009, ktorý je zároveň dňom vzniku pracovného pomeru uzatvoreného na dobu neurčitú, s 3-mesačnej skúšobnou dobou, že za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda vo výške 800 € mesačne, vyplácaná v čase výplaty mzdy, a to do 10 dní po uplynutí kalendárneho mesiaca, na účet uvedený zamestnancom, že zamestnanec sa zaviazal zariaďovať všetky jemu zverené úlohy s odbornou starostlivosťou, v záujme zamestnávateľa, podľa svojich najlepších znalostí a schopností, podľa pokynov nadriadených v súlade s právnymi predpismi a touto zmluvou, že bol povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne v súlade s touto pracovnou zmluvou, v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu a zamestnanec bol povinný pracovať zodpovedne a riadne plniť pokyny nadriadených, vydané v súlade s právnymi predpismi, byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu, odchádzať z neho až po skončení pracovného času, dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu vykonávanú, ak by bol s nimi riadne oboznámený. Žalovaný listom z 26.7.2013 oznámil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru a to z dôvodu, že ani do 15 dní po uplynutí splatnosti cestovných náhrad za pracovné cesty vykonané v mesiaci máj 2013 a špecifikované v cestovnom príkaze č. 296 neboli mu vyplatené cestovné

náhrady a teda využil právo v zmysle § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len , okamžite skončiť pracovný pomer u žalobcu, že poukázal na bod 9.4 pracovnej zmluvy, § 36 ods.8 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ďalej len CN), § 69 ods.1 písm. b) ZP, že list podľa podacieho lístku, ako aj zo správy pošty pri zásielke RP 796754715 Sk bol podaný na poštovú prepravu 26.7.2013 a doručený adresátovi 29.7.2013. Ďalej uviedol, čo zistil z: e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a pani Máriou Štilichovou v kópii Jaromírovi Vrátilovi z 31.5.2013 o 7:36 hod., cestovného príkazu č. 296 za mesiac máj 2013 a poukázal na jeho prílohu, knihy jázd za mesiac máj 2013, výplatnej pásky za mesiac máj 2013, e- mailovej komunikácie medzi A.. O. Š. V. M. S.H. ohľadom cestovného príkazu žalovaného za máj 2013, e-mailu p. O. Š. mimo iných aj pre žalovaného z 22.3.2012. Ďalej poukázal na rozsiahlu komunikáciu medzi A.. Š.H. a obchodnými zástupcami, resp. manažérmi, medzi inými aj so žalovaným za obdobie roku 2012. Uviedol, čo zistil z listu Inšpektorátu práce Trenčín z 17.1.2014, z e-mailovej korešpondencie medzi pánom M. S., štatutárnym orgánom žalobcu a žalovaným z 2.7.2013, z e-mailovej komunikácie od p. U. R. žalovanému. Citoval znenie článku 21,23 internej smernice pre vedenie účtovníctva platnej od 1.1.2012, reprodukoval podstatný obsah vyjadrenia spoločnosti D.E.A. Consult Trenčín, s.r.o. z 12.6.2015, ktorým si žalobca nechal vypracovať vyjadrenie k nezúčtovaným cestovným príkazom v zmysle zák. č. 283/2002 Z.z.. Poukázal na výpoveď žalovaného, svedkov L.. M.Í. S. V. L.. O. Š.. Citujúc znenie § 59 ods.1, § 69 ods.1 písm. b), ods.3,4, § 70, § 77, § 36 zákona č. 311/2001 Z.z. účinného do 21.8.2013, § 1 ods.1, § 2 ods.1, § 3 ods.1, § 4 ods.1 písm. a) - e), ods.4, § 34, § 35 ods.1, § 35a, § 36 ods.7,8, § 36a zákona č. 283/2002 Z.z. o CN, účinného do 28.2.2015 uviedol, že skončenie pracovného pomeru je obsahom ústavného práva na slobodný výkon povolania, zamestnania alebo inej zárobkovej činnosti, že v § 59 sú zakotvené spôsoby skončenia pracovného pomeru, k § 69 ods.3, uviedol, že tento zakotvuje lehotu na podanie okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k žalobcovi, ide o subjektívnu mesačnú lehotu, ktorá sa končí dňom, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť rozhodná pre jej začiatok, že pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, ktorým je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený bez ohľadu na to, či je v zrušovacom prejave uvedený iný konkrétny deň, že lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru u oboch účastníkov pracovného pomeru majú prekluzívny charakter a ich nevyužitím pre obidve zmluvné strany zaniká možnosť neskoršieho uplatnenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukázal na to, že v prvom rade skúmal, či bola žaloba žalobcu podaná včas a riadne, t.j. v zákonnom stanovenej lehote v zmysle § 77 ZP. Konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru - list žalovaného zo 26.7.2013 bol žalobcovi doručený 29.7.2013, že žaloba bola podaná na poštovú prepravu 28.8.2013, doručená súdu 30.8.2013 a uzavrel, že táto bola podaná v zákonnej lehote. Poukázal na to, že žalobca svoj nárok na vyslovenie a určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dôvodil: a) preklúziou práva, t.j., že žalovaný neuskutočnil právny úkon okamžité zrušenie pracovného pomeru v zákonom stanovenej lehote, b) nebol splnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69 ods.1 písm. b) ZP, nakoľko žalobca (poznámka: správne má byť žalovaný) nepredložil zamestnávateľovi riadne písomné doklady pre účtovanie pracovných ciest za mesiac máj 2013, preto sa žalobca nedostal do omeškania s plnením uvedenej veci voči žalovanému, že nepredložil žalobcovi úplný cestovný príkaz za mesiac máj, pretože tento obsahoval aj súkromné cesty žalovaného, a takisto nepredložil doklady od platieb za pohonné hmoty. S poukazom na uvedené, súd v prvom rade skúmal včasnosť uskutočnenia predmetného úkonu zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, t.j. okamžitého skončenia pracovného pomeru listom z 26.7.2013, pričom vychádzal z § 69 ods.3 a konštatovať, že žalovaný ako zamestnanec sa dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru uplynutím lehoty uvedenej v § 36 ods.8 zák. o CN, že ak teda žalovaný zaslal žalobcovi (zamestnávateľovi) podklady na vyplatenie cestovných náhrad 31.5.2013 (piatok), žalobcovi začala plynúť lehota 10 pracovných dní na ich vyplatenie 3.6.2013 (pondelok) a uplynula 14.6.2013 (piatok), kedy bol posledný deň splatnosti, že následne v zmysle § 69 ods.1 písm. b) žalovaný tzv. musel počkať na uplynutie ďalších 15 dní po splatnosti cestovných náhrad (14.6.2013 + 15 dní) a až počnúc dátumom 29.6.2013 mohol okamžite skončiť pracovný pomer u zamestnávateľa a to v lehote jedného mesiaca, t.j. najneskôr do 29.7.2013, že žalovaný list

- Okamžité skončenie pracovného pomeru podal na poštovú prepravu 26.7.2013, ktorá zásielka bola žalobcovi doručená 29.7.2013, čoho nepochybne vyplynulo, že žalovaný uplatnil skončenie pracovného pomeru u zamestnávateľa - žalobcu v zákonnej lehote a teda jeho právo nepodlieha preklúzii. Následne preskúmaval druhý dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru definovaný v žalobe a to, že nebol splnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69 ods.1 písm. b) ZP. Považoval za preukázané, že žalobca ako zamestnávateľ uzavrel so žalovaným ako zamestnancom pracovný pomer 1.4.2009, kedy žalovaný pracoval vo funkcii manager predaja, ku ktorému výkonu práce používal motorové vozidlo žalobcu, kedy mal oprávnenie ho využívať len

na pracovné (služobné) cesty, nie súkromné, že v spoločnosti žalobcu vyplácanie mzdy a cestovných náhrad fungovalo tak, že manageri predaja po skončení mesiaca, t.j. hneď začiatkom ďalšieho mesiaca emailom doručovali žalobcovi podklady na výpočet mzdy, cestovných náhrad, dovolenky a ostatných nárokov a to vo forme excelovskej tabuľky s údajmi o počte dní práce v kancelárii, doma (home office), koľko dní zamestnanec odpracoval tzv. v teréne, kedy čerpal dovolenku, resp. kedy bol práceneschopný, že spolu s uvedeným zasielali zamestnanci žalobcovi cestovný príkaz, knihu jázd a doklady o nákupe PHM, že v zmysle pokynu im danému ešte v roku 2012 a opakovane i v roku 2013, uvedené doklady mali zasielať emailom nadriadenému na ich schválenie a účtovníčke A.. Š. na prekontrolovanie údajov, že v zmysle platnej pracovnej smernice žalobcu v prípade, že internou kontrolou došlo k zisteniu nesprávneho vypočítania náhrady stravného (cestovných diét) a cestovných náhrad resp. k zisteniu nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných kilometrov, nesprávne označenie služobných kilometrov, nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia PHM ...), tento cestovný príkaz sa mal vrátiť zamestnancovi na opravu a prepracovanie, že cestovný príkaz mal podliehať vyplateniu až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov, že u žalobcu osobou, ktorá mala prekontrolovať vyššie citované poklady bola účtovníčka A.. Š. a v prípade, ak táto zistila nejaký nesúlad resp., že podklady sú nesprávne vyplnené, chybné, neúplné, zvyčajne kontaktovala dotyčného zamestnanca s výzvou na opravu. Uvedená zamestnankyňa urgovala zamestnancov aj v prípadoch, ak títo potrebné podklady nepredložili vôbec, že podklady mali byť schvaľované štatutárnym orgánom

- A.. S. a následne z nich vzniknuté nároky boli zamestnancom aj vyplácané a uviedol, že uvedené vyplynulo z rozsiahleho vykonaného dokazovania predloženou emailovou poštou v spojení s internou smernicou žalobcu ako aj výpoveďami účastníkov konania a svedkov. Poukázal na to, že 30.5.2013 A.. Š. zaslala zamestnancom emailovú výzvu, aby podklady na mzdy doručili v piatok do 31.5.2013 do 9,00 hod., že v súlade s uvedenou výzvou tak žalovaný učinil 31.5.2013 o 7,36 hod., kedy v prílohe doručil cestovný príkaz, excelovskú tabuľku dochádzky a knihu jázd za máj 2013, že v uvedenej knihe jázd boli zaznamenané jazdy žalovaného za mesiac máj okrem jázd vykonaných 31.5.2013, ktoré tam žalovaný nezahrnul z dôvodu, že tieto podklady doručoval žalobcovi ešte v skorých raňajších hodinách v zmysle výzvy, avšak potom ešte vykonal ďalšiu jazdu, že vzhľadom na to následnou kontrolou jázd cez systém Carnet bol p. Š. zistený rozdiel 40 najazdených km v mesiaci máj 2013. Uzavrel, že žalobca v konaní tvrdil, že žalovaného na odstránenie danej chyby, nesúladu, nesprávnosti, resp. chýbajúcich dokladov k cestovnému príkazu za mesiac máj 2016 mnohokrát vyzval, a to prostredníctvom A.. Š., ktorá tak mala učiniť hodinu-dve po doručení emailu žalovaného z 31.5.2013 telefonicky a následne aj neskôr na jeho súkromný email. I keď uvedenú argumentačnú líniu si žalobca zachoval počas celého súdneho konania, tento danú skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal, že neuveril výpovedi A.. Š. o oznámení vád cestovného príkazu telefonicky, nakoľko tá je stále zamestnankyňou žalobcu a samozrejme, že jej výpoveď bola poznačená existenciou pracovnoprávneho vzťahu k žalobcovi. Naviac, ak v konaní žalobca bol schopný predkladať dôkazy vo forme emailovej korešpondencie, ktorú bežne viedol so svojimi zamestnancami ohľadom nielen podkladov na mzdy, cestovných príkazov, a podobne, ale aj závažnejších záležitostí ako napríklad rozpracované zákazky, starostlivosť o dom v Košiciach a mnohé iné, javilo sa mu veľmi neštandardné, že práve dôkaz o existencii výzvy na opravu cestovného príkazu žalovaného za máj 2013, žalobca počas celého konania predložiť nevedel, z čoho mal za to, že takýto dôkaz vôbec neexistuje a predmetný email nebol nikdy vo vzťahu k žalovanému vykonaný, že tento názor podporuje aj tá skutočnosť, že žalovanému neboli vyplatené cestovné náhrady nielen za mesiac máj 2013, ale za celých 5 mesiacov január až máj 2013, pričom žalobca nepreukázal ani v jednom prípade, že by akýmkoľvek spôsobom vyzýval žalovaného na odstránenie nedostatkov cestových príkazov napr. i v podobe predloženia dokladov o nákupe PHM. Nakoľko žalobca žalovaného nikdy nevyzval na odstránenie nedostatkov cestovného príkazu za mesiac máj 2013, tento sa úplne legitímne domnieval, že cestovný príkaz ako aj ostatné podklady sú v poriadku, nakoľko na ich základe mu bola dokonca vyplatená aj mzda za uvedený mesiac. Z tohto dôvodu legitímne očakával aj vyplatenie cestovných náhrad. Nakoľko tak žalobca neučinil, žalobcovi vznikol nárok na okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu. Ďalej poukázal na to, že v konaní žalobca nepreukázal bez pochybností, že by žalovaný vykonal akékoľvek súkromné cesty služobným motorovým vozidlom, že žalobca opätovne v konaní zostal nečinný a len tvrdil, že na adresách, kde sa nachádzal žalovaný v žalobcom označených dňoch žiadnych klientov nemajú, a to ani starých, nových, ani potenciálnych, pričom na preukázanie tohto svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz. Naviac dovolil si poznamenať, že už len z náplne práce žalovaného ako managera predaja je zrejmé, že tento mal na starosti získavanie aj nových kontaktov, klientov, zabezpečovanie a preddohodnutie kontraktov medzi nimi a žalobcom, čo je činnosť tak osobitá, že sa jednoznačne nedá podľa názoru súdu tvrdiť, že žalovaný na danom mieste a v danom čase sa nachádzal alebo nenachádzal na mieste nového odberateľa resp. klienta, pretože je možné, že

nakoniec k uzavretiu daného predpokladaného a dohodovaného obchodu nakoniec nedošlo. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je nedôvodná a preto ju zamietol. O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 151 ods.1, § 142 ods.1, § 149 ods.1, § 151 ods.5 O. s. p., § 11 ods.1 písm. a), § 13a ods.1 písm. a) - h), § 3a ods.2 (zrejme 13) písm. a) - f) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokát za poskytovanie právnych služieb a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 570,58 € predstavujúcu trovy právneho zastúpenia za 11 úkonov poskytnutej právnej služby v zmysle vyššie citovanej vyhlášky, ktorú špecifikoval. Uvedenú sumu je žalobca povinný uhradiť k rukám právneho zástupcu žalovaného JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, Kuzmányho 29, Košice. Žalovanému nepriznal odmenu za ním uplatnený úkon právnej služby - písomný návrh na vypočutie svedka z 14.5.2015, nakoľko sa nejedná o úkon podľa § 13a ods. 2 písm. a) vyhlášky, t.j. návrh na zabezpečenie dôkazu (čím sa rozumie návrh na konanie podľa § 78-§78h O. s. p.), ale sa jedná len o bežný procesný úkon v procese dokazovania, návrh na vykonanie dôkazu výsluchom navrhovaného svedka, ani odmenu za úkon právnej služby - porada advokáta s klientom zo 31.8.2015, nakoľko dôkaz o realizovanej porade z uvedeného dňa žalovaný nepredložil, tento nebol prílohou vyčíslenia trov konania. 3.Žalobca napadol rozsudok včas podaným odvolaním proti výroku, ktorým súd žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 570,58 eur a to podľa § 205 ods.2 písm. d), f) O. s. p. ktoré odôvodnil nasledovne: Citovaným rozsudkom súd zamietol jeho žalobu z 30.8.2013, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru uskutočneného žalovaným, listom z 26.7.2013, doručeným žalobcovi 29.7.2013 je neplatné. Ďalej citoval z odôvodnenia rozhodnutia a tvrdí, že tak, ako to má na zreteli § 205 ods.2 písm. d) O. s. p., súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazné prostriedky, čím porušil § 132 až 135 O. s. p. a neaplikoval správne príslušnú právnu normu, ktorej obsah interpretoval nesprávne. Hodnotenie dôkazov súd vykonal jednoznačne jednostranne, nezohľadnil všetky vykonané dôkazy a tieto si vyhodnotil tak, ako sám v rozsudku uviedol, že cit. „ako dôkazný prostriedok nemôže súd použiť dohady, predpoklady, indície a pod.". Práve tak vykonal to súd. Uviedol, že zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách jednoznačne stanovuje v § 3, ako sa poskytujú náhrady a čo je predpokladom toho, aby náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách mohli byť vyplatené. Súd sa ustanovením tohto zákona, ako právne záväznej normy, ktorá je záväzná aj pre súd, nedržal a vykonal také hodnotenie dôkazov, ktoré je priamo v rozpore so zákonom. Priamo s ustanovením tohto zákona, ktoré žalobca mal rozpracované aj v internej smernici, ktorá súdu bola predložená, je zrejmé, že cestovné náhrady je zamestnávateľ oprávnený a povinný vyplatiť vtedy, ak je vyúčtovaná zamestnancom správne a zamestnanec je povinný v stanovených lehotách toto vyúčtovanie predložiť zamestnávateľovi. Zúčtovanie pracovnej cesty spočíva v odkontrolovaní vyúčtovania z hľadiska nároku na cestovné náhrady podľa druhu a výšky, z hľadiska zákona o cestovných náhradách, z hľadiska preukázateľnosti nárokov a náležitosti vyúčtovania. V prípade, že internou kontrolou dôjde k zisteniu nesprávneho vypočítania náhrady stravného a cestovných náhrad, tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov. V prípade, že dôjde k zisteniu nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných km, nesprávne označenie služobných km, nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia PHM) tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až po opätovnom predložení a oprave všetkých chybených údajov. Z listinného dokladu, ktorý predložil, a to je audítorské správy, je zrejmé, že ak zamestnanec nepreukázal svoje oprávnené nároky, nebolo u zamestnávateľa účtované o poskytnutých cestovných náhrad, čo malo za následok, že do nákladov spoločnosti sa neúčtoval náklad uvedeného charakteru. Audítor vysvetlil, že z pohľadu zákona o daní z príjmov 595/2003 je postup v súlade s § 19, podľa ktorého je možné uplatniť výdavky zahrňované do základov dane len vo výške, na ktorú vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách. V súvislosti s účtovaním nákupu spotrebovaných PHM, podľa evidencie systéme CARNET je aplikovateľné §19 ods.2 písm.1) bod 2, podľa ktorého je výdavok na spotrebované pohonné látky uznaný do základu dane podľa prvotných dokladov o nákupe PHL, najviac však do výšky vykázanej z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky. Takže ak zamestnanec vykázal cestovné náhrady, ktoré boli satelitným systémom označené, ako súkromné jazdy, nemôže byť spotreba nakúpených PHL ani účtovaná do nákladov uznaných do základu dane spoločnosti. Ak pracovník vykázal údaje o cestovných náhradách, ktoré nezodpovedali údajom podľa satelitného systému sledovania prevádzky, pri zaúčtovaní týchto nadlimitných nákladov v spoločnosti vznikol náklad, neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý musí byť pripočítaný do základu dane z príjmov spoločnosti. Žalovaný nepredložil oprávnené nároky na cestovné náhrady, na základe čoho nebolo účtované u zamestnávateľa, teda neho, o týchto nákladoch a tento postup bol v súlade s postupmi

účtovania v podvojnom účtovníctve. Poukázal na výpoveď svedkyne O. Š., ktorá podrobne na súde vypovedala, že kniha jázd žalovaným bola tlačená 29.5.2013, ale cestovný príkaz je k 31.5.2013. Na nezhody v predloženom cestovnom výkaze ho upozornila telefonicky, že tento je neúplný, nesprávny a že potrebuje doložiť správnu knihu jázd, a to ku každému tomuto úkonu patrí poslať ešte doúčtovanie, to znamená účtovné doklady na tankovanie PHM. V prípade, ak je neúplný cestovný príkaz, nevyplácajú sa cestovné náhrady iba sčasti, pretože tým, že je vo firemných vozidlách zabudovaný systém CARNET, zamestnanci sú „povinný“ toto povyplňovať a cestovný príkaz sa vyplatí až vtedy, keď je úplný a podpísaný. Súd však vyššie citované zákonné ustanovenia, tak zák. č. 282/2002 Zb.Z. o cestovných náhradách, ako aj zák. č. 595/2003 nerešpektoval. Úplne v rozpore predovšetkým so zákonom o cestovných náhradách uviedol, že bolo povinnosťou zamestnávateľa upozorniť zamestnanca na odstránenie nedostatkov cestovného príkazu za mesiac máj 2013. Žiadne zákonné ustanovenie vyššie citovaného zákona, ako aj vnútorná smernica, ktorá podrobnejšie upravovala vyplácanie cestovných náhrad, neukladala žalobcovi, aby upozorňoval a vyzýval zamestnancov na opravu a odstraňovanie nedostatkov cestovných príkazov. Predsa ak zamestnanec odovzdá neúplný a nesprávne vyplnený cestovný príkaz, nemôže sa legitímne domnievať, tak ako to ustálil súd, že mu bude vyplatená cestovná náhrada. Nakoniec súd opomenul uviesť dôkaz, ktorý vyplynul z výpovedí svedkov, že bol to práve žalovaný, ktorý neustále prekladal neúplné a nesprávne cestovné príkazy a bola to práve svedkyňa Š., ktorá nebola povinná, avšak neustále ho upozorňovala na tieto chyby a sama mu pomáhala odstraňovať tieto nedostatky tak, aby mu mohli byť cestovné náhrady vyplatené. V rozpore so všetkými vykonanými dôkazmi je konštatovanie súdu, že neuveril tvrdeniu svedkyne Š., ktorá preukazovala a vypovedala na súde, že niekoľkokrát žalovaného upozornila na odstránenie nesprávne vyplneného cestovného príkazu, 31.5.2013. Súd svoje hodnotenie zdôvodnil iba tým, že je neustále zamestnankyňou žalobcu a jej výpoveď je poznačená existenciou pracovno-právneho vzťahu. Takéto hodnotenie dôkazov nemôže obstáť, pretože žalobca nevedel a nemohol navrhnúť iného svedka, ktorý by potvrdil súdu, resp. nepotvrdil súdu určité skutočnosti. Jedine svedkyňa Š. mohla tieto skutočnosti pred súdom ako svedkyňa buď potvrdiť, alebo vyvrátiť. Zotrvanie v pracovnoprávnom vzťahu u žalobcu nemôže mať vplyv na hodnovernosť jej výpovede aj z ohľadom na to, že svedkyňa bola súdom riadne poučená o nebezpečenstve krivej výpovede pred súdom a v prípade, ak by krivo vypovedala a súd by to skonštatoval, vystavil by ju nebezpečenstvu trestného stíhania. Na takéto konštatovanie preto súd nemal a nemôže mať dôvod. Navyše svedkyňa ani nemala povinnosť upozorňovať žalovaného, pretože bolo povinnosťou žalovaného zamestnávateľovi, teda jemu, predložiť riadne vyplnený cestovný príkaz, inač v súlade so zák. č. 283/2002 ako aj s internou smernicou, s ktorou bol riadne oboznámený, sa vystavoval nebezpečenstvu, že mu cestovné náhrady nebudú riadne vyplatené. Tak, ako to vyplýva z predloženej audítorskej správy, ak by zamestnávateľ, teda on, bol pristúpil k vyplateniu nesprávne vyplneného cestovného príkazu zamestnancovi, teda žalovanému, bol by sám sa dopustil porušenia zákona č. 595/2003 v ustanoveniach, na ktoré audítor poukazuje a v spoločnosti by bol vznikol náklad neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý by musel byť pripočítaný do základe dane z príjmov spoločnosti a daň DPH prislúchajúca neuznanému výdavku by sa musela vrátiť späť na účet daňového úradu. Súd poskytol ochranu žalovanému, úplne v rozpore s vykonanými dôkazmi, bez akéhokoľvek dôkazu, skonštatoval, že „podľa názoru súdu, ak mal žalovaný na starosti získavanie nových kontaktov, nedá sa posúdiť, či sa žalovaný na danom mieste a v danom čase nachádzal, alebo nenachádzal". Reagoval tak na objektívne získaný dôkaz, ktorý bol súdu predložený zo strany žalobcu, a to systém CARNET, ktorý monitoruje jednotlivé služobné cesty zamestnancov, teda aj žalovaného. Tvrdí, že súd nemôže takéto hodnotenie dôkazov sám vykonať a objektívny dôkaz, predložený súdu, vyhodnotiť tak, že skonštatuje, že zamestnanec, teda žalovaný, mohol svojvoľne vykonávať cesty a iba dodatočne zdôvodňovať návštevu klientov, o ktorých zamestnávateľ nevie a nikdy sa o nich žalovaný ani nezmienil, nezdôvodnil ich návštevu. Prenášanie dôkazného bremena na neho v tom smere, že bolo jeho povinnosťou súdu preukazovať dôvodnosť, či nedôvodnosť vykonaných ciest, je v rozpore s podstatou sporu. Ak zamestnanec, teda žalovaný, vykonal pracovné cesty, pri ktorých použil služobné motorové vozidlo v prospech zamestnávateľa, nič mu nebránilo riadne zdôvodniť tieto pracovné cesty už pri predložení cestovného príkazu a nie dodatočne, ak systém CARNET odhalil jeho súkromné cesty. Súd takýmto konštatovaním vlastne spochybnil ním používaný systém CARNET, ktorý práve mal predísť zneužívaniu motorových vozidiel na obohacovanie zamestnancov vykonávaním súkromných jázd. Je úplne v rozpore so zákonom o cestovných náhradách č. 283/2002 Zb. Z., ako aj internou smernicou taký postup, ktorý stanovuje súd na základe svojvoľného hodnotenia dôkazov (resp. iba voľnej úvahy súdu), že je povinnosťou zamestnávateľa, ktorý môže mať aj tisíc zamestnancov, aby ich upozorňoval na riadne plnenie si svojich zákonných povinnosti riadne vyúčtovávať pracovné cesty. Súdna prax v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce stanovila, že u zamestnanca ide o veľmi vážny

dôvod, na základe ktorého mu zákonodarca dovoľuje podľa §69 aj okamžite skončiť pracovný pomer z dôvodov stanovených v písm. b) a opakovane poukázal na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 3676/2010, dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru nie je daný, ak zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi mzdu, alebo plat, alebo náhradu mzdy, alebo platu, alebo akejkoľvek jej časti do 15 dní po uplynutí termínu splatnosti, len v dôsledku chyby, omylu alebo inej zrejmej nesprávnosti pri výpočte, alebo pri výplate mzdy, platu, náhrady mzdy, alebo náhrady platu, ibaže by zistenú nesprávnosť v primeranej dobe neodstránil aby k zbytočnému odkladu nezjednal nápravu. A ďalej rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 4261/2011, ak je právo zamestnanca na mzdu, náhrady mzdy, alebo akúkoľvek jej časť, ktorú zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi, sporné, nie je daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru - tak isto aj rozhodnutie v právnej veci 21 Cdo 4042/2010, uverejnené v časopisy Soudni judikatura, ročník 2012, uverejnený pod poradovým číslom 99. Tým je daný aj dôvod odvolania, podľa §205 písm. f) O. s. p., pretože rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd vo svojom rozhodnutí nezdôvodnil, prečo sa pri svojom rozhodnutí odchýlil od zákonnej úpravy zák. č. 283/2002 Zb.Z., ako aj doteraz platnej súdnej praxe ustálenej NS. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu a to tak, že návrhu vyhovie a žalovaného zaviaže zaplatiť trovy prvostupňového súdneho konania, ako aj trovy odvolacieho konania, v súlade s §220 O. s. p., ktorých vyčíslenie predloží. 4.Podľa § 470 ods.1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5.Podľa § 470 ods.2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 7.Ekvivalentom žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. je § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1,2 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194, § 205 CSP. 8.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194, § 205 CSP.

9.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 10.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. 11.Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 12.Z rozhodnutia súdu vyplýva, že žalobu zamietol preto, lebo žalobca nevyzval žalovaného na odstránenie vád v cestovnom príkaze a nepreukázal, aby služobným autom vykonal súkromné cesty. 13.K námietkam žalobcu uvedených v odvolaní odvolací súd uvádza: 14. Podstatnú časť odvolania a ťažisko argumentácie žalobcu tvorí najmä námietka, že súd sa nedržal zákona ako právne záväznej normy a vykonal také hodnotenie dôkazov, ktoré je priamo v rozpore so zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ktorý jednoznačne stanovuje v § 3, ako sa poskytujú náhrady a čo je predpokladom toho, aby náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách mohli byť vyplatené uvedená námietka je nedôvodná. 15.Podľa § 3 ods.1 zák. č. 283/2002 Z. z. o CN zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca. 16.Podľa § 3 ods.2 o CN zamestnávateľ sa môže so zamestnancom pri určovaní podmienok pracovnej cesty podľa odseku 1 dohodnúť na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca; prerušenie pracovnej cesty sa môže uskutočniť v období pred začatím výkonu práce na pracovnej ceste alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste. 17.Podľa § 3 ods.3 o CN zamestnávateľ môže v prípade potreby určiť podmienky pracovnej cesty podľa odsekov 1 a 2 jedným rozhodnutím a) pre viacerých zamestnancov, b) na viacero pracovných ciest zamestnanca. 18.Obsahovým a gramatickým výkladom citovaného ust. je zrejmé, že toto stanovuje postup zamestnávateľa pri vysielaní zamestnanca na služobnú cestu a určovanie jej podmienok. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný absolvoval služobné cesty na základe cestovného príkazu č. 296 (č. l. 29) motorovým vozidlom EČ (ŠPZ) TN814CY a žiadne osobitné podmienky mu žalobca neurčil. Citované ust. nestanovuje ako sa poskytujú náhrady a čo je predpokladom toho, aby náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách mohli byť vyplatené. K uvedenému je nutné dodať, že podmienkami na preukázanie výdavkov za služobnú cestu a poskytnutie náhrady upravuje § 35 ods.1, § 35a, 36 ods.7,8, § 36a CN, z ktorých súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný konal v súlade s § 36 ods.7 zák. o CN, internou smernicou bod 21 a pokynom žalobcu, keď do 10 pracovných dní po ukončení mesiaca (máj/2013), v súlade s mailom A.. Š. 31.5.2013 o 9,00 hod. vyúčtovanie služobnej cesty zaslal A.. Š.. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že práve žalobca prostredníctvom A.. Š. sa dopustil porušenia citovaných ust. a interných predpisov, keď neumožnil žalovanému vykonať vyúčtovanie služobnej cesty do 10 dní, ale vyzval žalovaného o zaslanie podkladov do 31.5.2013 do 9.00 hod. (mail č. l. 28), čím mu vlastne znemožnil vykonať vyúčtovanie služobnej cesty realizovanej 31.5.2013, čo následne žalobca žalovanému vytýkal ako rozdiel 40 km zistený pri kontrole A.. Š.. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na internú smernicu (str. 21), keď žalovaný mal možnosť doplniť vyúčtovanie v súlade so systémom Carnet do druhého dňa nasledujúceho mesiaca. 19. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca nedodržal cit. zák. ust. (§ 36 ods.8) a internú smernicu, keď v rozpore s nimi nevykonal v lehote 10 dní od preloženia, zúčtovanie služobnej

cesty (keďže medzi stranami bola dohodnutá mailová komunikácia) je dôvodné predpokladať, že toto mal vykonať mailovým oznámením a ani nevrátil žalovanému vyúčtovanie služobných ciest na opravu. Žalobca nedodržal ani postup stanovený v § 35 ods.1 o CN, podľa ktorého mal žalovanému poskytnúť náhradu v ním uznanej sume. V súvislosti s uvedeným nie je dôvodný ani poukaz na rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 4042/2010, že právo zamestnanca na náhradu bolo sporné, lebo mal žalovanému vyplatiť časť, ktorá spornou podľa neho nebola. 20.K ďalšej námietke žalobcu, že v prípade, ak internou kontrolou dôjde k zisteniu nesprávneho vypočítania náhrady stravného a cestovných náhrad, tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie je uvedené v súlade so zákonom a internou smernicou, odvolací súd uvádza, že žalobca práve preukázanie tejto skutočnosti, že cestovný príkaz bol ako nesprávny a vrátený žalovanému na opravu žalobca nijako nepreukázal. Výpoveď svedkyne Š. nepreukázala, aby žalobca postupoval v súlade s internou smernicou str. 21, č. l. 181 [„v prípade, že dôjde k zisteniu nesúladu knihy jázd (...), tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až po opätovnom predložení a oprave chybných údajov.“) lebo jej tvrdenie, že žalovanému volala na jeho súkromný telefón žalobca nepreukázal, pričom žalovaný to poprel, preto súd správne uzavrel, že žalobca cestovný príkaz na prepracovanie žalovanému nevrátil a žalobcovi tak vznikla povinnosť vykonať jeho úhradu. V kontexte s uvedeným je potom v rozpore aj tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že „svedkyňa ani nemala povinnosť upozorňovať žalovaného, pretože bolo povinnosťou žalovaného zamestnávateľovi, teda jemu, predložiť riadne vyplnený cestovný príkaz, inač v súlade so zák. č. 283/2002 ako aj s internou smernicou, s ktorou bol riadne oboznámený, sa vystavoval nebezpečenstvu, že mu cestovné náhrady nebudú riadne vyplatené.“ Žalobca sa v tomto smere bránil iba poukazom na to, že žiadne zákonné ustanovenie vyššie citovaného zákona, ako aj vnútorná smernica, ktorá podrobnejšie upravovala vyplácanie cestovných náhrad, neukladala žalobcovi, aby upozorňoval a vyzýval zamestnancov na opravu a odstraňovanie nedostatkov cestovných príkazov. Uvedené je v priamom rozpore s cit. znením internej smernice, (ktorú žalobca cituje aj v odvolaní) a ak žalobca tvrdí, že nemal povinnosť upozorňovať a vyzývať zamestnancov na opravu, tak mal povinnosť cestovný príkaz vrátiť. 21.Ak žalobca poukazuje na predloženú audítorskú správu a uvádza, že ak by zamestnávateľ, pristúpil k vyplateniu nesprávne vyplneného cestovného príkazu zamestnancovi, teda žalovanému, bol by sám sa dopustil porušenia zákona č. 595/2003 Z. z. v ustanoveniach, na ktoré audítor poukazuje a v spoločnosti by bol vznikol náklad neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý by musel byť pripočítaný do základe dane z príjmov spoločnosti a daň DPH prislúchajúca neuznanému výdavku by sa musela vrátiť späť na účet daňového úradu, práve § 35 ods.1 CN umožňuje zamestnávateľovi vykonať vyúčtovanie vo výške ním uznanej, ktoré nie je v rozpore citovaným zákonom. 22.Rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 4261/2011 je v prejednávanom spore irelevantné, lebo z vykonaného dokazovania nevyplynulo a žalobca to ani netvrdil, že by sa bol dopustil mylného výpočtu alebo chyby v počítaní a rovnako nebolo preukázané, že by bol pripravený žalovanému náhradu služobných ciest vyplatiť len žalovaný takéto plnenie odmietol prijať. 23.V konaní, v ktorom žalobca sa domáhal rozhodnutia vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, mal žalobca preukázať, že nestal dôvod, pre ktorý žalovaný s ním skončil pracovný pomer okamžite. Ak jedným z dôvodov mali byť cesty vykonané žalovaným na súkromné účely, túto skutočnosť mal preukázať (o ktoré cesty išlo a prečo ich nepovažoval za pracovné). O povinnosti označiť a navrhnúť vykonanie dôkazov najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v zmysle § 120 ods.4 O. s. p. bol žalobca riadne poučený (viď naposledy zápisnica o pojednávaní z 19.1.2016). Okolnosti, či žalovaný za predchádzajúce mesiace nedoručoval správne vyúčtovania, resp. či na jeho strane došlo k takým úkonom, ktorým by porušoval pracovnú disciplínu, nie sú v žiadnom prípade pre posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zmysle § 69 ods. 1 písm. b) právne relevantné. Uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je podmienený okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe a kvalite výkonu práce zamestnanca. Ak podľa tvrdenia žalobcu došlo na jeho strane žalovaného k nesprávnemu plneniu pracovných povinností, prípadne dokonca porušovaniu pracovných povinností tieto nemajú žiadny priamy dopad na to, že žalobca žalovanému nevyplatil náhradu za služobné cesty. 24.Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. (planý v čase rozhodovania súdu) sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. 25.V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia

nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Právna teória pripúšťa tzv. presúvanie dôkazného bremena, pri ktorom ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. V danom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo § 69 ods.1 písm. b) ZP, v zmysle ktorého zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V danom prípade sa žalobca domáhal určenia, že zrušovací prejav vôle žalovaného (ktorý urobil vzhľadom na ním tvrdené nevyplatenie náhrady za služobné cesty) je neplatný; zaťažovala ho teda povinnosť tvrdiť a preukázať, že žalovanému náhradu v stanovenej lehote vyplatil alebo že bol pripravený vyplatiť mu ju, žalovaný ju však bezdôvodne odmietol prevziať, prípadne preukázať, prečo mu na náhradu nárok nevznikol. 26.Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že on mal zámer vyplatiť žalovanému náhradu cestových nákladov, nepreukázal, že cestný príkaz vyúčtoval žalovaný nesprávne, že tento vrátil žalovanému na prepracovanie a nepreukázal ani to, že žalovaný vykonával služobným autom súkromné cesty, pričom táto povinnosť zaťažovala jeho. Žalobca tvrdí, že súd neoprávnene zaťažil jeho dôkazným bremenom, ktoré mal znášať žalovaný (v otázke preukázania dôvodnosti resp. nedôvodnosti vykonaných ciest) avšak v kontexte s uvedeným ho táto povinnosť zaťažovala. 27.Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 28.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 29.Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 30.Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto mu nevzniklo právo na náhradu jeho trov a žalovanému žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli. 31.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.