Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/582/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: D. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. E. XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 531,23 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 13. 07. 2015 č. k. 7C/31/2014-146 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 531,12 eura s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 07. 02. 2014 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa jeho právoplatnosti. Súčasne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 358,62 eura na adresu jej právneho zástupcu a tiež povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 32 eur na účet súdu prvej inštancie vedený v Štátnej pokladnici v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti.

2. Rozhodol tak po zistení, že účastníci konania dňa 29. 09. 2004 uzatvorili Zmluvu o úvere č. 4091839, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke úver v sume 20.000,- Sk (663,88 eura) a tento sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť mu zvýšený o príslušný poplatok vo výške 16.000,- Sk (531,12 eura), t. j. v celkovej sume 36.000,- Sk (1.195 eur) v 10 mesačných splátkach po 3.600,- Sk (119,50 eura) počnúc dňom 14. 10. 2004. Žalobkyňa žalovanému celkovo uhradila sumu 1.195 eur a dňa 03. 02. 2014 vyzvala žalovaného na vrátenie sumy 531,12 eura do 06. 02. 2014 z titulu plnenia prijatého bez právneho dôvodu, ktorú sumu jej žalovaný neuhradil. Právne svoje rozhodnutie oprel o ust. § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 - 3, § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, ako i ust. § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a/, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 a § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že žalovaný zmluvu uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, keďže predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov a žalobkyňa ako spotrebiteľka, pretože ide o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania na základe úverovej zmluvy je vzťahom občianskoprávnym a nie obchodnoprávnym, ktorý by sa mal posudzovať podľa Obchodného zákonníka ako to tvrdil žalovaný. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 52 ods. 2 tretej vety v znení účinnom od 01. 04. 2015 a rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21. 04. 2015. Ďalej uviedol, že zák. č. 258/2001 Z. z. v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 4 ods. 2 písm. g/ stanovil, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov absentoval, daný úver je bezúročný a bez poplatkov, z ktorého dôvodu rozdiel medzi prijatým a vráteným plnením vo výške 531,12 eura predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, nakoľko ide o plnenie, na ktoré od počiatku neexistoval právny dôvod a teda žalovaný je predmet bezdôvodného obohatenia povinný žalobkyni vydať. Žalobe žalobkyne ako dôvodnej preto vyhovel v súlade s § 517 ods. 1, 2 ako i § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení platnom od 01. 01. 2009, žalobkyni priznal i úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne z priznanej sumy počnúc dňom 07. 02. 2014, keď žalovaný sa dostal do omeškania s plnením dlhu nasledujúci deň po uplynutí lehoty určenej mu vo výzve žalobkyne na plnenie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech priznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 358,62 eura pozostávajúcich zo 4 úkonov právnej služby po 36,52 eura (príprava a prevzatie zastúpenia, žaloba na začatie konania, vyjadrenie k odporu žalovaného, účasť na pojednávaní dňa 29. 10. 2014), z režijného paušálu 4 x 8,04 eura, z náhrady za stratu času v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 29. 10. 2014 z Košíc do Levíc a späť v rozsahu 50 % zo sumy, na ktorú vznikol nárok (16 polhodín po 13,40 eura), t. j. vo výške 107,20 eura a z náhrady za použitie motorového vozidla na toto pojednávanie vo výške 73,18 eura (50 % zo sumy 146,36 eura), keďže v uvedený deň sa právny zástupca žalobkyne zúčastnil aj iného pojednávania.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa ním jeho zmeny a zamietnutia žaloby, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym právnym zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zotrval na svojich vyjadreniach, že zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keď zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať, o ktorý prípad ide i v prejednávanej veci. Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho vyplýva, že iný zákon na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať, pričom uvádza explicitne zmluvy, ktoré sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov jeho ustanoveniami, od ktorého ustanovenia nie je možné sa odchýliť. Naviac poukázal na to, že i súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Okrem toho z § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka jasne vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka nie sú pre obchodné záväzkové vzťahy vylúčené. Tvrdil, že na daný prípad je možné aplikovať aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012, v ktorom bolo konanie proti nemu zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly, a preto dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné objektívne vyvodiť jeho zodpovednosť za porušenie § 4 ods. 2 písm. b/ v nadväznosti na § 3 ods. 3 a § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 2 a/, b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Nestotožnil sa ani s rozhodnutím v časti náhrady trov konania a s priznaním cestovných náhrad a náhrady za stratu času právnemu zástupcovi žalobkyne v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní dňa 29. 10. 2014, keďže tieto náklady nepovažoval za účelne vynaložené na uplatňovanie práva pre nezachovanie zásady hospodárnosti konania. Navrhol, aby si tieto trovy znášala žalobkyňa sama, pretože v mieste súdneho konania pôsobí množstvo advokátov, ktorí by ju stáli podstatne menej.

4. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Právny názor žalovaného, že predmetná zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou z dôvodu, že bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka označila za absolútne nesprávny, keď zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Mala za to, že na vzťah založený zmluvou o úvere je nevyhnutné uplatniť ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom zo strany žalovaného ide len o obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencií obligatórnych náležitostí zmluvy, ktorej takmer každý odsek je nápadne až krajne nevyvážený a postavený v jej neprospech ako spotrebiteľa. Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy nepovažovala vzhľadom na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných veciach za sporný, čo argumentačne podporila i poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 02. 06. 2013 sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 a NS SR zo dňa 21. 04. 2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014. Uzavrela, že v predmetnom vzťahu vystupovala ako

spotrebiteľ, z ktorého dôvodu sa na ňu použije osobitná právna úprava a to zák. č. 258/2001 Z. z., ustanovenia Občianskeho zákonníka a použitie noriem Obchodného práva tak nepripadá do úvahy. Nestotožnila sa ani s tvrdením žalovaného v súvislosti s priznaním náhrad v spojitosti s účasťou právneho zástupcu na pojednávaní dňa 29. 10. 2014 ako neúčelne vynaloženými nákladmi dôvodiac, že je na samotnom uvážení klienta, akého právneho zástupcu si zvolí na zastupovanie vo veciach ochrany svojich práv a žiadny právny predpis nestanovuje určitú miestnu príslušnosť advokáta, ktorým sa môže klient nechať zastupovať.

5. Prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07. 2016 došlo k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 . Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem a teda sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 531,12 eura s 8,25 % úrokom z omeškania od 07. 02. 2014 do zaplatenia z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.

8. Podľa § 451 ods. 1 kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie vydať.

9. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

10. Podľa § 456 predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

11. Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci vykonaným dokazovaním preukázané, že strany sporu dňa 29. 09. 2004 uzatvorili Zmluvu o úvere č. 4091839, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke úver v sume 20.000,- Sk (663,88 eura), ktorý sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť zvýšený o poplatok v sume 16.000,- Sk (531,12 eura) t. j. v celkovej sume 36.000,- Sk (1.195 eur) v 10 mesačných splátkach po 3.600,- Sk (119,50 eura) počnúc dňom 14. 10. 2004 na označený účet žalobcu. Žalobkyňa žalovanému z titulu poskytnutého úveru uhradila celkovo sumu 1.195 eur, pričom dňa 03. 02. 2014 vyzvala žalovaného na vrátenie sumy 531,12 eura do 06. 02. 2014 ako bezdôvodného obohatenia, keď plnenie v požadovanej výške mu poskytla bez právneho dôvodu pre absenciu údaju o výške ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve, čoho dôsledkom bolo, že poskytnutý úver bol bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný žalobkyni uplatnené bezdôvodné obohatenie nevydal.

12. V zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy treťou časťou tohto zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

13. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

14. Podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmlúv medzi účastníkmi konania upravoval zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30. 06. 2006, ktorý na danú vec dopadá. Tento za spotrebiteľský úver označoval dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona) a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona). Veriteľa definoval ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, pričom v závislosti od formy poskytnutého spotrebiteľského úveru ním mohol byť aj predávajúci (§ 3 ods. 1 zákona) a spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň v ust. § 4 ods. 1 zakotvil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná a § 4 ods. 2 vymedzil náležitosti, ktoré musí zmluva obsahovať. K týmto náležitostiam patrilo i uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorá ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g).

15. Podľa § 52 ods. 1 v znení účinnom do 31. 12. 2007 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

16. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa § 52 ods. 2 (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

19. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z.z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č. 568/2007 Z.z. v novom ods. 2 § 52 zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ust. § 52 novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015).

20. Vo svetle týchto hľadísk súd prvej inštancie v prejednávanej veci i postupoval, v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správne právne závery. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, využijúc postup podľa § 387 ods. 2 sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, ktoré výstižne, presvedčivo a vyčerpávajúco objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Tieto dôvody preto odvolací súd duplicitne opakovať nebude a na ne v ďalšom len poukazuje.

21. Na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov a zároveň reagujúc i na námietky odvolateľa odvolací súd len zdôrazňuje, že i keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného zákonníka, je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/ EHS z 05. 04. 1993 ako i Zákon o ochrane spotrebiteľa v zneniach účinných v čase vzniku právneho vzťahu ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi žalovaným ako veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalobkyňou ako spotrebiteľkou, ktorá ako fyzická osoba pri uzatváraní sporom dotknutej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania a nemala možnosť predformulovaný obsah zmluvy ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontraktácii bola zjavná faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľkou. Za situácie, že úverová zmluva uzatvorená stranami sporu preukázateľne neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, úver sa tak považoval za bezúročný a bez poplatkov, z ktorého dôvodu žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť žalovanému úver len v sume 20.000,- Sk (663,88 eura). Pokiaľ v skutočnosti žalovanému poskytla sumu 1.195 eur v časti týkajúcej sa sumy 531,12 eura učinila tak bez

právneho dôvodu, čím na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenia, ktoré je povinný žalobkyni v zmysle § 451 ods. 1 vydať. Správne preto súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

22. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, ako i povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok, i v tomto smere si odvolací súd osvojil jeho závery ako súladné s platnou právnou úpravou v čase rozhodovania prvoinštančného súdu. Žalobkyňa mala vo veci plný úspech, preto jej súd prvej inštancie dôvodne priznal plnú náhradu trov konania, ktorá pozostávala z trov právneho zastúpenia pri určení výšky ktorých sa spravoval vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Námietka žalovaného, že náhrada cestovného a náhrada za stratu času stráveného cestou právneho zástupcu žalobkyne na pojednávanie pred súdom prvej inštancie konaného dňa 29. 10. 2014 sú neúčelné je nedôvodná, keď právny zástupca žalobkyne sa preukázateľne zúčastnil tohto pojednávania, pričom išlo o úkon vykonávaný v mieste, ktoré nebolo jeho sídlom, a len zo samotnej okolnosti, že sídlo právneho zástupcu žalobkyne nebolo v obvode súdu prvej inštancie nemožno vyvodiť neúčelnosť trov právneho zastúpenia.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 s ohľadom na plný úspech žalobkyne v odvolacom konaní tak, že žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 ; dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 ; povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .