Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_B3-62Cpr-2-2022.pdf
PDF · 89.64 KB
Case nature
Area
Subarea
B3-62Cpr/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom, v právnom spore žalobcu: Sigmatrans s. r. o. so sídlom ul. 29. augusta č. 1524/24, Banská Bystrica, IČO: 47 204 052 (predtým vystupujúci po obchodným menom: Freight consulting s. r. o. so sídlom Bancíkovej č. 1/A, Bratislava), proti žalovanému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XXX, B., D. E., štátny príslušník D. E., zastúpenému advokátom: B. A., F. A. G. XXXX, B. F. – F., D., o zaplatenie istiny 702,98 €, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu v sume 702,98 € do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd dňa 23.03.2021 a postúpenou vtedajšiemu Okresnému súdu Bratislava III ako kauzálne a miestne príslušnému súdu dňa 11.02.2022 sa domáhal žalobca voči žalovanému zaplatenia istiny v sume 702,98 € titulom peňažnej náhrady za nezotrvanie žalovaného ako zamestnanca počas plynutia výpovednej doby u žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobu odôvodnil právne ust. § 62 ods. 8 v spojení s § 134 ods. 1 – 4 a ods. 10 Zákonníka práce a vecne tým, že žalovaný pracoval u žalobcu ako vodič medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy v pracovnom pomere na dobu neurčitú bez skúšobnej doby na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.06.2020 s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 03.08.2020, pričom v zmysle dohody o peňažnej náhrade k pracovnej zmluve sa strany dohodli, že pokiaľ zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, tento má právo na peňažnú náhradu v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej doby. Dňa 28.10.2020 žalovaný bez riadneho ospravedlnenia do práce nenastúpil a bol na pracovisku nepretržite neprítomný, pričom svoju absenciu doposiaľ nijako neospravedlnil a do práce sa už nedostavil. Výpoveď žalobcu z pracovného pomeru zo dňa 05.01.2021, adresovaná žalovanému, sa vrátila žalobcovi ako neprevzatá v odbernej lehote dňa 27.01.2021, ktorým dňom sa považovala výpoveď za doručenú a jednomesačná výpovedná doba plynula vo februári, preto pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby dňa 28.02.2021, avšak žalovaný po doručení výpovede ani počas trvania výpovednej doby bez ospravedlnenia nenastúpil do práce a na pracovisku sa nezdržiaval. Na základe uvedeného skutkového stavu žalobca založil vznik svojho peňažného nároku na ustanovení § 62 ods. 8 Zákonníka práce a výšku požadovanej peňažnej náhrady určil podľa ust. § 134 Zákonníka práce tak, že v štvrtom kalendárnom štvrťroku 2020 žalovaný odpracoval 56 hodín a dosiahol hrubý zárobok za odpracované hodiny v sume 221,46 € (4,0418 €/hod. x 56 hodín), pričom priemerný mesačný zárobok žalovaného u žalobcu v štvrtom kalendárnom štvrťroku 2020 dosiahol 702,98 €. Žalobca podporil svoje skutkové tvrdenia dôkazne pracovnou zmluvou zo dňa 25.06.2020, Pracovnou náplňou vodiča medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy zo dňa 25.06.2020, Dohodou o peňažnej náhrade za nezotrvanie u zamestnávateľa počas
výpovednej doby zo dňa 25.06.2020, Dohodou o náhrade škody zo dňa 25.06.2020, Dohodou o náhrade škody spôsobenej zamestnancom pri plnení pracovných povinností zo dňa 25.06.2020, Zmluvou o mlčanlivosti zo dňa 25.06.2020, Dohodou o zodpovednosti zamestnanca za škodu za stratu zverených predmetov zo dňa 25.06.2020, Dohodou o podmienkach zverenia osobného motorového vozidla na vedenie a používanie zo dňa 25.06.2020, Dohodou o zrážkach zo mzdy zo dňa 25.06.2020, výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX a výplatným lístkom žalovaného za mesiac október 2020.
2. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe tak, že do októbra 2020 si riadne plnil pracovnou zmluvou stanovené pracovné úlohy a povinnosti, avšak vo februári 2020 (zrejme mal na mysli február 2021, pretože vo februári 2020 pracovný pomer medzi stranami ešte nevznikol) počas vedenia nákladného auta s tovarom (pri plnení pracovných povinností) zistil, že žalobca mu nevyplatil náhradu mzdy za predchádzajúci mesiac v sume cca 600,- € a vzhľadom na túto vedomosť o porušení povinnosti zamestnávateľa sa žalovaný rozhodol na znak protestu ním vedený kamión zastaviť a informovať o tom kompetentného v spoločnosti s tým, že nebude ďalej pokračovať v preprave, kým mu zamestnávateľ nezaplatí dlžnú náhradu, no napriek tomu všetkému žalovaný v jazde s kamiónom pokračoval na miesto určenia, kde mal byť tovar vyložený, poznamenávajúc, že prerušenie cesty na znak protestu zamestnávateľa nijako nepoškodilo. Ďalej uviedol, že po spomínanej udalosti a návrate žalovaného do sídla firmy, kde pracoval, konateľ mu oznámil, že vzhľadom na jeho správanie pri poslednom prevoze dostal výpoveď, preto žalovaného ústne a výslovne upozornil, aby si vyzdvihol veci, zaplatil dlžné veci a od nasledujúceho dňa sa už v práci neukazoval. Zdôraznil, že nikto ho zo spoločnosti žalobcu nevolal ani inak neinformoval o tom, že si má odpykať výpovednú lehotu a nebol informovaný o konkrétnych pracovných úlohách, ktoré mal vo výpovednej dobe vykonávať, preto žalovaný nemohol výpovednú dobu dodržať. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
3. Súd prejednal pracovnoprávny spor s nariadením pojednávania podľa ust. § 322 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) na pojednávaní dňa 13.06.2024 v neprítomnosti procesných strán podľa ust. § 180 CSP, nakoľko tak žalobca ako aj právny zástupca žalovaného mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne vykázané a žiadna z procesných strán svoju neúčasť na pojednávaní vopred neospravedlnila, súd vykonal dokazovanie žalobcom predloženými listinnými dôkazmi v rozsahu relevantnom pre právne posúdenie sporu a zistil nasledovný skutkový stav:
4. Žalobca ako zamestnávateľ dňa 25.06.2020 uzatvoril so žalovaným ako zamestnancom pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi stranami pracovný pomer na dobu neurčitú s dojednaným dňom nástupu zamestnanca do práce 03.08.2020 s tým, že žalovaný bude pre žalobcu vykonávať prácu vodiča medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy skupiny C+E a žalobca sa zaviazal poskytovať žalovanému za vykonanú prácu mesačnú fixnú mzdu v sume 696,- €. Podľa čl. VIII. bod 2. pracovnej zmluvy, zamestnanec a zamestnávateľ sa v súlade s ustanovením § 62 ods. 8 Zákonníka práce dohodli, že ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu v sume podľa stanovenej ustanovením § 62 ods. 8 Zákonníka práce. Zamestnanec súhlasí s tým, aby v takomto prípade zamestnávateľ zamestnancovi túto sumu jednostranne zrazil zo mzdy, ktorú by bol inak povinný zamestnancovi vyplatiť. Zmluvné strany týmto výslovne písomne deklarujú, že dojednanie podľa predchádzajúcej vety sa považuje za dohodu o zrážkach zo mzdy podľa ust. § 131 ods. 3 Zákonníka práce.
5. Na základe Dohody o peňažnej náhrade za nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej doby zo dňa 25.06.2020, zamestnanec (žalovaný) a zamestnávateľ (žalobca) sa dohodli, že ak zamestnanec nezotrvá vo výpovednej dobe podľa § 62 Zákonníka práce, zamestnanec súhlasí, že zamestnávateľovi zaplatí peňažnú náhradu podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej doby.
6. Listom zo dňa 05.01.2021 žalobca dal žalovanému výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu, že odo dňa 28.10.2020, kedy žalovaný bez riadneho ospravedlnenia nenastúpil do práce, je neprítomný na pracovisku a doposiaľ svoju absenciu na pracovisku nijako neospravedlnil a táto neospravedlnená absencia trvá nepretržite už 45 pracovných dní, preto žalobca vyhodnotil stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalovaným ako závažný a sú dané dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorý sa skončí uplynutím jednomesačnej výpovednej doby dňa 28.02.2021. Žalobca zároveň vyzval žalovaného, aby sa dostavil do práce za účelom plnenia
pracovných úloh a to až do riadneho uplynutia výpovednej doby a tiež ho upozornil na svoje právo na peňažnú náhradu, pokiaľ žalovaný nezotrvá počas plynutia výpovednej doby v práci, t. j. v prípade jeho ďalšej neospravedlnenej absencie počas výpovednej doby.
7. V súdnom konaní bola nespornou skutočnosť, že žalobca skončil pracovný pomer so žalovaným platne, keďže žalovaný platnosť výpovede zo dňa 05.01.2021 súdne nenapadol. Žalovaný má vykázané doručenie výpovede z pracovného pomeru fikciou doručenia dňom 27.01.2021, kedy sa vrátila poštová zásielka žalobcovi ako neprevzatá v odbernej lehote.
8. Podľa výplatného lístku za mesiac október 2020, priemerný hrubý hodinový zárobok žalovaného činil 4,0418 €/hod., žalovaný odpracoval v uvedenom mesiaci 56 hodín a dosiahol hrubú mzdu v sume 221,46 €.
9. Podľa § 62 ods. 7, 8 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom od 01.01.2021 do 28.02.2021 (ďalej len „Zákonník práce“), výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná.
10. V posudzovanom spore žalovaný nenamietol žalobcom tvrdenú skutočnosť, že odo dňa 28.10.2020 bez ospravedlnenia nenastúpil do práce a bol nepretržite neprítomný na pracovisku až do skončenia pracovného pomeru a svoju absenciu doposiaľ nijako neospravedlnil; naopak sám žalovaný výslovne potvrdil fakt, že pracovné povinnosti a úlohy podľa pracovnej zmluvy si plnil riadne iba do októbra 2020, hoci protichodne k tomuto svojmu tvrdeniu v jednom dychu nelogicky uviedol, že pracovné povinnosti spočívajúce vo vedení nákladného auta si plnil aj vo februári 2020 (správne má byť 2021, lebo pracovný pomer strán vznikol až 25.06.2020). Vzhľadom na uvedené súd považoval za nespornú skutočnosť, že počas výpovednej doby, ktorá plynula nepochybne od 01.02.2021 do 28.02.2021, keďže doručenie výpovede má žalovaný vykázané fikciou doručenia dňom 27.01.2021, nezotrval u zamestnávateľa (žalobcu), pričom žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že si plnil pracovné povinnosti tým, že vykonával svoju hlavnú pracovnú náplň spočívajúcu vo vedení motorového vozidla za účelom prepravy tovaru aj v mesiaci, kedy mu plynula výpovedná doba. Navyše jeho tvrdenie o plnení si pracovných úloh v mesiaci február 2021 vyznieva nehodnoverne a nelogicky, keď sám zhodne s tvrdením žalobcu uviedol, že pracovné povinnosti si plnil riadne iba do októbra 2020.
11. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal ani svoje tvrdenie, že konateľ žalobcu ho výslovne upozornil, aby sa odo dňa nasledujúceho po výpovedi z pracovného pomeru už v práci neukazoval a v tomto ohľade neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by mal preukazovať ústny pokyn zamestnávateľa, aby sa žalovaný na pracovisko napriek plynutiu výpovednej doby viac nedostavil. Odhliadnuc od neunesenia dôkazného bremena žalovaným, vyznieva vysoko nepravdepodobne, že by žalobca nevyžadoval od žalovaného zotrvať u neho počas plynutia výpovednej doby, keď dodržanie tejto povinnosti zamestnanca si výslovne vymienil v pracovnej zmluve, v dohode o peňažnej náhrade za nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej doby zo dňa 25.06.2020 a napokon i vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 05.01.2021. Súd preto považoval za neopodstatnenú tiež námietku žalovaného týkajúcu sa nemožnosti dodržania výpovednej doby z dôvodu jeho neinformovania o konkrétnych pracovných úlohách, ktoré by mal v priebehu plynutia výpovednej doby vykonávať, nakoľko ak žalobca na svoje právo na peňažnú náhradu, pokiaľ žalovaný nezotrvá v práci počas plynutia výpovednej doby, upozornil žalovaného explicitne a dôrazne priamo vo výpovedi zo dňa 05.01.2021, je zrejmé, že ak by sa žalovaný na pracovisko v zmysle výzvy obsiahnutej vo výpovedi dostavil, žalobca by bol pripravený prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy.
12. Na základe zistených skutočností, keď žalovaný od 28.10.2020 sa bez ospravedlnenia nedostavil na pracovisko a neplnil si svoje pracovné povinnosti až do skončenia pracovného pomeru, je zrejmé, že počas plynutia výpovednej doby u žalobcu nezotrval, pričom k údajnej preprave tovaru vo februári 2021 žalovaný nenavrhol vykonať žiadny dôkaz a svoje tvrdenie nijako nepreukázal, a tak naplnil jednu z dvoch kumulatívnych hypotéz ustanovenia § 62 ods. 8 Zákonníka práce pre vznik práva
zamestnávateľa na peňažnú náhradu. Medzi procesnými stranami nebolo sporné, že na peňažnej náhrade sa dohodli v pracovnej zmluve (čl. VIII bod 2.) a túto dohodu uzatvorili v písomnej forme aj osobitne ako „Dohodu o peňažnej náhrade za nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej doby“, čím mal súd preukázanú aj druhú zákonnú podmienku vzniku žalobcom uplatneného peňažného nároku.
13. Námietku žalovaného, ktorou spochybňoval spôsob doručovania písomností z hľadiska jeho bydliska uvedeného v pracovnej zmluve (Srbská republika), súd vyhodnotil ako právne irelevantnú, nakoľko žalobca doručoval výpoveď žalovanému na adresu jeho prechodného pobytu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, pričom zásielka sa vrátila žalobcovi nie z dôvodu neznámeho pobytu žalovaného, ale pre neprevzatie zásielky v odbernej lehote, preto je evidentné, že napriek nedoručovaniu výpovede na adresu označenú v pracovnej zmluve, žalobca doručoval výpoveď na oficiálnu adresu prechodného pobytu žalovaného, ktorý má vykázané doručenie výpovede zákonnou fikciou doručenia a v súvislosti s platnosťou výpovede z dôvodu jej nedoručenia žalovanému tento súdne konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neinicioval. Pokiaľ ide o doručenie žaloby, je bezpredmetným dátum jej doručenia žalovanému, nakoľko bez ohľadu na jeho skutočné bydlisko sa o žalobe dozvedel, keďže v konaní prostriedky procesnej obrany uplatnil.
14. Výška uplatnenej peňažnej náhrady zostala medzi procesnými stranami nesporná, preto súd konštatuje správnosť vyčísleného peňažného nároku v sume 702,98 € v súlade s ust. 62 ods. 8 v spojení s § 134 Zákonníka práce, ktorá zodpovedá súčinu priemerného mesačného zárobku žalovaného a dĺžke výpovednej doby.
15. Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na peňažnú náhradu je právne dôvodný, riadne preukázaný a uplatnený v správnej výške, preto žalobe ako vecne dôvodnej vyhovel tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
16. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe pomeru úspechu sporových strán tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.