Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23C-179-2016.pdf
PDF · 117.14 KB
Case nature
Area
Subarea
23C/179/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátkou JUDr. Barbora Korenecová, so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, adresa pre doručovanie: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému J. K., V.. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX J. XXX, štátny občan SR, o zaplatenie sumy 2.720,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 20.06.2016 podanou prostredníctvom právneho zástupcu, ktorá bola doručená súdu dňa 20.06.2016, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.720,-Eur spolu s 5 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.720,-Eur od 12.06.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 07.04.2010 uzavrel so žalovaným Zmluvu o úvere č.603700434 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.700,-Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 1.020,-Eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi sumu vo výške 2.720,-Eur v 3-och mesačných splátkach po 544,-Eur, počnúc dňom 04.08.2010. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil svoj záväzok riadne a včas, stratil výhodu splátok a dňa 12.06.2011 sa stal splatný celý dlh. Žalobca podal na žalovaného trestné oznámenie. Okresný súd Žiar nad Hronom trestným rozkazom č.k. 2T 218/2011 zo dňa 20.12.2011 uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19.01.2012. K žalobe žalobca pripojil kópiu trestného rozkazu, výpis z obchodného registra a zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
2. Súd dňa 18.08.2016 doručil žalovanému žalobu s prílohami a výzvou podľa § 167 ods. 2 zákona č.160/2015 Z.z. z 21.mája 2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), aby sa žalovaný k doručenej žalobe písomne vyjadril. Súd žalovaného zároveň poučil o jeho procesných právach a povinnostiach uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný sa k doručenej žalobe nevyjadril.
3. Na prejednanie žaloby súd nariadil pojednávanie na deň 30.11.2016, na ktoré sa strany sporu nedostavili, hoci doručenie predvolania na pojednávanie mali riadne vykázané. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 25.11.2016 svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd vo veci rozhodol v jeho
neprítomnosti na základe predložených dôkazov. Žalovaný svoju neúčasť neospravedlnil ani nepožiadal o odročenie pojednávania. V súlade s ust. § 180 CSP súd rozhodol o pojednávaní v neprítomností strán sporu, podanú žalobu na nariadenom termíne pojednávania prejednal a vo veci rozhodol v súlade s ust. § 151 ods. 1 CSP na základe nesporných skutkových tvrdení a listinných dôkazov založených v súdnom spise.
4. Súd vykonal vo veci dokazovanie a po oboznámení sa s obsahom žaloby, zmluvou o úvere, všeobecnými obchodným podmienkami, trestným rozkazom a pripojeným trestným spisom tunajšieho súdu č.k. 2T/218/2011 a zistil tento skutkový a právny stav.
5. Z predložených a vykonaných dôkazov súd zistil, že dňa 07.07.2010 (nie 07.04.2010 ako to v žalobe uvádza žalobca) uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o úvere č.603700434. Na základe tejto zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému hotovostný úver vo výške istiny 1.700,-Eur za poplatok vo výške 1.020,-Eur. Prevzatie hotovosti pri podpise zmluvy žalovaný potvrdil podpisom osobitného vyhlásenia v uzavretej zmluve o úvere. Žalovaný sa v zmysle zmluvy o úvere zaviazal zaplatiť žalobcovi celkovú sumu 2.720,-Eur v 5-tich (nie v 3-och ako to v žalobe uvádza žalobca) mesačných splátkach po 544,- Eur, počnúc dňom 04.08.2010. Z pripojeného súdneho spisu tunajšieho súdu č.k. 2T/218/2011 súd zistil, že žalobca podal dňa 16.08.2011 voči žalovanému oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu, na základe ktorého bola voči žalovanému po ukončení vyšetrovania vznesená obžaloba pre podozrenie zo spáchania prečinu úverového podvodu. Trestným rozkazom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 2T/218/11 zo dňa 20.12.2011 bol žalovaný uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal súd žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19.01.2012. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že žalovaný čerpal úver vo výške istiny 1.700,-Eur, pričom žalobcovi neuhradil žiadnu sumu, čo vyplýva zo skutkového tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel, preto ho súd podľa § 151 ods. 1 CSP považoval za nesporné. Žalovaný tvrdenie žalobcu o výške čerpaného úveru, ani tvrdenie o neuhradení žiadnej sumy v priebehu konania nespochybnil.
6. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
7. Súd má za to, že právny vzťah medzi stranami sporu, založený uzavretou zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), je spotrebiteľským vzťahom, preto je ho potrebné posúdiť aj podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách a zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), a to s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere. Spotrebiteľské zmluvy, i keď sú upravené v Občianskom zákonníku, totiž nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len výlučne na občianskoprávne vzťahy, ale príslušné ustanovenia je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to bez ohľadu na to, či je uzavretá zmluva ako zmluvný typ upravená v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku. Súd na právny vzťah aplikoval aj zákon č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
8. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:
Podľa § 497 ObchZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 40a OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda
účastníkov ( § 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Podľa § 49a OZ, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 6 OZ, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.
Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Podľa § 106 ods. 1, 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a), b) ZoSÚ, spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania; veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
Podľa § 5b zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
9. Súd má za to, že právny vzťah medzi stranami sporu, založený uzavretou zmluvou o úvere, je spotrebiteľským vzťahom. Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalobca pri uzavretí zmluvy konal ako dodávateľ v rámci svojho predmetu podnikania. Žalovaný uzavrel zmluvu ako fyzická osoba. Uzavretá zmluva o úvere je podľa svojho obsahu tzv. typovou formulárovou zmluvou, nakoľko jej znenie bolo predtlačené na formulári, do ktorého strany sporu len vpísali chýbajúce údaje. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol obsah zmluvy nijako ovplyvniť. Formulárové zmluvy žalobca opakovane používal pri poskytovaní úverov. Zmluva obsahovala aj prehlásenie, na aký účel sa úver poskytuje. V predmetnej zmluve bola zaškrtnutá kolónka „zamestnanie“, ktoré bolo preškrtnuté a vyznačená možnosť „povolanie“. Pokiaľ ide o vyhlásenie na aký účel sa úver poskytuje, zmluva obsahuje len 4 políčka - 1. na výkon zamestnania, 2. na výkon povolania, 3. na výkon podnikania alebo 4. na iný účel. Z rozhodovacej praxe je súdu známe, že praktiky žalobcu pri uzatváraní formulárových zmlúv sa stali predmetom preskúmavania súdov i správnych orgánov, napr. Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI). Rozhodnutím Ústredného inšpektorátu SOI zo dňa 27.05.2013, číslo SK/0755/99/2012, SK/0756/99/2012 mu bola uložená pokuta pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík v súvislosti so zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho presvedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa. V rozhodnutí sa poukazuje na neexistenciu možnosti pre spotrebiteľa vyznačiť svoju požiadavku poskytnúť spotrebiteľský úver. Absencia tejto možnosti poukazuje sama o sebe na snahu veriteľa neposkytnúť spotrebiteľské úvery a priori, s cieľom obísť ustanovenia zákonov na ochranu práv spotrebiteľov, najmä aplikáciu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Toto tvrdenie oprel správny orgán o vyjadrenie Národnej banky Slovenska zo dňa 06.05.2013, z ktorého vyplýva, že posledný poskytnutý spotrebiteľský úver touto spoločnosťou bol v roku 2008. Krajský súd v Prešove rozhodnutím z 26.05.2011, sp. zn. 6Co/84/2011 vyslovil, že konanie, ktorým sa presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto
konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi. Pri uzatváraní zmlúv bola bežnou praxou žalobcu snaha označiť dlžníka ako podnikateľský subjekt, a ak to nebolo možné (ak dlžník nemá žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania. Žalovaný ako spotrebiteľ absolútne nemal a nemohol mať vedomosť, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a má spôsobiť. Z vykonaného dokazovania nemá súd za preukázané, že by žalovaný čerpal úver na účely výkonu zamestnania, resp. povolania. Žalobca pri uzavretí zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď vôbec nezisťoval aké povolanie by mal žalovaný vykonávať, a či vôbec má uzavretie zmluvy nejaký súvis s jeho povolaním. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, prípadne povolania ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, v tomto prípade žalobcu (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 23.02.2010, č.k.10CoE/5/2010-46 alebo rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25.06.2015, č.k.16Co/1404/2014). Zo strany žalobcu išlo o nekalú obchodnú praktiku, keď chcel úverovú zmluvu vylúčiť z režimu ochrany spotrebiteľa. Vo vyhlásení určil na výber účelu úveru až 3 varianty zárobkovej činnosti (zamestnanie, podnikanie, povolanie) a následne iný účel. Bežný spotrebiteľ ako slabšia strana zmluvy, zväčša nevie na čo sú žalobcovi také údaje (resp. aké následky má takto označený účel úveru), nevie čo sa rozumie spotrebiteľským úverom. V dôsledku nekalých obchodných praktík žalobcu pri určovaní účelu úveru, súd uzavrel, že úver je potrebné považovať za spotrebiteľský. „Zaškrtnutie“ možnosti spôsobu použitia úveru samo osebe neumožňuje vyvodiť záver, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu. Naviac, v uzavretej zmluve je žalovaný označený menom, priezviskom, rodným číslom, bydliskom a číslom občianskeho preukazu, a teda z uvedených údajov nevyplýva, že by žalovaný ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania alebo zamestnania. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu uzavretej zmluvy, postavenia účastníkov zmluvy, dospel k záveru, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné považovať za spotrebiteľský.
10. Nakoľko žalobca v podanej žalobe svoj nárok vymedzil len skutkovo ako nárok na zaplatenie žalovanej sumy, pričom ho právne nekvalifikoval, teda neuviedol, či sa žalobou domáha voči žalovanému zaplatenia náhrady škody alebo sa domáha zaplatenia plnenia zo zmluvy, posudzoval súd oba nároky.
11. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby sa súd najskôr s poukazom na ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa zaoberal otázkou premlčania uplatnených nárokov a dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok na zaplatenie, či už z titulu náhrady škody alebo z titulu plnenia zo zmluvy, je premlčaný, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Pri posudzovaní premlčania aplikoval súd na daný spotrebiteľský právny vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka v súlade s rozhodovacou praxou NS SR (napr. rozsudky NS SR, č.k. 3 MCdo 14/2014 a 3 M Cdo 12/2014).
12. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal. Z ustálenej judikatúry (R 22/1979, R 27/1977) výrok rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin, nerieši rozsah a výšku škody ani vtedy, ak je odškodniteľná ujma pojmovým znakom trestného činu. Súd nie je viazaný výškou škody uvedenou v rozhodnutí súdu, ktorý rozhodoval o spáchaní trestného činu, a to ani vtedy, ak výška škody je uvedená vo výroku odsudzujúceho rozsudku ako skutková veta o vine. Len keby súd v trestnom konaní rozhodol o nároku na náhradu škody (alebo o jeho časti), nebol by súd v občianskom súdnom konaní oprávnený túto časť nároku s poukazom na ust. § 230 CSP znovu prejednať z dôvodu založenia prekážky „res iudicatae“ rozhodnutím v trestnom konaní. Z pripojeného trestného rozkazu je však zrejmé, že o nároku na náhradu škody, ani jej časti v trestnom konaní rozhodnuté nebolo.
13. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že trestný rozkaz č.k. 2T/218/11 zo dňa 20.12.2011 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 19.01.2012. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody aplikoval súd s poukazom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu a ust. § 52 ods.2 OZ na skutkový stav ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna (v ods. 1) a objektívna (v ods. 2). Začiatok subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a
ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé, avšak len do tej miery, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej, ktorú nemožno prekročiť. Žalovaný škodu spôsobil úmyselným trestným činom, vzhľadom na čo je dĺžka objektívnej premlčacej doby v danom prípade 10 rokov (§ 106 ods. 2 OZ) a plynie odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, t.j. od spáchania trestného činu. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná (§ 106 ods. 1 OZ) a plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobca nárok na náhradu škody uplatnil v trestnom konaní, vzhľadom na čo premlčacia doba podľa § 112 OZ počas trestného konania spočívala. Trestné konanie bolo v danom prípade právoplatne skončené 19.01.2012. Žalobca podal žalobu dňa 20.06.2016, t.j. až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, vzhľadom na čo je zrejmé, že nárok na náhradu škody je premlčaný. Keďže žalobca podal žalobu viac ako 4 roky po právoplatnom skončení trestného konania, nebolo potrebné zaoberať sa a ani zohľadňovať spočívanie premlčacej doby počas trestného konania, t.j. zohľadňovať dĺžku spočívania subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula od jej začiatku do uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní, nakoľko je zrejmé, že celá subjektívna premlčacia doba uplynula aj po ukončení trestného konania. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že uplatnený nárok z titulu náhrady škody je premlčaný: Preto nie je potrebné zaoberať sa podrobne zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, ktorými sú protiprávny úkon žalovaného, vznik a výška škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinením žalovaného.
14. Hoci žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere konal podvodne a dopustil sa spáchania prečinu úverového podvodu, súd ma za to, že uzavretá zmluva o úvere je platná. Právnym dôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle (§ 49a OZ) je len jeho relatívna neplatnosť (§ 40a OZ). Relatívne neplatný právny úkon vyvoláva všetky účinky ako platný právna úkon, avšak tieto účinky pôsobia len do okamihu dovolania sa jeho relatívnej neplatnosti. Z vykonaného dokazovania má súd preukázané, že žalobca sa relatívnej neplatnosti uzavretej zmluvy v premlčacej dobe nedovolal, a ani takúto skutočnosť netvrdil, v dôsledku čoho nastala jeho definitívna platnosť. Podľa § 49a OZ, ktoré je aplikovateľné tak na občianskoprávne ako aj na obchodné vzťahy, omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Podľa konštantnej rozhodovacej praxe (napr. rozsudok NS ČR 21 Cdo 826/2005 publikovaný pod číslom R 36/2008 alebo 31 Cdo 3620/2010 publikovaný pod číslom R 70/2011) podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy pri jej uzavretí nie je dôvodom jej absolútnej neplatnosti pre nedostatok vážnej vôle podľa § 37 alebo z dôvodu rozporu so zákonom podľa § 39 OZ, ale len dôvodom relatívnej neplatnosti podľa § 49a OZ. Skutočná vôľa podvodne konajúceho účastníka zmluvy predstavuje len pohnútku, prípadne vnútornú výhradu, ktoré neboli prejavené navonok, čím druhému účastníkovi nemohli byť známe. Zmluva uzatvorená v dôsledku trestného činu jedného z účastníkov je len relatívne neplatná, čo znamená, že je platná až do doby, pokiaľ sa jej neplatnosti nedovolá druhý účastník. Pokiaľ druhému účastníkovi zmluvy uplynie premlčacia doba na dovolanie sa relatívnej neplatnosti, stáva sa zmluva (právny úkon) definitívne platná. Z platnej zmluvy sa môže veriteľ domáhať svojich vzniknutých nárokov z titulu plnenia.
15. Pri posudzovaní nároku na zaplatenie z titulu plnenia zo zmluvy súd rovnako dospel k záveru, že aj tento nárok žalobcu je premlčaný. Dĺžka premlčacej doby podľa § 101 OZ je v občianskoprávnych vzťahoch, vrátane spotrebiteľských, 3 roky. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že úver bol žalovanému poskytnutý dňa 07.07.2010. Splatnosť úveru bola dohodnutá v 5-tich mesačných splátkach po 544,-Eur, počnúc 04.08.2010. Z uvedeného je zrejmé, že posledná splátka mala byť splatná najneskôr 04.12.2010 a k jej premlčaniu došlo najneskôr dňa 05.12.2013. Žaloba bola podaná na súd dňa 20.06.2016, to znamená po uplynutí premlčacej doby. Tvrdenie žalobcu o strate výhod splátok a zosplatnení úveru k 12.06.2011 nemal súd za preukázané, nakoľko toto tvrdenie žalobcu odporuje vykonanému dokazovaniu. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že posledná 5. splátka úveru mala byť splatná dňa 04.12.2010. K jej zosplatneniu preto nemohlo dôjsť až 12.06.2011, ako to v žalobe uvádza žalobca. Aj keby súd zohľadnil pri posudzovaní premlčania spočívanie premlčacej doby počas trestného konania, t.j. od podania trestného oznámenia s uplatnením výšky škody do jeho právoplatného skončenia dňa 19.01.2012 a plynutie premlčacej doby počítal až od tohto dňa, je zrejmé, že aj tak je nárok na plnenie zo zmluvy premlčaný, nakoľko k podaniu žaloby došlo viac ako 4 roky po právoplatnom ukončení trestného konania.
16. Len pre úplnosť vo vzťahu k uplatňovanej výške plnenia súd uvádza, že žalobca tvrdenú výšku nároku nepreukázal. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy, súd podrobil uzavretú zmluvu o úvere prieskumu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 11.06.2010 a zistil, že zmluva neobsahuje viacero podstatných náležitostí
vyžadovaných ustanovením § 9 ods. 2 citovaného zákona. Uzavretá zmluva konkrétne neobsahovala náležitosti podľa písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, písm. y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na uvedené sa poskytnutý spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov. S poukazom na túto skutočnosť (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), mohla skutočnosť, že žalovaný úver žalobcovi nesplatil, založiť len nárok zaplatenie sumy maximálne vo výške poskytnutého finančného plnenia. K rovnakému záveru o premlčaní uplatneného nároku by však súd dospel aj v prípade, že by pri posudzovaní premlčania aplikoval ustanovenia obchodného práva.
17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, vzniklo mu tak právo na náhradu trov konania. Žalovaný si však náhradu trov konania neuplatnil, keďže mu žiadne trovy počas konania nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).