Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/75/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu zo dňa 27. 01. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 12. 2014 č. k. 7C/217/2012-56, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 331,92 eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod číslom EX 1896/2003, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, teda do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora. Tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu mal byť v rozpore s ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 09. 2005, resp. v rozpore s ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 12. 2006.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 3 ods. 1, písm. d/ , ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 31. 12. 2012 ako i ust. § 44 ods. 1, 2, 8, 9, § 46 ods. 1, 2 , § 47, § 238 ods. 1, 2, § 240 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok").

3. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/403/2003 exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára na vykonanie exekúcie. Dňa 22. 11. 2010 doručil oprávnený súdu prvej inštancie návrh na zmenu exekútora. Súd prvej inštancie vyzval pôvodného exekútora ako i žalobcu - oprávneného dňa 21. 12. 2010, aby sa k návrhu vyjadrili z dôvodu, že návrh na zmenu exekútora sa spravuje Exekučným poriadkom účinným do 31. 08. 2003. Oprávnený doručil súdu vyjadrenie zo dňa 23. 02. 2011. Súdny exekútor JUDr. Pekár doručil súdu dňa 19. 04. 2011 vyjadrenie, v ktorom súhlasil so zmenou exekútora a zároveň zaslal i rozpis vzniknutých trov exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 20. 05. 2011 vyhovel

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Uznesenie sa však nepodarilo doručiť povinnému a po aktuálnom mieste jeho pobytu exekučný súd vykonáva šetrenie.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe i vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že Okresnému súdu Nové Zámky bol dňa 22. 11. 2010 doručený návrh žalobcu, v procesnom postavení oprávneného, na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Predmetné exekučné konanie začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi ešte pred 01. 09.2005. S poukazom na ust. § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01. 09. 2005, konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005. Právna úprava obsiahnutá v § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 neurčovala lehotu, v ktorej je exekučný súd povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. K určeniu lehoty na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora došlo až s účinnosťou od 01. 09. 2005, pričom táto zmenená úprava nedopadá na konania začaté pred 01. 09. 2005. Tieto konania sa s poukazom na ust. § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005. Úprava obsiahnutá v ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, účinného od 01. 12. 2006 sa nevzťahuje na konania, ktoré začali pred 01. 12. 2006, ako to vplýva z ustanovenia § 240 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.

6. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal ani nesprávny úradný postup exekučného súdu, ani vznik skutočnej škody zmenšením svojho majetku o tvrdených, ale nepreukázaných 175,- eur a nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú určené kumulatívne, nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na uvedené súd návrh žalobcu v časti náhrady materiálnej škody zamietol.

7. Prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca svoj návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k zmene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ žalobca v danom prípade tvrdí, že zmenu exekútora navrhol v exekučnom konaní, v ktorom bolo vydané poverenie vyše sedem rokov pred doručením návrhu na zmenu exekútora, doba, ktorá uplynula od doručenia uvedeného návrhu na zmenu súdneho exekútora do vydania uznesenia o zmene súdneho exekútora nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, ani ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.

7. S poukazom na uvedené závery súdu a ich vzájomné súvislosti, žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Súd preto nepovažoval na hospodárne vykonať vo veci dôkaz oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktoré Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu, doručil žalobca dňa 30. 05. 2012. Súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP (účinného do 30. 06. 2016) a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní nevyčíslil a ani zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy konania vznikli.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvej inštancie vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

11. Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

12. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že "dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote".

13. Žalobca uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru žalobcu ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

14. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozsudku tvrdil, že žalobca nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady žalobca vynaložil v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Žalobca požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte dňa 01. 03. 2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú žalobca nemohol ovplyvniť a vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Žalobca bol toho názoru, že v konaní boli preukázané

všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.

15. K návrhu na prerušenie konania žalobca uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho tvrdenia žalobca poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn. 9Co/174/2014).

16. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

19. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len "CSP"), viazaný rozsahom odvolaní žalobcu, odvolacími dôvodmi ako i zisteným skutkovým stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 a po zistení, že odvolanie žalobcu je prípustné, bolo podané oprávneným subjektom v zákonom stanovenej lehote, spĺňa zákonom stanovené náležitosti a obsahuje zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. § 355 ods. 1, 2, § 359, § 362 ods. 1, § 363, § 365 ods. 1 s použitím ust. § 470 ods. 1, 2 , prejednal podané odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 385 ods. 1, § 392 , ktorý verejne vyhlásil, a to pri dodržaní ust. § 219 ods. 3 . Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku zo dňa 16. 12. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 potvrdil, nakoľko súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a správne rozhodol.

20. Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

21. Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený , a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zataveniu exekúcie. Podľa § 238 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa v spojených veciach, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

22. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, odvolacími

dôvodmi (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania) a súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 vymedzuje prípady, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom odvolacími dôvodmi je odvolací súd viazaný vždy s tým, že na vady konania pred súdom prvej inštancie týkajúce sa procesných podmienok, odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvej inštancie síce vyskytli vady, ale tieto sa netýkajú procesných podmienok, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom smere, že žalobca v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2, 3 sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a zároveň sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.

24. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 331,92 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/403/2003. Majetková škoda 175,- eur podľa tvrdenia žalobcu predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali podľa žalobcu zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s vodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Žalobca v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučné konanie v predmetnej veci, t. j. vo veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/403/2003 sa začalo dňa 11. 06. 2003 podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, kedy ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov platnom v tom čase neupravovalo lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Lehota 30 dní na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora bola zavedená do ust. § 44 ods. 7 vyššie citovaného zákona až od 01. 09. 2005, pričom v zmysle ust. § 238 ods. 1 tohto zákona sa konania začaté pred 1. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 vyššie citovaného zákona sa však netýkalo ust. § 44 tohto zákona, v ktorom bola okrem iného upravená i možnosť oprávneného podať návrh na zmenu súdneho exekútora. Uvedené znamená, že zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov platom pred 01. 09. 2005 neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia tohto návrhu. Lehota na vydanie rozhodnutia súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda do 31. 08. 2005 nebola zákonom stanovená v konaniach, ktoré sa začali do 01. 09. 2005 a bolo potom potrebné posúdiť, či exekučný súd nekonal o podanom návrhu zo dňa 18. 11. 2010, ktorý mu bol doručený dňa 22. 11. 2010 neprimerane dlho a či rozhodol v primeranej lehote.

25. Je nepochybné, že exekučný súd rozhodol o podanom návrhu dňa 20. 05. 2011, ale z tejto skutočnosti ešte nemožno vyvodiť vznik škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu súdu o zmene súdneho exekútora predchádzalo zaslanie návrhu oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 pôvodnému súdnemu exekútorovi s výzvou, aby sa k návrhu vyjadril a vyčíslil trovy exekúcie. V podaní zo dňa 15. 04. 2011 pôvodný súdy exekútor s návrhom oprávneného na zmenu súdneho exekútora súhlasil a zároveň špecifikoval trovy exekúcie, ktoré mu vznikli jej vykonávaním a zaslal exekútorský spis, ktorý bol súdu doručený 19. 04. 2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 20. 05. 2011, ktoré vydal vyšší súdny úradník, návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd od podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (22. 11. 2010) až do rozhodnutia o ňom nebol nečinný, ale vykonával potrebné úkony v záujme toho, aby mohol o podanom návrhu rozhodnúť.

26. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú žalobcom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko žalobca vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobcom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/403/2003, v ktorom sa nachádza len jedna žiadosť oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 o vydanie rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu exekútora, a jej doplnenie zo dňa 23. 02. 2011, v ktorom na výzvu súdu zdôvodnil svoj návrh na zmenu exekútora, čo znamená, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na konštatovanie súdu prvého stupňa, že na to, aby exekučný súd mohol rozhodnúť o podanom návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo potrebné vyzvať pôvodného exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie trov, čo exekučný súd i urobil. V zmysle právnej úpravy, v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy žalobcovi a exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (ktorá ale v tomto prípade nebola ani stanovená) nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty (ak by bola stanovená) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

27. K žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 331,92 eur za 183 dní (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov = 55,32 eur za každý mesiac omeškania žalobcom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré žalobca poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. I v prípade nedodržania zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora (pričom v predmetnej exekučnej veci nebola stanovená žiadna lehota na rozhodnutie) však automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného) ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom

jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/403/2003 bola doručená exekučnému súdu dňa 22. 11. 2010 a súd návrhu vyhovel uznesením zo dňa 20. 05. 2011, čomu predchádzalo podanie adresované pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie sa k návrhu a vyčíslenie trov exekučného konania a na predloženie exekučného spisu, teda v primeranej lehote na rozhodnutie o takomto návrhu, a nebol nečinný viac ako 183 dní, ako to tvrdí žalobca a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu žalobcu, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré žalobca poukazoval. Naviac je potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia a v tomto období žalobcovi ako oprávnenému v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale žalobca nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

28. Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

29. Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä žalobcom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

30. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny predpis nešpecifikuje pojem "odňatie možnosti konať pred súdom", vo všeobecnosti ním treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom v znení platnom a účinnom v čase konania súdu prvej inštancie na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

31. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

32. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v civilnom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu

súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

33. Žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 16. 12. 2014, na ktoré predvolal i právneho zástupcu žalobcu, ktorý mal doručenie predvolania vykázané dňom 28. 11. 2014. Žalobca ani jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvej inštancie konaného dňa 16. 12. 2014 nezúčastnili. Mailové ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu žalobcu zo dňa 15. 12. 2014 (odoslané súdu dňa 15. 12. 2014 ) na pojednávaní konanom dňa 16. 12. 2014 a dôvody v ňom uvedené (iné pojednávania vo veci žalobcu na Okresnom súde Trenčín dňa 16. 12. 2014 a nesúhlas žalobcu so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvej inštancie správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 28. 11. 2014. Žalobca ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred iným súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP, (účinného v čase rozhodovania súdu) t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ právny zástupca žalobcu prevzal právne zastúpenie v rôznych právnych veciach týkajúcich sa žalobcu, ktoré sa vedú na súdoch v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje pochybnosti tvrdenie, že žalobca so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 16. 12. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

34. K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky vedeným pod sp. zn. 9Er/403/2003 zistil, že tvrdenie žalobcu o omeškaní exekučného súdu v trvaní viac ako 183 dní sa nezakladá na pravde a k žalobcom tvrdenému omeškaniu exekučného súdu nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva, že návrh na zmenu exekútora bol súdu dourčený dňa 22. 11. 2010, pričom exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 20. 05. 2011 tak, že návrhu oprávneného vyhovel. Exekučný súd správne aplikoval na uvedenú exekučnú vec znenie Exekučného poriadku v znení do 31. 08. 2005, kedy nebola na rozhodnutie exekučného súdu stanovená žiadna lehota. Naviac, so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu tak, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

35. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol v omeškaní viac ako 183 dní ako to tvrdil právny zástupca žalobcu v podanej žalobe. Zároveň je potrebné uviesť, že v exekučnom spise vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/403/2003 sa nenachádza ani jedna žiadosť o pokračovanie v konaní, resp. sťažnosť na prieťahy v konaní alebo iná urgencia žalobcu a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie žalobcu v podanej žalobe na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že mal náklady na spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, resp. náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.

36. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvej inštancie v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane žalobcu a ani taký nesprávny úradný postup v dôsledku ktorého by žalobcovi vznikla majetková škoda, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky žalobcom tvrdenej škody. Súd prvej inštancie sa v konaní zaoberal i znaleckým posudkom č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody.

37. V ďalšej časti odvolania žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami.

38. Ďalšie námietky žalobcu v podanom odvolaní, považoval odvolací súd za nedôvodné. Je potrebné uviesť, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 s použitím ust. § 396 ods. 1 tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a ktoré vydá súdny úradník.

40. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ust. § 420 - ust. § 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.