Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17C/123/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou HOSŤOVECKOU, v právnej veci žalobkýň: v 1./ rade I. W., rod. Q., nar. XX.X.XXXX, v 2./ rade J. W., nar. X.X.XXXX, v 3./ rade M. W., nar. X.XX.XXXX, všetky žalobkyne trvale bytom XXX XX Y., S.. B. XXX/XX, všetky zastúpené: Advokátska kancelária BÁNOS, s.r.o., so sídlom 924 01 Galanta, Mierové námestie 2, IČO: 47 551 372, proti žalovaným: v 1./ rade V. U., rod. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX Y., Š. XXXX/XX, v 2./ rade C. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX Ž., B. XXX/X, v 3./ rade F. Q., rod. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX Q. Q., P. XX, v 4./ rade J. Y., rod. Q., nar. X.X.XXXX, trvale bytom Ö., XXXX Z., B. XX/X/X, žalovaní v 2./ až 4./ rade zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Ivan Žilík, PhD., s.r.o., so sídlom 971 01 Prievidza, Štefánika 11/1, IČO: 36 869 121, o určenie, že dôvody na vydedenie nie sú dané, takto

rozhodol:

Súd určuje, že dôvody na vydedenie uvedené v Listine o vydedení pod sp. zn. M. XXX/XX, M. XXXXX/ XX spísanej dňa 20.7.2009 vo forme Notárskej zápisnice na Notárskom úrade JUDr. Otta Szaba, nie sú dané.

Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

Súd žalobkyniam náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobkyne sa žalobou doručenou súdu dňa 19.3.2014 domáhali, v zmysle zmeneného žalobného petitu zo dňa 9.4.2015, aby súd určil, že dôvody na vydedenie uvedené v Listine o vydedení pod sp. zn. M. XXX/XX M. XXXXX/XX spísanej dňa XX.X.XXXX vo forme notárskej zápisnice na Notárskom úrade JUDr. Otta Szaba, nie sú dané (pre materiálne náležitosti). Zároveň žiadali, aby súd určuje, že žalobkyne v 1/ - 3/ rade sú dedičkami po poručiteľke J. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX, naposledy bytom Y., V. XXX/X. Svoju žalobu odôvodnili tým, že poručiteľka (stará matka žalobkyne 1/ a prastará matka žalobkýň 2/ a 3/) spísala dňa XX.X.XXXX vo forme notárskej zápisnice, na Notárskom úrade JUDr. Otta Szaba v Galante, Listinu o vydedení. Na základe tejto listiny poručiteľka vydedila žalobkyňu 1/ ako aj žalobkyne 2/ a 3/. Po poručiteľke sa vedie na tunajšom súde dedičské konanie pod spisovou značkou 10D/96/2013 pred súdnym komisárom JUDr. Fedorom Klimom, ktoré bolo prerušené až do právoplatného skončenia tohto konania.

2. K žalobe sa vyjadrili žalovaní tak, že dôvody vydedenia sú dané, žiadali žalobu zamietnuť.

3. Nová právna úprava v ustanovení § 150 zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové

tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 . Keďže žalobca je v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe (resp. navrhnúť vykonať iné dôkazy, ktoré preukážu žalobcom tvrdené skutočnosti). Súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.

4. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24.10.2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strán napr. so stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

5. Súd dáva stranám do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa nimi navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

6. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi /žaloba, vyjadrenie žalovaných, spis tunajšieho súdu pod sp. zn. 10D/96/2013, ako i ostatným obsahom spisu, vyslúchol strany a navrhnutých svedkov/. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

7. Žalobkyne podali žalobu tak, ako je popísaná v bode 1 tohto odôvodnenia.

8. Podľa § 469a ods. 1 písm. a), b), ods. 2 a ods. 3 OZ, účinný k 20.7.2009 (deň spísania Listiny o vydedení), (1) Poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, (2) Pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2. (3) O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

9. Vydedenie je jednostranný právny úkon - prejav vôle poručiteľa, ktorým svojho potomka ako neopomenuteľného dediča vylučuje z dedenia na základe niektorého v § 469a taxatívne uvedeného dôvodu. Neodmysliteľnou obsahovou náležitosťou prejavu poručiteľovej vôle pre prípad jeho smrti, ktorá obsahuje ustanovenie o vydedení, je výslovné uvedenie zákonného dôvodu vydedenia. Ak by závet obsahoval iný dôvod, taký prejav by nemal právne následky. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a jeho potomka. O neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v písmene a) pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potrebnosť pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať na

základe objektívnych okolností prípadu a s prihliadnutím na to, či dedičovo správanie bolo alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Pri náhlej a neočakávanej udalosti, ktorá má nepriaznivé dôsledky pre poručiteľa a dostane ho do stavu núdze (napr. pri živelnej pohrome, ohrození života, zdravia alebo jeho majetku zásahom tretích osôb), sa podľa zásad všeobecnej morálky očakáva predovšetkým pomoc zo strany potomkov. Negatívne správanie potomkov v takýchto situáciách preto možno hodnotiť ako neposkytnutie pomoci poručiteľovi „v iných závažných prípadoch". Posúdenie dôvodnosti vydedenia, ak pôjde o dôvod podľa písmena b), že vydedený trvale neprejavil o poručiteľa skutočný záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, bude vyžadovať náročnejší postup aj s prihliadnutím na to, či je správanie dediča v rozpore s dobrými mravmi, ktoré sa v spoločnosti ustálili. Ak by bol však dôvod vydedenia časovo i vecne konkretizovaný, vydedený potomok by v prípadnom spore (§ 175k ods. 2 OSP) musel vyvracať dôvodnosť tohto vydedenia. Na platné vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku vydedenia prichádza do úvahy len taký zákonný dôvod (§ 469 ods. 1), ktorý existoval už v čase prejavu poručiteľovej vôle o vydedení. To znamená, že prejav o vylúčení dediča možno urobiť len vtedy, keď už dedič spĺňal niektorú zákonnú podmienku na vydedenie. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právneho úkonu, existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Rozširovanie týchto dôvodov nie je prípustné. Súd poznamenáva, že dôvod vydedenia musí byť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému (porovnaj § 37 ods. 1 .

10. O neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým svojho potomka ako neopomenuteľného dediča vylučuje z dedenia, a tým mu odníma dedičské právo, ktoré by mu inak podľa zákona patrilo. Aby bolo vydedenie platné, musí spĺňať určité formálne a materiálne náležitosti. Vydedenie sa musí stať spísaním listiny o vydedení, ktorú môže poručiteľ napísať vlastnou rukou, alebo ju zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov, alebo vo forme notárskej zápisnice. Musí v nej byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bola podpísaná. Materiálnou náležitosťou vydedenia je výslovné uvedenie konkrétneho dôvodu vydedenia, uvedeného v zákone (§ 469a , v listine o vydedení. Bez splnenia týchto formálnych, ako i materiálnych náležitostí je vydedenie neplatné. Ak by listina o vydedení obsahovala iný dôvod vydedenia, než je uvedený v § 469a OZ, takýto prejav poručiteľa by nemal právne následky ním sledované a vydedenie by bolo neplatné. Platne vydediť viacerých potomkov nemožno spoločnou listinou o vydedení. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 173/1996).

11. Z výsluchu žalobkyne 1/ súd zistil, že sa s poručiteľkou stretávala pravidelne, hoci po narodení dieťaťa tieto stretnutia neboli už tak časté ako pred uzatvorením manželstva. Od roku 1992, po nástupe do zamestnania, sa stretávali raz za mesiac. Naposledy sa stretli v roku 2008 na jeseň, keď jej žalobkyňa bola oznámiť, že zomrel jej otec (syn poručiteľky). Od tohto okamihu poručiteľka viac odmietala komunikovať so žalobkyňou 1/, keď k nej prišla, neotvorila jej dvere, keď ju stretla v meste a pozdravila ju, neodzdravila, ani sa neporozprávali. Poručiteľka vážnejšie ochorela v r. 2010 - 2011 (súd kladie dôraz na to, že listina o vydedení bola spísaná 20.7.2009!), až vtedy potrebovala pomoc tretej osoby, žalobkyňa 1/ jej ju však neposkytovala práve z dôvodu nezáujmu poručiteľky. Na poručiteľkinom pohrebe nebola, o jej smrti sa dozvedela len zo smútočného oznámenia vyveseného pri kostole v Galante. K otvoreným slovným ani fyzickým konfliktom medzi žalobkyňou 1/ a poručiteľkou nikdy nedošlo. Žalobkyňa 1/, ako aj žalobkyne 2/ a 3/, sa zúčastňovali osláv poručiteľky, pozýval ich na ne však otec žalobkyne 1/. Naposledy sa takejto oslavy zúčastnili žalobkyne 2/ a 3/ v r. 2001, keď poručiteľka oslavovala 80 rokov (t. j. za života otca žalobkyne 1/ - syna poručiteľky). Žalobkyni 1/ to nedovolili pracovné povinnosti. Na oslavu 90-tych narodením poručiteľky (v roku 2011) však už žalobkyne pozvané neboli. Žalobkyňa 1/ uviedla, že poručiteľka ju nežiadala o pomoc či sústavnú starostlivosť, ani ju nekontaktovala a neprejavovala záujem o rodinu žalobkyne 1/. Matka žalobkyne 1/ - nevesta poručiteľky mala od poručiteľkinho bytu kľúče, ktoré si však poručiteľka po smrti svojho syna (otca žalobkyne 1/) prišla osobne od nevesty vypýtať s tým, že už pomoc od nej nepotrebuje.

12. Z výsluchu žalobkyne 2/ súd zistil, že ako dieťa k nej chodievala cez víkendy spolu s o žalobkyňou 1/ a so starým otcom (synom poručiteľky), rovnako tak poručiteľka chodievala na návštevy k jej synovi. V kontakte s ňou bola až do roku 2006, avšak potom kvôli práci odišla do J., kde zotrvala až do roku 2013, na poručiteľku sa však informovala u žalobkyne 1/. Z J. sa vrátila koncom júna 2013, teda po smrti

poručiteľky. Zúčastňovali sa osláv u poručiteľky vždy, keď boli pozvané, naposledy to bolo na jej 80. narodeniny v roku 2001. Žalobkyňa 2/ uviedla, že časom nadobudla pocit, akoby poručiteľka odstrkovala žalobkyňu 1/, no žalobkyňa 1/ sa však vždy snažila poručiteľku kontaktovať.

13. Z výsluchu žalobkyne 3/ súd zistil, že od jej narodenia navštevovali poručiteľku cca 1-krát za 2 týždne a to až do doby, kým neukončila štúdium na ZŠ, počas stredoškolského štúdia sa navštevovali 1-krát mesačne, pretože už mala menej času, ale vzájomné vzťahy s poručiteľkou vyhodnotila ako štandardné. Poručiteľka sa zaujímala o školu pravnučiek, záujmy. Vo svojom byte mala aj ich fotky, dokonca aj stužkové oznámenie. Keď získala vodičské oprávnenie, tak syna poručiteľky (starého otca žalobkýň 2/ a 3/) za ňou vozila, pretože on už bol vtedy menej mobilný. Do roku 2008 aj poručiteľku v prípade potreby vozila do nemocnice. Poručiteľka dovtedy nikdy nespomínala, že by návštevy žalobkýň u nej boli málo časté. Od nástupu na VŠ sa viac zdržiavala v M. a často tam aj prespávala u spolužiačok na priváte, pretože vyučovanie mávali neskoro do večera, kedy už nemala autobusový spoj do Y.. Po smrti syna poručiteľky sa prerušili vzájomné kontakty s poručiteľkou. Pokiaľ ju chcela navštíviť a prišla k nej, neotvárala jej dvere, keď ju stretla v meste a pozdravila ju, správala sa, akoby sa nepoznali. Počas života syna poručiteľky, boli kontakty s poručiteľkou úplne bežné, po jeho smrti si poručiteľka vypýtala od nevesty (starej matky žalobkýň 2/ a 3/) kľúče od jej bytu, s tým, že nepotrebovala ich pomoc a nechce, aby jej kľúče mali. Po smrti syna poručiteľky s ňou už žiaden kontakt nemali, akákoľvek snaha žalobkýň o kontakt s ňou bola neúspešná.

14. Z výsluchu žalovanej 1/ súd zistil, že nepozná dôvody, prečo poručiteľka spísala listinu o vydedení. Poručiteľka bola veľmi spoločenská pani, často a rada navštevovala širokú rodinu. Zúčastňovala sa všetkých návštev a osláv, na ktoré bola pozvaná. Keď boli malé deti, u poručiteľky sa zvykli stretnúť aj so žalobkyňou 1/, v posledných rokoch však nie. Vyjadrila názor, že matka žalobkyne 1/ ako nevesta si s poručiteľkou nerozumeli. V roku 2011 poručiteľka oslavovala 90-te narodeniny, kedy bola ešte vitálna. O týždeň nato oslavovala žalovaná 1/ päťdesiate narodeniny a tu ju poručiteľka poprosila, či sa o ňu postarám, pretože žalobkyňa 1/ o ňu neprejavuje záujem. Starostlivosť zo začiatku spočívala v tom, že 2-krát do týždňa s ňou išla nakúpiť, čo potrebovala, navštevovala ju aj s manželom, výraznejšiu pomoc (napr. varenie, denná starostlivosť) bola potrebná približne posledný polrok pred jej smrťou (t. j. prvý polrok roku 2013). Na kladené otázky žalovaná 1/ uviedla, že poručiteľka bola v roku 2009, vzhľadom na svoj vek, v dobrom zdravotnom stave, mala nejaké problémy, ale nie v takom rozsahu, že by ju bolo potrebné sprevádzať k lekárovi. V tomto období sa o ňu ešte s manželom nestarali, pretože si to jej zdravotný stav nevyžadoval. Navštevovali ju raz za mesiac až dva. V rokoch 2009 - 2010 asi po dobru 1 a pol roka mala poručiteľka opatrovateľku, ktorá jej pomohla s nákupmi, alebo poupratovať, potom však poručiteľka usúdila, že na to nie je odkázaná, tak túto výpomoc ukončili. Poručiteľka nebola s opatrovateľkou spokojná.

15. Z výsluchu žalovaného 2/ súd zistil, že poručiteľka mu hovorievala, že často chodí do mesta a keď tam stretne žalobkyne, tie prejdú popri nej, akoby ju nepoznali, nepristavili sa pri nej. Na oslave poručiteľkiných osemdesiatych narodenín bol prítomný jej syn s manželkou a pravnučky - žalobkyne 2/ a 3/, aj tam bolo vidieť, že s nimi nemá veľmi vrúcny vzťah. Žalobkyne 1/ - 3/ pozývala na oslavy (ako sa poručiteľka vyjadrila žalovanému 2/) z dôvodu, že tam pozývala svojho syna. Potvrdil, že poručiteľka spoluprácu s opatrovateľkou ukončila s tým, že je stále mobilná a s pomocou rod. U. všetko zvláda.

16. Z výsluchu žalovanej 4/ súd zistil, že táto sa v zahraničí trvalo zdržiava od r. 1985. Uviedla, že pri osobných návštevách či telefonickej komunikácii sa jej poručiteľka sťažovala na žalobkyne, že o ňu neprejavujú záujem. Intenzívny kontakt mali však posledné 3 roky (t .j. 2010-2013).

17. Svedok S. U. (manžel žalovanej 1/) potvrdil, že poručiteľka bola vitálna pani, intenzívnu starostlivosť nepotrebovala. Úplne odkázaná na cudziu pomoc bola posledné 3 týždne pred jej smrťou (zomrela 9.6.2013), uviedol, že pri rozhovoroch s poručiteľkou táto uviedla, že medzi ňou a žalobkyňami 1/ až 3/ nebol vytvorený vzťah. Potvrdil vyjadrenie žalovanej 1/, že poručiteľka nebola spokojná s nevestou - manželkou svojho syna (svedok nadobudol pri rozhovor pocit, že si pre svojho syna predstavovala inú manželku). Žalobkyne 2/ a 3/ poručiteľka nikdy nespomínala. Vždy spomínala len žalobkyňu 1//, aj to v negatívnom zmysle slova (ich vzájomný vzťah hodnotila tak, akoby 30 rokov vnučku ani nemala). Svedok potvrdil, že poručiteľka bola na veľmi dobrej mentálnej úrovni. S určitosťou sa vyjadril, že poručiteľka nežiadala pomoc od žalobkýň, nedala im najavo, že by ju trápil nezáujem žalobkýň. Nevedel, či sa poručiteľka zaujímala o žalobkyne.

18. Svedkyňa L. Q., rod. Y. (matka žalobkyne 1// a stará matka žalobkýň 2/ a 3/) ohodnotila svoj vzťah s poručiteľkou ako dobrý, potvrdila, že s manželom mali kľúče od bytu poručiteľky. Po smrti manžela (syna poručiteľky) bola poručiteľku ešte niekoľkokrát pozrieť, až na jednej návšteve u svedkyne doma, si odo nej kľúče od jej bytu vypýtala s tým, že nepotrebuje svedkyninu pomoc a na otázku, prečo si kľúče berie späť jej neodpovedala. Potvrdila, že po smrti syna poručiteľky sa už o poručiteľku nezaujímali, keďže ona sama o to nemala záujem. Aj táto svedkyňa potvrdila, že v roku 2009 nebola poručiteľka odkázaná na pomoc druhých, jej zdravotný stav bol dobrý, sama si chodila aj nakupovať, sama si varila aj prala. Od r. 2009 sa poručiteľka nezaujímala o žalobkyne, predtým mala o ne záujem, informovala sa o tom, ako sa učia. O pomoc ich však nikdy nežiadala. Svedkyňa potvrdila, že ich poručiteľka nepozdravila, stalo sa tak po smrti jej syna a zopakovalo sa to viackrát.

19. Svedok T. W. (bývalý manžel žalobkyne 1/, otec žalobkýň 2/ a 3/) uviedol, že vzťah žalobkyne 1/ k poručiteľke bol štandardný. S poručiteľkou sa stretávali, po svadbe, na ktorej bola aj poručiteľka, raz mesačne. Takto to pretrvávalo po celé roky, až kým v roku 2008 ochorel a následne zomrel syn poručiteľky. Po pohrebe vzťahy medzi nevestou poručiteľky, žalobkyňou 1/ a poručiteľkou ochladli. Dôvody uviesť nevedel. Z vyjadrení žalobkýň vedel, že poručiteľka od nich neprijímala ani pozdravy na ulici. Vedel, že žalobkyne sa snažili skontaktovať poručiteľku, žalobkyňa 3/ mu uviedla, že viackrát bola u poručiteľky, zvonila u nej doma, táto jej však neotvorila.

20. Svedkyňa V. Q. (dlhoročná priateľka žalobkyne 1/) uviedla, že počas detstva a študijných čias so žalobkyňou 1/ často navštevovali poručiteľku, a to minimálne raz do týždňa, a bolo tak aj po tom, ako sa vydali a mali deti. Stretávali ju aj v meste, avšak poručiteľka sa viac bavila so svedkyňou ako so žalobkyňou 1/, pretože poručiteľka nemala rada svoju nevestu a to sa prenášalo aj na žalobkyňu 1/. Žalobkyňa 1/ prejavovala záujem o poručiteľku, kontaktovala ju, často ju navštevovala a bolelo ju, že bola poručiteľkinou jedinou vnučkou a ona o ňu záujem neprejavovala. Svedkyňa uviedla, že jej bolo trápne, ako sa poručiteľka správala k žalobkyni 1/. Poručiteľka komunikovala iba so svedkyňou, žalobkyňu 1/ si nevšímala, ignorovala ju. Nereagovala na jej komunikáciu. Svedkyňa ako osoba prítomná pri stretnutiach žalobkyne 1/ a poručiteľky potvrdila, že žalobkyňa 1/ kontaktovala poručiteľku, navštevovali ju, žalobkyňa 1/ sa jej dotazovala, či jej netreba niečo nakúpiť, to bolo aj v čase, keď už mali väčšie deti, t. j. v rokoch 2006 - 2007. Poručiteľka však akúkoľvek pomoc od žalobkyne 1/ odmietala. Svedkyňa potvrdila, že vzťah medzi žalobkyňou 1/ a poručiteľkou bol pred smrťou otca žalobkyne 1/ ako aj po jeho smrti zlý, poručiteľka si žalobkyňu 1/ nevážila.

21. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia ani jedného z dôvodov, pre ktoré poručiteľka vydedila žalobkyňu 1/ a jej dcéry. Súd mal totiž výsledkami vykonaného dokazovania za preukázané, že poručiteľka do spísania listiny o vydedení sa neocitla v takej situácii, že by potrebovala pomoc predovšetkým od žalobkyne 1/. Poručiteľka nemala k žalobkyni 1/ (už od jej detstva) dobrý vzťah, čo v konaní vyšlo najavo. Na základe uvedených okolností dospel súd k záveru, že žalobkyne nemôžu spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia. Poručiteľka v čase spísania listiny o vydedení nebola odkázaná na pomoc tretej osoby (resp. len primerane svojmu veku, nie však vo všetkých činnostiach a 24 hodín denne), keď situáciu, že o poručiteľku neprejavili žalobkyne opravdivý záujem, spôsobila v značnej miere sama poručiteľka svojím vzťahom k nim (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 109/2010).

22. Za kľúčové súd považuje výpovede svedkov - S. U., L. Q. a V. Q.. Zo svedeckých výpovedí jednoznačne vyplynulo, že vzťah medzi poručiteľkou a žalobkyňami nebol vytvorený v podstate po celý život. Z týchto výpovedí vyplynulo aj to, v spojení s výpoveďou žalovanej 1/, že poručiteľka mala negatívny vzťah k svojej neveste - manželke svojho syna, a tento postoj sa potom odrážal aj vo vzťahu k najmä k žalobkyni 1/ a odvodene aj k žalobkyniam 2/ a 3/. Z listiny o vydedení nie je možné jednoznačne konštatovať, čo konkrétne poručiteľka vytýkala správaniu žalobkýň, a v ktorom období k tomuto správaniu malo dôjsť. Jednoznačne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že do smrti otca žalobkyne 1/, starého otca žalobkýň 2/ a 3/, vzťah žalobkyne 1/ a poručiteľky možno hodnotiť ako štandardný (vo význame niekoho si ctiť na základe výchovy, nie však vrúcny, citový), t. j. neútočili na seba slovne či fyzicky, tento vzťah však fungoval najmä z dôvodu, že žalobkyňu 1/ a poručiteľku spájala práve existencia osoba syna poručiteľky. Po smrti syna poručiteľky - otca žalobkyne 1/ a starého otca žalobkyne 2/ a 3/, vzájomné vzťahy medzi žalobkyňami a poručiteľkou veľmi ochladli aj je možné konštatovať, že

medzi nimi žiaden vzťah neexistoval. Poručiteľka sa sama vyjadrila, že nepotrebuje pomoc žalobkýň a pokiaľ sa žalobkyne snažili kontaktovať poručiteľku, táto sa akémukoľvek kontaktu bránila. Strana žalovaných vedela o vzťahu medzi žalobkyňami a poručiteľkou len z rozprávania poručiteľky (logicky nie je možné predpokladať, že by sa im poručiteľka priznala k tomu, že ona sama odmieta vzťah so žalobkyňami), kým svedkyňa V. Q. bola osobne prítomná stretnutí žalobkyne 1/ a poručiteľky a ako jediná bola svedkyňou ich vzájomnej komunikácie. Preto smerodajnou pri rozhodnutí súdu bola práve jej svedecká výpoveď, z ktorej vyplynulo jednoznačne, že vzťah medzi žalobkyňou 1/ a poručiteľkou bol veľmi zlý. Z celého dokazovania, ako ani z listiny o vydedení, nie je možné skonštatovať, akého previnenia sa dopustili žalobkyne 2/ a 3/ voči poručiteľke a čo konkrétne im mala poručiteľka vyčítať. Najdôležitejším dôkazom pri rozhodovaní súdu je však listina o vydedení, z ktorej nie je možné žiadnym výkladom dospieť k tomu, čo konkrétne poručiteľka vytýkala žalobkyniam. Vykonaným dokazovaním nie je možné, ako je uvedené už vyššie, dopĺňať dôvody vydedenia, tieto môžu byť len predmetom dokazovania a dokazovanie má len slúžiť k tomu, aby súd dospel k jednoznačnému záveru, či dôvody vydedenia existujú, alebo práve naopak, a teda súd dospeje k záveru, že tieto nie sú dané. Čo sa týka pomoci poručiteľke v starobe a chorobe, súd mal z výsluchu svedka S. U. za jednoznačne za preukázané, že v čase spísania listiny o vydedení (XX.X.XXXX) bola poručiteľka zdravá, nepotrebovala pomoc tretej osoby, nebola na túto pomoc odkázaná a všetku starostlivosť okolo svojej osoby bola schopná reálne vykonávať sama a aj ju vykonávala.

23. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Súd pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) OZ, považoval za významný vzťah medzi poručiteľkou a potomkami, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomkov a poručiteľky a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) OZ, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dedičov prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkom v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľku nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomkov nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľku je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľku opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľka neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu. Formálnou náležitosťou vydedenia je listina o vydedení, ktorá musí mať formu potrebnú pre závet a musí obsahovať dôvod vydedenia. Inak by bolo vydedenie neplatné. K platnému vydedeniu môže dôjsť len za splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 469a Občianskeho zákonníka. Pôjde predovšetkým o otázku skutkovú a posúdenie okolnosti konkrétneho prípadu (R 45/1986).

24. Súd výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že poručiteľka po narodení žalobkyne 1/, resp. od jej raného detstva, mala voči nej veľmi chladný, takmer ignorantský vzťah (výpoveď svedkyne V. Q.). Svoj postoj voči nej nikdy nezmenila, naopak, po smrti syna poručiteľky - otca žalobkyne 1/ sa tento vzťah ešte zhoršil, keď si poručiteľka vypýtala kľúče od svojho bytu od matky žalobkyne 1/ (manželky syna poručiteľky), čím jasne dala najavo svoj postoj k rodine svojho syna. Žalobkyňa 1/, jej matka, rovnako tak aj jej deti - žalobkyne 2/ a 3/, teda nemali možnosť sa viac dostať do bytu poručiteľky a pomáhať jej napr. s nákupmi, upratovaním a pod. Pokiaľ sa žalobkyne stretli s poručiteľkou na ulici, táto ich neodzdravila, nespýtala sa na to, ako žijú a túto možnosť nemali ani žalobkyne, keďže poručiteľka s nimi odmietala komunikovať (čo vyplýva z toho, že na pozdrav žalobkýň neodpovedala - svedok T. W., ktorý síce o uvedenom vedel len z rozprávania žalobkýň, žalobkyne však logicky nemali dôvod klamať, keďže nevedeli o existencii listiny o vydedení). Žalobkyne sa svojím konaním nepričinili na vzniku tohto stavu, tento nezavinili ani čiastočne. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 239/2009). Nemožno od žalobkýň spravodlivo požadovať, aby sa istým spôsobom „vtierali“ do priazne poručiteľky, pokiaľ táto dáva najavo, že nemá záujem o kontakt so žalobkyňami.

25. Skutková podstata citovaného ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a) predpokladá neposkytnutie pomoci poručiteľovi v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, potrebnosť takejto

pomoci a zároveň rozpor takéhoto správania potomka (spočívajúceho v neposkytnutí potrebnej pomoci) s dobrými mravmi, teda rozpor s etickými a kultúrnymi pravidlami všeobecne uznávanými v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Skúmanie týchto predpokladov musí byť posudzované so zreteľom na všetky zistené okolnosti konkrétneho prípadu. Musí byť napr. brané do úvahy nielen to, či pre toho, kto bol poručiteľom vydedený, bolo objektívne možné pomoc v danej dobe poručiteľovi poskytnúť a či potrebná pomoc nebola poručiteľom bezdôvodne odmietaná, ale aj to, aký bol vzťah poručiteľa a vydedeného potomka od jeho vzniku, t.j. od narodenia potomka. Súd dospel k záveru, že správanie žalobkýň, s prihliadnutím na správanie sa poručiteľky k nim ako k deťom a neskôr aj dospelým, nemôže byť považované za odporujúce dobrým mravom. Konanie žalobkýň, ktoré napriek nezáujmu poručiteľky o ne, samé iniciovali kontakty s poručiteľkou, nebolo v rozpore s dobrými mravmi a v dôsledku toho nebol daný ani dôvod vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. a) OZ. Zároveň s prihliadnutím na rovnaké okolnosti súd dospel k záveru o neexistencii ani prípadného ďalšieho dôvodu vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) OZ, spočívajúceho v neprejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa. O neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa sa totiž nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 123/2009).

26. Z vykonaného dokazovania nie je možné zistiť, čo malo byť potom skutočným dôvodom vydedenia, v čom konkrétne neprejavovali žalobkyne opravdivý záujem, ktorý by mali prejavovať o poručiteľku (prvý dôvod uvedený v listine o vydedení, ktorý však súd považoval za nepreskúmateľný pre nekonkrétnosť a preto ho súd ako nespôsobilý dôvod vydedenia vylúčil). Súd považuje za potrebné uviesť, že skutky, pre ktoré malo dôjsť k vydedeniu žalobkyne 1/ a jej potomkov, neboli naviac v konaní bezpečne preukázané (napr. prerušenie vzťahov s poručiteľkou, žiadna reakcia žalobkýň na výzvu poručiteľky, neposkytnutie pomoci v starobe a chorobe). Tieto nedostatky nie je možné nahradiť vykonaním dokazovania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 194/2011).

27. Súd na základe vyššie uvedených okolností dospel k záveru, že žalobkyne nemôžu spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľku neprejavili opravdivý záujem, spôsobila v značnej miere sama poručiteľka tým, že žalobkyňu 1/ ako vnučku zavrhla v dôsledku negatívneho vzťahu so svojou nevestou (následne sa to prenieslo aj na žalobkyne 2/ a 3/ ako deti žalobkyne 1/). Žalobkyne sa svojím konaním nepričinili na vzniku tohto stavu, tento nezavinili ani čiastočne a žalobkyňa 1/ ako dieťa nemohla objektívne ovplyvniť vzťahy medzi poručiteľkou a svojou matkou (nevestou poručiteľky). Súd mal za to, že za týchto okolností nebolo možné od žalobkýň požadovať zmenu v ich postoji voči poručiteľke ani po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi nimi a poručiteľkou neexistoval takmer žiadny skutočný vnútorný vzťah, resp. citový vzťah, v ktorom by mohli pokračovať, resp. na ktorý by mohli prípadne nadviazať. Z tohto hľadiska súd nepovažoval za významnú okolnosť, či sa žalobkyne mali viac snažiť o kontakt s poručiteľkou, lebo aj v prípade, keby sa tak stalo, išlo by len o formálny vonkajší prejav bez akejkoľvek citovej nadstavby.

28. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

29. Na základe uvedeného súd žalobe vyhovel, nakoľko bola podaná dôvodne. Súd zamietol žalobu v časti určenia, že žalobkyne sú dedičkami po poručiteľke. Uvedené však nie je neúspechom žalobkýň, nakoľko sa jednalo len o nadbytočný žalobný petit, pretože ak dôvody vydedenia nie sú dané, žalobkyňa 1/ je zákonným dedičom po poručiteľke (ako dcéra jej zomrelého syna) a teda bude s ňou konané v dedičskom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10D/96/2013. Prípadne, ak by žalobkyňa 1/ odmietla dedičstvo, budú dedičmi jej dcéry - žalobkyne 2/ a 3/ (§ 473 ods. 2 .

30. O nároku žalobkýň na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci (v danom prípade žalobkyne), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov

proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalobkyne boli v konaní úspešné, náhradu trov konania si však neuplatnili, preto im ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 . Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 .

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.