Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Er-476-2009.pdf
PDF · 83.28 KB
Case nature
Area
Subarea
16Er/476/2009
Uznesenie
Okresný súd Michalovce v exekučnej veci oprávneného Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava proti povinnému S. R., nar. XX.X.XXXX, Š. M. XX, E., o vymoženie 33,19 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Exekúciu zastavuje.
Súdnemu exekútorovi Mgr. Martinovi Petruškovi priznáva trovy exekúcie vo výške 41,51 eur na ktorých úhradu zaväzuje povinného v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi Mgr. Martinovi Petruškovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky, ktorú povinný nezaplatil, napriek tomu, že mu tak ukladá Blok na pokutu nezaplatenú na mieste zo dňa 4.5.2007, ktorý vystavil DO PZ Liptovský Mikuláš. Okresný súd Michalovce následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) obdržal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd po zistení, že podaný návrh spĺňa zákonné predpoklady ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ho poveril vykonaním tejto exekúcie.
Podaním došlým tunajšiemu súdu dňa 3.6.2016 súdny exekútor podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu uplynutia 3 ročnej lehoty v ktorej musí byť výkon rozhodnutia skončený, tzv. prekluzívnej lehoty, na ktorú musí súd prihliadať ex offo.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.
Podľa ust. § 88 ods. 1 Zákona o priestupkoch v znení účinnom v čase vydania exekučného titulu, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie.
Preklúzia predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Prekludovaná pohľadávka sa nemení na naturálnu obligáciu a už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať zánik práva a plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu - indebitum), preto je s ním spojené bezdôvodné obohatenie.
Predmetné ustanovenie § 88 ods. 1 Zákona o priestupkoch bolo novelou priestupkového zákona č.298/2008 Z.z. vypustené z textu priestupkového zákona, a to ku dňu účinnosti novely dňa 1.9.2008. Zákonodarca pri prijatí novely nezakotvil do priestupkového zákona žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by určovali, či sa má dovtedy platná právna úprava použiť pre rozhodnutia, ktoré boli prijaté do dátumu účinnosti novely, alebo sa má po dátume účinnosti novely použiť vždy už len nová právna úprava, ktorá časovo neobmedzuje výkon rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z.z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1 Zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie. Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plné rešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom vznikli.
V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami.
Vo vzťahoch, upravujúcich právo súkromné, nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť správneho trestania. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší.
Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že v danom prípade je potrené aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemožno sa riadiť novším právnym predpisom, platným v čase aktuálneho rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia.
Ak sa právna úprava preklúzie zmení v čase, kedy už prekluzívna lehota začala plynúť, môže sa nový právny predpis použiť na už začaté plynutie prekluzívnej lehoty len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a nezodpovedal by všeobecne platnej zásade trestania, upravenej v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Túto zásadu treba použiť aj na prípady správneho trestania. Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení.
Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka, ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 Zákona o priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy preto musí podľa nej aj skončiť. Trojročná prekluzívna lehota uplynula v danom prípade dňa 21.5.2010.
Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa ust. § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa ust. § 14 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhlášky“), Ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.
Podľa ust. § 15 ods. 1 vyhlášky, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d) doručenie exekučného príkazu, e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g) každé zisťovanie bydliska povinného, h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i) každé zisťovanie účtu povinného, j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Podľa ust. § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zhŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Podľa ust. § 23 ods. 1, 2 vyhlášky, náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie, a za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť. Náhrada podľa odseku 1 je 0,66 eura za každú aj len začatú polhodinu.
Súdny exekútor súčasne s podaným návrhom na zastavenie exekúcie žiadal, aby mu súd pri zastavení exekúcie priznal trovy exekúcie v sume 55,79 eur pozostávajúce z paušálnej odmeny za jednotlivé úkony podľa ust. § 14 vyhlášky vo výške 33,19 eur, náhrady hotových výdavkov podľa ust. § 22 vyhlášky vo výške 13,30 eur a DPH z tejto odmeny.
Paušálnu odmenu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa ust. § 14 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 vyhlášky vo výške 3,32 eur/úkon si uplatňoval súdny exekútor vo výške 33,19 eur. Nakoľko súdnemu exekútorovi patrí pri vykonaní exekúcie paušálna odmenu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa ust. § 14 ods. 1, ods. 2 a § 15 ods. 1 vyhlášky vo výške najmenej 33,19 eur v prípade, ak počet účelných úkonov exekučnej činnosti odmeňovaných sumou 3,32 eur nedosial minimálnu výšku odmeny a to aj bez potreby ich podrobnej špecifikácie, súd mu uvedenú odmenu priznal v rozsahu zákonného minima 33,19 eur. Uvedený nárok na odmenu vznikol súdnemu exekútorovi udeleným poverením na vykonanie tejto exekúcie súdom.
Náhradu hotových výdavkov uplatnenú podľa ust. § 22 ods. 1 vyhlášky súd priznal vo výške 1,40 eur, pozostávajúce z nákladov poštovného za 3 zásielky á 1,40 eur. Tieto výdavky súd priznal na podklade doručeniek (originál) založených v exekučnom spise, ktoré súdny exekútor predložil súdu k nahliadnutiu. Súd považuje za potrebné uviesť, že súdnemu exekútorovi vzniká v súlade s ust. § 22 ods. 1 vyhlášky nárok na úhradu ním skutočne vynaložených výdavok pri výkone exekúcie. Z obsahu predloženého spisu súdneho exekútora síce vyplýva, že súdny exekútor riadne doručoval písomnosti, avšak vrámci jednej zásielky doručoval písomnosti z viacerých exekúcií, pričom do predloženého spisu založil aj fotokópie týchto doručeniek, ako dôkaz o uskutočnení doručenia. Ak súdny exekútor žiada priznať poštovné na základe dokladov, ktoré nie sú súčasťou exekučného spisu nemožno také brať do úvahy. V zmysle ust. § 30 ods. 1 Výnosu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 3873/2003-52, ktorým sa vydáva Kancelársky poriadok pre súdnych exekútorov, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2004, spis (Exekučný spis) tvoria všetky písomnosti, ktoré sa vzťahujú k tej istej veci (podania, listiny, zápisnice, záznamy, rozhodnutia a pod). Z uvedeného vyplýva, že akékoľvek listiny či iné doklady preukazujúce vznik trov exekúcie, sa majú nachádzať v spise súdneho exekútora. V zmysle uvedeného súd porovnával
špecifikáciu trov súdneho exekútora s priloženým exekučným spisom a priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie tak, ako to vyplývalo z uvedeného exekučného spisu, v zmysle ktorého mu vzniká nárok na poštovné len v súdom priznanej výške. Uvedené je nutné uviesť aj k budúcim poštovým výdavkom, ktoré majú vzniknúť exekútorovi po zastavení exekúcie. Súd ďalej nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov vo vyčíslení trov exekúcie položku označenú ako „náklady administratívy súvisiace so založením a vedením spisu - spis. obal, etikety, papier, toner a obálky“ uplatnené sumou 3,10 eur. Súdnemu exekútorovi totiž náhrada za bežný režijný kancelársky materiál nepatrí. Administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou majú zložku osobnú (práca zamestnanca) aj materiálovú (papier a pod.), ktoré sú súdnym exekútorom pre daňové účely uplatnené ako výdavky a ich náhrada z hľadiska trov exekúcie je v zmysle § 25 vyhlášky zahrnutá v odmene.
Súdny exekútor je platiteľom dane podľa § 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 651/2004 Z.z., čo preukázal predloženým Osvedčením o registrácií pre daň z pridanej hodnoty, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o 20 % daň z pridanej hodnoty, v danom prípade o sumu 6,92 eur.
Zohľadňujúc vyššie uvedené, súd celkovú výšku účelných trov exekúcie súdneho exekútora, na základe exekútorom vykonaných úkonov exekučnej činnosti pred jej zastavením a náhrad s nimi súvisiacimi, vyčíslil súd sumou 41,51 eur.
O trovách exekúcie rozhodol súd podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že zaviazal povinného nahradiť exekútorovi jeho trovy. Súd pritom vychádzal z toho, že v zásade znáša trovy exekúcie povinný, ktorý tým, že dobrovoľne neplní povinnosť vyplývajúcu mu z exekučného titulu, zapríčiní vznik trov exekúcie. Exekučný poriadok pozná tri výnimky z tejto zásady, kedy trov exekúcie znáša oprávnený. Všetky výnimky prichádzajú do úvahy v prípade zastavenia exekúcie, a to pokiaľ bola exekúcia zastavená zavinením oprávneného, druhou výnimkou je situácia, pokiaľ sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a treťou je situácia, ak na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, (ust. § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku). Z týchto výnimiek by do úvahy v tomto prípade prichádzala prvá z možností - zavinenie oprávneného, avšak súd po preskúmaní okolností prípadu dospel k záveru, že oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie včas (dva roky pred uplynutím prekluzívnej lehoty), preto procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, určenej na jeho vykonanie neprichádza do úvahy. Oprávnený totiž postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i dĺžku trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu do uplynutia prekluzívnej lehoty v priebehu konania, nemohol ovplyvniť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. O sťažnosti rozhoduje súd prvej inštancie spravidla bez nariadenia pojednávania. V sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.