Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Co/2/2016

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu Mesto Prešov, Hlavná 73, Prešov, zast. JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, so sídlom Sládkovičova 8, Prešov, proti žalovanému PONECO s.r.o. so sídlom Jesenná 12, Prešov, IČO: 36707996, zastúpený JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom, advokátska kancelária so sídlom v Prešove, ul. Jesenná č. 8, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 7.4.2009 č.k. 8C 258/2006-249 a odvolaní žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 18.6.2009 č.k. 8C 258/2006-331 takto

rozhodol:

Zrušuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom určil, že žalobca je vlastníkom parciel C-KN XXX - orná pôda o výmere XXXX m2, C-KN XXX/ X - ostatné plochy o výmere XXXX m2, E-KN č. XXXX/XX - Orná pôda o výmere XXX m2, zapísaných na LV č. XXXXX, k.ú. K.. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 6.829,43 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 17,09 eur na účet Okresného súdu Prešov. 2. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že základným predpokladom nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu je právomoc štátneho orgánu, t.j. oprávnenie v konkrétnej veci rozhodovať o vzniku (zániku) vlastníckeho práva. Takýmto štátnym orgánom bol v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení Mestský národný výbor - odbor výstavby a územného plánovania v Prešove. Dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia MsNV, odbor výstavby a územného plánovania v Prešove dňa 12.9.1977 nadobudol Československý štát vlastnícke právo k nehnuteľnosti pozemok pkn, vložka č. XXX, mpč. XXXX/X, zapísaný v pozemkovej knihe k.ú. K.. Správu nehnuteľnosti vykonával MsNV, finančný odbor v Prešove. Skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo zapísané do katastra nehnuteľnosti podľa zák. č. 22/1964 Zb. je bez právneho významu, nakoľko zápis právnych vzťahov podľa zák. č. 22/1964 Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný účinok (deklaratórny charakter). Dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. 1.5.1991 nadobudol žalobca sporné nehnuteľnosti do vlastníctva podľa § 2 ods. 1 a 7 zák. č. 138/1991 Zb. 3. Súd prvej inštancie ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dedičstvo predstavuje majetok poručiteľa, do ktorého patria aj práva a povinnosti, záväzky a pohľadávky, ktoré mu patrili ku dňu smrti a ktoré sú prevoditeľné na iné osoby. Osvedčenie o dedičstve vydané podľa § 175 Zca O.s.p. len deklaruje to, čo už nastalo smrťou poručiteľa. 4. Z vykonaného dokazovania bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXXX, k.ú. K. v čase smrti poručiteľky (5.4.2000) S. S., rod. G. neboli v jej vlastníctve a preto ani nemohli prejsť na dedičku I. H., nar. X.XX.XXXX v zmysle zásady, podľa ktorej „nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám“ („nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“) dedička

S.. I. H. nemohla uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu dňa 11.8.2006, kde ako kupujúci vystupoval S. K.. V dôsledku toho je absolútne neplatný aj následný prevod spočívajúci v kúpnej zmluve zo dňa 15.8.2006 na kupujúceho, spoločnosť Cartes, s.r.o., ako aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, podpísaná dlžníkom, spoločnosťou Cartes, s.r.o. a veriteľom spoločnosťou BENC, s.r.o. a na jej základe uzavretá zmluva o vykonaní dražby zo dňa 28.11.2006. 5. Vo vzťahu k realizovanej dražbe nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, k.ú. K. sa súd prvej inštancie zameral najmä na chronológiu a charakter postupu jednotlivých prevodcov záložného dlžníka, záložného veriteľa a vydražiteľa sporných nehnuteľností v súčinnosti s konateľom žalovaného, ktorý predchádzal samotnej dražbe. Za podstatné považoval súd prvej inštancie, že k dražbe nehnuteľnosti podľa zák. č. 527/2002 Z.z. došlo v priebehu tohto konania o určenie vlastníckeho práva. Prvý nadobúdateľ nehnuteľnosti S. K. od dedičky S.. I. H. len jeden deň po nadobudnutí vlastníckeho práva (14.8.2006) previedol nehnuteľnosti kúpnou zmluvou na spoločnosť CARTES, s.r.o. (15.8.2006), ktorá následne dňa 18.8.2006 uzavrela zmluvu o pôžičke so spoločnosťou BENC, s.r.o., predmetom ktorej bola pôžička 10.000.000 Sk. Dňa 18.8.2006 CARTES, s.r.o. konajúca konateľom K. Z. uzavrela aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Dňa 3.10.2006 konateľ spoločnosti CARTES, s.r.o. Peter Jarkovský prevzal oznámenie záložného veriteľa o začatí výkonu záložného práva a to predajom zálohu prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Dňa 23.11.2006 CARTES s.r.o. prevzala uznesenie tunajšieho súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktorým spoločnosti bolo uložené zdržať sa inštalácie betónových prekladov a iných prekážok zabraňujúcich prístup na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX k.ú. K.. Len 5 dní od prevzatia uznesenia o nariadení predbežného opatrenia záložný veriteľ dňa 28.11.2006 predložil dražobníkovi návrh na vykonanie dražby spoločne s plnomocenstvom, prehľadom o výške pohľadávky a v rovnaký deň obaja uzavreli zmluvu o vykonaní dražby. Dňa 11.1.2007 sa uskutočnila dobrovoľná dražba, kde nehnuteľnosti vydražil I. K., zast. Petrom Kaníkom, za sumu 7.400.000 Sk. I. K. dňa 8.2.2007 predal vydražené nehnuteľnosti žalovanému, vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.2.2007. Z oznámenia Správy katastra vyplýva, že pôvodný LV č. XXXXX k.ú. K. neobsahoval zápis vlastníka I. K., pretože pod položkou výkazu zmien XXX/XX boli pri zápise vlastníctva žalovaného na základe povolenia vkladu kúpnej zmluvy vyznačené obidva tituly nadobudnutia súčasne, t.j. Z - XXX/XX - osvedčenie o priebehu dražby N XX/XX Nz XXXX/XX ako aj kúpa V XXX/XX. Z čoho vyplýva, že Správa katastra Prešov nedokázala realizovať zmeny na LV č. XXXXX k. ú. K. rýchlejšie ako dochádzalo k prevodom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX. Žalovaný bol zapísaný do Obchodného registra dňa 6.12.2006 s jediným konateľom K. Z.. Žalovaný už v priebehu konania dňa 23.4.2007 oznámil v Prešovskom večerníku pozostalým ponuku na odpredaj hrobových miest v cene podľa znaleckého posudku. Kúpna zmluva zo dňa 15.8.2006, v ktorej je kúpna cena určená v sume 6.903.000,- Sk ako aj Kúpna zmluva zo dňa 8.2.2007, s dohodnutou kúpnou cenou vo výške 7.500.000,- Sk sú z hľadiska svojho obsahu a štruktúry veľmi podobné, zamenení sú len účastníci zmluvy a kúpna cena, ktorá je v obidvoch prípadoch vyplácaná v hotovosti. V hotovosti mala byť podľa zmluvy vyplatená aj pôžička zo dňa 18.8.2006 v sume 10.000.000,- Sk. 6. Z takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že celý postup, ktorý predchádzal dražbe nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, k.ú. K., bol koordinovaný, vopred naplánovaný žalovaným, resp. jeho konateľom. Takéto konanie podľa súdu prvej inštancie je konaním zjavne v zlom úmysle a v rozpore s dobrými mravmi. Cielené prevody sporných nehnuteľností mali podľa súdu za cieľ vyvolať účinky nadobudnutia vlastníckeho práva z titulu dobrovoľnej dražby ako originárneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva ešte pred skončením konania o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, na ktorých je zriadený cintorín ako miesto odpočinku a piety, ktoré podľa súdu nemá byť predmetom obchodovania. Takéto konanie je podľa súdu v rozpore s dobrými mravmi. Ide o konanie, ktoré sa prieči takému výkonu práv a povinností, ktoré sú v súlade s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu, občianskej spolupatričnosti, slušnosti, vzájomnej tolerancie, ohľaduplnosti a rešpektu. Podľa súdu konaním žalovaného došlo k zjavnému zneužitiu práva, kedy síce po formálnoprávnej stránke pozitívne právo správne použil, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Týmto výsledkom malo byť odpredávanie hrobových miest pozostalým na mestskom cintoríne v Prešove, čo by podľa súdu znamenalo neprimeraný zásah do dobromyseľne nadobudnutých práv pozostalých, ktorí v dobrej viere už viac ako štyridsať rokov na svoje náklady zriadili pomníky a starajú sa o miesta posledného odpočinku svojich blízkych, pričom za hrobové miesta platia poplatky. Takéto konanie v rámci občiansko-právnych vzťahov nemôže podľa súdu požívať právnu ochranu. Je vždy na súde, aby zvážil intenzitu porušenia zákona v každom konkrétnom prípade. Stabilitu práva, právnu istotu a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho štátu ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu

nad prepätým formalizmom. Podľa súdu zmyslom a účelom zákona o dobrovoľných dražbách (ratio legis) je privodiť uhradzovaciu funkciu výkonom zabezpečovacieho prostriedku, ktorým je záložné právo. No konanie žalovaného prostredníctvom jeho konateľa podľa súdu smerovalo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam originárnym spôsobom, tak aby jeho vlastníctvo nemohlo byť odvodzované od žiadneho právneho predchodcu, a to v čase prebiehajúceho súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k založeným nehnuteľnostiam. Právne úkony realizované spoločnosťou Cartes, s.r.o. a spoločnosťou PONECO, s.r.o., zastúpených konateľom K. Z. zodpovedali po formálnej stránke zákonným normám, avšak ich cieľom bol vznik takých práv a povinností, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona. Zároveň súd prvej inštancie posúdil platnosť dobrovoľnej dražby s tým, že túto nemožno považovať za platnú, a preto nemožno prihliadať na vlastníctvo nadobudnuté žalovaným. Súd prvej inštancie na základe uvedených dôvodov žalobe vyhovel v celom rozsahu, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 6.829,43 eur. Svoj dopĺňací rozsudok odôvodnil tým, že uznesením bolo priznané svedočné svedkovi Z.. S. H. vo výške 17,09 eur, ktoré je právoplatné a vykonateľné a vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu a u žalovaného nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov a rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, zaviazal vo výroku tohto dopĺňacieho rozsudku žalovaného uhradiť trovy štátu vo výške 17,09 eur, ktoré je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Prešov v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto dopĺňacieho rozsudku. 7. Proti tomuto rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia a vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v tejto časti zmenil tak, že zaviaže žalobcu k náhrade trov konania voči štátu vo výške 17,09 eura. V odvolaní okrem iného poukázal aj na ust. § 132 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. s tým, že originárne sa nadobúda vlastníctvo vytvorením novej veci, spracovaním veci, nadobudnutím úžitkov a prírastkov veci, prisvojením si veci. K týmto prípadom možno priradiť aj nadobudnutie vlastníctva zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu alebo vydržaním. Možno tu zahrnúť aj nadobudnutie vlastníckeho práva príklepom licitátora (za podmienky, že vydražiteľ zaplatí požadovanú cenu). Pri výklade o spôsoboch nadobúdania vlastníctva treba klásť dôraz na originárne (pôvodné, neodvodené, prvotné) spôsoby nadobudnutia vlastníctva. Pôvodnosť týchto spôsobov spočíva v tom, že právo vlastníka sa neodvodzuje od žiadneho právneho predchodcu, prípadne vlastníctvo predchodcu úplne zaniklo. Originárne nadobudnuté vlastníctvo má obsah, ktorý vopred vylučuje uplatnenie zásady, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než má sám. Nadobudnutie vlastníctva originárnym spôsobom totiž vylučuje stotožniť tento obsah s oprávneniami predošlého vlastníka, ktoré z rozličných dôvodov mohli byť zúžené alebo modifikované rozmanitými obmedzeniami obsahu vlastníckeho práva. Ďalej poukázal na znenie ust. § 2 zák. č. 257/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a ust. § 27 ods. 1, § 21 ods. 2, 3 tohto zákona a uviedol, že v prípade návrhu na určenie neplatnosti dražby ide o prekluzívnu trojmesačnú lehotu, v rámci ktorej osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach nepodala návrh o určenie neplatnosti dražby na súd, nemá súd po uplynutí tejto lehoty zákonné oprávnenie skúmať

- dokazovať platnosť, resp. neplatnosť dražby. Dobrovoľná dražba sa v danom prípade uskutočnila dňa 11.1.2007. Týmto dňom začala plynúť trojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej bolo možné podať žalobu o určenie jej neplatnosti. Uvedená lehota uplynula dňa 11.4.2007, v jej priebehu nikto neuplatnil na súde právo podľa § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách voči účastníkom dražby. Márnym uplynutím tejto lehoty zaniklo aj právo žalobcu a v tomto konaní ho z dôvodu preklúzie nedostatku pasívnej legitimácie, rozdielneho predmetu konania nebolo možné priznať iba pri zjavnej neobjektívnosti súdu prvej inštancie. Dražba je preto platná, lebo jej neplatnosť neurčil súd v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona, pričom túto otázku nebolo možné posudzovať ako otázku predbežnú. Poukázal aj na judikatúru českého a slovenského Najvyššieho súdu v tejto oblasti s tým, že I. K. sporné nehnuteľnosti vydražil podľa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách dňa 11.1.2007. Žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva od I. K. na základe kúpnej zmluvy, vklad vlastníckeho práva, ktorý bol povolený pod I dňa 16.2.2007. Odvolateľ sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, jeho postup bol v súlade so zákonom, pokiaľ na základe kúpnej zmluvy nadobudol predmet sporu do svojho vlastníctva. Odvolateľ zastáva názor, že súd prvej inštancie bol pri hodnotení dôkazov a platných zákonov neobjektívny, žiadny súd v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nevyslovil, že dražba, na základe ktorej jeho právny predchodca nadobudol predmetné nehnuteľnosti, je neplatná. Pokiaľ nie je neplatná, tak je platná a potom je odvolateľ právoplatným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, pretože tieto nadobudol od vydražiteľa na základe kúpnej zmluvy a ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.2.2007. Odvolateľ považuje konanie súdu prvej inštancie za konanie v rozpore so zákonom pokiaľ posudzoval otázku platnosti dražby ako otázku predbežnú a k

námietkam odvolateľa ktorými poukazoval na inštitút originárneho nadobudnutia predmetu sporu jeho právnym predchodcom neprihliadol. V prípade, keď sú právne závery súdu prvej inštancie v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. 8. Odvolateľ zastáva právny názor, že je nepodstatné, ako, kedy, za akú dobu a medzi akými účastníkmi dochádzalo k prevodom predmetu sporu. Je nepodstatné skúmanie relevantnosti vyvlastnenia. Poukázal na zjavné pochybenie súdu prvej inštancie pri jeho neobjektívnom vyhodnocovaní dôkazov, o ktoré sa v odôvodnení opiera. Je nelogické odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý okrem iného uviedol, že konaním odvolateľa došlo k zjavnému zneužitiu práva, ktoré bolo vraj správne použité, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Týmto výsledkom malo byť odpredávanie hrobových miest pozostalým na mestskom cintoríne, čo by podľa súdu prvej inštancie znamenalo neprimeraný zásah do dobromyseľnosti nadobudnutých práv pozostalých, pričom za hrobové miesta platia poplatky. Súd prvej inštancie nezobral do úvahy výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy - odpoveď Mesta Prešov zo dňa 4. 10. 2005, ktoré navrhlo právnemu zástupcovi S.. I. H. za predmet sporu kúpnu cenu vo výške 250,- Sk/m2, vytkol nezohľadnenie uznesenia z riadneho zasadnutia MsZ v Prešove zo dňa 24. 7. 2006, ktoré odsúhlasilo odkúpenie predmetných nehnuteľností za cenu 600,- Sk/m2, návrh na zámenu nehnuteľností, odpoveď Mesta Prešov spol. Cartes, s.r.o. zo dňa 20. 9. 2006, v ktorom mesto navrhovalo odkúpenie predmetných nehnuteľností za kúpnu cenu 600,- Sk/m2. Odvolateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo sa spoločnosť Cartes, s.r.o. mala domnievať, že Mesto Prešov je vlastníkom predmetných nehnuteľností, že boli vyvlastnené, že ich mesto vydržalo, ak ich samo chcelo odkúpiť. Dobromyseľný vlastník sa nespráva tak, že to, čo dobromyseľne užíva ako svoje, chce potom odkúpiť. Z opísaného postupu nadobúdania nehnuteľností, ako ich opisuje súd prvej inštancie je zrejmé, že názor súdu prvej inštancie je zavádzajúci, pretože pred podaním žaloby dňa 18. 10. 2006 boli vykonané tieto právne úkony: 15. 8. 2006 bola uzavretá kúpna zmluva medzi M. K. a spol. Cartes, 18. 8. 2006 uzavretá zmluva o pôžičke a záložná zmluva medzi spol. Cartes a spol. Benc a 3. 10. 2006 oznámenie záložného veriteľa spol. Cartes o začatí výkonu záložného práva. Okrem iného uviedol, že dňa 4. 12. 2006 žalobca osobne prevzal žiadosť o uverejnenie oznámenia o dražbe na úradnej tabuli obce v dvoch vyhotoveniach. Dňa 16. 1. 2007 žalobca prevzal oznámenie o výsledku dražby zo dňa 11. 1. 2007 a dňa 19. 2. 2007 prevzal od žalovaného návrh na majetkoprávne vysporiadanie predmetu sporu. Namietol tvrdenie, že k dražbe nehnuteľnosti došlo v priebehu konania o určenie vlastníckeho práva, pretože vyššie uvedené úkony, uvedené prevody, ako aj oznámenie o začatí výkonu záložného práva prevzal právny predchodca žalovaného pred podaním žaloby zo strany žalobcu. Z dôkaznej situácie je zrejmé, že žalobca vedel o dražbe, vedel, kto vydražil a čo, žalobu o určenie neplatnosti dražby však nepodal. Podľa názoru odvolateľa žalobca úmyselne žalobu o určenie neplatnosti dražby nepodal. 9. Žalovaný nesúhlasil ani s trovami právneho zastúpenia tak, ako boli priznané právnemu zástupcovi žalobcu. Vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku uviedol, že odvolaním napadol rozsudok vo veci samej, ako aj čo do výroku o trovách konania. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ považuje meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie za nezákonné, žiadal odvolací súd o jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu a priznania mu náhrady trov konania a právneho zastúpenia. 10. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu rozsudok potvrdiť ako vecne správny a pripustiť dovolanie na otázku, ktorú formuloval vo svojom rozsudku zo dňa 30.10.2012. 11. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd po zrušení predchádzajúceho potvrdzujúceho rozsudku nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 448/2010 zo dňa 13.4.2011 a zrušení potvrdzujúceho rozsudku uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo/441/2012 zo dňa 16.12.2015 opätovne prejednal odvolanie žalovaného, preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a § 378 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku, ani na jeho zmenu. 12. V prvom rade je potrebné poukázať na predmetný nález Ústavného súdu SR, ktorý v uvedenom náleze konštatuje, že „prioritným právnym problémom prejednávanej veci je preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností“. Žalovaná odvodzuje svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam postupne od S.. I. H., ktorá ich mala nadobudnúť dedením po poručiteľke S. S. G., zomrelej dňa X.X.XXXX (osvedčenie sp. zn. 26D 2590/2004, Dnot XXX/XXXX zo dňa 6.12.2004), ktorá ich zmluvou z 11.8.2006 previedla na S. K., tento zasa zmluvou z 15.8.2006 na Cartes, s.r.o. Následne mal sporné nehnuteľnosti nadobudnúť I. K. na dobrovoľnej dražbe konanej 11.1.2007 na návrh záložného veriteľa Benc, s.r.o. v rámci výkonu záložného práva zriadeného na tieto nehnuteľnosti, zriadeného zmluvou medzi záložným

veriteľom a Cartes, s.r.o. ako záložcom. Žalovaná mala sporné nehnuteľnosti nadobudnúť priamo od I. K. zmluvou z 8.2.2007. 13. V prejednávanej veci sa javí, že vlastníkom nehnuteľností sa stal žalobca na základe rozhodnutia o vyvlastnení z 9.8.1977 číslo Výst. Finc. 8751/77-Pk v súlade s vtedy platnými predpismi. Okolnosť, či bol alebo nebol zapísaný do evidencie nehnuteľnosti je vzhľadom na evidenčný charakter (ani Občiansky zákonník, ani zák. č. 22/1964 Zb. neviazali nadobudnutie žiadneho vecného práva zápisom do evidencie) nepodstatné. Tento dôkaz sám o sebe postačuje na dokázanie tvrdenia žalobcu, že uvedené nehnuteľnosti nadobudol dňa 12.9.1977. Žalovaná doposiaľ počas konania opak (že by k nadobudnutiu nehnuteľnosti nikdy nedošlo) nedokázala. Odvolací súd nemôže prisvedčiť tvrdeniu, že správanie žalobcu (snaha uzavrieť kúpnu zmluvu s predchodcami žalovanej) nenasvedčovalo tomu, že je vlastníkom. Toto správanie bolo totiž vedené snahou usporiadať vlastnícke vzťahy nielen právne, ale aj evidenčne (v katastri nehnuteľnosti), ktorého podkladom ale môže byť len právny úkon alebo verejná listina (spravidla rozsudok súdu o určení vlastníctva). Snahu o uzavretie právneho úkonu (nadobúdacej zmluvy) preto odvolací súd považuje len za prejav snahy čo najskôr a čo najefektívnejšie si obstarať titul, ktorý by umožnil priamy zápis žalobcu ako vlastníka do katastra. Opačný postup - najmä súdne konanie sa z pohľadu žalobcu mohlo javiť nielen neistejšie, ale aj nákladnejšie (čoho dôkazom je napokon aj toto konanie). Tieto úvahy sú ale v konečnom dôsledku nepodstatné, pretože aj rokovania o „kúpe“ nehnuteľností nemôžu zmeniť na fakte, že žalobca sporné nehnuteľnosti nadobudol vyvlastnením, pretože takéto rokovania nemožno v žiadnom prípade považovať za prejav vzdania sa svojho vlastníckeho práva zo strany žalobcu. Keďže sa javí, že vlastníkom nehnuteľností sa stal dňa 12.9.1977 žalobca, prestala nimi byť ako vlastníčka poručiteľka S. S. G.. Z uvedeného dôvodu ich nemohla zdediť S.. I. H., t.j. sa nemohla stať ich vlastníčkou. Ako nevlastníčka nemohla ďalej týmito nehnuteľnosťami disponovať, keďže platí, že nevlastník nemôže na iného previesť vlastnícke právo, pretože ho sám nemá („nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“). Pokiaľ preto v rade nadobúdacích titulov od S.. I. H. až po žalovanú vystupujú prevodné zmluvy, nemohli tieto spôsobiť prevod vlastníckeho práva, keďže v žiadnom prípade ním ani prevodca nedisponoval. Nadobudnutie týmto spôsobom by tu prichádzalo do úvahy v prípade, ak by v rade medzi S.. I. H. a žalovanou došlo k originárnemu nadobudnutiu, ktoré by bolo nezávislé od vlastníckeho práva predchodcu alebo za splnenia podmienok uvedených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016. 14. Žalovaná pritom tvrdí, že právnou skutočnosťou spôsobujúcou originárne nadobúdanie (aj od nevlastníka) je dobrovoľná dražba konaná 11.1.2007, ktorá nebola napadnutá, v dôsledku čoho nemožno skúmať jej platnosť, a ktorá preto spôsobila, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol I. K.. 15. Tento názor žalovanej je nesprávny s poukazom na rozhodnutie č. 61 uverejnené v stanoviskách a rozhodnutiach vo veciach občianskoprávnych v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 4/2014, podľa ktorého „ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až § 33 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (uznesenie Najvyššieho súdu SR z18.12.2012 sp. zn. 2MCdo/20/2011).“ 16. Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným súdom SR nemôže posudzovať otázku platnosti konanej dobrovoľnej dražby, pretože sa žalobca v trojmesačnej lehote ustanovenej v § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách nedomáhal vyslovenia jej neplatnosti, čím jeho právo zaniklo a neplatnosť dražby sa tak nemohla posudzovať v inom konaní ako otázka predbežná (porovnaj aj judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 272/2007, 2Cdo 66/2008, 3Cdo 186/2010). 17. Po vyriešení otázky zásadného právneho významu Najvyšším súdom SR už v citovanom rozhodnutí zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR 4/2014 č. 61 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.12.2012 sp. zn. 2MCDo 20/2011 je zrejmé, že dobrovoľná dražba nespôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom vtedy, ak ten, ktorého vec bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby nebol jej vlastníkom. Jednoducho povedané, vykonanie dobrovoľnej dražby nie je originárnym nadobudnutím vlastníckeho práva. 18. Najvýznamnejším v prejednávanom prípade je však nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016, podľa ktorého z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej

kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. 19. Podľa čl. 14 uvedeného nálezu aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre Ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I.ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality, najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a podobne). 20. Podľa čl. 15 tohto nálezu princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R-14/2009). Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. 21. Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípadoch tzv. nevyhnutného dvojinštančného posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v ústave o dvojinštančnosti niet zmienky (porov. nález Ústavního soudu ČR sp. zn. I. ÚS 777/07, ze dne 31. 07. 2008). 22. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009: 23. „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“ 24. Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001), citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku: 25. „Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil, ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“ 26. Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti: 27. „Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom (§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R. Urban; www.otvorenepravo.sk). 28. So zreteľom na uvedené keďže doteraz sa súd prvej inštancie uvedenými okolnosťami a kolíziou ústavných hodnôt princípom ochrany, vlastníckeho práva žalobcu a prípadným princípom ochrany dobrej viery žalovaného nezaoberal z uvedených hľadísk a zároveň ak súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie na tom základe, že prejudiciálne preskúmaval platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby, pričom tak už po uplynutí trojmesačnej lehoty na podanie tejto žaloby vykonať nemohol, tak takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nemožno tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní, čo je dôvodom pre zrušenie rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. 29. Dobromyseľnosť nadobúdateľa sa má podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať prísne, teda, či so zreteľom na všetky okolnosti danej veci mohol byť nadobúdateľ dobromyseľný v čase nadobudnutia nehnuteľnosti, že predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve jeho právneho predchodcu a nie inej osoby. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Zreteľ je potrebné brať na všetky okolnosti prípadu, avšak najmä na spôsob využívania nehnuteľností, jej polohu a pod. 30. Doktrína rozeznává tři koncepce dobré (zlé) víry-. Podle prvního krajně subjektivistického přístupu je ve zlé víře pouze ten, kdo jistou skutečnost subjektivně věděl (neposuzuje se však, zda tato osoba měla či mohla o této skutečnosti vědět). V souladu s druhou koncepcí je ve zlé víře i ten, kdo o rozhodné skutečnosti sice nevěděl, ale věděl by o ní, kdyby se nedopustil hrubé nedbalosti (díky své hrubé nedbalosti o příslušné skutečnosti vědět měl). Třetí koncepce pak vychází z předpokladu, že v dobré víře nemůže být ten, kdo věděl o určité skutečnosti, stejně jako ten, kdo by věděl, kdyby se nedopustil jakékoliv (tedy nikoliv jen hrubé) nedbalosti (www.pravnickeforum.cz). 31. Ochrana poctivého nabyvatele může nastat především v těch konkrétních případech, jestliže nevěděl o vlastnickém právu třetích osob k věci, popř. o něm ani vědět neměl a nemohl (dobrá víra) a jednal v souladu s požadavky obvyklé péče a starostlivosti. Nicméně dobrá víra nabyvatele má právní relevanci, a tudíž je chráněna, pouze výjimečně (www.pravnickeforum.cz). 32. Dobrá víra jako výraz poctivosti v jednání účastníků podle rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 3 Cz 42/87 ze dne 31. srpna 1987: „Dobrá víra je přesvědčení nabyvatelovo, že nejedná bezprávně, když si určitou věc (právo) přisvojuje.“ Tedy nabyvatel práv nevěděl a s ohledem na okolnosti vědět nemohl, resp. nebyl povinen vědět, jaký je právní stav. Na tento rozsudek navazuje i současná judikatura Nejvyššího soudu, jakož i Nejvyššího správního soudu. Psychologický pohled na dobrou víru konstantně zaujímá Nejvyšší soud České republiky tedy i nadále, naposledy v rozsudku sp. zn. 31 Cdo 3177/2005 ze dne 30. ledna 2008, v němž klade otázku, čeho (jakých skutečností) se má dobrá víra „dalšího nabyvatele“ týkat. Rozhodovací praxe soudu je ustálená v závěru, že dobrá víra je - obecně vzato - vnitřní přesvědčení určité osoby, že nejedná protiprávně. Jde tedy o psychický stav, o vnitřní přesvědčení subjektu, které samo o sobě nemůže být předmětem dokazování. Tím mohou být skutečnosti vnějšího světa, jejichž prostřednictvím se vnitřní přesvědčení projevuje navenek, tedy okolnosti, z nichž lze dovodit přesvědčení příslušné osoby o její dobré víře (viz např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 23. února 1999, sp. zn. 21 Cdo 1465/98, nebo usnesení Ústavního soudu ze dne 3. 6. 2004, sp. zn. III. ÚS 50/04). Podle rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 18. března 2008, sp. zn. 28 Cdo 4833/2007 dobrá víra zaniká v okamžiku, kdy se držitel seznámil se skutečnostmi, které objektivně musely vyvolat pochybnost o tom, že mu věc po právu patří anebo že je subjektem práva, jehož obsah vykonává (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 7. května 2002, sp. zn. 22 Cdo 1843/2000) (www.pravnickeforum.cz). 33. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vo veci rozhodnúť v naznačenom smere a umožniť stranám realizáciu ich procesných práv a poskytnúť možnosť prieskumu správnosti nových, avšak z hľadiska právneho posúdenia rozhodujúcich skutkových zistení. Teda súd prvej inštancie vyrieši otázku vlastníctva sporných nehnuteľností a posúdi prípadnú kolíziu ústavných hodnôt, princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a opätovne rozhodne o trovách konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .