Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/125/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka Košča a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: O. J., R.. X.X.XXXX, D. XXX XX Ž. Č.. XX, zastúpený JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou AK v Košiciach, so sídlom Škultétyho 3, 040 01 Košice, IČO: 31 943 683, proti žalovanému: MAXIMA FINANCE s.r.o., so sídlom v Košiciach, Moyzesova 22, IČO: 36 589 055, zastúpený JUDr. Ivanom Husárom, advokátom AK v Košiciach, Vojenská č. 14, 040 01 Košice, IČO: 36 589 055, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwalova 12, 949 12 Nitra, IČO: 32 205 735, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/205/2013-65 zo dňa 11.11.2014, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu, ďalej žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 360,36 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.556,79 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 30.6.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. V návrhu uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa 20.1.2006 Zmluvu o pôžičke č. U. na sumu 4.315,21 eur, z ktorej vyplýva, že splatnosť úroku bola dohodnutá vždy k 20 dňu príslušného kalendárneho mesiaca vo výške 151,03 eur. Posledná splátka mala byť spolu s istinou zaplatená 20.1.2007, RPMN v zmluve o pôžičke uvedená nebola. Žalobca žalovanému uhradil spolu 5.872,- eur. Poukázal na to, že jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyplývajúcou z ust. § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, bol aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Absencia tohto údaje v zmluve o úvere poskytuje ochranu spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Táto špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, hoci úver bol do ustanovenia doplnený až novelou uskutočnenou v zák. č. 568/2007 Z.z. účinného od 1.1.2008. Táto okolnosť neznamená, že na úvery poskytnuté pred týmto dňom sa nevzťahovala úprava obsiahnutá v ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2007. Zákon č. 258/2001 Z.z., účinný či už do 31.12.2007 alebo od 1.1.2008, v ust. § 2 písm. a) obsahoval len príkladný výpočet foriem spotrebiteľských úverov. Za spotrebiteľský úver sa tak mohla považovať akákoľvek forma. Zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy však v ust. § 4 ods. 2 písm. g) poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu, a to v tom, že v prípade, ak nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov v zmluve, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri takejto právnej úprave, ak údaj o ročnej percentuálnej miere

náklady zmluvy neobsahoval, žalovanému nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých úrokov a poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať podľa ust. § 451 OZ. Žalobca poukázal aj na prípadnú obranu žalovaného v tom, že sa so žalobcom dohodli na výške konkrétnych mesačných splátkach vyjadrených v eurách, naviac, ako vyplýva z výpisu z obchodného registra, v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov a vzhľadom na túto skutočnosť je povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Uvedené bezdôvodné obohatenie preto je potrebné považovať za úmyselné, ktoré sa premlčí v zmysle ust. § 107 za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo, keďže zmluva bola uzavretá dňa 20.1.2006, táto ešte neuplynula. Žalobca sa z internetových stránok na ochranu spotrebiteľa dozvedel, že plnenie, ktoré poskytol žalovanému je bez právneho dôvodu a v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca zaplatil istinu spolu s poplatkami ešte pred podaním žaloby. Subjektívna 2- ročná lehota, ako aj objektívna 10-ročná premlčacia doba boli zachované. V ďalšom žalobca poukázal na to, že odplata je nejasná, pričom za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje aj podmienka, ktorá nie je určitá alebo je v rozpore so zákonným ustanovením, podľa ktorého bola dojednaná a taktiež poukázal na to, že súčasťou zmluvy o pôžičke bola zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorá umožňovala žalovanému vymôcť od spotrebiteľa aj plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok. Čo sa týka zmluvných pokút, tieto považoval v článku III. bod 6, článku IV. bod 2, článku V. bod 3 a bodu 4 a v článku VI. bodu 3 za absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi a pre neprimeranosť zmluvnej pokuty. Čo sa týka poplatku za vyhotovenie zmluvy o pôžičke, tento zaplatil žalobca vo výške 197,50 eur, pričom ako spotrebiteľ nie je povinný znášať administratívne náklady žalovaného. Z objektívneho hľadiska teda zmluva o pôžičke vzhľadom na množstvo neprijateľných zmluvných podmienok je neudržateľná.

2. Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ žalobca primárne tvrdí, že k predmetnej zmluve o pôžičke nebola dohodnutá výška ročnej percentuálnej miery nákladov v zmysle Dodatku k zmluve o pôžičke č. U. sa zmenil článok II. uvedenej zmluvy zo dňa 20. 1. 2006 nasledovne: „Zmluvné strany si dohodli za požičanie finančných prostriedkov úrok vo výške 3,5 % z hodnoty pôžičky za každý mesiac trvania dlhu. Zmluva je uzavretá na dobu určitú, a to do 21.7.2007, RPMN je 46,58 %“, tento dodatok bol podpísaný obidvoma zmluvnými stranami súčasne so samotnou zmluvou, t.j. rovnako dňa 20.1.2006, pričom tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Vzniesol námietku premlčania pre neexistenciu úmyslu bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že s úmyselnosťou, ako ani s takýmto odôvodnením nemôže súhlasiť, nakoľko zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva prezumpcia úmyselného konania v prípade, ak zmluvná strana neuvedie niektorú zo zmluvných náležitostí priamo v zmluve (na tomto mieste opätovne upozornil na existenciu vyššie uvedeného dodatku k zmluve z toho istého dňa) a následne poukázal na to, že úmyselné opomenutie náležitostí, v tomto prípade ročnej percentuálnej miery nákladov, pôsobí práve proti žalovanému, to znamená žalovaný vôbec nemal záujem na tom, aby úmyselne vynechával túto informáciu pri uzatváranej zmluve o pôžičke. Práve naopak, žalovaný ako poskytovateľ pôžičky vždy mal záujem, aby spomínaný údaj bol v každom prípade súčasťou zmluvy. V dôsledku týchto skutočností považoval objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia za 3-ročnú v súlade s ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá vzhľadom na dátumy jednotlivých platieb žalobcu uplynula najneskôr dňa 22.4.2013. Pokiaľ ide o 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu, podľa ust. § 107 ods. 1 OZ, ktorá plynie v rámci doby objektívnej, považoval ju za tak isto uplynutú predovšetkým vzhľadom na jej spomínaný maximálny limit 3 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Na druhej strane subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Túto vedomosť mal žalobca už v čase uzavretia predmetnej zmluvy, a to aj v čase jej plnenia, tým teda aj subjektívnu premlčaciu dobu považuje za uplynutú najneskôr 22.4.2012. Vzhľadom na to považoval žalobu podanú po uplynutí premlčacej doby.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 20.1.2006 bola uzatvorená Zmluva o pôžičke č. U., predmetom ktorej bolo poskytnutie finančnej pôžičky zo strany veriteľa voči dlžníkovi, ktorým je žalobca a pani O. J., t.č. nebohej, vo výške 130.000,- Sk. Predmetná zmluva v čl. I. bodu 2 obsahovala záväzok dlžníkov veriteľovi poskytnutú pôžičku vrátiť a to istinu vo výške 130.000,- Sk a dohodnuté mesačné úroky v termíne do 20.1.2007 odo dňa podpísania zmluvy. Podľa čl. I. bodu 2b dohodnutý bol mesačný úrok vo výške 4.550,- Sk, pričom prvá splátka úroku bola splatná 20.2.2006 odo dňa poskytnutia pôžičky a nasledujúce vždy do 20 dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Podľa čl. II. zmluvné strany si dohodli za požičanie

finančných prostriedkov úrok vo výške 3,5 % z hodnoty pôžičky za každý mesiac trvania dlhu. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 20. 1. 2007. Sporné medzi účastníkmi konania nebolo ani to, že bola uzatvorená aj Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva č. N. z toho istého dňa a taktiež žalobca nerozporoval, že došlo k uzatvoreniu Dodatku k zmluve o pôžičke, v zmysle ktorého došlo k doplneniu údaju ročnej percentuálnej miery nákladov. Medzi účastníkmi nebolo sporné ani to, že žalobcom došlo k úhrade všetkých záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke. Ďalej súd v dôvodoch rozsudku citoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, ust. § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, ust. § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, ust. § 1, § 2, § 3, § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a v tomto kontexte konštatoval, že v konaní strany nerozporujú to, že ide o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy. Uplatnený nárok bezdôvodného obohatenia bol odôvodnený absenciou výšky ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorú vyžadovali ustanovenia o spotrebiteľských úveroch v zák. č. 258/2001 Z.z. pod sankciou bezúročnosti takto poskytnutého úveru. Bolo však žalovaným preukázané, že uvedený údaj obsahu predmetnej zmluvy, aj keď v dodatku k zmluve o úvere, uvedený bol a už z tohto dôvodu nemožno žalobu považovať za dôvodnú. Čo sa týka ďalších dôvodov namietanej neplatnosti, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa prednostne zaoberal súd jej dôvodnosťou. V tejto súvislosti citoval ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v danej právnej veci žalobca uhradil poslednú platbu 22.4.2010, takže objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 22.4.2013 a v rámci nej uplynula aj subjektívna premlčacia doba, preto nemohol súd ani v tomto smere považovať za podanú včas. Pokiaľ ide o tvrdenú 10-ročnú premlčaciu dobu z dôvodu úmyselného bezdôvodného obohatenia, tu súd mal za to, že úmyselné bezdôvodné obohatenie nebolo žalobcom preukázané. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd tento zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p.. V čase uzavretia zmluvy platil zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom v zmysle tohto zákona Zmluva o pôžičke č. U. na sumu 4.315,21 eur, ktorú žalobca 20.1.2006 uzatvoril so žalovaným, je bezúročná a bez poplatku. Naďalej zotrval na stanovisku, že v konaní bolo preukázané úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaným, keďže žalovaný platby od žalobcu prijímal akoby napadnutá zmluva obsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti, a preto tak úmyselne konal proti dobrým mravom. Podľa neho podal žalobný návrh včas a v 10-ročnej premlčacej dobe, keďže žalovaný dobre vedel čo robí a že sa na úkor žalobcu obohacuje. Žalobca sa domnieva, že nie je jeho úlohou preukazovať a odôvodňovať, prečo v tomto prípade ide o 10 ročnú premlčaciu dobu, naopak, súd mal v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ich výkladu posúdiť námietku premlčania komplexne a aj z úradnej povinnosti skúmať, či sa na danú vec vzťahuje 3-ročná alebo 10-ročná objektívna premlčacia doba. Ak nemal dostatok skutkových zistení pre vyhodnotenie tejto právnej otázky, mal vyzvať účastníkov konania na preukázanie skutkových tvrdení vzťahujúcich sa k dĺžke objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

5. Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobcu žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ išlo o odvolací dôvod, podľa ktorého súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav uviedol, že pre existenciu uvedeného dôvodu musia existovať obe skutočnosti kumulatívne. V prejednávanom prípade však nie je daná existencia ani jednej z uvedených skutočností a už vôbec nie kumulatívne. Súd prvého stupňa zamietol žalobu s poukazom na vznesenú námietku premlčania. Právny záver o premlčaní uplatneného nároku vyvodil prvostupňový súd z ust. § 100 a § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenia riešia problematiku premlčania a preto nepochybne súd prvého stupňa použil na zistený skutkový stav správnu právnu normu. Tak ako správne uvádza prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zo strany žalobcu došlo k vyplateniu všetkých záväzkov z uzavretej zmluvy o pôžičke a ani to, že poslednú platbu žalobca uhradil 22.4.2010. Tak isto je nesporné, že žalobca žalobu podal dňa 31.7.2013, teda po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu teda nemožno súdu prvého stupňa v žiadnom prípade vyčítať ani nesprávne zistenie skutkového stavu, nakoľko ten medzi účastníkmi konania sporný nebol. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že tento žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je dôvodný. Pokiaľ išlo o ďalší odvolací dôvod, ktorý spočíval v neúplne zistenom skutkovom stave, tu žalovaný uviedol, že je daný iba ak dôjde k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci z dôvodu, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca v odvolaní vôbec neuvádza, aké dôkazy, ktoré navrhoval, súd nevykonal a v čom má spočívať neúplné

zistenie skutkového stavu. Uvedené je ale pochopiteľné, nakoľko žalobca žiadne dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu nenavrhoval. Naviac skutkové okolnosti prípadu medzi účastníkmi konania neboli sporné. Vzhľadom na to uplatnený odvolací dôvod nie je dôvodný. Pokiaľ išlo o ďalší odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach súdu na základe vykonaného dokazovania, tu žalovaný uviedol, že medzi účastníkmi konania neboli sporné podstatné okolnosti potrebné pre správne právne posúdenie prejednávaného prípadu, nakoľko skutkový stav medzi účastníkmi konania nebol sporný nemohol súd dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Naviac žalobca v podanom odvolaní ani neuvádza v čom majú spočívať nesprávne skutkové zistenia súdom prvého stupňa. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné ani to, že k zmluve o pôžičke bol uzavretý Dodatok č. 1, ktorým došlo k doplneniu údaju o RPMN, teda ani tento odvolací dôvod nie je dôvodný. Pokiaľ ide o tvrdené nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa, tak isto túto odvolaciu námietku považoval žalovaný za nedôvodnú. Súd prvého stupňa sa otázkou premlčania zaoberal, právne erudovane a podrobne zdôvodnil svoj právny názor prečo nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu o potrebe aplikácie 10-ročnej premlčacej doby na prejednávaný prípad.

6. Odvolací súd odvolanie žalobcu prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., a to so zreteľom na ust. § 470 ods.2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom, preto mu vzniklo právo na prejednanie odvolania podľa doterajších právnych predpisov a niet žiadneho zákonného dôvodu prejednať toto podľa terajšej právnej úpravy. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty teda odvolací súd prejednal odvolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keďže je treba odvolanie žalobcu prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase kedy bolo odvolanie podané. Naviac je treba zdôrazniť, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. I. ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Naviac žalobca použil odvolacie dôvody uvedené v § 205 O.s.p. a týmito odvolacími dôvodmi sa musel odvolací súd zaoberať, pričom je treba povedať, že niektoré z nich už nie sú odvolacími dôvodmi v zmysle Civilného sporového poriadku.

7. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal odvolanie žalobcu v medziach a rozsahu, v ktorom sa preskúmania veci domáhal a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, ak návrh žalobcu zamietol predovšetkým z dôvodu premlčania jeho nároku.

9. Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť dôvodov tam uvedených a na zdôraznenie správnosti rozsudku prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné:

10. Nie je náležitá námietka odvolateľa, že v danom prípade bolo treba aplikovať ust. § 107 ods. 2 OZ, podľa ktorého najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Toto ustanovenie hovorí o objektívnej premlčacej lehote, v rámci ktorej ale plynie subjektívna premlčacia lehota a ak táto uplynula, v danom prípade 22. 4. 2012, v zmysle § 107 ods. 1 OZ, potom žaloba podaná 31. 7. 2013 bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Naviac je treba súhlasiť so súdom prvej inštancie, že v danom prípade nebolo preukázané to, že by žalovaný sa v danom prípade úmyselne bezdôvodne obohatil len z toho dôvodu, ktorý žalobca tvrdí, že v zmluve nebol uvedený údaj, ktorý zákon o spotrebiteľských úveroch vyžadoval.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

12. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, § 255 a § 262 ods. 1 CSP.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 .

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 .

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .