Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoE/116/2016

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a členov senátu JUDr. Jána Bobora a JUDr. Slavoja Sendeckého v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, proti povinnému: 1/ T. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý dňa X.XX.XXXX, naposledy bytom K. č. XX/X, XXX XX M. a povinnému 2/ M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J. č. XX, XXX XX I. G. I., o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 6 992,59 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Janou Virličovou, so sídlom Exekútorského úradu Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava pod spisovou značkou EX 3014/15 pod spisovou značkou EX 9447/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 17Er/803/2015-34 zo dňa 29.12.2015, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáhal vedenia exekučného konania na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 pod spis. zn. IA-A/0614/0171 zo dňa 28.11.2014. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu zo Zmluvy o úvere - pôžičky na bývanie č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinnými 1/ a 2/ dňa 11.07.2012. (ďalej len „zmluva o úvere“). Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať nárok oprávneného a vo veci rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú integrálnou súčasťou zmluvy o úvere.

3. Súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul ex offo z hľadiska ich súladnosti so zákonom. Pre posúdenie otázky, či bola exekúcia nariadená na základe exekučného titulu vykonateľného po stránke formálnej a materiálnej skúmal rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka). Pritom vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok voči povinnému, je zmluvou spotrebiteľskou, preto na daný právny vzťah aplikoval normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere.

4. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, normy európskeho práva, predovšetkým Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a judikatúru Európskeho súdneho dvora konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dohodnutá individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok pre úver ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc z povahy zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinnosti dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov oprávneného a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou, napriek jej formálnemu zneniu, reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech povinných ako spotrebiteľov. Spotrebiteľ sa v takejto situácii, a to vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj vzhľadom na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá možnosť relevantne proti návrhu brániť, resp. zúčastniť sa konania. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska tak, ako je to v priznané v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Nič na tom nemení ani dojednanie podľa bodu 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorého povinní mohli vyjadriť najneskôr pri uzavretí zmluvy o úvere nesúhlas s rozhodcovskou doložkou navrhnutou dodávateľom, keďže v čase uzatvorenia zmluvy povinní ako spotrebitelia nemali reálnu možnosť sa so Všeobecnými obchodnými podmienkami oboznámiť ani žiadnym spôsobom zmeniť obsah predtlačených zmluvných podmienok.

5. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že rozhodcovská doložka upravená vo Všeobecných obchodných podmienkach bola v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo výkone exekúcie. Na základe toho súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval sa, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č. 244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a

takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere ako aj v ďalších súvislostiach sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.

7. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy, predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím došlo k porušeniu princípu zmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001 uviedol, že aj právna úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská doložka, postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi oprávneným a povinným došlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

8. Oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 23/2003-8, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že v exekučnom konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný, je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. Taktiež nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/ EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.

9. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil a vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

11. Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa ust. § 389 ods. 1, písm. a/ a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že oprávnený dňa 31.03.2015 podal na Exekútorskom úrade Mgr. Jany Virličovej návrh na vykonanie exekúcie voči povinným 1/ a 2/ na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882

pod spis. zn. IA-A/0614/0171 zo dňa 28.11.2014. Súdny exekútor Mgr. Jana Virličová podaním zo dňa 19.08.2015 požiadala Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia nároku oprávneného priznaného rozhodcovským súdom z titulu poskytnutia úveru dlžníkom na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinnými 1/ a 2/ ako dlžníkmi dňa 11.07.2012.

13. Preskúmavaným uznesením zo dňa 29.12.2015 súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď dospel k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

14. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

15. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

17. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods. 2 zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti zachované.

18. Z obsahu spisu je zrejmé, že k doručeniu napadnutého rozhodnutia súdu povinnému 1/ nedošlo, pričom dôvodom označeným poštovým doručovateľom na zadnej strane obálky s označením poštovej služby „doručenka“ bola skutočnosť, že adresát zásielky zomrel. Lustráciou v Registri obyvateľov podľa č.l. 38 súdneho spisu súd prvej inštancie zistil, že povinný 1/ zomrel dňa 05.12.2015, in concreto v štádiu po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pred rozhodnutím súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

19. Podľa § 7 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jeho smrť inak. Za mŕtveho súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.

20. Podľa § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

21. Podľa § 161 ods. 1, ods. 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

22. Podľa § 63 ods. 1, ods. 2, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní pokračuje najmä vtedy, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

23. Podľa § 37 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno

vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41.

24. Zákon v ust. § 61 upravuje pojem procesnej subjektivity (označovanej aj ako spôsobilosť byť účastníkom konania), ktorá vo všeobecnosti, s výnimkou časti vety za bodkočiarkou § 61 splýva so subjektivitou hmotnoprávnou, upravenou Občianskym zákonníkom. Hmotnoprávnu subjektivitu, a tým aj spôsobilosť byť účastníkom konania (či stranou sporu) majú predovšetkým všetky fyzické osoby (§ 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vzniká ich narodením, zaniká smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho. Povinnosť súdu v každom jednotlivom prípade z úradnej moci skúmať procesné podmienky konania ( kam nesporne patrí aj nedostatok procesnej subjektivity ) vzniká okamihom začatia konania a trvá až do jeho právoplatného skončenia (§ 161 . Inak tomu nie je ani v odvolacom konaní. Preto, ak odvolací súd zistí, že účastník konania (strana sporu) nemá procesnú subjektivitu, je odvolací súd povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1, písm. a/ a následne konanie zastaviť alebo vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

25. Vzhľadom na obsah predloženého súdneho spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie konal a rozhodnutie vydal v prípade povinného 1/ voči fyzickej osobe, ktorá stratila procesnú spôsobilosť v dôsledku straty právnej subjektivity smrťou (non subjekt). Táto právna skutočnosť, ako už bolo vyššie uvedené, má z procesného hľadiska za následok stratu spôsobilosti povinného 1/ byť účastníkom exekučného konania a jej nedostatok je potrebné považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Pri jej strate je namieste postup súdu prvej inštancie podľa ust. § 63 ods. 1, ods. 2 za predpokladu, že účastník exekučného konania zomrel počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo.

26. Povinný 1/ po začatí exekučného konania zomrel, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie zistil pri doručovaní napadnutého rozhodnutia a verifikoval ju lustráciou v Registri obyvateľov. Vo vzťahu k pohľadávke, ktorú oprávnený žiada cestou exekúcie vymôcť vo svoj prospech je potrebné uviesť, že povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného v zásade nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na jeho dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektmi jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V posudzovanom prípade však súd nevykonal lustráciu v súdnom registri dedičského oddelenia a nezistil stav dedičského konania, resp. nemal preukázaný jeho výsledok v zmysle prechodu povinnosti povinného 1/ z predloženého exekučného titulu. Je nepochybné, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, konal súd s účastníkom, ktorý už nemal procesnú spôsobilosť. Preto odvolací súd nemal inú možnosť, ako napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 389 ods. 1, písm. a/ zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

27. Súd prvej inštancie je povinný zistiť výsledok dedičského konania po poručiteľovi - povinnom 1/ v zmysle, či neprichádza do úvahy procesné nástupníctvo podľa § 63 ods. 2 CSP, teda či z hľadiska hmotného práva nemá namiesto povinného 1/ účastníka/účastníkov, s ktorými by mohol v konaní pokračovať. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude počkať, či súdny exekútor v lehote podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku podá alebo nepodá návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane povinného. Ak takýto návrh bude zo strany súdneho exekútora podaný, súd prvej inštancie o ňom podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku rozhodne a v prípade, že mu vyhovie, bude ďalej v konaní pokračovať s právnym nástupcom / právnymi nástupcami povinného 1/ (čo však nemá vplyv na povinnosť opätovne skúmať vykonateľnosť exekučného titulu). V prípade, ak súdny exekútor návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane povinného v zákonom stanovenej lehote nepodá, prípadne súd prvej inštancie takému návrhu nevyhovie, exekučný súd exekučné konanie zastaví (§ 9a ods. 1 v spojení s §161 .

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .