Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Scud/3/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou právnej veci žalobcu P. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. L. XXX/X, XXX XX P. nad O., štátneho občana D. právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklušom, advokátom so sídlom v Košiciach, Stará Baštová č.2, 040 01 Košice proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície L., so sídlom v L., Y. XX, XXX XX L. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 22. februára 2016 č. PPZ-HCP- PO2-58-005/2016 na základe žaloby takto

rozhodol:

Žalobu zamieta.

Náhradu trov konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný dňa 22.02.2016 pod č. PPZ-HCP-PO2-58-005/2016 ako príslušný odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 Zákona o správnom konaní preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 15.01.2016 č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-2-008/2016, ktorým rozhodol prvostupňový správny orgán o administratívnom vyhostení účastníka konania U. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D. z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým v zmysle § 82 ods. 3 písm. a) zákona uložil prvostupňový správny orgán zákaz vstupu na 5 rokov s lehotou na vycestovanie 30 dní v zmysle § 83 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Prešov č. PPZ-HCP- PO8-ZVC-2-008/2016 zo dňa 15.01.2016 potvrdil a odvolanie proti rozhodnutiu zamietol.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, odvolanie účastníka zo dňa 27.01.2016, ako aj súvisiaci spisový materiál. Odvolací orgán poukázal na včasnosť podaného odvolania a preskúmaním napadnutého rozhodnutia zistil, že Oddelenie cudzineckej polície PZ L. rozhodlo o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia Slovenskej republiky z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Odvolací orgán poukázal zároveň na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pričom správny orgán chronologicky argumentoval prehľadom pobytu účastníka konania, ktorý mal udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny od 08.12.2009 do 13.07.2015, kedy mu bol udelený dlhodobý pobyt. Žalovaný zdôraznil postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pričom v odôvodnení citoval príslušné ustanovenie § 82 ods. 2 písm. a) a ustanovenie § 83 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že konanie o administratívnom vyhostení účastníka začal prvostupňový správny orgán predvolaním účastníka konania, ktorý sa vyjadril a následne správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení pričom dôvodom tohto je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky na základe ustanovenia § 120 ods.

2 písm. i) Zákona o pobyte cudzincov, pričom toto rozhodnutie sa neodôvodňuje. Ďalej citoval žalovaný príslušné ustanovenie § 82 ods. 3 písm. a), § 83 ods. 6, § 81 ako aj § 83 ods. 1 a poukázal na súlad čl. 8 Dohovoru a ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov.

3. Účastník konania vo svojom odvolaní namietal, že mu bol dňa 13.07.2015 udelený dlhodobý pobyt a to podľa § 52 a nasledujúcich ustanovení Zákona o pobyte cudzincov. Poukázal aj na to, že od rozhodnutia o udelení dlhodobého pobytu v júli 2015 kedy príslušný správny orgán nezamietol jeho žiadosť, ale tejto vyhovel, nemohol byť daný dôvod na zamietnutie žiadosti uvedený v § 54 ods. 1 písm. b) zákona do dátumu jeho predvolania v tejto veci v decembri 2015 a nesie vedomie žiadnych takých skutočností, ktoré by napĺňali ustanovenie § 82 ods. 2 písm. a) zákona. Počas celej doby od udelenia dlhodobého pobytu, ako aj pred jeho udeleným nie si je vedomý žiadneho porušenia právnych predpisov v oblasti priestupkového, trestného alebo colného práva. Na Slovensku počas pobytu, resp. na D. nebol riešený orgánmi činnými v trestnom konaní, ani súdom.

4. Žalovaný ako odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj odvolania a súvisiaceho spisového materiálu rozhodol o potvrdení napadnutého rozhodnutia a zamietnutí odvolania, pričom citoval príslušné ustanovenie § 82 ods. 2 písm. a), § 83 ods. 6 a § 120 ods. 1 písm. i) Zákona o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že podklad napadnutého rozhodnutia je jednoznačne daný a nepochybný. Je zadokumentovaný v spisovom materiály vedenom v predmetnej veci na prvom stupni pod číslom PPZ- HCP-PO8-ZVC-13/2015 dňa 16.11.2015. Podkladom napadnutého rozhodnutia je utajovaná informácia Slovenskej informačnej služby, s ktorou sa v chránenom priestore budovy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava oboznámila oprávnená osoba a je evidovaná pod č. XX/XXX-T-XXX- XX/XXXX-S. Táto informácia používa ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z uvedenej informácie vyplynulo, že účastník konania predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa v takomto prípade v súlade s § 120 ods. 1 písm. i) Zákona o pobyte cudzincov neodôvodňuje, uvedie sa iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Žalovaný, ako odvolací orgán na podklade uvedeného konštatoval, že zákonné podmienky boli splnené. Poukázal zároveň na Nález ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 480/2014 k problematike aplikácie § 120 ods. 1 písm. i) Zákona o pobyte cudzincov, v ktorom ústavný súd uviedol, že „zákonodarca vyvážil ústavne chránenú hodnotu bezpečnosti štátu na jednej strane a ústavne procesné práva resp. právo na ochranu rodinného života, akcentujúc bezpečnosť štátu. Zákonodarca uprednostnil bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií. Po konfrontácii s bezpečnosťou štátu zákonodarca uprednostnil len ochranu života a zákaz mučenia. Je nepochybné, že suverén má pri úprave cudzineckého režimu a zvlášť otázok legálne dlhodobých pobytov veľkú diskréciu. Zákonná úprava je postavená v podstate na dôvere v spravodajské poznatky SIS a ústavného inštitucionálneho hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Ochrana správnymi súdmi je v predmetnej oblasti značne limitovaná a preto môže vzbudzovať u cudzincov pocit nedostatočnej ochrany ich práv. Treba však aj priznať, že oblasť bezpečnosti štátu sa blíži otázkam politickým, kde je súdna diskrécia obmedzená. Právna úprava sa môže javiť nelogická, pretože ten, kto doteraz mal legálny pobyt, sa snaží ho umocniť, stabilizovať trvalým pobytom a pritom zrazu čelí riziku vyhostenia. Dikcia relevantných zákonných ustanovení je natoľko jednoznačná, že neumožňuje taký posun výkladu smerom k procesným článkom ústavy, aby sa sťažovateľ mohol kontradiktórne konfrontovať s poznatkami v správach SIS.“ Uvedený nález ústavného súdu SR dáva odpoveď na odvolacie námietky účastníka konania, že nebol oboznámený s utajovanou informáciou v SIS a že sa nestotožňuje s tým, aby verejný záujem bol nadradený jeho súkromnému záujmu.

5. Čo sa týka námietky účastníka konania, že v júli 2015 mu správny orgán udelil dlhodobý pobyt a nebol daný dôvod v zmysle § 54 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov žalovaný uviedol, že uvedenú námietku hodnotí ako irelevantnú, pretože konanie o udelení dlhodobého pobytu účastníka konania právoplatné ukončené dňa 13.07.2015 nemá vylučovací vzťah k predmetnému konaniu, to znamená, že ku konaniu o administratívnom vyhostení účastníka konania. V závere rozhodnutia žalovaný citoval príslušné ustanovenie § 83 ods. 1, § 83 ods. 6 o príslušnej lehote na vycestovanie, ktorú mu určil správny orgán a zároveň zdôraznil, že prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov preskúmal správny orgán dôsledne a keďže žiadne nezistil, teda ani sám účastník konania žiadne neudal, žalovaný v tomto smere nenašiel dôvod na zásah do napadnutého rozhodnutia. Zároveň sa žalovaný vyporiadal s príslušným čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a s tým súvisiacim vyhlásením účastníka konania, že má záujem viesť plnohodnotný život na území SR so svojou manželkou E. U. a dieťaťom. K tomuto je potrebné zdôrazniť, že vykonané lustrácie ohľadom v príslušných informačných systémoch preukázali, že účastník konania má jedinú dcéru a to P. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorá nemá a ani nemala dosiaľ žiaden povolený pobyt na území SR. Tvrdenie účastníka konania, že má záujem viesť plnohodnotný život so svojim dieťaťom na území Slovenskej republiky je preto prinajmenšom pochybné. Zároveň žalovaný ako odvolací orgán zistil, že manželka účastníka konania p. E. U., nar. XX.XX.XXXX s udeleným prechodným pobytom povoleným prechodným pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie Slováka žijúceho v zahraničí na adrese P. nad O., L. XXX/X vstúpila na územie Slovenskej republiky za rok 2015 celkom 54x, pričom tieto vstupy trvali v rozmedzí od 0,5 hod. do 14,5 hod. Sám účastník konania za rok 2015 vstúpil na územie SR 35x pričom jeho vstupy trvali v priemere 7 hod. Za celý rok 2015 strávil na týchto krátkych vstupoch na území SR súhrne približne 247 hod. t.j. približne 10,5 dňa. Z uvedených skutočností podľa žalovaného vyplýva jednoznačný záver, že úmysel účastníka konania viesť plnohodnotný život na území SR je nepodloženým situovaným tvrdením, je totiž zrejmé, že svoj súkromný a rodinný život má on a jeho rodina stabilne situovaný na území D. resp. mimo územia Slovenskej republiky. Preto nemožno konštatovať neprimeranosť napadnutého rozhodnutia zvlášť, keď dôvodom je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania.

7. Žalobu odôvodnil poukazom na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým došlo k jeho administratívnemu vyhosteniu z územia SR na územie D. a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov. Zdôraznil, že ako účastník konania mal na území SR udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny od 08.12.2009 do 07.12.2011 následne na základe žiadosti zo dňa 05.10.2011 a 23.01.2013 mu bol predložený tento prechodný pobyt do 27.06.2015. Žalobca dňa 15.04.2015 podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ktorý mu bol udelený dňa 13.07.2015.

8. Žalobca ďalej argumentoval tým, že Oddeleniu cudzineckej polície L. mala byť doručená informácia zo SIS bez uvedenia dátumu o doručení správnemu orgánu v prvotnom rozhodnutí správneho orgánu o administratívnom vyhostení nie je uvedené ani od akého štátneho orgánu táto informácia pochádza, kedy bola správnemu orgánu doručená, dokonca nie je uvedená ani spisová značka, pod ktorou mala byť táto informácia vedená a tak vzniká pochybnosť, či bola aj súčasťou administratívneho spisu. Žalobca si neuvedomuje ani dôvod zisťovania prečo takáto informácia bola správnym orgánom požadovaná a čo sa zmenilo, keď jeho legálny a tolerovaný pobyt cudzineckou políciou v SR trval 6 rokov bez toho, aby nejakým spôsobom narušil právny poriadok SR.

9. Žalobca ďalej argumentoval poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1 Správneho poriadku a zdôraznil, že pokiaľ došlo k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení v zmysle § 120 ods. 7 Zákona o pobyte cudzincov, pričom on ako účastník konania opakovane uviedol, že nevie akú hrozbu predstavuje pre bezpečnosť Slovenska a nevie presne k čomu sa má vyjadriť a nemá žiadne pripomienky ani návrhy na vykonanie dôkazov, k tomu bol vyzvaný pred samotným vydaním rozhodnutia, podal voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím dňa 22.02.2016. Žalobca poukázal v žalobe ďalej na to, že až v rozhodnutí žalovaného bola uvedená ako podklad rozhodnutia utajovaná informácia SIS ktorá je evidovaná pod č. XX/XXX-T-XXX-XX/XXXX-S pod konkrétnou spisovou značkou mala SIS vydať predmetnú informáciu, ale opäť chýba dátum vydania tejto informácie a nie je ani zrejmé, kedy mala byť doručená správnemu orgánu.

10. Ďalej žalobca dôvodil tým, že odvolací správny orgán vykonal lustrácie v informačných systémoch za účelom zistenia ciest účastníka konania, ako aj jeho manželky a zistil v obidvoch prípadoch, že vstupovali na územie SR v roku 2015 toľko a toľko krát. K tomu žalobca uviedol, že žiadny právny predpis SR neukladá držiteľom prechodných pobytov koľko krát a na aký nevyhnutný čas sa majú zdržať na území Slovenskej republiky, aby boli spokojné orgány cudzineckej polície. Správny orgán s poukazom na ustanovenie § 87 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov uložil žalobcovi lehotu zákazu vstupu na dobru 5 rokov. Pritom žalobca argumentoval poukazom na obsah ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o správnom konaní, pričom zdôraznil, že podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia podľa tvrdenia správneho orgánu nebola žiadosť spolu s dokladmi, ale len utajovaná skutočnosť získaná od

SIS k osobe účastníka, s ktorou sa nemal možnosť oboznámiť účastník konania a tak mu vlastne bola v konaní správneho orgánu odňatá možnosť hájiť svoje oprávnené práva.

11. Opätovne v žalobe poukázal na obsah odvolania ako ja konštatovanie správnych orgánov o dôvodnom podozrení a ohrození bezpečnosti štátu na území SR zo strany žalobcu. Žalobca má za to, že v tomto konkrétnom prípade ide o nesprávny úradný postup správnych orgánov, pričom toto vydané rozhodnutie je vydané v rozpore s čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 8 ods. 1 dohovoru. Zároveň žalobca v žalobe poukázal na ustanovenie § 46 a § 47 Správneho poriadku a zdôrazni skutočnosť, že údajná informácia od SIS nie je účasťou od spisového materiálu, nebola nikdy predložená účastníkovi konania ani jeho právnemu zástupcovi, čiže zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu.

12. Žalobca má za to, že v tomto prípade správne orgány nepostupovali v súlade so zákonom o správnom konaní, pri svojom rozhodovaní vo veci v žiadosti účastníka konania o udelenie povolenia na pobyt nevychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci ale len formálne konštatovali, že disponujú informáciou so strany SIS. Rozhodnutie žalovaného považuje žalobca za nezákonné, pretože bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, vychádzajúc zo všeobecne záväzných právnych predpisov, postupom Oddelenia cudzineckej polície PZ L. ako aj Riaditeľstvom cudzineckej a hraničnej polície L.. Na svojich právach bol ukrátený predovšetkým poukazom na obsah ustanovenia § 3 ods. 1, 3, 4 a § 32 ods. 1, § 46 Správneho poriadku. Žalovaný v konaní nepostupoval správne, jeho rozhodnutie podľa názoru nezákonné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, podal žalobca predmetnú žalobu.

13. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 30.05.2016 vyjadril žalovaný, pričom poukázal na dôvody vydaného rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

14. Ako vyplýva z obsahu žaloby ako aj preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov, z týchto vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

15. Z ustanovenia § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku vyplýva, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Podľa § 491 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (S.s.p.) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická alebo právnická osoba.

17. Podľa § 491 ods. 3 S.s.p., na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

18. S poukazom na vyššie citované ustanovenia preto súd v predmetnom konaní pod spisovou značkou 12Scud/3/2016 vedenou na Krajskom súde v Prešove postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, účinného od 01.007.2016.

19. Predmetom preskúmavacieho konania v tejto veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície PZ L., ktorý ako príslušný správny orgán dňa 15.01.2016 pod číslom rozhodnutia PPZ-HCP-PO8-ZV-2-008/2016 podľa § 125 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov rozhodol podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 2 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov tak, že žalobcu P. U. nar. XX.XX.XXXX štátna príslušnosť D., s trvalým pobytom ul. L. XXX/X, P. B. O. administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky na územie D. podľa § 77 ods. 1 zákona z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov. Zároveň v zmysle § 82 ods. 3 písm. a) a § 83 ods. 6 mu uložil zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov.

20. V zmysle § 23 ods. 2 písm. c) Správneho súdneho poriadku na Krajskom súde sudca koná a rozhoduje o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. Z tohto

dôvodu správny súd konal ďalej v predmetnom konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod spisovou značkou 12Scud/3/2016 nie ako senát, ale ako sudca.

21. Z predloženého administratívneho spisu mal správny súd za bezpochyby preukázané, že žalobca si podal žiadosť dňa 15.04.2015 o udelenie dlhodobého pobytu, ktorý mu bol udelený dňa 13.07.2015.

22. Ako ďalej vyplýva z obsahu administratívneho spisu z úradného záznamu k manipulácii s utajovanými skutočnosťami zo dňa 16.11.2015 mal súd preukázané, že dňa 28.10.2015 sa zástupca Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície L., Úradu hraničnej a cudzineckej polície prezídia PZ L. T.. P. J. oboznámil za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení s informáciou v utajovanej písomnosti č.p.: XX/XXX- T-XXX-XX/XXXX-S k osobe P. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D., ktorá bola vyžiadaná v súlade s ustanovením § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Oboznámenie sa s utajovanou písomnosťou bolo uskutočnené v chránenom priestore v budove Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Bratislava. Následne dňa 16.11.2015 informoval zástupcu riaditeľa oddelenia cudzineckej polície L. W. Y. T., že u osoby P. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D., je dôvodný postup podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, nakoľko predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

23. Následne na uvedenú skutočnosť Oddelenie cudzineckej polície Prešov rozhodnutím zo dňa 15.01.2016 č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-2-008/2016 ako príslušný prvostupňový správny orgán administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky na územie UW.odľa § 77 ods. 1 zákona žalobcu z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a) citovaného zákona. Ako už súd vyššie uviedol, proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca, v ktorom zdôraznil dôvody na ktoré poukázal aj v predmetnej žaloby, ktoré súd popísal vyššie v tomto rozsudku.

24. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 22.02.2016 žalovaný ako odvolací orgán odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi, ktoré boli uvedené prvostupňovým správny orgánom v tomto rozhodnutí.

25. Ako vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

26. Podľa § 82 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

27. V zmysle § 83 ods. 6 citovaného zákona Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má udelený pobyt len vtedy, ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný priadok. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení takéhoto štátneho príslušníka tretej krajiny môže policajný útvar uložiť zákaz vstupu na 5 rokov.

28. Podľa § 120 ods. 1 písm. i) citovaného zákona, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. a), ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu.

29. Z ustanovenia § 120 ods. 1 citovaného zákona vyplýva, ak nie v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

30. Z ustanovenia § 3 Správneho poriadku vyplýva, že sú v tomto ustanovení zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo základných zásad je zásada materiálnej pravdy, pričom z ustanovenia § 3 ods. 4 prvá veta správneho poriadku vyplýva, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

31. S poukazom na ustanovenie § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkom konania.

32. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. Musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísaný náležitosti.

33. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že žalovaný ako odvolací orgán sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, pokiaľ ide o úplné zistenie skutkového stavu veci, obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou je aj utajovaná skutočnosť, zapísaná v administratívnom spise ako úradný záznam zo dňa 16.11.2015 pod číslom utajovanej písomnosti č.p.: XX/XXX-T-XXX- XX/XXXX-S k osobe P. U., nar. XX.XX.XXXX.

34. Ohľadom tejto skutočnosti správny súd konštatoval, že zákonný sudca sa v predmetnom konaní s utajovanou skutočnosťou v režime utajenia so stupňom „Tajné“ vedené pod č. XX/XXX-T-XXX- XX/XXXX-S v súlade s vykonávacou vyhláškou č. 453/2007 Z.z. oboznámil a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť je dostatočne konkrétna a po oboznámení sa s jej obsahom a konkrétnymi dôvodmi existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu.

35. V tejto súvislosti správny súd konštatoval, že žalovaný dostatočne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1 písm. i) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov rozhodnutie, pričom poukázal na dôvod vydaného rozhodnutia.

36. Podľa § 120 ods. 2 písm. i) citovaného zákona, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. a) citovaného zákona ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. V zmysle ustanovenia § 83 ods. 6 citovaného zákona preto správne rozhodol prvostupňový správny orgán, keď ako príslušný policajný útvar administratívne vyhostil štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý mal udelený dlhodobý pobyt a vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

37. Podľa § 125 ods. 6 citovaného zákona, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do 10 dní od doručenia žiadosti.

38. V predmetnej veci správny súd argumentuje tým, že predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky na územie D. žalobcu podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 z dôvodu, že jeho osoba predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.

39. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného, ktoré argumentovali tým, že pokiaľ ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky správny orgán v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. i) Zákona o pobyte cudzincov uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba túto skutočnosť.

40. Pokiaľ žalobca namietal skutočnosti ktoré neboli v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutí žalovaného uvedené v odôvodnení týchto rozhodnutí správnych orgánov, jeho námietky súd vyhodnotil ako irelevantné s poukazom práve na nedôvodnosť povinnosti žalovaného a prvostupňového správneho orgánu rozhodnutie zdôvodňovať. Práve s poukazom na obsah citovaného ustanovenia § 120 ods. 2 písm. i) Zákona o pobyte cudzincov.

41. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 10Sža/30/2015 v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „Návrh verejnej ochrankyne práv zo dňa 14.07.2014 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, v ktorom žiadala

Ústavný súd SR o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach) bol uznesením Ústavného súdu PL. ÚS 40/2014-19 zo dňa 17.12.2014 odmietnutý ako neprípustný.“ S poukazom na uvedené, Najvyšší súd SR v obdobnej veci rozhodol tak, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod spisovou značkou 14Scud/18/2014-49 z 05.03.2015 potvrdil, pričom argumentoval tým, že princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje samotným rozhodovaním Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky a jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky) a vzhľadom k tomu, že k takémuto rozhodnutiu ktorým by bola spochybnená ústavnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nedošlo, najvyšší súd sa obmedzil pri posudzovaní námietok uplatnených žalobcom len v kontexte namietanej nezákonnosti.

42. S poukazom na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 10Sža/30/2015 a uvedené skutočnosti v odôvodnení tohto rozhodnutia dospel správny súd k názoru, že v danej veci po oboznámení sa s predmetnou utajovanou skutočnosťou v režime utajenia so stupňom „Tajné“ vedenej pod spisovou značkou č.p.: XX/XXX-T-XXX-XX/XXXX-S k osobe P. U. zo dňa XX.XX.XXXX za zachovania podmienok citovaného zákona, ako aj vykonávacej vyhlášky v 453/2007 Z.z., že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu.

43. Práve z týchto dôvodov považuje správny súd všetky skutkové okolnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj vydaného prvostupňového rozhodnutia za dostatočne a riadne zistený skutkový stav veci a preto predmetnú žalobnú námietku žalobcu nepovažuje ani v konaní pred súdom za bezpochyby preukázanú.

44. Správny súd dospel k právnemu záveru totožnému ako dospeli správne orgány a po oboznámení sa s utajovanou skutočnosťou rozhodol tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané správne a v súlade so zákonom, pričom nedošlo k porušeniu tak zákona ako aj chránených záujmov žalobcu.

45. V konaní správny súd postupoval v zmysle Správneho súdneho poriadku a podľa príslušných ustanovení § 112 ods. 1 Správneho súdneho poriadku dal možnosť všetkým prítomným účastníkom konania aby predniesli svoje prednesy a poukázali na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci a následne v zmysle ustanovenia § 112 ods. 3 Správneho súdneho poriadku prítomní účastníci predniesli svoje konečné návrhy a vyjadrenia k právnemu posúdeniu veci.

46. Na základe uvedených skutočností správny súd preto v súlade s ustanovením § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

47. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 175 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a s poukazom na neúspešnosť žalobcu rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorým je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 244 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.)

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.