Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoPr-7-2016.pdf
PDF · 102.25 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/7/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., J. č. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Jakubovo nám.č. 9 proti žalovanej: RIS GmbH, s.r.o. so sídlom v Trenčíne - Zlatovce, Hanzlíkovská č. 1672/18A, právne zastúpený JUDr. Ľubomír Porubanom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Jilemnického č. 2, o zaplatenie sumy 7.128,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 23.03.2016, č.k. 14Cpr/3/2015-142, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.128,- eur spolu s úrokom z omeškania 5,05% ročne zo sumy 7.128,- eur od 02.02.2015 do zaplatenia a náhradu trov konania 2.742,38 eur, z toho súdny poplatok 427,50 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. Jany Kompišovej. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy 7.128,- eur s príslušenstvom na žalovanom. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 1, § 536 ods. 1, 2, 3, § 537 ods. 1, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 553 ods. 1,§ 554 ods. 1, 3, 4, § 369 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka ako aj ust. § 517 ods. 1 veta prvá ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády 87/95 Z.z.. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca nebol v pracovnoprávnom vzťahu žalovaného, ale pracoval pre neho od začiatku ako živnostník. Išlo teda o záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi a nie o pracovnoprávne vzťahy, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom. Na forme právneho úkonu zmluvného vzťahu žalobcovi spočiatku nezáležalo. Pre neho bola podstatná odmena za dojednanú prácu. Z výsluchu svedkov S. T. ako aj R. F. vyplýva, že žalovaný zamestnával pracovníkom aj v bežnom pracovnoprávnom pomere, takže žalobca si mohol formu pracovného pomeru vybrať a nebolo preukázané, že by ho žalovaný nútil k tomu, aby si vybavil živnostenský list a k uzavretiu zmluvy o dielo. Samotný žalobca akceptoval to, že bude pracovať za takých podmienok ako svedok S. T., ktorý bol živnostníkom. Formu právneho úkonu si teda zvolí sám žalobca. Zmluva o dielo je teda platným právnym úkonom podľa § 536 Obchodného zákonníka, ktorá obsahuje skutočnú vôľu účastníkov pri vzniku tohto zmluvného vzťahu a nie je zastieracím úkonom, ktorým mal byť urobený v úmysle zakryť vznik pracovnoprávneho vzťahu. Samotný žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia konkrétnych faktúr a nie mzdy za prácu. Je nesporné, že žalobca v čase od 01.07.2014 do 17.12.2014 vykonával na základe zmluvy o dielo zo dňa 19.06.2014 pre žalovaného ako objednávateľa čiastkové úkony na zákazke, ktorou
boli zváračské podľa pokynov S. T. vo firme EISENMANN, ktorá mu poskytoval oblečenie ako všetkým, ktorí pracovali v tejto spoločnosti bez ohľadu na to, či boli v pracovnom pomere, alebo živnostníci. Všetci pracujúci za zákazke chodili do práce v tú istú dobu, mali rovnaké prestávky na obed, odpočinok pri práci. Evidenciu dochádzky a výkazy o odpracovaných hodinách kontroloval S. T.. Zo zhodných výpovedí žalobcu a svedkov vyplývalo, že podľa obchodných zvyklostí, faktúry za vykonané práce od živnostníkov preplácali mesačne výlučne na podklade jediného dokladu, ktorým bol potvrdený výkaz o odpracovaných hodinách. Nebolo preukázané, že by práce na spornej zákazke neboli žalobcom reálne vykonávané, ani to, že by tieto vykazovali nejaké vady a že dielo firma EISENMANN neprevzala. Zodpovedným zástupcom žalovaného podľa bodu 2.5 zmluvy o dielo ako aj povinným uskutočňovať kontrolu diela bol S. T. a tento potvrdil, že práce boli riadne a včas vykonané a bez namietaných vád. Na základe týchto skutočností v zmysle bodu 5.3 zmluvy o dielo bol žalovaný oprávnený faktúry s prílohami, ktoré obsahovali nedostatky žalobcovi vrátiť na doplnenie a prepracovanie, avšak nebol oprávnený ich nepreplatiť vôbec, obzvlášť za stavu, ak uznal dlh nepreplatenie faktúry za mesiace máj až júl 2014 čo do dôvodu a výšky v sume 5.244,75 eur za opodstatnený a to napriek tomu, že prílohou týchto ani predchádzajúcich faktúr neboli súpisy vykonaných prác, ani montážny denník. Z týchto dôvodov mal súd za preukázané, že práce dojednané na zmluve o dielo zo dňa 19.06.2014 a fakturované faktúrami 5/2014 za práce za september 2014 na sumu 2.274,75 eur, 6/2014 za práce za október 2014 v sume 945,- eur splatnú dňa 14.11.2014, ďalej faktúra č. 7/2014 za práce za november 2014 na sumu 2.025,- eur splatnú 12.12.2014 a ďalej faktúra č. 8/2014 za práce 12/2014 na sumu 1.883,25 eur boli riadne a včas prevedené bez vád a v požadovanej kvalite. Žalovaný si mal možnosť odvedené práce skontrolovať prostredníctvom poverenej osoby, ktorou bol S. T. a práce kontroloval aj zástupca firmy EISENMANN. Postup žalovaného, ktorý odmietol za vykonané práce zaplatiť pre formálne nedostatky spočívajúce v chýbajúcej prílohe faktúry, ktoré síce boli v zmluve dohodnuté, ale v skutočnosti pri ich fakturácii žalovaný predložiť nepožadoval, súd považoval za postup v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Preto súd návrhu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.128,- eur spolu s 5,05% úrokom zročne od 02.02.2015 do zaplatenia. V konaní nebolo preukázané žiadne zavinené porušenie zmluvne dojednaných povinností žalobcu, ktoré by oprávňovali žalovaného znížiť žalobou uplatnený nárok o zmluvnú pokutu. Žalovaný sa dostal do omeškania skôr dňom nasledujúcim po lehote splatnosti každej faktúry, avšak súd priznal právo na úroky z omeškania len odo dňa uvedeného v žalobe. Výšku úrokov súd stanovil podľa § 517 ods. 2 OZ v zmysle § 3 Nariadenia vlády 87/95 Z.z. s tým, že pokiaľ sa žalobca domáhal úroku vo výške 0,014% denne, čo je 5,11% ročne, v prevyšujúcej časti úrokov uplatnených nad zákonný rámec ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého žalobcovi, ktorý mal v konaní len nepatrný neúspech v časti úrokov z omeškania priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrhu vo výške 427,50 eur a účelne vynaložených trovách právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej pomoci vrátane režijného paušálu, cestovného, náhrady za stratu času. Súd nepovažoval za účelne vynaložené 2 úkony, za stanovisko žalobcu, pretože odôvodnenie, prečo považuje vzťah za pracovnoprávny a nie obchodný, mala obsahovať už žaloba. Trovy konania celkovo predstavujú sumu 2.742,38 eur.
3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že žalobca sa v návrhu na začatie konania domáhal od žalovaného zaplatenia mzdy z dôvodu existencie pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a žalovaným. V tomto smere v konaní žalovaný aj svoju obranu budoval a nesústredil sa na iné podstatné otázky súvisiace s postavením sporových strán ako podnikateľov. Napriek tomu sa z rozhodnutia dozvedel, že súd rozhodol na inom základe, ako bola žaloba vystavaná. Súd v podstate odignoroval námietku započítania z dôvodu, že žalobca v tejto chvíli už aj podľa súdu, podnikateľ bol povinný zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie zmluvy o dielo. Okrem toho, že táto otázka nebola predmetom pojednávania, súd uznal tvrdenie žalobcu, že povinnosť neporušil. Je pravdou, že žalovaný súhlasil s uskutočnením posledného pojednávania bez jeho prítomnosti, avšak civilný proces je stále ovládaný zásadou ústnosti a preto nie je zrejmé, prečo nebol vypočutý konateľ žalovaného. Namiesto toho sa súd uspokojil s výpoveďou nedôveryhodných svedkov. S ohľadom na špecifické podmienky diela a okolnosti spolupráce nebolo možné vopred ustáliť rozsah vykonaných prác. Nevyhnutnou podmienkou, bez ktorej nie je možné požadovať zaplatiť cenu diela je aj vedenie súpisu vykonaných prác a montážneho denníka zhotoviteľom. Žalobca nepredložil spolu s faktúrou všetky dokumenty, ktoré sa zmluvne zaviazal prikladať, ani ich nedoplnil počas súdneho konania. Z mesačného výpisu o odpracovaných hodinách vyplýva, že žalobca zhotovoval dielo určitý počet hodín, avšak bez preukázania aké dielo, resp. jeho časť v tomto období zhotovoval a nie je možné určiť, že dielo naozaj zhotovil a splnil tak svoj dlh riadne a včas.
Tvrdenia zaujatého svedka, že on nikdy neviedol montážny denník sú irelevantné, pretože väčšina jeho zmlúv bola staršieho dátumu. Žalovaný nemá do dnešného dňa preukázané, že žalobca plnil a preto mu nemohla ani vzniknúť povinnosť zaplatiť cenu diela. Súd prvého stupňa nechal bokom aj vysvetlenie prečo priznal žalobcovi plnú sumu, keď podľa bodu 5.4 zmluvy o dielo mal uskutočňovať fakturáciu tak, že najprv mal fakturovať 90% z mesačného ohodnotenia výkonov a zvyšných 10% až po uvedení stavby do prevádzky a bezvadnom prevzatí diela investorom. Považuje tiež za potrebné sa vyjadriť aj k pracovnoprávnemu vzťahu. Prvostupňový súd sa týmto riadne zaoberal. Namietal teda vecnú aktívnu aj pasívnu legitimáciu s tým, že žalobca podal návrh ako živnostník IČO, avšak v konaní sám seba vykresloval ako zamestnanca, preto nemôže byť aktívne legitimovaný. Zo žaloby a prednesov navyše vyplýva, že zamestnávateľom žalobcu mala byť nemecká spoločnosť EISENMANN a teda nie žalovaný a preto sa súd nezaoberal ani týmto. Namietal tiež aj rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom náhrady trov konania, pretože priznal automaticky nárok na náhradu trov konania za poradu s klientom, pričom nie je jasné, prečo by mal byť žalovaný zaviazaný platiť náhradu tohto úkonu.
4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ žalovaná namieta, že prvostupňový súd jej procesným postupom znemožnil riadne sa brániť, poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný sa nedostavil ani na jedno pojednávanie, pričom súd prvej inštancie uložil povinnosť právnemu zástupcovi, aby zabezpečil osobnú účasť žalovaného, pričom tento sa napriek iniciatíve zo strany súdu nedostavil a súhlasil s pojednávaním bez jeho účasti. Žalobca nielen že nemá povinnosť právne kvalifikovať, čo od proti strany žiada, ale právna kvalifikácia petitu je výlučne v kompetencii súdu. Právna kvalifikácia uplatneného nároku nie je obligatórnou náležitosťou žaloby. Ak súd rozhodne o nároku na plnenie na základe zistených skutkových zistení umožňujúcich subsumovať uplatnený nárok po právnej stránke pod inú hmotnoprávnu normu, je povinnosťou súdu vec podľa platného práva riadne posúdiť. Preto považoval rozsudok vyhlásený Okresným súdom Trenčín za vecne a argumentačne dostatočne konzistentný. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu písomne nevyjadril.
6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vecne správny a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvej inštancie, na ktoré zároveň poukazuje.
7. V prvom rade je nutné konštatovať, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým sa zrušil zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, pričom z ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP vyplýva, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
8. Ako vyplýva z vyššie cit. ustanovenia zákona, nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesných právnych noriem, ktorá znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania a to aj na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku. Predkladateľ však pamätá na situácie, kedy by nová právna úprava zhoršila postavenie strany a tieto okolnosti rieši prechodnými ustanoveniami, pričom v odôvodnených prípadoch sú stanovené výnimky z tohto základného pravidla.
9. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil, vykonal všetko navrhnuté dokazovania a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva:
10. Faktom je, že žalobca v prejednávanej veci žalobu o zaplatenie istiny s príslušenstvom kvalifikoval ako pracovnoprávny vzťah uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným. Obrana žalovaného však od počiatku v prejdnávanej veci smerovala k tomu skutkovému základu, že sa nejedná o pracovnprávny vzťah, ale obchodný vzťah založený zmluvou o dielo. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie túto námietku zo strany žalovaného akceptoval a posudzoval právny vzťah medzi účastníkmi ako obchodnoprávny vzťah, nakoľko nemal preukázané, že by v prejednávanej veci došlo k uzatvoreniu
pracovnoprávneho vzťahu. Keďže teda celá obrana žalovaného v prejednávanej veci smeroval k tomu skutkovému základu, že žiadal, aby súd prvej inštancie posudzoval daný právny vzťah ako vzťah obchodnoprávny a súd prvej inštancie týmto spôsobom aj postupoval, nemožno potom v rámci odvolacieho konania namietať, že sa jedná o prekvapivé rozhodnutie, prípadne rozhodnutie, o ktorom by sa žalovaný dozvedel až z rozhodovania súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené s tým, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva na súdnu ochranu vyžaduje, aby súd jasným a právne korektným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými aj právnymi skutočnosťami. Odvolací súd je potom toho názoru, že napadnuté rozhodnutie tieto atribúty dostatočným spôsobom napĺňa. Neobstojí námietka žalovaného o nepredvídanom a prekvapivom výsledku súdneho konania, pretože súd prvej inštancie vychádzal z dôkaznej povinnosti sporových strán, v rovine ktorej posudzoval tvrdenie oboch účastníkov súdneho konania vo vzťahu k vymedzenému nároku a v konečnom dôsledku tento nárok vymedzil ako obchodnoprávny vzťah vychádzajúci zo zmluvy o dielo. V konečnom dôsledku aj všetky listinné dôkazy v prejednávanej veci vychádzali práve z predmetnej zmluvy o dielo vrátane jednotlivých faktúr, ktoré boli k tejto zmluve pripojené, pričom rovnako v prejednávanej veci je zrejmé, že žalovaný bol riadne poučený o svojej povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia. Pokiaľ sa nezúčastnil posledného pojednávania, súhlasil s prejednaním veci bez jeho prítomnosti, pokiaľ nenavrhol v prejednávanej veci žiadne ďalšie dôkazy, nemožno potom v konečnom dôsledku ustáliť, že by súd prvej inštancie svojim postupom mu uprel možnosť konať pred súdom. Z tohto dôvodu ani neobstojí námietka zo strany žalovaného v tom smere, že by súd prvej inštancie neakceptoval jeho návrh na vypočutie svedka s tým, že opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že postup súdu prvej inštancie bol v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. a § 101 ods. 2 O.s.p. platných a účinných v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ako aj konštantnou judikatúrou vyšších súdov v náväznosti na R č. 37/1993, podľa ktorého nevykonanie dôkazov navrhnutým účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ďalej v zmysle rozhodnutia R 125/99 je nutné konštatovať, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné, pretože nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
11. Pokiaľ teda vychádzame zo zmluvného dojednania medzi účastníkmi konania, ktoré súd prvej inštancie správne kvalifikoval ako zmluvu o dielo, v rámci ktorej si účastníci dohodli platobné podmienky ako aj náležitosti faktúr, avšak aj tú skutočnosť, že v prípade, ak prílohy a faktúra nebudú obsahovať všetky náležitosti daňového dokladu, objednávateľ v tomto prípade žalovaný je oprávnený vrátiť neuhradenú faktúru zhotoviteľovi k prepracovaniu alebo doplneniu, pričom splatnosť opravenej faktúry je 30 dní od jej doručenia. V prejednávanej veci žalovaný nevrátil ani jednu z faktúr, ktoré boli predmetom tohto sporu, z čoho potom možno dovodiť, že nemal námietky voči spôsobu fakturácie na základe vykonaného diela zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Vo vzťahu k započítacej námietke odvolací súd dodáva, v zmysle § 358 Obchodného zákonníka na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Vo všeobecnosti teda platí, že započítanie je spôsob zániku záväzku nahradzujúci splnenie. Je však splneniu veľmi blízky, lebo dochádza k uspokojeniu veriteľa. Tento spôsob zániku záväzku má v obchodných vzťahoch značné praktické využitie. Základná úprava započítania je obsiahnutá v Občianskom zákonníku v ust. § 580 a § 581 a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy. Pokiaľ Obchodný zákonník nemá odchylnú úpravu tak, ako je to v ust. § 358 až § 364 Obchodného zákonníka. Právna úprava teda rozlišuje dva prípady započítania. Je to započítanie jednostranným právnym úkonom, ktorým jedna strana, ak sú dané zákonom stanovené predpoklady aj bez súhlasu druhej strany zrušuje vzájomné pohľadávky za predpokladu, že sa kryjú a započítanie dvojstranným právnym úkonom, teda dohodou. Započítanie jednostranným právnym úkonom, čo je prejednávaným prípad je prípustné, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu a pritom ide o pohľadávky, z ktorých ani jedna nie je vylúčená zo započítania a to ani dohodou, ani zo zákona. Následkom započítania je, že vzájomne započítané pohľadávky sa zrušujú pokiaľ sa kryjú.
12. V prejednávanej veci ďalšia podstatná odvolacia námietka spočívala v tom, že žalovaný namietal tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne sa nezaoberal jeho započítacou námietkou vo vzťahu k zmluvnej pokute. Zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút záväzkového práva, pričom v súčasnosti je upravená v ust. § 540 až § 545 OZ a v § 300 až § 302 Obchodného zákonníka. Oba zákonníky
upravujú zmluvnú pokutu ako zabezpečovací inštitút s tým, že osobitná úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku sa týka zodpovednostného princípu. Zatiaľ čo Občiansky zákonník upravuje zmluvnú pokutu na princípe zodpovednosti za zavinenie, pričom dlžník nie je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu, ak porušenie povinnosti nezavinil v zmysle § 545 ods. 3 OZ, Obchodný zákonník uprednostňuje princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, teda zodpovednosť objektívnu. Ďalšia odchýlka spočíva v tom, že Obchodný zákonník upravil moderačné právo súdu, teda oprávnenie súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu v § 301, pričom s účinnosťou od 01.01.2008 bolo aj do právnej úpravy podľa Občianskeho zákonníka zahrnuté moderačné právo súdu. Osobitná úprava sa týka aj vzťahu zániku zmluvnej pokuty v dôsledku odstúpenia od zmluvy, čo však nie je prejednávaný prípad. Na druhej strane však treba zdôrazniť, že na to, aby mohlo dôjsť k jednostrannému započítaniu tak, ako to namietal v odvolaní žalovaný, je nutné, aby preukázal, že jeho pohľadávka je spôsobilá na započítanie. Pokiaľ teda v prejednávanej zmluve o dielo je koncipovaná zmluvná pokuta tým spôsobom, že v prípade akéhokoľvek porušenia povinnosti špecifikovanej v bode 6.1 zmluvy o dielo zaplatí zhotoviteľ objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 3.000,- eur a pokiaľ žalovaný odvodzuje svoj nárok na zmluvnú pokutu od bodu 6.1.4 danej zmluvy o dielo, je potom následne zrejmé, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal v prejednávanej veci v čom konkrétne (teda akým konkrétnym konaním) došlo k porušeniu povinnosti zmluvnej strany tak, aby bola splnená podmienka uplatnenia si zmluvnej pokuty voči žalobcovi. Žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení v prejednávanej veci nenavrhol a ani nepredložil a preto v konečnom dôsledku možno uzavrieť, že na to, aby mohlo dôjsť k jednostrannému zápočtu zo strany žalovaného voči žalobcovi z titulu zmluvnej pokuty, neuniesol dôkazné bremeno o tom, že k porušeniu nejakej zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu voči žalovanému skutočne došlo. Preto bolo v prvom rozsahu správne a korektný postup súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval jednostranný zápočet zo strany žalovaného voči žalobcovi.
13. Za stavu, kedy mal žalovaný za to, že svedkovia, ktorí boli navrhnutí žalobcom v prejednávanom konaní nie sú dostatočne dôveryhodní, bolo opätovne na ňom, aby preukázal, prípadne poskytol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení tak, aby spochybnil dôveryhodnosť svedkov navrhnutých žalobcom. V tomto kontexte je potrebné aj súhlasiť s odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k uznaniu záväzku zo strany žalovaného v tom smere, že pokiaľ vychádzame z predpokladu, že započítať možno len existujúce pohľadávky a pokiaľ žalovaný vykonal právny úkon jednostranného zápočtu vo vzťahu k žalobcovi, možno potom dovodiť, že tým spôsobom uznal faktúry, ktoré mali byť predmetom zápočtu zo strany žalobcu voči žalovanému. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd posudzoval daný právny vzťah ako obchodno-právny, nebolo potrebné zaoberať sa odvolacími námietkami žalovaného v rovine pracovno-právnej.
14. Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
15. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie na strane súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a preto aj v tomto smere bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdené.
16. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v celom rozsahu v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bola priznaná ich plná náhrada v plnom rozsahu, teda v rozsahu 100% voči žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. V náväznosti na § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu, v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).