Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-143-2016.pdf
PDF · 142.75 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/143/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: JUDr. Lenka Maďarová, so sídlom kancelárie Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, správca konkurznej podstaty úpadcu: Ján Pavlík „v konkurze", nar. XX.X.XXXX, bytom X. Q. XXX/XX, XXX XX Y. (pôvodne podnikajúci pod obchodným menom Ján Pavlík A.n.D.PNEU., s miestom podnikania Osloboditeľov 370/30, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 40 944 514 - podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť ku dňu 9.10.2010), proti žalovanému: Katarína Ďurajková, nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P., J. XX (pôvodne podnikajúca pod obchodným menom Katarína Ďurajková - Pneuservis VIKTORIA, s miestom podnikania M. R. Štefánika 641/129, 075 01 Trebišov, IČO: 33 227 306 - podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť k 26.5.2011), zastúpenému zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., so sídlom Sidónie Sakalovej 190, 014 01 Bytča, IČO: 47 256 591, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 24.895,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 247/2014-88 zo dňa 12.2.2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 24.895,44 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 247/2014-88 zo dňa 12.2.2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 24.895,44 Eur spolu so 6% úrokom ročne zo sumy 24.895,44 Eur od 1.2.2006 do zaplatenia a s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24.895,44 Eur od 1.2.2014 až do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým sa žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva, p o t v r d z u j e .
Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 24.895,44 Eur spolu so 6 % úrokom ročne zo sumy 24.895,44 Eur od 1.2.2006 do zaplatenia a s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24.895,44 Eur od 1.2.2014 až do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Žalobcovi náhrada trov konania nebola nepriznaná. Samostatným výrokom bolo rozhodnuté, že o náhrade trov konania Slovenskej republiky bude rozhodnuté samostatne. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou okrem zaplatenia istiny spolu s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania domáhal aj zaplatenia paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, ako aj náhrady trov konania. Žalobca uviedol, že z výpovede úpadcu a z dokladov, ktoré mu boli predložené, zistil, že úpadca ako podnikateľský subjekt niekedy začiatkom roka 2006 poskytol žalovanému, v tom čase podnikateľovi pôsobiacemu v Turčianskych Tepliciach, finančnú pôžičku vo výške 26.555,14 Eur, teda 800.000,- Sk, a to za prítomnosti svedka X. G.. Tieto prostriedky podľa vyjadrenia úpadcu žalovaný potreboval na prefinancovanie podnikateľskej aktivity. V tom čase mal nehnuteľnosť v Turčianskych
Tepliciach, ktorú predával, avšak bez výsledkov. Pôžička bola poskytnutá za dojednania 6 %-ného ročného úroku z požičanej sumy 800.000,- Sk s dojednaním povinnosti žalovaného vrátiť túto úpadcovi najneskôr za 8 rokov od jej poskytnutia, to znamená do januára 2014, a to naraz aj so 6 % úrokom ročne. K momentu spísania žaloby žalovaný vrátil z poskytnutej pôžičky sumu 50.000,- Sk, čiže 1.659,70 Eur, pričom s vrátením zvyšku pôžičky sa žalovaný dostal do omeškania.
2. Okresný súd vykonal dokazovanie a za aplikácie ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 100 ods. 1, § 101, § 657, § 658 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj ust. § 132, § 120 ods. 1, 3, 4 O.s.p. dospel k záveru, že žalobe je nevyhnutné v časti o zaplatenie sumy 24.895,44 Eur spolu s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania vyhovieť. Okresný súd podľa výsledkov dokazovania mal za zistené, že žalovaný s úpadcom - p. Jánom Pavlíkom sa vzájomne poznajú od roku 2003, ako aj, že subjekt AUTO MOTO SHOP, s.r.o. prenajímal úpadcovi ako podnikateľovi - fyzickej osobe kancelárske priestory, pričom žalovaný bol konateľom subjektu AUTO MOTO SHOP, s.r.o., na majetok žalovaného, ktorého bol v období rokov 2004 až 2012 Krajským súdom Košice pod sp. zn. 3K/30/2004, a to konkrétne od 27.8.2004 do 28.7.2012 vyhlásený konkurz a konkurz na majetok úpadcu p. Jána Pavlíka bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 2K/6/2014 zo dňa 29.4.2014. Okresný súd uviedol, že vzhľadom na obsah obrany žalovaného, ktorý vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, sa primárne zaoberal vyhodnotením tejto časti procesnej obrany. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by úpadca Ján Pavlík poskytol predmetnú pôžičku žalovanému ako podnikateľ. K tomu, aby mohla byť vec, a to vzťah založený zmluvou, uzavretý medzi úpadcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom hodnotený ako obchodno-právny záväzok, tak podľa záveru okresného súdu museli byť splnené súčasne dve podmienky vyplývajúce z ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Jednou z podmienok je naplnená podmienka statusu zmluvných strán ako podnikateľov a zároveň že by už v čase vzniku záväzku musela byť naplnená jeho súvislosť s podnikateľskou činnosťou oboch zmluvných strán. V čase, keď malo dôjsť ku poskytnutiu pôžičky Jánom Pavlíkom žalovanému, boli obaja podnikateľmi - fyzickými osobami. Druhá z podmienok, a to súvislosť poskytnutej pôžičky s podnikateľskou činnosťou na strane veriteľa
- Jána Pavlíka však naplnená nebola. Pri tomto konštatovaní okresný súd vychádzal predovšetkým z registrovaného predmetu podnikania Jána Pavlíka, ktorý podnikal v januári 2006 ako podnikateľ - fyzická osoba pod obchodným menom Ján Pavlík A.n.D.PNEU., s miestom podnikania Osloboditeľov 370/30, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 40 944 514, a podľa ktorého zápisu v živnostenskom registri nemal označený subjekt v relevantnej dobe registrovanú činnosť poskytovania pôžičiek a ani inú podobnú činnosť, pod ktorú by bolo možné poskytnutie pôžičky podradiť. Z tohto dôvodu preto nemohol medzi p. Jánom Pavlíkom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom vzniknúť na základe poskytnutia predmetnej pôžičky obchodno-právny vzťah, čo by odôvodňovalo posudzovanie vznesenej námietky premlčania podľa hmotného práva Obchodného zákonníka, ale mohol medzi nimi vzniknúť len občiansko-právny vzťah, čo odôvodňovalo posudzovanie námietky premlčania podľa § 100 a nasledujúce ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pri preukázanom dojednaní vrátenia pôžičky najneskôr do 8 rokov od jej poskytnutia, tak bolo pri preukázanom poskytnutí pôžičky v januári 2006 zrejmé, že trojročná premlčacia doba začala podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynúť najskôr od 1.1.2014. Pri podaní žaloby na okresný súd dňom 13.10.2014 bol prijatý záver, že žaloba bola podaná pred uplynutím premlčacej doby, a teda právo žalobcu uplatnené v tomto konaní premlčané nebolo. V súvislosti s hodnotením vznesenej námietky premlčania okresný súd uviedol, že pri ustálení počiatku plynutia premlčacej doby vychádzal predovšetkým z obsahu svedeckej výpovede svedka X. V., ktorý po zákonnom poučení uviedol, že spočiatku komunikoval so žalovaným v smere dojednania vrátenia pôžičky do jedného až dvoch mesiacov od poskytnutia, čo vyplývalo z toho, že sa žalovaný pokúšal získať bankový úver, čo sa mu však neskôr nepodarilo, a preto došlo medzi nimi k dohode o vrátení pôžičky najneskôr do 8 rokov v splátkach, avšak konkrétna výška splátok dojednaná nebola. Z tohto vyjadrenia svedka v danom konaní vyplynulo, že k určitej dohode o výške a splatnosti splátok pôžičky, a teda k platnej dohode v tomto smere medzi Jánom Pavlíkom a žalovaným nedošlo, a preto bolo povinnosťou žalovaného vrátiť pôžičku najneskôr do 8 rokov od jej poskytnutia, ktorý záver vyplynul z dokazovania a odôvodňuje aj zhodnotenie okresného súdu, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného nebola dôvodná. Okresný súd ďalej uviedol, že účel, na ktorý mala byť pôžička poskytnutá, a to prefinancovanie podnikateľskej aktivity žalovaného, ako aj povaha poskytnutých finančných prostriedkov, ktoré mali pôvod v podnikateľskej činnosti Jána Pavlíka, vo vzťahu k záverom o vyhodnotení vznesenej námietky premlčania, boli zhodnotené ako irelevantné. O konkrétnej výške splátok hovorené nebolo, v nadväznosti na čo okresný súd uzavrel, že ku platnej dohode o splátkach nedošlo pre absenciu určitej dohody o výške a konkrétnej splatnosti splátok, pričom výňatok z elektronickej komunikácie zo dňa 3.7.2014, ako listinný dôkaz,
nevyvrátil tento záver okresného súdu. Okresný súd dodal, že by námietku premlčania žalovaného hodnotil ako nedôvodnú i v prípade, ak by bola posudzovaná podľa hmotného práva Obchodného zákonníka, na základe záveru o súvislosti poskytnutej pôžičky úpadcom žalovanému s podnikateľskou činnosťou úpadcu, pri extenzívnom výklade súvislosti takéhoto konania s podnikateľskou činnosťou úpadcu v čase vzniku záväzku, teda bez priamej súvislosti s registrovaným predmetom podnikania úpadcu. Okresný súd poukázal na to, že takýto extenzívny výklad súvislosti s podnikateľskou činnosťou nie je správny, pretože súvislosť s podnikateľskou činnosťou je naplnená v prípade, ak ide o činnosť registrovanú v predmete podnikania alebo činnosť pod registrovanú činnosť priamo podraditeľnú, čo v prejednávanej veci u úpadcu v čase vzniku záväzku naplnené nebolo.
3. Okresný súd pri skonštatovaní nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania a pri zohľadnení úpravy vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii sa zaoberal vyhodnotením vecnej dôvodnosti žaloby čo do základu a výšky. Žalobca v tomto smere preukázania základu a výšky svojho nároku označil dôkazy, a to výsluch svedkov X. V. a X. G. a listinné dôkazy, a to čestné prehlásenia označených svedkov, ktoré boli prílohou žaloby (č.l. 3, 4 spisu). Okresný súd na pojednávaní konanom dňa 20.11.2015 vypočul oboch označených svedkov, oboznámil sa s čestnými prehláseniami a dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia o poskytnutí pôžičky Jánom Pavlíkom ako veriteľom žalovanému ako dlžníkovi v januári 2006 vo výške 800.000,- Sk pri dojednaní 6%-ného úroku ročne a pri dojednaní povinnosti žalovaného vrátiť poskytnutú pôžičku najneskôr do 8 rokov od poskytnutia. Uvedený záver okresného súdu vyplynul z obsahu svedeckej výpovede svedka X. V., ktorý po zákonnom poučení ako svedok uviedol, že žalovanému poskytol 800.000,- Sk v januári 2006, ktorú sumu mu poskytol v hotovosti, v Považskom Chlmci, v prevádzke predajne motoriek a skútrov za prítomnosti p. G., pričom o tomto nebol spísaný žiaden doklad, pretože v tejto dobe boli jeho vzťahy so žalovaným súladné, a teda nebol dôvod na to, aby nejaký doklad o poskytnutí pôžičky spisovali. Pôvodne bola komunikovaná lehota na vrátenie poskytnutej pôžičky jeden až dva mesiace, čo vyplynulo zo skutočnosti, že žalovaný mal zámer vybaviť si bankový úver, v dôsledku čoho by mohol v takýchto lehotách poskytnuté prostriedky vrátiť. Následne však došlo k tomu, že úver žalovanému nebol poskytnutý, a tak bolo pri odovzdaní peňazí dohodnuté medzi svedkom V. a žalovaným, že prostriedky vráti najneskôr do 8 rokov a pôžička bola dojednaná spolu so 6 % úrokom ročne. Pri hodnotení obsahu svedeckej výpovede svedka X. V. z hľadiska jej vierohodnosti okresný súd zobral do úvahy zákonné poučenie, ktoré bolo svedkovi dané v zmysle ust. § 126 O.s.p.. Vzhľadom na zákonné poučenie nebolo možné samotnú skutočnosť zapojenia svedka X. V. v celej záležitosti, keď vystupoval ako veriteľ, ktorý žalovanému pôžičku poskytol a aktuálne, aj v čase podania svedeckej výpovede, keď je úpadcom a na jeho majetok prebieha konkurz, hodnotiť jeho výpoveď ako nedostatočne hodnovernú. Okresný súd obsah svedeckej výpovede svedka X. V. považoval za súladný s ostatnými vykonanými dôkazmi označenými a predloženými okresnému súdu žalobcom, a to predovšetkým s obsahom svedeckej výpovede svedka X. G., ako aj s obsahom výňatku z elektronickej komunikácie zo dňa 3.7.2014 (č.l. 80, 81 spisu). Vo vzťahu k posledne označenému listinnému dôkazu
- výňatku z elektronickej komunikácie zo dňa 3.7.2014 okresný súd uviedol, že tento bol predložený samotným žalobcom a vo vzťahu k vyššie uvedeným záverom nepredstavoval dôkaz, ktorý by vyvracal záver okresného súdu, podľa ktorého vykonaným dokazovaním nebola preukázaná konkrétna a určitá, a teda platná dohoda o vrátení poskytnutej pôžičky v splátkach v konkrétnej výške a s konkrétne dojednanou dobou splatnosti splátok. Obsah elektronickej komunikácie medzi svedkom X. V. a žalobcom zo dňa 3.7.2014 (č.l. 80 až 81 spisu), v ktorom svedok popisuje, do akej situácie sa dostal i v dôsledku nevrátenia poskytnutej pôžičky v spojení s prednesom tohto svedka na pojednávaní dňa 20.11.2015, kedy zjavne pohnutým hlasom odkazoval prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného žalovanému, že sa na neho nehnevá, ale že ho celá záležitosť vlastne položila, umocňovalo presvedčenie okresného súdu o pravdivosti svedeckej výpovede tohto svedka a vyústilo to opäť do záveru, ktorý prijal okresný súd, že samotná skutočnosť zapojenia tohto svedka k celej záležitosti a jeho postavenie úpadcu v prebiehajúcom konkurze nepredstavuje skutočnosť, ktorá by znižovala hodnovernosť tejto svedeckej výpovede. Svedecká výpoveď svedka X. V. korešpondovala obsahu svedeckej výpovede svedka X. G., ktorý po zákonnom poučení svedka podľa § 126 O.s.p. potvrdil poskytnutie pôžičky Jánom Pavlíkom žalovanému vo výške 800.000,- Sk, pri čom bol svedok X. G. osobne prítomný, ako aj realizáciu poslednej návštevy Jána Pavlíka u žalovaného asi po dvoch rokoch práve z dôvodu, že Ján Pavlík mal pohľadávku z titulu dlžnej pôžičky voči žalovanému. Tieto relevantné skutkové okolnosti boli v obidvoch svedeckých výpovediach súladné, čo zdôraznil okresný súd. Vo vzťahu k svedeckej výpovedi svedka X. G. okresný súd nepovažoval za okolnosť, ktorá by znižovala hodnovernosť tejto svedeckej výpovede skutočnosť, že svedok X. G. je v priateľskom vzťahu so svedkom X. V., pretože
samotná táto skutočnosť pri absencii preukázania akejkoľvek inej relevantnej skutočnosti nemôže byť dôvodom pre záver o znížení hodnovernosti tejto svedeckej výpovede, a to s poukazom aj na závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 9.6.2015 sp. zn. III. ÚS 276/2014/29, podľa ktorých: ... „Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno žalobcom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania“.
4. Okresný súd zhodnotil, že tieto závery nevyvrátil ani rad dôkazov, ktoré produkoval žalovaný, a to poukaz na informáciu vyplývajúcu z verejne dostupného Obchodného vestníka o tom, že žalovaný bol v čase rokov 2004 až 2012 v konkurze v spojení s poukazom na listinný dôkaz - potvrdenie správcu konkurznej podstaty žalovaného JUDr. Ľubomíra Cibereho (č.l. 54 spisu), v nadväznosti na čo žalovaný tvrdil, že keďže nevykonával v relevantnej dobe, teda v januári 2006 podnikateľskú činnosť, nemal tým pádom dôvod požičiavať si od Jána Pavlíka finančné prostriedky na financovanie podnikateľského zámeru, ani poukaz na Kúpne zmluvy medzi predávajúcim M-GUM, s.r.o. a kupujúcim Z. S. zo dňa 14.7.2005 a predávajúcim Michaelou Ďurajkovou a kupujúcim HDT SK, s.r.o. z 12.7.2005 v spojení s čestným prehlásením dcéry žalovaného Michaely Ďurajkovej (č.l. 72 spisu), v nadväznosti na ktoré listinné dôkazy žalovaný tvrdil, že nemal v januári 2006 žiaden dôvod požičiavať si od Jána Pavlíka, pretože mal vlastné zdroje financií, resp. mal k dispozícii alebo mohol mať k dispozícii finančné zdroje svojej dcéry. Rovnako ani poukaz na existenciu záväzkov Jána Pavlíka voči subjektu prenajímateľa podľa predloženého návrhu splátkového kalendára zo dňa 8.8.2006 (č.l. 52 spisu) a ani poukaz na záväzky Jána Pavlíka voči M-GUM, s.r.o. podľa faktúr a inventarizácie, tak ako boli v spise na č.l. 73 až 75 spisu, nevylučovali skutočnosť preukázanej dispozície Jána Pavlíka s finančnými prostriedkami formou pôžičky týchto finančných prostriedkov žalovanému. Všetky označené dôkazné prostriedky produkované žalovaným okresný súd vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. a skonštatoval, že išlo o rad nepriamych dôkazov, ktoré však ani jednotlivo, ani v ich súhrne nevyvrátili závery okresného súdu vyplývajúce práve z vyššie opísaných priamych dôkazov výsluchom svedkov X. V. a X. G., ktorých svedecké výpovede hodnotil okresný súd ako hodnoverné a preukazujúce poskytnutie pôžičky Jánom Pavlíkom žalovanému vo výške 800.000,- Sk v januári 2006 pri dojednaní 6%-ného ročného úroku a pri dojednaní vrátenia pôžičky do 8 rokov od jej poskytnutia. Okresný súd v nadväznosti na tieto závery rozhodol po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. tak ako uviedol vo výrokovej časti svojho rozsudku, keďže sporové strany už nevznášali žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania. Bol základ pre to, aby žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie sumy 24.895,44 Eur právnym titulom vrátenia poskytnutej pôžičky podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Spolu s touto sumou okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 6%-ného úroku ročne z uvedenej sumy od 1.2.2006 až do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatnený úrok 6% ročne zo sumy 1.659,70 Eur od 1.2.2006 do 31.1.2014 zamietol. Okresný súd v tejto časti rozhodol podľa ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri skonštatovaní preukázanej dohody o takomto úroku medzi Jánom Pavlíkom a žalovaným. Okresný súd zároveň skonštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplynul ako preukázaný konkrétny moment, teda konkrétny deň splnenia záväzku žalovaného vrátiť poskytnutú pôžičku v rozsahu žalobcom tvrdenej čiastočnej úhrady v sume 50.000,- Sk, teda 1.659,70 Eur. Keďže vo vzťahu k tvrdeniu o konkrétnom momente tohto čiastočného plnenia zo strany žalovaného ťažilo žalobcu dôkazné bremeno, ktoré žalobca v tomto smere neuniesol, bol žalobcovi priznaný úrok 6% ročne len v preukázanom rozsahu, teda zo základu 24.895,44 Eur od 1.2.2006, t.j. odo dňa nasledujúceho po poslednom dni mesiaca január 2006, kedy bola poskytnutá predmetná pôžička až do zaplatenia vzhľadom ku skutočnosti, že zvyšok poskytnutej pôžičky práve v sume 24.895,44 Eur doposiaľ preukázateľne žalovaným Jánovi Pavlíkovi vrátený nebol.
5. Okresný súd dospel k záveru, že so splnením peňažného záväzku vrátiť zvyšok poskytnutej pôžičky bol žalovaný v omeškaní. Preto bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Úrok z omeškania bol žalobcovi priznaný odo dňa nasledujúceho po dni, dokedy bolo medzi zmluvnými stranami Zmluvy o pôžičke dojednané vrátenie poskytnutej pôžičky pri poskytnutí pôžičky v mesiaci január 2006 a dojednaní jej vrátenia do 8 rokov od poskytnutia, t.j. bolo povinnosťou žalovaného túto pôžičku vrátiť do 31.1.2014 a od 1.2.2014 sa pri nesplnení tejto zmluvnej povinnosti žalovaný dostal do omeškania.
6. Okresný súd uviedol, že žaloba bola zamietnutá aj v časti práva na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v rozsahu 40 Eur, a to pri zohľadnení občiansko-právnej povahy predmetného vzťahu a podporne tiež s poukazom na ust. § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka a pri zohľadnení skutočnosti vzniku právneho vzťahu medzi Jánom Pavlíkom a žalovaným na základe Zmluvy o pôžičke v roku 2006.
7. Pri rozhodovaní o trovách súdneho konania okresný súd aplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. V zamietavej časti žaloby oproti žalovanej pohľadávke bolo zrejmé, že žalobca mal neúspech len v nepatrnej časti, preto mu bola priznaná plná náhrada trov súdneho konania, avšak v konaní nebol preukázaný vznik trov na strane žalobcu, preto bolo rozhodnuté tak, že žalobcovi sa náhrada trov konania pred okresným súdom nepriznáva.
8. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania SR z titulu svedočného vyplateného z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu Žilina tento okresný súd si vyhradil v súlade s súpravou § 151 ods. 1, 6 O.s.p. právo rozhodnúť o náhrade trov Slovenskej republiky samostatne.
9. Proti tomuto rozsudku, a to vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 24.895,44 Eur spolu so 6% úrokom ročne zo sumy 24.895,44 Eur od 1.2.2006 do zaplatenia a o zaplatenie 9,25 % úroku z omeškania ročne zo sumy 24.895,44 Eur od 1.2.2014 až do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní po právoplatnosti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 201 a § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., pretože okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sa vyjadril písomne k podanej žalobe v podaní zo dňa 04.12.2014, kde boli uvedené okolnosti, pre ktoré žalovaný nárok žalobcu v celom rozsahu popiera, pretože žiadne finančné prostriedky si žalovaný nepožičal a ani mu nevrátil ich časť. Bol predložený celý rad dôkazov, z ktorých vyplynulo, že v tom čase, keď žalobca, resp. úpadca vypovedal, že poskytol žalovanému pôžičku, žalovaný tieto peniaze nepotreboval, čo vyplýva z logického a prijateľného celého radu listinných dôkazov, pretože úpadca v tom čase nemohol mať taký obnos peňazí, keďže mal dlhy z podnikateľskej činnosti. Úpadca si neprihlásil pohľadávku z titulu dlžnej sumy poskytnutej pôžičky v konkurze, ktorý bol vyhlásený na majetok žalovaného. Len z opatrnosti bola vznesená námietka premlčania, keďže primárne žalovaný poskytnutie a prevzatie pôžičky odmieta, t.j. že by vôbec úpadca poskytol žalovanému pôžičku a tento ju prevzal.
10. Žalovaný k záverom okresného súdu uviedol, že podľa jeho názoru nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že by mal úpadca Ján Pavlík v minulosti poskytnúť pôžičku, vo výške a so splatnosťou ako uzavrel okresný súd. Okresný súd uviedol, že vzhľadom k výpovedi úpadcu a jeho tvrdeniam, ktoré boli prezentované vraj „pohnutým hlasom“ vyhodnotil výpoveď úpadcu za pravdivú a nerozpornú, pričom okresný súd nezobral do úvahy výpoveď žalovaného, ktorej prikladal menšiu váhu, resp. ktorej okresný súd neprikladal žiadnu váhu. Z akého dôvodu výpoveď žalovaného nebola hodnotená ako pravdivá, relevantná oproti výpovedi Jána Pavlíka, okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia neuviedol. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu poukázal na niektoré rozpory v dôkazoch svedčiacich v neprospech verzie prezentovanej úpadcom, z ktorých musel mať okresný súd minimálne pochybnosť o vierohodnosti výpovede úpadcu. Boli predložené dôkazy, z ktorých bolo evidentné, že v čase, keď mal úpadca poskytnúť pôžičku, mal viacero záväzkov. Úpadca tvrdil, že peniaze mal na nákup tovaru, ale tieto nefigurovali v jeho účtovníctve (rovnako ani samotná pôžička) a nemal ich ani na účte v banke, čo bol postup veľmi neobvyklý. Žalovaný v tom čase nepotreboval peniaze a keby aj áno, tak tieto by mu poskytla jeho dcéra a nie osoba, s ktorou mal len pracovný vzťah. Okresný súd vôbec nebral v úvahu rozdiely v tvrdeniach uvádzaných v žalobe, vo výpovedi úpadcu, jeho čestnom prehlásení a v časti elektronickej komunikácie vedenej so žalobcom. Z dôkazov nebolo zrejmé, kedy mal úpadca poskytnúť pôžičku, s ako splatnosťou a s akým úrokom. Čestné prehlásenie, ktoré mal napísať svedok X. G., kamarát úpadcu, mu napísal úpadca, pričom vybodkoval miesto, na akom mieste mal vidieť odovzdanie peňazí. Podľa čestného prehlásenia si pamätal, že peniaze mali byť vrátené v lehote osem rokov, ale na pojednávaní si na takúto skutočnosť vzhľadom na odstup času nespomenul. Pritom pôžička mala byť poskytnutá začiatkom roku 2006, čestné prehlásenie mal napísať v roku 2014, kedy si na uvedenú skutočnosť ešte spomínal, ale v roku 2015 si už na ňu nepamätal.
11. Žalovaný len z opatrnosti vzniesol námietku premlčania, pretože úpadca tvrdil, že mu mal peniaze, resp. pôžičku vrátiť v splátkach. Vo svojej výpovedi uviedol, že dokonca po dvoch rokoch ho urgoval,
aby vrátil zvyšok poskytnutej pôžičky a túto skutočnosť mu potvrdil v rámci výsluchu aj svedok X. G.. V časti e-mailovej komunikácie úpadca písal žalobcovi, že žalovaný mu mal každý mesiac po dobu osem rokov poslať 10 000,- Sk s úrokom. Z týchto dôkazov podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným malo byť dohodnuté splácanie pôžičky v splátkach, a preto by tak či tak väčšina jeho dlhu mala byť premlčaná. Tieto skutočnosti žalovaný namieta len v rámci svojej obrany, čo však nepotvrdzuje, že akákoľvek dohoda o pôžičke medzi žalovaným a úpadcom existovala, resp. že by úpadca v minulosti tieto peniaze žalovanému požičal. Žalovaný zdôraznil, že je zaujímané aj to, že bez papiera a bez bližšieho vzťahu dohodli poskytnutie pôžičky na osem rokov, čo vzhľadom k jej výške je nezvyčajné. Lehotu o vrátení pôžičky si však žalobca v podanej žalobe uviedol tak, aby tento nárok nebol premlčaný. Žalovanému nie je zrejmé, čo viedlo úpadcu k tomu, aby si takéto niečo vymyslel a nie je zrejmé, prečo tento domnelý nárok bol uplatnený na súde s odstupom niekoľkých rokov. Žalovaný uviedol, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď prijal záver o dôvodnosti žalovanej pohľadávky, a tým dospel aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá a žalovanému bude priznaný nárok na náhradu trov konania, resp. že rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch bude zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
12. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 9.5.2016. Považoval odvolanie žalovaného za účelové, ktoré nemá vplyv na správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu, preto žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny. Žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne skutočnosti ani právne závery, s ktorými by sa podrobne okresný súd nevysporiadal vo svojom rozsudku. Žalovaný v odvolaní uvádza, že si od úpadcu Jána Pavlíka nemal dôvod požičiavať peniaze a dôkazom toho majú byť financie dcéry žalovaného a záväzky z podnikania úpadcu. Žalovaný však v odvolaní uvádza určité skutočnosti bez toho, aby tieto boli zaradené v čase a v súvislostiach s ďalšími rozhodnými okolnosťami, keď žalovaný predložil listinné dôkazy a okresný súd to uvádza aj v odôvodnení svojho rozsudku, z ktorých vyplýva, že žalovaný bol v čase rokov 2004 až 2012 v konkurze (konkrétne odo dňa 27.8.2004 - OV č. 166/2004 zo dňa 26.8.2004 - kedy bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz a tento trval do 28.7.2012, kedy bol zrušený uznesením zverejneným v OV č. 144/2012 dňa 27.7.2012). Žalovaný si od úpadcu požičal peniaze vo výške 800.000,- SK/26.555,14 Eur v roku 2006, tzn. v čase, keď prebiehal konkurz na majetok žalovaného. Vzhľadom na účinky konkurzu a samotnú konkurznú prax bolo zrejmé, že v tomto období, t.j. od roku 2004 do roku 2012, si žalovaný ani nemohol „oficiálne“ požičiavať peniaze, resp. dispozičné právo s finančnými prostriedkami bolo obmedzené v prospech uspokojovania pohľadávok veriteľov. Žalovaný v tomto období ani nevykonával podnikateľskú činnosť, pretože „neoficiálne“ ju realizoval prostredníctvom svojej dcéry. Následkom uvedených faktorov bolo, že žalovaný si požičal peniaze od kamaráta - úpadcu Jána Pavlíka s tým, aby sa žalovaný vyhol tomu, aby tieto peniaze boli použité na uspokojovanie pohľadávok jeho veriteľov a mohol realizovať svoju neoficiálnu podnikateľskú činnosť. Reálnosť vrátenia pôžičky žalovaný umocnil podnikateľským zámerom, ktorý predostrel úpadcovi Jánovi Pavlíkovi. Rovnako dôležité podľa žalobcu je aj to, že v čase poskytnutia pôžičky úpadcom Jánom Pavlíkom žalovaný s úpadcom mali vzájomné nadštandardné vzťahy. Táto skutočnosť nebola v priebehu dokazovania vyvrátená. Neobstojí podľa žalobcu ani ďalší alibisticky argument žalovaného, že si úpadca Ján Pavlík neprihlásil do konkurzu predmetnú pôžičku 800.000,- S, keďže zákonná úprava mu to jednak neumožňovala, išlo o pohľadávku, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a nie pred vyhlásením konkurzu a ako bolo už uvádzané, išlo o kamarátsku pôžičku, ktorá sa „oficiálne“ nepriznávala. Finančné prostriedky dcéry žalovaného ako ďalší argument žalovaného nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako dôkaz v prospech žalovaného, pretože žalovaný nepreukázal príp. záväzky dcéry, ktoré mali byť z týchto finančných prostriedkov uhrádzané a ďalšie na to viažuce sa skutočnosti. Samotný fakt, že dcéra žalovaného predala nehnuteľnosti, nebolo dôkazom toho, že tieto ďalej nepotrebovala pre svoje potreby a už vôbec nie je dôkazom toho, že ich mohla požičať matke, t.j. žalovanému. Existovalo viacero dôvodov, kedy rodinný príslušníci nemajú vedomosť o vzájomnej finančnej situácii. To bol aj dôvod, prečo žalovaný sa namiesto výsluchu dcéry žalovaného obmedzil len na predloženie listinných dôkazov. Žalovaný mal možnosť osobne sa konfrontovať so svedkom - úpadcom Jánom Pavlíkom, ako aj so svedkom X. G. a presvedčiť súd o pravdivosti tvrdení žalovaného. Túto možnosť žalovaný však nevyužil a na pojednávanie, kde boli uvedení svedkovia vypočúvaní, sa žalovaný nedostavil. Úpadca má za to, že žalovaný sa mu vyhýba, odmieta s ním komunikovať. Obrana žalovaného spočívala len v právnom spochybnení nároku právnym zástupcom bez skutkovej obrany. Výpoveď žalovaného bola neurčitá, odrazom zavádzania a zahmlievania, vyvrátená žalobcom prezentovanými dôkazmi. Na základe týchto skutočností okresný súd správne vyhodnotil listinné dôkazy žalovaného ako „rad nepriamych dôkazov“.
Pokiaľ išlo o napádanú splatnosť pôžičky 8 rokov, táto bola v rámci dokazovania nesporne potvrdená úpadcom Jánom Pavlíkom - výpoveďou zo dňa 20.11.2015, čestným vyhlásením zo dňa 17.9.2014, elektronickou komunikáciou zo dňa 3.7.2014, svedkom Jánom G. - výpoveďou zo dňa 20.11.2015, čestným vyhlásením zo dňa 3.10.2014. Žalovaný v tomto smere neprodukoval dôkaz, ktorý by reálne spochybnil, príp. vyvrátil tieto dôkazy. Hodnotenie dôkazov vykonané okresným súdom predstavuje logický a ucelený komplex skutkových a na to viažucich sa právnych záverov. Okresný súd Žilina svoj detailný prístup aplikoval aj na príslušenstvo k uplatňovanému nároku a vysporiadal sa so všetkými bodmi žaloby, ako aj obrany žalovaného. Skutočnosť, že Okresný súd Žilina nevyhodnotil dôkazy žalovaného v jeho prospech ako očakával, nie je dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom k týmto skutočnostiam považoval žalobca odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto mu nie je možné vyhovieť.
13. Postupom krajského súdu bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručené žalovanému prostredníctvom jeho zástupcu, podaním Krajského súdu v Žiline zo dňa 08.06.2016 (č.l. 124 spisu), v zmysle doručenky na č.l. 123 spisu dňa 14.6.2016.
14. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného zostalo bez stanoviska žalovaného.
15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) postupom bez nariadenia pojednávania prejednal odvolanie žalovaného v medziach a rozsahu odvolacích dôvodov podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
16. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/143/2016-126 zo dňa 03.10.2016, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 08.11.2016 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
17. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, ktoré spočívali v námietke nesprávnych skutkových záverov podľa výsledkov vykonaného dokazovania pred okresným súdom, a tým námietky žalovaného o nesprávnom právnom posúdení okresným súdom krajský súd uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom okresného súdu a v záveroch jeho zdôvodnení na tieto odkazuje. K zhodnocovaniu odvolacích dôvodov žalovaného je potrebné poukázať na ust. § 383 CSP, keď krajský súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže nebolo potrebné ani zopakovať, ani doplniť dokazovanie, naviac, keď vo vzťahu k dôkaznej povinnosti po poučení okresným súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. ani jedna zo sporových strán nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (obsah zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 12.02.2016, keď na otázku sudkyne okresného súdu žalobca a ani žalovaný nemali návrhy na doplnenie dokazovania).
18. V rámci tých dôkazov, ktoré boli vykonané pred okresným súdom, krajský súd uvádza, že nedošlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pri spôsobe hodnotenia vykonávaných dôkazov je v prvom rade potrebné klásť dôraz na obsah priamych dôkazov a až v druhom rade nastupuje okruh tzv. nepriamych dôkazov, a to len za stavu, pokiaľ vykonané priame dôkazy nemajú v sebe výpovednú hodnotu, potvrdzujúcu argumentáciu žalobcu o ním uplatnenom nároku, prípadne nepriame dôkazy nepochybným a jednoznačným spôsobom vyvrátili obsah priamych dôkazov. Ani k jednej z uvedených situácií nedošlo, keďže priame dôkazy, a to výpoveď úpadcu ako veriteľa Jána Pavlíka, výpoveď ďalšieho svedka X. G. preukázali poskytnutie pôžičky úpadcom ako veriteľom žalovanému vo výške, za podmienok tak, ako to vyplynulo z výsledkov týchto vykonaných priamych dôkazov, ktoré neboli vyvrátené ani radom nepriamych dôkazov prezentovaných zo strany žalovaného, a to keď sa žalovaný bránil, že v čase poskytnutia pôžičky úpadcom, a to veriteľom Jánom Pavlíkom tieto nepotreboval, že úpadca takýto obnos pôžičky nemal k dispozícii a že žalovaný mal možnosť si finančnú hotovosť zabezpečiť od svojej dcéry, ktorá v rozhodnom čase predávala nehnuteľnosť, z ktorej predaja vyplynuli finančné prostriedky, ktoré mohol mať žalovaný k dispozícii. V konaní ako priame dôkazy boli vypočutí svedkovia X. V., ktorý
ako svedok potvrdil, že bola žalovanému poskytnutá pôžička a ďalším priamym dôkazom bol výsluch svedka X. G., ktorý potvrdil poskytnutie pôžičky úpadcom Jánom Pavlíkom žalovanému, keď vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 20.11.2015 (č.l. 59 spisu) uviedol ....„ja som bol osobne prítomný pri tom, ako p. Pavlík odovzdal p. Ďurajkovej 800.000,- korún, prerátavali tieto peniaze. Ja môžem potvrdiť, že sa jednalo o 800.000,- korún, nespomínam si, či hovorili o nejakej konkrétnej dobe, na ktorú tieto peniaze požičiava, dokedy majú byť vrátené, na to sa nepamätám, nejaký úrok bol hovorený, bol to ročný úrok, ale viac, k tomu uviesť neviem“. Ďalej svedok X. G. uviedol ...„ešte viem, že p. Pavlík povedal p. Ďurajkovej, aby si peniaze prepočítala, ona si ich zobrala a povedala, že mu verí a uložila ich do šuflíka. V tejto budove som bol potom s p. Pavlíkom ešte raz, bol som však už v aute, pričom potom keď som vyšiel z auta, potom ako p. Pavlík a p. Ďurajková vyšli von pred budovu, tak som len počul, ako p. Ďurajková hovorí p. Pavlíkovi, že sa bude snažiť peniaze zohnať“. Výpovedná hodnota svedeckej výpovede svedka - úpadcu X. V. a ani svedka X. G. o tom, že žalovanému bola poskytnutá pôžička v tom čase v mene 800.000,- Sk, nebola vyvrátená žiadnym z nepriamych dôkazov žalovaného, preto okresný súd vecne správne postupoval, ak vychádzal z týchto priamych dôkazov, naviac, keď krajský súd zdôrazňuje, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, pri ktorom je podstatné a rozhodné preukázanie poskytnutia pôžičky, k čomu na základe týchto priamych dôkazov došlo. Tieto svedecké výpovede potvrdili, čo vyplynulo z výpovede svedka X. G., že došlo k odovzdaniu peňazí úpadcom Jánom Pavlíkom žalovanému. To, že k odovzdaniu peňazí úpadcom žalovanému došlo, nebolo vyvrátené ani jedným z nepriamych dôkazov predložených žalovaným.
19. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní bránil, že tieto priame dôkazy nemajú svoju výpovednú hodnotu, resp. že boli vyvrátené radom nepriamych dôkazov, tak táto obrana zo strany krajského súdu nebola vyhodnotená ako relevantná. Vyplýva to zo samotného postupu žalovaného v konaní pred okresným súdom, pretože ak má podľa odvolacích dôvodov zato, že nie je možné vychádzať z týchto priamych dôkazov, tak mal možnosť v konaní pred okresným súdom sa priamo s týmito dôkazmi, a to svedeckými výpoveďami p. Jánom Pavlíkom a p. Jánom G. konfrontovať na nariadenom pojednávaní konanom dňa 20.11.2015, keďže žalovaný na pojednávaní konanom dňa 22.09.2015 z titulu svojej osobnej účasti vedel, že na ďalšom nariadenom termíne pojednávania dňa 20.11.2015 bude vypočutý ako svedok X. V., X. G., avšak tohto pojednávania konaného dňa 20.11.2015 sa žalovaný nezúčastnil. Naviac, podľa obsahu Zápisnice z pojednávania zo dňa 22.9.2015 v zmysle vyhláseného uznesenia okresným súdom o odročení pojednávania bol žalovaný upovedomený o potrebe jeho účasti na termíne pojednávania. Pri takomto postupe žalovaného potom jeho odvolacia argumentácia o nepravdivosti priamych dôkazov, a to svedeckých výpovedí svedka X. V. a X. G. sa javí krajskému súdu ako účelová, bez relevantnej podstaty a bez relevantných krokov, ku ktorým žalovaný mal možnosť pristúpiť práve na nariadenom pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 20.11.2015, na ktorom boli vypočúvaní svedkovia p. X. V. a p. X. G..
20. Priame dôkazy o poskytnutí pôžičky úpadcom - veriteľom žalovanému a ani ostatné súvislosti, na ktoré poukázal okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, neboli žalovaným vyvrátené a ani spochybnené dôkazmi, ktoré predkladal žalovaný a ktoré boli vykonané pred okresným súdom a mali charakter nepriamych dôkazov, preto okresný súd vecne správne postupoval, keď žalobe žalobcu vyhovel. S ostatnými závermi a zhodnoteniami, ktoré vyvodil okresný súd, sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto v zmysle aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné ani žiaduce, aby v dôvodoch svojho rozsudku krajský súd opätovne zopakoval tieto závery okresného súdu, keďže je postačujúce na tieto ďalšie zhodnotenia ohľadne spôsobu, obsahu a podmienok poskytnutia pôžičky úpadcom Jánom Pavlíkom žalovanému len odkázať, a to aj v časti dohodnutého ročného úroku, dojednanej doby a spôsobu jej vrátenia, ako aj vyhodnoteného omeškania žalovaného s vrátením tejto finančnej pôžičky.
21. Krajský súd považuje za potrebné dodať k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov pred okresným súdom, že hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov zásadne nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. V čase konania pred okresným súdom v tom momente platný procesno-právny predpis Občiansky súdny poriadok nemal
zákonné ustanovenia o priradení dôkaznej sily tomu - ktorému vykonanému dôkaznému prostriedku, pretože vykonané dôkazy hodnotí súd z hľadiska ich pravdivosti, dôležitosti, výpovednej hodnoty v kontexte s ostatnými dôkazmi a zisťovaným skutkovým stavom v tej - ktorej samotnej sporovej právnej veci. Okresný súd v čase svojho konania a rozhodovania takto vykonané dôkazy pred ním vyhodnotil, ich zhodnotenie aj zdôvodnil, a pokiaľ uvedené nebolo vykonané v zmysle predstáv žalovaného, prípadne jeho námietok, tak podľa vyššie uvedených zhodnotení a záverov krajského súdu toto neviedlo k nesprávnemu skutkovému zisteniu, a tým ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa záveru krajského súdu okresný súd spoľahlivo zistil skutkový stav veci, ktorý aj vecne správne posúdil a právne vyhodnotil na základe jednotlivých zákonných ustanovení, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku citoval a tieto aj správnym spôsobom interpretoval. Ak ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, tak nezakladal dôvod ani na zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu v dotknutých výrokoch, ani na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na nové konanie, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie. Osobitne výrok o trovách konania pred okresným súdom odvolaním žalovaného nebol napadnutý, avšak ako výrok závislý od výroku vo veci samej bol rovnako potvrdený ako vecne správny.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, na strane ktorého vznik trov odvolacieho konania v súvislosti s jeho vyjadrením k odvolaniu žalovaného nebol preukázaný, preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalobca nemá nárok na ich náhradu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.