Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Csp-47-2016.pdf
PDF · 132.64 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
VK-10Csp/47/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Veľký Krtíš, samosudcom JUDr. Jánom Šulganom, v právnej veci žalobcu Ľ. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. T. XX, zastúpenej Mgr, Andreou Legényovou, advokátkou, so sídlom Komenského 3, Veľký Krtíš, proti žalovanému Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, zastúpenému De minimis, spol. s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949 o určenie spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkov, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Podaným návrhom doručeným súdu dňa 11.08.2016 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným žalobkyni úverovou zmluvou č. XXXXXXXXX zo dňa 31. 05. 2014 je bezúročný a bez poplatkov a aby určil zmluvu o zabezpečení splátok úveru uzavretú medzi žalovaným a žalobkyňou zo dňa 31. 05. 2014 za neplatnú a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania. Svoj návrh odôvodnila tým, že žalobkyňa ako dlžníčka a spotrebiteľka uzavrela dňa 31. 05. 2014 so žalovaným ako veriteľom a dodávateľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere pod č. XXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy žalovaný žalobkyni poskytol bezúčelový hotovostný spotrebiteľský úver vo výške 600,- Eur. V zmluve o úvere uvádza údaje o výške úrokovej sadzby vo výške 22,38%, celkový úrok podľa zmluvy o úvere predstavuje spolu sumu 86,40 Eur a poplatok za garantovanú službu 120,60 Eur. Žalobkyňa sa v zmluve o úvere zaviazala uhradiť žalovanému úver riadne a včas vo forme 60 týždenných splátkach vo výške 13,45 Eur, pričom výška poslednej splátky predstavuje 13,45 Eur. Celková čiastka, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť podľa zmluvy o úvere predstavuje 807,- Eur. RPMN podľa zmluvy je 70,38% a priemerná RPMN je 49,67%. Konečná splatnosť úveru podľa zmluvy o úvere nastane 7. dňa 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy. Pri podpise úverovej zmluvy žalobkyňa uzavrela so žalovaným aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru ako nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Záväzok žalovaného zo zmluvy spočíva v poskytovaní služby, ktorá predstavuje preberanie finančných prostriedkov na úhradu spotrebiteľského úveru od žalobkyne. Žalobkyňa sa v zmluve o zabezpečení splátok úveru zaviazala zaplatiť žalovanému za túto službu odmenu vo výške 309,- Eur v 60 týždenných splátkach po 5,15 Eur, pričom výška poslednej splátky predstavuje 5,15 Eur. Poplatok obsiahnutý v zmluve o zabezpečení splátok úveru sa platí za službu, ktorá bezprostredne súvisí s poskytnutým úverom, o čom svedčí aj to, že výška tohto poplatku sa určuje podľa výšky poskytnutého úveru. Žalovaný so žalobkyňou dohodol poplatok za túto službu zámerne v inej zmluve oddelenú od úverovej zmluvy, aby tento poplatok v konečnom dôsledku nebol zahnutý v ostatnej zmluve o úvere. Žalovaný tak očividne konal v úmysle obchádzať ustanovenia o najvyššej prípustnej odplate za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľskou zmluvou, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom zákonníku a Zákone č. 129/2010 Z. z. Samotná zmluva o úvere preto podľa názoru žalobkyne svoje klamlivé údaje o výške úrokovej sadzby, výške RPMN a o celkovej sume, ktorú žalobkyňa sa zaviazala žalovanému zaplatiť, pretože v nej nie je obsiahnutý poplatok, čiže žalovaný požaduje od žalobkyne v zmluve o zabezpečení splátok úveru, hoci tento poplatok bezprostredne súvisí s poskytnutým úverom. Žalobkyňa tvrdí, že zmluva o zabezpečení splátok úveru obchádza Európsku a vnútroštátnu legislatívu na ochranu spotrebiteľa. Okrem toho zmluvu o zabezpečení splátok úveru možno považovať aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 a násl. Občianskeho zákonníka nakoľko sa jedná o typickú adhéznu zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech slabšej zmluvnej strany, ktorou je spotrebiteľ. Bez uzavretia zmluvy o zabezpečení splátok úveru by zo strany žalovaného nedošlo k poskytnutiu úveru, pretože bežnou praxou obchodných zástupcov žalovaného je, že uzavretie úverovej zmluvy podmieňujú uzavretím zmluvy o zabezpečení splátok úveru bez toho, aby spotrebiteľa upozornili na možnosti uzavrieť túto zmluvu. Celková odplata, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému za úver, teda podľa názoru žalobkyne predstavuje sumu 207,- Eur ako je uvedené v zmluve, ale v skutočnosti predstavuje sumu 516,- Eur, čo je súčet poplatkov a úrokov zo zmluvy o úvere a poplatku zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Celková čiastka, ktorú musí žalobkyňa v skutočnosti zaplatiť predstavuje 1116,- Eur a nie v zmluve uvedených 807,- Eur, o čom svedčí aj splátkový kalendár v zákazníckej karte klienta. V zmluve o úvere uvádza aj nepravdivé údaje v neprospech spotrebiteľa o výške úrokovej sadzby, výške RPMN a údaje o celkovej čiastke, ktorú má žalobkyňa za poskytnutý úver zaplatiť. Keďže v týchto údajoch nie je obsiahnutý poplatok vyplývajúci zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Zmluva o úvere neobsahuje rozpis výšky, počtu a termínov splátok istiny úroku a iných poplatkov. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. preto poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zákon rovnako sankcionuje aj uvedenie nesprávnej hodnoty RPMN v neprospech spotrebiteľa. Zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o zabezpečení splátok úveru majú podobu štandardných formulárových zmlúv, ktoré sú typické tým, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Je teda zrejmé, že spotrebiteľ prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu podľa svojej predstavy naformuluje alebo zmluvný vzťah nevznikne. Za takého stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. K naliehavému právnemu záujmu uvádza, že naliehavý právny záujem spotrebiteľ preukazovať v zmysle ustanovenia judikatúry nemusí, pretože naliehavý právny záujem vyplýva priamo z § 5 b/ a iných ustanovení z. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, čo potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v Uznesení č. k. 16Co/955/2015-32 zo dňa 17. 12. 2015, Krajský súd v Prešove Uznesením č. k. 14Co/9/2016 zo dňa 28. 04. 2016. Rovnako poukazuje aj na Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 1MCdo/1/2009 z 31. 07. 2009. Ďalej poukázala na skutočnosť, že úrok vo výške 22.38% nie je podľa jej názoru v rozpore s dobrými mravmi. Neobstojí podľa neho tvrdenie žalovaného, že banky ponúkajú produkty aj s vyššími úrokovými sadzbami. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že nemusí byť osobitne v zmluve uvádzané samostatne výšku, počet a termín splátok istiny, výšky a počet termínov splátok úrokov. Tento gramaticky a teleologicky výklad je podľa názoru žalobkyne nesprávny k čomu sa prikláňa aj konštantná judikatúra a aktuálna súdna prax. Žalovaný je profesionál v oblasti poskytovania finančných služieb, a preto sa od neho očakáva, že bude pri poskytovaní úverov postupovať s odbornou starostlivosťou, s ktorou je spojená aj znalosť príslušných právnych predpisov z tejto oblasti. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že priamo v zmluve o úvere nie je uvedené o aký druh úveru sa jedná. Podľa žalovaného by malo ísť o úver vo forme pôžičky určenej na osobnú potrebu zákazníka. Z tejto definície nevyplýva, či ide o splátkový revolvingový, refinančný úver a podobne. Ďalej poukazuje aj na nesprávnosť výpočtu RPMN, kde uvádza, že pokiaľ by RPMN bola uvedená v pravdivej výške, klientka by si nikdy takýto úver nezobrala. Podmienenosti zmluvy o zabezpečení splátok úveru so zmluvou o úvere poukazuje na Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 12C/663/2012 zo dňa 14. 03. 2013, v ktorom sa po výsluchu obchodného zástupcu sud stotožnil s tým, že uzavretie zmluvy o doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia úveru. Žalobkyňa udala, že keby vedela, že nemusí zmluvu o zabezpečení splátok úveru podpísať, tak by ju nepodpísala. Žalobkyňa nevidí na zmluve o zabezpečení splátok úveru nič nadštandardné, pretože vie, že iné spoločnosti preberajú finančné prostriedky v hotovosti a nepýtajú za to žiadnu odplatu. Keďže povinnosť preberajúceho spotrebiteľa uhradiť spotrebiteľský úver vyplýva priamo z povahy a účelu právnej úpravy úverovej zmluvy. Žalovaný nepožaduje v zmluvách o zabezpečení splátok úveru jednotnú odplatu, hoci poskytuje každému spotrebiteľovi na základe každej tejto zmluvy rovnakú službu. Výška odplaty dojednaná zmluvou o zabezpečení splátok úveru je priamo úmerná výške poskytnutého úveru. Táto skutočnosť svedčí o tom, že cieľom zmluvy o zabezpečení splátok úveru nie je poskytovať nadštandardné služby, ale naopak jej cieľom je obchádzať platnú legislatívu na ochranu spotrebiteľa.
2. Žalovaný vo svojom vyjadrení udáva, že podľa jeho názoru naliehavý právny záujem musí byť riadne preukázaný. Na to, aby sa súd mohol vecou meritórne zaoberať je potrebné, aby pri takomto určení existoval naliehavý právny záujem, ktorý by definitívne odstránil spornosť medzi stranami, ktorú nemožno dosiahnuť inak. Poukázal pri tom na Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo/1/2009 a Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/18/2013, v ktorých súdy konštatovali, že naliehavý právny záujem žalobcu na určenie neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na ciel sledovaných podaní určovacej žaloby. K úrokovej sadzbe žalovaný udáva, že úroková sadzba vo výške 22,38% ročne nemožno považovať za rozporné s dobrými mravmi. Banky poskytujú úvery aj za oveľa vyššie úrokové sadzby, napríklad Poštová banka až 32,50%. Poukázal aj na rozpor Krajského súdu v Prešove, ktorý konštatoval, že úrok vo výške 25% ročne je primeraný. K RPMN uvádza, že veličina RPMN má len abstraktnú výpovednú hodnotu, z ktorej vie spotrebiteľ posúdiť či je výhodnosť alebo nevýhodnosť úveru. Poukazuje na skutočnosť, že v roku 2008-2010 maximálna výška RPMN štátom regulovaným nariadením vlády č. 238/2008 sa pohybovala medzi 73,44 -112,52%. Podľa názoru žalovaného súdnemu prieskumu nepodlieha samotná výška úrokovej sadzby, ale celková odplata úveru, pričom v danom prípade žalobca nepreukazuje, žeby celková odplata za úver podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Všetky náležitosti v zmluve o úvere sú v súlade s § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z., pričom poukazuje, že pokiaľ by zmluva o úvere neobsahovala tieto náležitosti, potom by v podstate neexistovala. Považujú za dostatočné, že zmluva o úvere obsahuje vyčíslenie istiny úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termín splatnosti jednotlivých splátok, ktorým sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Zmluvu o zabezpečení splátok úveru považujú za zmluvu, ktorá má akcesoricrickú povahu k zmluve o úvere a obsahuje presné ustanovenia o predmete plnenia a jeho cene. Nie je podmienkou získania úveru, preto sa odmena za túto službu nezapočítava podľa Zákona č. 129/2010 Z. z. do RPMN, čo preukazujú aj stanoviská Ministerstva financií Slovenskej republiky a Slovenskej obchodnej inšpekcie, ako aj rozhodovacia prax všeobecných súdov. Každý zákazník sa môže sám rozhodnúť, či osloví žalovaného s požiadavkou poskytnutia úveru, rovnako sa slobodne rozhoduje, že si v prípade poskytnutia úveru želá doplnkovú službu, ktorú žalovaný poskytuje na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru a splácať splátku priamo. Táto doplnková služba je nadštandardnou službou a je spoplatnená. Nie je na zvážení žalovaného, či odmenu zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru zahrnie alebo nezahrnie do RPMN, pretože veličiny, ktoré vstupujú do počtu RPMN sú stanovené kogentnou právnou úpravou, ktorú žalovaný musí v plnom rozsahu dodržiavať. Žalobca žiadny dlh voči žalovanému neuznáva a ani žalovaný netvrdí, že žalobca by mal voči nemu nejaký dlh, za tohto faktického stavu absentujúcej spornosti nie je absolútne zrejmá otázka, aký dlh chce žalobca v tomto konaní riešiť, keď žiadny z účastníkov konania netvrdí, žeby akýkoľvek dlh medzi nimi vôbec existoval alebo aspoň potencionálne exitoval. Výška dlhu sa v tomto konaní vôbec nerieši, a to ani priamo ani nepriamo. Nesúhlasí s názorom žalobcu, že naliehavý právny záujem je automaticky priamo zo zákona daný a nie je potrebné sa s jeho prítomnosťou v konaní zaoberať. K uvádzanej priemernej úrokovej sadzbe uvádza, že sa netýka obdobných prípadov, ako je konkrétny prejednávaný prípad, ale týka sa všetkých spotrebiteľských úverov bez výnimky, pričom právna úprava stanovuje, aké parametre sú pre obdobnosť prípadov podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka rozhodujúce a treba ich brať do úvahy, a to najmä finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
3. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní okrem iného uviedol, že odplata je neprimeraná, nakoľko spotrebiteľka si zobrala úver 600,- Eur a vrátiť podľa karty splátok musí až 1 116,- Eur, čo je 90% poskytnutého úveru. Do podania žaloby uhradila žalobkyňa 771,-Eur. Vytýka, že v hodnote RPMN nie je zahrnutá práve odplata zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Keby tam tá odplata bola, tak tieto údaje sú niekoľkonásobne vyššie a už by sa nezmestili do rámca tej najvyššej prípustnej odplaty regulovanej občianskym zákonníkom. Zmluvu o úvere a zmluvu o zabezpečení splátok úveru považuje za vzájomne podmienené. Tomuto odporuje súčasná legislatíva obsiahnutá v občianskom zákonníku, ktorá jednoznačne hovorí, že zmluvy uzavreté pri rovnakom rokovaní treba považovať za vzájomne podmienené. Taká je aj prax súdov, že keď sú tieto zmluvy uzavreté v jeden deň, pokiaľ žalovaný nepreukáže, že nebolo podmienkou poskytnutia úveru uzavretie tejto zmluvy, tak sa považuje za podmienku uzavretia zmluvy o úvere aj uzavretie zmluvy o doplnkovej službe. Rozhodnutie Európskeho súdu nie je relevantné na vzťahy medzi účastníkmi konania. Relevanciu má len voči štátu, pretože od štátu by žalovaný mohol požadovať náhradu škody, ktorú štát spôsobil tým, že zle transformoval smernicu do právneho poriadku. Navyše vyššiu silu má zákon ako smernica. Pokiaľ nebude toto súdne rozhodnutie nejakým spôsobom transformované do právneho poriadku je potrebné vychádzať z platného práva. Eurokomformný výklad je síce možné aplikovať, ale len v tých prípadoch keby tento výklad nebol kontralege, čiže protizákonný. V tomto prípade je gramatické znenie tohto ustanovenia jednoznačné a gramatickým výkladom možno jednoznačne zistiť, že rozpis výšky, počtu a termínov splátok sa vzťahuje tak ku splátkam v istine, tak k splátkam úrokov a tak isto k splátkam poplatkov. Čo sa týka druhu úveru pôžičku nepovažuje za druh úveru. Je to určitá právna forma a netreba si zamieňať právnu formu s typom úveru. Pôžička je osobitý zmluvný typ. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k zmluve o zabezpečení splátok úveru. Dostatočným dôkazom je písomné vyhotovenie tejto zmluvy, pretože s nej jednoznačne vyplýva, že jej cieľom a účelom je obchádzať platnú legislatívnu na ochranu spotrebiteľa.
4. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že cenou spotrebiteľského úveru nie je úrok, pretože daný zmluvný vzťah sa riadi zákonom o spotrebiteľských úveroch, kde sa cena nazýva celkové náklady. Z úrokovej sadzby sa spotrebiteľ nikdy nedozvie koľko zaplatí Pre spotrebiteľa je dôležitá tá informácia koľko celkovo zaplatí za ten úver a preto aj sa zaviedla RPMN. Nie je možné porovnávať úrokovú sadzbu, pričom 22,38 nie je v rozpore s dobrými mravmi, bez skúmania závislosti istiny a dĺžky úverového vzťahu. Zo žiadneho dôkazu v súdnom spise nevyplýva, že by toto bolo neprimerané, žeby situácia na finančnom trhu pri obdobných úveroch pri obdobnej situácii ako žalobkyne bola iná. Z pohľadu praxe a znalosti finančného trhu toto je absolútny štandard. Výpočet RPMN je zložitý preto bol do Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády zavedený pojem odplata, kde sú zavedené stropy, ktoré vždy rešpektovali. Nie je možné, aby úroková sadzba bola v rozpore so zákonom pre výšku a odplata, do ktorej vstupuje aj úroková sadzba, by bola v poriadku. Nežiada aby súd priamo implementoval a dával prednosť smernici, ale žiada eurokomforný výklad, pretože je to dôležité pre ochranu spotrebiteľa, aby nedošlo k obmedzeniu trhu spotrebiteľských úverov. Pokiaľ ide o náležitosť neuvedenia druhu úveru, ide o nesprávnu formuláciu žalobcu, pričom zákon hovorí o druhu spotrebiteľského úveru a to je zásadný rozdiel. Pôžička je reálny kontrakt a úver konsenzuálny kontrakt. Z bodu 1/ zmluvy vyplýva, že úver podľa zmluvy je druhom spotrebiteľského úveru, ktorý má formu pôžičky. Toto nie je úver ako konsenzuálny kontrakt a právna úprava nepozná také druhy úverov, to zaviedla až banková prax. Pri náležitostiach treba rozlišovať ich dôležitosť. Jednoducho nie je možné, aby každá náležitosť bola posudzovaná tak prísno. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť je prísnejšia sankcia ako celá neplatnosť. Poukázal aj na odporujúcu si argumentácia protistrany. Nie je možné tvrdiť, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná a zároveň povedať, že mala by byť súčasťou odplaty RPMN, preto považuje žalobu za rozpornú. Petit je iný ako argumentácia žalobkyne. Zmluvy považuje za jasné, prehľadné, dobre čitateľné po grafickom spracovaní, sumy sú uvedené veľkým písmom a podmienky sa nemenia, čiže ešte pred uzavretím zmluvy zákazník vie čo koľko to stojí. Uznáva, že spotrebiteľa treba ochraňovať, ale len v určitých medziach. Aj spotrebiteľ je zodpovedný za svoj podpis a za svoj prejav vôle. Nesúhlasil s názorom protistrany, že podľa súčasnej právnej úpravy nie je možné, uzatvárať takéto zmluvy. Je to možné, ale spadajú do odplaty. Uviedol, že voči Providentu sa nevedú konania na tomto súde ani na žiadnom inom v nejakom veľkom rozsahu ako v iných nebankových spoločnostiach. Žalovaný bol prvý, ktorý dostal licenciu NBS. Nie je preto možné, že ich zmluvy niečo neobsahujú alebo sú v niečom zlé. K odplate poukazuje na podporné stanovisko orgánu dozoru SOI, Ministerstvo financií a NBS. Podľa jeho názoru, tvrdenie protistrany, že určovací rozsudok vyrieši otázku skutočnej výšky dlhu žalobkyne, ktorá je sporná, pretože kým sa vyrieši sporná otázka aká je skutočná výška dlhu žalobkyne, nemôže určiť, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu došlo je mylná. To by znamenalo, že žalobe na bezdôvodné obohatenie by vždy musela predchádzať žaloba o určení nejakej skutočnosti, čo považuje za nemysliteľné a v rozpore s konštantou judikatúrou. Je to spor pre spor. Druhá strana nezohľadňuje špecifiká jednotlivých prípadov, lebo je to vzorová žaloba. Nie je potreba určovať. Má to byť vyriešené zo strany súdu pri žalobe na plnenie ako predbežná otázka a zároveň to odporuje povinnosti koncentrácie konania. Zároveň upozornil na očividné prehliadanie rozhodnutia vo veci F. - Home Credit. Z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem v tejto veci, neuniesla dôkazné bremeno a neuniesla bremeno tvrdenia, žiadal žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.
5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to podanou žalobou, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere, Zmluvou o zabezpečení splátok úveru, s prehľadom splátok, vyjadrením žalovaného zo dňa 30.08.2016 spolu s CD nosičom, vyjadrením žalobcu zo dňa 23.09.2016, prehľadom priemerných úrokových sadzieb, Vyjadrením žalovaného zo dňa 11.10.2016 spolu s CD nosičom, Rozsudkom súdneho dvora z 09.11.2016 a prednesmi právnych zástupcov.
6. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav. Žalovaný uzatvoril dňa 31.05.2014 so žalobkyňou Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý hotovostný spotrebiteľský úver výške 600,- Eur. Zmluva o úvere obsahuje údaje o výške úrokovej sadzby vo výške 22,38%, celkový úrok podľa zmluvy o úvere predstavuje spolu sumu 86,40 Eur, poplatok za garantovanú službu 120,60 Eur, RPMN vo výške 70,38% a priemerná RPMN vo výške 49,67%. Konečná splatnosť úveru podľa zmluvy o úvere nastane 7. dňa 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy. Žalobkyňa sa v zmluve o úvere zaviazala uhradiť žalovanému úver riadne a včas vo forme 60 týždenných splátkach vo výške 13,45 Eur. Celková čiastka, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť podľa zmluvy o úvere predstavuje 807,- Eur. Pri podpise úverovej zmluvy žalobkyňa uzavrela so žalovaným aj Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej žalovaný poskytoval služby, spočívajúce v preberaní finančných prostriedkov na úhradu spotrebiteľského úveru od žalobkyne. Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému za túto službu odmenu vo výške 309,- Eur v 60 týždenných splátkach po 5,15 Eur.
7. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
8. Podľa § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva..
9. Podľa § 52 ods. 3a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 10.Podľa § 53 ods. 1, 3,5 a 6 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
11. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
12. Podľa § 9 ods. 2 z.č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
13. Podľa § 11 ods. 1 písm.b) z.č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa),
14. Podľa § 137 písm.c) C.s.p. ,žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
15. Podľa § 3 ods. 3 z.č. 250/2007 Z.z., každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
16. Podľa § 5b z.č. 250/2007 Z.z., orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
17. Z vykonaného dokazovania považuje súd za preukázané, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 31.05.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý hotovostný spotrebiteľský úver výške 600,- Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť vo forme 60 týždenných splátkach vo výške 13,45 Eur. Zároveň v rovnaký deň bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená aj Zmluva o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej žalovaný zabezpečil preberanie jednotlivých splátok úveru v hotovosti od žalobkyne a tá sa zaviazala zaplatiť za túto službu zaplatiť odmenu vo výške 309,- Eur v 60 týždenných splátkach po 5,15 Eur. Žalovaná mala uhradiť do podania žaloby 771,-Eur s tým, že potom už asi neplatila. Súd má zo záznamu platieb preukázané platby vo výške 768,90-Eur do 21.7.2016. Vzhľadom ku skutočnosti, že prebiehajúci spor nie je sporom o plnenie, súd sa ďalej s výškou úhrad nezaoberal.
18. Zmluvu o úvere súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, kde žalovaný od počiatku vystupoval v postavení dodávateľa a žalobkyňa v postavení spotrebiteľa. Žalobkyňa je v spore slabšou stranou, ktorá vyžaduje zvýšenú, nie však bezhraničnú, ochranu. V zásade ide o formulárovú zmluvu, avšak podstatné náležitosti sú do zmluvy vpisované. Súd považuje za preukázané, že všetky vpisované údaje sú podmienené výškou úveru a počtom, resp. výškou splátok. Súd považoval za potrebné v konaní preukázať rozpor uzatvorenej úverovej zmluvy s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, dôvody neplatnosti Zmluvy o zabezpečení splátok úveru v súlade s tvrdeniami žalobkyne a preukázať naliehavý právny záujem zo strany žalobkyne, tak ako namietal žalovaný.
19. Pokiaľ ide o preukázanie naliehavého záujmu, súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalobkyne, že naliehavý právny záujem nie je v spotrebiteľských sporoch potrebné preukazovať, že je daný zo zákona, pričom právny zástupca poukázal na § 5b z.č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu takéto vymedzenie jednoznačne nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, len veľmi všeobecne možno vychádzať z § 3 ods. 3 cit. zákona. Súd vychádza aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 8Cdo/251/2015 zo dňa 16.03.2016, z ktorého vyplýva, že spor, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok možno v konaní o návrhu na plnenie. Avšak s prihliadnutím aj na iné názory (napr. kolégia KS Banská Bystrica) je súd toho názoru, že nie je možné generálne určiť v obdobných prípadoch existenciu naliehavého právneho záujmu za daný a rovnako nie je možné ho generálne vopred vylúčiť bez poznania skutkových okolností prípadu. Jeho existenciu, resp. absenciu je potrebné skúmať vždy vzhľadom na výsledok, ktorý sa má navrhovaným rozhodnutím docieliť. Súd postupoval v intenciách svojho názoru a dospel k záveru, že existencia naliehavého právneho záujmu nie je daná. Súd svoje dokazovanie neobmedzil len na samotné a striktné preukázanie naliehavého právneho záujmu, ale vedomý si, že každý prípad je osobitný, kedy je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu, vykonal dokazovanie celým spektrom žalobného návrhu, skúmal náležitosti zmlúv, okolnosti ich uzatvorenia a vzájomnej podmienenosti. Podľa názoru súdu stav právnej neistoty zo strany žalobkyne neexistuje. Súd sa stotožnil s názorom právneho zástupcu žalovaného, keď spochybnil tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne, že len určovací rozsudok vyrieši otázku skutočnej výšky dlhu žalobkyne, ktorá je sporná. Túto otázku by vyriešila aj žaloba na plnenie, kde by sa súd z úradnej povinnosti musel vysporiadať aj s otázkou bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Podľa názoru súdu je predčasné hovoriť o výške skutočného dlhu, pokiaľ žalovaný žalobkyni žiaden nevyčíslil, resp. tá sa nedomáhala vydania bezdôvodného obohatenia. Právny zástupca žalobkyne v závere pojednávania uviedol, že žalobkyňa netrvá na vydaní prípadného bezdôvodného obohatenia, nič od žalovaného nechce, chcela len ukončiť zmluvný vzťah. Právny zástupca žalovaného ponúkol možnosť zmieru. Právny zástupca žalobkyne súhlasil s podmienkou, že žalovaný uhradí polovicu trov právneho zastúpenia, s čím právny zástupca žalovaného nesúhlasil. Aj na základe tejto skutočnosti súd dospel k názoru, že právny vzťah mohol skončiť aj iným spôsobom - dohodou, stav právnej neistoty neexistuje, keďže žalovaný zatiaľ od žalobkyne nič nechce, jej obavy sú tak predčasné. Súd na záver konštatuje, že u žalobkyne sa naliehavý právny záujem nepreukázal. Právny zástupca žalovaného označil prebiehajúce konanie ako spor pre spor, súdu sa javí výstižnejším označenie spor pre trovy.
20. Žalobkyňa žiadala vyhlásiť za neplatnú Zmluvu o zabezpečení splátok úveru najmä z dôvodu, že jej uzatvorenie bolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere. Súd zistil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva o zabezpečení splátok úveru boli uzatvorené v jeden deň 31.05.2014. To však podľa názoru súdu nie je dôvodom neplatnosti jednej z nich. Z úverovej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa mala možnosť si vybrať medzi platením splátok v hotovosti alebo bezhotovostným stykom na účet žalovaného vo VÚB, a.s. Žalobkyňa nepreukázala, že by bola k podpisu nútená, alebo podmienenosť podpisu poskytnutím úveru. Tvrdenie o výpovedi obchodnej zástupkyne žalovaného na súdnom konaní na Okresnom súde Lučenec je zavádzajúce, pre súd by bola relevantná výpoveď konkrétnej obchodnej zástupkyne, ktorá sprostredkovala uzatvorenie zmlúv a aj samotnej žalobkyne. Súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalobkyne, že už zo samotného obsahu vyplýva, že je neplatná. Súd musel zmluvu posúdiť podľa zákonov platných v čase uzatvorenia, preto poukazovanie na súčasnú úpravu je zavádzajúce a zbytočné. Súd nevyhovel žiadosti právneho zástupcu žalobkyne na pripojenie súdnych spisov a rozhodnutí, ktoré mali preukázať, že zmluvy sú vzájomne podmienené, výsledkom čoho mala byť neplatnosť takejto zmluvy. Pokiaľ právny zástupca v texte poukázal na niektoré rozhodnutia, zároveň vždy uviedol, čoho sa týkajú a súd mal možnosť takéto rozhodnutia získať, avšak v návrhu na doplnenie dokazovania neuviedol, ktoré konkrétne spisy a rozhodnutia žiada pripojiť. To, že ide o spotrebiteľský spor ešte nezbavuje povinnosti stranu žalobkyne preukázať svoje tvrdenia a navrhovať dôkazy. Hľadať v databáze súdov všetky rozhodnutia podľa požiadavky právneho zástupcu je prakticky nemožné. Navyše by to vedeniu konania vôbec neprospelo. Súd totiž nie je viazaný názorom iných okresných súdov, ale len vlastným. Pripustenie takýchto dôkazov by bolo nehospodárne a zbytočné. Žalobkyňa nepreukázala, že uzatvorenie takejto zmluvy bolo podmienkou získania úveru od žalovaného. Na základe uvedeného považuje súd uzatvorenú Zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 31.05.2014 za platnú. Na záver súd taktiež poukazuje na rozpor v tvrdení a žalobnom petite. Pokiaľ by súd určil túto zmluvu za neplatnú, nemohol by byť dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti nesprávne uvedená hodnota RPMN, pretože žiadna odplata za službu by v zmluve byť nemohla. Nesprávne uvedená hodnota RPMN by mohla byť dôvodom vyhlásenia zmluvy o úvere za bezúročnú a bezpoplatkovú, len vtedy pokiaľ by Zmluva o zabezpečení splátok úveru bola platná. Keďže súd určil, že zmluva je platná, ďalej sa s uvedeným rozporom nezaoberal.
21. Žalobkyňa poukázala aj na nesúlad jednotlivých ustanovení Zmluvy o spotrebiteľskom úvere s ustanoveniami § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. Namietala, že v zmluve nie je uvedený druh úveru (§ 9 ods. 2 písm. a) z. č. 129/2010 Z. z.). Zákon o spotrebiteľských úveroch nedefinuje druhy úverov. Súd má za to, účelom zákona mohlo byť označenie úverov, aké sa vyskytujú v praxi. Súd považuje za preukázané, že v zmluve je uvedené, že ide o spotrebiteľský úver vo forme pôžičky, ide o úver bezúčelový (čl.1), ktorý bol poskytnutý v hotovosti, čiže podľa teórie hotovostný úver ( v zmluve označené ako Hotovostný režim). Žalobkyňa považuje dohodnutú úrokovú sadzbu vo výške 22,38% za takú, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatnú. Pokiaľ by tomu tak bolo, keďže by išlo o absolútnu neplatnosť súd by musel konštatovať, že v zmluve chýba náležitosť uvedenia úrokovej sadzby (§ 9 ods. 2 písm. i) z.č. 129/2010 Z.z.). Súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalovaného, že úroková sadzba nič nevypovedá o vhodnosti, resp. nevýhodnosti úveru a ako taká by nemala samostatne podliehať súdnemu preskúmaniu. Súd súhlasí s tým, že úroková sadzba nemusí úplne ozrejmiť koľko spotrebiteľ nakoniec zaplatí, že reálnejšou hodnotou je odplata. Avšak citovaný zákon jednoznačne nariaďuje uviesť hodnotu ročnej úrokovej sadzby. Pokiaľ je povinnosťou takéto ustanovenie v zmluve mať, je rovnakou povinnosťou, aby toto ustanovenie bolo v súlade so zákonom a nepriečilo sa dobrým mravom. Na druhej strane, ale súd konštatuje, že dohodnutú úrokovú sadzbu 22,38% ročne nepovažuje za rozpor s dobrými mravmi. Z prehľadu NBS súd zistil, že priemerná úroková sadzba spotrebiteľských úverov poskytovaných obchodnými bankami za obdobie V/2014 bola 10,71 %. Súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalovaného, že uvedený prehľad nezohľadňuje celý finančný trh a nemal by tak byť použitý a aj samotné banky, napr. Poštová banka mali vyššie úroky. Súd vychádzal práve z tohto prehľadu, pretože práve priemer bánk považuje súd za vhodný na porovnávanie. Poukazovanie na iné banky považuje súd za irelevantné, jeho zaujíma priemer a to, že niektorá banka má príliš vysoký úrok, ešte neznamená v prípade sporu, že taká sadzba nebude určená za rozpornú s dobrými mravmi. Súd v súlade so súdnou praxou považuje za prijateľnú hranicu 25% ročne. Je si vedomý, že musí zohľadniť zvýšené riziko poskytovateľa úveru pri poskytovaní úverov problémovým klientom nepriechodným u bánk. Dohodnutá úroková sadzba 22,38% ročne je nižšia, preto súd ustanovenie zmluvy o ročnej úrokovej sadzbe nepovažuje za rozporné s dobrými mravmi. Podľa názoru žalobkyne zmluva neobsahuje ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. l) z.č. 129/2010 Z.z.). Súd si je vedomý, že napriek nie celkom jasnému výkladu zákona, súdna prax v zásade požadovala rozdelenie splátky na istinu, úrok a poplatky. Že výklad nebol úplne jednoznačný preukazuje aj podanie Súdnemu dvoru priamo z prostredia justície. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvoru z 9.11.2016 v spore Home Credit, a.s.- F. spotrebiteľ musí vedieť kedy je splátka splatná, nemusí byť určený konkrétny dátum, musí byť určiteľný, identifikovateľný (čl.10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48) a zmluva nemusí spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny (čl.10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48). Súd sa tak zároveň vysporiadal aj s otázkou uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) z.č. 129/2010 Z.z.), hoci ju žalobkyňa nenamietala. Súd poúdil rozsudok súdneho dvora ako interpretačné pravidlo. Mal za to, že doposiaľ nie príliš jednoznačný výklad zákona, ktorý vychádzal aj zo smernice, vykladali súdy nesprávne. Súd použil uvedený rozsudok ako prostriedok výkladu doposiaľ platného zákona č. 129/2010 Z.z. Pre posúdenie namietanej nesprávne uvedenej výšky RPMN (§ 9 ods. 2 písm. k) z.č. 129/2010 Z.z.) je rozhodujúce určiť, či odplatu za služby, vykonávané na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru je alebo nie je potrebné zahrnúť do výpočtu RPMN. Súd vychádzal z predložených stanovísk Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 14.10.2011, Ministerstva financií SR zo dňa 06.10.2011 a Národnej banky Slovenska zo dňa 03.10.2014. Uvedené stanoviská spolu s inými podkladmi predložil žalovaný na CD nosičoch. Ministerstvo financií a SOI uviedli, že náklady na vyberanie splátok úveru priamo v domácnosti ako náklady na doplnkovú službu sa nezahŕňajú do RPMN. NBS vo svojom stanovisku uviedla, že do odplaty by nemali byť zahrnuté tie odplatné plnenia, ktoré vznikli na základe vlastnej iniciatívy spotrebiteľa bez toho, aby to bolo vo výslovnom záujme veriteľa pred podpisom zmluvy, za takéto plnenie sa považuje aj plnenie v podobe dobrovoľných platieb za poistenie a poplatky za voliteľné služby. Na základe uvedeného považuje súd výpočet RPMN za správny. Súd tak nenašiel žiaden nesúlad uzatvorenej zmluvy s ustanoveniami § 9 ods.2 z. č. 129/2010 Z. z., nemohol preto postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. b) z. č. 129/2010 Z. z. a vyhlásiť uzatvorenú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov.
22. Na základe uvedeného, z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu, nepreukázania nesúladu ustanovení Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.05.2014 s ustanoveniami § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. a nepreukázania dôvodov neplatnosti Zmluvy o zabezpečení splátok úveru zo dňa 31.05.2014, čím žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, súd žalobu zamietol
23. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
25. V súlade s ustanovením § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 C.s.p. súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, pretože žalovaný mal v konaní plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd Banská Bystrica a to písomne v štyroch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov)