Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-554-2015.pdf
PDF · 141.46 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/554/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o., so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 34 127 798, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 36 866 598, proti žalovanej: M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, o zaplatenie 8.561,08 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 3C/180/2013-161 zo dňa 10.8.2015 - v zamietajúcej časti vo veci samej, v časti určenia neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok a v časti náhrady trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, ako i v časti náhrady trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a v časti vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok z r u š u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.485,58 Eur, úroky vo výške 2.661,62 Eur, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.485,58 Eur od 22.11.2012 do zaplatenia a náhradu iných trov konania v sume 51,07 Eur a trovy právneho zastúpenia splnomocnencovi žalobcu v sume 437,91 Eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a zároveň určil, že zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. I. bod 4 Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 6.3.2007 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, podľa ktorej dlžník súhlasí, aby banka vykonávala inkaso z inkasného účtu vo výške splátok a v periodicite splátok, a to i v prípade ich zmien v súlade s úverovou zmluvou, úverovými podmienkami a VOP a zmluvné podmienky obsiahnuté v Obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne, a.s. pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom účinných od 1.2.2006 v bode 5.2, podľa ktorého zmluvné strany sa dohodli, že úroky, náklady banky spojené s úverom a poplatky sa dňom ich splatnosti dohodnutého v úverovej zmluve alebo sadzobníku pripíšu k istine úveru a stávajú sa jej súčasťou, a v bode 5.4 OP dlžník súhlasí, že pri splácaní pohľadávky banky sa pohľadávka banky spláca v nasledovnom poradí: splatné poplatky a náklady banky súvisiace s úverom v poradí od najskôr splatného záväzku, úroky z omeškania podľa poradia od najskôr splatného úroku z omeškania, úroky z prečerpania podľa poradia od najskôr splatného úroku z prečerpania, úroky podľa poradia od najskôr splatného úroku a istina úveru, sú podmienkami neprijateľnými a neplatnými.
2. Vec súd právne posúdil aplikáciou ust. § 2 písm. a/, b/, § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1, 2 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1 veta prvá, § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, viacerými ustanoveniami úverovej zmluvy i všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu.
3. Vecne mal súd prvej inštancie za to, že úverová zmluva mala charakter spotrebiteľskej zmluvy a konkrétne i spotrebiteľského úveru, na ktorý dopadala aj úprava zo zákona o spotrebiteľských úveroch. Nad rámec teoretického rozboru inštitútov spotrebiteľských zmlúv aj úverov konštatoval, že úverová zmluva požiadavkám kladeným na ňu zákonom zodpovedala až na zmluvné podmienky oprávňujúce požadovať (a žalovanej v pozícii spotrebiteľa platiť) rôzne poplatky, ktoré boli ale podľa názoru súdu prvej inštancie neprijateľnými, ako napr. poplatok za správu úveru, s možnosťou jeho jednostranného zvyšovania bez písomnej zmeny zmluvy. Tiež oprávnenie banky vykonávať inkaso z účtu spotrebiteľa, ako i dohoda, že úroky, náklady banky spojené s úverom a poplatky sa dňom ich splatnosti dohodnutého v úverovej zmluve alebo sadzobníku pripíšu k istine úveru a stávajú sa jej súčasťou a napokon súhlas dlžníka so splácaním dlhu v poradí najskôr splatné poplatky a náklady banky, úroky z omeškania, úroky z prečerpania, úroky a až napokon istina úveru.
4. Súd ďalej poukázal, že skutočná výška úveru korešponduje poskytnutej čiastke úveru bez poplatku za uzavretie zmluvy, keď žalovaná do dňa trvania účtu za poskytnutý úver 6.506,01 Eur zaplatila na splátkach sumu celkom vo výške 3.020,43 Eur, z čoho vyplýva, že žalovaná na istine dlhuje rozdiel uvedených súm ako nesplatenej výšky istiny, teda sumu 3.485,58 Eur. Žalobcovi tiež vznikol nárok na zaplatenie zmluvného úroku z tejto sumy do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktorý mu bol priznaný postupujúc podľa nasledovného. Ak žalovaná za prvý rok od uzavretia zmluvy zaplatila splátky úveru v celkovej výške 1.175 Eur, za rok zostatok dlžnej istiny predstavoval sumu 5.331,01 Eur. 12 % ročne zo zostatku 5.331,01 Eur je 639,72 Eur (5.331,01 : 100 x 12 %), t.j. za prvý rok poskytovaného úveru bol žalobca oprávnený žiadať úrok v celkovej sume 639,72 Eur. Ak za ďalší rok žalovaná zaplatila sumu 1.165,53 Eur, rozdiel na dlžnej istine predstavoval 4.165,48 Eur (5.331,01 - 1.165,53 Eur). 12 % z 4.165,48 Eur je 499,86 Eur, t.j. za druhý rok poskytovaného úveru bol žalobca oprávnený žiadať úrok v sume 499,86 Eur. Ak za ďalší rok žalovaná zaplatila sumu 679,91 Eur, rozdiel na dlžnej istine predstavoval 3.485,58 Eur. 12 % z 3.485,58 Eur je 418,27 Eur, t.j. za tretí rok poskytovaného úveru bol žalobca oprávnený žiadať úrok v sume 418,27 Eur. Za ďalšie obdobie žalovaná prestala úver splácať, žalobcovi patrí úrok do dňa 21.11.2012, kedy žalovaná prevzala oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru (do doby, kedy sa stal celý dlh splatným). Za štvrtý rok poskytovaného úveru bol žalobca oprávnený žiadať úrok v sume 418,27 Eur, za obdobie od 4/2011 do 7/2011 (sadzba 12 % ročne) v sume 139,42 Eur a za obdobie od 8/2011 do 11/2012 (sadzba 11,75 % ročne) v sume 546,08 Eur. Žalobca má tak nárok na úroky za uvedené obdobie spolu vo výške 2.661,62 Eur, ktoré mu súd priznal a vo zvyšku nárok na úroky zamietol, nakoľko tieto boli vypočítané po použití neprijateľnej podmienky z kapitalizovanej istiny, ktorú tvorili úroky a poplatky. Žalobca sa v predmetnej veci okrem iného domáhal úrokov za úver aj za obdobie po splatnosti úveru. Súd nepriznal žalobcovi ním žiadaný úrok vo výške 11,75 % ročne zo sumy 5.585,49 Eur od 13.3.2013 do zaplatenia. Právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov by žalobcovi prináležalo iba v prípade, ak by v zmluve o úvere nebol dohodnutý čas, na ktorý sa úver poskytuje.
5. Súd následne konštatoval, že úrok z omeškania je zákonným úrokom, ktorý patrí žalobcovi priamo zo zákona. Pri priznávaní úroku z omeškania je vždy potrebné ustáliť, kedy sa dlžník dostal s platením dlhu do omeškania. V danom prípade sa žalovaná dostala s celou dlžnou istinou do omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení vyhlásenia o mimoriadnej splatnosti úveru odporkyni, t.j. od 22.11.2012. Súd priznal žalobcovi úroky z omeškania z priznanej istiny, t.j. zo sumy 3.485,58 Eur vo výške 8 % ročne od 22.11.2012 do zaplatenia, t.j. vo výške úroku z omeškania stanovenej nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení do 31.1.2013. Súd má z listinný dôkazov v konaní preukázané, že úroky z omeškania žiadané vo zvyšku boli vypočítané z kapitalizovanej výšky istiny, ku ktorej pripočítal úroky a poplatky, ktoré mu nepatrili a preto súd nárok žalobcu na zvyšné úroky z omeškania zamietol.
6. Podľa súdu žalobca presne nešpecifikoval akých poplatkov sa v konaní domáha. Podľa výpisu z účtu žalovanej tejto boli účtované poplatky za upomienky, za vedenie účtu a poplatok za poskytnutie úveru. Súd preskúmal zmluvu o úvere z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že zmluva neobsahuje poplatky za upomienky a keďže podľa § 4 ods. 5 cit. zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, súd nepriznal žalobcovi nárok na tieto poplatky. Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru a poplatkov za správu úveru, tieto síce boli uvedené v zmluve o úvere, avšak súd ich žalobcovi tiež nepriznal z dôvodu, že právny úkon banky, zaťažujúci spotrebiteľa záväzkom platiť za niečo, čo v plnení spotrebiteľ od veriteľa neobdržal je podľa 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 39 Občianskeho zákonníka právnym úkonom neplatným, ktorý svojím obsahom aj účelom odporuje zákonu a je neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi.
7. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. ods. 2 OSP, vecne čistou mierou úspechu žalobcu 33,60 %, z čoho súd ustálil nárok žalobcu na náhradu trov konania v sume 51,07 Eur ako iné trovy (súdny poplatok za návrh) a trovy právneho zastúpenia 437,91 Eur.
8. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo veci samej, v časti určenia neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok a v časti náhrady trov konania podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uplatnil dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) a d) OSP, pričom argumentoval tým, že návrhom zo dňa 6.7.2015, označeným ako čiastočné späťvzatie návrhu, ktorému súd svojím rozhodnutím č.k. 3C/180/2013-153 zo dňa 22.7.2015 vyhovel, zobral podaný pôvodný žalobný návrh späť v sume 640,72 Eur, 11,78% ročných úrokov zo sumy 1.562,48 Eur od 13.3.2013 do zaplatenia a 8% ročných úrokov zo sumy 1.562,48 Eur od 13.3.2013 do zaplatenia. Teda podanú žalobu znížil o splatné sumy, ktoré neboli žalovanou zaplatené do štyroch rokov od podania žaloby a to s poukazom na § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Taktiež uvedeným podaním znížil žalobný nárok o všetky čiastky, ktoré boli v predmetnom úverovom vzťahu pôvodne kapitalizované do istiny, t.j. o kapitalizované úroky a poplatky, ako aj o sumy, ktoré boli vyčíslené ako úrok a úrok z omeškania z kapitalizovanej časti istiny. Okrem toho uplatnený žalobný návrh upravil v zmysle realizácie nového započítania úhrad od žalovanej, kedy jednotlivé úhrady od 20.4.2009, do poslednej úhrady dňa 20.10.2009 započítal najskôr na splatnú istinu až potom na splatné príslušenstvo pohľadávky. Ako prílohu tohto čiastočného späťvzatia predložil súdu nové vyčíslenie svojej pohľadávky voči žalovanej, z ktorého uvedené skutočnosti jasne vyplývali. Ďalej po citácii § 205 ods. 2, § 221 ods. 1 písm. e), § 153 ods. 4 OSP uviedol, že nakoľko si voči žalovanej neuplatnil žiaden finančný nárok v zmysle troch zmluvných podmienok, ktoré súd považoval za neprijateľné a neplatné, je výrok rozsudku súdu, týkajúci sa neprijateľnosti a neplatnosti týchto zmluvných podmienok, vydaný v rozpore so zákonom, konkrétne v rozpore s § 153 ods. 4 OSP. Do výroku svojho rozhodnutia by mohol súd tieto zmluvné podmienky bez podaného návrhu uviesť iba v prípade, ak by mu na ich základe nepriznal nijaké plnenie. V skutočnosti súd časť žaloby zamietol iba na základe svojich vlastných nesprávnych výpočtov realizovaných v rozpore so zákonom. Odvolateľ ďalej popísal akých konkrétnych chýb sa súd prvej inštancie dopustil pri svojich výpočtoch. Predovšetkým poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že súčasťou každej anuitnej splátky bola istina, úroky a poplatky, v zmysle konkrétneho plánu anuitných splátok, keď z nepochopiteľných dôvodov celú sumu zaplatenú žalovanou, započítal na istinu pohľadávky, dokonca aj na istinu, ktorá ku dňu započítavania ešte nebola splatná; konkrétnu úhradu súd, v súlade s plánom anuitných splátok vôbec nezapočítaval aj na splatné príslušenstvo pohľadávky. Čo sa týka vyčíslenia úrokov, tieto súd z neznámych dôvodov vypočítaval za ročné obdobia, zo sumy nezaplatenej istiny ku dňu posledného mesiaca ročného obdobia; to konkrétne znamená, že aj úroky za prvý mesiac takto počítaných ročných období, počítal nie podľa výšky nezaplatenej istiny ku koncu uvedeného mesiaca, ale podľa výšky istiny, nezaplatenej k poslednému 12. mesiacu tohto ročného obdobia. Aj keď žalovaná poslednú úhradu svojho záväzku voči nemu realizovala dňa 20.10.2009, súd v rozpore so zákonom mu priznal iba úroky z omeškania, z nesprávne vyčíslenej istiny 3.485,58 Eur od 22.11.2012, t.j. po doručení vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalovanej a nie od 21.10.2009, kedy sa skutočne žalovaná dostala do omeškania so splácaním úveru. Súd v rozpore so zákonom nepriznal mu v zmysle § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka ako aj v zmysle § 503 ods. 3 veta druhá cit. zák. a § 6 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, nárok na priznanie zmluvne dohodnutých úrokov z dlžnej istiny aj po dni splatnosti úveru. Súd nepostupoval správne ani v tom, keď na zmluvný vzťah vzhľadom k dátumu jeho uzatvorenia - 6.3.2007 aplikoval ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, platného a účinného od 1.1.2008. Na uzavretý zmluvný vzťah by bolo možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách iba v prípade, pokiaľ by tento bol uzavretý po 1.1.2008, čo však nebol. Napokon právne vzťahy vzniknuté zo zmluvných typov upravených v § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka budú vždy podliehať režimu Obchodného zákonníka, pričom aplikáciu Obchodného zákonníka v týchto prípadoch nie je možné vylúčiť ani dohodou zmluvných strán. Keďže zmluvný vzťah medzi stranami je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, tento právny vzťah podlieha režimu Obchodného zákonníka. Použitie ustanovení Občianskeho zákonníka v danom prípade prichádza do úvahy iba vtedy, ak by určitú otázku zákonodarca v ustanovení Obchodného zákonníka výslovne neupravil (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Súd nepostupoval správne tiež tým, že mu nepriznal voči žalovanej nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z dlžnej istiny od doručenia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalovanej, t.j. od 21.11.2012 do zaplatenia. Oprávnenosť nároku na zaplatenie úrokov aj po splatnosti úveru preukazuje nielen znením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ale aj ust. § 6 ods. 2 zák. č. 258/2000 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, z ktorého jasne vyplýva, že rozhodujúcim pre zánik povinnosti dlžníka (spotrebiteľa) platí dohodnutý úrok, je moment splatenia dlhu, nie samotná skutočnosť, že nastala splatnosť úveru. Rozhodujúcim pre určenie času, dokedy je dlžník povinný platiť úroky a potom nie je splatnosť úveru, ale moment vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi, t.j. moment splatenia úveru. Napokon súd tiež nepostupoval správne, keď mu voči žalovanej nepriznal zmluvne dohodnuté 8% ročné úroky z omeškania z dlžnej sumy (istina plus úrok plus poplatky) od poslednej úhrady dlhu žalovanou t.j. od 21.10.2009 do 22.11.2012 v ním vyčíslenej sume 443,03 Eur. Po citácii § 369 ods. 1 vety prvej Obchodného zákonníka a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvolateľ poukázal, že z citovaných zákonných ustanovení, ale aj z platnej judikatúry je nepochybné, že má právo na zaplatenie úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, t.j. z platnej istiny, z platných úrokov a z platných poplatkov, a nie ako sa chybne domnieva súd, iba na zaplatenie úrokov z omeškania zo splatnej istiny pohľadávky. V zmysle čl. 1 úverovej zmluvy sa žalovaná zaviazala platiť mu mesačne poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk, t.j. 1,99 Eur, pričom takéto zmluvné dojednanie nemôže byť predmetom prieskumu spotrebiteľskej ochrany, pretože poplatok za správu úveru sa týka hlavného predmetu plnenia, výška poplatku za správu úveru je primeraná, veriteľ žalovanej poskytoval konkrétne služby v rámci správy úveru a dojednanie o poplatku za správu úveru je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Uplatnenie poplatku za správu úveru predpokladá v čase uzatvorenia zmluvy o úvere aj zákon a to konkrétne § 2 písm. c) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Právo bánk požadovať pri spotrebiteľských úveroch od klientov poplatky za správu úveru zaniklo s účinnosťou od 10.6.2013, kedy bol novelizovaný § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách, preto súd nemal žiaden dôvod, aby mu voči žalovanej nepriznal právo na zaplatenie poplatkov za správu úveru, vyčíslených za obdobie od 21.10.2009 do 15.11.2012, v celkovej výške 71,64 Eur. Na základe nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia veci súdom, v zmysle ktorých súd nedôvodne zamietol časť uplatneného žalobného návrhu, súd nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania. Aj v prípade, že by si uplatnil voči žalovanej finančný nárok, v zmysle obchodných podmienok, ktoré súd vo výroku rozsudku určil za neprijateľné a neplatné (čo si však v upravenom žalobnom návrhu neuplatnil), nebolo by možné tieto zmluvné podmienky, vzhľadom na dátum uzatvorenia zmluvného vzťahu 6.3.2007, kedy zmluvu o úvere nebolo možné posudzovať v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, považovať za neprijateľné a neplatné. Napokon sa odvolateľ ešte osobitne vyjadroval k jednotlivým zmluvným podmienkam.
9. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
10. Právoplatným uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 10.12.2015 č. k. 25Co/554/2015-216 odvolací súd pripustil, aby do konania namiesto dovtedajšieho žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova 48) ako nový žalobca vstúpila spoločnosť WM Consulting & Communication, s.r.o., Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 34 127 798, keď mal za to, že z návrhu žalobcu a nového veriteľa na zmenu účastníka konania a zo Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi nimi bezpečne vyplýva, že v priebehu konania došlo k právnemu úkonu sledujúcemu prevod pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania so všetkými právami s ňou spojenými voči dlžníkovi - žalovanej zo žalobcu na nového veriteľa, ktorým je osoba majúca vstúpiť do konania namiesto pôvodného žalobcu.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. c) v spojení s § 295 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok zrušiť a v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, ako i v časti náhrady trov konania zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. V prvom rade sa žiada uviesť, že pôvodný žalobca (Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova 48) platne postúpil predmetnú pohľadávku z úveru aj s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými žalobcovi (WM Consulting & Communication, s.r.o., Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 34127798) Zmluvou o postúpení pohľadávky č. 1236/2015/CE zo dňa 22.10.2015, z čoho vyplýva aktívna vecná legitimácia žalobcu v prejednávanej veci.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou žalobcu bolo posúdiť správnosť záveru súdu prvej inštancie, že tri zmluvné podmienky obsiahnuté v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 6.3.2007 a uvedené v tretej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia sú neprijateľné a tým neplatné, tiež že žaloba je dôvodná len v rozsahu priznaného nároku, tu predovšetkým pre odvolateľom namietané nepoužitie tiež Obchodného zákonníka a tým potom nárokovateľnosť na zmluvne dohodnuté úroky z dlžnej istiny i po splatnosti úveru, ako i na zmluvne dohodnuté úroky z omeškania z dlžnej sumy od poslednej úhrady dlhu do zosplatnenia úveru a napokon i poplatkov za správu úveru a tiež pre chybu vo výpočtoch.
14. Ako s prvou (základnou) sa odvolací súd zaoberal námietkou nesprávnosti (neúplnosti) právneho posúdenia veci v dôsledku nepoužitia (zo strany súdu prvej inštancie) aj Obchodného zákonníka. Tu je potrebné vychádzať zo všeobecného právneho záveru, podľa ktorého normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má vzhľadom na povahu veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, ktorý právny záver v prejednávanej veci možno doplniť i tým, že úprava v Obchodného zákonníka musí vo vzťahoch za účasti spotrebiteľa celkom logicky ustúpiť aj špecifickej úprave prijatej práve za účelom ochrany spotrebiteľa (pravidlo „lex specialis derogat lex generalis“, pričom tu predpisom všeobecnej povahy treba samozrejme rozumieť Obchodný zákonníka ako zákon upravujúci len všeobecný zmluvný typ zmluvy o úvere a predpisom špeciálnym naopak zákon o spotrebiteľských úveroch).
15. Uspieť nešlo ani s námietkou, podľa ktorej na zmluvný vzťah, uzavretý medzi pôvodným žalobcom a žalovanou vzhľadom k dátumu jeho uzavretia (6.3.2007) nie je možné aplikovať ust. § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka, ani vzhľadom na ust.§ 879j Občianskeho zákonníka.
16. Úprava normami spotrebiteľského práva totiž nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem Občianskeho zákonníka bol v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.), ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2008. Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) znamenalo, že v čase uzavretia úverovej zmluvy pôvodného žalobcu a žalovanej z prejednávanej veci je vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú.
17. Súčasťou tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (neskôr ods. 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes ods. 5, za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladný bez možnosti nazerania naň ako na úplný a uzavretý, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v úvodnej vete ustanovenia), teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najtypickejšie porušenia rovnováhy vo vzťahu, ktorý sa má vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného možno nepochybne vychádzať z úmyslu zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom. Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej podobe potom pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa i odhliadajúc od úpravy v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni tzv. komunitárneho (alebo tiež únijného) práva.
18. Pokiaľ ide o posúdenie nepriznania nároku na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z dlžnej istiny od doručenia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalovanej, t.j. od 21.11.2012 do zaplatenia istiny, tu odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, zastáva právny názor, že úroky z úveru skutočne prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Tu je potrebné si uvedomiť, že po zosplatnení záväzku došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o proti právny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom Občianskeho <. zákonníka.
19. Na zdôraznenie správnosti uvedeného právneho záveru a tým potom i postupu súdu prvej inštancie v tomto smere sa žiada odkázať i na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), ktoré boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov č.k. 1Co/30/2012-145 z 30.5.2012, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.
20. Odvolací súd napokon nezdieľa ani ten názor prezentovaný odvolateľom, podľa ktorého súd nepostupoval správne, keď mu nepriznal poplatok za správu úveru za obdobie od 21.10.2009 do 15.11.2012 vo výške 71,64 Eur, keďže takéto zmluvné dojednanie nemôže byť predmetom prieskumu spotrebiteľskej ochrany, predovšetkým preto, že sa týka hlavného predmetu plnenia, je primeraný, v rámci správy úveru boli žalovanej poskytnuté konkrétne služby a dojednanie o tomto poplatku je určité, jasné a zrozumiteľné.
21. I keď podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"), to neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, zákonnú formuláciu druhej vety tohto ustanovenia nejde vykladať izolovane od jeho prvej vety. Podstatou takejto úpravy nemôže byť vylúčenie zmluvných podmienok, zodpovedajúcich parametrom z ust. § 53 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka, zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti (či opaku v podobe neprijateľnosti), ale ňou je len formálne oslabenie zákazu zanášania takýchto podmienok do spotrebiteľských zmlúv v tom smere, že takéto podmienky sa do spotrebiteľskej zmluvy dostať môžu a nemusia byť považované za neprijateľné bez ďalšieho, i keď kritérium značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa napĺňajú, nakoľko tu za významné treba považovať i to, že podstata takýchto podmienok bola pre spotrebiteľa poznateľnou už v čase jeho vstupovania do zmluvného vzťahu a spotrebiteľ sa pre uzavretie zmluvy rozhodol s plným vedomím trvania jeho zmluvného partnera na príslušnej podmienke. Za predpokladu, že ide o takto posudzovateľný prípad, potom treba osobitnú pozornosť venovať tomu, či parametre definujúce podmienku spôsobom zakladajúcim predsa len nižšiu ochranu spotrebiteľa sú v konkrétnej veci prítomné. O prípad takejto prítomnosti tu ale podľa odvolacieho súdu nešlo.
22. Odvolací súd tu však poznamenáva predovšetkým to, že podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
23. Z uvedeného potom vyplýva, že citovaná zákonná úprava dopadá len na nároky z úverovej zmluvy vzniknuté po 1.1.2008.
24. V tomto prípade potom odvolací súd má jednak za to, že u podraďovania zmluvných podmienok pod režim ust. § 53 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka a posudzovania toho, či sa týkajú hlavného predmetu plnenia, je namieste skôr reštriktívnejší (zužujúci) výklad, keďže len ten zamedzí tomu, aby sa spod režimu zvýšenej ochrany normami spotrebiteľského práva vymaňovali aj podmienky, ktorých súvis s hlavným predmetom plnenia možno vybadať len vo všeobecnej rovine a ktoré často slúžia len organizačnému zabezpečovaniu podnikateľskej činnosti toho, kto do zmluvného vzťahu so spotrebiteľom vstupuje, okrem toho však je tu nezanedbateľný tiež rozmer problému akcentovaný už súdom prvého stupňa, ktorým je to, že i pri posudzovaní následnej otázky prijateľnosti zmluvnej podmienky je takpovediac kľúčovým to, či konkrétne dojednanie predstavuje prínos pre obe strany spotrebiteľského vzťahu.
25. Potom podmienka spočívajúca v dojednaní práva banky (a povinnosti klienta) na poplatok za správu úveru sa hlavného predmetu plnenia vo vyššie opisovanom ponímaní priamo netýka, pretože hlavným predmetom plnenia je tu poskytnutie úveru (zo strany banky) a jeho splácanie (zo strany klienta), vedenie evidencie o priebehu čerpania a splácania úveru je logickou súčasťou podnikateľskej činnosti na poli bankovníctva, zahrnuteľnou do odplaty za poskytnutie disponibilných finančných prostriedkov veriteľa dlžníkovi (rozumej do úrokov majúcich zohľadniť i tu diskutované obslužné činnosti bez toho, aby tieto bolo treba honorovať osobitne a tým zvyšovať celkovú cenu požičiavaných peňazí) a ak sa má hlavného predmetu plnenia týkať poplatok za správu úveru, bude sa ho týkať prakticky každá podmienka súvisiaca s tým, že tu ide o úver (ktorý príliš široký výklad ale zjavne je v rozpore s účelom úpravy, ktorým je zabezpečenie čo najväčšej možnej ochrany spotrebiteľa). Tiež kritériu prijateľnosti podmienky a rovnovážnosti práv a povinností strán spotrebiteľského vzťahu nezodpovedá podmienka o poplatku, ktorý nemá pre spotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos a za ktorý sa mu nedostáva žiadneho protiplnenia, ale takáto podmienka slúži výlučne záujmu zmluvného partnera spotrebiteľa na maximalizácii zisku spojeného s existenciou zmluvného vzťahu.
26. Z rovnakých zásad je potom možné vychádzať i v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru, ktorého nepriznanie odvolateľ nenamietal.
27. Preto bolo zamietnutie žaloby v časti nároku na poplatok za správu úveru potrebné považovať za správne, tu ale s potrebou v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom aj určenie súdom prvej inštancie spochybnenej zmluvnej podmienky za neprijateľnú, čo platí i pre prípad poplatku za poskytnutie úveru, k čomu súd prvej inštancie ale nepristúpil, pričom sa zaoberal neprijateľnosťou iných zmluvných podmienok bez podstaty veci. Vzhľadom však na to, že súčasný žalobca je už právnym nástupcom pôvodného veriteľa, v dôsledku čoho rozsudok vo veci v zmysle § 228 ods. 1 CSP (pôvodný § 159 ods. 2 O.s.p.) nemôže byť záväzný pre dodávateľa podľa spotrebiteľskej zmluvy (právneho predchodcu žalobcu), bol by preto ďalej už nedôvodný i neúčelný postup podľa 298 CSP (pôvodný § 153 ods. 3, 4 OSP) vyslovovať ex offo vo výroku neplatnosť dotknutých zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti.
28. Správnym už ďalej nebol ten postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého určil tri zmluvné podmienky odcitované v tretej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia za neprijateľné a neplatné, keď z jeho rozhodnutia nie je možné zodpovedne vyvodiť, že práve na základe týchto podmienok nepriznal žalobcovi nejaké konkrétne plnenie.
29. Právny predchodca odvolateľa čiastočne zobral podanú žalobu späť, podľa odvolateľa o splatné sumy, ktoré neboli uhradené do 4 rokov od podania žalobného návrhu, a to s poukazom na § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, čím sa podľa odvolateľa mal znížiť žalobný návrh o splatné sumy o všetky čiastky, ktoré boli v úverovom vzťahu kapitalizované do istiny, t.j. o kapitalizované úroky a poplatky, ako aj o sumy, ktoré boli vyčíslené ako úrok z omeškania z kapitalizovanej časti istiny. Okrem toho bola žaloba v súvislosti so čiastočným späťvzatím odvolateľom upravená v zmysle nového započítania úhrad od žalovanej, kedy jednotlivé úhrady podľa obsahu tohto späťvzatia od 20.4.2009, do poslednej úhrady dňa 20.10.2009, mal v tom čase právny predchodca žalobcu započítať najskôr na splatnú istinu a až potom na splatné príslušenstvo pohľadávky. Ako príloha k čiastočnému späťvzatiu bolo súdu prvej inštancie predložené nové vyčíslenie pohľadávky, z ktorého je možné uvedené vyvodiť (pozri č.l. 141 a nasl. spisu). S touto zmenou (uplatnenou za účinnosti pôvodného procesného kódexu
- OSP, ktorej účinky tak zostávajú zachované) sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, nepremietol ju do spôsobu svojho rozhodovania, tým potom ani do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
30. Tu potom skutočne nie je možné vychádzať zo záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého: „žalovaná do dňa trvania účtu za poskytnutý úver 6.506,01 Eur zaplatila na splátkach sumu celkom vo výške 3.020,43 Eur, z čoho vyplýva, že žalovaná na istine dlhuje rozdiel uvedených súm ako nesplatenej výšky istiny, teda sumu 3.485,58 Eur.“ Súd tak celú úhradu žalovanej započítal len na istinu pohľadávky, čím ale nepostupoval správne, keďže súčasťou každej splátky bola nie len istina úveru, ale i úroky a poplatky
- pokiaľ ide o poplatky samozrejme len za predpokladu ich nárokovateľnosti, s čím sa treba náležite zaoberať (pozri konštatované vyššie). Čo sa týka vyčíslených úrokov i tieto súd ustálil za ročné obdobia, zo sumy nezaplatenej istiny ku dňu posledného mesiaca ročného obdobia, pričom aj úroky za prvý mesiac takto počítaných ročných období, počítal nie podľa výšky nezaplatenej istiny ku koncu uvedeného mesiaca, ale podľa výšky istiny, nezaplatenej k poslednému 12. mesiacu tohto ročného obdobia, ako na to správne poukázal i odvolateľ. Odvolateľ v tejto súvislosti potom správne namietal i to, že úrok z omeškania mu bol priznaný z nesprávne vyčíslenej istiny 3.485,58 Eur iba od 22.11.2012 (t.j. po doručení vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru), a nie od 21.10.2009, kedy sa žalovaná skutočne dostala do omeškania so splácaním úveru, čo je v rozpore so zákonom.
31. Z uvedeného je skutočne možné uzavrieť, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nebral do úvahy, že do splatnosti úveru (vyhlásením jeho mimoriadnej splatnosti), bolo povinnosťou žalovanej splácať dohodnuté úverové splátky, ktorých súčasťou boli okrem istiny aj úroky, pokiaľ ide o poplatky za správu úveru, tu je potrebné vychádzať z právneho názoru vysloveného vyššie. Súd potom skutočne bez racionálneho zdôvodnenia celú zaplatenú sumu žalovanou započítal len na istinu pohľadávky, bez ohľadu na jej splatné príslušenstvo (úroky, úroky z omeškania) a tiež bez ohľadu na to, že do zosplatnenia úveru bola žalovaná povinná plniť v dohodnutých mesačných splátkach a to nielen istinu úveru, ale i dohodnuté úroky. I úroky z omeškania patria veriteľovi v súvislosti s omeškaním dohodnutého plnenia, ktorým plnením do zosplatnenia úveru boli dohodnuté splátky s nárokovateľnou istinou a úrokmi a až po zosplatnení úveru už len z nesplatenej istiny úveru do jeho zaplatenia.
32. V danej veci je tiež potrebné poukázať i na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu (od 1.7.2016) bol už účinný nový procesný kódex zák. č.160/2015 CSP, ktorý sa v zmysle § 470 ods. 1 uplatní aj na toto predtým začaté konanie, ktorý vo svojej druhej hlave v § 290 až 300 upravuje osobitné procesné postupy pre spory s ochranou slabšej strany, medzi ktoré patria i spotrebiteľské spory, akým je bezo sporu podľa § 290 CSP i prejednávaná vec. Podľa § 295 CSP v spotrebiteľskom spore potom súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
33. Vychádzajúc z uvádzaného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie predmetnú vec čiastočne nesprávne právne posúdil, pričom nevykonal i ďalšie dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie o celej veci, pričom je neúčelné, aby dokazovanie dopĺňal odvolací súd, keď súd prvej inštancie neposúdil všetky do úvahy prichádzajúce rozhodné okolnosti daného prípadu, ako to už bolo naznačené i vyššie, čo v konečnom dôsledku bude potrebné komplexne zhodnotiť i vo vzťahu k už právoplatne priznanej časti pohľadávky, ako aj vzhľadom na rozsah čiastočne zastaveného konania. Žalovaná ako spotrebiteľ je slabšia strana v spore, preto súd musí ex officio vykonať všetko potrebné dokazovanie a to i bez návrhu, teda aj nenavrhované dôkazy, pričom by bolo skutočne neúčelné, aby toto dokazovanie vykonával odvolací súd a nahrádzal tak v danom prípade činnosť súdu prvej inštancie, navyše pokiaľ nie je vylúčená, vzhľadom na posudzované skutočnosti, i možnosť potreby vyjadrenia od odborne spôsobilej osoby.
34. Odvolací súd potom, po splnení všetkých zákonných podmienok § 389 ods. 1 písm. c), ktorý je potrebné v danom prípade vykladať v spojení s § 295 CSP, preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, ako i v časti náhrady trov konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V napadnutej časti vyslovenia zmluvných podmienok za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, s analogickým použitím ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP, vec zrušil bez jej vrátenia na ďalšie konanie preto, že rozsudok vo veci v zmysle § 228 ods. 1 CSP (pôvodný § 159 ods. 2 OSP) nemôže byť záväzný pre dodávateľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, keďže došlo k postúpeniu pohľadávky a žalobcom sa stal právny nástupca dodávateľa.
35. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec v zrušenom rozsahu prejednať, vykonať potrebné dokazovanie, výsledky celého konania potom náležite zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť.
36. O prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP ).
37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).