Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-355-2016.pdf
PDF · 94.64 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/355/2016
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému A. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XX, o zaplatenie 880,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 4. februára 2016 č.k. 18C/554/2013-76 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu doručenú súdu dňa 22.8.2013, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia istiny 880,20 eura s príslušenstvom a vyslovil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení poukázal na tvrdenie žalobcu, že uplatnenú peňažnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá ako poskytovateľ bankových služieb v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách uzavrela so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1194,95 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 32,60 eura. Nakoľko žalovaný pohľadávku neuhradil, žalobca vyhlásil dňa 6.8.2012 mimoriadnu splatnosť pohľadávky a vyzval žalovaného na plnenie. Dodal, že žalobca v žalobe uviedol, že ním uplatňované splátky úveru sa stali splatné dňa 6.8.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a nakoľko žalovaný ani na základe mimoriadneho zosplatnenia úveru si svoj dlh u postupníka nevyrovnal, pokusom o zmier zo dňa 16.7.2013 ho vyzval na úhradu záväzku. Žalovaný ani v dodatočnej lehote dlh nezaplatil, preto žalobca v tomto konaní uplatňuje voči žalovanému splátky od 20.8.2012 do 20.11.2012 v celkovom počte 27, v sume 880,20 eura.
3. Súd ďalej uviedol, že žalovaný sa nevyjadril k podanej žalobe, ktorá mu bola doručená dňa 15.5.2014 a poukazom na § 115 ods. 2 a § 200 ea) ods. 1 O.s.p. konštatoval, že spor rozhodol bez nariadenia pojednávania.
4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Suché Mýto 4, uzatvorila dňa XX.XX.XXXX so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytla žalovanému úver vo výške 1194,95 eura pri RPMN vo výške 24,68 %, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 32,60 eura počas doby 60 mesiacov s tým, že konečná splatnosť úveru mala byť 20.11.2012. Žalovaný podmienky zmluvy nedodržal, keďže úver riadne a včas nesplácal. Zistil tiež, že dňa XX.X.XXXX Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila na žalobcu svoju pohľadávku voči žalovanému, ktorá ku dňu postúpenia pohľadávky činila 2563,97 eura a pozostávala z istiny 288,53 eura, riadneho úroku vo
výške 279,66 eura a úroku z omeškania 168,87 eura a ostatného príslušenstva vo výške 26,91 eura. Postúpenie pohľadávky oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému listom zo dňa 18.7.2012. Následne postupník, t.j. žalobca, listom zo dňa 18.7.2012 žalovanému jednak oznámil, že na základe postúpenia pohľadávky pristupuje k vymáhaniu predmetnej pohľadávky a súčasne ďalším listom z toho istého dňa vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky.
5. Spor právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2, 3, ods. 4 písm. b) a ods. 5, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 7 a 8 zák. č. 483/2001 o bankách. Zo skutočnosti, že k zosplatneniu úveru došlo až listom žalobcu zo dňa 18.7.2012 s účinnosťou od 6.8.2012, a nie bankou tak, ako to ukladá § 92 ods. 8 zákona o bankách, vyvodil záver, že tento úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný, nakoľko obchádza zákon o bankách. Doplnil, že z výkladu § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že na to, aby banka mohla postúpiť danú pohľadávku, musí byť žalovaný aspoň 90 dní v omeškaní s platením svojho záväzku a navyše banka musí žalovaného vyzvať na toto plnenie a zosplatniť tak daný dlh, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne (t.j. naraz) a až tak môže postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, ktorá nemusí byť bankou. Napokon dodal, že žalobca nepredložil súdu celé znenie všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu, a tak nemožno zistiť, ako bolo upravené postupovanie pohľadávok v tomto prípade. Na základe uvedeného potom súd uzavrel, že žalobca neosvedčil aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie svojho hmotnoprávneho nároku voči žalovanému, lebo žalobou uplatnenú pohľadávku platne nenadobudol, nakoľko postúpenie tejto pohľadávky bolo v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
6. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a poukazom na procesný neúspech žalobcu, ktorému náhrada trov konania neprislúcha a skutočnosť, že žalovaný nežiadal priznať náhradu trov tohto konania, vyslovil, že strany sporu nemajú právo na náhradu trov konania.
7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť, resp. rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v prvoinštančnom i odvolacom konaní. Predovšetkým namietol správnosť aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách, majúc za to, že zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná. Podľa žalobcu je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov SR a tvrdil, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Žalobca mal tiež za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, pretože aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto ustanovenia nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže táto právna norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Z uvedeného potom žalobca vyvodil, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.6.2003 sp. zn. 4 Obo 210/2001 žalobca zdôraznil, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu ako postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd mal povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V ďalšom žalobca upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1283 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Poukázal takisto na znenie § 488, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 506 Obchodného zákonníka, článok V. bod 1. zmluvy o postúpení pohľadávok a bod 7.6.1. všeobecných obchodných podmienok a dodal, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok, s platením ktorých sa žalovaný dostal do omeškania, uvedené termíny
splátok neplnil a tým vzniklo jeho právnemu predchodcovi právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré však nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca podaním zo dňa 18.7.2012, čo znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach, ale vyhlásením zosplatnenia dlhu sa stáva splatný celý dlh. Pretože zosplatnenie sa týka výlučne spôsobu zaplatenia dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa, žalobca vyjadril názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a preto mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok úveru spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa jej splatnosti až do zaplatenia.
8. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/, h/) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie a ani pre zmenu napadnutého rozsudku, ale rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd prvej inštancie svojim nesprávnym postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, do 30.6.2016 odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
10. O vadu konania, ktorá je významná z hľadiska § 389 ods. 1 písm. b) CSP, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal sporovej strane procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva, a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
11. Pod znemožnením uskutočnenia procesných práv strany sporu s následkom porušenia práva na spravodlivý proces je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných v civilnom sporovom konaní za účelom ochrany jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ani v konaní o veciach s nízkou hodnotou sporu (drobné spory v zmysle § 200ea O.s.p.), v ktorých za účelom dosiahnutia hospodárnejšieho a efektívnejšieho postupu v konaní nie je potrebné na prejednanie veci samej nariaďovať pojednávanie, v súlade s čl. 3 ods. 1 CSP nemožno rezignovať na inštitucionálne záruky spravodlivého procesu, ktorého sú práva uvedené v článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd osobitnými aspektmi.
12. V danom spore z obsahu spisu i odôvodnenia rozsudku plynie, že súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu bez jej prejednania na verejnom pojednávaní z dôvodu, že ide o drobný spor. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na jej podanie z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej s postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., ktorá ako veriteľ uzatvorila so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere, a to pre jej rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách.
13. V okolnostiach posudzovaného sporu odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné pripomenúť, že aj v drobných sporoch je potrebné rešpektovať požiadavku kontradiktórnosti a rovnosti sporových strán, resp. zásadu rovnosti zbraní, ako kľúčových atribútov spravodlivého konania pred súdom (čl. 6 ods. 1, čl. 9 CSP), premietajúcich sa do rovnoprávneho postavenia procesných strán, pokiaľ ide o právo skutkovo a právne argumentovať, podávať návrhy, vyjadrovať sa k návrhom a tvrdeniam druhej strany ako i navrhovať dôkazy preukazujúce ich tvrdenia. Kontradiktórnosť sa totiž v súdnom procese vzťahuje nielen na dokazovanie, ale zahŕňa i právo zoznámiť sa s argumentmi predloženými druhou stranou a vyjadriť sa k nim. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva súdne rozhodnutie nemôže byť založené
na ničom, čo nebolo predložené na diskusiu, resp. čo nebolo predmetom diskusie strán (napr. rozsudok Mantovanelli proti Francúzsku z 18.3.1997, Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 16. 2. 2000, Ekbatani proti Švédsku z 26.5.1988, Helmers proti Švédsku z 29.10.1991, Belziuk proti Poľsku z 25.3.1998, Cooke proti Rakúsku z 8. 2. 2000).
14. Po zhodnotení procesného postupu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobe o zaplatenie 880,20 eura je nutné konštatovať, že konanie súdu nezodpovedalo princípom kontradiktórnosti a rovnosti zbraní a preskúmavaný rozsudok tak bol vydaný v konaní zaťaženom vadou, ktorá znamená porušenie práva strán sporu na spravodlivý proces, ku ktorej je odvolací súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti a ktorá vo svojom dôsledku môže znamenať nesprávne právne posúdenie sporu, pokiaľ súd žalobu zamietol bez nariadenia pojednávania pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a vychádzal pritom zo záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzatvorila so žalovaným dňa XX.XX.XXXX, a to pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý vyvodil po vykonanom dokazovaní oboznámením sa so žalobným návrhom, zmluvou o splátkovom úvere, všeobecnými obchodnými podmienkami, vyhlásením mimoriadnej splatnosti pohľadávky a „ostatným spisovým materiálom“. Za takejto situácie je zrejmé, že súd musel nariadiť vo veci samej pojednávanie, pretože preukázanie aktívnej vecnej legitimácie (spravidla) podlieha zložitejšiemu dokazovaniu. Opačný postup je porušením čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a vo svojom dôsledku závažnou vadou súdneho konania znamenajúcou porušenie práva na spravodlivý proces. Aj v drobných sporoch totižto platí, že prejednať ich bez pojednávania možno len v prípade, ak vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi, ktoré súd musí považovať za natoľko nesporné a vierohodné, že nebude treba ich závery konfrontovať na pojednávaní, čo by inak bolo pravidlom pri zásade priamosti civilného procesu, podľa ktorej súd získava skutkové poznatky predovšetkým v rámci priebehu konania.
15. Súd prvej inštancie však pochybil i v inom ohľade. V odôvodnení svojho rozhodnutia opomenul akokoľvek bližšie sa zaoberať listinným dôkazom predloženým žalobcom označeným ako oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa XX.X.XXXX (č.l. 22 súdneho spisu), z ktorého vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. okrem iného žalovanému oznámila, že pohľadávku vo výške 2563,97 eura s príslušenstvom postúpila na žalobcu a právne významné skutkové okolnosti, ktoré z tohto dôkazu vyplývajú opomenul vyhodnotiť napriek tomu, že oznámenie postupcu dlžníkovi o tom, že došlo k postúpeniu je právnou skutočnosťou, s ktorou právo viaže vznik povinnosti dlžníka plniť postupníkovi, a nakoľko ide súčasne o skutočnosť vôľovú, je to jednostranný právny úkon. Zároveň z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akých dielčích skutkových zistení vyvodil súd skutkový záver o tom, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. bez písomnej výzvy žalovanému a bez súhlasu žalovaného postúpila svoju pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere na žalobcu, z ktorých potom učinil právny záver, že banka postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Deficit v tomto smere napĺňa odvolací dôvod predstavovaný charakteristikou, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
16. Práve vzhľadom na tieto podstatné dôvody odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako napadnuté rozhodnutie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
17. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) vo veci nariadiť pojednávanie a spor opätovne rozhodnúť. Rozhodnutie súd odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe tak, aby v intenciách vyššie uvedeného, z odôvodnenia rozhodnutia bolo nepochybné právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému, ako aj právne závery, ktoré súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu a obsahom ktorého budú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, vrátene relevantnej argumentácie žalobcu v podanom odvolaní.
18. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).