Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/336/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: 1. A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., XXX XX M., 2. K. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., XXX XX M.., o zaplatenie sumy 2 487,12 Eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 9C/141/2014-41 zo dňa 26. 05. 2015 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Priznáva žalovaným v 1. a 2.rade náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2.rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 321,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 321,15 Eur od 02. 04. 2014 do zaplatenia, všetko to 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2 487,12 Eur istiny s prísl., a to s 7,99 % p. a. úrokom z úveru zo sumy 2 033,35 Eur od 02. 04. 2014 do zaplatenia a 5 % úroku z omeškania zo sumy 2 487,12 Eur od 02. 04. 2014 do zaplatenia zamietol. Žalovaným v 1.a 2.rade náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, obsah pripojených listinných dôkazov, citoval čl. I., II., VI. bod 3, bod 4, čl. VII. bod 1, bod 5 a čl. VIII. bod 1, čl. XIX. bod 2 písm. a), bod 3 písm. b), c), čl. XXI. bod 5 všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby a uviedol, že strany sporu uzavreli dňa 21. 12. 2007 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere s tým, že žalobca na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení poskytol dlžníkovi mimoriadny medziúver pod č. XXXXXXXXXX vo výške 100 000 Sk. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných, ako aj všeobecných podmienok sa medziúver zmení na stavebný úver vo výške cca 50 000 Sk pod č. XXXXXXXXXX. Presná výška stavebného úveru sa rovná rozdielu cieľovej a nasporenej sumy pri pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Žalovaní sa zaviazali uhradiť plnú výšku stavebného úveru vrátane úrokov vo výške 4,70 % p. a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 700 Eur. Do nasporenia 50 % cieľovej sumy sa zaviazali vkladať na účet sumu 700 Sk mesačne. Do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa zaviazali splácať úroky z mimoriadneho medziúveru mesačnými splátkami vo výške 666 Sk a súčasne poplatky za poistenie vo výške 40 Sk mesačne. V prípade omeškania dlžníka s viac ako dvoma splátkami alebo jednou splátkou po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, bol žalobca oprávnený požadovať zaplatenie celého zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti, a teda mal právo účtovať si 3 % ročný úrok pri stavebnom úvere a pri medziúvere úrok vo výške 5 % z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu zo zostatku

dlhu a zameškaných splátok. Zároveň si strany dohodli odstúpenie od zmluvy s tým, že veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v čl. XIX. všeobecných podmienok. Zároveň si dohodli, že odstúpením od zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa, vrátane jej príslušenstva. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca písomným podaním zo dňa 27. 02. 2014 označeným ako odstúpenie od zmluvy oznámil žalovaným v 1.a 2.rade, že z dôvodu neuhradenia zročných splátok, ani dodatočne v poskytnutej lehote v súlade s čl. VI. a VII. úverovej zmluvy odstupuje od zmluvy o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere a zároveň požaduje okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Zároveň vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy. Žalovaní doporučenú zásielku neprevzali v odbernej lehote, ktorá bola žalobcovi vrátená. U žalovanej v 1.rade dňa 26. 03. 2014 a u žalovaného v 2.rade dňa 26. 03. 2014. Z výpisu z účtu odstúpenia od zmluvy o mimoriadnom medziúvere súd zistil, že žalovaným boli dňa 10. 01. 2008 poskytnuté finančné prostriedky vo výške 2 655,51 Eur a dňa 09. 04. 2008 vo výške 531,10 Eur, t. j. celkom 3 186,61 Eur. Žalovaní v prospech žalobcu uhradili 2 865,46 Eur. Následne súd prvej inštancie ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, ďalej ust. § 879j Občianskeho zákonníka a uviedol, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu vyhodnotil ako vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, i napriek tomu, že zmluva bola uzavretá 21. 12. 2007, t. j. za účinnosti Občianskeho zákonníka, ktorý v ust. § 52 ods. 1 definoval za spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu kúpnu, zmluvu o dielo, alebo inú odplatnú zmluvu upravenú v 8.časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenie zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy (§ 3 ods. 3), podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pri závere o tom, že uzavretú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 a § 457, § 458, § 39 Občianskeho zákonníka a uviedol, že podľa Občianskeho zákonníka v prípade odstúpenia od zmluvy sa zmluva zrušuje s účinkom od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už poskytnuté plnenie (§ 457 Občianskeho zákonníka). Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka, zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov i napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmlúv dohodnutých medzi stranami sporu sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa právnej úpravy vyplývajúcej z Občianskeho zákonníka. Predmetná vec sa týka aj práva Európskej únie a súd prvej inštancie poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s tým, že uviedol, že aj ust. §54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Spotrebiteľ žiadnym spôsobom neparticipoval na koncipovaní zmluvy. Pomerne silnú ochranu spotrebiteľom slovenský zákonodarca zakotvil v ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 01. 01. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu, vrátane odstúpenia v spotrebiteľskej zmluve, a teda typické občianskoprávne veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre podnikateľov výhodnejšia (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Súd prvej inštancie skonštatoval, že nebol dôvod považovať obchodnoprávnu úpravu za výhodnejšiu ani z pohľadu možnosti splácania úveru pri zachovaní zmluvy, keďže úprava zmluvnej klauzuly o odstúpení predpokladala zároveň zosplatnenie úveru. Ust. § VII. zmluvných podmienok, podľa ktorých má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v ust. § 48 v spojení s ust. § 54 ods. 1, 5 a § 457 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie nepoprel úver ako absolútny obchod, ani dôvodnosť

aplikácie Obchodného zákonníka, prednosť však majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ust. § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ zo spotrebiteľom (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je aj zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka). Ust. 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Uvedené ustanovenie je dôsledkom transpozície čl. VIII Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uvedená smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, ale na druhej strane nebráni ani regulácií akú predstavuje ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti právnej úprave vyplývajúcej z ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie opätovne poukázal na čl. VII. zmluvy bod 1 a bod 6 týkajúci sa odstúpenia od zmluvy, podľa ktorých veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v čl. XIX všeobecných podmienok s tým, že odstúpením od zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená a naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Navyše je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje postavenie žalovaných - spotrebiteľov. Odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva. Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné inštitúty súkromného práva. Dohoda o odstúpení od zmluvy, ktorá zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v budúcnosti, zachováva všetky práva v prospech veriteľa, kým pre spotrebiteľa žiadny. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového plnenia, vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky žalobca započítal z plnení už na začiatku právneho vzťahu. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania. Odstúpenie od úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, úverová zmluva by sa tak od začiatku zrušila, pričom v súlade s ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ak by bola zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Dôsledkom plnenia zo zrušenej zmluvy je tak povinnosť strán sporu navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán) tak, ako to výslovne stanovuje ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k zrušenej alebo neplatnej zmluvy. Žalobcovi teda v danom prípade vznikol nárok iba na vydanie bezdôvodného obohatenia z predmetného záväzkového vzťahu so žalovanými. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaným boli poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 3 186,61 Eur a žalovaní v prospech žalobcu uhradili 2 865,46 Eur. Odstúpením od zmluvy žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 321,15 Eur (3 186,61 Eur - 2 865,46 Eur). V tejto časti preto súd prvej inštancie nárok žalobcu považoval za dôvodný, a preto zaviazal žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 321,15 Eur a čo do zvyšku žalobu zamietol. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania počnúc dňom 02. 04. 2014, t. j. dňom nasledujúcim po účinnosti odstúpenia od zmluvy. Týmto dňom vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy. Súd prvej inštancie citoval ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 ods. 1, § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne v súlade s jeho návrhom i napriek tomu, že výška úrokov z omeškania ku dňu 02. 04. 2014 bola vo výške 8,25 %. Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania súd prvej inštancie taktiež žalobu zamietol. O trovách strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s ust. § 137 Občianskeho súdneho poriadku tak, že súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní mali úspech v rozsahu 87 % a žalobca v rozsahu 13 %, t. j. žalovaným vznikol nárok na priznanie náhrady trov konania v rozsahu 74 %. Žalovaní si trovy konania neuplatnili, z obsahu spisu im žiaden nárok nevyplýva, a preto im súd náhradu trov konania nepriznal.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku - v zamietavom výroku odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že nárok žalobcu bol nesprávne zamietnutý v časti, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 2 165,97 Eur z titulu rozdielu medzi žalovanou a priznanou sumou a zmluvne dohodnutých úrokov vo výške 7,95 % ročne zo sumy 2 333,35 Eur od 02. 04. 2014 do zaplatenia a 5 % p. a. úroku z omeškania zo sumy 2 487,12 Eur od 02. 04. 2014. Trval na tom, že právny vzťah bol uzavretý na základe ustanovení Obchodného zákonníka v súlade s ustanoveniami zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení a ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ale aj ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka. V tejto časti žalobca poukázal na špecifickosť stavebného sporenia produktov medziúveru a stavebného úveru (§ 7 ods. 1 písm. e) Zákona o stavebnom sporení) s tým, že uviedol, že základné princípy poskytovania medziúveru, medzi ktoré patrí i to, že dlžník po dobu jeho splácania spláca iba úroky z medziúveru a súčasne sporí na účte stavebného sporenia, pričom toto sporenie je dotované za podmienok upravených zákonom o stavebnom sporení zo strany štátu poskytnutím štátnej prémie po schválení Národnej banky Slovenska po dohode s ministerstvom. Nemožno preto konštatovať, že žalobca musel vedieť, že používa neprijateľné podmienky a aké sú následky ich používania, pretože postupoval spôsobom stanoveným zákonom a podľa zásad schválených Národnou bankou Slovenska a Ministerstvom financií Slovenskej republiky. V zásadách stavebného sporenia zo dňa 30. 05. 2011 platných v čase uzatvorenia zmluvy je medziúver definovaný ako komerčný stavebný úver, ktorý slúži na preklenutie časového obdobia do pridelenia cieľovej sumy na zmluve o stavebnom sporení. Na poskytnutie medziúveru nemá stavebný sporiteľ nárok. Počas trvania medziúveru spláca stavebný sporiteľ iba úroky z poskytnutého medziúveru. Ak tieto inštitúcie schválili zásady poskytovania medziúverov tak, že tieto možno označiť za neprijateľné podmienky, mali by súčasne niesť zodpovednosť za svoje nesprávne a nezákonné rozhodnutie. Podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie nebol oprávnený hodnotiť ako nekalú podmienku týkajúcu sa dojednania o spôsobe úhrady pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere, ako i výšku dohodnutého úroku, keďže ide o dojednania o hlavnom predmete plnenia zmluvy a dojednania o primeranosti ceny, pričom poukázal na čl. IV. Smernice Rady 93/13/EHS. Zároveň poukázal na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka s tým, že nemožno považovať dohodu o úhrade úrokov za dohodu spôsobujúcu hrubú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu, prípadne dohodu, ktorou by sa žalovaní ako spotrebitelia vzdali svojich nárokov. Ďalej poukázal na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 506, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka a uviedol, že účinky odstúpenia od zmluvy podľa citovanej právnej úpravy, teda zánik práv a povinností zo zmluvy nastáva ex nunc, okamihom doručenia odstúpenia druhej zmluvnej strany. Odstúpenie sa nedotýka nárokov, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením bez ohľadu na to, o ktoré nároky ide. Odstúpenie sa netýka nároku na náhradu škody, na zaplatenie úrokov z omeškania, zmluvnej pokuty, resp. iných dojednaní, ak je z nich zrejmé, že majú trvať aj po zániku zmluvy. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a uložiť žalovaným 1.a 2. povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2 487,12 Eur spolu s 7,99 % p. a. úrokom zo sumy 2 033,35 Eur od 02. 04. 2014 do zaplatenia a 5 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 2 487,12 Eur od 02. 04. 2014 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania. Žalovaní v 1.a 2.rade sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili.

3. Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016 (ďalej len Civilného sporového poriadku), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

Citované ust. § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti so zachovaním princípu justifikácie účinkov procesných úkonov vykonaných za účinnosti pôvodného Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, ktorý znamená zachovanie účinkov procesných úkonov aj vtedy, ak novšia právna úprava už s nimi nepočíta.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Civilného sporového poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379, § 380, § 383 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke (§ 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 1, 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

5. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci nevyhnutný pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, ako aj správne právne veci posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

6. K odvolaniu žalobcu proti zamietavému výroku o nepriznaní uplatnenej sumy vo výške 2 165,97 Eur, zmluvne dohodnutých úrokov vo výške 7,99 % ročne zo sumy 2 033,35 Eur od 02. 04. 2014 do zaplatenia a 5 % p. a. úroku z omeškania zo sumy 2 487,12 Eur od 02. 04. 2014, uvádza, že je nesporné, že právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, lebo uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21. 12. 2007 o poskytnutí mimoriadneho medziúveru vo výške 100 000 Sk a následne po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a dodržaní všetkých všeobecných podmienok o stavebnom úvere č. XXXXXXXXXX vo výške 50 000 Sk je zmluvou spotrebiteľskou i napriek tomu, že z čl. VIII. zmluvy bodu 1 vyplýva, že právny vzťah medzi zmluvnými stranami sa riadi právnym poriadkom Slovenskej republiky, Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom a zákonom č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, všeobecnými podmienkami zmluvy o stavebnom sporení. Z dôvodu účinného odstúpenia od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere listom žalobcu zo dňa 27. 02. 2014, došlo k zániku zmluvy od začiatku, a preto súd prvej inštancie správne posudzoval dôvodnosť uplatneného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia v súlade s ust. § 457 v spojení s § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. K ukončeniu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu došlo na základe rozhodnutia žalobcu. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že obsah spotrebiteľskej zmluvy koncipoval žalobca, ktorý koncipoval aj jednotlivé zmluvné podmienky, na ktoré súd prvej inštancie správne poukázal. Žalovaní ako spotrebitelia nemohli ovplyvniť obsah zmluvy, mohli len nakoncipovanú zmluvu prijať ako celok. Žalobca sa dobrovoľne sám rozhodol pristúpiť k odstúpeniu od zmluvy, t. j. k jej zrušeniu i napriek tomu si naďalej uplatňuje úroky z úveru a nepriznanú uplatnenú istinu. Odstúpenie od zmluvy je jednostranný adresný právny úkon, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Posúdenie účinkov odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48) je v súlade s rozhodovacou praxou všeobecných súdov vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ani odvolací súd nepopiera argumenty žalobcu, že úver je absolútnym obchodom, ktorý je právne upravený ustanoveniami Obchodného zákonníka, vrátane ustanovení týkajúcich sa účinkov odstúpenia od zmluvy, ktoré je odlišné od právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie neposudzoval jednotlivé zmluvné podmienky ako neprijateľné zmluvné podmienky, na ktorú skutočnosť poukázal žalobca v odvolaní. Vychádzal len z jednostranného adresného právneho úkonu žalobcu - odstúpenia od zmluvy, pričom právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako vzťah spotrebiteľský, a preto na posúdenie účinkov odstúpenia od zmluvy aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pri posudzovaní právneho vzťahu súd prvej inštancie správne poukázal na osobitné ust. právneho poriadku v oblasti spotrebiteľských práv vyplývajúcich z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré sú na prospech spotrebiteľa, a preto uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia účinkov odstúpenia nebola dôvodná.

7. K posúdeniu účinkov odstúpenia od zmluvy v spotrebiteľskom vzťahu Ústavný súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 402/2013 uviedol, že úver uzavretý podľa Obchodného zákonníka je absolútny obchod a spravuje sa ust. Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy je regulovaný osobitnou právnou úpravou (zákonom č. 634/1992 Zb., ust. § Občianskeho zákonníka). Ide o typický občianskoprávny vzťah a je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva sa aplikuje právna úprava Občianskeho zákonníka. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ich nedá do súladu v zmysle ust. § 879 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, sú v rozpore so zákonom, a teda neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). O takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na ust. § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie (lex specialis derogat lec generalis), uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo 20/2009.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku

8. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.