Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Cpr-4-2013.pdf
PDF · 140.85 KB
Case nature
Area
Subarea
22Cpr/4/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Matayovou v právnej veci žalobcu: A.. A. K., E.. XX.XX.XXXX, bytom A. X, 851 03 Bratislava, štátny občan SR, zastúpený: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Regionálna veterinárna a potravinová správa Bratislava - mesto, so sídlom Polianky 8, 841 01 Bratislava, zastúpený: JUDr. Milan Švec, advokát, Vajnorská 98/D, 831 04 Bratislava, o určenie, že žalovaný diskriminoval žalobcu pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru, takto
rozhodol:
Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 17.10.2013 domáhal, aby súd určil, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania spočívajúca v zákaze diskriminácie z dôvodu veku žalobcu a neprihliadlo sa na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou žalobcu, zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslenú súdom a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný doručil žalobcovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 27.10.2010, proti ktorej v rámci zákonom stanovenej lehoty žalobca podal písomné vyjadrenie. Žalovaný akceptoval názor žalobcu a výpoveď zobral v celom rozsahu späť. Následne žalovaný doručil žalobcovi ďalšiu výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru pod č.j. 493/6584/2010 zo dňa 25.11.2010. Žalovaný diskriminoval žalobcu z dôvodu veku, pričom zneužil žalobcovu sťaženú sociálnu a životnú situáciu, že je občanom osamelým, keď vyberal kandidátov na rozviazanie štátnozamestnaneckého pomeru a nezohľadnil jeho vysokú odbornú kvalifikáciu a odbornú zdatnosť. Žalobca dospel k záveru, že sa jednalo o priamu diskrimináciu podľa § 20 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z., nakoľko žalovaný uskutočnil diskrimináciu v rozpore s postupom, ktorý stanovil zriaďovateľ žalovaného, teda že v súvislosti so znížením osobných výdavkov pre roky 2011-2013 o 10% majú byť vykonané úsporné opatrenia tak, aby pri ich vykonávaní nedošlo k porušeniu práv a právom chránených záujmov pracovníkov v štátnozamestnaneckom pomere. Žalovaný rozhodol o výpovedi žalobcu len z dôvodu veku, pričom zároveň pri realizácii zníženia svojich výdavkov na roky 2011-2013 postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď len mechanicky pristúpil k riešeniu znižovania svojich výdavkov a nehľadal najskôr úsporné opatrenia vo svojej réžii. Žalobca sa v dôsledku postupu žalovaného dostal do situácie, že sa mu zhoršil zdravotný stav nielen v dôsledku fyzického veku, ale aj v dôsledku nerovnakého postupu pri znižovaní stavu pracovníkov u žalovaného. Žalovaný pri prvej výpovedi uznal svoj nezákonný postup a nezákonný stav odstránil. Následne neprejavil záujem na mimosúdnom riešení vzniknutého stavu v dôsledku doručenia výpovede z 25.11.2010, odmietol so žalobcom komunikovať, využil situáciu, že si žalobca nedokázal nájsť žiadnu, svojej kvalifikácii zodpovedajúcu, prácu a bol nútený, aby doslova prežil a nebol v hmotnej núdzi,
pracovať aj len krátkodobo u zamestnávateľa, u ktorého sa dopady diskriminácie prehĺbili a výsledkom je zásadným spôsobom zhoršený stav žalobcu.
2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe poukázal na to, že o žalobe o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20.06.2012, právoplatného 17.07.2012 tak, že súd predmetnú žalobu zamietol. Nakoľko bol žalobca v spore neúspešný, rozhodol sa zrejme o vyprodukovanie žaloby o určenie, že žalovaný diskriminoval žalobcu. Žalobca tak urobil až takmer po troch rokoch odo dňa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pričom do podania tejto žaloby žalobca nikdy žalovanému neoznámil, že by z jeho strany pociťoval diskriminačné konanie. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobca nežiadal o nápravu v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, teda nežiadal primerané zadosťučinenie (napr. formou ospravedlnenia) ale priamo žiadal nemajetkovú ujmu, čo je v rozpore s uvedeným zákonom, nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy vtedy, ak by primerané zadosťučinenie nebolo postačujúce. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobu zamietnuť rovnako aj z dôvodu, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie. Cieľom predmetnej žaloby nie je napraviť údajnú krivdu, ale získať majetkový prospech. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na zápisnicu z pojednávania zo dňa 20.03.2013 konanom na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn. 5C 14/2011 v právnej veci žalobkyne A. I. proti žalovanému Regionálna veterinárna a potravinová správa Bratislava - mesto, kde žalobca vypovedal ako svedok, pričom vo svojej výpovedi vôbec neuviedol, že by pociťoval diskrimináciu zo strany zamestnávateľa voči nemu resp. voči osobám, s ktorými bol skončený štátnozamestnanecký pomer. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu o diskriminácii zo strany žalovaného, žalovaný poukazoval na skutočnosť, že Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja SR doručilo Štátnej veterinárnej a potravinovej správe SR oznámenie č. 1211/2010-330-100 zo dňa 06.08.2010 o znížení 10% osobných výdavkov a 10% prevádzkových výdavkov zo schváleného rozpočtu na rok 2010 pre roky 2011-2013. O tejto skutočnosti bol žalovaný informovaný Štátnou veterinárnou a potravinovou správou SR listom zo dňa 11.08.2010, zároveň Štátna veterinárna a potravinová správa SR uložila regionálnym veterinárnym a potravinovým správam zníženie počtu zamestnancov v nadväznosti na predmetné zníženie rozpočtu. Vzhľadom k tomu, že zníženie pridelených prostriedkov sa týkalo aj zníženia prostriedkov určených na mzdy a odvody, žalovaný mohol dosiahnuť zníženie len zrušením pracovných miest, a preto musel žalovaný pristúpiť k organizačnej zmene a dňa 27.10.2010 rozhodol o organizačnej zmene, na základe ktorej zrušil 4 pracovné miesta u žalovaného, z toho jedno pracovné miesto - odborný radca - bolo obsadené žalobcom. O výbere zamestnancov, s ktorými sa mal ukončiť štátnozamestnanecký pomer nerozhodoval len riaditeľ organizácie A.. A., ale rozhodovalo o tom vedenie organizácie, pričom veľkú úlohu zohral aj názor priamych nadriadených zamestnancov. Pri vypracovaní organizačnej zmeny žalovaný citlivo vyhodnotil každé miesto v organizácii a taktiež zhodnotil komplexne každého jedného zamestnanca tak, aby vedel zabezpečiť riadne chod a plnenie úloh žalovaného, pričom v neposlednom rade zhodnotil aj pracovné nasadenie zamestnancov a ich pracovné výsledky. Na záver žalovaný poukázal na to, že v čase organizačných zmien u žalovaného pracovali aj ďalší zamestnanci, ktorí mali v danom čase porovnateľný vek, prípadne vek, ktorý im zakladal nárok na predčasný dôchodok resp. dôchodok a nebol s nimi skončený štátnozamestnanecký pomer.
3. Podaním doručeným súdu 09.07.2014 žalobca upresnil petit žaloby tak, že sa domáhal aby súd určil, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, ktoré sa prejavilo v tom, že bol diskriminovaný z dôvodu veku a nebol ochránený pred porušením dobrých mravov pri zákaze diskriminácie zo strany zamestnávateľa a zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- Eur. Zároveň vo vzťahu k zápisnici na ktorú poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že táto je nepresná, nakoľko po skončení svedeckej výpovede si ju nemal možnosť, čo do obsahu a významu slov, prečítať. V zápisnici nie je presne zachytená jeho svedecká výpoveď na strane 6 v odseku, kde sa uvádza, že nič nepociťoval, nevidel, nemal vedomosť o tom, že by sa organizácia po výpovedi k nim chovala ináč ako predtým. Naopak pocítil zo strany vedenia zamestnávateľa, že s ním nepočíta predovšetkým len z dôvodu veku, nakoľko žalovaný mu nemal možnosť čo vytknúť z hľadiska kvality vykonávanej práce. Diskrimináciu zo strany žalovaného pociťoval v tom, že mu nebola prideľovaná práca u ktorej bola predpokladá dlhšia doba jej plnenia, či práca, ku ktorej sa vyžadoval koncepčnejší prístup. Ďalším prejavom diskriminácie bolo to, že zamestnávateľ vedel, že mal len pár mesiacov do dôchodku a zároveň mal vedomosť o tom, že je osobou osamelou. Zamestnávateľovi bolo známe, že vzhľadom na vek si žalobca nedokáže nájsť žiadnu prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii. Výkon práce v rámci SBS bol pre neho len východiskom z núdze, aby neživoril a nedostal sa do situácie, že bude neplatičom a následne
bezdomovcom. Zo strany zamestnávateľa nebola rešpektovaná základná požiadavka na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Zároveň žalobca uviedol, že nedisponuje listinou zo strany zamestnávateľa, ktorá by bola rozhodnutím o tom, že zrušil ním zastávané štátnozamestnanecké miesto.
4. Uznesením zo dňa 13.10.2014, č.k. 22Cpr 4/2013-42 súd pripustil zmenu petitu žaloby v zmysle podania žalobcu doručeného súdu 09.07.2014.
5. Na pojednávaní konanom dňa 17.05.2016 právny zástupca žalobcu zotrval na podanom žalobnom návrhu v celom rozsahu a doterajších písomných vyjadreniach. V čase oznámenia skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou mal žalobca vek 60 rokov, pričom vzhľadom na listinný dôkaz zo dňa 06.03.2014, možno vysloviť záver, že v rámci žalovaného patril žalobca do skupiny zamestnancov s najvyšším vekom, a to od 60 do 70 rokov, pričom z tejto skupiny zamestnancov s každým z nich bol ukončený štátnozamestnanecký pomer výpoveďou v rozhodnom období. Z uvedeného listinného dôkazu je zrejmé, že ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou bolo motivované výškou veku zamestnanca. V rozhodnom období nebol ukončený štátnozamestnanecký pomer výpoveďou so zamestnancom vo veku nižšom ako 57 rokov. Žalovaný na základe pokynu nadriadeného orgánu Štátna veterinárna a potravinová správa SR, vyberal kandidátov s ktorými skončil štátnozamestnanecký pomer výpoveďou, nie vzhľadom na odbornú kvalifikáciu a zdatnosť v obore, ale určujúcim indikátorom bol vek kandidáta, čím sa žalovaný dopustil priamej diskriminácie voči žalobcovi z dôvodu jeho veku. Zo strany žalovaného došlo v danom prípade k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, nakoľko pri dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou, čo sa v danom prípade nestalo. Žalobca sa v tomto konaní domáha v súlade s § 9 cit. zák. zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že došlo k takému konaniu žalovaného v tejto súvislosti v rozpore so zákonom, teda k diskriminácii žalobcu v pracovnoprávnom vzťahu z dôvodu jeho veku, následkom čoho bolo až ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, pričom žalobca bol v rozhodnom čase najvyššie blízko dôchodkovému veku. Žalobca si po výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru nedokázal nájsť ďalšiu prácu vo svojom obore. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu ako svedka na pojednávaní zo dňa 20. marca 2013 vo veci sp. zn. 5C/14/2011 na Okresnom súde Bratislava IV jeho svedecká výpoveď je v predmetnej zápisnici zachytená neúplne a nepresne, pričom aj napriek tomu nie je možné vyvodiť záver, že by žalobca nepociťoval žiadnu diskrimináciu z dôvodu veku zo strany žalovaného v súvislosti s jeho výpoveďou. Naopak, v závere výpovede žalobcu ako svedka žalobca uvádzal, že sa cítil strašne, že dostal výpoveď po toľkých odpracovaných rokoch, a to ešte pár mesiacov pred dosiahnutím dôchodkového veku.
6. Právna zástupkyňa žalovaného sa v plnom rozsahu sa pridržala zaslaného písomného vyjadrenia. Zastávala názor, že žalobca podal predmetnú žalobu práve z titulu, že nebol úspešný v súdnom spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru s náhradou mzdy. Poukazovala na spor, ktorý bol vedený na tunajšom súde pod sp. zn. 5C/14/2011 o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o určenie, že žalovaný diskriminoval žalobcu s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur, v ktorom vystupovala ako žalobkyňa A. I.. Kritériom, s ktorými zamestnancami skončí žalovaný štátnozamestnaneckého pomeru nebol dôchodkový vek, ale zamestnávateľ, veľmi citlivo zvažoval a pristupoval s ktorými zamestnancami bude skončený štátnozamestnaneckého pomeru. Nebolo to jeho výhradné rozhodnutie, rozhodovalo o tom celé vedenie organizácie. Nebol to len vek, boli to aj pracovné výsledky, nasadenosť zamestnanca a celá komplexnosť určitých faktorov. Žalovaný bol povinný zrušiť pracovné miesta, čoho dôsledkom bolo zníženie počtu zamestnancov vzhľadom na oznámenie svojho nadriadeného orgánu Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR, ktorá mu oznámila zníženie prevádzkových výdavkov o 10 % a zníženie osobných výdavkov o 10%. Vzhľadom k tomu, že predmetné zníženie prostriedkov sa týkalo aj prostriedkov určených na mzdy, žalovaný mohol dosiahnuť zníženie prostriedkov len rozhodnutím o organizačnej zmene, ktorým zrušil 4 štátnozamestnanecké miesta. Zároveň žalovaný musel zvážiť zrušenie pracovných miest tak, aby bol zabezpečený riadny chod organizácie. Je pravdou, že žalobca bol pred dôchodkovým vekom. Z vekovej štruktúry zamestnancov ku dňu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu vyplýva, že viacej zamestnancov bolo blízko dôchodkovému veku. Žalobca sa nikdy nedomáhal svojej ochrany z dôvodu nerovnakého zaobchádzania na služobnom úrade, priamo podal žalobu na súd. Súčasne vzniesla aj námietku premlčania nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na uvedené navrhla žalobu v celom rozsahu žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.
7. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán, svedkov A. I., A.. O. A. a oboznámením sa s listinnými dôkazmi: listom zo dňa 10.11.2010 adresovaným MVDr. A. A., pracovnou náplňou žalobcu zo dňa 01.04.2000, pracovnou zmluvou žalobcu zo dňa 03.04.2000, skončením štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 27.10.2010, skončením štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 25.11.2010, rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20.06.2012, č.k. 11C 320/10-40, zápisnicou o pojednávaní na Okresnom súde Bratislava IV zo dňa 20.03.2013 sp. zn. 5C 14/2011, vekovou štruktúrou zamestnancov k 30.11.2010, znížením osobných výdavkov na roky 2011-2013 zo dňa 11.08.2010, prezenčnou listinou zúčastnených na porade HP a PD dňa 27.10.2010 a zistil nasledovný skutkový stav:
8. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že keď dostali prvú výpoveď dňa 27.10.2010, pán Š. zistil, že tam chýba výpovedný dôvod, dôvod, ktorý je uvedený v zákonníku práce. Boli pozvaní k pánovi riaditeľovi, ktorý tie výpovede všetky stiahol a dal im druhé výpovede, a to - pani I., pánovi A. a jemu. Bol z toho šokovaný. Jeho žena už predtým išla do dôchodku, majú 3 deti, takže s nimi bola dlho doma a dostala dôchodok 280,-Eur. Musel preto robiť. Hľadal si prácu po všetkých možných príbuzných, úradoch, ale bohužiaľ nikde ho nevzali, nakoniec sledoval noviny a tam bol inzerát, že príjmu strážnikov do strážnej služby, tak si spravil kurz, ten stál 170,- Eur a začal robiť strážnika. Robil tam 3 roky. Bola to dosť namáhavá robota, lebo väčšinou mal 12-tky. Nakoniec to musel nechať, lebo sa mu zapálili kĺby na palcoch na nohách, na oboch. To bola tak neznesiteľná bolesť. Nemohol ani sedieť. Keď dovŕšil 62 rokov, išiel do dôchodku, presne 14. apríla, kedy mal 62 rokov, ale ďalej zostal pracovať v SBS-ke. Z toho dôchodku sa už dalo, spolu so ženou. Dokiaľ vládal, dovtedy robil. Keď to bolo neudržateľné, zostal doma. V súčasnosti nepracuje, je na dôchodku. Bol na porade, na ktorú poukazovala vo svojom vyjadrení pani I., ale vôbec netušil, že sa to týka aj jeho. Riaditeľ tam predostrel, že kto chce ísť do predčasného dôchodku, môže ísť, že potrebuje znížiť počet zamestnancov. Myslí si, že tam hovorili, že tí čo sú v predčasnom dôchodkovom veku, alebo v dôchodkovom veku, by mali dať sami výpoveď. Nevedel si to však predstaviť. Boli dve kritériá pri určovaní komu dajú výpoveď, že ten dotyčný je pred dôchodkom, alebo v dôchodkovom veku (on ešte nebol, I. nechcela ísť do dôchodku a A. chcel ísť do dôchodku) a druhé kritérium bolo hmotné zabezpečenie. Dôvod podanej výpovedi mu žalovaný neoznámil, dostal výpoveď ktorú mu odovzdal riaditeľ. Nevedel si spomenúť s ohľadom na odstup času či skutočne bol na porade 27.10.2010, ale chodil na každú poradu. Z titulu odstupného mu bolo niečo zaplatené, ale už si nepamätal koľko. Po skončení štátnozamestnaneckého pomeru bol 6 mesiacov vedený na úrade práce a poberal podporu v nezamestnanosti polovicu platu (asi 416,- Eur). Po 6 mesiacoch si našiel prácu, kde poberal cca 650,- Eur, záviselo to od odpracovaných hodín.
9. Z výsluchu A.. A.Š. A., riaditeľa žalovaného, súd zistil, že koncom roka 2010 z nadriadeného orgánu Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR obdržali list s upozornením na zníženie výdavkov na roky 2011 až 2013 o 10% na mzdové náklady a o 10% na tovary a služby s tým, že nadriadený orgán od nich požadoval okamžite riešenie tejto situácie a aby to zníženie nákladov premietli do rozpočtu Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy. Regionálna veterinárna a potravinová správa je štátna organizácia a jej rozpočet funguje tak, že nie je možné presúvať položky. Takže keď dostali 10% zníženie, jediná možná vec bola znížiť počet zamestnancov a zrušiť štátnozamestnanecké miesta tak, aby s rozpočtom na ďalšie roky vyšli. V tomto procese bola ďalšia komunikácia s nadriadeným orgánom, s tým že nadriadený orgán ich poprosil, že v prípade ak v organizácii majú prípady také, že zamestnanec sám odíde do predčasného dôchodku alebo do dôchodku, tak bude mať 2 platy odstupného navrch. Toto aj na porade všetkým zamestnancom predniesol, že takáto možnosť je. Mali poradu vedenia a poradu zamestnancov, o tomto probléme ich oboznámili, a hľadali možnosti, akým spôsobom toto vyriešiť aby Regionálna veterinárna a potravinová správa mohla pokračovať v činnosti tak, ako jej ukladá zákon. Dospeli k tomu, že budú musieť v rámci rozpočtu a tých 10% zrušiť 3 štátnozamestnanecké miesta. Tak aj urobili a organizácia od tej doby mala o 3 zamestnancov menej. Zrušili 2 štátnozamestnanecké miesta na oddelení živočíšnych komodít a 1 štátnozamestnanecké miesto na oddelení rastlinných komodít. Kritériá na výber zamestnancov, s ktorými zrušia štátnozamestnanecký pomer boli komplexné, s tým, že posudzovali výkon jednotlivých inšpektorov a potrebovali dosiahnuť taký stav, aby po zrušeniach týchto štátnozamestnaneckých miest organizácia fungovala bez problémov. Zasadlo vedenie organizácie, kde sú všetci vedúci zamestnanci organizácie, ďalej bola zvolaná odborová organizácia, s ktorou tiež prerokovali tieto záležitosti a celé vedenie organizácie plus odborová organizácia sa zhodli na 3 štátnozamestnaneckých miestach, ktoré v tom čase boli obsadené pracovníkmi. Organizácia má organizačnú štruktúru a v prípade, že zrušia 3 štátnozamestnanecké miesta, už ich viac vytvoriť nemôžu, a preto neboli prijatí žiadni zamestnanci na tieto miesta. Pri ukončení štátnozamestnaneckého
pomeru brali komplexne každého zamestnanca, jeho výkony, jeho zistenia pri úradných kontrolách, otváranie priestupkových a správnych konaní, a to boli kritériá vlastne na to, aby vybrali zrušenie takého štátnozamestnaneckého miesta, ktoré by nerobilo problém v ďalšej činnosti. Ďalej zástupca žalovaného poukazoval na to, že zníženie finančných prostriedkov bolo o 10% na mzdové prostriedky a o 10% na prevádzkové náklady. Štátna organizácia funguje, tak, že nie je možné presúvať prostriedky z jednotlivých položiek a aj v prípade ak by mal na viac finančné prostriedky na prevádzkové náklady, tieto nemôže presunúť na mzdové náklady. Iné opatrenia (zníženie príplatkov za riadenie a osobných príplatkov) nevykonali. Príplatky osobné v rámci organizácie sú tak nízke, že aj v prípade ich úplného zrušenia nevykrylo by to zníženie týchto finančných nákladov, ktoré dostali z nadriadeného orgánu. Okrem toho by nemohol diferencovať pracovníkov, ktorí v organizácii vykonávajú kvalitnú prácu od pracovníkov ktorí vykonávajú prácu menej kvalitnú. Práca veterinárneho inšpektora súvisí s výkonom kontroly potravín v jednotlivých prevádzkach, s tým že jeho činnosť pozostáva z kontrolného záznamu, z nedostatkov zistených pri kontrolách, uložených opatreniach pri kontrole a v prípade nedostatkov otvorenia buď priestupkového alebo správneho konania. V prípade žalobcu za obdobie minimálne 2-3 rokov nebolo otvorené žiadne správne konanie v rámci jeho činnosti, a to bolo aj jedno z kritérií zrušenia tohto štátnozamestnaneckého miesta. Pokiaľ si dobre pamätal, bolo zasadnutie vedenia organizácie, potom boli zvolaní všetci pracovníci organizácie a bola potom diskusia s odbormi a bola dohoda, že tieto 3 štátnozamestnanecké miesta budú zrušené. Pri porade stále koluje prezenčná listina dokola a každý sa zapíše a predpokladal, že žalobca keby na porade bol, tak by to deklaroval podpisom.
10. Z výsluchu svedkyne A.Á. I., bývalej zamestnankyne žalovaného, súd zistil, že všetci ktorí boli prepustení mali 60 rokov. Už sama táto skutočnosť je podľa jej názoru diskriminácia, nakoľko mladší ľudia majú problémy si nájsť prácu. Bolo im to odôvodnené tým, že to majú z ministerstva, že majú prepúšťať. V tom čase bol ministrom pán Š., za ktorým išla a sa ho pýtala na toto prepúšťanie a on jej povedal, že nedal príkaz na prepúšťanie dôchodcov, dal príkaz na znižovanie stavu, avšak nie iba dôchodcov. V podstate ich to všetkých dosť zaskočilo, nebolo to jednoduché, aj po zdravotnej stránke. Aj ona na to doplatila, v tom čase jej zomrela mama. Diskriminácia sa ťažko dokazuje, nevedela uviesť či by boli ochotní vypovedať bývalí kolegovia, aj ja keď ona mala súd, nechcela ich do toho zaťahovať. Boli svedkovia, ktorých si pán riaditeľ doviezol autom, a teda v jej prospech nevypovedali. Bola prítomná na porade 27.10.2010, kde im pán riaditeľ oznámil, že majú ísť do predčasného dôchodku. Nakoľko platy v štátnej správe nie sú nejaké úžasné, prečo by mali tratiť na tom, že by im stŕhali ešte aj z dôchodku, tak s tým nesúhlasili. Potom na základe toho dostali výpovede. U žalovaného pracovala ako inšpektorka. Má vyššie odborné vzdelanie, je to nadstavba po maturite. Ostatní inšpektori sú vysokoškolsky vzdelaní. V čase keď nastupovala nebola podmienka mať vysokoškolské vzdelanie. Má dlhoročnú prax v tomto odbore a zároveň má vyššie odborné vzdelanie. Dokonca tam boli ľudia, ktorí síce mali vysokú školu, avšak v tomto obore nikdy nepracovali a nikomu to nevadilo. Na porade v roku 2010 riaditeľ povedal, aby všetci, ktorí boli v dôchodkovom veku išli do predčasného dôchodku.
11. Z výsluchu svedkyne A.. O. A., zamestnankyne žalovaného, súd zistil, že v rámci posudzovania komplexnosti jednotlivých inšpektorov bolo posudzované dosiahnuté vzdelanie, práca, plnenie úloh, gramotnosť a ovládanie počítača, zvládnutie náročných a nových úloh, ako sú napr. audity, správne konanie, priestupkové konanie, uplatňovanie európskej legislatívy v praxi, dodržiavanie pracovnej doby a plnenie si povinností, samoštúdium, pracovitosť, efektívnosť, kolektívnosť a spoľahlivosť a zodpovednosť, odbornosť a vedenie agendy, úroveň vedenia úradných záznamov z inšpekcií, zvládnutie vynucovacieho práva a po posúdení tejto komplexnosti prehodnotili zvládnutie a zabezpečenie úrovne inšpekcií podľa zákona o veterinárnej starostlivosti, to znamená že v prípade uvoľnenia miesta konkrétneho inšpektora prerozdeliť úlohy tak, aby činnosť úradu kontroly bola zabezpečená vo všetkých úlohách ktoré zabezpečujú. Kritériom pri ukončovaní štátnozamestnaneckého pomeru nebol ani vek, ani pohlavie. Komplexnosť ktorú uviedla, posudzovali jednotliví vedúci oddelenia, teda vrátane nej a výsledok bol tlmočený pánovi riaditeľovi. Keďže bola na podobnom výsluchu, ktoré sa týkalo podobného, možno rovnakého problému, pripravovala sa sama, rovnako ako predtým. Na pojednávanie sa dostala autom z Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, pretože musela opustiť pracovisko, a pán riaditeľ ju musel uvoľniť.
12. Z listu zo dňa 10.11.2010 adresovaného A.. A. A. súd zistil, že právny zástupca žalobcu vyslovil nesúhlas s výpoveďou danou pani A. I. zo dňa 27.10.2010 a trval na jej ďalšom zamestnávaní v súlade s jej platnou zmluvou a k nej sa viažucim opisom činnosti štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 25.10.2010.
13. Z pracovnej náplne žalobcu zo dňa 01.04.2000 súd zistil, že žalobca pracoval od 01.04.2000 ako inšpektor na úseku hygieny potravín a potravinového dozoru, pričom bol poverený samostatnými veterinárnymi činnosťami pri výkone veterinárneho dozoru podľa zákona č. 337/1998 o veterinárnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
14. Z pracovnej zmluvy žalobcu zo dňa 03.04.2000 súd zistil, že žalobca nastúpil do štátnozamestnaneckého pomeru dňom 01.04.2000 ako veterinárny inšpektor na oddelení hygieny potravín a potravinového dozoru na dobu neurčitú, pričom miestom výkonu práce bola Regionálny veterinárna správa Bratislava - mesto sp sídlom Z. X, Bratislava.
15. Zo skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 27.10.2010 súd zistil, že dňa 27.10.2010 skončil žalovaný so žalobcom štátnozamestnanecký pomer výpoveďou z dôvodu zníženia osobných výdavkov pre roky 2011-2013 o 10% z úrovne schváleného rozpočtu na rok 2010 s účinnosťou k 31.12.2010.
16. Zo skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 25.11.2010 súd zistil, že dňa 25.11.2010 skončil žalovaný so žalobcom štátnozamestnanecký pomer výpoveďou z dôvodu zníženia osobných výdavkov pre roky 2011-2013 o 10% z úrovne schváleného rozpočtu na rok 2010 s účinnosťou k 31.12.2010.
17. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20.06.2012, č.k. 11C 320/10-40 súd zistil, že žalobca sa na Okresnom súde Bratislava V domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou č. 493/6584/2010 a náhrady mzdy. Okresný súd Bratislava V žalobu žalobcu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovaného.
18. Zo zápisnice o pojednávaní na Okresnom súde Bratislava IV zo dňa 20.03.2013 sp. zn. 5C 14/2011 súd zistil, že žalobca vypovedal ako svedok v právnej veci A. I. proti Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe Bratislava u určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, kde uviedol, že pracoval u žalovaného od roku 2000 až dovtedy, kým nedostal výpoveď dňa 27.10.2010 vo funkcii veterinárny inšpektor. predtým než mu bola doručená výpoveď nebol na žiadnej porade (27.10.2010) ale bolo mu riaditeľom žalobcu povedané, že dostal zníženie finančných prostriedkov na rok 2011 a na základe toho musí znížiť počty pracovníkov a dáva mu výpoveď, lebo inak to nevie riešiť. Skutočnosť bola taká, že riaditeľ žalovaného nielen jemu ale všetkým pracovníkom povedal, že ak by išli do predčasného dôchodku alebo do dôchodku, tak ten pracovník na viac dostane dvojmesačný plat. Čiže toto bolo potom na pracovníkovi, či sa rozhodne alebo nerozhodne ísť do predčasného dôchodku. Následne potom riaditeľ čakal, že kto z pracovníkov sa prihlási, že ide do predčasného dôchodku. Nikto sa neprihlásil, následne potom si vybral troch pracovníkov, jeho (B.. K.), Z. I. a B.. A. a dal im výpovede. Riaditeľ pri odovzdaní výpovedí povedal, že zvažoval aj to, či je človek zabezpečený alebo nie, aby neprepustil niekoho, kto by skutočne išiel na ulicu. Keď svedok dostal výpoveď, nemal ešte dôchodkový vek, chýbalo mu 14 mesiacov. Nič nepociťoval, nevidel, nemal vedomosť o tom, že by organizácia po výpovedi sa k nim chovala ináč ako predtým. Myslel tým všetkých čo dostali výpoveď. B.. A. už mal dôchodkový vek - 65 rokov, už aj sám chcel ísť do dôchodku. V organizácii odporcu bol svedok z hľadiska mužov asi najstarší, nevie o tom, že by mal niekto vek blízky dôchodkovému, okrem B.. A.. Väčšinou sa to týkalo kolegýň. Záverom chcel doplniť, že to bolo strašné, že dostal výpoveď po toľkých odpracovaných rokoch, a to pár mesiacov pred tým, ako mal dôchodkový vek, následne mu klesla životná úroveň, aj to, že jeho manželka poberá dôchodok mesačne 270,- Eur. Nebolo mu zdôvodnené, prečo práve jeho funkcia veterinárneho inšpektora bola zrušená.
19. Z vekovej štruktúry zamestnancov k 30.11.2010 súd zistil, že v dôchodkovom veku, resp. blízko dôchodkového veku bolo ku dňu 30.11.2010 z 36 zamestnancov 9 zamestnancov (teda okrem žalobcu, pani I. a pána A., ktorí dostali výpovede) to bolo ďalších 6 zamestnancov.
20. Zo zníženia osobných výdavkov na roky 2011-2013 zo dňa 11.08.2010 súd zistil, že Štátna veterinárna a potravinová správa SR zaslala dňa 11.08.2010 list žalovanému označený ako „zníženie osobných výdavkov na rok 2011-2013 - žiadosť o vyjadrenie“ v ktorom oznámila, že v súvislosti s listom generálneho riaditeľa sekcie pôdohospodárskej politiky a rozpočtu Ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 06.08.2010, ktorým oznámilo
pre roky 2011-2013 zníženie 10% osobných výdavkov a 10% zníženie prevádzkových výdavkov z úrovne schváleného rozpočtu na rok 2010, po prerokovaní vo vedení ŠVPS SR dňa 09.08.2010 sa obrátila na riaditeľov RVPS so žiadosťou, aby predložili návrh, akým spôsobom sú schopní realizovať 10% úsporu osobných výdavkov. Poznamenala, že sa v nadväznosti na predmetné zníženie rozpočtu očakáva zodpovedajúce zníženie počtu zamestnancov. V prípade, že organizácia z objektívnych dôvodov počet zamestnancov nezníži, pokles osobných výdavkov sa musí premietnuť do zníženia priemernej mzdy.
21. Z prezenčnej listiny zúčastnených na porade HP a PD dňa 27.10.2010 súd zistil, že žalobca na tejto prezenčnej listine nie je podpísaný.
22. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačný zákon (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
23. Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
24. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
25. Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
26. Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.
27. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
28. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
29. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
30. Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").
31. Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
32. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) služobný úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom, najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.
33. Podľa § 4 ods. 3 zákona o štátnej službe v štátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov, ktorí sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka, sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, veku, manželského stavu, rodinného stavu, povinností k rodine, členstva alebo činnosti v politickej strane alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
34. Žalobca sa v konaní domáhal vyslovenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný ukončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer výpoveďou zo dňa 25.11.2010, č. j. 493/6584/2010, z dôvodu zníženia osobných výdavkov pre roky 2011-2013 o 10% z úrovne schváleného rozpočtu na rok 2010 s účinnosťou k 31.12.2010. Žalobca sa následne na Okresnom súde Bratislava V domáhal určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy, pričom Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 20.06.2012, č.k. 11C 320/2010-40 žalobcu zamietol.
35. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadne porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri výpovedi z dôvodu jeho veku súd konštatuje, že je výlučnou vecou zamestnávateľa rozhodnúť, s ktorým zamestnancom ukončí pracovný pomer. Je zrejmé, že zamestnávateľ sa musí rozhodovať na základe nejakých kritérií. V danom prípade však nebolo preukázané, že by dôvodom výpovede danej žalobcovi bol výlučne jeho vek, resp. že by aj v prípade brania do úvahy tejto skutočnosti žalovaným pri skončení pracovného pomeru, ako jedného z faktorov, prišlo k diskriminácii žalobcu, tak ako to má na mysli zákon o štátnej službe a Antidiskriminačný zákon. Dôkazné bremeno v súdnom konaní je na žalobcovi, i keď v prípade diskriminácie je podľa Antidiskriminačného zákona povinný žalovaný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
36. V tomto smere súd poukazuje najmä na výpoveď riaditeľa žalovaného A.. A. A.Š., ktorý po tom, ako mu bolo zo strany Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR oznámené, že došlo k zníženiu výdavkov na rok 2011-2013 o 10% na mzdové náklady a 10% na tovary a služby musel pristúpiť k zníženiu počtu zamestnancov, čo vyplýva aj zo samotného oznámenia Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR zo dňa 11.08.2010, a preto na porade dňa 27.10.2010 predniesol zamestnancom možnosť, že v prípade, ak odídu do dôchodku resp. predčasného dôchodku, dostanú 2 platy odstupného na viac. Nakoľko žiaden zo zamestnancov nechcel odísť do dôchodku, žalovaný musel pristúpiť k rozhodnutiu, s ktorým zamestnancom ukončí štátnozamestnanecký pomer. Z výpovede A.. A. je zrejmé, že pri rozhodovaní o tom, komu bude daná výpoveď vychádzal predovšetkým z komplexného posúdenia zamestnanca s tým, že sa posudzoval výkon jednotlivých zamestnancov ako aj skutočnosť, aby po zrušení daného štátnozamestnaneckého miesta organizácia fungovala bez problémov. Pred rozhodnutím o tom, ktoré štátnozamestnanecké miesta budú zrušené, zasadlo vedenie organizácie a bola zvolaná aj odborová organizácia, s ktorou boli tieto záležitosti prerokované a následne vedenie spolu s odborovou organizáciu sa zhodli na zrušení troch štátnozamestnaneckých miest obsadených pracovníkmi, medzi ktorými bol aj žalobca. Skutočnosť, že pri rozhodovaní žalovaného, s ktorým zamestnancom ukončí štátnozamestnanecký pomer nebol rozhodujúcim kritériom vek potvrdila aj v rámci svojho výsluchu svedkyňa A.. O. A., ktorá uviedla, že pri posudzovaní komplexnosti jednotlivých inšpektorov bolo posudzované dosiahnuté vzdelanie, práca, plnenie úloh, gramotnosť, zvládanie náročných a nových úloh, plnenie si povinností, úroveň vedenia úradných záznamov z inšpekcií, zvládanie vynucovacieho práva, odbornosť, efektívnosť, spoľahlivosť zodpovednosť a ďalšie kritériá. Súd tiež poukazuje na výpoveď riaditeľa žalovaného, z ktorej vyplýva, že práca veterinárneho inšpektora súvisí s výkonom kontroly potravín v jednotlivých prevádzkach s tým, že jeho činnosť pozostáva z kontrolného záznamu a v prípade zistených nedostatkov otvorenia priestupkového alebo správneho konania. V prípade žalobcu
za obdobie minimálne 2-3 rokov nebolo otvorené žiadne správne konanie v rámci jeho činnosti, čo bolo tiež jedno z kritérií zrušenia tohto štátnozamestnaneckého miesta. Sám žalobca tieto skutočnosti uvádzané riaditeľom žalovaného nerozporoval.
37. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne A. I., súd jej výpoveď považoval za účelovú najmä z dôvodu že sama bola stranou v konaní v právnej veci proti žalovanému vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn. 5C 14/2011, kde sa domáhala určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy okrem iného aj z dôvodu diskriminácie žalovaného. Svedkyňa v rámci výsluchu uviedla, že hovorila s vtedajším ministrom pánom Š., ktorého sa pýtala na prepúšťanie a ten jej odpovedal, že nedal príkaz na prepúšťanie dôchodcov, dal príkaz na zníženie stavu, avšak nie iba dôchodcov. V tejto súvislosti súd poukazuje na list Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR zo dňa 11.08.2010, z ktorého vyplýva povinnosť regionálnym a veterinárnym správam prijať opatrenia na zníženie osobných výdavkov a v nadväznosti na zníženie rozpočtu aj zníženie počtu zamestnancov. Z uvedeného je zrejmé, aj že žalovaný musel pristúpiť k redukcii zamestnancov, pričom pri rozhodovaní o tom, s kým ukončí štátnozamestnanecký pomer posudzoval každého zamestnanca komplexne ako to bolo už vyššie uvedené.
38. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný rozhodol o výpovedi žalobcu len z dôvodu veku, pričom zároveň pri realizácii zníženia svojich výdavkov na roky 2011-2013 postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď len mechanicky pristúpil k riešeniu znižovania svojich výdavkov a nehľadal najskôr úsporné opatrenia vo svojej réžii súd poukazuje na výpoveď riaditeľa žalovaného, z ktorej vyplýva, že zrušeniu 3 štátnozamestnaneckých miest nedokázal predísť odobratím osobných príplatkov zamestnancov a príplatkov za riadenie, nakoľko tieto by nedokázali pokryť to zníženie finančných nákladov, ktoré bolo potrebné vykonať s ohľadom na zníženie stavu rozpočtu.
39. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že pri posudzovaní s kým žalovaný ukončí štátnozamestnanecký pomer neprihliadol na to, že žalobca je osobou osamelou, súd konštatuje, že osamelý zamestnanec je zamestnanec, ktorý žije sám a je slobodný, ovdovený alebo rozvedený muž, slobodná, ovdovená alebo rozvedená žena. V tejto súvislosti súd poukazuje na samotnú výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že je ženatý, má tri deti, pričom jeho manželka ostala už dávnejšie na dôchodku, kde dostávala 280,- Eur. V čase, keď pracoval v SBS a poberal aj dôchodok sa z toho dôchodku už dalo spolu so ženou vyžiť. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nebol pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru osamelým zamestnancom.
40. Na viac súd konštatuje, že žalobca okrem fyzického veku, ktorý bol podľa neho dôvodom, že mu bola daná zo strany žalovaného výpoveď, neprodukoval žiadne dôkazy a skutočnosti, preukazujúce, či a akým spôsobom bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, čo je predpokladom priznania uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu.
41. Na záver súd v súvislosti s námietkou právneho zástupcu žalobcu ohľadom pochybnosti o nezaujatosti svedkyne A.. O. A. súd konštatuje, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosti svedčiace o zaujatosti svedkyne. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo 3577/2008). Skutočnosť, že svedkyňa prišla na pojednávanie s autom riaditeľa žalobcu a že bola na pojednávanie pripravená ešte sama o sebe neznamená, že svedkyňa je zaujatá. Súd pri hodnotení výpovede svedkyne posudzoval najmä súladnosť jej tvrdení s ďalšími dôkazmi predloženými v konaní, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by oprávňovali súd pochybovať o správnosti jej výpovede. Na záver súd považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na pochybnosť žalobcu o zaujatosti svedkyne mohol tento v konaní navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo však neurobil.
42. Vzhľadom k tomu, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zo strany žalovaného pri výbere pracovníkov, s ktorými bude ukončený štátnozamestnanecké pomer v rámci znižovania počtu
pracovníkov, nebolo zohľadnené len kritérium veku, ale výber pracovníkov riešil žalovaný komplexne na základe viacerých kritérií, ako už bolo vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k nerovnakému zaobchádzaniu resp. k diskriminácii žalobcu, a preto nemohla byť znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie žalobcu zakladajúce nárok na nemajetkovú ujmu. Súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
43. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava IV, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) § 363 CSP. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP). Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie.