Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Cb-171-2011.pdf
PDF · 110.64 KB
Case nature
Area
Subarea
25Cb/171/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou JUDr. Vierou Markovou v právnej veci žalobcu: Event Horizont Security s.r.o., Horná 34/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 43 934 331, právne zastúpeného: JUDr. Miloš Baranec, advokát, Majerská cesta 96, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému /v 2. rade/: Prima Banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpenému: Škubla & Partneri s.r.o., Advokátska kancelária, Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
I. Žaloba voči žalovanému v 2. rade sa zamieta. II. Žalovaný v 2. rade má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.10.2011 domáhal voči pôvodnému žalovanému v 1. rade: Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 30 813 182 zrušenia rozhodcovského rozsudku sp.n. II/2009-836 vydaného dňa 19.9.2011 Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie v právnej veci žalobcu Dexia banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Event Horizont Security, s.r.o., Horná 34/A, Bratislava, IČO: 43 934 331. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.
2. Žalobca ako dôvod uviedol, že konanie na rozhodcovskom súde začalo na základe žaloby Dexia Banky Slovensko dňa 26.2.2009, ktorá mala za to, že došlo k strate z FX obchodov, preto mal žalobca na žiadosť banky navýšiť kolaterál, prostredníctvom ktorého by mali byť straty kryté. Keďže žalobca nemal vykonať navýšenie, banka dňa 23.10.2008 ukončila obchodovanie, začala uzatvárať pozície a vyčíslila vzniknutú škodu na 2.438.122,68 € s príslušenstvom. Žalobca si vzájomnou žalobou zo dňa 21.9.2009 uplatnil voči banke nárok na zaplatenie 4.951.985,30 € z dôvodu porušenia povinnosti banky informovať žalobcu pri prekročení hranice 70% z kolaterálu. Žalovanú sumu si banka prisvojila po skončení Zmluvy o spolupráci tým, že si ju započítala s údajnou pohľadávkou na náhradu škody, ktorú žalobca popieral. Rozhodcovský súd rozhodol vo veci dňa 19.9.2011 tak, že zaviazal žalobcu k zaplateniu sumy 2.438.122,68 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne od 13.2.2009 do zaplatenia v prospech banky. Vzájomný návrh žalobcu (ako žalovaného v danom konaní) zamietol. Žalobca v rozhodcovskom konaní vzniesol dve námietky zaujatosti, voči rozhodcom, ktorí vec rozhodovali - p- Mgr. B. C., Mgr. Q. D. a JUDr. Q. U., ako aj voči všetkým ostatným rozhodcom rozhodcovského súdu SBA. Námietky boli rozhodcovským súdom zamietnuté ako nedôvodné. Podľa názoru žalobcu išlo o nesprávne rozhodnutie rozhodcovského súdu, nakoľko sú dané dôvody na ich vylúčenie a to s poukazom na vzťah rozhodcov k bankám. Rozhodcovský súd mal byť obsadený výlučne odborníkmi z praxe bez akéhokoľvek vzťahu k bankám. Všetci dotknutí rozhodcovia boli/sú v pracovnoprávnom vzťahu s bankovými inštitúciami, resp. iným subjektom bankového sektoru pôsobiacim v SR (Mgr. Beskyd - Tatrabanka, a.s., Mgr. D. - Slovenská konsolidačná, a.s., JUDr. U. - Slovenská sporiteľňa, a.s.). Vzhľadom na charakter
pracovnoprávneho vzťahu kedy ide o vzťah nadriadenosti a podriadenosti zamestnanca voči vedúcim zamestnancom, resp. štatutárnym orgánom, existuje pochybnosť o nezaujatosti sudcov. Zaujatosť pre pomer k účastníkom žalobca videl v neprimerane dlhom rozhodcovskom konaní, kedy mal žalovaný priestor na pôsobenie vo veci z titulu svojho členstva v Slovenskej bankovej asociácii. Senát rozhodcovského súdu nevyzval banku k náprave procesného pochybenia viackrát vytknutého zo strany žalobcu, aby dodával všetky dôkazné materiály v slovenskom jazyku /nie anglickom/. Rovnako všetky dôkazy boli predkladané len v kópiách, ktorých zhodnosť s originálom si rozhodcovský súd neoveril. Existencia jednotlivých obchodov nebola rozhodcovským súdom riadne prešetrená s poukazom na námietky žalobcu. Taktiež v rozsudku absentuje zdôvodnenie čím mal rozhodcovský súd za preukázané, že volal skutočne zástupca žalobcu pri uskutočňovaní obchodov. Uvedené konanie bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania a vzbudzovalo dojem zaujatosti. Banka (žalobca v rozhodcovskom konaní) bola členom SBA, ktorý rozhoduje v orgánoch SBA, t.j. rozhoduje v orgánoch zriaďovateľa rozhodcovského súdu. Žalovaný ako člen zriaďovateľa rozhodcovského súdu sa pri rozhodovaní v orgánoch SRS SBA stretáva so zamestnávateľmi konajúcich rozhodcov. Žalobca nevedel posúdiť pravdivosť tvrdení, že rozhodcovský súd je financovaním absolútne oddelený od svojho zriaďovateľa
- Slovenskej bankovej asociácie, nakoľko sídlia v priestoroch SBA, využívajú personálne prostriedky zriaďovateľa.
3. V zmysle nových zistení žalobcu, ktoré mu neboli známe v čase rozhodcovského konania, právna kancelária, ktorá zastupovala banku v rozhodcovskom konaní, zároveň zastupuje aj Slovenskú sporiteľňu (zamestnávateľ JUDr. U.) a aj Tatrabanku (zamestnávateľ Mgr. C.). Jedná sa preto o pozitívnu zaujatosť pre pomer k právnym zástupcom. Podozrivé je i datovanie rozhodnutia o druhej námietke zaujatosti rovnakým dňom ako sa uskutočnilo neverejné zasadnutie rozhodcov, ústne pojednávanie a rozhodnutie vo veci a to s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., keďže je zrejmé, že rozhodcovský súd nemôže rozhodnúť skôr, ako je rozhodnuté o námietke zaujatosti. Neexistuje dôkaz o doručení písomného vyhotovenia rozhodnutia senátu rozhodcovského súdu pred vynesením rozsudku.
4. Ďalším dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku malo byť porušenie zásady rovnosti účastníkov, keď rozhodcovský súd na pojednávaní nepripustil navrhovaný dôkaz žalobcu a to ustanovenie znalca z odboru fonoskopie za účelom preskúmania pravosti zvukových záznamov použitých v konaní. Zároveň žalobca namietal uzavretie/platnosť rozhodcovskej zmluvy, nakoľko medzi žalobcom a bankou bola uzatvorená Zmluva o spolupráci v oblasti realizácií komplexných finančných operácií, avšak neobsahovala rozhodcovskú doložku. Žalobca nikdy nedostal v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, iba v zmysle bodu 1.2 zmluvy sa konštatoval odkaz na všeobecné zmluvné podmienky, ktoré bolo možné meniť aj bez súhlasu žalobcu ako klienta.
5. Uznesením zo dňa 9.1.2012 súd zamietol návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1. Uznesenie bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislava dňa 22.3.2012 s tým, že súd správne posúdil, že neboli splnené podmienky pre povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vzhľadom na nesprávne označenie žalovaného.
6. S poukazom na vyslovený právny záver súdov, ako i z dôvodu právnej istoty požiadal žalobca dňa 20.2.2012 súd o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane žalovaného do konania. Súd uznesením zo dňa 27.6.2012 pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane žalovaného v 2. rade a to spoločnosť Prima banka Slovensko, a.s. (právneho nástupcu Dexia banky, ktorá bola žalobcom v rozhodcovskom konaní). Uznesením súdu bola zároveň pripustená zmena žaloby, kedy žalobca žiadal nielen o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.9.2011, ale i zrušenie rozhodcovského uznesenia zo dňa 6.2.2012, sp.zn. II/2009-836, ktorým bolo rozhodnuté o výške trov konania.
7. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení doručenom súdu dňa 9.11.2012 žiadal konanie voči pôvodne žalovanému v 1. rade (Stály rozhodcovský súd SBA) zastaviť, žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade. Ako dôvod uviedol, že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade existuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, nakoľko rozhodcovský súd je len organizačnou zložkou Slovenskej bankovej asociácie a teda nemá právnu subjektivitu. I v prípade keby súd mal spôsobilosť byť účastníkom konania, žaloba by musela byť zamietnutá s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie rozhodcovského súdu. Vecná legitimácia totiž svedčí iba účastníkom rozhodcovského konania. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade
uviedol, že žaloba žalobcu nebola podaná včas, keďže posledný deň lehoty pripadol na 19.10.2011. Návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania je vo svojej podstate totiž návrhom na začatie konania.
8. K dôvodom žalobcu vo veci samej žalovaný v 2. rade uviedol, že v rozhodnutiach o námietkach zaujatosti sa rozhodcovský súd podrobne vysporiadal s totožnými argumentami žalobcu a svoje rozhodnutia zdôvodnil. Predseda senátu Mgr. Roman Hrabuš bol zamestnancom Slovenská konsolidačná, a.s., ktorá nie je bankou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. a teda zamestnávateľ Mgr. D. nebol členom zriaďovateľa rozhodcovského súdu. Dvaja členovia senátu boli v pracovnom pomere s bankou, pričom táto skutočnosť sama o sebe nie je dostatočne konkrétna pre vylúčenie sudcov. V o pačnom prípade by nemal kto rozhodovať napr. spory kde by účastníkom konania bola Slovenská republika, keďže táto je zriaďovateľom všeobecných súdov. Žiaden z členov senátu nebol v pracovnom ani v obdobnom pomere k žalovanému v 2. rade. Námietka zaujatosti sudcov vo vzťahu k predmetu konania je absurdná, keďže ide o hypotetickú situáciu, ktorá nemusí nastať, navyše rozhodnutia rozhodcovských súdov a tribunálov i keď v obdobných veciach nijako nezaväzujú a zároveň by sudcovia na svoje rozhodnutia nemohli poukazovať s poukazom na zachovávanie mlčanlivosti vo vzťahu k skutočnostiam, o ktorých sa dozvedeli pri výkone svojej funkcie. S ohľadom na priebeh ústneho pojednávania dňa 19.9.2011 je nepochybné, že Rozhodnutie predsedu o námietke zaujatosti II muselo byť vydané skôr ako rozhodcovský rozsudok, keďže pred vyhlásením rozsudku bolo písomné vyhotovenie Rozhodnutia o námietke zaujatosti II doručené krátkou cestou právnemu zástupcovi banky. Žalovaný v 2. rade mal zato, že rozhodnutie o druhej námietke zaujatosti ani nebolo potrebné, nakoľko sa v nej uvádzali takmer totožné tvrdenia a neboli uvedené žiadne nové dôvody, resp. relevantné skutočnosti. Taktiež žalobca si mohol vybrať z rozhodcov zapísaných v zozname rozhodcov rozhodcovského súdu, v ktorom sú zapísaní aj rozhodcovia bez existencie pracovného pomeru k bankám, alebo mohol v zmysle čl. 7 ods. 7 Štatútu rozhodcovského súdu určiť aj osobu nezapísanú v zozname znalcov. Sám žalobca určil za rozhodcu Mgr. B. C., zamestnanca Tatra banky, o ktorej skutočnosti mal možnosť sa dozvedieť ako sám tvrdí z internetu. Taktiež námietka žalobcu, že banka je členom zriaďovateľa rozhodcovského súdu nie je dôvodná, nakoľko Slovenská banková asociácia nefinancuje rozhodcovský súd a tieto subjekty hospodária na základe oddelených rozpočtov. Členovia bankovej asociácie financujú iba ju, ale nie rozhodcovský súd. Rozhodcovia taktiež uviedli, že sa necítia byť nijakým spôsobom zaujatí ani k účastníkom konania, ich právnym zástupcom, ani k prejednávanej veci.
9. K porušeniu zásady rovnosti žalovaný v 2. rade uviedol, že rozhodcovský súd na pojednávaní odmietol vykonať navrhnutý dôkaz žalobcu na ustanovenie znalca s poukazom na hospodárnosť konania a z dôvodu, že v konaní boli predložené už tri znalecké posudky - dva vypracované z podnetu žalobcu a jeden z podnetu banky. Na pojednávaní dňa 7.4.2011 na otázku rozhodcovského súdu či majú záujem na vykonaní znaleckého dokazovania zo strany súdu, odpovedali priamo právny zástupcovia strán tak, že túto možnosť odmietli. Ďalšie dôkazy neboli pri oboch stranách navrhnuté. Zároveň ustanovenie znalca je v zmysle čl. 20 ods. 1 Rokovacieho poriadku výlučne právom rozhodcovského súdu a nie povinnosťou. Súdy nie sú povinné vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, ak usúdia, že vykonanie dôkazov neprispeje k objasneniu skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci. V prípade predložených dokladov v anglickom jazyku si rozhodcovský súd vyhodnotil, že nie je účelné a potrebné ich prekladať, pretože by došlo k vzniku ďalších trov konania. Žalobca ako profesionálny klient v zmysle § 8a ods. 2 zákona o cenných papieroch bežne používal pri týchto typoch obchodov listiny s odbornou terminológiou v anglickom jazyku. Žalobca zároveň v konaní nikdy netvrdil, že predloženým dôkazom nerozumie a strany medzi sebou komunikovali počas obchodovania využitím tejto odbornej terminológie. V súlade s čl. 3 ods. 4 Rokovacieho poriadku je možné v prípade sporov z platobného styku viesť spor aj v jazyku, v ktorom klient obvykle rokoval s vykonávacou inštitúciou. Obsah a význam použitých odborných termínov bol taktiež zadefinovaný v Zmluve o spolupráci a vo VOP.
10. K namietanej platnosti rozhodcovskej doložky žalovaný v 2. rade uviedol, že v prvom rade žalobca neuplatnil námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť rozhodcovskej doložky pri svojom prvom úkone vo veci v zmysle § 21 ods. 2 prvá veta zákona o RK a ani počas celého rozhodcovského konania. Na námietku preto nemožno v tomto súdnom konaní prihliadať. Na pojednávaní dňa 7.4.2011 žalobca vyslovene vyhlásil, že sa podrobuje právomoci rozhodcovského súdu. Z § 93b ods. 1 zákona o bankách účinného v rozhodnom čase vyplýva, že poskytnutie možnosti odmietnuť návrh rozhodcovskej doložky a poučenie klienta o následkoch uzatvorenia rozhodcovskej
doložky sa v rozhodnom čase nevyžadovalo. Ak žalobca nechcel, aby sa prípadné spory prejednali pred rozhodcovským súdom, mal možnosť dohodnúť si výslovnú odchylnú úpravu v Zmluve o spolupráci. Zákon nevyžaduje aby bola podpísaná zmluva ako i všeobecné obchodné podmienky. V prípade VOP bola zachovaná písomná forma a je možné dojednať obsah zmluvy v zmysle § 273 Obchodného zákonníka aj odkazom na VOP. Žalobca počas rozhodcovského konania nespochybňoval znalosť VOP, dokonca sa týchto ustanovení v rozhodcovskom konaní viackrát dovolával. Súdna prax i judikatúra sa zhodla na tom, že podpisovanie VOP je nadbytočné. VOP boli platne inkorporované do Zmluvy o spolupráci a stali sa jej neoddeliteľnou súčasťou a spĺňali náležitosti písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 druhá veta zákona o RK a § 40 Občianskeho zákonníka. Žalobca so žalovaným dokonca uzavrel dňa 2.4.2008 Dohodu o nižšom stupni ochrany č. 00001/LCN/08-M, ktorej dôvodom bolo, aby žalovaný zaobchádzal so žalobcom ako s profesionálnym klientom a ktorá v bode 5.1 obsahovala rozhodcovskú doložku. Dohoda sa svojim predmetom vzťahuje na všetky investičné služby uskutočnené medzi bankou a žalobcom, preto je možné konštatovať, že táto rozhodcovská doložka taktiež zakladá právomoc rozhodcovského súdu. Medzi stranami sporu tak bolo uzavretých viacero na sebe nezávislých rozhodcovských doložiek zakladajúcich právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie predmetného sporu.
11. Žalovaný ako dôkazné prostriedky označil: Štatút rozhodcovského súdu uverejnený v Obchodnom vestníku č. OV 110C/2011, Všeobecné obchodné podmienky pre komplexné finančné operácie Dexia banky Slovensko, a.s. zo dňa 23.10.2007 a 28.8.2008, Dohoda o nižšom stupni ochrany č. 00001/ LCN/08-M z 2.4.2008.
12. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 20.12.2012 namietal, že nemá právnu subjektivitu a žiadal konanie voči nemu zastaviť.
13. Uznesením zo dňa 11.3.2013 bolo konanie voči žalovanému v 1. rade zastavené a žiadnej zo strán sporu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Uznesením zo dňa 14.12.2015 Krajský súd v Bratislave potvrdil uvedené uznesenie súdu prvej inštancie. Uznesenie súdu prvej inštancie tak nadobudlo právoplatnosť dňa 16.2.2016
14. Na pojednávaní dňa 9.11.2016 žalobca uviedol, že žaloba bola podaná dňa 18.10.2011, t.j. v 30 dňovej lehote. Pristúpenie ďalšieho účastníka do konania nemalo vplyv na včasnosť podania žaloby, kedy predmet konania ostal rovnaký. Rozhodcovské uznesenie bolo žalobcovi doručené 15.2.2012 a žaloba bola podaná dňa 13.3.2012. Rozhodcovské uznesenie je späté s rozsudkom, preto je možné žalovať i o jeho zrušenie. Žalovaný namietal, že žalobou nie je možné napadnúť samostatne zrušenie rozhodcovského uznesenia.
15. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“): Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak: písm. c): jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, písm. f): sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/20090701> vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, písm. g): bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17). 16. Podľa § 41 ods. 1 ZoRK: Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2002/244/20090701>, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku 17. Podľa § 43 ods. 1 ZoRK: Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/20090701> a c) <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/20090701>, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. 18. Podľa § 51 ods. 2 ZoRK: Súd rozhoduje uznesením, ak všeobecný predpis o konaní pred súdmi neustanovuje, že rozhoduje rozsudkom.
19. Podľa § 52 ods. 3 ZoRK: Ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. 20. Súd primárne skúmal, či je žaloba podaná včas, teda pred uplynutím prekluzívnej procesno- právnej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 41 ods. 1 ZoRK. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že dňa 19.9.2011 Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie v spore žalobcu: Dexia banka Slovensko, as., Bratislava, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: Event Horizont Security s.r.o., Lučenec, IČO: 43 934 331 o zaplatenie 2.438.122,68 € s príslušenstvom rozhodol tak, že zaviazal žalovaného (v tomto konaní žalobcu) na zaplatenie sumy 2.438.122,68 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne od 13.2.2009 do zaplatenia ako i k náhrade trov konania, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením. Vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.10.2011 a vykonateľnosť dňa 17.10.2011. Rozsudok bol žalobcovi (žalovanému v rozhodcovskom konaní) doručený dňa 14.10.2011 cestou jeho právneho zástupcu JUDr. Z. C., o čom svedčí podpis na doručenke. Žalobca podal žalobu na súd najprv iba voči žalovanému v 1. rade: Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, Bratislava dňa 19.10.2011, t.j. v zákonom stanovenej lehote. Následne požiadal dňa 20.2.2012 súd o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane žalovaného do konania. Súd uznesením zo dňa 27.6.2012 pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane žalovaného v 2. rade a to spoločnosť Prima banka Slovensko, a.s. (právneho nástupcu Dexia banky, ktorá bola žalobcom v rozhodcovskom konaní). Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.8.2012. 21. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas dňa 19.10.2011 avšak proti strane sporu, ktorá v zmysle § 90 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 43 ZoRK nielenže nebola v spore pasívne legitimovaná, ale ani nemala ako organizačná zložka spôsobilosť byť účastníkom konania, nakoľko zákon jej nepriznáva právnu subjektivitu. Súd preto konanie voči žalovanému v 1. rade uznesením zo dňa 11.3.2013 zastavil. Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku tak nebola dňa 19.10.2010 podaná proti strane sporu, ktorá je pasívne vecne legitimovaná. Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uplynula dňa 14.11.2011 (pondelok riadny pracovný deň). V danej lehote nebola zo strany žalobcu podaná žaloba proti žalovanému v 2. rade, ktorý je s poukazom na § 90 O.s.p v spojení s § 43 ZoKR pasívne legitimovaným v spore o zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku. V zmysle vtedy účinného § 90 O.s.p. účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), alebo tí ktorých zákon za účastníkov označuje. Z logického znenia § 43 ZoRK možno vyvodiť záver, že zákon za žalovaného považuje stranu, t.j. žaloba má smerovať voči subjektu, ktorý bol v rozhodcovskom konaní účastníkom konania a nie voči rozhodcovskému súdu. 22. Žalobca podal žalobu voči žalovanému v 2. rade, resp. návrh na pristúpenie žalovaného v 2. rade do konania až dňa 20.2.2012, t.j. zjavne po uplynutí 30-dňovej lehoty na podanie žaloby v zmysle § 41 ods. 1 ZoRK. Návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka (strany sporu) do konania možno považovať v tomto prípade s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Obdo V 88/2006 publikovaný v v odbornom periodiku: Zo súdnej praxe pod č. 38/2008 ako nový návrh na začatie konania voči tomuto subjektu. Uvedené podporuje i skutočnosť, že v prípade keby aj žalovaný v 1. rade mal procesnú spôsobilosť, jednalo by sa o samostatné (rozlučné) pasívne spoločenstvo, nakoľko spoločník (žalovaný) vystupuje voči druhej strane - žalobcovi samostatne a práva a povinnosti ktoréhokoľvek zo žalovaných by boli nezávislé od práv a povinností ostatných žalovaných. Procesné dôsledky rozhodnutia - rozsudku by boli pre každého žalovaného samostatné, pričom by vyplývalo z hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu a spoločenstvo je dané iba na procesnom základe (spoločného konania a spoločného rozhodnutia). Žalobca sa tak v konaní mohol domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku (za predpokladu pasívnej legitimácie) od ktoréhokoľvek zo žalovaných. Žalobca bol/je taktiež oprávnený vziať žalobu späť voči ktorémukoľvek zo žalovaných, pretože sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo. Z uvedených dôvodov je námietka žalobcu ohľadom zachovania lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku i pri druhom žalovanom s poukazom na zachovaný predmet konania nedôvodná. 23. Keďže splnenie podmienky podania žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote 30 dní v zmysle § 41 ods. 1 ZoRK je primárnym predpokladom toho, aby sa súd mohol zaoberať naplnením niektorého zo skutkových dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedených v § 40 ods. 1 ZoRK, pričom tento predpoklad naplnený nebol, súd zamietol žalobu žalobcu bez ďalšieho skúmania vecných dôvodov uvádzaných žalobcom. 24. Uznesením súdu dňa 27.6.2012 bola zároveň pripustená zmena žaloby, kedy žalobca žiadal nielen o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.9.2011, ale i zrušenie rozhodcovského uznesenia zo dňa 6.2.2012, sp.zn. II/2009-836, ktorým bolo rozhodnuté o výške trov konania. S poukazom na zamietnutie
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a to i v časti výroku o náhrade trov konania, nebolo možné vyhovieť ani žalobe o zrušenie súvisiaceho a spätého uznesenia o výške trov konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 52 ods. 3 ZoRK (pôvodne § 224 O.s.p.). Na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že žaloba v tejto časti bola podaná včas, nakoľko nemožno v zmysle ustanovení zákona o RK žalovať samostatne o zrušenie procesného rozhodnutia/uznesenia, ale v zmysle § 40 ods. 1 ZoRK len o zrušenie rozhodcovského rozsudku a v ňom uvedených výrokov. V prípade keby súd vyhovel žalobe a rozhodcovský rozsudok zrušil, nastala by priamo v zmysle civilného procesného poriadku fikcia zrušenia i nadväzujúceho uznesenia o trovách konania.
25. S poukazom na uvedené, súd zamietol žalobu i vo zvyšnej časti navrhovaného zrušenia rozhodcovského uznesenia zo dňa 6.2.2012, sp.zn. II/2009-836.
26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci. Keďže žalovaný v 2. rade bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu 100%. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 C.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresnom súde Bratislava I a to písomne, v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky pro- cesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona. V Bratislave, dňa 9.11.2016