Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17C/336/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou HOSŤOVECKOU, v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o., so sídlom 921 01 Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 34 127 798, zastúpeného: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom 921 01 Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 36 866 598, proti žalovaným: v 1./ rade U. Č., nar. X. X. XXXX, v 2./ rade Z. Č., nar. XX. X. XXXX, obaja trvale bytom O., o zaplatenie 3429,27 eura s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovaným náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa svojou žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 4. 5. 2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie istiny vo výške 3429,27 eura, úroku 11,35 % p.a., úroku z omeškania 8 % p.a. a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnil žalobca tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasledujúceho Občianskeho zákonníka zo dňa 25. 9. 2014 bola na neho postúpená pohľadávka z pôvodného veriteľa - postupcu Slovenská sporiteľňa, a.s. Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanými dňa 12. 9. 2007 zmluvu o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaným úver vo výške 70 000,- Sk (2323,57 eura). Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky pri neplnení zmluvných povinností aj ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 3429,27 eura (istina 2089,56 eura, príslušenstvo 1339,71 eura). Odo dňa nasledujúceho po postúpení pohľadávky, t. j. od 26. 9. 2014, si žalobca uplatnil aj zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a úroky 11,35 % p.a. zo sumy istiny 2089,56 eura.

3. Žalovaní sa k žalobe nevyjadrili.

4. Nová právna úprava v ustanovení § 150 zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (a to už v podanej žalobe, najmä ak je žalobca zastúpený advokátom). Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 . Keďže žalobca je v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti

musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.

5. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strán napr. so stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

6. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

7. Súd dáva stranám do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

8. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd je povinný skúmať uzatvorenú zmluvu a chrániť práva spotrebiteľa, navyše sa jedná o návrhové konanie a žalobca nesie dôkazné bremeno (bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu).

9. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12. 9. 2007 a Všeobecné obchodné podmienky, oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 10. 2014, výzva zo dňa 18. 5. 2010 - a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

10. Žalobca podal žalobu tak, ako bol vyššie popísaná a odôvodnená.

11. Právny predchodca žalobcu a žalovaní uzatvorili úverovú zmluvu tak, ako je to popísané v žalobe. Právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku na žalobcu, ako to vyplýva z oznámenia zo dňa 7. 10. 2014, a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. N.. XXXX/XXXX/CE zo dňa 25. 9. 2014.

12. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, a teda by mala byť absolútnym obchodom. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (napr. dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na záväzkovo-právny vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Ustanovenie § 54 ods. 1 preto treba podľa názoru súdu vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS. Smernica síce

neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 . Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1 je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené. Súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie sú žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Pri názore navrhovateľa by sa v celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva malo použiť vždy obchodné právo (napr. vrátane premlčania), s čím sa podľa súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie. Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považuje súd aj argument, že rovnaká právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory iniciované spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

13. Vzhľadom na uvedené súd potom posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský. Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka (a to aj na vzťahy založené pred účinnosťou § 52 ods. 2 - rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 4. 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014).

14. Žalovaní teda uzatvorili zmluvu ako spotrebitelia, preto sa pri posúdení veci postupuje podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov účinného k 12. 9. 2007, zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného k 12. 9. 2007, zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 25. 9. 2014 (deň postúpenia pohľadávky) a zák. č. 40/1964 Občiansky zákonník účinný k 12. 9. 2007.

15. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. Z uvedeného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že banka je oprávnená pohľadávku z omeškaného peňažného záväzku klienta postúpiť inému subjektu za predpokladu, že omeškanie trvá dlhšie ako 90 dní vrátane odovzdania dokumentácie, ktorá s postúpeným záväzkom súvisí.

17. Vzhľadom na citované ustanovenie súd konštatuje, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu, teda najmä nepreukázal, či jeho právny predchodca písomne vyzval žalovaných na plnenie povinnosti, nepreukázal, že žalovaní boli v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda súd nemôže posúdiť, či postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 cit. zákona a teda, či postúpenie je platné a tým, či je daná aktívna legitimácia žalobcu v konaní. Z listinných dôkazov nie je ani zrejmé, či žalovaným bolo oznámené postúpenie pohľadávky a teda nie je zrejmé, či sa postupovalo podľa § 526 (Postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi, alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.). Oznámenie o postúpení pohľadávky a jeho doručenie však nie je pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky relevantné. Súdu bolo len predložené oznámenie o postúpení pohľadávky, ale nie je zrejmé, či aj bolo doručované a doručené.

18. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009).

19. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť však iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

20. Ak by aj súd predpokladal, a to aj s poukazom na zákon o bankách a jeho vyššie citované ustanovenie § 92 ods. 8, že právny predchodca žalobcu postupoval podľa zákona a vyzýval žalovaných na plnenie, nie je však súdu zrejmé, kedy sa tak stalo, čo môže mať vážny dopad napríklad aj na otázku premlčania, na ktorú súd musí prihliadať ex offo v spotrebiteľských veciach. Súd však rozhoduje nie na základe predpokladu, ale výlučne na základe toho, čo je v konaní preukázané.

21. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ust.§ 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu a na činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, vykonávať platobný styk a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3 Zákona o bankách).

22. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu a zaslanie písomnej výzvy zo strany banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Za takúto výzvu nemožno považovať ani oznámenie o tom, že pohľadávka bola postúpená, pričom absenciu výzvy nie je možné nahradiť ani jednostranným vyhlásením v Zmluve o postúpení pohľadávky. Navyše súd poukazuje na to, že žalobca nepreukázal ani skutočnosti, na ktoré bol vyzvaný na základe výsledkov z pojednávania konaného dňa 19. 4. 2016.

23. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti je potrebné aplikovať ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách v súvislosti s identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky (zákon o bankách je lex specialis).

Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca nepreukázal, že žalovaným (a to obom, nepostačuje vyzvať len jedného z nich) bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy boli žalovaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Citované ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňuje banke postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku.

24. Súd zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Žalobca však nepreukázal, či žalovaní niečo splatili, kedy, v akej výške, s akou sumou boli v omeškaní, či došlo napr. aj k mimoriadnej splatnosti úveru a teda súd nemohol ani preskúmať oprávnenosť žalovanej sumy. Žalobca sa spolieha len na sumu, ktorú mu jeho právny predchodca postúpil, toto ho však nezbavuje povinnosti pred súdom túto sumu aj preukázať, navyše banka je povinná postupníkovi poskytnúť celý spisový materiál (z ktorého m. i. mohol a mal žalobca preukázať splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách ako aj výšku dlžnej sumy).

25. Výzva banky musí byť konkrétna, vecná, musí z nej vyplývať, ktoré splátky neboli uhradené, v akej výške, kedy sa tieto splátky stali splatnými. Ide o základný a prvý predpoklad pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu.

26. Nepreukázaním tejto rozhodnej skutočnosti nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, a ani nemohlo dôjsť k naplneniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovaným uplatňovať pred súdom. Súd na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozsudky Okresného súdu Považská Bystrica spisová značka 3C/195/2014 zo dňa 5. 3. 2015, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica pod spisovou značkou 7C/209/2014 zo dňa 4. 3. 2015, rozsudok Okresného súdu Nitra spisová značka 9C/261/2013 zo dňa 17. 2. 2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka 26C/261/2014 zo dňa 27. 1. 2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka 15C/33/2014 zo dňa 27. 1. 2015, rozsudok Okresného súdu Prešov spisová značka 9C/153/2014 zo dňa 12. 3. 2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 5. 2014 spisová značka 6Co/119/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove spisová značka 4Co/145/2014 zo dňa 11. 3. 2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 2. 2015 na spisová značka 19Co/177/2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave spisová značka 6Co/203/2015 zo dňa 19. 5. 2015.

27. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu rozhodnutia a žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko žalobca nepreukázal, že je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Keďže sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd musí zo zákona prísnejšie posudzovať žalobné návrhy a chrániť práva spotrebiteľov, preto pre všetky uvedené vážne nedostatky súd žalobe nemohol vyhovieť.

28. Nad rámec uvedeného však súd poukazuje aj na ďalší dôvod zamietnutia žaloby:

29. S poukazom na § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka súd poukazuje aj na premlčanie žalovaného nároku.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 103 OZ, Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 122 ods. 2 OZ, Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

30. keďže súdu nebolo preukázané, že by došlo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, žaloba bola podaná 4. 5. 2015, t. j. všetky splátky splatné do 3. 5. 2012 sú premlčané a predmetom žaloby mohlo tak byť zaplatenie len splátok splatných v dňoch 10. 5. 2012, 10. 6. 2015, 10. 7. 2012 a 10. 8. 2012, teda s istotou žalovaná suma prevyšuje zákonný nárok žalobcu. Nie je možné však ustáliť celkovo dlžnú sumu, pretože súd nevie, či žalovaní niečo a kedy splatili, a či náhodou pre ich omeškanie nedošlo k mimoriadnej splatnosti celého úveru a ak áno, kedy sa tak stalo.

31. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

32. Účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak donekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynutiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena (oslabenie) pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčania dovolá pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo osebe nezaniká (na rozdiel od preklúzie), len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám osebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá.

33. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. súd musí prihliadať na premlčanie ex offo, teda naň prihliada v spotrebiteľských vzťahoch aj bez námietky odporcu.

34. Súd sa môže zaoberať premlčaním bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania (v danom spotrebiteľskom vzťahu aj bez námietky), súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa. Vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá.

35. Nad rámec posúdenia potom zostáva aj to, či zmluva o úvere spĺňa všetky zákonné náležitosti a následne či je bezúročná a bez poplatkov.

36. Žalobca navyše vo svojom vyjadrení zo dňa 26. 4. 2016 ( č. l. 58 spisu) uviedol, že S odkazom na znenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení je aplikácia zákona o bankách (a teda aj § 92 ods. 8) na spotrebiteľské vzťahy vylúčená, v danom prípade ide o spotrebiteľský záväzkový vzťah. Zákon o bankách neupravuje spotrebiteľské vzťahy, naopak, upravuje bankovú činnosť, pod ktorú spadá obchodovanie a podnikanie banky. Z toho dôvodu možno považovať zákon o bankách za predpis obchodnoprávnej povahy, pričom v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je na spotrebiteľské vzťahy potrebné prednostne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. z. aj pri postúpení pohľadávky sa prednostne aplikujú ustanovenia § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahujú ucelenú právnu úpravu postúpenia pohľadávky. Žalobca ďalej uvádza, že jeho právny predchodca nebol povinný vyzvať dlžníka na splnenie omeškaného dlhu pred postúpením pohľadávky z dôvodu, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými došlo k úprave vzájomných práv a

povinností v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 veta posledná zákona o bankách. Tieto dve vyjadrenia si vzájomne odporujú, pričom postúpenie medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom sa spravuje zákonom o bankách ako lex specialis, medzi nimi sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a tento postup má vplyv na platnosť postúpenia a aktívnu legitimáciu žalobcu.

37. O nároku žalovaných na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom žalovaní boli v konaní úspešní, avšak žiadne trovy konania im nevznikli, preto im ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 . Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 .

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.