Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PN-1T/50/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany, samosudcom Mgr. Pavlom Macháčom, v trestnej veci obžalovaného G. P., pre prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom 9. novembra 2016, takto

rozhodol:

Obžalovaný

G. P., narodený XX.XX.XXXX v X., trvalé bydlisko X., F.. N. XXXX/X,

s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

po tom, čo dňa 25.01.2013 vo V. prevzal ako osoba oprávnená konať v mene spoločnosti O..Q., s.r.o., so sídlom N. XX, X., IČO: 46 661 328, písomnú žiadosť zo dňa 14.01.2013 podpísanú P. F. a P. F.D., obaja bytom V., Q. XXX/X, o vrátenie blokovacieho depozitu vo výške 3.360,- Eur, ktorý bol spoločnosti O..Q., s.r.o. poskytnutý na základe uzatvorenej dohody o zložení blokovacieho depozitu zo dňa 04.10.2012 medzi O..Q., s.r.o. na strane jednej a P. F. a P. F. na strane druhej ako záujemcami, pričom blokovací depozit mal byť započítaný ku kúpnej cene k nehnuteľnosti uvedenej v č. l. I. danej dohody, ktorej predaj spoločnosť O..Q., s.r.o. sprostredkúvala pre záujemcov, v rozpore s č. l. V. bod 2 danej dohody o zložení blokovacieho depozitu v lehote do 5 pracovných dní od vyžiadania, nevrátil blokovací depozit späť záujemcom, tento si neoprávnene prisvojil, čím spôsobil P. F. a P. F. škodu vo výške 3.360,- Eur, t e d a

- prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, č í m s p á c h a l

- prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 213 odsek 2 Trestného zákona, § 36 písmeno j) Trestného zákona, § 38 odsek 3 Trestného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba na 1 (jeden) rok. Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku sa obžalovaný zaväzuje nahradiť poškodeným manželom P. F., nar. X.X.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX, obaja s bydliskom V., Q. Č.. XXX/6, škodu vo výške 3.399,36 Eur. Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku sa poškodení P. F., nar. X.X.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX, obaja s bydliskom V., Q. Č.. XXX/X, so zvyškom svojho nároku na náhradu škody odkazujú na civilný proces.

odôvodnenie:

Okresná prokuratúra Piešťany podala na tunajší súd 2. júla 2015 obžalobu sp. zn. Pv 141/15/2204 (ďalej len obžaloba) na G. P. (ďalej len obžalovaný) pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona, spáchaný na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Okresný súd Piešťany (ďalej len súd) vo veci vytýčil termín hlavného pojednávania postupne na 16.11.2015, 17.10. a 9.11.2016. Na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov poškodených, svedkyne a oboznámil listinné dôkazy založené v spise. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je nevinný. Uviedol, že v čase skutku bol konateľom a spoločníkom realitnej kancelárie O..Q., s.r.o., so sídlom N. XX, X., IČO: 46 661 328 (ďalej len realitná kancelária), ktorú oslovili poškodení, nakoľko mali záujem o kúpnu nehnuteľnosti, ktorú ponúkala ich realitná kancelária. Vlastníkom ponúkanej nehnuteľnosti bol pán, ktorý žil v USA. K predaju bolo preto treba zabezpečiť ním podpísané plnomocenstvo. Túto záležitosť mala na starosti maklérka realitnej kancelárie svedkyňa Ľ. Č.. Maklér v týchto prípadoch postupuje samostatne, obžalovanému ako konateľovi sa vec dostane až vtedy, keď ide o podpis zmluvy, alebo sa vyskytne nejaký problém. V prípade poškodených vstúpil obžalovaný do procesu predaja nehnuteľnosti až neskôr, asi v decembri 2012. Vtedy preveroval na katastri, či od vlastníka doručené splnomocnenie, v poradí druhé, nebude na katastri robiť problém, lebo prvé splnomocnenie nebolo správne. Zistil, že by to druhé splnomocnenie katastrom prešlo, no právnik P.. A. spolupracujúci s ich realitnou kanceláriou mu povedal, že by bolo lepšie dať spraviť ešte tretie splnomocnenie. Obžalovaný uviedol, že týmto postupom chcel v podstate chrániť poškodených. S poškodeným P. F. sa vtedy dohodol, že predaj prebehne, poškodený so zabezpečením tretieho splnomocnenia súhlasil. O týždeň mu volal brat poškodeného a všetko poprel, pričom poškodení už nehnuteľnosť nechceli. Podľa obžalovaného mala ich realitná kancelária nárok na depozit, ktorý ešte na začiatku zložili poškodení, lebo realitná kancelária bola pripravená zmluvu uzavrieť, no poškodení na poslednú chvíľu odskočili. Podľa obžalovaného jeho chybou bolo, že podklady nedal právnikom a nepodali odpor proti platobnému rozkazu, ktorým sa poškodení domáhali vrátenia depozitu. Platobný rozkaz prevzala jeho kolegyňa a nepovedala mu to, preto im márne uplynula lehota. V dôsledku exekúcie prišli o auto v hodnote 6 -7 tisíc Eur, odvtedy už nemohli pracovať na ničom. Realitná kancelária O..Q. s.r.o. je dnes nefunkčná. Podľa neho ide o spor medzi realitnou kanceláriou a poškodenými, nerozumie tomu, prečo je obžalovaný. Zmluvu o blokovacom depozite uzatvorenú s poškodenými podpísal ako konateľ realitnej kancelárie, pripravovala mu ju kolegyňa Č.. Rovnako podpísal aj zmluvu o prolongácii blokovacieho depozitu a nechal ju kolegyni na stole. Obžalovaný uviedol, že ako konateľ spoločnosti mal vedomosť o obsahu týchto zmlúv, preto vedel, že zmluva o blokovacom depozite sa štandardne uzaviera na 30 dní. Tiež mal vedomosť o tom, že prvá zmluva o blokovacom depozite skončila 14.11.2012. Podľa neho došlo k prolongácii depozitnej zmluvy ústne - telefonicky, v rozhovore medzi pani Č. a poškodeným P. F.. Blokovací depozit bol zložený na účet realitnej kancelárie. Obžalovaný nepochyboval o tom, že poškodení nehnuteľnosť chceli. Nehnuteľnosť pre nich realitná kancelária rezervovala až do 10.1.2013, potom rezerváciu zrušili. Na konci januára 2013 mu zavolal poškodený P. F., dohodli sa na stretnutí ešte v ten deň a tam mu obaja poškodení povedali, že už o kúpu nemajú záujem, lebo brat poškodeného im to neodporúča. Zároveň mu doručili žiadosť o vrátenie blokovacieho depozitu, ktorú od nich osobne prevzal. Obžalovaný im na stretnutí povedal len toľko, že sa k žiadosti vyjadrí. Depozit im nevrátil, ale ako zmluvnú pokutu si ho uplatnil zápočtom, následne ho zaúčtovali ako príjem realitnej kancelárie. Podľa obžalovaného na vrátenie blokovacieho depozitu nemali poškodení nárok, lebo k uzavretiu zmluvy nedošlo zo subjektívnych dôvodov na ich strane, keď v decembri boli poškodení vyzvaní na podpis kúpnej zmluvy, kúpnu zmluvu aj pripomienkovali a splnomocnenie bolo na katastri priechodné, nebol preto dôvod kúpnu zmluvu nepodpísať. Svedok poškodený P. F. uviedol, že s manželkou mali záujem kúpiť nehnuteľnosť, ktorú ponúkala realitná kancelária na predaj. Spojili sa preto s touto kanceláriou a nehnuteľnosť si boli aj pozrieť. Keď sa rozhodli nehnuteľnosť kúpiť, podpísali s realitnou kanceláriou zmluvu o blokovacom depozite, následne zložili depozit vo výške 3.360,- Eur na jej účet, táto „rezervačná“ zmluva platila do 14.11.2012. Pri podpise zmluvy boli oni, obžalovaný a pani Č.. V lehote do 14.11.2012 na podpis kúpnej zmluvy vyzvaní neboli. Po 14.11.2012 mu volala pani Č., že by chcela zmluvu o zložení blokovacieho depozitu predĺžiť, čo on odmietol. K žiadnemu ústnemu predĺženiu depozitnej zmluvy nedošlo. O nehnuteľnosť záujem mali aj v čase po 14.11.2012, ale depozitnú zmluvu už predlžovať nechcel. Nepamätá si, že by jej v telefonickom rozhovore povedal, že o vrátenie depozitu nemá záujem. S komunikáciou s realitnou kanceláriou mu pomáhal aj brat D.. P. F., na jeho email prišli aj návrhy kúpnej zmluvy, ktoré pripomienkovali. Poškodený si nie je vedomý žiadneho porušenia depozitnej zmluvy. K uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy nedošlo, lebo realitná kancelária nestihla vybaviť splnomocnenie od vlastníka nehnuteľnosti, ktorý žil v USA. Záujem o kúpu stratil v decembri 2012, po sviatkoch žiadal o vrátenie depozitu, lebo mal obavy, či majiteľ v USA vôbec vie o tom predaji nehnuteľnosti. Až potom mu ukázali to druhé splnomocnenie. Žiadosť o vrátenie depozitu poslal písomne až v januári 2013, lebo podľa zmluvy zistil, že mu nepríde automaticky, ale si depozit musí vypýtať písomne. Poslali žiadosť poštou, ale zásielku si obžalovaný neprevzal. Dohodli si stretnutie, tam obžalovanému žiadosť doručil priamo, ten vtedy nepovedal nič. Neskôr oznámil, že im depozit nevráti. Zložený depozit je pre neho a manželku veľká suma, peniaze naň si požičali od brata, teraz mu ich musí vrátiť. Brat mu chcel požičať aj na kúpu nehnuteľnosti. V exekúcii sa vymohla len časť zloženého depozitu. Svedkyňa poškodená P. F. uviedla, že s manželom mali záujem kúpiť nehnuteľnosť, ktorú ponúkala realitná kancelária na predaj. Spojili sa s kanceláriou a nehnuteľnosť boli aj pozrieť. Keď sa rozhodli nehnuteľnosť kúpiť, podpísali s realitnou kanceláriou zmluvu o blokovacom depozite, pri podpise zmluvy bola ona s manželom, obžalovaný a pani Č.. Odvtedy sa veci venoval jej manžel, on komunikoval s realitnou kanceláriou, takže sa k jednotlivým úkonom vyjadriť nevedela. Vie ale, že v zmluvne určenom čase podklady k predaju pripravené neboli, čo bol aj dôvod, pre ktorý sa rozhodli odstúpiť od zmluvy. Nechávala to na manželovi. Neskôr chceli vrátiť blokovací depozit, no nebol im vrátený. Svedok D.. P. F. uviedol, že jeho brat P. F.Š. s manželkou sa rozhodli kúpiť si nehnuteľnosť v okolí X. a on sa zaviazal, že im to pomôže prefinancovať pôžičkou. Tiež im pomáhal pri výbere nehnuteľnosti, lebo s tým už mal skúsenosti. Vybrali si dom, ktorý ponúkala realitná kancelária obžalovaného. Bola podpísaná dohoda o zložení blokovacieho depozitu na obdobie od 14.10.2012 do 14.11.2012. Depozit 3.360 Eur poškodeným svedok požičal. Poškodeným radil aj v procese komunikácie s realitnou kanceláriou. Písomné poverenie na to nemal. Komunikoval s pani Č., väčšinou e-mailom, pripomienkoval aj návrh kúpnej zmluvy, potom u nej urgoval, prečo to ešte nie je, dozvedel sa od nej, že chýba splnomocnenie. O krokoch informoval svojho brata P. F.. Svedok s obžalovaným komunikoval mailom, či sa stretli osobne, si nepamätá. V určenom čase sa realitnej kancelárii podklady k predaju zabezpečiť nepodarilo, no poškodení podľa neho mali záujem o kúpu nehnuteľnosti aj naďalej. K podpísaniu zmluvy nakoniec nedošlo, lebo realitnej kancelárii sa nepodarilo zabezpečiť plnú moc od vlastníka, ktorý žil v Amerike. Definitívne stratili záujem o nehnuteľností pár dní pred 14.1.2013, keď realitná kancelária nebola schopná doložiť podklady k predaju. Začali mať s poškodenými pocit, či vôbec vlastník v Amerike vie, že sa jeho nehnuteľnosť predáva. Následnej jeho brat P. F. požiadal o vrátenie blokovacieho depozitu, tento mu nebol vrátený. Na realitnú kanceláriu bola podaná žaloba, súd vydal platobný rozkaz, ten nadobudol právoplatnosť a na rad prišla exekúcia, kde bola časť peňazí vymožená predajom hnuteľného majetku. Svedkyňa Ľ. Č. uviedla, že v roku 2012 pracovala pre realitnú kanceláriu obžalovaného a mala na starosti predaj domu v K. poškodeným, ktorí mali oň interes, ukázala im dom dva krát, pri druhej ohliadke bol prítomný okrem poškodených aj D.. P. F.. Poškodení o nehnuteľnosť prejavili po druhej ohliadke záujem, preto pripravila depozitnú zmluvu, stretli sa v kancelárii, podpísali depozitnú zmluvu. Zmluvu za realitnú kanceláriu podpísal obžalovaný, no svedkyňa si nepamätá, či tam bol osobne prítomný vtedy, keď to podpisovali poškodení. Svedkyňa vie, že poškodení zložili zálohu (depozit) na účet realitnej kancelárie. Potom pripravila podklady ku kúpnej zmluve a začalo sa vybavovať splnomocnenie, lebo vlastník domu bol v cudzine. Prvé splnomocnenie nebolo dobré, bolo treba vybaviť druhé, o tom boli poškodení informovaní a súhlasili, vtedy vraveli, že s kúpou neponáhľajú. Potom prišlo to druhé splnomocnenie, ale bola na ňom len jedna pečiatka, oni v realitnej kancelárii už vedeli, že pečiatky treba dve. Nevedeli, či to druhé splnomocnenie prejde katastrom, dali to preveriť a to chvíľu trvalo. Medzičasom začali vybavovať radšej aj tretie splnomocnenie, no kataster im oznámil, že to druhé splnomocnenie bude stačiť. Poškodení boli informovaní, že druhé splnomocnenie je v poriadku, že sa môže pristúpiť k uzavretiu kúpnej zmluvy. Poškodení si mohli vybrať, či podpíšu kúpnu zmluvu hneď, alebo počkajú na to tretie splnomocnenie a poškodení si vybrali, že počkajú. V čase, keď bolo tretie splnomocnenie na ceste, svedkyni zavolali poškodení a povedali, že o nehnuteľnosť už nemajú záujem, čomu ona nechápala. Presné časové (dátumové) súvislosti si už nepamätá. V rámci predaja komunikovala s poškodeným P. F., ale aj s jeho bratom D.. P. F., o ktorom mu poškodení povedali, že ich zastupuje. Návrh kúpnej zmluvy bol poškodeným zaslaný emailom, aj ho pripomienkovali. V procese predaja konala samostatne, obžalovaného o priebehu celého predaja nehnuteľnosti informovala niekedy po vypršaní depozitnej zmluvy (po 14.11.2012), asi až po doručení druhého splnomocnenia. Čo sa týka predĺženia depozitnej zmluvy, svedkyňa mala pripravenú písomnú zmluvu o predĺžení blokovacieho depozitu, poškodení ju mali prísť večer podpísať, no zatelefonoval jej poškodený P. F.D. a povedal, že zmluvu neprídu podpísať, ale že depozit vrátiť nechcú, že o nehnuteľnosť majú ďalej záujem, tak sa v procese pokračovalo. Svedkyňa mala za to, že k predĺženiu blokovacieho depozitu došlo ústne. V lehote do 14.11.2012 k podpisu kúpnej zmluvy neprišlo, lebo prvé splnomocnenie nebolo dobré. O tom, že druhé splnomocnenie bolo doručené a že je možné podpísať kúpnu zmluvu informovala poškodených osobne. Neskôr poškodení chceli depozit vrátiť, no o tom ona už nerozhodovala, tak sa k tomu nevie vyjadriť. Svedkyňa uviedla, že s obžalovaným stále spolupracuje, o tejto kauze sa s ním rozprávala v minulosti, neskôr už nie. V realitnom biznise je osem rokov, zrealizovala možno sto predajov, nemá právnické vzdelania, no vie, že zmluvy týkajúce sa nehnuteľností musia mať písomnú formu. Vie aj to, že i ústne dohody sú dohody. Svedkyňa vypovedala, že v zmluvách sa nevyzná, na to majú právnika. Následne uviedla, že zmluvy pripravovala ona a obžalovaný ich kontroloval. Takýto spor ohľadom depozitu za osem rokov nemali. V minulosti už raz spor ohľadom depozitu riešili, podrobnosti toho iného sporu si nepamätá. Depozity už vracali klientom, nevie koľko krát. Nehnuteľnosť, o ktorú sa zaujímali poškodení, sa neskôr predala, ale za nižšiu cenu. Konfrontáciou medzi poškodenými a svedkyňou Ľ. Č.V. sa nepodarilo odstrániť rozpor ohľadom toho, či poškodení v telefonickom rozhovore depozit vrátiť chceli, alebo nechceli. Zo zmluvy o pôžičke zo 4.10.2012 (v spise na č. l. 80 - 82) súd zistil, že poškodení ako dlžníci uzavreli s D.. P. F. ako veriteľom zmluvu o pôžičke na sumu 100.000 €, pričom veriteľ sa zaviazal zaplatiť z tejto sumy za poškodených aj blokovací depozit vo výške 3.360 € na účet realitnej kancelárie. Zmluva bola zmluvnými stranami riadne podpísaná. Z dohody o zložení blokovacieho depozitu zo 4.10.2012 uzatvorenej medzi realitnou kanceláriou a poškodenými súd zistil, že poškodení ako záujemci o kúpu nehnuteľnosti sa zaviazali zložiť blokovací depozit vo výške 3.360 € na bankový účet realitnej kancelárie a realitná kancelária sa zaviazala, že po do dobu účinnosti dohody nesprostredkuje kúpu nehnuteľnosti inému záujemcovi. V prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy bude blokovací depozit v plnej výške započítaný na kúpnu cenu nehnuteľnosti. V zmluve sa poškodení ako záujemci zaviazali bez zbytočného odkladu po vyzvaní realitnou kanceláriou uzatvoriť s predávajúcim v dobe účinnosti zmluvy o blokovacom depozite zmluvu u uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy alebo kúpnu zmluvu. V prípade, že predávajúci nepristúpi k podpisu kúpnej zmluvy najneskôr v posledný deň účinnosti dohody, je realitná kancelária povinná blokovací depozit na požiadanie vrátiť záujemcovi, najneskôr do 5 pracovných dní od vyžiadania. V prípade, že záujemca poruší povinnosť pristúpiť po vyzvaní k uzavretiu zmluvy s predávajúcim, je povinný zaplatiť realitnej kancelárii zmluvnú pokutu vo výške zloženého blokovacieho depozitu, ktorá zmluvná pokuta je splatná okamžite a záujemca súhlasí, že pre tento prípad uhradený blokovací depozit zostáva v prospech realitnej kancelárie ako zmluvná pokuta. Dohoda o zložení blokovacieho depozitu bola uzatvorená do dobu určitú do 14.11.2012, pričom zmeny a doplnky tejto dohody bolo možné vykonať iba písomnou formou a na základe predchádzajúceho súhlasu oboch strán dohody. Zmluvu za realitnú kanceláriu podpísal obžalovaný ako konateľ a obaja poškodení. Z dodatku č. 1 k dohode o zložení blokovacieho depozitu z 21.11.2012 (v spise na č. l. 68) súd zistil, že účinnosť dohody mala byť predĺžená do 14.12.2012. Tento dodatok nebol stranami podpísaný. Z potvrdenia o pohybe na účte (v spise na č. l. 68) je zrejmé, že blokovací depozit vo výške 3.360 € bol poukázaný na účet realitnej kancelárie 4.10.2012. Zo žiadosti o vrátenie blokovacieho depozitu zo 14.1.2013 (v spise na č.l. 69) súd zistil, že poškodení požiadali o vrátenie blokovacieho depozitu na ich účet z dôvodu, že do 14.1.2013 napriek viacerým urgenciám nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Žiadosť je podpísaná oboma poškodenými a obžalovaným. Obžalovaný žiadosť prevzal osobne 25.1.2013. Z výzvy datovanej 5.3.2013, vypracovanej advokátkou P.. P. Č. (v spise na č. l. 70 - 71), súd zistil, že poškodení prostredníctvom menovanej advokátky vyzvali realitnú kanceláriu na vrátenie blokovacieho depozitu. Predmetná výzva podľa pripojenej doručenky bola realitnej kancelárii doručená 7.3.2013. Z návrhu na začatie konania z 26.3.2013 (v spise na č. l. 72-74) súd zistil, že poškodení v zastúpení advokátkou P.. P. Č. sa obrátili na Okresný súd Piešťany so žalobou, v ktorej žiadali vrátiť blokovací depozit 3.360 € spolu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Z platobného rozkazu Okresného súdu Piešťany zo 17.10.2013, sp. zn. 10Ro/79/2013, súd zistil, že realitná kancelária bola zaviazaná zaplatiť poškodením sumu 3.360 € s príslušenstvom, trovy právneho zastúpenia 277,88 € a trovy konania 201,50 €. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 15.11.2013. Z návrhu na vykonanie exekúcie z 08.01.2014 (v spise na č. l. 76-77) súd zistil, že poškodení podali návrh na vykonanie exekúcie na podklade vyššie uvedeného platobného rozkazu exekútorovi P.. Ľ. X.. Z rozvrhu výťažku z dražby hnuteľných vecí (v spise na č. l. 55) súd zistil, že exekútor predajom hnuteľných vecí získal sumu 1.954,67 €, z ktorej poškodeným poukázal čiastku 1.361,07 €, čo vyplýva z potvrdenia o zrealizovaní transakcie (v spise na č. l. 57). Zvyšok vymoženej čiastky si ponechal exekútor ako trovy exekúcie. Z vyčíslenia škody, ktorú si poškodení včas uplatnili v adhéznom konaní (na č. l. 53 - 59), súd zistil, že táto suma pozostáva zo zvyšnej sumy blokovacieho depozitu vo výške 1.998,93 €, z vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 380,70 €, zo zaplateného súdneho poplatku 201,50 € a trov právneho zastúpenie v súdnom a exekučnom konaní vo výške 818,23 €. Súčasťou vyčíslenia tejto škody sú aj daňové doklady - faktúry na právne služby advokátky P.. P. Č.. Z výpisu z obchodného registra (v spise na č. l. 209-210) súd zistil, že obžalovaný bol konateľom realitnej kancelárie od 6.6.2012. Z emailovej komunikácie založenej vo vyšetrovacom spise (v spise na č. l. 91 - 208) vyplynulo, že svedkyňa Ľ. Č. zaslala emailom návrh depozitnej zmluvy bratovi poškodeného D.. P. F. 3.10.2012 (v spise na č. l. 167-168). Následne 5.10.2012 svedkyňa Ľ. Č. začala vybavovať splnomocnenie potrebné k predaju a pri jeho vybavovaní komunikovala emailom s advokátom P.. K. A., ten pripravil splnomocnenie a 18.10.2012 ho zaslal emailom svedkyni Ľ. Č. a kópiu emailu obžalovanému. Dňa 4.11.2012 posiela svedkyňa Ľ. Č. D.. P. F. návrh kúpnej zmluvy a ďalších dokumentov a informuje ho, že čakajú na splnomocnenie od vlastníka z Ameriky. D.. P. F. pripomienkuje kúpnu zmluvu 6.11.2016 emailom a jeho pripomienky sú 27.11.2012 zaslané opäť emailom na posúdenie a prípadné zapracovanie P.. A.. Z emailovej komunikácie (v spise na č. l. 171-172) medzi svedkyňou Ľ. Č. a obžalovaným vyplýva, že obžalovaný 21.11.2012 podpísal zmluvu o predĺžení blokovacieho depozitu a nechal ju podpísanú na stole, nakoľko v ten deň o 18,00 hod. ju mali prísť poškodení podpísať. Dňa 22.11.2012 posiela svedkyňa Ľ. Č.Á. email P.. A., kde mu v prílohe pripojila oskenované splnomocnenie doručené od vlastníka nehnuteľnosti z Ameriky, na čo reaguje advokát (v spise na č. l. 120) emailom, ktorého kópiu posiela aj obžalovanému a to tak, že vlastník nehnuteľnosti mal v Amerike podpísať splnomocnenie vypracované ním (advokátom), nemal sa sám hrať na právnika, lebo to splnomocnenie, čo si sám napísal nie je dobré a na jeho podklade nie je možné predať dom, ale len pozemky (v spise na č. l. 173 - 177). P.. A. píše email 5.12.2016 adresovaný svedkyni Ľ. Č. a obžalovanému, kde konštatuje, že aj to druhé splnomocnenie je zlé, lebo tam chýba overovacia doložka, ktorú tam nepripojil honorárny konzul. 18.12.2012 svedkyňa Ľ. Č. píše P.. A., že klienti zatiaľ čakajú, ale chce preposlať kúpnu zmluvu so zapracovanou pripomienkou od kupujúcich (v spise na č. l. 190), tá je jej preposlaná až 19.12.2012 (v spise na č. l. 107). 21.12.2012 preposiela svedkyňa splnomocnenie obžalovanému. Z ďalšej časti emailovej komunikácie vyplynulo, že obžalovaný bol emailom vyzvaný 17.2.2013 najprv svedkom D.. P. F. na vrátenie depozitu (v spise na č. l. 202 - 203), neskôr 15.4.2013 aj advokátkou P.. P. Č. (v spise ns č. l. 205), ktorá zároveň obžalovaného upozornila, že 26.03.2013 bola na Okresnom súde Piešťany podaná žaloba o vrátenie preddavku. Tiež prebiehala komunikácie medzi advokátkou P.. P. G. a D.. J. C., ktorý bol v tom čase regionálnym riaditeľom spoločnosti J. Q., ktorý odporúčal obom stranám sporu (realitnej kancelárii a poškodeným) postup, kde by im bola vrátená polovica depozitu a o tá druhá polovica by v zmysle reklamačného poriadku bola posúdená nezávislým ombudsmanom. S týmto návrhom poškodení nesúhlasili (v spise na č. l. 97). Z odpisu registra trestov vyplynulo, že obžalovaný nemá záznam v registri trestov. Z lustrácie v systéme AVÍZO vyplynulo, že sa proti obžalovanému iné trestné stíhanie neviedlo. Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov vyplynulo, že sa obžalovaný doposiaľ dopustil jedného závažnejšieho a piatich menej závažných priestupkov na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a jedného priestupku na úseku zbraní a streliva. Zo správy Mestského úradu X. vyplynulo, že menovaný býva na adrese trvalého pobytu, avšak v správe bližšie hodnotený nebol. Bol evidovaný na mestskej polícii ako páchateľ priestupku, kedy nerešpektoval dopravné značenie, čo bolo vybavené napomenutím. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny X. vyplynulo, že obžalovaný nie je a nebol vedený ako uchádzač o zamestnanie a nepoberá ani nepoberal dávky v hmotnej núdzi. V Sociálnej poisťovni bol naposledy evidovaný ako zamestnanec ešte v roku 2007. K hodnoteniu dôkazov Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Prihliadol pritom len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je opísaný v skutkovej vete výroku o vine rozsudku.

Obžalovaného z trestnej činnosti usvedčujú poškodení manželia F., svedok D.. P. F., ako aj listinné dôkazy založené v spise, najmä dohoda o blokovacom depozite, žiadosť o vrátenie blokovacieho depozitu a emailová komunikácia. Okrem týchto dôkazov ho usvedčuje aj vlastná výpoveď, v ktorej spáchanie skutku tak, ako je opísaný v skutkovej vete výroku o vine obžalovaný v podstate nepoprel, ale v rámci obhajobnej argumentácie sa bránil tým, že predmetná čiastka 3.360 € patrila realitnej kancelárii ako zmluvná pokuta, preto nebol povinný ju vrátiť poškodeným. Dôvodom pre uplatnenie zmluvnej pokuty malo byť neho to, že úkony smerujúce k uzavretiu kúpnej zmluvy realitná kancelária zrealizovala, no poškodení bezdôvodne odmietli kúpnu zmluvu uzavrieť. Tiež argumentoval tým, že došlo k ústnemu predĺženiu blokovacieho depozitu. Táto obhajobná argumentácia obžalovaného bola vykonaným dokazovaním vyvrátená. Dohoda o zložení blokovacieho depozitu bola časovo obmedzená do 14.11.2012, k jej písomnému predĺženiu nedošlo, pričom inak ako písomne túto dohodu možné predĺžiť ani nebolo, čo je evidentne zrejmé z článku VI, bod 1. dohody o zložení blokovacieho depozitu. O tom, že túto dohodu je možné meniť výhradne písomne mali subjektívnu vedomosť tak svedkyňa Ľ. Č., ako aj obžalovaný, preto aj pripravili 21.11.2012 písomný dodatok č. 1 k dohode o zložení blokovacieho depozitu, ktorý poškodení už nepodpísali. V lehote do 14.11.2012 poškodení vyzvaní na uzavretie kúpnej zmluvy preukázateľne neboli, keďže v tom čase nebolo k dispozícii nielen riadne splnomocnenie od predávajúceho, ale do kúpnej zmluvy neboli zapracované ani pripomienky poškodených (nebola pripravená zmluva), čo je zrejmé z vyššie opísanej emailovej komunikácie. Logicky tak poškodení nemohli byť vyzvaní na uzavretie zmluvy. Márnym uplynutím lehoty došlo k zániku zmluvy o blokovacom depozite. Z právneho hľadiska potom zložená suma depozitu predstavovala po 14.11.2012 pre obžalovaného ako konateľa realitnej kancelárie cudziu vec, ktorú bol povinný na výzvu zo 14.1.2013 poškodeným v celom rozsahu 3.360 € do 5 dní vrátiť, keďže nárok na uplatnenie zmluvnej pokuty do 14.11.2012 v zmysle čl. V, bod 3. dohody o zložení blokovacieho depozitu realitnej kancelárii nevznikol. To, že realitná kancelária pokračovala v zabezpečovaní predaja nehnuteľnosti poškodeným aj po 14.11.2012 je síce pravdou, ale bez zmluvného podkladu už nebola oprávnená akokoľvek s peniazmi poškodených nakladať, pretože tieto už po zániku dohody nemali charakter blokovacieho depozitu. Realitná kancelária v prípade pretrvávajúceho záujmu poškodených mala trvať na podpise predmetného dodatku (predlžení dohody o blokovacom depozite), lebo to malo priamy dopad na možnosť nakladania so zvereným prostriedkami na účte. Skôr ako obžalovaný pristúpil k uplatneniu nároku na zmluvnú pokutu, mal si preveriť rozhodné skutočnosti pre tento postup. Tu je dôležité zdôrazniť, že obžalovaný ako konateľ mal svoju funkciu vykonávať s odbornou starostlivosťou, pričom odbornosť sa vzťahuje mimo iné aj na schopnosť rozhodovať so znalosťou veci, v celej zložitosti problematiky podnikania spoločnosti v realitnom biznise. A pokiaľ o tejto otázke vznikli pochybnosti (vychádzajúce z toho, že poškodení chceli peniaze vrátiť), nič mu nebránilo poradiť sa s advokátom, napr. s tým, s ktorým sa radila jeho realitná kancelária o príprave podkladov k predaju nehnuteľnosti. To ale obžalovaný neurobil a sám vedomý si toho, že je tu spor a že nemá zákonnú ani zmluvnú oporu pre taký postup (dohoda o zložení blokovacieho depozitu zanikla, nová dohoda resp. dodatok neboli podpísané a klienti neboli vyzvaní v pôvodne určenom čase na uzavretie zmluvy), následne rozhodol, že tieto cudzie peniaze na účte realitnej kancelárie si realitná kancelária ponechá z titulu zmluvnej pokuty a zaúčtuje ich ako svoj príjem. Regionálny riaditeľ spoločnosti J., ktorý sa do sporu zapojil, stranám v rámci vyriešenia sporu navrhol, aby obžalovaný vrátil polovicu tejto sumu poškodeným a zvyšná časť sa vyriešila ombudsmanom. Aj keď to poškodení odmietli, už z toho mohol obžalovaný pochopiť, že ním zvolený postup nebol správny. Na právne aspekty možnej sprenevery ho upozorňovala aj advokátka P.. P. Č.D. v doručenej výzve. Nakoniec argumentu obžalovaného, že čiastku 3.360 € považoval za zmluvnú pokutu nezodpovedá ani postup zvolený obžalovaným, kedy voči podanej žalobe zo strany poškodených nijakým spôsobom realitnú kanceláriu nebránil a ako konateľ ju nechal súdnym rozhodnutím zaviazať celu čiastku 3.360 € s príslušenstvom poškodeným zaplatiť, čím de iure uznal nárok poškodených. Neobstojí v tomto smere jeho námietka, že o súdnom konaní nemal vedomosť, lebo advokátka P.. P. Č. ho už v emaily z apríla 2013 upozornila na to, že na Okresnom súde Piešťany podala žalobu, pričom rozhodnutie súdu bolo v tejto veci vydané až v októbri 2013. Logický rozpor nakoniec je aj v tom, že obžalovaný a svedkyňa Ľ. Č. na jednej strane zhodne tvrdili, že k dohode o predĺžení blokovacieho depozitu došlo ústne, no z dokazovania vyplynulo, že obaja boli zainteresovaní 21.11.2012 na písomnom vypracovaní prolongačnej dohody (Dodatku č. 1 k dohode o zložení blokovacieho depozitu), keď svedkyňa ju vypracovala a obžalovaný ju podpísal. Práve z toho je zrejmé, že obaja mali subjektívnu vedomosť o tom, že dohodu o predĺžení blokovacieho depozitu je možné uzavrieť len v písomnej forme.

Ak by sa aj obžalovaný bránil tým, že nevedel, že k predĺženiu blokovacieho depozitu do 14.12.2012 nedošlo, lebo on dohodu o predĺžení blokovacieho depozitu podpísal a nechal ju pre svedkyňu Č. v kancelárii na stole, k tomu je nutné dodať, že nakoniec ani v predĺženom termíne do 14.12.2012 neboli poškodení vyzvaní na uzatvorenie kúpnej zmluvy, lebo ich pripomienky advokát P.. A. zapracoval do kúpnej zmluvy a túto upravenú kúpnu zmluvu poslal svedkyni Ľ. Č. až 19.12.2012 a obžalovaný išiel preverovať, či splnomocnenie prejde katastrom podľa vlastných slov až 21.12.2012, čo je taktiež zrejmé z vyššie opísanej emailovej komunikácie. Bez uvedených podkladov logicky nemohol vyzvať poškodených na uzatvorenie kúpnej zmluvy ani v termíne do 14.12.2012. Ani táto obhajobná argumentácia, odhliadnuc od faktu, že k písomnej prolongácii preukázateľne nedošlo, by nemala šancu zbaviť obžalovaného trestnej zodpovednosti. Z emailovej komunikácie je tiež zrejmé, že advokát P.. A. svoje emaily adresované svedkyni Ľ. Č. posielal v kópii aj obžalovanému, takže obžalovaný mal prehľad o tejto realitnej záležitosti skôr, než tvrdil. Nakoniec k námietke obžalovaného, že v realitnom biznise pracoval dlho, pod značkou najrenomovanejšej realitnej spoločnosti na svete, mal veľa spokojných zákazníkov, aj v danej veci konal v najlepšej viere v prospech poškodených, sa žiada uviesť, že to bola práve realitná kancelária, ktorá neodborným prístupom vzniknutú situáciu spôsobila, nie poškodení. Realitná kancelária v čase, kedy začala ponúkať nehnuteľnosť na predaj nemala k dispozícii splnomocnenie od vlastníka nehnuteľnosti z USA, hoci ho mať mala a mohla, lebo ako je zrejmé z vyšetrovacieho spisu, splnomocnenie nebolo vôbec viazané na mená potenciálnych kupujúcich (bolo jedno, kto bude kupujúci), preto realitnej kancelárii nič nebránilo zadovážiť si ho vopred. Po podpise dohody s poškodenými 4.10.2012 trvalo realitnej kancelárii tri mesiace, kým sa jej podarilo zabezpečiť právne perfektnú plnú moc, preto sa nemožno poškodeným čudovať, že v priebehu tejto doby nadobudli postupne pochybnosti a nakoniec stratili trpezlivosť a rozhodli sa nehnuteľnosť nekúpiť. Neschopnosť zabezpečiť riadne splnomocnenie v určenej lehote obžalovaný preniesol cez neoprávnene uplatnenú zmluvnú pokutu na poškodených, hoci oni tento proces nevedeli žiadnym spôsobom ovplyvniť. Tento postup realitnej kancelárie nesvedčí o obžalovaným toľko pertraktovanej profesionalite. S poukazom na vyššie uvedené fakty považoval súd obhajobnú argumentáciu obžalovaného za účelovú, produkovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Vykonaným dokazovaním bola zároveň vyvrátená. K právnej kvalifikácii skutku Podľa § 213 odsek 1 Trestného zákona, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 213 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona, odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. Podľa § 130 odsek 3 Trestného zákona, zverenou vecou sa na účely tohto zákona rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť. Trestného činu sprenevery sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a takým činom spôsobí na cudzom majetku aspoň malú škodu. Cudzia vec je zverená páchateľovi, ak je mu odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou nakladal určitým spôsobom. Skutková podstata trestného činu sprenevery pritom nevyžaduje, aby osoba, ktorá vec páchateľovi zverila, bola jej vlastníkom (R 67/1954). Páchateľ si potom prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, ak s vecou naloží v rozpore s účelom, pre ktorý mu bola táto vec daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý zmarí základný účel zverenia. Prisvojením veci sa rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou. Obžalovaný svojím konaním uvedeným v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku podľa názoru súdu naplnil všetky t. j. formálne i materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona, keď si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, t. j. presahujúcu 2.660 Eur (§ 125 odsek1 Trestného zákona). Obžalovaný konal ako trestne zodpovedný páchateľ, pričom konal v priamom úmysle, lebo chcel porušiť záujem chránený trestným zákonom. Trestná zodpovednosť obžalovaného ako konateľa právnickej osoby sa odvodzuje od ust. § 128 odsek 8 Trestného zákona. Súd sa nestotožnil s názormi obžalovaného, že jeho konanie nenapĺňa zákonné znaky prečinu s ohľadom na princíp ultima ratio, resp. pre absenciu materiálneho korektívu. K princípu ultima ratio treba uviesť, že na rozdiel od právnej úpravy v Českej republiky na Slovensku tento princíp nemá legislatívnu (zákonnú) oporu a je použiteľný len ako vodítko pre zákonodarcu pri legislatívnom postupe (uzákonenie trestnoprávnej sankcie len v nevyhnutných prípadoch). Aplikačne by pri posúdení trestnosti činu prichádzal do úvahy len vtedy, ak (v nadväznosti na materiálny korektív) je alternatívne možný iný než trestnoprávny postih, ktorý je postačujúci. Takým postihom môže byť sankcia za priestupok alebo správny delikt, ktorá je verejnoprávnou sankciou. Neprichádza však do úvahy neuplatniť trestnoprávnu zodpovednosť na základe súbežného alebo predchádzajúceho uplatnenia súkromnoprávnej sankcie, napríklad (typicky) náhrady škody alebo vydania veci (podľa Občianskeho zákonníka alebo iného súkromnoprávneho predpisu). Taký právny postih sa uplatňuje súbežne s trestnoprávnou sankciou a nie je s ňou nezlučiteľným (naopak, ide o synchrónny sankčný systém s reštitučnou, represívnou a preventívnou funkciou). Najvyšší súd vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10 odsek 2 Trestného zákona, teda len pri prečinoch. Toto pravidlo je vo vzťahu k prečinom plne opodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu. Z hľadiska obsahu, každá skutková podstata trestného činu vyjadruje všetky podstatné znaky a črty nevyhnutné na posúdenie, či konkrétny spáchaný skutok možno pokladať za trestný čin. Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri prečine vyžaduje aj naplnenie tzv. materiálneho korektívu, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 10 odsek 2 Trestného zákona - nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny a trestu). Na posúdenie závažnosti určitého protispoločenského konania majú vplyv a závažnosť prečinu určujú nasledovné skutočnosti: a/ spôsob vykonania činu a jeho následky, b/ okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (pôjde najmä o poľahčujúce a priťažujúce okolnosti - § 36 a § 37 Tr. zák.), c/ miera zavinenia a pohnútka páchateľa. Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania a následku (test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky (t. j. subjektívnej stránky) sú také rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli preceňované na úkor iných. Závažnosť niektorého protispoločenského konania býva spravidla deliacou čiarou medzi trestným činom a priestupkom (tu pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Tdo 41/2015 z 28. júla 2015). V predmetnej veci, po zhodnotení kritérií uvedených v § 10 odsek 2 Trestného zákona, dospel súd k záveru, že stupeň závažnosti konania obžalovaného najmä vzhľadom na spôsobený následok (väčšiu škodu) je vyšší ako nepatrný. V situácii, keď obžalovaným spôsobená väčšia škoda je kvalifikačným znakom determinujúcim použitie vyššej trestnej sadzby, by podľa súdu nebolo aplikačne správne konštatovať, že stupeň závažnosti spáchaného prečinu je nepatrný. K výroku o treste Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu a výmery trestu súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pri ukladaní trestu obžalovanému taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. V prípade obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písmeno k) Trestného zákona). Priťažujúcu okolnosť súd nezistil. V konečnom súčte u obžalovaného prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi, čo v súlade s ust. § 38 odsek 3 Trestného zákona viedlo k modifikácii základnej sadzby 1 až 5 rokov trestu odňatia slobody za súdený trestný čin a to znížením hornej hranice o jednu tretinu. Súd tak ukladal trest odňatia slobody v rozpätí 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov, v rámci ktorého vymeral obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, teda na dolnej hranici trestnej sadzby. Zároveň je súd toho názoru, že u obžalovaného, ktorý dosiaľ nebol súdne trestaný, postačí na jeho prevýchovu a nápravu trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Z tohto dôvodu mu súd výkon trestu podmienečne odložil a určil mu skúšobnú dobu na 1 rok, teda opäť na dolnej hranici zákonného rozpätia jeden až päť rokov. Takto uložený podmienečný trest považoval súd vzhľadom na osobu obžalovaného ako aj okolnosti spáchania skutku za dostatočný tak na jeho nápravu, ako aj ochranu spoločnosti. Zároveň podľa názoru súdu uložený trest zodpovedá potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie a je tak dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli . K výroku o náhrade škody Obžalovaného súd zároveň zaviazal nahradiť poškodeným škodu 3.399,36 Eur, keďže im škoda vznikla v príčinnej súvislosti so súdeným konaním obžalovaného a v priznanom rozsahu bola táto škoda riadne (čo do dôvodu a výšky) a včas (do skončenia vyšetrovania) uplatnená. So zvyškom nároku na náhradu škodu odkázal súd poškodených na civilný proces. V tejto súvislosti treba poukázať na bezprostredný súvis medzi súdeným konaním obžalovaného a jeho postavením ako konateľa a spoločníka obchodnej spoločnosti O..Q. s.r.o., ktoré postavenie je upravené normami obchodného práva. (ďalej len okrem povinnosti konateľa postupovať s odbornou starostlivosťou (§ 135a odsek 1 ukladá povinnosť konateľom, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili (§ 135a odsek 2 . Nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 cit. par. sa použijú primerane (§ 135a odsek 5 veta prvá, druhá . Práve v týchto ustanoveniach hmotného práva má nárok poškodených na náhradu škody svoju zákonnú oporu. Z hľadiska obchodného práva obžalovaný svojim protiprávnym konaním spôsobil, že obchodná spoločnosť O..Q. s.r.o. bola zaviazaná platobným rozkazom zaplatiť nielen zloženú zálohu (depozit), ale aj príslušenstvo tejto pohľadávky a trovy konania. Obchodná spoločnosť tak musí splniť povinnosť, ktorá jej vyplývala z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a žalované čiastky, či už dobrovoľne, alebo nútene, zaplatiť poškodeným v celom rozsahu, v dôsledku čoho obchodnej spoločnosti vznikla hmotná škoda (damnum emergens), za ktorú zodpovedá obžalovaný ako konateľ, lebo pohľadávka bola dôsledkom jeho úmyselného protiprávneho konania. Pokiaľ obchodná spoločnosť O..Q. s.r.o. nárok na náhradu tejto škody voči obžalovanému ako konateľovi neuplatnila, čo nebolo v konaní preukázané, mohli nárok tejto spoločnosti na náhradu škody voči obžalovanému ako konateľovi uplatniť v adhéznom konaní vo svojom mene a na vlastný účet obaja poškodení ako veritelia tejto obchodnej spoločnosti, keďže obchodná spoločnosť O..Q. s.r.o. zostala preukázateľne insolventná (§ 135a odsek 5 veta prvá . Nejde tak o dvojité priznanie tej istej pohľadávky ako namietala obhajoba, lebo platobným rozkazom bolo rozhodnuté o nároku poškodených voči priamemu dlžníkovi - obchodnej spoločnosti O..Q. s.r.o. a v adhéznom konaní bolo rozhodnuté o nároku poškodených voči obžalovanému ako zákonnému ručiteľovi. Ručiteľský záväzok je záväzkom akcesorickým a z toho mimo iné vyplýva, že veriteľ môže úspešne vymôcť pohľadávku len raz (splnením dlh zanikne), či už od priameho dlžníka alebo od ručiteľa.

Poučenie:

Proti tomu rozsudku je možné podať odvolanie do 15 (pätnástich) dní odo dňa jeho oznámenia. Oznámením rozsudku sa rozumie jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Piešťany, rozhodovať o ňom bude Krajský súd v Trnave. Odvolanie má odkladný účinok. V písomne (trojmo) podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy.