Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/115/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III. v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave Pribinova 25, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o. , IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2013 Z.z., takto

rozhodol:

Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

Súd návrh žalobcu zo dňa 20. 03. 2015 na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 6C 115/2012 a na predloženie návrhu na vyslovenie nesúladu položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch s článkami Ústavy SR Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a.

Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 27.09.2012, sa žalobca domáhal voči žalovanému vydania medzitýmneho rozsudku podľa v tom čase účinného § 152 ods. 2 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku, ktorým by súd určil, že žalovaný je zodpovedný za vznik škody spôsobenej žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III tým, že rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí zákonom stanovenej doby, tzn. do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, a to v exekučnom konaní vedenom na tunajšom súde vo veci vymáhania pohľadávky voči povinnému (dlžníkovi): J. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorá mu vznikla neplnením záväzku zo Zmluvy o úvere č. 101300153. Zároveň sa domáhal v tejto veci voči žalovanému náhrady majetkovej škody 6.575,67 euro a nemajetkovej ujmy 1.315,13 euro, z titulu uvedeného nesprávneho úradného postupu tunajšieho (exekučného) súdu, ako aj nahradiť trovy konania.

2. Skutkovým základom žaloby to, že po tom, čo žalobca ako oprávnený postupom podľa § 38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“ ) navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu vo veci vymáhania vyššie uvedenej pohľadávky voči povinnému, súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému, návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom tunajší súd ako exekučný súd, rozhodol o tejto žiadosti až dňa 08.12.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Žalobca dôvodil právnou úpravou v zmysle § 44 ods. Exekučného poriadku (a to tak v znení platnom a účinnom od 01.06.2011, tak od 01.06.2010 do 31.05.2011 ako aj od 01.02.2002 do 31.05.2010). V zmysle tejto úpravy bol exekučný súd povinný rozhodnúť o žiadosti

exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia žiadosti a to bez ohľadu na exekučný titul, nakoľko táto povinnosť súdu sa nevzťahovala na konania, kde exekučným titulom boli notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, poukazoval žalobca na to, že uvedená vec (v exekučnom konaní), nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu a ani neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi a nič nebránilo tomu, aby nedošlo k prieťahom a rozhodnutie bolo vydane včas. Žalobca uvedený postup pokladá za nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nečinnosť okresného súdu pokladá za neospravedlniteľnú, nakoľko súd nevykonával vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu jeho právnej neistoty v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, poukazujúc na to, že o všetkých týchto okolnostiach, ktoré vyústili do porušenia práv navrhovateľa a spôsobenej škody, sa dozvedel až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.

3. Vzhľadom na uvedené by mal súd deklarovať porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovene lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranom čase; porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces (čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd); porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (princípu legality, ochrany legitímnych očakávaní, ochrany dôvery v právo a právnej istoty) a nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu v príčinnej súvislosti s porušením uvedených práv a princípov právneho štátu bola spôsobená.

4. Žalobca si uplatnil nároky, ktoré odôvodnil nasledovne :

- majetková škoda 6.575,67 euro predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu nemôže byť viac priznaná všeobecným súdom a

- nemajetková ujma v peniazoch 1.315,13 euro predstavuje 20% z istiny s príslušenstvom, nakoľko konštatovanie porušenia ústavného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru, nepokladá za dostatočné zadosťučinenie, vzhľadom na spôsobenú ujmu.

5. Žalobca podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, písomne požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku/ov na náhradu škody na ktoré do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval.

6. Zároveň žalobca požiadal, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní veci inému súdu, nakoľko sudcovia OS BA III sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania a na tomto súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý.

7. O uvedenej námietke rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením podľa § 12 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 1 veta tretia O.s.p., ktorým pre nenaplnenie podmienok tzv. nutnej delegácie nevyhovel návrhu na prikázanie veci inému súdu a rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislva III, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení, žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú, poukazujúc na jej zmätočnosť, keď neobsahuje potrebné označenie povinného(odlišné dátumy narodenia), spisovú značku dotknutého exekučného konania, ďalšie relevantné údaje (dátumy doručenia podaní na súd a kedy sa žalobca o škode dozvedel) potrebné pre posúdenie veci a tiež to, že žalobca nepriložil k žalobnému návrhu žiaden relevantný dôkaz na preukázanie existencie predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy atď., a len odkazuje na exekučný spis a v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd a absencia uvedených náležitostí, bola aj jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012...). Žalovaný poukázal, že žalobca namietal „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote a zároveň namietal „nesprávny úradný postup v podobe prieťahov“ a z jeho formulácií nie je jednoznačne jasné, z akého titulu si uplatňuje predmetné nároky. Žalovaný vo vyjadrení v súvislosti s uplatnením nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, uviedol, že v zmysle §

15 ods. 1 a § 16 ods. 4 tohto zákona, poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku z 23.04.2012 boli odporcovi doručené v totožný deň (23.04.2012). Žaloba bola doručená súdu dňa 27.09.2012 a preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaný ďalej poukázal, že žalobca napriek opakovaným výzvam žalovaného neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, čím zmaril akúkoľvek možnosť predbežného prerokovania, preto nároky žalobcu nepovažuje za predbežne prerokované. K uvádzaným prieťahom v konaní žalovaný poukázal na nečinnosť žalobcu, ktorý ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovaného neuviedol, či využil možnosť sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi súdu, resp. možnosť ústavnej sťažnosti a teda všetky účinné prostriedky nápravy k dosiahnutiu urýchlenia konania, poukazujúc v tomto na judikatúru Ústavného súdu SR ( nález č. k. III. ÚS 69/2011 - 25 z 03.05.2011) a tiež na to, že všeobecný súd nie je oprávnený v konaní o náhrade škody, posudzovať prieťahy v konaní súdu, ktorá právomoc prislúcha iba predsedovi súdu, alebo Ústavnému súdu SR. Žalovaný uviedol, že pri posudzovaní existencie prieťahov v súdnom konaní, je možné vychádzať len z výsledkov vybavenej žiadosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia európskeho súdu pre ľudské práva alebo rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti. Z toho vyplýva, že nesprávny úradný postup exekučného súdu nebol preukázaný a efektívnosť a rýchlosť súdneho konania, nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR, čo konštatoval napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011). Nemôže konajúci súd o náhrade škody hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prípadných prieťahov, nakoľko nemôže všeobecný súd preskúmavať či iný všeobecný súd ( a to nielen okresný súd ale aj krajský súd, príp. Najvyšší súd SR), neporušil právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný preto vyjadril záver, že konajúci súd by mohol pri posudzovaní predmetného nároku vychádzať výlučne z existencie prieťahov v súdnom konaní, pokiaľ by boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR a túto argumentáciu podporil odkazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu, napr. sp. zn. I. ÚS 476/2012-12,sp. zn. IV. ÚS 92/04, sp. zn. III. ÚS 168/05.... Žalobcovi pritom nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy (sťažnosť predsedovi), čím podľa žalovaného zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka a nepočínal si tak, aby ku škode na jeho majetku nedošlo, poukazujúc v tejto súvislosti na judikatúru ÚS SR ( sp.zn. I. ÚS 16/02, sp.zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00...) a rozhodnutia iných súdov v obdobnej problematike.

9. K naplneniu zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, žalovaný namietal nesplnenie zákonných predpokladov a to, kumulatívne splnenie požadovaných zákonných podmienok: 1/ nezákonné rozhodnutie, príp. nesprávny úradný postup 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

10. Vzhľadom na uvedené žalovaný poukazujúc na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. namietal, že by žalobca preukázal právny základ uplatneného nároku a to existenciu prieťahov v dotknutom exekučnom konaní, v prípade namietaného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie (v danom prípade poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí žiadosti), nakoľko žalovaný doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy potrebné na posúdenie tejto otázky. V nadväznosti na potrebu objektívneho posúdenia zákonnosti exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, je lehota na vydanie poverenia exekútora výraznou prekážkou a žalovaný v danej súvislosti poukazujúc na § 44 ods. 2 v nadväznosti na § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 namietal, že zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, v prípadoch rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučného titulu, neplatí. Potom akýkoľvek nárok žalobcu založený na nesprávnom úradnom postupe súdu, spočívajúcom v tom, že nerozhodol v 15-dňovej lehote v namietanom exekučnom konaní, začatom pred 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone a ak bola žiadosť podaná po 01.06.2011, je v tejto časti nárok neopodstatnený. Správnosť uvedeného výkladu vyplýva priamo z dôvodovej správy k uvedenej novelizácii tohto ustanovenia Exekučného poriadku. Ďalej žalovaný uviedol, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, čo vyplýva priamo so samotnej dikcie

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a táto lehota sa týka prípadu, len ak súd exekútora poverí vykonaním exekúcie, okrem prípadov podľa § 41 os. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, tzn. nevzťahuje sa na prípady ak súd exekútora nepoverí (žiadosť zamietne). Žalovaný zároveň poukazoval na ex offo povinnosť súdu preskúmavať okrem iného materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku a prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky, keď zo samotnej podstaty spotrebiteľských zmlúv vyplýva, že si vyžadujú osobitnú ochranu a prístup a na základe zistení, povinnosť súdu vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z právneho poriadku SR s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 16/02, sp. zn. I. ÚS 63/00...), vzhľadom k čomu ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní, ktoré žalobca vo svojich podaniach opakovane uvádza a namieta a z ktorých odvodzuje uplatnené právo a nároky na materiálnu a nemateriálnu ujmu.

11. K vyčísleniu náhrady škody žalovaný namieta, že žalobca v tomto konaní nepreukázal ani vznik a ani výšku škody, ktorú si uplatňuje. Uviedol, že žalobca uvádza paušálne sumy za veľmi všeobecné činnosti, nie je zrejmé, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk, definujúc ich pojmové vymedzenie, pričom nároky ktoré si žalobca uplatňuje sú iba hypotetické, pričom paušalizuje rôzne reálne vecné náklady, ktoré mu vznikajú v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou (poskytovanie úverov), i keď by mal v tomto konaní preukázať vznik a výšku škody produkovaním dôkazov pri každej individuálnej pohľadávke a od tejto povinnosti ho neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri vyčíslení a preukázaní škody, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Ohľadom nemajetkovej ujmy, žalovaný namietal, že rovnako žalobca ničím nepreukázal ani jej vznik ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch, poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi tzv. nesprávnym úradným postupom, vznikom škody, či nemajetkovej ujmy a tiež na viacero nálezov Ústavného súdu SR týkajúcich sa rozhodovania o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, ktoré nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu konkrétneho prípadu súdom, ako aj na rôzne aspekty vzniku nároku na nemajetkovú ujmu u právnických a fyzických osôb, poukazujúc na príslušnú judikatúru súdov. Napokon žalovaný žiadal vo vyjadrení v danom prípade zohľadniť aj ustanovenie § 3 ods. Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to vzhľadom na povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, poukazujúc na povahu podnikateľskej činnosti žalobcu v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov, ktorá práve podmienila zvýšenú pozornosť štátnej moci na ochranu spotrebiteľských práv a aj na negatívne povedomie, ktoré je okolo žalobcu v súvislosti s touto činnosťou vytvorené, upozorňujúc na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010), množstvo sťažností od slovenských spotrebiteľov a slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, o ktorých informovala Európska komisia stáleho predstaviteľa SR pri EÚ a nečestné praktiky žalobcu pri tejto podnikateľskej činnosti prezentované aj mediách (článok denníka SME z 16.07.2012).

12. Podľa § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

14. Podľa čl. 17 Základných princípov C.s.p., súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

15. S účinnosťou od 01.07.2016 došlo k rekodifikácii procesných predpisov, týkajúcich sa civilného konania pred súdom, okrem iných do účinnosti vstúpil aj zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok. Podľa prechodných ustanovení C.s.p. sa nová právna úprava civilného konania použila aj na konanie začaté pred účinnosťou tohto právneho predpisu, teda aj na toto súdne konanie s tým, že právne účinky úkonov súdu a aj strán sporu, ktoré nastali predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku, zostali zachované. Z toho dôvodu ostali podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky doručenia žaloby, príloh a poučenia žalovanému, teda právne účinky úkonov súdu

v rámci prípravy pojednávania, ktoré nastali ešte pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, zachované.

16. Podľa § 179 ods. 1 C.s.p., pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona.

17. Podľa § 180 C.s.p., po vyvolaní veci súd zistí, či sa dostavili osoby, ktoré boli na pojednávanie predvolané. Ak sa tieto osoby nedostavili, súd rozhodne, či sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti, a otvorí pojednávanie.

18. Podľa § 182 C.s.p, ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

19. Podľa § 215 ods. 1 a 2 C.s.p., súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

20. Súd na prejednanie veci nariadil na deň 08.11.2016 pojednávanie, na ktoré boli obe strany sporu riadne a včas predvolané. Právny zástupca žalobcu emailovým podaním zo dňa 07.11.2016 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania a žiadal vec prejednať v neprítomnosti a s poukazom na označené a predložené dôkazy vyhovieť žalobe v zmysle petitu žaloby. Žalovaný emailovým podaním zo dňa 31.10.2016 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania a žiadal vec prejednať v neprítomnosti a z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení, žalobu v celom rozsahu zamietnuť

21. Súd spor prejednal a vo veci rozhodol, pričom vykonal dokazovanie bez prítomnosti strán sporu podľa § 185 a nasl. C.s.p. pripojeným exekučným spisom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 49Er/2212/2011, znaleckým posudkom č. 1/2014 a za preukázané mal nasledovné skutkové zistenia v spojených veciach, rozhodné pre posúdenie veci :

22. Zo spisu tunajšieho súdu 48Er/2212/2011 súd zistil, že dňa 25.08.2011 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť, s.r.o., IČO : 35807598, so sídlom v Bratislave, Račianska 42/A proti povinnému: J. W., nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie peňažnej pohľadávky 2.111,69 euro s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného: Slovenská rozhodcovská, a. s. IČO: 35 922 b761, Karloveské rameno 8, Bratislava. Súd uznesením z 04.10.2011, č. k. 38Er/2033/2011-11, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom od 01.06.2010 v nadväznosti na § 41 ods. 2 písm. d) v znení platnom a účinnom od 01.06.2011, zamietol a to po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, posúdiac predmetný vzťah ako spotrebiteľský a po zistení, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom. Uznesenie bolo doručené exekútorovi dňa 21.11.2011.

23. Predmetom tohto konania je náhrada škody - majetkovej i nemajetkovej titulom zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

24. Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom do 31.12.2012 do (ďalej len „ zákon“), tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

25. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci, nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

26. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

28. Podľa § 15 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

29. Podľa § 16 ods. 1 zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

30. Podľa § 17 ods. 1 zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a). Podľa § 17 ods. 2 zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

31. Podľa § 19 ods. 1 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Podľa § 19 ods. 3 zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

32. Z hľadiska právneho posúdenia spornej veci podľa citovaných ustanovení zákona, je významnou otázka predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, a to len pokiaľ táto škoda vzniklad v príčinnej súvislosti takýmto nesprávnym úradným postupom. V svojom základe je táto otázka otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, tzn. musí byť bezpochyby zrejmé v čom konkrétne spočíva škoda ako majetková ujma (následok), za ktorú je náhrada požadovaná, vo vzťahu ku konkrétnemu protiprávnemu konaniu (skutočnosťou aku príčinou tejto ujmy), pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku.

33. Uvedený zákon č. 514/2003 Z.z., obsahujúci osobitnú úpravu zodpovednosti, pojem škody bližšie nedefinuje avšak v cit. § 17 obdobne ako všeobecná úprava podľa ustanovení § 442 Občianskeho zákonníka upravuje spôsob a rozsah jej náhrady. Zákon rozlišuje škodu skutočnú a ušlý zisk. Podľa ustálenej súdnej praxe škodu vo všeobecnosti možno chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, spočíva v zmenšení jeho majetku, príp. v zničení určitej majetkovej hodnoty, v jej odňatí, poškodení a pod., resp. škoda predstavujúca hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk je ujma, ktorá spočíva najmä v tom, že u poškodeného nedôjde dôsledkom škodnej udalosti k rozmnoženiu jeho majetku, hoci s ohľadom na pravidelný beh vecí by sa to dalo očakíávať (R 55/1971) a možno ho nahradiť iba peňažným plnením a nie je možná naturálna reštiutúcia.

34. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou ako nevyhnutný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu musí byť bezpečne preukázaný a dôkaznú povinnosť nesie navrhovateľ. Škoda

musí existovať najneskôr v čase, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikne škoda následkom protiprávneho úkonu škodcu, teda, ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a tiež, ak je doložené, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo. Príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol, stačí ak ide o jednu z príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu dôležitú, podstatnú a značnú.

35. Právna úprava podľa uvedeného špeciálneho zákona pritom vychádza z princípu výlučnej zodpovednosti štátu (Slovenská republika) a predpokladmi jej vzniku sú tri základné objektívne predpoklady a to:

- nezákonné rozhodnutie (individuálny právny akt, vydaný v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní, výrokom ktorého štátny orgán rozhoduje o právach a povinnostiach subjektu práva, odporujúci objektívnemu právu, pričom toto konštatovanie musí byť vyjdrené v rámci zmeňujúceho alebo zrušujúceho rozhodnutia nadriadeného orgánu ) alebo nesprávny úradný postup (zrejmý rozpor s objektívnym právom týkajúci sa zásade procesných predpisov, rozpor s procesnou normou v priamej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou);

- vznik konkrétnej škody (materiálnej alebo na zdraví a živote, pričom podľa jej charakteru sa postupuje pri realizácii jej náhrady);

- príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

36. Zodpovednosť za vznik škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je objektívna, tzn, že pokiaľ dôjde k nesprávnemu úradnému postupu, je založená objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň však, preukázanie vyššie uvedených predpokladov jej vzniku ( kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok), spočíva na poškodenom, v danom prípade na navrhovateľovi a táto zopovednosť za škodu vzniká len vtedy, ak nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup boli príčinou vzniku škody. Subjekt práva má vždy možnosť domáhať sa zmeny, prípadne zrušenia takého rozhodnutia, ktoré pokladá za nezákonné, pokiaľ sa mu podarí jeho nezákonnosť preukázať. Potom až v prípade, že týmto postupom preukáže vznik škody, môže byť úspešný pri uplatnení svojho nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

37. Na konštatovanie (posúdenie) nesprávneho úradného postupu podľa citovaného § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2012, ktorým podľa tohto ustanovenia je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a zbytočné prieťahy v konaní, zákon výslovne nevyžadoval takéto predchádzajúce konštatovanie príslušného orgánu v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy alebo žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy; resp. predchádzajúce právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom v konaní alebo právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako to zákon explicitne stanovil v prípadoch škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami vydanými alebo nesprávnym úradným postupom, s účinnosťou od 01.01.2013.

38. Či možno dôjsť k takémuto záveru o nesprávnom úradnom postupe, spočívajúcom v nedodržaní zákonom stanovenej lehote pre vydanie rozhodnutia, príp. v nečinnosti orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch v konaní, v zmysle cit. ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona, je potrebné vychádzať z právnej úpravy podľa osobitného zákona vzťahujúcej sa na dané (exekučné) konanie, a to zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), v znení platnom a účinnom v čase, kedy malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť.

39. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

40. Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom od 01.06.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

41. Žalobca v tomto konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani len základ sporu a to zodpovednosť odporcu za vznik škody a to aj napriek množstvu judikatúry, na ktorú v žalobe poukazuje. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažuje a žiadnym spôsobom nepreukázal ani vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a ani príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou, nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom.

42. V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (uznesenie NS SR 3MCdo 11/2010 ) a v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, je už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd povinný aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne (uznesenie NS SR 6Cdo 105/2011).

43. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (25.08.2011) do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (04.10.2011), nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

44. V danom prípade dotknuté exekučné konanie (49Er/2212/2011) bolo začaté po účinnosti novely § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (od 01.06.2010), ktorou bola zrušená povinnosť súdu písomne poveriť exekútora do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia v prípadoch exekučného titulu uvedeného v § 41 ods. 2 písm. c) a d), tzn. aj v prípade, ak exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu.

45. Nakoľko žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 25.08.2011 a exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu, neplatila zákonná 15-dňová lehota na vydanie písomného poverenia na vykonanie exekúcie od podania žiadosti.

46. Exekučný súd je pritom vždy povinný pred vydaním písomného poverenia preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a až za predpokladu, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverenie vydá a v opačnom prípade uznesením žiadosť zamietne, v ktorom prípade stanovená zákonná lehota rovnako neplatí.

47. Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu § 44 ods. 2 zákon. Č. 233/1995 Z.z., zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Zákonná lehota preto nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona.

Často krát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade .Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady prevedenie exekúcie v každom štádiu konania a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

48. Preto je súd toho názoru, že v danom prípade, nebol dôvod pre konštatovanie nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona pre tzv. zbytočné prieťahy v konaní. Je pravdou, ako to uvádza aj žalobca, že uvedený pojem je odrazom ústavného práva na súdnu a inú právnu zakotveného v siedmom oddiely Ústavy SR, konkrétne čl. 48 ods. 2 (aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Porušenie tohto práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, však nemožno odvodiť separátne len z tej skutočnosti, že štátny orgán pri svojej činnosti nekonal v zákonom ustanovených lehotách na vykonanie toho ktorého úkonu, i keď táto skutočnosť je bezpochyby pre takýto záver podstatnou. Vychádzajúc z judikatúry i samotnej Ústavy SR je zrejmé, že pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny a existenciu tzv. „zbytočných prieťahov v konaní“ nie je možné konštatovať len s ohľadom na zákonom stanovené lehoty pre daný úkon konajúceho orgánu verejnej moci, bez preukázania ďalších rozhodných okolností v konkrétnej veci. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu z 29.3.2007, sp. zn. 3Cdo 32/2007, ktorý konštatoval, že síce samotné nedodržanie zákonnej lehoty je jednoznačne procesný postup priečiaci sa zákonu, avšak tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu pre nesprávny úradný postup len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Navyše v danom prípade, ako už bolo uvedené, exekučný súd nemal zákonom určenú lehotu ani pre vydanie poverenia a ani pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti a súd v tomto konaní nemal preukázané dôvody pre záver, že by rozhodnutie v exekučnej veci nebolo vydané v primeranej lehote, tzn. že došlo pri jeho vydaní k zbytočným prieťahom.

49. Žalobca bol pritom v súvislosti s prípadnými „zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní“ v danom prípade nečinný, nakoľko nevyužil žiadne zákonné prostriedky na to, aby zabránil vzniku škody,

50. Žalobca si uplatňuje majetkovú škodu v sume 6.575,67 euro ako náhradu istiny s príslušenstvom, pričom vymáhaná istina bola v sume 2.111,69 euro (!!!), ktorá mu nemôže byť viac priznaná všeobecným súdom. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal vznik škody, ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma. Taktiež neboli dané dôvody ani na priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., tak z hľadiska jeho základu ako aj vyčíslenej sumy, ktorá nemá oporu ani v odôvodnení samotným žalobcom a ani nie je zrejmé ako dospel žalobca k záveru o uplatňovaní si nemajetkovej škody v rozsahu 20% z istiny s príslušenstvom (vymáhaná istina bola pritom vo výške 2.111,69 euro !!!!). Súd k tomu dopĺňa, že dôvody žalobcu súd považuje za irelevantné, nakoľko nebolo preukázané, existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným nesprávnym úradným postupom a vznikom nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobca v tomto smere neuniesol nielen dôkazné bremeno ale ani len povinnosť tvrdenia, keď ani len neuviedol konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých mu tento nárok patrí a obmedzil sa len na všeobecné formulácie o strate legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a všeobecné obavy z vyvolaného rizika ohrozujúceho konečné vymoženie pohľadávky. Pretože ak by aj súd dospel k záveru, že v danom konkrétnom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, (či už pre nevydanie rozhodnutia v zákonnej lehote alebo pre zbytočné prieťahy...), len konštatovanie nesprávneho úradného postupu, nie je dôvod pre priznanie nemajetkovej ujmy, ale je potrebné, aby žalobca preukázal následky, ktoré mu prípadným nesprávnym úradným postupom vznikli v jeho súkromnom alebo spoločenskom živote a jeho uplatnení a v prípade právnickej osoby je to najmä dopad na jej podnikateľskú príp. inú činnosť, na ktorú bola zriadená, vplyv na jej dobrú povesť v oblasti jej aktivít a pod., a to rovnako v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nemajetková ujma v zmysle § 17 ods. 2 cit. zákona je finančnou náhradou v takých prípadoch, keď iba samotné konštatovanie porušenia práva (v tomto prípade ako základ tohto nároku nepreukázané), nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného, vzhľadom na spôsobenú ujmu, zasahujúcu inú ako majetkovú sféru poškodeného a to napr. jeho dobré meno, povesť, česť, vážnosť, dôstojnosť, doterajší súkromný, spoločenský, profesionálny život, vzťahy a pod., resp. u právnických osôb ujmu zasahujúcu oblasť jej činnosti, možnosť rovnakého uplatnenia pri jej aktivitách, poškodenie jej

obchodného mena a pod.. Súd bez náležitého objasnenia skutkového stavu a dôkazného preukázania sporných skutočností, významných pre tento nárok, nemôže rozhodnúť ani o jeho dôvodnosti a ani o výške náhrady. Žalobca uplatnenú nemajetkovú ujmu ani náležite nezdôvodnil a nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz, na preukázanie tohto nároku.

51. Odhliadnuc od uvedeného, z hľadiska právneho posúdenia spornej veci podľa citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení platnom a účinnom do 31.12.2012), je významnou predovšetkým otázka naplnenia zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, príp. v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, a to len pokiaľ táto škoda vznikla v príčinnej súvislosti takýmto nesprávnym úradným postupom. V svojom základe je táto otázka otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, tzn. musí byť bezpochyby zrejmé v čom konkrétne spočíva škoda ako majetková ujma (následok), za ktorú je náhrada požadovaná, vo vzťahu ku konkrétnemu protiprávnemu konaniu (skutočnosťou ako príčinou tejto ujmy), pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu z 29.3.2007, sp. zn. 3Cdo 32/2007, ktorý konštatoval, že síce samotné nedodržanie zákonnej lehoty je jednoznačne procesný postup priečiaci sa zákonu, avšak tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu pre nesprávny úradný postup len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom.

52. V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť žalobcu. Súd považuje uplatnený nárok za uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi, ak si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu obchodná spoločnosť, odvolávajúc sa na princípy právneho štátu a účel zákona, ktorej mala vzniknúť škoda práve pri negatívne vnímanej jej podnikateľskej aktivite a to do tej miery, že sa ňou bola nútená zaoberať aj Európska komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala významné porušenia práv spotrebiteľov. Bolo by potom v danom prípade v príkrom rozpore s všeobecnou zásadou „boni mores“, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, už s ohľadom na samotnú podstatu tohto nároku (ochranný, preventívny a najmä satisfakčný charakter nápravy významného porušenia práv orgánmi verejnej moci) žalobcovi, ktorý objektívne porušuje práva spotrebiteľov pri svojej podnikateľskej činnosti a jeho činnosť je všeobecne aj v tomto svetle vnímaná.

53. Zodpovednosť za vznik škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je objektívna, tzn. že pokiaľ dôjde k nesprávnemu úradnému postupu, je založená objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň však, preukázanie vyššie uvedených predpokladov jej vzniku ( kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok), spočíva na poškodenom, v danom prípade na navrhovateľovi a táto zodpovednosť za škodu vzniká len vtedy, ak nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup boli príčinou vzniku škody. Subjekt práva má vždy možnosť domáhať sa zmeny, prípadne zrušenia takého rozhodnutia, ktoré pokladá za nezákonné, pokiaľ sa mu podarí jeho nezákonnosť preukázať. Potom až v prípade, že týmto postupom preukáže vznik škody, môže byť úspešný pri uplatnení svojho nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

54. Zo všetkých uvedených dôvodov, keď navrhovateľ nepreukázal zákonné predpoklady pre uplatnenie náhrady škody v zmysle citovaných ustanovení zákona, keď neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu, existenciu vzniku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, konkrétnej výšky (rozsahu) uplatnených náhrad a napokon ani požadovanej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a preukázanou škodou a tiež náhradou nemajetkovej ujmy (kauzálny nexus), súd návrh v celom rozsahu zamietol.

55. V priebehu konania žalobca, v rámci podaného dovolania voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, dňa 20.03.2015 navrhol súdu „konanie prerušiť a predložiť návrh na vyslovenie nesúladu položky 17a Sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov s článkami Ústavy SR Ústavnému súdu Slovenskej republiky“, zdôvodňujúc tento návrh ako „procesnú obranu proti sudcovi, u ktorého má účastník konania pochybnosti o jeho nezaujatosti pre pomer k veci, ktorá sa nemá spoplatňovať rovnako ako námietka proti exekúcii, pretože námietka zaujatosti je jediným prostriedkom, ktorým sa účastník môže domôcť preskúmania prípadného dôvodu pre vylúčenie sudcu...“ a “ ....poplatok

za námietku zaujatosti má povahu fakticky poplatku za vyjadrenie sa k otázke nestrannosti sudcu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky....“, čím podľa právneho zástupcu žalobcu došlo k neprípustnému zásahu do základných ústavných práv žalobcu garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

56. Súd uvedené podanie posúdil podľa platného procesného predpisu, ktorým je zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 01.07.2016 (ďalej len „C.s.p.“).

57. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) a ods. 3 C.s.p., súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

58. Uvedené procesné ustanovenie upravuje výhradne prerušenie súdneho konania začatého na návrh podľa druhej časti Civilného sporového poriadku, tzn. vo veci samej a táto procesná úprava sa nevzťahuje na konanie o súdnych poplatkoch, ktorá je osobitným spôsobom obsiahnutá v rámci hmotnoprávnej úpravy súdnych poplatkov, v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (v § 12 a nasl.) a na ktoré konanie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku platia primerane (§ 14).

59. V prípade prerušenia konania týkajúceho sa zaplatenia súdneho poplatku, však nemožno použiť ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b veta druhá C.s.p., pod ktoré možno subsumovať uvedený návrh na prerušenie konania, ani primerane, nakoľko sa v ňom výslovne uvádza že „Súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru....“ a to s ohľadom aj na gramatický výklad, z ktorého je zrejmý úmysel zákonodarcu vymedziť uvedený postup pre rozhodovanie vo veci (o predmete civilného sporu medzi subjektami hmotnoprávneho vzťahu), o ktorý prípad však nejde.

60. V súvislosti s predmetným súdnym konaním, bola žalobcovi uložená poplatková povinnosť vo výške 66 eur podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a to uznesením právoplatným dňa 24.02.2015 a vykonateľným dňa 28.02.2015 ( § 171 O.s.p.).

61. Preto, pokiaľ mal návrh na prerušenie konania smerovať vo vzťahu ku konaniu o súdnom poplatku, ktorého uloženie povinnosti právny zástupca žalobcu namietal aj v podanom dovolaní voči právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ukladajúce túto povinnosť, niet zákonného dôvodu na takýto postup, tzn. na prerušenie konania o zaplatenie súdneho poplatku, ktoré bolo v danom prípade právoplatne skončené.

62. Napokon sa súd ani nestotožňuje so závermi a právnou argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, výsledkom ktorej by mal byť záver, že spoplatnenie poplatkového úkonu podľa položky 17a Sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov - za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania sumou 66 eur, nie je v súlade s článkami Ústavy SR Ústavnému súdu Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu malo byť konanie prerušené, nakoľko je vyjadrením autonómnej vôle zákonodarcu uvedený úkon zaťažiť poplatkovou povinnosťou a to bez ohľadu na predmet sporu a osobu účastníka, práve z dôvodu obmedzenia bezdôvodného podávania námietok účastníkmi konania, ako obštrukčného procesného prostriedku, ktoré by bolo v rozpore so zásadami občianskeho súdneho konania. Pre uvádzané prípadné obmedzenie práv strany sporu, ktorý by bol pre neschopnosť uhradiť uvedený súdny poplatok obmedzený na svojich, ústavou a medzinárodnými dohovormi garantovanými právami, je účinným procesným prostriedkom osobné oslobodenie od súdnych poplatkov C.s.p.

63. Súd pre doplnenie vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré zamietol návrh na prerušenie konania (či už mal právny zástupca žalobcu na mysli konania vo veci samej alebo konania o súdnom poplatku) uvádza, že právna argumentácia zástupcu žalobcu, tak ako je konštruovaná siahodlhými právnymi úvahami je v rozpore s elementárnou logikou, právnou teóriu a napokon účelom úpravy občianskeho procesného a hmotného práva civilného procesu a ich vzájomného vzťahu a aj v rozpore s princípami výkladu právnych noriem (systematického, logického a gramatického), na ktoré pritom právny zástupca navrhovateľa poukazuje. Predovšetkým už len výklad, podľa ktorého má „...zákon č. 71/1992 Zb. v rozlišovať medzi pojmami konanie s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 tohto zákona a pojmom návrh s poukazom na § 5

ods. 1 cit. zákona....“, a vo vzťahu aj k predchádzajúcim, bez vecnej súvislosti citovaným rozhodnutiam Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je nesprávny, nakoľko tak ako to vyplýva aj z citovaných rozhodnutí ÚS SR a NS SR, § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch taxatívnym spôsobom vymenúva súdne konania vecne, ako celok, oslobodené od platenia súdnych poplatkov, čo však znamená, že sú od platenia súdnych poplatkov oslobodení v týchto konaniach všetci poplatníci v zmysle § 2 cit. zákona (subjekty poplatkového úkonu) za tie procesné úkony, ktoré sa týkajú konania vo veci samej, nielen konania, ako to nesprávne uvádza právny zástupca žalobcu. Preto aj keď uvádza citácie z rozhodnutí a ustanovenia zákona (Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch), tieto nesprávne interpretuje. V § 4 od. 2 cit. zákona sú potom taxatívne vymenovaní tí poplatníci, ktorí sú od platenia poplatku oslobodení (osobné oslobodenie) a napokon § 5 ods. 1 cit. zákona, jednoznačne upravuje vznik a zánik poplatkovej povinnosti uvedením konkrétneho okamihu (časového údaju), vzniku alebo zániku poplatkovej povinnosti podľa stanovených sadzieb uvedených v prílohe zákona, konkrétne aj vznik poplatkovej povinnosti v zmysle § 5 ods. 1 písm. g), podaním námietky zaujatosti účastníkom konania podľa osobitného predpisu,4b), tzn. v rámci postupu súdu podľa prvej a druhej časti C.s.p. ktoré, ako bolo uvedené, nie je konaním vo veci (aj keď môže byť tento postup realizovaný po podaní návrhu na začatie konania , resp. žaloby, podľa tretej časti O.s.p. a teda sa javí, ako by išlo o úkon vo veci, ktorý výklad by však bol v rozpore s právnou úpravou civilného procesu a jeho účelom). V tejto súvislosti aj úvahy o neexistencii, resp. vadách „návrhu„, ktoré bolo iba podaním a nie námietkou zaujatosti je bez právneho významu, keď sa nejedná o podanie vo veci, vyžadujúce zákonom stanovené náležitosti pre podanie žaloby, ale o postupom v súvislosti s uplatnením ústavného práva strany sporu na spravodlivý súdny proces, na ktoré právny zástupca žalobcu opakovane poukazuje.

64. Vzhľadom na uvedené dôvody a citované zákonné ustanovenia, súd rozhodol tak, že nevyhovel návrhu na prerušenie konania pre neexistenciu zákonných dôvodov na prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 C.s.p.

65. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

66. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 67. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

68. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keďže však žalovanému ako plne úspešnej strane sporu žiadne trovy konania nevznikli, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).