Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-19-2022.pdf
PDF · 155.38 KB
No categories available
11S/19/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: B. s.r.o., so sídlom R. X, XXX XX U., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: G.-S, spol. s r.o., advokátska kancelária, so sídlom X. X., XXX XX U., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: A. riaditeľstvo Y. republiky, so sídlom S. XX, XXX XX U. U., IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 19. augusta 2021, takto
rozhodol:
Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného A. riaditeľstva Y. republiky U. U. č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 19.08.2021 a rozhodnutie Daňového úradu W. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.03.2021 a vec v r a c i a prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Dňa 22.10.2021 bola súdu (ďalej aj „správny súd“) doručená správna žaloba, ktorou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.08.2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu W. (ďalej aj „správca dane“), č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.03.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi vyrubený rozdiel v sume 118.183,88 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2018 z faktúr za dodanie tovarov a služieb od spoločnosti Y. E. s.r.o., U. za sprostredkovanie predaja nehnuteľností v k. ú. S. a X., ktoré sa nepreukázalo a súčasne správca dane zvýšil žalobcovi daňovú povinnosť o daň z pridanej hodnoty za prijaté platby od spoločností D. R. s.r.o., U., P. s.r.o., U., D. s.r.o., M., D. N. s.r.o., U., Y. B., s.r.o., S., Q. s.r.o., U. a G.-Q. s.r.o., U..
2. Žalobca sa petitom správnej žaloby domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci správnym orgánom na ďalšie konanie, za súčasného uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trovy konania.
3. Žalobca uviedol, že žalovaný odignoroval jeho odvolacie námietky, pričom, ak by sa nimi, ako aj vecou zodpovedne zaoberal, zistil by, že najmä jeho právna argumentácia v súvislosti s prijatými platbami ako pôžičkami, neobstojí. Žalobca ďalej nesúhlasil so záverom správnych orgánov ohľadne odpočítania DPH z faktúr od spoločnosti Y. E. s.r.o., U. za sprostredkovanie predaja nehnuteľností v k. ú. S. a X., ktoré sa údajne nepreukázalo, avšak z dôvodu, že svedok Z.. N. X. zomrel dňa XX.XX.XXXX, čoho dôsledkom pre žalobcu je nepriaznivá dôkazná situácia a preto túto časť napadnutého rozhodnutia nenamietal.
4. Žalobca poukázal na prijaté platby od spoločnosti Y. B., s.r.o., spolu v sume 200.000,- eur: dňa 10.12.2018 prijatá platba s VPI XXXXXXX XXXXXX v sume 50.000,- eur, dňa 13.12.2018 prijatá platba s VPI XXXXXXXXXXXXX v sume XX.XXX,- eur, dňa 13.12.2018 prijatá platba s VPI XXXXXXXXXXXXX v sume 50.000,- eur a dňa 18.12.2018 prijatá platba s VPI XXXXXXXXXXXXX v sume 50.000,- eur, ktoré predstavovali vrátenie peňažných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke zo dňa 08.11.2018. Žalobca zdôraznil, že zákon pre platnosť zmluvy o pôžičke nepredpisuje písomnú formu, takže pôžičkový vzťah vzniká aj ústnou formou. Poukázal na prepojenosť viacerých zmluvných strán, čo ešte viac zdôrazňuje neformálnosť zmluvných vzťahov a nepotrebnosť robenia písomných zmlúv. Jediné, čo je podstatné je, či došlo k ukráteniu štátu na DPH, čo v žiadnom prípade nedošlo, nejde o daňový únik, resp. podvod a hlavne konaním žalobcu a dotknutých subjektov nebola porušená zásada neutrality dane. Podľa žalobcu v danom prípade sa nejedná v žiadnom prípade o daňový podvod, daňový únik ani o zneužitie práva. Všetky dotknuté subjekty sú platcovia DPH, takže v prípade rešpektovania zásady daňovej neutrality by došlo k odpočtom DPH, čiže ak by bol žalobca povinný odviesť DPH, tak ostatné subjekty by mali právo na vrátenie DPH, a to tak v prípade, ak by išlo o platenie nájmu alebo o pôžičky, ktoré sú však od DPH oslobodené. Štátny rozpočet by teda nikdy nebol ani zvýhodnený ani ukrátený.
5. Žalobca zdôraznil, že podľa § 39 ods. 1 písm. a) zákona o DPH je oslobodené od dane poskytnutie pôžičky, uviedol, že všetky platby sa týkali pôžičiek, v prípade Y. B., s.r.o. išlo o vrátenie pôžičky. Pôžičky sú jednoznačne od dane oslobodené. Samotné nesprávne zaúčtovanie týchto platieb nemôže mať za následok, či tieto správca dane zaťaží DPH alebo nie. V prípade spoločnosti Y. B., s.r.o. predložil písomne uzatvorenú zmluvu o pôžičke, napriek tomu, že túto formu zákon striktne nevyžaduje. Pri ostatných spoločnostiach, ktoré sú so žalobcom nejakým spôsobom prepojené, a preto sa ani nerobili písomné zmluvy, dokladovali pôžičky vyhláseniami, čiže potvrdeniami oboch zmluvných strán, že ide o pôžičky. Tieto vyhlásenia však správne orgány označili za účelové. Žalobca rozporoval záver správcu dane a žalovaného, že písomné vyhlásenia predložené k odvolaniu za zdaňovacie obdobie apríl 2018 spoločností D. R. s.r.o., G. s.r.o., D. N. s.r.o., P. s.r.o. a D. Z. s.r.o. boli vyhotovené účelovo, nakoľko obsahovo nemali dostatočnú výpovednú hodnotu, nepreukazovali skutočnosti, ktoré by preukázali vzájomne dohodnuté podmienky. Podľa žalobcu správca dane nezákonne podrobil prijaté platby v mesiaci december 2018, ktoré nemali byť a ani neboli predmetom zdaniteľných plnení, DPH, pričom jednoznačne išlo o pôžičky poskytnuté alebo vrátené žalobcovi. Poukázal na to, že žiadna spoločnosť, ktorá nám poskytla pôžičku, si odpočet DPH neuplatňovala, čo si správca dane odmietol preveriť. Ďalej uviedol, že iba Daňový úrad W. spochybnil tieto prijaté platby ako pôžičky, nakoľko pri kontrolách za iné zdaňovacie obdobia, takýto problém nevznikol.
6. Žalobca vyjadril právny názor, že pri kvalifikácii súkromnoprávneho konania - právneho úkonu, kedy ide o vzájomný prejav vôle dvoch alebo viacerých rovnoprávnych subjektov, ktorým právo poskytuje určitú dispozičnú autonómiu (zmluvnú slobodu), v danom prípade zmluvy o pôžičke, nemožno opomenúť jeho účel a je nutné ho posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Orgány aplikujúce právo - daňové úrady, musia pri svojej činnosti postupovať tak, aby interpretačné a aplikačné problémy riešili s maximálnou mierou racionality. Právny normatívny systém totiž predstavuje iba jeden zo spôsobov riešenia spoločenských konfliktov, ktorý nie je možné od ostatných systémov celkom oddeliť (a nebolo by to ani zmysluplné), a preto tak pri myšlienkových postupoch v oblasti práva nie je možné abstrahovať od všeobecne platných pravidiel a predstáv. Rozhodnutie správcu dane nie je konzistentné a jeho argumenty sú neobhájiteľné. Žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a v nej vyjadrené právne názory, zdôraznil princíp právnej istoty a zákazu svojvôle zo strany štátnych orgánov. Záverom žalobca uviedol, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Podľa žalobcu spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom.
7. V písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný uviedol, že správca dane prijal logický záver, že platby, ktoré prijal žalobca v celkovej sume 606.503,28 eur sú príjmami z jeho podnikateľskej činnosti, a preto sú predmetom dane podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho, ani odvolacieho
konania nepredložil také dôkazné prostriedky, ktoré by vyvrátili závery prijaté správcom dane, resp. nepreukázal, že prijaté platby v celkovej sume 606.503,28 eura od spoločností D. R. s. r. o., P. s.r.o., D. N. s.r.o., D. s.r.o., Q. s. r. o., Y. B., s.r.o. a G.-Q. s.r.o., sú pôžičky; platby neboli zaevidované v evidencii pre účely DPH, neboli evidované ako oslobodené plnenia od dane a tiež neboli evidované ani ako zdaniteľné obchody. Správca dane akceptoval tvrdenie splnomocneného zástupcu žalobcu, že nemal vedomosť o príjmoch oslobodených od dane alebo o príjmoch, ktoré neboli predmetom zdaniteľných obchodov za zdaňovacie obdobie december 2018. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 69 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Žalovaný uviedol, že správca dane sa pri výkone daňovej kontroly zameral na ekonomickú činnosť žalobcu, v súvislosti s ktorou tento uviedol, že všetok majetok je využívaný na prenájom. Z predloženého inventúrneho súpisu majetku vyplynulo, že nehnuteľnosti, stroje, linky, zariadenia a motorové vozidlá sú používané na prenájom, jednotlivými užívateľmi boli D. N. s.r.o., G.-Q. s.r.o., D. s.r.o., D. R. s. r. o., P. s.r.o., D. Z. s.r.o., D. J. s. r. o., Q. s. r. o., Y. B., s.r.o., pričom bolo zistené, že žalobca má od uvedených spoločností na účet uhrádzané platby, avšak príjmy za prenájom hnuteľného a nehnuteľného majetku je priznávaný iba v minimálnej výške a prenájom s uplatneným oslobodením od dane žalobca jednoznačne vylúčil. Žalovaný mal ďalej za to, že písomné vyhlásenia, na ktoré poukázal žalobca (predložené k odvolaniu žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2018), boli len všeobecným tvrdením, že sa jednalo o pôžičkový vzťah. Podľa žalovaného správca dane posúdil vyššie uvedené príjmy ako príjmy, ktoré neboli priznané a daň z nich nebola do štátneho rozpočtu odvedená - žalobca jednoznačne potvrdil, že nerealizoval žiadne obchody mimo režimu DPH, neevidoval oslobodené príjmy podľa § 28 až § 42 zákona o DPH, neposkytol obchody oslobodené od dane, ktoré by mali vplyv na pomerné odpočítanie dane, z čoho vyplýva logický záver, že správca dane tieto príjmy posúdil správne.
9. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že existuje personálne prepojenie osoby Z.. H. N., O.., ktorý je splnomocneným zástupcom žalobcu a taktiež bol alebo je konateľom spoločností D. R. s. r. o. a G.- Q. s.r.o., konateľom ich spoločníka D. N. s.r.o. a predsedom predstavenstva spoločníka T. a.s., ako aj konateľom P. s.r.o. so spoločníkom T. a.s.. Rovnako existuje ekonomické prepojenie na hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorého vlastníkom je žalobca, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane zo služieb spojených s údržbou majetku, leasingovými splátkami, pričom majetok je daný k nakladaniu na základe mandátnej zmluvy spoločnosti D. N. s.r.o., ktorá bola zaviazaná tieto nehnuteľnosti udržiavať, opravovať a zveľaďovať, a ktorej Z.. H. N., O.. je taktiež konateľom. Na základe uvedeného je podľa žalobcu možné súhlasiť s konštatovaním správcu dane, že prijímateľa platieb, žalobcom označených ako pôžičky, ako aj poskytovateľov týchto platieb, priamo alebo nepriamo riadi Z.. H. N. O.., čo potvrdil svojím vyjadrením a vedomosťou o tom, že žiadna spoločnosť si odpočítanie dane neuplatňovala. Podľa žalovaného, žalobca nepredložil dôkazy o tom, že sa jedná o pôžičky, napríklad zmluvy o pôžičkách, účtovanie o pôžičkách, zaplatenie úrokov, ani z daňového priznania nevyplýva, že by došlo k oslobodeným príjmom, a teda prepočítaniu koeficientu. Ak chcel žalobca vo svojich tvrdeniach obstáť, bolo na ňom, aby nielen dostatočne objasnil jednotlivé účtovné prípady a finančné transakcie, ale aby tiež svoje tvrdenia a vyjadrenia následne hodnoverne a nespochybniteľným spôsobom preukázal a predložil také dôkazy, ktoré obstoja. Tým, že žalobca tak nekonal, neodstránil pochybnosti správcu dane a jedná sa len o tvrdenia, ktoré nie sú podložené. Žalovaný poukázal na to, že správca dane umožnil žalobcovi písomne sa vyjadrovať k zisteniam a zisteným skutočnostiam v lehotách požadovaných v doručovaných žiadostiach žalobcu, pričom správca dane dbal na dodržiavanie ustanovení daňového poriadku. Záverom uviedol, že podľa jeho názoru správca dane zistil skutkový stav čo najúplnejšie, správne vyhodnotil dôkazy a dospel k správnym záverom.
10. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že platby od spoločnosti D. N. s.r.o. prijaté v kontrolovanom zdaňovacom období boli zaúčtované ako pôžička v sume 54.410,- eur, okrem sumy 60,- eur, ktorá sa zaúčtovala ako doplatok faktúry číslo XXXXXXXXX, ktorá bola zaúčtovaná v zdaňovacom období XX/XXXX. Správca dane si dostatočne neoveril tieto skutočnosti, pretože ak by tak učinil, došiel by k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt v kontrolovanom období aj na strane druhej poukázal spoločnosti D. N. s.r.o. sumy, ktorými vrátil pôžičky aj z minulých období. Ďalej poukázal na to, že platba od spoločnosti G.-Q. s.r.o. prijatá v kontrolovanom zdaňovacom období bola zaúčtovaná ako čiastočná úhrada faktúry číslo XXXXXXXXX, ktorá bola zaúčtovaná v zdaňovacom období XX/XXXX. Správca dane si dostatočne neoveril tieto skutočnosti, pretože ak by tak učinil, došiel by k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt v danom prípade už daň odviedol v zdaňovacom období XX/XXXX. To,
že spoločnosť G.-Q. s.r.o. uviedla v poznámke pri prevode, že „presun na leasing" nemusí vypovedať o skutočnosti, že sa jednalo o zálohu resp. platbu, z ktorej treba odviesť D., nakoľko faktúra číslo XXXXXXXXX, ktorá bola vystavená a odvedená DPH v zdaňovacom období XX/XXXX je evidovaná ako „prenájom výrobných zariadení". Poznámka typu „presun na leasing" v tomto prípade korešponduje s textom fakturácie a správca dane nesprávne vyhodnotil túto skutočnosť, keď kontrolovanému daňovému subjektu dodanil prevod 6.840,- eur. Žalobca k platbe od spoločnosti D. P. s.r.o. prijatej v kontrolovanom zdaňovacom období vo výške 50.000,- eur uviedol, že bola uhradená pod variabilným symbolom XXXXXXXXX na bankový účet kontrolovaného daňového subjektu a kontrolovaný daňový subjekt si túto platbu zaúčtoval ako čiastočnú úhradu faktúry číslo XXXXXXXXX zo zdaňovacieho obdobia XX/ XXXX. Správca dane resp. A. riaditeľstvo SR v tomto prípade absolútne nesprávne vyhodnotilo tento prípad, keď na strane 5 rozhodnutia číslo XXXXXXXXX/XXXX uviedlo: „prijatá platba od spoločnosti D. s.r.o., M.M.F. XXXX/XX, M. (pri platbe poznámka leasing) dňa 07.12.2018 s T v sume XX.XXX,- eur." Toto tvrdenie je v absolútnom rozpore s bankovým výpisom, kde predmetná platba je uhradená pod variabilným symbolom XXXXXXXXX bez poznámky. K platbám od spoločnosti Q. s.r.o. prijatým v kontrolovanom zdaňovacom období uviedol, že boli zaúčtované ako pôžička v sume 207.000,- eur a platba vo výške 76.000,- eur bola zaúčtovaná ako čiastočná úhrada faktúry číslo XXXXXXXXX, ktorá bola zaúčtovaná v zdaňovacom období XX/XXXX. Platby od spoločností Platba od spoločnosti P. s.r.o. D. R. s.r.o. prijaté v kontrolovanom zdaňovacom období boli zaúčtovaná ako pôžičky.
11. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobcu poukázal na to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho, ani odvolacieho konania nepredložil také dôkazné prostriedky, ktoré by vyvrátili závery prijaté správcom dane - žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že prijaté platby v celkovej sume 606.503,28 eura od spoločností D. R. s. r. o., P. s.r.o., D. N. s.r.o., D. s.r.o., Q. s. r. o., Y. B., s.r.o. a G.-Q. s.r.o., sú pôžičky; platby neboli zaevidované v evidencii pre účely DPH, neboli evidované ako oslobodené plnenia od dane a tiež neboli evidované ani ako zdaniteľné obchody. Správca dane akceptoval tvrdenie splnomocneného zástupcu žalobcu, že nemal vedomosť o príjmoch oslobodených od dane alebo o príjmoch, ktoré neboli predmetom zdaniteľných obchodov za zdaňovacie obdobie december 2018. Podľa žalovaného, správca dane v daňovej kontrole, ako aj vo vyrubovacom konaní, postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom, používal najvhodnejšie a najmenej zaťažujúce prostriedky vedúce k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Taktiež správca dane umožnil žalobcovi písomne sa vyjadrovať k zisteniam a zisteným skutočnostiam v lehotách požadovaných v doručovaných žiadostiach, pričom správca dane dbal na dodržiavanie ustanovení daňového poriadku.
12. Žalovaný poukázal na to, že ak chcel žalobca vo svojich tvrdeniach obstáť, bolo na ňom, aby nielen dostatočne objasnil jednotlivé účtovné prípady a finančné transakcie, ale aby tiež svoje tvrdenia a vyjadrenia následne hodnoverne a nespochybniteľným spôsobom preukázal a predložil také dôkazy, ktoré obstoja. Tým, že žalobca tak nekonal, neodstránil pochybnosti správcu dane. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
13. Žalobca v písomnom vyjadrení k duplike žalovaného poprel, že by v žalobe nenamietal časť týkajúcu sa neuznania odpočtu DPH od spoločnosti Y. E. s.r.o.. Ďalej žalobca uviedol, že o chybnom stanovisku správnych orgánov svedčí aj skutočnosť, že spoločnosť Y. B. s.r.o., okrem sumy pôžičky XXX.XXX,- eur nemala so žalobcom žiadny obchodný prípad, ktorý by podliehal dane z DPH a predsa správca dane žalobcu zaťažil dodanením z tejto čiastky.
14. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, po zabezpečení vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe a jeho doručení žalobcovi nariadil na prejednanie veci pojednávania, nakoľko o to požiadal žalobca.
15. Žalobca na pojednávaní zotrval na žalobe. Zástupca žalobcu uviedol, že zastupuje nielen spoločnosť žalobcu, ale je zástupcom aj ďalších spoločností, s ktorými boli uzatvorené jednotlivé pôžičky. Tieto pôžičky uzatváral osobne s tým, že ak na výplatu pre ľudí v niektorej zo spoločností neboli finančné prostriedky, uzatvoril v mene žalobcu a tejto spoločnosti zmluvu o pôžičke a peňažné prostriedky presunul tak, aby sa výplaty mohli ľuďom dať. Domnieval sa, že ide o bežný postup medzi spoločnosťami,
ktoré sú spriaznené a nejde o žiadne protiprávne konanie. Zástupca žalobcu poukázal na spoločnosť Y. B. s.r.o. S., ktorá zaslala žalobcovi sumu XXX.XXX,- eur titulom splatenia pôžičky. Ďalej poukazuje na to, že je splnomocnencom 16-tich spoločností, ktoré majú jednu matku, a preto tieto spriaznené spoločnosti spolu obchodujú, resp. požičiavajú si peniaze, nakoľko v konečnom dôsledku by to musela matka tak či tak finančne zabezpečiť. Na otázku, či spoločnosti Y. B. s.r.o. bola poskytnutá pôžička žalobcom v roku 2018, a to či bola zaslaná tejto spoločnosti na účet, príp. v hotovosti daná konateľovi alebo akým spôsobom, zástupca žalobcu uviedol, že vzhľadom k odstupu času sa k tomuto nevie presne vyjadriť. Dá sa to však zistiť.
16. Žalovaný zotrval na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení, ako aj na vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
17. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.08.2021, potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu W. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.03.2021, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel v sume 118.183,88 eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2018.
18. Správny súd konštatuje, že nakoľko žalobca v žalobe uviedol, že je v dôkaznej núdzi vo vzťahu k neuznanému odpočtu DPH pri dodávke od spoločnosti Y. E., s.r.o., a preto uvedenú časť rozhodnutia nenamieta, tak uvedená časť rozhodnutia nebude predmetom súdneho prieskumu. Súčasne správny súd konštatuje, že žalobca v rámci žaloby neuviedol vecné námietky voči tejto časti rozhodnutia žalovaného a správcu dane, ktoré by bolo možné prejednať.
19. Z administratívneho spisu pre potreby súdneho prieskumu správny súd zistil, že Daňový úrad W. vykonal ako správca dane u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie december 2018. Kontrola začala 09.04.2019.
20. Z obsahu vyjadrenia žalobcu zo dňa 04.01.2020 (č. l. 144-145) administratívneho spisu plynie, že žalobca pred vyhotovením protokolu tvrdil, že pri prijatej platbe od spoločnosti G.-Q. s.r.o., išlo o úhradu faktúry č. XXXXXXXXX. Ďalej, že pri platbe XX.XXX,- eur od D.-P. s.r.o. išlo o úhradu faktúry č. XXXXXXXXX a pri platbe zo dňa 13.12.2018 (XX.XXX,- eur) od spoločnosti Q. s.r.o. išlo o úhradu faktúry č. XXXXXXXXX. Pri platbách od spoločnosti Y. B. s.r.o. ako aj vo zvyšku žalobca tvrdil, že išlo o pôžičky.
21. O výsledku kontroly správny orgán prvého stupňa vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 11.03.2020. V rámci protokolu bolo konštatované, že žalobcom tvrdené skutočnosti z vyjadrenia zo dňa 04.01.2020 neboli preukázané dôkazmi. K protokolu podal žalobca pripomienky.
22. Prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.03.2021, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel v sume XXX.XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2018. Rozhodnutie v časti dorúbenej sumy XXX.XXX,XX eur odôvodnil tým, že sumy prijaté na podnikateľskom účte spoločnosti B. s. r. o. daňovým subjektom zdôvodnené ako pôžičky vyhodnotil ako príjmy, ktoré neboli platiteľom dane z pridanej hodnoty priznané a daň z nich nebola do štátneho rozpočtu odvedená. Správca dane mal za to, že , vzhľadom k tomu, že platby neboli preukázané ako pôžičky. Správca dane vychádzal z toho, že žalobca jednoznačne potvrdil, že spoločnosť B. s. r. o. nerealizovala žiadne obchody mimo režimu DPH, a keďže neevidovala príjmy podľa § 28 - 42 zákona o dani z pridanej hodnoty, teda plnenia oslobodené od dane, medzi ktoré patria aj finančné služby, a ktoré by mali vplyv na pomerné odpočítanie dane, z toho vyplýva, že správca dane tieto prijaté sumy posúdil správne. Daňový subjekt nepreukázal ani poskytovanie plnení - prenájom nehnuteľností s oslobodením od dane, avšak v tom prípade by bol opäť povinný počítať koeficient, čo správcovi dane neoznámil a v kontrolovanom zdaňovacom období neupravil a vo svojom vyjadrení doručenom dňa 02.05.2019 jednoznačne vylúčil. Podľa správcu dane neboli priznané príjmy za prenájom hnuteľného majetku, ani jeho využívanie na prípadné bezodplatné účely, ktorých takéto užívanie taktiež podlieha dani z pridanej hodnoty. Správca dane, vyjadrenie daňového subjektu o využívaní hnuteľného a nehnuteľného majetku, posúdil za nedostatočné a nepreukazujúce z dôvodu, že daňový subjekt si uplatňuje náklady súvisiace s majetkom a z prijatých plnení odpočítanie dane z pridanej hodnoty v plnej výške (leasingové splátky, údržba, servis, réžia a pod.), avšak prijaté sumy vrátane DPH od spoločností užívajúcich predmet nájmu považuje za pôžičky, a ani zdaniteľný príjem, súvisiaci
s nájmom, resp. prenájmom nevykazuje a nepriznáva. Správca dane vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že predmetné pôžičky považuje za preukázané, nakoľko boli prijaté na podnikateľskom účte za irelevantné. Podľa správcu dane ak sa skutočne jednalo o poskytnuté pôžičky, bolo na daňovom subjekte, aby ich reálne poskytnutie nielen vierohodne preukázal, ale v tom prípade by sa bolo jednalo o oslobodené plnenie a daňový subjekt by bol povinný počítať koeficient. Keďže daňový subjekt oslobodené plnenia podľa § 28 - 42 zákona jednoznačne vylúčil, správca dane oprávnene považuje prijaté platby za príjem, ktorý mal podliehať dani z pridanej hodnoty. Vyjadrenia spoločností D. R. s. r. o., G.-Q. s.r.o., D. N. s.r.o., P. s.r.o. a D. Z. s.r.o. k prijatým platbám, na ktoré poukázal daňový subjekt a boli predložené k odvolaniu voči rozhodnutiu za zdaňovacie obdobie apríl 2018 vyhodnotil ako účelové, bez reálneho opodstatnenia. Správca dane poukázal na personálne prepojenie osôb prostredníctvom Z.. H. N., O... Správca dane posúdil prijaté príjmy za nepreukázané ako pôžičky, nakoľko tvrdenie, že išlo o pôžičky a zároveň, že daňový subjekt nebol povinný počítať koeficient, sú tvrdeniami, ktoré sa podľa zákona o DPH vzájomne vylučujú. Považovať príjmy, zdôvodnené ako poskytnuté pôžičky na úhradu faktúr za leasing strojov, zariadení a vozidiel, z ktorých si daňový subjekt odpočítanie dane uplatňuje, pričom prijaté plnenia nepoužil na dodanie tovarov a služieb ako platiteľ, je vzhľadom k tomu, že sa jedná o prenajatý hnuteľný majetok, využívaný inými subjektami, nelogické a návrh preverovať uplatnenie DPH, nedôvodný.
23. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.08.2021 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalovaný uviedol odvolacie námietky tvrdené žalobcom, stručne zopakoval správcom dane zistený skutkový stav, následne sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami uvedenými zo strany žalobcu v podanom odvolaní.
24. Žalovaný mal z predloženého inventúrneho súpisu majetku za to, že nehnuteľnosti, stroje, linky, zariadenia a motorové vozidlá sú používané na prenájom, jednotlivými užívateľmi boli D. N. s.r.o., G.¬Q. s.r.o., D. s.r.o., D. R. s.r.o., P. s.r.o., D. Z. s.r.o., D. J. s.r.o., Q. s.r.o., Y. B., s.r.o., pričom bolo zistené, že platiteľ má od uvedených spoločností na účet uhrádzané platby, avšak príjem za prenájom hnuteľného a nehnuteľného majetku je priznávaný iba v minimálnej výške a prenájom s uplatneným oslobodením od dane platiteľ jednoznačne vylúčil. Správca dane preveril použitie prijatých obchodov, z ktorých si platiteľ uplatnil odpočítanie dane, v súvislosti s ich použitím na uskutočnené zdaniteľné obchody platiteľa. Platiteľ nepreukázal správcovi dane, ako hnuteľný a nehnuteľný majetok použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných obchodov, pričom sa jednalo napríklad aj o majetok, ktorý bol predmetom leasingových splátok, z ktorých platiteľ mesačne odpočítaval daň. Nie je dôvodná námietka platiteľa, že iba Daňový úrad Trenčín spochybnil tieto prijaté platby ako pôžičky, nakoľko to bol platiteľ, ktorý správcovi dane dostatočne nepreukázal svoje tvrdenie, že sa jedná práve o pôžičky. Podľa žalovaného, aj keď správca dane podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, v tomto prípade nebolo preukázané, že v iných zdaňovacích obdobiach bolo preukázané, že sa jednalo o pôžičky a nie tržby za prenájom majetku platiteľa. K vyhláseniam spoločností uviedol, že tieto boli vyhotovené účelovo a nemali výpovednú hodnotu, pričom osobou konajúcou za spoločnosti bol vždy Z.. H. N.. O... Žalovaný mal za to, že správca dane správne posúdil tieto príjmy ako príjmy, ktoré neboli priznané a daň z nich nebola do štátneho rozpočtu odvedená. Platiteľ jednoznačne potvrdil, že nerealizoval žiadne obchody mimo režimu DPH, neevidoval oslobodené príjmy podľa § 28 až § 42 zákona o DPH, neposkytol obchody oslobodené od dane, ktoré by mali vplyv na pomerné odpočítanie dane, z čoho vyplýva logický záver, že správca dane tieto príjmy posúdil správne. Správca dane postupoval podľa hmotnoprávnych a všeobecných predpisov, pričom prihliadal na všetko, čo pri dokazovaní vyšlo najavo, chránil záujem štátu, ako aj na zachovanie práv platiteľa. Správca dane nielen dostatočne zistil skutkový stav, ale uviedol a zdôvodnil, aký právny predpis platiteľ porušil. Zo spisového materiálu podľa žalovaného vyplýva, že platiteľ nepredložil dôkazy o tom, že sa jedná o pôžičky, napríklad zmluvy o pôžičkách, účtovanie o pôžičkách, zaplatenie úrokov, ani z daňového priznania nevyplýva, že by došlo k oslobodeným príjmom, a teda prepočítaniu koeficientu. Ak chcel platiteľ vo svojich tvrdeniach obstáť, bolo na ňom, aby nielen dostatočne objasnil jednotlivé účtovné prípady a finančné transakcie, ale aby svoje tvrdenia a vyjadrenia následne hodnoverne a nespochybniteľným spôsobom preukázal a predložil také dôkazy, ktoré obstoja. Tým, že platiteľ tak nekonal, neodstránil pochybností správcu dane a jedná sa len o tvrdenie, ktoré nie je ničím podložené.
25. Žalovaný mal za to, že správca dane v daňovej kontrole, ako aj vo vyrubovacom konaní, postupoval v úzkej súčinnosti s platiteľom, používal najvhodnejšie a najmenej zaťažujúce prostriedky vedúce k
správnemu určeniu a vyrubeniu dane, prihliadal na skutočnosť, že Ing. H. N., O.. nielen zastupuje viaceré daňové subjekty, u ktorých sú vykonávané daňové kontroly na rôznych daňových úradoch, ale aj na to, že na vykonávané úkony je predvolávaný ako svedok. Taktiež správca dane umožnil platiteľovi písomne sa vyjadrovať k zisteniam a zisteným skutočnostiam v lehotách požadovaných v doručovaných žiadostiach, pričom správca dane dbal na dodržiavanie ustanovení daňového poriadku. Zdôraznil, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne urč nie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach. Taktiež je jeho povinnosťou, v prípade pochybností správcu dane predložiť dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia. Ak takého dôkazy nevie predložiť, alebo neexistujú, dostáva sa daňový subjekt do dôkaznej núdze, pričom obstáť môžu len také dôkazy, ktoré preukazujú skutočný stav veci. Ak daňový subjekt takéto dôkazy nemá alebo neexistujú, znamená, že neuniesol dôkazné bremeno so všetkými jeho následkami a nemôže svoj neúspech prenášať na správcu dane a namietať, že sa jedná o štandardný postup správcu dane. Žalovaný dospel k záveru, že správca dane vyhodnotil zdaniteľné obchody tak, že platiteľ porušil ustanovenie § 49 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH, ked' nepredložil potrebné dôkazy, preukazujúce reálne a skutočné uskutočnenie obchodnej transakcie. Platiteľ nepredložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že prijaté platby v sume XXX.XXX,XX eura od spoločností D. R. s. r. o., P. s.r.o., D. N. s.r.o., D. s.r.o., Q. s.r.o., Y. B., s.r.o. a G.-Q. s.r.o., sú pôžičky. Platby neboli zaevidované v evidencii pre účely DPH, neboli evidované ako oslobodené plnenia od dane a tiež neboli evidované ako zdaniteľné obchody. Správca dane akceptoval tvrdenie splnomocneného zástupcu platiteľa, že nemal vedomosť o príjmoch oslobodených od dane alebo ktoré neboli predmetom zdaniteľných obchodov za zdaňovacie obdobie december 2018. Platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je podľa § 69 ods. l zákona o DPH povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. Na základe tvrdenia splnomocneného zástupcu platiteľa prijal správca dane logický záver, že príjmy platiteľa sú príjmami z jeho podnikateľskej činnosti a preto sú predmetom dane podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH.
26. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
27. Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby
28. Podľa § 39 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, oslobodené od dane sú poskytnutie, dojednávanie a sprostredkovanie úveru, poskytnutie a sprostredkovanie pôžičky, správa úveru a pôžičky osobou, ktorá ich poskytla, a sprostredkovanie sporenia.
29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané.
30. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 2 ods. ods. 1 písm. b) zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
32. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
33. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
34. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
35. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
36. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
37. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
38. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
39. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
40. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných vyjadrení účastníkov konania, po zohľadnení vyjadrení účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP) vzhľadom na nižšie uvedené.
41. Správny súd konštatuje, že spornou skutočnosťou bolo, či žalobcovi boli skutočne poskytnuté pôžičky, prípadne či išlo o vrátenie ním poskytnutej pôžičky iným daňovým subjektom (ako predmet plnenia oslobodený od dane z pridanej hodnoty), alebo išlo o príjmy z podnikateľskej činnosti, a či žalovaný a správca dane dostatočne zistili skutkový stav na prijatie záveru o reálnom spochybnení prijatých platieb ako pôžičiek. Správny súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutia žalovaného ani správcu dane nemožno prijať spoľahlivý záver o neexistencii pôžičiek a správnosti vyslovených záverov, kde prijaté platby boli posúdené ako príjmy žalobcu, z ktorých bol povinný uhradiť daň z pridanej hodnoty. Správny súd má za to, že pre prijatie záverov žalovaného a správcu dane je nevyhnutné vykonať širšie dokazovanie, ktoré jednoznačne preukáže nimi prijaté závery, nakoľko tieto sa v súčasnosti javia ako predčasné. Je potrebné dať za pravdu žalobcovi, že uzavretie pôžičky ako právny úkon nevyžaduje písomnú formu, pričom podstatným pre platnosť tohto právneho úkonu je reálne odovzdanie peňažných prostriedkov, čo je potrebné skúmať a preukázať. Správny súd v súvislosti s platbami od spoločnosti Y. B., s.r.o. na účet žalobcu v decembri 2018 uvádza, že pokiaľ žalobca tvrdí, že išlo o vrátenie pôžičky poskytnutej tejto spoločnosti v novembri 2018, ku ktorej predložil aj písomnú zmluvu, tak na prijatie záveru žalovaného a správcu dane o posúdení platieb ako príjmov podliehajúcich DPH nemôže postačovať zistený skutkový stav. S ohľadom na všetky doteraz zistené okolnosti možno prijať záver, že išlo o vrátenie pôžičky, nakoľko žalobca preukázal uzavretie zmluvy o pôžičke so spoločnosťou Y. B., s.r.o.. Na správne vyhodnotenie uvedeného úkonu je potrebné zistiť (preukázať), či skutočne v
novembri 2018 bola poskytnutá žalobcom pôžička uvedenej spoločnosti, ak áno, v tom prípade bez ďalšieho nemožno posúdiť takto prezentovaný právny úkon ako zdaniteľné plnenie podliehajúce dani z pridanej hodnoty. Správne orgány musia vždy vyhodnocovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu komplexne, pričom ich nemôžu posudzovať podľa vnútorného presvedčenia, ale podľa zistených a dôkazmi preukázaných skutočností. V prípade žalobcom tvrdených pôžičiek poskytnutých spoločnosti Y. B. s.r.o.v novembri 2018 a platieb v decembri 2018 predstavujúcich ich vrátenie, potom nemôže obstáť záver a správna úvaha žalovaného a správcu dane o tom, že ide o zdaniteľné plnenie (dodanie služby), ktorá podlieha dani z pridanej hodnoty. Obdobne aj v prípade ostatných platieb, ktoré boli označené ako pôžičky je nevyhnutné doplniť dokazovanie v tom smere, aby bolo zistené, či pôžičky boli aj reálne vrátené. Správny súd je toho názoru, že žalovaný a správca dane nemôžu odmietnuť vysvetlenia a prehlásenia žalobcu a tretích osôb (zasielateľov platieb) len z toho dôvodu, že zástupca žalobcu, je súčasne spriaznenou osobou (konateľom, spoločníkom, zástupcom) poskytovateľov. Je dôležité si uvedomiť, že žalobca od počiatku tvrdí rovnaké skutočnosti, spriaznenosť osôb nepopiera, dokonca na ňu priamo poukazuje a tvrdí, že práve v dôsledku spriaznenosti boli vykonané v rámci viacerých spoločností finančné operácie - pôžičky na zabezpečenie chodu jednotlivých spoločností. Žalobca sa teda nesnažil zakryť nejaké konanie, ale ho vysvetliť, a preto prijatie záverov žalovaného a správcu dane o posúdení platieb ako príjmov žalobcu, ktoré mali byť fakturované musí mať vyšší stupeň odôvodnenia správnej úvahy pre prijatie ich záverov a nemôže byť postavená na spriaznenosti osôb, ktorá bola od počiatku tvrdená a nesporná. Pokiaľ jednotlivé spoločnosti dali prehlásenie o obsahu právnych úkonov (platieb na podklade ústnych/písomných zmlúv o pôžičkách), tak potom správne orgány musia v rozhodnutiach sa riadne vysporiadať, prečo platby neposúdili ako pôžičky. Hoc nejde o svedecké výpovede, ale ide o posúdenie dôveryhodnosti vyhlásení, možno na uvedenú situáciu aplikovať závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29, ktorý k hodnoteniu svedkov uviedol, že: „spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania. Správne orgány preto musia posudzovať všetky dôkazy komplexne vo vzájomných súvislostiach a nemôžu niektorý z nich odmietnuť, len preto že sa ide o spriaznené osoby, zvlášť, ak tieto to od začiatku prezentujú a tým vysvetľujú svoje konanie.
42. K argumentácii žalovaného a správcu dane v rozhodnutiach, že žalobca (jeho zástupca) tvrdil, že nemajú obchody oslobodené od dane, z čoho správne orgány vyhodnotili, že nemohlo ísť o pôžičky, správny súd uvádza, že bežní podnikatelia nevnímajú pôžičky ako obchody (príjmy) oslobodené od dane z priadnej hodnoty a nemusia chápať význam uvedeného slovného spojenia s odkazom na paragrafové znenie zákona o DPH. Z obsahu administratívneho spisu plynie, že zástupca žalobcu sa vyjadroval k okolnostiam v zápisnici z 09.04.2019, resp. vo vyjadrení zo dňa 04.01.2020, pričom všetko uvádzal bez porady s právnym zástupcom. S ohľadom na tento stav, je potrebné vnímať aj vyjadrenia žalobcu (jeho zástupcu) komplexne a nevytrhávať jeho časti z kontextu, resp. zistené rozpory je vhodné odstrániť podaním vysvetlenia, nech uvedie, prečo takto uvádzal skutočnosti a podobne. Ak však správne orgány na podklade iba niektorých skutočností príjmu komplexné závery, tak potom je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a súčasne skutkový stav nie je dostatočne zistený.
43. Správny súd rozumie posúdeniu žalovaného a správcu dane a je toho názoru, že by mohlo byť správne, avšak pre prijatie takýchto záverov nie je vykonané dostatočné dokazovanie a v napadnutých rozhodnutiach chýbajú aj dôvody ich prijatia, čím činia napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľné. Možnú správnosť záverov správnych orgánov vidí správny súd v tom, že žalobca a s ním spriaznené subjekty sú povinné dodržiavať zákony, pričom systém pôžičiek by mohol byť posúdený ako spôsob obchádzania daňových predpisov s cieľom získania daňovej výhody. Správny súd poznamenáva, že hoci by takýto systém bol voči dani z pridanej hodnoty neutrálny, uvedené neznamená, že boli dodržané zákonné podmienky. Ďalej správny súd uvádza, že daňovo neutrálna finančná operácia vo vzťahu k DPH, môže byť predmetom dane z príjmu. Odhliadnuc od uvedeného je potrebné uviesť, že žalovaný aj žalobca ako jeden z nosných argumentov použili tvrdenie, že žalobca si odpočítava plnenia na vstupe pri svojom majetku, avšak dosahuje len veľmi nízke sumy z prenájmu tohto majetku. Uvedené tvrdenia správnych orgánov, ktoré predstavovali podpornú argumentáciu pre závery správnych orgánov, sú nedostatočné
a nepreskúmateľné, nakoľko ide všeobecné tvrdenia bez výpovednej hodnoty. Nie je z nich zrejmé aké žalobca dosahuje príjmy, čo predstavuje nízku hodnotu príjmov, nakoľko absentujú akékoľvek číselné vyjadrenia a porovnania, a preto ide len o nepreukázané závery bez dostatočného odôvodnenia, čo zaťažuje napadnuté rozhodnutia vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zisteného skutkového stavu.
44. Správny súd k argumentácií žalovaného a správcu dane, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia uvádza, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
45. Skutočnosti uvedené v ods. 44 je však potrebné vykladať v súlade s všeobecnými princípmi, ktorým je aj princíp spravodlivosti. Správny súd konštatuje, že ešte pred protokolom žalobca tvrdil, že časť platieb predstavovala úhradu už vyfakturovaných služieb (viď ods. 20 rozsudku). Uvedenú argumentáciu odbil správca dane s tým, že žalobca nepreukázal tvrdené skutočnosti. Je pravdou, že aj v konaní pred súdom uvedenú argumentáciu žalobca nepoužil v žalobe, ale až v neskorších vyjadreniach. Odhliadnuc od uvedeného má správny súd za to, že ak správcovi dane bolo známe, že môže ísť o riadny zdaniteľný obchod (a teda už raz vyúčtovanú DPH) mal vyzvať žalobcu na predloženie faktúry, prípadne preveriť, či skutočne k obchodu došlo tak ako bolo tvrdené. Hoc sa žalobca dopustil v konaní pred správcom dane chyby, že nedostatočne tvrdenia preukázal v tejto časti je neprimerane tvrdé ho za uvedenú chybu postihnúť dorúbením dane, ak na to nemusel byť dôvod a pochybnosti mohli byť odstránené. Správny súd ďalej uvádza, že účtovné pochybenia žalobcu sami o sebe rovnako nespôsobujú dôvodnosť posúdenia prijatých platieb ako zdaniteľných plnení.
46. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
47. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že žalovaný a správca dane nedostatočne zistili skutkový stav na riadne posúdenie veci a súčasne, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto zrušil rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
48. V ďalšom správnom konaní bude povinnosťou žalovaného a správneho orgánu I. stupňa doplniť dokazovanie zistením, či žalobca reálne poskytol pôžičku spoločnosti Y. B. s.r.o., vypočuť riadne zástupcu žalobcu, preveriť, či platby uvedené v ods. 20 boli už predmetom zdaniteľných plnení a vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutia náležitým spôsobom zdôvodniť, prípadne vykonať
vo veci ďalšie dokazovanie na zistenie skutkového stavu, všetky dôkazy vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach tak, aby následné rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné súdom.
49. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a v konaní celkom úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa § 175 ods. 2 SSP.
51. Rozhodnutie senátu správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
- na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
- účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom
- rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
- v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
- vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
- nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
- patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
- sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
- nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
- podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.