Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Co-513-2016.pdf
PDF · 90.32 KB
Case nature
Subarea
6Co/513/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Miklánkovej v právnej veci žalobcu P., zastúpeného advokátskou kanceláriou W., proti žalovaným: 1/ N. 2/ J. za účasti M. (ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných) zastúpeného advokátom H., o zaplatenie 3.626,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní M. proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. apríla 2016, č.k. 17C/392/2013-150, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti - výroku IV. o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť náhradu trov konania M. vo výške 333,71 eur, do rúk jeho zástupcu H., do troch dní.
Nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva žiadnej strane.
odôvodnenie:
1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie, v bode I. zastavil konanie o žalobe, ktorou žalobca uplatnil proti žalovaným nárok na zaplatenie 3.626,98 eur s príslušenstvom. Žalobca disponoval žalobou pred začatím pojednávania vo veci samej, preto súd postupoval podľa § 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") a konanie vo veci zastavil. V bode II. rozhodol o náhrade trov konania žalovaných, a to tak, že im náhradu trov nepriznal, keďže im žiadne trovy ani nevznikli. Aplikoval na svoje rozhodnutie ustanovenie § 146 odsek 2 OSP. V bode IV. nepriznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi, ktorého v konaní zastupoval advokát. Po teste účelnosti uplatnenej náhrady trov konania dospel k záveru, že vedľajšiemu účastníkovi,ktorý má síce identické právo na náhradu trov konania ako žalovaní, nepatrí náhrada trov konania, pretože náklady na právnu službu advokáta neboli vynaložené účelne. Konštatoval, že právna služba zástupcu vedľajšieho účastníka, okrem svojho oznámenia o vstupe do konania, spočívala v dvoch úkonoch, za ktoré žiadal náhradu. Išlo o tri písomné vyjadrenia k návrhu zo dňa 06.03.2014, 17.09.2015 a zo dňa 17.03.2016, ktoré sú obsahovo podobné. Nešlo o právne a skutkovo náročné vyjadrenia, ktoré navyše zástupca vedľajšieho účastníka zasiela v mnohých prípadoch, ktoré súd prejednáva. Na základe týchto okolností vedľajšiemu účastníkovi nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože ich považoval za neúčelne vynaložené. Na podporu svojho právneho záveru citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 MCdo 9/2013 zo dňa 20.06.2014. V ňom dospel V ňom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k obdobnému záveru, ktorý je aplikovateľný aj na toto konanie. Q. súd v ňom okrem iného uviedol, že Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 až 150 ustanovuje pravidlá pre rozhodovanie súdu o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). V prípade rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pojem "účelnosť" použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je
využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či sa jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci, opakované zastúpenie v tzv. hromadných
- skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane (v tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky z 25.3.2014 sp. zn. I. ÚS 3819/13). Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Vedľajší účastník zastúpený advokátom hromadne vstúpil do skutkovo a vecne porovnateľných vecí, pričom v konaní urobil písomné vyjadrenie k žalobe (prakticky formulárové). Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto písomnom podaní zároveň uviedol, že súhlasí s rozhodnutím bez pojednávania, a že prípadného pojednávania sa on ani jeho zástupca nezúčastní a žiada konať a rozhodnúť v ich neprítomnosti, sa zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo. V ňom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k obdobnému záveru, ktorý je aplikovateľný aj na toto konanie. Najvyšší súd v ňom okrem iného uviedol, že Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 až 150 ustanovuje pravidlá pre rozhodovanie súdu o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). V prípade rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pojem "účelnosť" použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či sa jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci, opakované zastúpenie v tzv. hromadných
- skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane (v tejto súvislosti Najvyšší súd poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky z 25.3.2014 sp. zn. I. ÚS 3819/13). Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Vedľajší účastník zastúpený advokátom hromadne vstúpil do skutkovo a vecne porovnateľných vecí, pričom v konaní urobil písomné vyjadrenie k žalobe (prakticky formulárové). Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto písomnom podaní zároveň uviedol, že súhlasí s rozhodnutím bez pojednávania, a že prípadného pojednávania sa on ani jeho zástupca nezúčastní a žiada konať a rozhodnúť v ich neprítomnosti, sa zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo. V bode V. rozhodol o nároku žalobcu na vrátenie súdneho poplatku vo výške 210,80 eur podľa § 11 odsek 3, 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
2. Proti tomuto rozhodnutiu, jeho výroku IV., ktorým okresný súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, podal vedľajší účastník odvolanie. Navrhol zmeniť uznesenie okresného súdu v napadnutej časti a priznať mu náhradu trov konania v uplatnenej výške a súčasne aj náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedol, že v označenej právnej veci žalobca zobral svoju žalobu v celom rozsahu späť po tom, ako Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o pripustení M. do prejednávanej právnej veci. Vedľajší účastník totiž v konaní náležitým spôsobom chránil záujmy žalovaných a žalobca, uvedomujúc si zjavnú neopodstatnenosť uplatnenej pohľadávky v dôsledku vznesenej námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, vzal žalobu späť. Napriek tejto skutočnosti okresný súd rozhodol, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva. Trovy vedľajšieho účastníka posúdil ako neúčelné, nakoľko spotrebiteľské združenie (vedľajší účastník) je "zo svojej podstaty odborníkom na podporu a ochranu záujmov práv spotrebiteľa, ktorého ďalšie odborné zastupovanie nie je možné chápať ako účelné". Zo žiadneho zákonného ustanovenia ale nevyplýva, aby sa účastník odborne spôsobilý, nemohol dať v súdnom konaní zastúpiť advokátom. Prečo by združenie muselo byť odborníkom v danej problematike, keď si ho zakladajú laici, ktorí boli sami poškodení rôznymi praktikami dodávateľov. Prečo by títo laici mali byť odborníkom dokonca na právo procesné, pričom na druhej strane stojí špecializovaná advokátska kancelária žalobcu. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia taktiež vytýka, že my sme tento súdny spor nevyvolali,len reagovali na nedôvodnú žalobu žalobcu. Naša právna argumentácia mala za následok úspech spotrebiteľov, ktorí nemusia platiť nedôvodne uplatnenú pohľadávku. Ak teda žalobca podal opakovane typovú, formulárovú žalobu, my sme museli na túto žalobu opakovane ako aj v iných veciach obdobnou právnou argumentáciou reagovať a následne súd vo veci vydal opakovane ako aj v iných veciach obdobné rozhodnutie s právne rovnakou argumentáciou. Náš postup, ale aj postup súdu bol predsa vyvolaný činnosťou žalobcu. V predmetnom právnom spore bolo potrebné preštudovať žalobu a prílohy, zhodnotiť právnu podstatu veci a náležite právne reagovať. Naše vyjadrenia, v ktorých sme odôvodňovali námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu boli náležité, vecné a účelné a vo svojom komplexe zabezpečili úspech žalovaných spotrebiteľov v predmetnom spore. Nevieme akou inou právnou argumentáciou by sme mali reagovať na obsahovo totožné žaloby žalobcu, keď tento si po celom Slovensku dlhodobo a bez akýchkoľvek rozpakov uplatňuje nedôvodné pohľadávky. Inštitút náhrady trov konania je prostriedkom ochrany úspešného účastníka a prostriedkom upevňovania procesnej disciplíny, preto z povahy veci musí mať sankčný charakter. "Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania..." (Uznesenie NS SR zo dňa 19.09.2011 7M Cdo 4/2010, podobne II. ÚS 281/2011. Za neodôvodnený dispozičný úkon (späťvzatie žaloby) musí žalobca znášať dôsledky. Nebolo preukázané, že žalovaní svojím správaním zapríčinili späťvzatie žaloby. Na druhej strane žalobca vzal bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu v celom rozsahu späť, čím procesne zavinil zastavenie konania. Žalobca pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo od žalovaných žiadal, preto tento stav je potrebné považovať za jeho procesný neúspech. Vedľajšiemu účastníkovi vznikli v konaní trovy z titulu právneho zastupovania právnym zástupcom podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, preto má vedľajší účastník, ktorý v konaní podporoval žalovaného, nárok na náhradu trov konania.
3. Žalobca ani žalovaní sa k odvolaniu písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorým sa s účinnosťou od 1. júla 2016 rekodifikovala doterajšia procesná úprava - Občiansky súdny poriadok. V zmysle intertemporálnej úpravy v § 470 odsek 1 CSP platí, že ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 prvej vety citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
5. V prejednávanej veci začalo konanie za účinnosti predchádzajúcej procesnej právnej úpravy (13.08.2013), preto je potrebné účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP (1. júla 2016) posudzovať podľa OSP. To platí v danej veci pre procesné postavenie vedľajšieho účastníka, jeho zastúpenie, trov konania a odvolaní. Všetky uvedené procesné inštitúty vznikli a procesné úkony nastali pred 1. júlom 2016. Preskúmaním veci v rozsahu napadnutého výroku dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu vo výroku IV. o náhrade trov vedľajšieho účastníka je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP. O odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 odsek 1 CSP. V prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok proti žalovanému na zaplatenie 3.626,98 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaným poskytla Y. úver na základe zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX č. XXXXXXXXX. Y. postúpila zmluvou zo dňa 28.06.2012 svoju pohľadávku proti
žalovaným žalobcovi. Výška pohľadávky predstavovala 6.869,36 eur (istina 5.876,16 eur, riadny úrok 465,67 eur, úrok z omeškania 503,61 eur a ostatného príslušenstva 23,92 eur.
6. Podaním zo dňa 01.10.2013 vstúpil do konania na strane žalovaných vedľajší účastník, ktorý si zvolil za zástupcu advokáta.
7. Zástupca vedľajšieho účastníka sa podaním zo dňa 07.03.2014 písomne vyjadril k žalobe. Vo svojom vyjadrení namietal aktívnu právnu legitimáciu žalobcu, pretože zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná. Uviedol, že banka je držiteľom „bankového povolenia“ podľa § 7 odsek 1 zákona o bankách, teda banka navrhla postúpiť žalobcovi ako „nebanke“ tzv. živý úver.
8. Po námietkach žalobcu o neprípustnosti vedľajšieho účastníka, okresný súd a následne aj odvolací súd vedľajšie účastníctvo pripustili (uznesenie okresného súdu zo dňa 19.12.2014, č.k. 17C/392/2013-98, uznesenie krajského súdu 6Co/1033/2015-127 zo dňa 30.11.2015).
9. Žalobca pred začatím pojednávania dňa 12. apríla 2016 vzal svoju žalobu celkom späť. Dôvod späťvzatia neuviedol.
10. V prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je potrebné sa primárne zaoberať tým, ktorý zo strán sporu zavinil zastavenie konania (§ 146 odsek 2 prvá veta OSP). Ten je potom zodpovedný za trovy konania druhej strany sporu.
11. Otázka nároku na náhradu trov konania posudzoval okresný súd správne, a to z hľadiska procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavenie konania (§ 146 odsek 2 prvá veta OSP).
12. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, že trovy konania vedľajšieho účastníka, ktoré vznikli nákladmi na právnu službu advokáta, neboli vynaložené účelne, a preto mu náhradu trov nepriznal.
13. Z vyššie opísaných zistení odvolacieho súdu z obsahu spisu odvolací súd dospel k odlišnému právnemu záveru v otázke účelnosti trov konania vedľajšieho účastníka.
14. Žalobca podal žalobu vo veci dňa 13.08.2013 a po zjavne bezzákladných námietkach proti vstupu vedľajšieho účastníka, vzal napokon žalobu späť pred prvým pojednávaním dňa 12.04.2016, takmer po troch rokoch, a to bez uvedenia dôvodu. Možno dôvodne predpokladať, že to bolo práve z dôvodu obavy z negatívneho rozhodnutia súdu o jeho žalobe, aj s poukazom na námietku vedľajšieho účastníka v písomnom vyjadrení, v ktorom spochybnil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu (žalobcovi súd doručil vyjadrenie spolu s určeným termínom pojednávania).
15. Za týchto okolností, keď vedľajší účastník má rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník konania (§ 93 odsek 3 OSP), teda aj právo na zastúpenie advokátom (§ 25 OSP) patrí vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov konania, ktoré boli účelne vynaložené. Pozostávali z nákladov na právnu službu advokáta, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomne podanie na súd vo veci samej zo dňa 06.03.2014). Pri tarifnej hodnote 3.626,98 eur patrí za jeden úkon odmena podľa § 10 odsek 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. vo výške 131,13 eur, za dva úkony 2 x 131,13 eur, k tomu režijný paušál 7,81 eur a 8.04 eur a 20% DPH, spolu 333.71 eur.
16. Pokiaľ vedľajší účastník uplatňoval náhradu trov konania vo výške 590,14 eur a to za ďalšie úkony právnej služby - stanovisko zo dňa 17.09.2015 a podanie zo dňa 17.03.2016, tieto nemožno považovať za účelné, keďže sú obsahovo identické s vyjadrením vo veci samej zo dňa 06.03.2014, preto, podľa názoru odvolacieho súdu mu za ďalšie dva úkony právnej služby nepatrí náhrada trov, keďže nezodpovedali kritériu účelnosti.
17. V odvolacom konaní bol úspech vedľajšieho účastníka len čiastočný, preto podľa § 396 odsek 1 v spojení s § 255 odsek 2 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu zo strán sporu.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).