Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/814/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v spore žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpenej: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., Trenčín, 1. mája 173/11, IČO: 47 234 679, proti žalovanému: Y. H., nar. XX. H. XXXX, bytom Y. H., K. XXX/X, o 665,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 12. februára 2015 č. k. 7C/181/2014-38 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 665,39 eur, úroku z omeškania 98,10 eur, úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 665,39 eur od 18. apríla 2014 do zaplatenia. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 5, § 879 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 písm. g/ ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), § 115a ods. 1, 2, § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Vecne zdôvodnil naplnením definičných znakov v spotrebiteľskej zmluvy uzavretej účastníkmi konania dňa 24. augusta 2009, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému (úverovou zmluvou č. 3908054117) úver vo výške 1.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami 35,07 eur v počte splátok 60. Žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy bola dodávateľ, ktorý má v predmete svojej činnosti poskytovanie spotrebiteľských úverov. Na rozdiel od nej žalovaný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie bez ďalšieho konštatoval, že žalovaný bol povinný vrátiť žalobkyni len sumu 1.000 eur (výška poskytnutého úveru) a z dôvodu, že zaplatil žalobcovi sumu 1.138,83 eur, uhradil viac ako mal. Žalobu preto súd prvej inštancie zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., keďže žalovanému trovy nevznikli, nebola mu ich náhrada priznaná.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnila nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie. Súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čím odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom. Predmetná zmluva obsahovala údaj o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov), a to na lícnej strane zmluvy v rubrike 38 vo výške 33,20%. Nie je preto zrejmé, z akého hľadiska súd prvej inštancie vyhodnotil, že úverová zmluva tento údaj neobsahuje. Údaj bol vypočítaný v súlade so zákonom a v zmluve bol vyjadrený jasne a presne.

Žalobkyňa namietala aj absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia, keďže právo na riadne odôvodnenie patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj bezvýznamný, bola daná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ustálená judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) zdôrazňuje povinnosť všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, týkajúce sa tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (sp. zn. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (sp. zn. IV. ÚS 14/07). Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (sp. zn. I. ÚS 265/05). Rozhodnutie súdu musí byť pritom konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí súd dbať na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade i spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Nedodržanie uvedených požiadaviek má za následok zrušenie súdneho rozhodnutia ÚS SR, z dôvodu porušenia práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia, najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 7/2009).

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd podľa § 34 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa s podanou žalobou predložila súdu prvej inštancie zmluvu o úvere z 24. augusta 2009 č. 3908054117, spolu s úverovými podmienkami, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť úver vo výške 2.104,20 eur (60 splátok x 35,07 eur). Hoci súd prvej inštancie, v súlade s predloženým listinným dôkazom (zmluvou o úvere) konštatoval, že suma 1.000 eur mala slúžiť na poskytnutie spotrebiteľského úveru, bez konkretizovania akéhokoľvek dôvodu nesprávne vyhodnotil, že iba túto čiastku (1.000 eur) bol žalovaný povinný vrátiť žalobkyni.

Argumentácia žalobkyne v odvolaní o nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bola preto dôvodná. Záver súdu prvej inštancie o dlžnej sume žalovaného voči žalobkyni len vo výške 1.000 eur nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a nebol žiadnym spôsobom zdôvodnený (napr. zákonnou sankciou kvalifikujúcou úver ako bezúročný a bez poplatkov).

Suma 1.000 eur predstavovala výšku peňažného plnenia poskytnutého žalobkyňou žalovanému, nie však výšku zmluvne prevzatého záväzku žalovaným. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie označil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ku ktorému uviedol obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorou je RPMN, s následnou sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v prípade jej absencie. Aplikácia tohto ustanovenia na preukázaný skutkový stav už v odôvodnení rozhodnutia obsiahnutá nie je. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania však vyplýva, že predmetná zmluva o úvere údaj o RPMN obsahovala (33,2 %). Naviac citácia dotknutej právnej vety v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy nebola správna.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak postráda akýkoľvek argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku mal uviesť súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyložiť, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy a posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

Ak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu účastníka konania v žalobe (ako je tomu aj v danom prípade) a prečo žalobné námietky účastníka považuje za mylné alebo nesprávne, je nutné pokladať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou účastníka ju nemôže odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne táto nesprávnosť spočíva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2005). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom).

Nemožno prehliadnuť ani mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti a do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, pričom intenzitu tejto vady je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nezaoberal zmluvou o úvere, a to tak z hľadiska jej obsahových náležitostí, ako aj vzhľadom na dotknuté právne normy na ochranu spotrebiteľa (napriek tomu, že zmluvu o úvere označil za zmluvu spotrebiteľskú).

Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že napádané rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), na riadne odôvodnenie rozsudku. Jedná sa o procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces a súčasne k odňatiu jej možnosti konať pred súdom (písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu). Úplná absencia odôvodnenia preukázaného skutkového stavu má povahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje ako dôvod pre zrušenie aj právoplatných rozhodnutí za účelom nápravy týchto vád, pričom za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016 sp. zn. 6MCdo 5/2014.

Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobkyni), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať vo vzťahu k uplatňovanému nároku žalobkyne).

Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, na základe vykonaného dokazovania, náležite vyhodnotiť dôkazy a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti tak, aby právne závery ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní. Nárok žalobkyne preskúma z hľadiska okruhu rozhodujúcich skutočností určovaných relevantnými hypotézami hmotnoprávnych noriem, ktorými sú predovšetkým ZoSÚ a O. z.. Pri posudzovaní obsahových náležitostí predmetnej zmluvy bude pritom dôsledne vychádzať zo správneho znenia právnej normy, účinného v čase uzavretia zmluvy.

Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo uplatňovanej pohľadávky.

Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Podľa § 396 ods. 3 ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <..

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.