Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_40Cpr-2-2016.pdf
PDF · 136.13 KB
Case nature
Area
Subarea
40Cpr/2/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina, v konaní pred sudkyňou Mgr. Annou Mihálikovou, v právnej veci žalobcu: Mgr. U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, 024 04 Kysucké Nové Mesto, zastúpený splnomocneným zástupcom: Advokátska kancelária UHAĽ, s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesova 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, proti žalovanému: Obec Nesluša, Obecný úrad Nesluša 987, 023 41 Nesluša, IČO: 00 314 137, zastúpeného splnomocneným zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Súd u r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru zo 14.10.2015 danú žalovaným žalobcovi, je neplatná.
Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.09.2009 naďalej t r v á .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 01.02.2016 do 15.06.2016 v sume 2.542,77 Eur spolu s 5%-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 534,24 Eur od 26.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 803,65 Eur od 26.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 803,65 Eur od 26.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 401,23 Eur od 26.06.2016 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.03.2016 v spojení s návrhom na pripustenie zmeny žaloby doručenej súdu na pojednávaní dňa 07.10.2016, o ktorej súd rozhodol uznesením č. k. 40Cpr/2/2016-143 zo dňa 07.10.2016 žalobca žiadal, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný žalobcovi listom zo dňa 14.10.2015, je neplatná, pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.09.2009 naďalej trvá a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 01.02.2016 do 15.06.2016 v sume 2.542,77 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 534,24 Eur od 26.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 803,65 Eur od 26.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 803,65 Eur od 26.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 401,23 Eur od 26.06.2016 do zaplatenia.
2. Z rozhodujúcich skutkových tvrdení uvedených v žalobe žalobcom vyplýva, že dňa 14.09.2009 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu, na základe ktorej od 15.09.2009 vykonával funkciu riaditeľa zariadenia Sociálnych služieb Nesluša, s miestom výkonu práce Obec Nesluša. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní jedného mesiaca, pri dohodnutom týždennom pracovnom čase v dĺžke 7,5 hodín denne. Dňa 14.02.2011 požiadal štatutárneho zástupcu žalovaného o úpravu pracovnej doby s možnosťou odpracovať denný pracovný čas v čase od 05.30 hod. do 15.00 hod. a odpracovaním jednej pracovnej zmeny v týždni v mieste trvalého pobytu, ktorú zdôvodnil
svojim ťažkým zdravotným postihnutím s neschopnosťou sa samostatne prepravovať na dlhšie trasy a odkázanosťou na prepravu osobným motorovým vozidlom. Žiadosti bolo vyhovené, čím došlo k zmene pracovnej zmluvy. Dňa 14.10.2015 mu žalovaný doručil výpoveď podľa §-u 63 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce) so stanovením výpovednej doby 3 mesiace, t. zn. pracovný pomer sa mal skončiť 31.01.2016. Dôvodom výpovede bolo zrušenie celého chráneného pracoviska v Dome opatrovateľskej služby Nesluša na základe uznesenia Obecného zastupiteľstva č. III-2/2015 zo dňa 21.03.2015 s tým, že nemá ďalšiu možnosť ho zamestnávať a nemá k dispozícií inú vhodnú prácu, vzhľadom k tomu, že chránená dielňa v Dome opatrovateľskej služby bola uznesením Obecného zastupiteľstva zrušená. Výpoveď od žalovaného prevzal, dňa 15.10.2015. Proti výpovedi podal námietky, v rámci ktorých poukázal, že výpoveďou mu žalovaný neumožnil uskutočňovať dohodnutú pracovnú činnosť v súlade s pracovnou zmluvou, a na pracovnom pomere ďalej trval. Následne tieto námietky doplnil listom zo dňa 22.10.2015 s názvom Prekážky na strane zamestnávateľa podľa §-u 142 ods. 3 Zákonníka práca, v ktorom opätovne žiadal žalovaného, aby odstránil prekážky výkonu práce na jeho strane. Žalovaný odpovedal listom s názvom Odpoveď na Váš e-mail zo dňa 22.10.2015, v ktorom konštatoval, že zrušením pracoviska nebola vytvorená prekážka na strane zamestnávateľa a vyzval ho, aby od 01.11.2015 do 31.01.2016 vykonával prácu s pracovným časom od 07.00 hod. do 15.00 hod., v Dome opatrovateľskej služby Nesluša č. XXX, pričom prácu mu mala prideľovať Bc. R. Ž.. Po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, dňa 02.11.2015 nastúpil na pracovisko u zamestnávateľa na výkon práce. Opätovne mu nebola zo strany žalovaného prideľovaná práca v súlade s pracovnou zmluvou, nedošlo ani k dohode o preradení na inú vhodnú prácu, čoho dôsledkom bolo vznik prekážky na strane zamestnávateľa. Z dôvodu prekážky opustil pracovisko, na čo ho žalovaný listom dňa 09.11.2015 písomne upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny, čomu oponoval žalobca opätovne listom zo dňa 10.11.2015 a trval na prekážke na strane žalovaného. Dňa 01.02.2016 opätovne žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Na tento list žalovaný odpovedal listom zo dňa 05.02.2016, v ktorom uviedol, že berie výpoveď zo dňa 14.10.2015 späť a zároveň ho vyzval k nástupu na pracovisko, najneskôr dňom 08.02.2016 bez možnosti akejkoľvek výnimky z pracovnej doby. K odvolaniu výpovede týmto spôsobom zo strany žalovaného žalobca podľa §-u 61 ods. 4 Zákonníka práce nedal súhlas, pretože výpoveď považoval za neplatnú, s námietkou, že odvolať možno len platný právny úkon. Súhlas nedal aj z dôvodu, že žalovaný mu chcel jednostranne zmeniť podmienky pracovnej zmluvy ohľadom výnimiek z pracovného času. Ďalej namietal, že výpoveď možno odvolať len do času jej účinnosti. V ďalšej časti žalobca poukazuje na dôvody neplatnosti výpovede, predovšetkým poukázal na nesprávny uplatnený výpovedný dôvod, dôvodiac tým, že použitý výpovedný dôvod vo výpovedi zo dňa 14.10.2015 podľa §-u 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, t. j., ak zamestnávateľ alebo jeho časť, sa zrušuje, alebo sa premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce, žalovaný aplikoval nesprávne citované ustanovenie Zákonníka práce k vzniknutému skutkovému stavu. S poukazom na obsah výpovede, Uznesením č. III-2/2015 Obecné zastupiteľstvo schválilo zrušenie chránenej dielne DOS k 01.06.2015, t. j. Domova opatrovateľských služieb, a nie zrušenie chráneného pracoviska žalobcu. Chránená diela, ktorá mala byť zrušená v zmysle uznesenia Obecného zastupiteľstva podľa evidencie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, neexistuje. Zrušenie zamestnávateľa alebo jeho časti znamená, že zamestnávateľ v rozsahu zrušenia prestane vykonávať činnosť, na výkon ktorej zamestnával zamestnanca, s ktorým z tohto dôvodu skončil pracovný pomer. Žalovaný naďalej prevádzkuje Domov opatrovateľských služieb, teda sa jeho činnosť v skutočnosti nezrušila a nezanikla. Vzhľadom na to nie je možné uviesť, ako výpovedný dôvod zrušenie zamestnávateľa alebo jeho časti, pretože k jeho zrušeniu reálne nedošlo. Zrušenie chránenej dielne (pracoviska) nezakladá zrušenie zamestnávateľa alebo jeho časti, spôsobuje zánik dotácie a ďalších práv a povinností podľa Zákona o službách zamestnanosti. Aplikáciu použitého výpovedného dôvodu je daná len v prípade zrušenia časti zamestnávateľa bez jeho ďalšej existencie ako vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 4MCdo/5/2010 zo dňa 13.10.2011. Žalobca uzavrel, že nedošlo ani k právnemu, ani k faktickému zrušeniu žalovaného, čo má za dôsledok neplatnosť výpovede s daným výpovedným dôvodom. Poukázal na zámenu pojmov chránená dielňa, chránené pracovisko zo strany žalovaného, pričom sa nevyhol ani spojeniu „zrušenie pracoviska - chránenej dielne“. S odvolaním sa na § 55 ods. 1 Zákona č. 5/2004 Zbierky zákonov o službách zamestnanosti, poukázal na rozdiel týchto dvoch pojmov, pričom za chránené pracovisko sa na účely tohto zákona považuje pracovisko, na ktorom právnická osoba alebo fyzická osoba zriadi pracovné miesto pre občana so zdravotným postihnutím a pracovné miesto sa nevytvára v chránenej dielni. Miesto a druh práce, ktorý vykonával podľa pracovnej zmluvy v znení jej zmien, bolo Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 05.01.2010 označené za „chránené pracovisko“, ktorá skutočnosť vyplýva aj zo zoznamu chránených
dielní a chránených pracovísk ku dňu 30.06.2014. Žalovaný, teda uznesením zrušil chránenú dielňu, a nie chránené pracovisko. Keďže uznesenie Obecného zastupiteľstva treba vykladať doslovne, nemá žiadny vplyv na pracovné miesto žalobcu, resp. chránené pracovisko. V tejto súvislosti poukázal na § 66 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď danú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený pre vznik nároku na starobný dôchodok alebo z dôvodov ustanovených v §-e 63 ods. 1 písm. a) a e). Aj za predpokladu zrušenia uznesením žalovaného chráneného pracoviska nezakladalo by to dôvod výpovede podľa §-u 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, pretože sa nezrušuje jeho časť, ale pracovné miesto. Zrušenie pracovného miesta upravuje iný výpovedný dôvod konkrétne § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Aplikácia tohto výpovedného dôvodu zakladá povinnosť žalovaného aplikovať aj ustanovenie §-u 66 Zákonníka práce. Použitím výpovedného dôvodu vyslovil domnienku, že žalovaný sa týmto účelovo snažil vyhnúť aplikácií §-u 66 Zákonníka práce. Ako dôkaz v žalobe označil pracovnú zmluvu zo dňa 14.09.2009 v spojení so žiadosťou o úpravu pracovnej doby zo 14.02.2011, preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom zo dňa 15.08.2011, výpoveď zo dňa 14.10.2015, listy obsahujúce námietky žalobcu zo dňa 15.10.2015 a 22.10.2015 spolu s odpoveďami žalovaného, oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní z 01.02., a 05.02.2016.
3. Z označených listinných dôkazných prostriedkov, zistil súd nasledovné: Pracovnou zmluvou zo dňa 14.09.2009 bol medzi stranami sporu založený pracovno-právny vzťah s dohodnutým dňom nástupu do práce 15.09.2009, druh práce - riaditeľ zariadenia Sociálnych služieb Nesluša s miestom výkonu práce Obec Nesluša, pracovný pomer založený na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní jedného mesiaca, s dojednaním mzdových podmienok zaradením podľa zákona č. 552/2003 Z. z. a Nariadenia vlády č. 474/2008 Z. z. trieda 10, platový stupeň 11, s týždenným pracovným časom u zamestnávateľa 7,5 hodín denne. Zo žiadosti o úpravu pracovnej doby zo dňa 14.02.2011, ktorej prílohou bol posudok Úradu práce sociálnych vecí a rodiny zo dňa 29.10.2008 a 08.02.2011 a súhlasom zamestnávateľa so žiadanou úpravou pracovnej doby daný 15.02.2011 tak, že denný fond pracovnej doby zamestnanec odpracuje v čase od 05.30 hod.- do 15.00 hod., a odpracovaním jednej pracovnej zmeny v týždni v mieste trvalého bydliska. Súhlas bol daný s platnosťou do prehodnotenia zdravotného stavu, resp. skončenia statusu osoby ZŤPS. Z preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, mal súd preukázanú skutočnosť tvrdenú žalobcom. Z výpovede danej zamestnancovi, t. j. žalobcovi zo dňa 14.10.2015, mal súd preukázaný tvrdený výpovedný dôvod § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce z dôvodov zrušenie celého chráneného pracoviska v Dome opatrovateľskej služby Nesluša na základe uznesenia Obecného zastupiteľstva: Uznesenie č. III-2/2015 zo dňa 21.03.2015 s oznámením, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, ani na kratší pracovný čas a nemá pre neho inú vhodnú prácu, stanovenie výpovednej doby na 3 mesiace, pričom pracovný pomer končí dňom 31.01.2016. Zamestnanec prevzal osobne túto výpoveď dňa 14.10.2015, táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Listom zo dňa 15.10.2015 prvýkrát zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na pracovnom pomere, toto doplnil následne listom zo dňa 15.10.2015, kde namietal neplatnosť výpovede. Z následne predloženej korešpondencie po doručení výpovede zamestnancovi, vyplýva nosná námietka žalobcu, že predmetnou výpoveďou žalovaný vytvoril na strane žalobcu prekážku v práci v zmysle §-u 142 ods. 3 Zákonníka práce, z odpovedí zamestnávateľa zo dňa 28.10.2015 a 22.10.2015 vyplýva, že výpoveď považuje za platnú, súčasne upozornil, že od 01.11.2015 mu začína plynúť výpovedná doba, s upozornením na pracovný čas od 07.00 hod., do 15.00 hod. platný počas výpovednej doby v Dome opatrovateľských služieb Nesluša, kde mu bude prácu prideľovať Bc. R. A. podľa pracovnej zmluvy, aby nedošlo k ohrozeniu života a zdravia. Aj následný list zamestnávateľa zo dňa 09.11.2015 sa obsahovo opätovne vracia k oznámeniu o pracovnej dobe v súvislosti s upozornením zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny, t. j. svojvoľné opustenie pracoviska dňa 02.11.2015 s tým, že zamestnávateľ neuznal povolenie na prácu doma, vystavenú dňa 15.02.2011 bývalým starostom obce. Zamestnávateľ listom zo dňa 05.02.2016 oznámil zamestnancovi späťvzatie výpovede zo dňa 14.10.2015 a súčasne ho vyzval, aby nastúpil okamžite na pracovisko najneskôr dňom 08.02.2016 a na ňom pracoval počas pracovnej doby od pondelka do piatku v čase od 07.00 hod., do 15.30 hod.. Akékoľvek výnimky na výkon práce mimo miesta pracoviska - Obec Nesluša nepovoľuje, a ak boli v minulosti povolené nejaké výnimky, tak ich ruší.
4. K podanej žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.04.2016 a žiadal určiť, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.10.2015, je neplatná. Pokiaľ ide o vznik pracovno-právneho vzťahu medzi stranami sporu, žalovaný poukázal na rovnaké skutkové
okolnosti ako žalobca. Súčasne potvrdil, že bývalé vedenie Obce Nesluša akceptovalo žiadosť žalobcu zo dňa 14.02.2011 o úpravu pracovného času, kedy mu bola daná možnosť odpracovať ustanovený denný pracovný čas v rozpätí od 05.30 hod. do 15-tej hodiny. Súčasťou tejto žiadosti bola aj dohoda o odpracovaní jedného pracovného dňa v týždni v mieste bydliska. Rovnako zopakoval skutkové okolnosti týkajúce sa výpovede danej zamestnancovi, následne podrobne v bodoch 1 - 17 poukázal na bohatú korešpondenciu medzi stranami sporu obsahovo týkajúce sa predovšetkým námietok žalobcu
- neplatnosť výpovede, pričom treba poukázať na list zo dňa 16.11.2015, ktorým mala byť žalobcovi predložená dohoda o zmene pracovných podmienok, ktorú odmietol podpísať s poznámkou, že tento list sa v spise nenachádza. Zdôraznený je list zo dňa 05.02.2016, ktorým žalovaný vzal späť výpoveď s výzvou na nástup žalobcu na pracovisko. Následne dňa 11.02.2015 o 11.30 hod., sa uskutočnilo rokovanie oboch strán, z ktorého okrem iného vyplynulo, že žalobca žiadal, aby mu bolo umožnené pokračovať vo výkone funkcie riaditeľa podľa pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 14.09.2009, súhlasil s odvolaním výpovede Obce Nesluša zo dňa 14.10.2015, žiadal o rovnaké pracovné podmienky ako pred výpoveďou, pričom, ak mu to nebude umožnené, s odvolaním výpovede nesúhlasí. Žalovaný sa vyjadril, že súhlasí s pokračovaním výkonu funkcie riaditeľa podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, zobral na vedomie súhlas s odvolaním výpovede, otázka úpravy pracovného času mala byť doriešená po predložení posudkov zo dňa 29.10.2008 a 08.08.2011. Dňa 15.02.2016 doručil žalobca oba posudky. Nasledujúcim dňom listom - Oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, urgencia na nastúpenie do zamestnania, žalovaný poukázal, že chránená dielňa neexistuje a z toho dôvodu nemôže byť jeho žiadosti vyhovené. Žalovaný uznal, že výpoveď zo dňa 14.10.2015 je neplatná, čo vyplýva z postojov účastníkov a tiež korešpondencie účastníkov.
5. Vzhľadom na zistený skutkový stav a na vyjadrenie žalovaného, ktorý uznal neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, predmet predbežného prejednania sporu bolo zamerané na odstránenie nedostatkov, ktoré bránili súdu rozhodnúť o ďalšom uplatnenom nároku - náhrade mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru, keďže súdu neboli predložené žiadne dôkazy na preukázanie tohto nároku. Žalobca uviedol, že naposledy bola mzda vyplatená za obdobie január 2016, teda za obdobie február a následne nebol vyplatený žalobcovi priemerný mesačný zárobok. Pôvodne v žalobe uplatnená sumu mzdy, vychádzala zo mzdy, ktorú žalobca predtým dostával, nakoľko žalobca za predchádzajúce obdobie kalendárneho štvrťroka, z ktorého sa počíta náhrada mzdy, nedostal výplatné pásky, nemal rovnako predložený v roku 2015 platobný výmer, žalobca nedisponuje dôkazom, z ktorého by mohol odvodiť priemerný mesačný zárobok podľa Zákonníka práce. Teda výška tohto nároku mala byť špecifikovaná v priebehu konania za predpokladu, že sa strany sporu nedohodnú. K umožneniu pokračovať zamestnancovi v práci zamestnávateľom, žalobca uviedol, že bol opakovane volaný do práce, dokonca boli aj určité rokovania medzi stranami, pričom poukázal na vyjadrenie žalovaného, ktoré si odporovali, keď na jednej strane mali byť zamestnancovi poskytnuté rovnaké pracovné podmienky ako pred výpoveďou a následne mal mať inú pracovnú dobu ako bola schválená predchádzajúcim starostom obce. Ďalej bolo spochybnené, že zamestnanec mal byť na pracovnej pozícií riaditeľa Domova sociálnych služieb a súčasne mu mala byť práca prideľovaná osobou, ktorá za neho začala vykonávať tú prácu. Z týchto dôvodov, že neboli stanovené rovnaké pracovné podmienky v zmysle dojednanej pracovnej zmluvy, žalobca nenastúpil do práce, pretože bol poučený, že nástupom do práce, by mohlo dôjsť konkludentne k zmene pracovných podmienok. Zamestnávateľ mu nechcel umožniť výkon práce, ktorú doteraz vykonával. Ďalej podľa výpovede bola zrušená celá časť zamestnávateľa, teda bolo sporné, kde mal túto prácu vykonávať. Žalobca sa cítil dotknutý aj tým, že pri návšteve do práce mal byť osobitne on kontrolovaný zamestnancom SBS, či chodí do práce v čase, ktorý bol stanovený, dovtedy nič také voči iným zamestnancom nebolo vykonávané, teda sa cítil diskriminovaný. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú, prečo túto prácu doteraz nevykonáva, pretože mu nebola reálne zabezpečená. Splnomocnený zástupca žalobcu poukázal, že žalobca je dočasne pracovne neschopný, a to je tiež dôvod, prečo prácu nevykonáva. V rámci predbežného prejednania žaloby žalovaný poukázal na svoje písomné vyjadrenie, uznal, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, pričom ďalšie nároky žalobcu neboli voči nemu špecifikované a neboli požiadaní, ani o vyčíslenie tohto nároku. Mali záujem doriešiť spornú vec mimosúdne.
6. Žalovaný predložil súdu mzdový list žalobcu za rok 2014, 2015, 2016, potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu zo dňa 16.05.2016 a rozhodnutie o plate na rok 2016. Súčasťou bol výpočet pravdepodobného zárobku žalobcu, pretože v rozhodnom období podľa §-u 134 Zákonníka práce žalobca neodpracoval ustanovený počet hodín na určenie priemerného zárobku. Z oznámenia o plate zo dňa 18.08.2016 vyplýva, že zamestnancovi s účinnosťou od 01.01.2016 bol určený funkčný plat
s odvolaním sa na zákon č. 553/2003 Z. z. a Nariadenie vlády SR č. 432/2015 so zaradením do 10-tej triedy platového stupňa 12 nasledovne: Tarifný plat podľa §-u 7 zákona 681,-Eur, navýšenie tarifného platu 0,-Eur, príplatok za riadenie podľa §-u 8 zákona vo výške 20,50 Eur, príplatok za zastupovanie podľa §-u 9 zákona vo výške 0,-Eur, osobný príplatok podľa §-u 10 zákona vo výške 0,- Eur, príplatok za zmennosť podľa §-u 13 zákona 0,-Eur, teda funkčný plat mesačne vo výške 701,50 Eur. Z predloženého potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva neschopnosť vykonávať prácu od 16.05.2016. Z predloženého mzdového listu za rok 2015, najmä posledného kalendárneho štvrťroka vyplýva, že zamestnanec odpracoval celkom 4 dni, t. j. 30 hodín. Zamestnávateľ, t. j. žalovaný vyčíslil pravdepodobný mesačný zárobok za štvrtý štvrťrok 2015 na sumu 806,85 Eur, za prvý štvrťrok 2016 na sumu 775,13 Eur, za druhý štvrťrok 2016 sumu 775,13 Eur. Pri všetkých týchto sumách je však označenie priemerný mesačný zárobok. Na pojednávaní predložil výpis z účtu, podľa ktorého žalovaný vyplatil časť mzdy za mesiac február 2016 vo výške 113,60 Eur dňa 21.06.2016.
6. Z návrhu na mimosúdnu dohodu adresovanú splnomocnenému zástupcovi žalobcu vyplýva postoj žalovaného k nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, že tento nárok žalobcovi nevznikol. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ sa skončenie pracovného pomeru považovalo za platné, žalobca dostal riadne vyplatenú mzdu (11.02.2016). Následne poukázali na obsah rokovania zo dňa 11.02.2016, ktoré označili ako konsenzus zo strany účastníkov pracovno-právneho sporu na urovnaní. Do tohto dňa má žalobca nárok na riadne uhradenú mzdu. Dňa 12.02.2016 mohol a mal nastúpiť na pracovisko žalobca riadne a včas tak, ako to vyplýva z pracovnej zmluvy, čo sa nestalo. Dňa 15.02.2016 boli obci doručené oba posudky Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Podaním, ktoré žalobca prevzal 01.04.2016 bol upozornený na porušovanie pracovnej disciplíny. Opätovne 08.04.2016 bol vyzvaný na nastúpenie do práce a upozornený na porušovanie pracovnej disciplíny. Toto upozornenie prevzal dňa 16.04.2016. Žalovaný poukázal aj na vyjadrenie splnomocneného zástupcu žalobcu zo dňa 15.04.2016 a jeho oznámenie, že žalobca nenastupuje do práce oprávnene, nakoľko mu obec neumožňuje vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a dohodnutých pracovných podmienok, ktoré neboli vzájomnou dohodou doteraz zmenené, čím ide o prekážku na strane zamestnávateľa, a teda aj povinnosť poskytovať mu náhradu mzdy podľa §-u 79 ods. 1 Zákonníka práce až do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Dňa 19.04., bol opätovne prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobca vyzvaný na nastúpenie do zamestnania. Dňa 24.04.2016 žalobca zaslal starostke obce e-mail s určením dňa práce na doma s tým, že o ďalšej úprave pracovno-právnych záležitostí sa malo rokovať 26.04.2016. Starostka e-mailom zo dňa 25.04.2016 oznámila, že z dôvodu absencie žalobcu na pracovisku, bola obec nútená riešiť situáciu zástupcom iným pracovníkom a určila podmienky príchodu a odchodu do zamestnania a zo zamestnania, evidenciu dochádzky pre žalobcu. Dňa 10.05.2016 bol žalobca opätovne vyzvaný na nástup na pracovisko s tým, že mu bolo umožnené vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy na mieste dohodnutom aj so všetkými ním vymienenými výnimkami, no on napriek tomu do práce nenastúpil. Poštovú zásielku prevzal dňa 30.05.2016. Dňa 12.05.2016 bol opätovne doručený e-mail starostke, že žalobca je ochotný dohodnúť sa na ukončení pracovného pomeru dohodou k 31.07.2016, žiada 5-násobok priemernej mesačnej mzdy a doplatenie mzdy za obdobie od 01.02.2016 do 31.07.2016 a náhradu nákladov za právne služby. Následne 16.05.2016 doručil obci potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorá by mala trvať doteraz. Žalobca teda nezačal vykonávať pracovnú činnosť u zamestnávateľa podľa pracovnej zmluvy, aj keď bol na to viackrát vyzývaný. To, že bolo chránené pracovisko/chránená dielňa zrušené, nemá nič spoločné s nenastúpením žalobcu na pracovné miesto. Zamestnávateľom žalobcu je Obec Nesluša, a nie chránené pracovisko. Dňa 15.02.2011 došlo k zmene pracovných podmienok žalobcu s tým, že mal právo odpracovať pracovný čas od 05.30 hod., do 15.00 hod., a povolenie odpracovať jednu pracovnú zmenu v týždni v mieste trvalého bydliska. Nárok na náhradu mzdy stratil tým, že dňa 12.02.2016 nenastúpil na pracovisko, napriek tomu, že mu bola práca poskytnutá a na jej nástup bol viackrát vyzývaný. K uvedenej argumentácií citoval uznesenie NS SR sp. zn. 21Cdo/2826/2007 zo dňa 12.06.2008, z ktorého vyplýva predovšetkým, že zamestnávateľ môže zamestnancovi ešte pred skončením sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru znovu začať prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, ak sa rozhodne týmto spôsobom postupovať a ak oznámi zamestnancovi (buď výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o prejavenej vôli) pred zahájením alebo za trvania sporu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, že mu bude znovu v súlade s pracovnou zmluvou až do vyriešenia otázky platnosti rozviazania pracovného pomeru v spore pred súdom prideľovať prácu, ktorú sa zamestnanec pre neho zaviazal vykonávať podľa pracovnej zmluvy a ak tak urobí, v prípade, že zamestnanec potom nastúpi do práce, zanikla tým jeho povinnosť poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy podľa Zákonníka práce. Vzhľadom na tieto skutočnosti, navrhol uzatvoriť
mimosúdnu dohodu s tým, že pracovný pomer žalobcu skončí dohodou ku dňu 31.08.2016 s priznaným nárok na odstúpené vo výške 3-násobku jeho priemerného zárobku.
7. Žalobca takýto návrh mimosúdnej dohody neprijal.
8. Žalovaný predložil súdu písomné vyjadrenie k veci s rovnakým obsahom ako bola mimosúdna dohoda s doplnením, že prvé dva výroky navrhnutého rozsudku považuje za nadbytočné, pretože z tvrdených skutočností stranami sporu je nesporné a obaja ich deklarujú od 11.02.2016. Toto konanie považuje za nadbytočné z dôvodu, že zamestnávateľ vzal počas výpovednej lehoty výpoveď späť a navrhovateľ ako zamestnanec so späťvzatím výpovede súhlasil, teda pracovný pomer stále trvá, tento ani neskončil, preto je nadbytočné rozhodovať o neplatnosti výpovede ako aj o ďalšom trvaní pracovného pomeru. Žalobca mal nastúpiť do zamestnania minimálne deň nasledujúci po odvolaní výpovede 12.02.2016. Za sporné tak považoval, zmenu pracovných podmienok údajne z 15.02.2011 a otázku náhrady mzdy - obdobie a výšku. Teda v záverečnom návrhu žiadal žalobu zamietnúť.
9. Súčasne súdu predložili záznam z rokovania na Obecnom úrade v Nesluši zo dňa 11.02.2016, výzvu na nastúpenie do zamestnania zo dňa 29.03.2016 s doručenkou zo dňa 01.04.2016, výzvu na nastúpenie do zamestnania zo dňa 08.04.2016 s doručenkou zo dňa 16.04.2016, vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 13.04.2016, výzva na nastúpenie do zamestnania zo dňa 19.04.2016 s doručenkou z 21.04.2016, ktorú sa nepodarilo žalobcovi doručiť. Výzvu na nastúpenie do zamestnania zo dňa 10.05.2016 spolu s doručenkou z 30.05.2016, e-maily žalobcu zo dňa 24. a 25.04.2016 a jeho právneho zástupcu zo dňa 12.05.2016, potvrdenie o pracovnej neschopnosti žalobcu zo dňa 16.05.2016, návrh mimosúdnej dohody spolu s odpoveďou žalobcu, pracovný poriadok Obce Nesluša s tým, že žiadal zamietnuť návrh žalobcu na náhradu priemernej mzdy.
10. Z obsahu záznamu z rokovania na Obecnom úrade v Nesluši zo dňa 11.02.2016, podpísaného oboma účastníkmi pracovno-právneho vzťahu vyplýva vyjadrenie zamestnanca, teda žalobcu v prvom bode formulovaná žiadosť, aby mu bolo umožnené pokračovať vo výkone funkcie riaditeľa podľa pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 14.09.2009 s poznámkou, že iná pracovná zmluva uzavretá nebola. V bode 2 v prípade splnenia tejto požiadavky súhlasí s odvolaním výpovede Obce Nesluša zo dňa 14.10.2015 v bode 3 je formulovaná žiadosť, aby mu bolo umožnené vykonávať prácu podľa jeho žiadosti zo dňa 14.02.2011, schválenej starostom obce dňa 15.02.2011 podľa nárokov vyplývajúcich z pracoviska chránenej dielne podľa posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny z 29.10.2008 a komplexného posudku z 08.02.2011 v prípade, že mu to umožnené takto nebude, s odvolaním výpovede nesúhlasí. Vyjadrenie obce k uplatneným nárokom obec v súlade s predchádzajúcimi písomnými vyjadreniami súhlasí s tým, aby zamestnanec pokračoval vo výkone funkcie riaditeľa podľa pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 14.09.2009, súhlas s odvolaním výpovede obec berie na vedomie a v bode 3 otázka úpravy pracovného času bude doriešená po predložení posudkov podľa bodu 3 návrhu pána L..
11. Na vyššie zistený skutkový stav veci súd aplikoval najmä ustanovenia § 61 - § 66 a § 77 a § 79 Zákonníka práce, určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je neplatné, pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.09.2015 trvá a žalobcovi priznal nárok na náhradu mzdy podľa vyčíslenia žalobcu spolu s príslušným úrokom z omeškania. Úvahy, ktoré viedli súd k takémuto rozhodnutiu:
12. V zmysle označených ustanovení Zákonníka práce mal súd preukázané všetky formálne aj materiálne náležitosti k rozhodnutiu sporu týkajúceho sa neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou žalovaným žalobcovi najmä včasnosť podanej žaloby pre uplatnenie tohto nároku a oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.
13. Vychádzajúc zo skutkovej a právnej argumentácie žalobcu týkajúcej sa neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru výpoveďou, následného správania žalovaného - späťvzatie výpovede listom zo dňa 5.2.2016, uznanie jej neplatnosti s poukazom na písomné vyjadrenia žalovaného doručené súdu v tomto konaní, ktorým žalovaný žiadal určiť výpoveď za neplatnú (i keď neskôr tvrdil, že ide o nadbytočný výrok) teda neplatnosť výpovede medzi stranami sporu je nespornou skutočnosťou, súd len konštatuje neplatnosť výpovede danej žalobcovi zo dňa 14.10.2016, tz. neplatné skončenie pracovného pomeru. Dôsledkom, čoho pracovný pomer medzi stranami sporu naďalej trvá. Súd poznamenáva, že argumentácia žalobcu v prospech neplatnosti výpovede je správna. Súd sa obmedzuje len na
konštatovanie najzávažnejších skutočností majúcich vplyv na posúdenie neplatnosti výpovede, t.j. skutkovo vymedzenému výpovednému dôvodu nezodpovedal označený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a osobitosť zamestnanca ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorému môže byť daná výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, ktorý je podmienkou jej platnosti, so stanovením zákonných výnimiek, ktoré sa na posudzovaný prípad nevzťahujú. Jednou z týchto výnimiek je aj použitý výpovedný dôvod označený súdom ako nedôvodný.
14. Ťažisko argumentácie žalovaného bolo založené na výsledku rokovania zo dňa 11.02.2016 medzi stranami sporu, z ktorého žalovaný vyvodil súhlas žalobcu so späťvzatím výpovede. Súd predložený písomný záznam z označeného rokovania vychádzajúc z jeho obsahu, nepovažoval za súhlas so späťvzatím výpovede žalobcom. Záznam podpísaný oboma stranami neobsahuje výslovný prejav vôle žalobcu, že súhlasí s odvolaním výpovede. Rovnako nespĺňa znaky urovnania, ktoré by odstránilo spornosť medzi jeho stranami. Naopak, zamestnanec zdôraznil, že nebude súhlasiť s odvolaním výpovede, ak mu nebude umožnené okrem vykonávania pôvodnej pracovnej pozície túto vykonávať v pôvodne dohodnutom pracovnom čase. Preto, starostka obce mohla vziať na vedomie len tieto požiadavky, nie ako nesprávne interpretovala, súhlas so späťvzatím výpovede zamestnancom. Otázka pracovného času mala byť doriešená dodatočne po predložení posudkov. Po doručení posudkov dňa 15.2.2016, žalobcovi bola takáto požiadavka jednoducho zamietnutá s odôvodnením, že sa nejedná už o chránené pracovisko, a preto mu nemôže byť vyhovené (list zo dňa 16.02.2016). Samotný spôsob vedenia rokovania zo dňa 11.02.2016 zamestnávateľom nebol o tom, že mal záujem umožniť zamestnancovi vykonávať prácu za rovnakých pracovných podmienok. Výsledkom tohto rokovania nebola žiadna konkrétna dohoda obsahujúca deň nástupu na výkon práce, t.j. spôsob plynulého nespochybniteľného obnovenia výkonu práce zamestnancom, tak ako keby k výpovedi nebolo došlo, bez akejkoľvek zmeny pôvodne dohodnutých pracovných podmienok. Aj podľa predloženej korešpondencie vôľa žalobcu pracovať za rovnakých pracovných podmienok sa dostávala do nesúladu s požiadavkami zamestnávateľa a to od začiatku plynutia výpovednej doby - jednostrannými príkazmi zo strany zamestnávateľa vykonávať prácu v ním určenej pracovnej dobe a v prideľovaní práce iným zamestnancom (list zo dňa 28.10.2015). Tento nesúlad vyplýva aj z listu, ktorým bola výpoveď žalovaným vzatá späť (aby najneskôr 8.2.2010 nastúpil na pracovisko a to od pondelka do piatka v čase od 7.00 hod. do 15.30 hod.) ako aj z vyššie uvedeného rokovania z 11.2.2016 medzi zmluvnými stranami o podmienkach výkonu práce, kde záver smeroval k doriešeniu úpravy pracovného času po predložení posudkov zamestnanca ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, a pokračovalo spochybňovaním povolenia úpravy pracovného času, označením ako spornej skutočnosti aj v konaní pred súdom, hoci je zrejmé, že žalovaný mal o povolení takejto zmeny pracovnej zmluvy vedomosť. Ďalej nasledovali len formálne výzvy zamestnávateľa na nastúpenie do práce s poukázaním na porušenie pracovnej disciplíny. Pre zachovanie spojitosti sa žiada upriamiť pozornosť na list žalovaného zo dňa 10.05.2016 - výzva na nástup na pracovisko, s tým že mu bolo umožnené vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, na dohodnutom mieste so všetkými žalobcom vymienenými výnimkami (žalobca zásielku prevzal dňa 30.05.2016). Teda až oznámením z 10.05.2016 bolo žalovaný oznámil žalobcovi, po ďalšom rokovaní za účasti aj právneho zástupcu žalobcu, že mu umožní nastúpiť do práce podľa „vyrokovaných“ podmienok týkajúcich sa pracovného času, pričom išlo stále o pôvodné dohodnuté podmienky vzťahujúce sa na pracovný čas. V týchto súvislostiach neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že nástup do práce bol dohodnutý dňom 12.2.2016. Odporujúcimi tvrdeniami zamestnávateľ dostal zamestnanca do neurčitej situácie, keď na jednej strane nesúhlasil s pôvodnou úpravou pracovného času, túto následne spochybňoval, chcel ju riešiť a na strane druhej poukazoval na nerešpektovanie pracovnej zmluvy v spojení s jej zmenou záväznej pre obe zmluvné strany zamestnancom, konkrétne, že zamestnancovi nikto nezakazoval chodiť do práce v pôvodne schválenom pracovnom čase (list zo dňa 19.04.2016).
15. Označenie zmeny pracovnej zmluvy z 15.02.2011 (úprava pracovného času) za spornú skutočnosť žalovaným považuje súd za nenáležité. Táto skutočnosť bola súdu preukázaná kópiou listiny, žalovanému bola táto skutočnosť známa od samého začiatku (viď snaha o jednostrannú zmenu pracovného času žalovaným), úprava pracovného času bola predmetom rokovaní, nikdy nebola spochybňovaná, že by nebola zmena pracovnej zmluvy vykonaná. Nie je možné, aby sa z pôvodne nespornej skutočnosti sa stala skutočnosť sporná, len pre nepredloženie originálu listiny, ktorým mal sám žalovaný disponovať a nie vinou žalobcu ním nedisponuje. Súd preto odmietol takúto žiadosť žalovaného o predloženie originálu listiny, jeho žiadosť hraničila s formou šikany.
16. Celé konanie žalovaného (obsah listov) po uplynutí výpovednej doby súd zhodnotil len ako jeho snahu zvrátiť dôsledky neplatnej výpovede jej späťvzatím, resp. vyhnúť sa nárokom zamestnanca z neplatne skončeného pracovného pomeru na náhradu mzdy. Za takéhoto stavu len formálne výzvy na nástup do práce bez preukázania reálnych podmienok, aby zamestnanec mohol vykonávať prácu podľa predchádzajúcej pracovnej zmluvy vrátane jej zmeny súd nepovažuje za vytvorenie reálnej možnosti prácu aj vykonávať. Hoci bremeno dôkazu zaťažuje zamestnávateľa/žalovaného, zamestnávateľ okrem formálnych výziev zo dňa 29.3., 19.4., 10.5. ničím nepreukázal, ani v konaní nepredložil relevantný dôkaz, preukazujúci vytvorenie takýchto pracovných podmienok zamestnancovi, preto sa nemohol úspešne domáhať, že zamestnancovi / žalobcovi zanikol nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. Súd konštatuje, že žalovaný neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Treba poukázať aj na argumentáciu žalobcu, že už v čase plynutia výpovednej doby žalobcovi mala byť práca prideľovaná iným zamestnancom a jeho pracovné záležitosti podľa oznámenia žalovaného zo dňa 25.04.2016 vykonáva na základe zmluvy iný pracovník Bc. J. A. a bude ich naďalej vykonávať.
17. Vyjadrenia žalovaného, že výrok o určení neplatnosti pracovného pomeru ako nespornej skutočnosti je nadbytočný nie je na mieste. Tento výrok je právnym základom ďalšieho uplatneného nároku - náhrady mzdy a je dôvodný aj pre právnu istotu účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, zvlášť pri tvrdení žalovaného o účinnom späťvzatí výpovede žalobcom. V tejto súvislosti aj výrok o ďalšom trvaní pracovného pomeru medzi stranami sporu má svoje opodstatnenie. Predovšetkým treba opäť zdôrazniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
18. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru žalobcovi je daný. Pokiaľ ide o jeho výšku súd vychádzal predovšetkým z ustanovení § 134 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Pravdepodobný zárobok sa zisťuje z hrubej mzdy.
19. Žalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy za rozhodné obdobie od 01.02.2016 prvý deň po uplynutí výpovednej doby do 15.06.2016, nasledujúcim dňom ohlásil zamestnávateľovi pracovnú neschopnosť, ktorá trvala aj v čase rozhodnutia súdu, pri zohľadnení vyplatení alikvótnej časti mzdy za mesiac február a trvaní pracovnej neschopnosti).
20. Na podklade oznámenia o plate s účinnosťou od 01.01.2016 (č.l. 48) by žalobca dosiahol nasledovnú mzdu: funkčný plat - 681 Eur, navýšenie tarifného platu o 15% - 102,15 Eur, príplatok za riadenie - 20,50 Eur. Podľa zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme § 7, ods. 7 v spojení s Pracovným poriadkom obce Nesluša § 19 ods. 9 - pozitívneho vymedzenia zamestnancov, ktorým neprináleží zvýšenie tarifného platu o 15% sa pracovné miesto žalobcu nenachádza, teda takéto zvýšenie tarifného platu mu prináleží a je v súlade s cit. zákonnými predpismi, na čo správne poukázal splnomocnený zástupca žalobcu. V tomto smere neobstojí námietka žalovaného, že žalobca v roku 2016 do práce nechodil, teda nemá nárok na zvýšenie. Podľa ods. 8 cit. zákonného ustanovenia mu prináleží aj príplatok za riadenie, ktorý nebol sporný. Výška tarifného platu, ktorý by žalobcu v jednotlivých mesiacoch rozhodného obdobia dosiahol je v sume 803,65 Eur. Žalobcovi by vznikol nárok na takto určenú mzdu s výnimkou mesiaca február a máj - len jej príslušná alikvótna časť, vo výplatných termínoch určených zamestnávateľom 25.3., 25.4., 25.5., 25.6. v celkovej sume 2.542,77 Eur. Žalovaný vyplatil žalobcovi podľa tvrdenia žalobcu za február 2016 sumu vo výške 269,41 Eur, preto za tento mesiac požaduje len alikvótnu časť ako rozdiel medzi funkčným platom a čiastočnou úhradou v sume 534,24 Eur a za mesiac máj 2016 mu prináleží len alikvótna časť tarifného platu do nástupu pracovnej neschopnosti v sume 401,23 Eur. Súd zamietol návrh žalobcu na vyhotovenie znaleckého dokazovania pre vyčíslenie náhrady mzdy. Súd disponoval dostatočnými podkladmi pre výpočet tejto náhrady, vstupnými údajmi od zamestnávateľa dôvodiac príslušnými právnymi predpismi pre úpravu mzdových podmienok zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, znalecké dokazovanie by bolo nadbytočným a nehospodárnym. Výpočet, náhrady mzdy predložený žalobcom považoval za správny v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami osobitných predpisov ako aj ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce, a preto náhradu v takto vyčíslenom rozsahu žalobcovi priznal. Súd len
poznamenáva, že nebol dôvod vyhovieť žalovanému a nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.
21. Súd nevyhovel návrhu žalobcu na písomný výsluch žalovaného s odôvodnením jeho nadbytočnosti a nehospodárnosti vykonania tohto dôkazu, najmä z dôvodu zákonných podmienok stanovených pre jeho vykonanie a najmä na obsah a rozsah doterajších vyjadrení žalobcu. Súd neprihliadol na žiadosť žalovaného zo dňa 21.10.2016, aby bola zabezpečená prítomnosť žalobcu na ďalšom pojednávaní, bola súdu predložená po tom, ako súd umožnil obom stranám na pojednávaní uplatniť prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ale hlavne žiadosť nebola ničím zdôvodnená.
22. Súčasne priznal žalobcovi nárok aj na príslušenstvo pohľadávky - úrok z omeškania s účinnosťou ku dňu nasledujúceho po termíne výplaty mzdy t.j. k 26. dňu v príslušnom kalendárnom mesiaci za rozhodné obdobie pre vznik nároku na mzdu až do zaplatenia vo výške platnej ku dňu začiatku omeškania s výplatou mzdy, vyčíslenej vo výrokovej časti rozsudku aplikujúc tak ust. § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov - omeškanie dlžníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
23. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane v konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.