Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_25C-80-2015.pdf
PDF · 123.23 KB
Case nature
Area
Subarea
25C/80/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. Denisou Cvikovou v sporovej veci žalobcu: B. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti Demokratická republika Kongo, pôvodne v útvare policajného zaistenia Sečovce, právne zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátkou, Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina proti žalovanému: Slovenská republika , v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, takto
rozhodol:
Súd žalobu žalobcu z a m i e t a.
Súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 31.03.2015 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 10.000,- eur ako náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou sp. zn.: PPZ-HCP-SO11-73/2012 zo dňa 8.3.2012 bol zaistený, resp. pozbavený osobnej slobody a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 1Sp/5/2012 zo dňa 28.3.2012 bolo uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Následne bol žalobca rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna na Tisou sp. zn.: PPZ-HCP-SO11-73-006/2012 zo dňa 16.4.2012 opätovne zaistený, resp. pozbavený osobnej slobody a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Sp/7/2012 zo dňa 26.4.2012 bolo uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca bol v dôsledku nezákonných rozhodnutí žalovaného pozbavený osobnej slobody nepretržite od 8.3.2012 do 10.5.2012. Žalobca bol zo zaistenia prepustený až potom, čo jeho právny zástupca podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu na nezákonný zásah Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, spočívajúci v tom, že žalobca bol aj napriek rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach naďalej pozbavený osobnej slobody. Žalobca podal návrh o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným pozbavením osobnej slobody rozhodnutím podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na žiadosť reagoval žalovaný s konštatovaním, že v danom prípade sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu o tom, že vyššie uvedené rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, ktoré boli zrušené Krajským súdom v Košiciach, boli nezákonné. Krajský súd v Košiciach, ktorý zrušil napadnuté rozhodnutia o zaistení žalobcu v žiadnom prípade nie je vo vzťahu k Oddeleniu hraničnej kontroly PZ čierna nad Tisou odvolacím orgánom tak, ako to uvádzal žalovaný. Žalobca podal proti nezákonným rozhodnutiam riadny opravný prostriedok. Rozhodnutia o zaistení žalobcu boli ako nezákonné zrušené. Žalobca bol v dôsledku nezákonných
rozhodnutí pozbavený svojej osobnej slobody, a teda rozhodnutia boli vykonané. Rozhodnutia o zaistené sú vykonateľné bez ohľadu na ich právoplatnosť a boli zrušené na základe podaného opravného prostriedku. Žalobca ďalej uviedol, že hrubý zásah do základného práva na osobnú slobodu spočívajúci v nezákonnom pozbavení osobnej slobody počas 63 dní, je nepochybne tým najzávažnejším zásahom do súkromného života žalobcu, nakoľko z logiky veci vyplýva, že keďže bol pozbavený osobnej slobody, nemohol viesť žiadny súkromný život. V prípade žalobcu sú splnené zákonom stanovené podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca spĺňa podmienky pre priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobca bol zaistený od 8.3.2012 do 10.5.2012. V roku 2012 predstavovala priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v národnom hospodárstve 770,00 EUR. Jedna tridsatina tejto sumy predstavuje 25,67 EUR. Žalobca bol dvomi rozhodnutiami Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou zaistený spolu 63 dní. V zmysle § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škody výska nemajetkovej ujmy v danom prípade predstavuje najmenej 1617,21 EUR. Nezákonným rozhodnutím bolo hrubo zasiahnuté do základných práv a slobôd žalobcu, nakoľko bol nezákonne pozbavený osobnej slobody 64 dní. Vzhľadom na zraniteľné postavenie cudzinca, ktorý sám nie je schopný sa účinne brániť, a ktorý nemal žiadnu právnu istotu v tom, ako s ním príslušné orgány budú nakladať, žiadal žalobca zaviazať žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10. 000,- EUR ako aj náhradu trov konania vo výške 199,01 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu.
2. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril písomným podaním, doručeným súdu dňa 18.02.2016, v ktorom vzniesol námietku neopodstatnenosti žalobného návrhu žalobcu a uplatnenia si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na základe zrušeného a neúčinného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa vyjadrenia žalovaného Krajský súd v Košiciach plnil v prípadoch vedených pod sp. zn. 1Sp/5/2012 zo dňa 28.03.2012, ako aj sp. zn. 3Sp/7/2012 zo dňa 26.04.2012 úlohu odvolacieho orgánu. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací orgán, zrušil rozhodnutie o zaistení a vec vrátil príslušnému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Nešlo teda o prípad, kedy by došlo k zrušeniu už právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 159/2012 z 03.07.2012 "Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa ex lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné rozhodnutia a nemá vplyv na použitie opravných prostriedkov". Žalovaný mal zato, že nedošlo k naplneniu jednej z troch podmienok, ktoré musia byť naplnené kumulatívne, požadovaných zákonom č. 514/2003 Z.z., nakoľko rozhodnutia o zaistení žalobcu neboli po nadobudnutí ich právoplatnosti zmenené alebo zrušené pre ich nezákonnosť. Žalobca využil možnosť podať voči rozhodnutiu o zaistení riadny opravný prostriedok. Rozhodnutia o zaistení boli na základe riadneho opravného prostriedku na to príslušným odvolacím orgánom zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o nezákonnosti rozhodnutí o zaistení a mal za to, že v prípade žalobcu nedošlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí, jednak z dôvodu, že tieto neboli po nadobudnutí ich právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, ale boli zrušené odvolacím orgánom a tiež z dôvodu, že zrušenie prvostupňového rozhodnutia odvolacím orgánom s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci alebo preto, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, či s poukazom na to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov ešte neznamená, že došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov mal žalovaný za to, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, keďže nedošlo k naplneniu žiadnej zo zákonom predpokladaných podmienok na náhradu škody (vrátane nemajetkovej ujmy) a už vôbec nie k ich kumulatívnemu naplneniu. Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade súdnych rozhodnutí by takýmto výkladom (aký je prezentovaný v žalobe) každé jedno súdne rozhodnutie, ktoré bolo v odvolacom konaní zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, by potom zakladalo právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Znamenalo by to, že akékoľvek rozhodnutie súdu nižšej inštancie odlišné, od neskôr v tom istom konaní vydaného rozhodnutia súdu vyššej inštancie, by bolo považované za príčinu škody spôsobenej výkonom verejnej moci, za ktorú má zodpovedať štát. Žalovaný ďalej namietal nepreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, jej výšky a príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Žalovaný mal zato, že tak ako v prípade Občianskeho zákonníka, tak aj zákon č. 514/2003 Z.z. dôrazne rozlišuje nárok a náhradu skutočnej škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, kde dôkazné bremeno leží na žalobcovi, pričom posudzovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy až potom, čo súd ustáli, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je teda subsidiárnym nárokom a prichádza do úvahy až potom, ak je bezpečne a jednoznačne preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Podľa názoru žalovaného žalobca nepredložil žiaden dôkaz vo vzťahu k žalovanému,
ktorý by preukazoval vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovanému nebolo jasné, čo má žalobca na mysli pod pojmom zraniteľné postavenie cudzinca, keďže zo všetkých administratívnych spisov vyplýva, že bol žalobca vo všetkých konaniach zastúpený právnym zástupcom. Z tohto dôvodu sa mu javia všetky tvrdenia žalobcu ako účelové. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca požaduje náhradu nemajetkovej na základe zrušeného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.. Z tohto dôvodu sa žalovaný domnieva, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá oporu v zákone. Žalovaný zároveň poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 25C/198/2013 zo dňa 24.11.2014 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C/197/2013-104 zo dňa 30.03.2015, v ktorých boli obdobné žaloby zamietnuté.
3. Súd vykonal dokazovanie obsahom : rozhodnutia o zaistení č.p. PPZ-HCP-SO11-73/2012 zo dňa 08.03.2012, rozhodnutia o zaistení č.p. PPZ-HCP-SO11-73-006/2012 zo dňa 16.04.2012, návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 22.10.2014, odpovede žalovaného na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.01.2015, Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Sp/7/2012-40 zo dňa 26.04.2012, Rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1Sp/5/2012 zo dňa 28.03.2012 zistil nasledovný skutkový a právny stav:
4. Riaditeľ Prezídia policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície, riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, oddelenie hraničnej kontroly PZ rozhodol dňa 08.03.2012 o zaistení žalobcu na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona č 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len "zákon č. 404/2011 Z.z.") a zároveň ho podľa § 88 ods. 5 citovaného zákona umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Pri kontrole na vstupe z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky zistil, že žalobca nemá doklady oprávňujúce ho na pobyt na našom území, nemá žiadne rodinné väzby, zabezpečené ubytovanie, zamestnanie, ani minimum finančných prostriedkov na živobytie. Správny orgán nezistil ani existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1,2 zákona č. 404/2011 Z.z., keď vyhostením žalobcu nebol dotknutý jeho súkromný a rodinný život na Ukrajine, kde riadne študoval na vysokej škole, mal platný cestovný doklad, víza a povolený pobyt za účelom štúdia, pričom mu nehrozilo ani mučenie alebo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie. Vyhodnotiac všetky skutočnosti dospel správny orgán k záveru o splnení podmienok pre zaistenie žalobcu za účelom administratívneho vyhostenia. Dňa 08.03.2012 o 04:40 hod. bol žalobca kontrolovaný hliadkou OHK PZ Čierna nad Tisou pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku na vstupe z UKR do Slovenskej republiky, kedy predložil platný cestovný pas s povolením pobytu v Nemecku, ktorý bol pozitívne lustrovaný ako odcudzený čistopis, čo bolo potvrdené pracovníkom Sirene. Žalobca sa teda na území Slovenskej republiky zdržiaval v rozpore s ustanovením § 2 ods.1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, čím naplnil podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. Zároveň sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR, na ktorom nemá žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu žalobcu a zistil, že tento nemá dostatočné finančné prostriedky, mal len 12 eur, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Podľa vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca Ukrajiny, ktorý na hraničnej schôdzke uviedol, že vyhostením žalobcu nebude dotknutý jeho súkromný a rodinný život na Ukrajine, kde riadne študuje na vysokej škole od roku 2009, má platný cestovný doklad, víza a povolený pobyt za účelom štúdia podľa údajov v jeho cestovnom doklade. V tejto krajine mu nehrozí mučenie alebo aby bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo inému trestu a na Ukrajine neevidujú prípad ohrozenia života občana z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Nie je vedené proti nemu žiadne trestné stíhanie a ani nebol v tejto krajine odsúdený za trestný čin. Ukrajina sa ratifikovaním Dohovoru zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné dohovory nebola zistená existencia prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu.
5. Správny orgán vo svojom rozhodnutí poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny rešpektovať zákony SR, garantované existenciou sankcií. Toto štátne donútenie sa uplatňuje v tomto prípade podľa zákona o pobyte cudzincov a preto zaistenie považoval v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských a slobôd. Uviedol tiež, že zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o
vyhostení z územia SR. Správny orgán dospel k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.
6. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 28.03.2012, sp.zn. 1Sp 5/2012 zrušil rozhodnutie správneho orgánu zo dňa 08.03.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73/2012 zrušil podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p. a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatku dôvodov, je nepreskúmateľné.
7. Následne bol žalobca rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna na Tisou sp. zn.: PPZ-HCP-SO11-73-006/2012 zo dňa 16.4.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov opätovne zaistený na účel vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 31.08.2012, pričom lehota plynie od 08.03.2012od 14:00 hod.
8. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Sp/7/2012-40 zo dňa 26.4.2012 bolo rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO11-73-006/2012 o zaistení žalobcu zrušené podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p. a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatku dôvodov bolo rozhodnutie nepreskúmateľné.
9. Žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur. Žalovaný žiadosti žalobcu nevyhovel listom zo dňa 21.01.2015, č. KM-OPS1- P-199/2014 z dôvodu nesplnenia predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keďže nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom.
10. Právna zástupkyňa žalobcu v rámci ústnych prednesov trvala na podanej žalobe a doplnila, že podmienkou vzniku nároku na náhradu škody v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. je predovšetkým existencia rozhodnutia zrušeného pre jeho nezákonnosť, a to bez ohľadu na právoplatnosť takéhoto zrušeného rozhodnutia s poukazom na § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca bol celkovo zaistený dvakrát, obe rozhodnutia o zaistení boli Krajským súdom Košice zrušené. Prvé z nich bolo zrušené z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce pre posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Druhé z rozhodnutí bolo zrušené z totožných dôvodov a naviac z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to, že tieto rozhodnutia boli zrušené pre svoju nezákonnosť a vo vzťahu k výkladu pojmu nezákonnosť rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu SR IV US 159/2012, z ktorého vyplýva, že tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, či z dôvodu nesprávneho alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Právna zástupkyňa žalobcu mala za to, že prvá podmienka vzniku nároku na náhradu škody, teda zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, bola splnená. Druhou zákonnou podmienkou je samotný vznik škody, keď bol žalobca v dôsledku rozhodnutia o zaistení pozbavený svojej osobnej slobody od 08.03.2012 do 10.05.2012, teda celkovo 63 dní. Zrušené rozhodnutia zasiahli do práva žalobcu na jeho osobnú slobodu, pričom tento zásah spočíval v pozbavení jeho osobnej slobody. Pozbavenie osobnej slobody žalobcu v súvislosti s jeho zaistením považovala za hrubý zásah do jeho práv, pričom väčší zásah do osobnostných práv človeka ako pozbavenie osobnej slobody neexistuje. Poukázala na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, ktorý upravoval spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy pri pozbavení osobnej slobody. Neskôr bolo predmetné ustanovenie zo zákona vypustené, keďže zákonodarca mal za to, že je potrebné individuálne posudzovať ujmu na osobnostných právach človeka. Žalobca bol pritom pozbavený osobnej slobody zariadením, ktoré možno prirovnať k ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Žalobcovi bola spôsobená škoda pozbavením osobnej slobody a konštatovanie nezákonnosti nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie. Žalobca pricestoval na územie SR v úmysle požiadať o azyl. Jeho žiadosť nebola prijatá a hoci sa ako žiadateľ o azyl s poukazom na § 22 ods. 1 zákona o azyle mohol zdržiavať na území SR oprávnene, správny orgán inicioval konanie o jeho administratívnom vyhostení. K osobe žalobcu uviedla jeho právna zástupkyňa, že sa v súčasnosti jedná o osobu, ktorá má udelený trvalý
pobyt na území SR, z čoho vyplýva, že mal skutočne záujem na území SR zostať. K príčinnej súvislosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a nezákonného rozhodnutia právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že ak by neexistovali nezákonné rozhodnutia o zaistení, žalobca by nebol pozbavený svojej osobnej slobody. Práve uvedená skutočnosť zakladá príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v podobe pozbavenia osobnej slobody, ktorá vznikla na strane žalobcu. Poukázala na judikatúru ESĽP, ktorý konštatoval, že samotné pozbavenie práva na osobnú slobodu v rozpore s ustanoveniami Dohovoru zakladá priamy nárok dotknutej osoby na odškodnenie. V prípade, že súd nárok na odškodnenie dotknutej osoby neprizná napriek tomu, že zistí nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, jedná sa o porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru. ESĽP. Uvedené konštatoval ESĽP v rozsudku Emin vs. Holandsko zo dňa 29.05.2012.
11. Poverený zástupca žalovaného žiadal žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. V prípade žalobcu podľa jeho názoru nedošlo ku kumulatívnemu naplneniu všetkých troch hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Rozhodnutie o zaistení nebolo zrušené po nadobudnutí právoplatnosti, ale išlo o odvolacie konanie, kde odvolacím orgánom bol krajský súd, to znamená, že rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené v riadnom odvolacom konaní. Vykonateľnosť rozhodnutia neznamená automaticky, že vo veci neprebiehalo riadne odvolacie konanie. Žalovaný mal za to, že nedošlo k naplneniu prvej podmienky t.j. existencie nezákonného rozhodnutia. Taktiež mal žalovaný za to, že na žalobcu sa vzťahuje výluka podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že žalobca si bol plne vedomý toho, že nelegálne vstupuje na územie SR, vedel že povolenie na pobyt v Nemecku, ktoré predložil pri vstupe na územie SR ,je falošné, bol si plne vedomý toho, že nemá žiadne platné povolenie, ktoré by ho oprávňovalo na vstup a pobyt na území SR a na území SR sa zdržiava bez oprávnenia. Uvedené dovodil žalovaný zo zápisnice zo dňa 08.03.2012 č. PPZ-HCP-SO11-P-8/2012. Konanie o zaistení bolo začaté v dôsledku vlastného vedomého protiprávneho konania žalobcu a v prípade, že by sa bol dostal na územie SR legálne bez falošného preukazu, takéto konanie voči žalobcovi by nebolo začaté. Z uvedeného dôvodu mal žalovaný za to, že žalobcovi zo zákona nevzniklo právo na náhradu škody, nakoľko si samotné konanie o zaistení zavinil sám svojim protiprávnym konaním. Taktiež žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca žil na území Ukrajiny legálne od roku 2010, mal tam vybavené študentské víza, teda si mohol zvoliť legálny spôsob prekročenia vonkajšej hranice na územie SR s tým, že mal možnosť požiadať na zastupiteľskom úrade SR na Ukrajine o udelenie Schengenského víza a súčasne mal možnosť na území Ukrajiny požiadať o medzinárodnú ochranu, o azyl. Z uvedeného dôvodu tvrdenie žalobcu, že na území SR prišiel za účelom medzinárodnej ochrany považoval žalovaný za účelové. Z predloženej zápisnice vyplýva, že žalobca nemal pri sebe žiadne peniaze, nemal na území SR žiadnych rodinných príslušníkov. V takýchto prípadoch zákon o pobyte cudzincov neumožňuje postupovať inak, ako sa o cudzinca postarať, keďže nemá žiadnych rodinných príslušníkov ani peniaze, jedinou možnosťou v takýchto prípadoch nelegálneho prekročenia hranice je zaistenie žalobcu. Uvedené vyplýva z § 89 ods. 1 zákona 404/2011 Z.z., kedy je možné štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia, uložiť povinnosť: a) hlásenie pobytu, b) zložiť peňažnú záruku. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu o udelenie azylu poverený zástupca žalovaného kontaktoval migračný úrad, ktorý uviedol, že azylové konanie bolo v roku 2013 právoplatne ukončené zastavením podľa § 19 ods. l písm. i) zákona o azyle. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy mal za to, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku a tak isto príčinnú súvislosť. Nakoniec žalovaný uviedol, že v prípade, ak by žalobca požiadal hneď o azyl, nebol by dôvod, aby začalo zaisťovacie konanie. Ani v prípade požiadania o azyl, ak je žiadateľ zaistený nie je dôvod na prepustenie zo zaistenia, ktoré sa posudzuje prísne individuálne.
12. Podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods.1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Podľa § 5 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
13. Súd posudzoval nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v intenciách jeho uplatnenia žalobcom ako nároku vyplývajúceho z namietaných nezákonných rozhodnutí o jeho zaistení, podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. účinných v čase jeho vydania.
14. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím.
15. Ako súd už uviedol, z opisu skutkových tvrdení žalobcu, ako aj z ústnych vyjadrení jeho právnej zástupkyne je zrejmé, že odvodzoval vznik nemajetkovej ujmy od vydaných rozhodnutí o zaistení zo dňa 08.03.2012 a 16.04.2012 riaditeľom Prezídia policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície, riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, oddelenie hraničnej kontroly policajného zboru, ktoré považoval za nezákonné, nakoľko po podaní opravného prostriedku boli tieto zrušené rozsudkami Krajského súdu v Košiciach ako nezákonné a na žalobcovi vykonané.
16. Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobcom označené rozhodnutia o zaistení majú charakter rozhodnutia podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže tieto rozhodnutia mali za následok iné pozbavenie osobnej slobody žalobcu ako v dôsledku zatknutia alebo zadržania v trestnom konaní, keďže išlo o tzv. administratívne rozhodnutie, ktorým bol žalobca zaistený, s následkom pozbavenia osobnej slobody. V dôsledku týchto rozhodnutí bol žalobca umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, a teda sa nemohol voľne a slobodne pohybovať, pričom bol povinný rešpektovať pokyny a príkazy policajta (§ 96 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.). Keďže namietané rozhodnutia o zaistení zo dňa 08.03.2012 a 16.04.2016 spadali pod prípad iného obmedzenia osobnej slobody v zmysle § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., postačovalo, že 1/rozhodnutie bolo na žalobcovi vykonané, táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná a 2/ rozhodnutia boli zrušené z dôvodu nezákonnosti príslušným orgánom, ktorým bol Krajský súd v Košiciach, pričom je bez významu, či boli zrušené v rámci konania o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku.
17. Podľa názoru súdu, i v prípade, že by rozhodnutia o zaistení žalobcu nenaplnili charakter rozhodnutí podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., ako špeciálnej a osobitnej kategórie rozhodnutí, splnili by predpoklady rozhodnutia podľa § 6 ods. 3 citovaného zákona, keďže boli vykonateľné bez toho, aby nadobudli právoplatnosť a následne zrušené na základe podania riadneho opravného prostriedku. Krajský súd v Košiciach využil svoju právomoc a zrušil rozhodnutia správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné.
18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca teda preukázal existenciu hneď prvotného predpokladu zodpovednosti odporcu za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia.
19. Pokiaľ išlo o ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to existenciu nemajetkovej ujmy, vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že žalobca ju v konaní nepreukázal.
20. Podľa názoru súdu samotná existencia nezákonného rozhodnutia o zaistení žalobcu nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž sporovým konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranou sporu. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ ide o zadosťučinenie poskytované za vzniknutú ujmu nemajetkovej povahy, nie je potrebné zdôrazňovať, že sa poskytuje za vzniknutú ujmu a nie ako dôsledok existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Preto, aby mohlo byť priznané zadosťučinenie je potrebné, aby poškodený tvrdil a preukázal, že mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) ujma nemajetkovej povahy vznikla. Musí teda tvrdiť, v čom táto ujma spočívala a navrhnúť príslušné dôkazy na podporu týchto tvrdení. Teda existencia nezákonného rozhodnutia bez preukázania dopadu tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach života, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Je potrebné preukázať, že nezákonné rozhodnutie spôsobilo žalobcovi ujmu takej intenzity, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca v konaní nepreukázal dopad nezákonného rozhodnutia na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry života. Žalobca nenavrhol žiadne dokazovanie, čím teda neuniesol dôkazné bremeno. Konštatovanie porušenia práva v intenciách ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré by prichádzalo v tomto prípade do úvahy však žalobca nenavrhol.
21. Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho porušenie, súd má za to, že ten síce zakladá právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, zakazuje pozbavenie slobody, s výnimkou stanovených prípadov, v opačnom prípade umožňuje poškodenej osobe odškodnenie, avšak aj toto právo podlieha bližšej a precíznejšej právnej úprave zákona č.514/2003 Z.z. a nemožno ho aplikovať paušálne; aj v takom prípade je potrebné preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy.
22. Súd má za to, že žalobca v konaní nesplnil podmienku preukázania všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy a v nadväznosti na to ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.
23. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 251 v spojení s § 255 a 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnej výške.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.