Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/109/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: E. obchodní banka, a.s., Y. XXX/XXX, V. 5, IČ: XXXXXXXX, Česká republiky, zastúpeného Q.. Y. U., advokátom, I. XX/XXXX, V. X - G., Česká republika, proti žalovanému: V. S., nar. XX.X.lXXX, naposledy bytom W. XXX, zastúpenému ustanoveným opatrovníkom X.. Petrom V., zamestnancom Okresného súdu Košice II, o zaplatenie 49.042,99 Kč s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 12C/491/2013-71 zo dňa 24.2.2014 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí časti žaloby.

Sporovým stranám nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 47.499,99 Kč spolu s úrokom z úveru vo výške 13,40 % ročne zo sumy 29.013,13 Kč od 5.6.2013 do zaplatenia, a zákonný úrok z omeškania zo sumy 29.013,13 Kč vo výške 7,5 % ročne od 5.6.2013 do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 524,48 eur, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 30.556,13 Kč, spolu s kapitalizovaným úrokom z úveru vo výške 12.018,64 Kč, kapitalizovaným zákonným úrokom z omeškania vo výške 6.468,22 Kč, úrokom z omeškania vo výške 13,40% ročne zo sumy 20.013,13 Kč za obdobie od 5.6.2013 do zaplatenia. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným dňa 25.9.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXR, na základe ktorej poskytol žalovanému finančné prostriedky do výšky úverového limitu 45.000,00 Kč z úverového účtu na bežný účet žalovaným č. XXXXXXXXX/XXXX. Žalovaný vyčerpal poskytnutý úver dňa 25.9.2008 a za poskytnutie úveru žalobca účtoval žalovanému poplatok vo výške 500,00 Kč. Žalovaný sa zaviazal splatiť vyčerpaný úver v 36. anuitných splátkach vo výške 1.527,00 Kč, so splatnosťou vždy k 28. dňu v mesiaci. Prvá splátka bola splatná 28.10.2008 a posledná mala byť splatná 28.9.2011. Zmluvné strany sa dohodli, že nesplatená istina úveru bude úročená úrokovou sadzbou 13,40% ročne, ako súčasť každej anuitnej mesačnej splátky, za každý započatý mesiac správy úveru, žalobca účtoval žalovanému poplatok 39,00 Kč, ktorý bol splatný k 28. dňu v mesiaci. Keďže sa žalovaný prihlásil k poisteniu neschopnosti splácať úver súčasťou splátky bolo mesačné poistné vo výške 38,00 Kč. Vzhľadom na to, že žalovaný riadne neplnil svoje platobné povinnosti, na plnenie ho žalobca písomne upomínal a vyzýval, za čo účtoval žalovanému poplatky podľa Sadzobníka poplatkov. V zmysle čl. 9 Obchodných podmienok, žalobca oznámil splatnosť celého úveru ku dňu 28.8.2010. K 4.6.2013 predstavovala pohľadávka finančnú čiastku 49.042,99 Kč, ktorá pozostávala z nesplatenej istiny vyčerpaného úveru

vo výške 29.013,13 Kč, z nesplatených úrokov vo výške 13,40% z nesplatenej istiny 12.018,64 Kč, z úroku z omeškania v zákonnej výške vyčíslenej ku dňu kapitalizácie 4.6.2013 vo výške 6.468,22 Kč a z nesplatených poplatkov v čiastke 1.543,00 Kč. Pohľadávka bez príslušenstva predstavovala výšku 30.556,13 Kč a v dôsledku omeškania žalovaného si žalobca uplatnil úroky z omeškania v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výška úroku sa riadila Nariadením vlády č. 142/1994 Sb.

3. V prvom rade súd skúmal, či je daná právomoc súdu, keďže žalobca je subjektom s cudzou štátnou príslušnosťou, jeho sídlo je v Českej republike a žalovaný je občanom Slovenskej republiky, s trvalým pobytom v W. a konštatoval s poukazom na ust. § 37 zák.č. 97/1963 Zb. a čl. 15 bodu 1, čl. 16 bodu 1, 2 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000, že v danom prípade je daná právomoc súdu na základe princípu všeobecnej právomoci slovenských súdov, keďže osoba, proti ktorej smeruje žaloba, má na území Slovenskej republiky bydlisko. Pre účely posudzovania nároku, súd použil ako rozhodné právo, právo Českej republiky, na území ktorej vznikol uplatnený nárok.

4. Konštatoval súd prvej inštancie, že platobný rozkaz vydaný súdom č.k. 20Ro/138/2013-40 zo dňa 19.6.2013 bol zrušený pre nemožnosť jeho doručenia žalovanému a to uznesením č.k. 20Ro/138/2013-52 zo dňa 2.10.2013. Vzhľadom na to, že v priebehu konania nebolo možné zistiť miesto pobytu žalovaného, súd mu v súlade s vtedy platnou právnou úpravou ustanovil opatrovníka, v osobe zamestnanca Okresného súdu Košice II.

5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (oboznámením Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXR z 25.9.2008, vrátane jej dodatku, pripojených Obchodných podmienok pre E., Sadzobníka poplatkov V. sporiteľne účinného od 1.4.2009, Všeobecných obchodných podmienok E. (bodu 1), Oznámenia o zosplatnení úveru listom zo dňa 29.8.2010, písomných výziev zo dňa 28.7.2010, 29,6.2010 a 14.6.2010, z pripojeného prehľadu stavu pohľadávok za obdobie od 28.3.2009 do 4.6.2013) mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola platne uzavretá Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXR zo dňa 25.9.2008, v zmysle ktorej žalovanému bol poskytnutý dňom 25.9.2008 úver vo výške 45.000,00 Kč. Úver bol úročený pevnou úrokovou sadzbou 13,40% ročne. Žalovaný si preukázateľne neplnil svoje platobné povinnosti, úver vyčerpal a nereagoval na písomné výzvy žalobcu pred podaním žaloby napriek tomu, že najmenej v jednom prípade výzvu prevzal dňa 2.8.2010, a teda mal vedomosti o existencii dlhu voči žalobcovi. Keďže sa jedná nepochybne o spotrebiteľskú úverovú zmluvu, súd posudzoval zmluvné podmienky v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, platného v Českej republike s účinnosťou ku dňu uzavretia zmluvy a to podľa ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka platného v Českej republike a konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Spotrebiteľská zmluva je takým druhom zmluvy, pre ktorú Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti má zmluva obsahovať a naopak, aké podmienky obsahovať nesmie. Ide o tzv. neprijateľné podmienky. Úprava spotrebiteľskej zmluvy má právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana zaručená Občianskym zákonníkom spotrebiteľovi, odôvodňuje postup súdu, ktorý má posudzovať z úradnej povinnosti nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá sa vyskytuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V danom prípade súd prvej inštancie uviedol, že návrh Zmluvy o úvere bol pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok. To znamená, že spotrebiteľ nemohol vyjednávať a jeho jedinou alternatívou bolo prijatie alebo odmietnutie návrhu ako celku.

6. Konštatoval súd prvej inštancie, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie jeho nárokov a znevýhodňuje ho vo vzťahu k dodávateľovi, ktorý konajúc v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti je vybavený odbornými a praktickými poznatkami a

skúsenosťami pri uzatváraní zmlúv uvedeného druhu. Vzhľadom na obsah ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka považoval za potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje totiž Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky z dôvodu, že náležite nepozná svoje práva alebo ho odradzujú náklady spojené so súdnym konaním. Neplatnosť zmluvnej podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy.

7. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že výška dohodnutých úrokov z úveru je primeraná a porovnateľná s priemernými úrokovými sadzbami poskytovanými bankami, a preto z tohto dôvodu súd úrok z úveru priznal v nezmenenej výške 13,40%. Žalobca sa domáhal zaplatenia úroku z úveru, jednak kapitalizovaného vo výške 12.018,64 Kč ku dňu 6.4.2013 a následne úroku z úveru z vyčíslenej a nezaplatenie istiny 29.013,13 Kč od 5.6.2013. Konštatoval, že úver je odplatným úkonom a odplatu predstavujú spravidla úroky, čo je zrejmé aj zo samotnej úverovej zmluvy. Úverový právny vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov, pričom povinnosťou dlžníka je platiť úroky z úveru. Úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, si môžu dohodnúť účastníci úveru, a preto v danom prípade súd priznal uplatnený úrok z úveru v uplatnenej výške.

8. Súd však nepriznal poplatky týkajúce sa správy úveru v sume 1.543,00 Kč. Uviedol, že zmluvné podmienky, ktoré požadujú od spotrebiteľa úhradu poplatku za vedenie úverového účtu, sú podmienkami neprijateľnými, nakoľko tieto poplatky nemajú povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou, a preto nepredstavujú dojednanie týkajúce sa ceny. Slúžia výhradne záujmom banky, sú určené na sledovanie stavu plnenia úverovej povinnosti dlžníkmi. Z uvedeného dôvodu súd takéto dojednanie považoval za neprijateľnú podmienku a teda za neplatnú.

9. Prvostupňový súd zdôraznil, že žalovaný sa nepochybne dostal do omeškania so splácaním úveru. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 7,5% ročne, jednak v kapitalizovanej forme, a to za obdobie od 28.8.2010, tzn. od zosplatnenia do 4.6.2013 a následne od 5.6.2013 do zaplatenia si uplatnil úrok z omeškania z dlžnej istiny 30.556,13 eur. Keďže súd považoval dojednanie v zmluve týkajúce sa poplatku za správu úveru za neprijateľnú podmienku a tým aj neplatnú, súd priznal úrok z omeškania zo sumy zníženej o uvedený poplatok. Úrok bol priznaný z istiny 29.013,13 Kč, akceptujúc už skapitalizovanú časť úroku z omeškania, ktorá je zahrnutá do celkovej priznanej istiny. Žalovaný bol v postavení spotrebiteľa pri uzatváraní uvedenej zmluvy podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, preto súd posudzoval úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s použitím ust. § 1 Nariadenia vlády č. 163/2005 Sb. Podľa uvedeného ustanovenia, výška úrokov z omeškania zodpovedala ročnej výške reposadzby stanovenej Českou národní bankou zvýšenou o 7% bodov. V každom kalendárnom polroku, v ktorom trvá omeškanie dlžníka, je výška úrokov z omeškania stanovená reposadzbou Českou národní bankou a platná pre prvý deň príslušného kalendárneho polroku. Reposadzba ČNR bola v období prvého dňa omeškania vo výške 0,50%, po pripočítaní 7 percentuálnych bodov, celkový úrok priznaný súdom prestavoval 7,50%. Súd priznal jednak zákonný kapitalizovaný úrok z omeškania a rovnako aj úrok z omeškania od 5.6.2013 do zaplatenia dlžnej sumy.

10. Zhodnotením vykonaného dokazovania súd teda dospel k záveru, že žalobca sa domáhal dôvodne zaplatenia istiny 47.499,99 Kč, spolu s úrokom z úveru a zákonným úrokom z omeškania, a preto v tejto časti súd žalobe vyhovel a vo zvyšujúcej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania vo výške 524,48 eur, nakoľko v konaní mal žalobca neúspech len v nepatrnej časti v rozsahu 3%. Priznané trovy konania pozostávajú z náhrady súdneho poplatku zo žaloby vo výške 71,50 eur a z náhrady trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia určil súd prvej inštancie podľa vyčíslenia žalobcu a § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a pozostávajú z odmeny za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia, návrh na začatie konania 17.6.2013 a účasť na pojednávaní dňa 24.2.2014) po 61,41 eur, režijný paušál 2x po 7,81 eur (za úkony vykonané v roku 2013) a 1x po 8,04 eur (za úkon vykonaný v roku 2014), čo spolu predstavuje sumu 207,89 eur. Súd priznal aj cestovné vo výške cestovného hromadným dopravným prostriedkom 8,80 eur (cestovný lístok z Prešova do Košíc a do Rožňavy a späť predstavuje celkove sumu 8,80 eur, jednostranne vykonaná cesta 4,40 eur) v súlade s ust. § 15 písm.a/ citovanej vyhlášky, ako aj stratu času, ktorá predstavovala celkom 12 polhodín (čas strávený na ceste - 2 hodiny 39 minút) v zmysle ust. § 15 písm.b/ a § 17 ods. 1 vyhlášky, pričom za každú aj začatú polhodinu predstavovala strata sumu 13,40 eur, za 12 polhodín obojstranne vykonanej jednej cesty 160,80 eur. Keďže právny zástupca žalobcu preukázal, že je platiteľom DPH, súd priznal i DPH 20% zo sumy 377,49 eur t.j. 75,49 eur. Celková náhrada trov konania, vrátane zaplateného súdneho poplatku tak predstavovala sumu 524,48 eur, ktorú uložil žalovanému zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p.

12. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o zamietnutí časti žaloby týkajúcej sa dlžných poplatkov vo výške 1.543,00 Kč, ako aj zamietnutia úroku z omeškania z dlžných poplatkov vo výške 7,5% ročne od 5.6.2013, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca opakovane poukázal na obsah žaloby a ním uplatnený nárok, na výrok rozsudku, ktorým vo zvyšujúcej časti súd žalobu zamietol, ako aj na obsah odôvodnenia rozsudku v tejto časti a uviedol, že podľa jeho názoru poplatok za správu a vedenie úverového účtu nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a neslúži výhradne záujmom banky. Žalobca účtoval žalovanému poplatok za správu a vedenie úverového účtu, čo obsahuje výkon administratívnych a technických úkonov, spojených so započítavaním splátok žalovaného na jednotlivé zložky dlhu. V dôsledku týchto úkonov žalobcu boli všetky splátky žalovaného započítané správne a žalobca tak mohol žalovanému na jeho požiadanie poskytnúť informácie o aktuálnej výške nesplatnej časti úveru ako aj prehľad splatenej časti a jej započítania. Podľa názoru žalobcu tento poplatok má svoj význam, je bežnou praxou všetkých bankových ústavov a má povahu odplaty za konkrétnu službu. Uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania s platbami a plnením svojich zmluvných povinností bez zavinenia žalobcu, a preto mu boli zo strany žalobcu zasielané upomienky a výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky, ktorých výška je uvedená v Sadzobníku poplatkov, ktorý bol žalovanému odovzdaný. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 71,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 83,34 eur.

13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v napadnutej zamietajúcej časti, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 9.4.2014, teda za účinnosti Zákona č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.

16. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

18. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom.

19. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú dané; súd prvej inštancie skutkové zistenia podriadil pod správne hmotno-právne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

21. Odvolací súd sa v celom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej zamietajúcej časti stotožňuje, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k námietkam uvedeným v odvolaní dodáva:

22. Vychádzajúc aj z obsahu podaného odvolania, medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere, z ktorej žalobca uplatňuje svoje právo a ktorú súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom toto právne posúdenie zmluvy nenamietal ani žalobca.

23. Z obsahu odôvodnenia rovnako správne vyplýva názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého „spotrebiteľský charakter“ zmluvy o úvere predurčuje aj aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, keďže spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky.

24. Keďže sa jedná nepochybne o spotrebiteľskú úverovú zmluvu, súd prvej inštancie správne posudzoval zmluvné podmienky v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka platného v Českej republike s účinnosťou ku dňu uzavretia zmluvy a správne vyvodil záver, že zmluvné podmienky, ktoré požadujú od spotrebiteľa úhradu poplatku za vedenie a správu úverového účtu sú podmienkami neprijateľnými, nakoľko nemajú povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou, a preto nepredstavujú dojednanie týkajúce sa ceny, slúžia výhradne záujmom banky, sú určené na sledovanie stavu plnenia úverovej povinnosti dlžníkmi a z tohto dôvodu správne takéto dojednanie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za neplatnú, z dôvodu ktorého v tejto časti žalobcom uplatnený nárok zamietol.

25. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní proti vydanému rozsudku (a to v jeho zamietajúcej časti) namietal závery súdu prvej inštancie a zastával názor, že poplatok za správu a vedenie úverového účtu, ktorý si uplatnil vo výške 1.543,00 Kč nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a neslúži výhradne záujmom banky, a pokiaľ tvrdil, že účtoval žalovanému poplatok za správu a vedenie úverového účtu, čo podľa jeho názoru obsahuje výkon administratívnych a technických úkonov spojených so započítavaním splátok žalovaného na jednotlivé zložky dlhu, pričom v dôsledku týchto úkonov boli všetky splátky žalovaného započítané správne a žalobca tak mohol žalovanému na jeho požiadanie poskytnúť informácie o aktuálnej výške nesplatenej časti úveru ako aj prehľad splatnej časti a jej započítanie, odvolací súd len dodáva, že túto námietku odvolateľa nepovažuje za dôvodnú.

26. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a rovnako zastáva názor a to s prihliadnutím aj na tvrdenia odvolateľa, že úverový účet (jeho vedenie a správa) slúži v prvom

rade účtovnému prípadné odúčtovaciemu cieľu úverovej inštitúcie (banke), ktorá prostredníctvom svojho vnútorného vedenia účtu vo vlastnom záujme aktuálny stav úverovej povinnosti zákazníkov dokumentuje. Pre úverovú inštitúciu je úverový účet zaiste preto nevyhnutný, pretože platby zákazníkov vo vlastnom záujme - predovšetkým k stanoveniu možného nedoplatku v súvislosti s úrokmi a splátkou kontrolovať musí, nemôže tieto platby bez toho „nejako prijať“, ale musí v usporiadanom a pre banku pochopiteľným spôsobom zaúčtovať. Zákazník naproti tomu svoje pravidelné platobné povinnosti obvykle z úverovej zmluvy alebo samostatného úrokového a splátkového plánu vyvodiť môže, na vedenie oddeleného účtu prostredníctvom inštitúcie nie je odkázaný a pri splnení svojich platobných povinností úverový dlžník nepotrebuje vedenie účtu prostredníctvom úverovej inštitúcie ani z hľadiska vlastného záujmu, pretože sporný priebeh platenia spravidla môže iným vhodným spôsobom doložiť. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že činnosť banky, ktoré sa nachádzajú v predmetnom poplatku za vedenie a správu úveru, nie sú službami pre klienta.

27. Uvedený poplatok bol „dohodnutý“ ustanovením, ktoré aj v rozpore s požiadavkou dobrých mravov (na ujmu spotrebiteľa), zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, uvedenému poplatku chýba hospodárska ekvivalencia vo vzťahu medzi spotrebiteľom a bankou, tento poplatok je uhrádzaný za spravovanie a vedenie úveru, aj keď fakticky k žiadnej správe úveru nedochádza a správa úveru je len administratívnou činnosťou banky, ktorá logicky súvisí s predmetom podnikania a charakterom uvedeného zmluvného záväzku. Poplatok tak ako už bolo vyššie uvedené slúži banke na úhradu jej administratívy, pokiaľ je takáto administratíva vôbec vykonávaná. Za uvedený poplatok nie je tak spotrebiteľovi poskytovaná žiadna služba, pričom ide o nemalé finančné prostriedky, ktoré od klientov (spotrebiteľov) banky získavajú, a preto požadovanie bánk od klientov úhradu poplatkov za vedenie či správu úverového účtu, je tak aj podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou v úverovej zmluve, a teda neplatnou.

28. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca teda nemá nárok na zaplatenie ním uplatnených poplatkov za vedenie a správu úverového účtu tak ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie, pokiaľ v tejto časti žalobu zamietol.

29. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou, pretože je vo výroku vecne správny.

30. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalovaný, ktorému však trovy odvolacieho konania nevznikli, žalobca v odvolacom konaní úspech nemal, a preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).