Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/213/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, (zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 15294/B), právne zastúpený Tomáš Kušnír, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613843, proti odporcom 1. Z. Q., V.. XX.X.XXXX, P. X. XXX/X, XXX XX H., 2. F. Q., V.. X.X.XXXX, P. X. XXX/X, XXX XX H., obaja právne zastúpení JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom AK, so sídlom vo Svidníku, Ul. Sov. hrdinov 163/66 Svidník, za účasti intervenienta na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom AK, so sídlom vo Svidníku, Ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 7.873,30 eur s prísl., o odvolaní oboch žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 4C/432/2013-118 zo dňa 27.5.2015, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalovanými v 1. a v 2. rade a žalobcom.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalovanými v 1. a v 2. rade a žalobcom a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len súd prvej inštancie) rozhodol takto: „ Námietku navrhovateľa zamieta.

Odporcovia v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 7 873,30 eura, úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 11.12.2010 do 4.11.2012 vo výške 181,88 eura, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7 873,30 eura od 5.11.2012 do zaplatenia, náhradu trov konania zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 472,00 eur, trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., vo výške 2 300,20 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy, ako je uvedená vo výrokovej časti rozsudku spolu s príslušenstvom titulom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653 (ďalej postupca), ktorým postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca a žalovaní uzatvorili dňa 30.1.2008 zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky. Na základe uvedenej zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovaným peňažné

prostriedky, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti, sú upravené v zmluve o všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 9.202,50 eur, ktorá pozostávala z istiny 7.999,94 eur, riadneho úroku 937,40 eur, úroku z omeškania 265,16 eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v prílohe, je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Sumu 265,16 eur predstavujúcu úrok z omeškania si žalobca v tomto konaní neuplatňoval.

3. Po vykonanom dokazovaní aplikujúc na zistený skutkový stav ust. § 4 ods. 2 písm. a) až s), ods. 5 zákona, všetko zákona č. 258/2001 Z. z., v spojení s § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53c, § 54 ods. 1, § 53 ods. 1, 2 a 5, § 53a ods. 1, všetko Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie návrhu vyhovel a zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 7.873,30 eur, teda súd prvej inštancie priznal nepremlčané splátky od mesiaca december 2010 do mesiaca január 2018, celkom 86 splátok po 91,55 eur. Mal za to, že podľa zmluvy o splátkovom úvere splatnosť prvej splátky bola 10.2.2008, konečná splatnosť 10.1.2018, pričom tieto splátky boli splatné k 10. dňu v mesiaci. Okresný súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom (ďalej len intervenientom), počítanej podľa prílohy č. 1 spôsobom, ako je vyššie uvedené, teda priznal iba nepremlčané splátky, ďalej priznal úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 11.12.2010 do 4.11.2012 vo výške 181,88 eur, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7.873,30 eur od 5.11.2012 do zaplatenia, pretože žalovaní povinnosť nesplnili, pričom tento stav potvrdzuje aj výzva predchodcu žalobcu, ktorý listom z 3.1.2008 upozornil žalovaných, že nesplácaním úveru je v omeškaní ku dňu 30.4.2009 s tým, že v prípade neuhradenia Slovenská sporiteľňa pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej správy tretej osoby, bola vyhlásená splatnosť pohľadávky. Súd prvej inštancie prihliadol na vyjadrenie intervenienta, nárok priznal iba v rozsahu nepremlčanej časti. Žalovaný v 1. rade nárok žalobcu nespochybnil, chcel tento splácať po dohode so žalobcom. Z toho podľa súdu prvej inštancie plynie, že predchodca žalobcu na žalobcu postúpil pohľadávku po písomnej výzve, ďalej žalovaní boli nepretržite v omeškaní viac, ako 90 kalendárnych dní, teda predchodca žalobcu postúpil svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomu peňažnému záväzku zmluvou o postúpení pohľadávok.

4. Okrem toho prvoinštančný súd prihliadol na aktívnu vecnú legitimáciu na strane žalobcu, toto doplnil tým, že bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania, alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 3 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Citujúc ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko žalobca nie je bankou. V predmete veci z pohľadu bankového povolenia súd prvej inštancie vychádzal okrem iného z činnosti banky, teda, pokiaľ banke bolo vydané bankové povolenie na poskytovanie úverov alebo hypotekárne obchody, čím sa rozumie aj správa týchto úverov a na vykonávanie bankou zverených činností, týkajúcich sa správy úveru, poskytovateľ služby nepotrebuje povolenie Národnej banky Slovenska. Banky a pobočky zahraničných bánk sú oprávnené v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpiť svoje pohľadávky tretej osobe so zákonom stanovených podmienok. Z pohľadu osoby postupníka v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky, postúpiť pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, čo zároveň podľa súdu prvej inštancie preukazuje aktívnu legitimáciu na podanie návrhu.

5. Žalobca podaním označeným ako námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, v skrátenom konaní navrhol nepripustiť vstup intervenienta do konania, o ktorom návrhu súd rozhodol súd uznesením zo dňa 4.7.2014, ktorým vstup intervenienta pripustil a ktoré uznesenie krajský súd uznesením z 5.11.2014 potvrdil. Ďalším podaním námietky neprípustnosti intervenienta žalobca opäť namietal neprípustnosť vstupu intervenienta do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaného. Súd prvej inštancie túto námietku zamietol, pretože intervenient vstúpil do konania 19.12.2013, teda v čase, keď súhlas na strane, v ktorej intervenient vystupoval, nebol potrebný.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. a priznal žalobcovi vo vzťahu k obom žalovaným náhradu trov konania.

7. Okrem toho súd prvej inštancie priznal žalobcovi v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 11.12.2010 do 4.11.2012 vo výške 181,88 eur a úrok z omeškania

vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7.873,30 eur od 5.11.2012 do zaplatenia, určený podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., keď žalovaní nesplnením sa dostali do omeškania.

8. Intervenientovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že na jeho vyjadrenie neprihliadol, nakoľko žalovaným uložil povinnosť na plnenie.

9. Voči tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým boli zaviazaní žalovaní spoločne a nerozdielne na plnenie žalobcovi, ako aj na náhradu trov konania žalobcovi, podali obaja žalovaní včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. V dôvodoch svojho odvolania poukázali na znenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, z ktorého gramatického a logického výkladu podľa žalovaných jasne vyplýva, že banka je oprávnená písomnou zmluvou postúpiť zodpovedajúcu časť pohľadávky jej klienta, ktorý je s platením v omeškaní nepretržite viac, ako 90 kalendárnych dní, alebo ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, presiahol dobu 1 rok. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, je obsiahnutý v dôvodovej správe k Zákonu o bankách, ktorý v osobitnej časti k § 92 uvádza: „ V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky, zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“ (pozn. pôvodne ods. 7 sa stal ods. 8 po novelizácii zákonom č. 552/2008 Z. z.). Ukončením úverového vzťahu formou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti sa všetky splátky, ktorých splatnosť ešte nenastala, práve týmto zákonom stávajú splatnými a v tomto momente môže podľa žalovaných banka platane postúpiť celú svoju pohľadávku na subjekt, ktorý bankou nie je. Skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu žalobcu Slovenskej sporiteľne, a.s. došlo k platnému ukončeniu zmluvného vzťahu so žalovanými, nebola v konaní žiadnym spôsobom preukázaná. Citujúc ust. § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 a § 7 ods. 1 Zákona o bankách, keďže Národná banka SR žalobcovi nevydala bankové povolenie, tento podľa žalovaných nie je oprávnený na poskytovanie, ani správu spotrebiteľských úverov v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko žalobca nie je zapísaný v registri veriteľov, ktorý v zmysle § 20 tohto zákona vedie Národná banka Slovenska na svojom webovom sídle. Z uvedeného dôvodu nie je podľa žalovaných žalobca oprávnený začať vykonávať činnosť, ktorá spočíva v poskytovaní spotrebiteľských úverov, nakoľko absentuje náležitosť jeho zápisu do registra veriteľov v zmysle § 20 ods. 9 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru žalovaných odporuje zákonu, pokiaľ banka, ktorá poskytla úver, tento postúpi na subjekt, ktorý nie je bankou, ani poskytovateľom úveru napriek tomu, že ešte nenastala splatnosť celej pohľadávky. Subjekt, ktorý nesmie poskytovať úvery, ich predsa nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Môže si vo vlastnom mene vymáhať, a to predpokladá dovŕšenie splatnosti pohľadávky. Opačným výkladom by postúpením pohľadávky, ktorá pozostáva zo splátok splatných v budúcnosti, inkasná spoločnosť prevzala práva a povinnosti banky a už len s poukazom na poplatok za správu úveru je absolútne nedôvodné predpokladať, že vymáhačská spoločnosť vykonáva všetky technické a administratívne úkony, ktoré za tento poplatok vykonáva banka, čo i len za jeden deň spravovania úveru vo vlastnom mene. Žalobca nijakým spôsobom nedokladoval, že je schopný na 100 % plniť všetky povinnosti so správou úveru tak, ako ich mala banka a preto je potrebné podľa žalovaných takýto absolútny výklad odmietnuť.

10. Poukazujúc na ust. § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka, napriek tomu, že v prípade žalobcu ide o nadnárodnú inkasnú spoločnosť, jej aktivity nepodliehajú povoleniam NBS, preto je podľa žalovaných namieste obava o zhoršení zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností vyvodili žalovaní záver, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 27.9.2012 je neplatná, keďže na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala a žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené ani vyššie uvedené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka). Ďalej na podporu svojich tvrdení žalovaní citovali z rozhodnutí Krajského súdu Prešov sp. zn.4Co/145/2014 z 11.3.2015 a 19Co/177/2014 z 24.2.2015, ako aj z uznesenia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/203/2015 z 19.5.2015 s tým, že navrhli rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Intervenient na strane žalovaných sa k podanému odvolaniu žalovaných nevyjadril.

12. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety § 92 ods. 8 Zákona o bankách je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom podľa žalobcu zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nedosplatenú pohľadávku, možno tiež podľa žalobcu potvrdiť posúdením druhej vety citového ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky v omeškaní peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok“. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvá vetu ustanovenia. Jeho zmyslom podľa žalobcu je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Podľa dôvodovej správy k ust. § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) Zákona o bankách, v ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa žalobcu je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach, postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok. Vzhľadom k uvedenému je podľa žalobcu zrejmé, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Na podporu svojich tvrdení poukázal žalobca aj na názor Doc. JUDr. Kristiána Cacha, PhD. LLM., publikovanom v časti Súkromné právo č. 1/2015, z čoho podľa žalobcu vyplýva, že doručenie písomnej výzvy dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách. S poukazom na uvedené preto žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. Žalovaní vo svojej replike k vyjadreniu žalobcu k ich odvolaniu súhlasili s jeho tvrdením, že zákonodarca počíta s tým, že postúpiť sa môže peňažný záväzok ako celok, alebo aj časť záväzku, ale vždy musí ísť o taký celý záväzok alebo takú jeho časť, s ktorou je klient banky v omeškaní, teda len taký záväzok, ktorý je dlhom klienta. Len tento sa môže postúpiť. Banka môže postúpiť len pohľadávku odpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, teda len záväzku predstavujúcemu dlh. Banka nemôže postúpiť ten záväzok, ktorý ešte nepredstavuje dlh. Nemôže postúpiť splátky, ktorých splatnosť ešte nenastala a s ktorými klient nie je v omeškaní. Vyjadrené je to v zákone slovom „tomuto“, ktoré slovo žalobca vo svojej argumentácii opomína vyložiť.

14. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolania oboch žalovaných boli podané pred týmto dátumom. V prípade žalovaných ide teda o právo na prejednanie odvolaní, ktoré im vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba ich odvolania prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolatelia domáhali jej preskúmania a dospel k záveru, že ich odvolania nie sú dôvodné s výnimkou povinnosti k náhrade trov konania.

15. Výrok o trovách intervenienta nebol napadnutý odvolaním žalovaných, preto rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať túto časť rozsudku z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmavaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné len v tej časti, ktorou boli zaviazaní nahradiť žalobcovi trovy konania s tým, že odvolanie voči zaväzujúcej časti rozsudku (istiny aj príslušenstva pohľadávky), nie je opodstatnené.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok v časti, ktorou súd prvej inštancie zaviazal žalovaných na zaplatenie istiny, ako aj úroku z omeškania, ako aj konanie, ktorú mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Odvolací súd oznámil miesto a čas vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, ako aj na webovej stránke súdu s tým, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

17. Pokiaľ sa týka jediného odvolacieho dôvodu žalovaných spočívajúcej v námietke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu, treba prisvedčiť žalobcovi, že tak, ako to vyplýva z „výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“, ako aj z Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012, žalobca ku dňu 16.10.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, v ktorý žiadal od žalovaných uhradiť najneskôr do 31.10.2012, keďže žalovaní ako dlžníci nesplatili jednotlivé splátky úveru v lehote ich splatnosti tak, ako sa k tomu zaviazali, pričom ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie bol splatný a nepremlčaný dlh žalovaných z nezaplatených 86 splátok v celkovej výške 7.873,30 eur, predstavujúci prisúdenú istinu.

18. Keďže nevyhnutné na rozhodnutie vo veci bolo posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil odvolací súd ku skúmaniu tejto otázky. Zmenu v osobe veriteľa z dôvodu postúpenia pohľadávky upravujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 524 ods. 1, 2 a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca predložil písomnú Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012 č. 1175/2012/Ce s prílohami, ako aj Oznámenie postupcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.10.2012 o postúpení pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere adresovanej žalovanému v 1. rade. Tým bolo v súlade so zákonnými ustanoveniami preukázané, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní na uplatnenie pohľadávky. Návrh žalobcu bolo treba posúdiť ako nárok zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, čo zodpovedalo vôli zmluvných strán, zároveň však nemožno opomenúť, že žalovaní do záväzkového vzťahu vstupovali ako spotrebitelia, a preto vzhľadom na zákonné kritéria obsiahnuté v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 1.12.2005, bolo treba na daný záväzkový vzťah aplikovať aj osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Žalovaní poskytnutie peňažných prostriedkov právnym predchodcom žalobcu nerozporovali s tým, že žalovaný v 1. rade ako dôvod nesplácania úveru uvádzal neskoršiu stratu zamestnania, resp. zlé rodinné pomery. Týmto bolo súdu jednoznačne preukázané tak poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkom, ako aj nesplácanie úveru dohodnutým spôsobom žalovanými, ktorých povinnosťou bolo úver splácať v splátkach po 91,55 eur mesačne, vždy k 10. dňu toho-ktorého mesiaca a nakoľko žalobca uplatnil iba návrh na zaplatenia dohodnutých splátok úveru splatných od 11.12.2010, teda nie splátok splatných viac ako 3 roky pred podaním žaloby (žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 20.11.2013), teda neuplatnil si nárok na tie splátky, ktoré by boli premlčané, na čo by súd v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 musel prihliadať z úradnej povinnosti. Vzhľadom na uvedené preto správne súd prvej inštancie žalobe v časti zaplatenia zosplatneného úveru vo výške 7.873,30 eur vyhovel. Keďže žalovaní sa dostali do omeškania so zaplatením splatených splátok úveru najneskôr od nasledujúceho dňa po splatnosti jednotlivých splátok, t. j. od 11. dňa toho-ktorého mesiaca, počnúc 11.12.2010, čo ani sami nepopreli, vznikol žalobcovi ako veriteľovi priamo zo zákona nárok na úroky z omeškania, ktorého sadzba požadovaná žalobcom (8,75 % ročne), je v súlade s § 369 ods. 1

Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o žalobcom požadovaný kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 181,88 eur predstavujúci 8,75 %-ný ročný úrok z omeškania z jednotlivých nezaplatených splátok úveru, počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti až do zosplatnenia úveru, tak súd prvej inštancie správne priznal tento kapitalizovaný úrok z omeškania, nakoľko ani žalovaní nenamietali výšku a splatnosť jednotlivých splátok poskytnutého úveru.

19. Ohľadom jedinej námietky žalovaných treba povedať, že námietka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu nie je dôvodná, nakoľko vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli podľa čl. II. bodu súčasťou úverovej zmluvy a s ktorými sa podľa tohto článku žalovaní ako dlžníci oboznámili, a ani žalovaní v podanom odvolaní, prípadne pred súdom prvej inštancie nenamietali, že tieto Všeobecné obchodné podmienky neboli individuálne dojednané, resp. nenamietali ich neplatnosť alebo rozpor s predpismi vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa, žalovaní výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akékoľvek požiadavky, alebo nie voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu (bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok). Súčasne s poukazom na ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách, je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná v súlade so zákonom. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách, banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní bankových činností na území SR uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom SR. Klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytnutie informácii od banky a pobočky zahraničnej banky na predkladanie podaní banky a pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovaní inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku; tým nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon, ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno dochýliť. Takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka alebo pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovanie a ochranu podľa § 42 ods. 1. Ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR vo veci II.ÚS 87/04, v ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza, sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí, vystačí len s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd zdôraznil, že v súkromno-právnej sfére nie každý rozpor so zákonom má automaticky za následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromno-právnej sfére nie je ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromno-právnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromno-právnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia v medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvné voľnosti strán), musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené. Podobne rozhodnutie Ústavného súdu ČR II.ÚS 165/2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo. V tejto súvislosti žalobca poukázal práve na túto dobrú vieru pri nadobudnutí práva zo zmluvy o postúpení pohľadávky. V rozhodnutí Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možno obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, než zásadou. Nie je teda ústavne konformná a v rozpore s princípmi právneho štátu, vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy taká prax, že všeobecné súdy preferujú

celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

20. So zreteľom na tieto dôvody potom odvolací súd považuje odvolaciu námietku týkajúcu sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky za nedôvodnú a postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, ako vecne správny potvrdil.

21. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a v 2. rade, na ktorý súd prvej inštancie aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi ako plne úspešnému účastníkovi konania vo vzťahu k obom žalovaným náhradu trov konania, je podľa odvolacieho súdu namieste posúdenie prípadnej aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., vzhľadom na zistené dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na žalovaným v 1. rade tvrdené zlé majetkové, sociálne a osobné pomery, v spojení s postupom žalovaného v 1. rade v priebehu konania, ktorý sa riadne zúčastňoval pojednávaní a ktorý ospravedlnil neprítomnosť žalovanej v 2. rade tak, ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 27.5.2015, jej práceneschopnosťou. Je zároveň potrebné konštatovať tak, ako to už odvolací súd uviedol vyššie, že žalovaný v 1. rade nijako nenamietal poskytnutie úveru a ani to, že tento spolu so žalovanou v 2. rade riadne a včas nesplácali, ktorý dôvod pre jeho nesplácanie uviedol neskoršiu stratu zamestnania, ďalej chorobu svojho blízkeho príbuzného (otca), ako aj zlé sociálne pomery oboch žalovaných, ktorí sú manželmi. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie zistiť, či žalovanými tvrdené zlé majetkové, sociálne a osobné pomery nielen u žalovaného v 1. rade, ale aj u žalovanej v 2. rade, v spojení s ich postupom v priebehu konania, ktorí sa prostredníctvom žalovaného v 1. rade riadne zúčastňovali pojednávaní, základ ani výšku uplatňovaného nároku nespochybňovali, spolu s porovnaním dopadu takéhoto rozhodnutia (o náhrade trov konania) na majetkové pomery účastníkov na žalovanej strane v porovnaní s tým, akým by uloženie povinnosti čo i len čiastkovej náhrady trov konania malo na žalobcu, či všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne znamenajú dôvody hodné osobitného zreteľa preto, aby súd prvej inštancie celkom alebo sčasti v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov konania vo vzťahu v žalovaným v 1. a v 2. rade nepriznal. Uvedený záver o priznaní, resp. o nepriznaní náhrady trov konania vo vzťahu medzi týmito účastníkmi je súd prvej inštancie povinný aj riadne odôvodniť (tak, aby rozhodnutie bolo v tejto časti preskúmateľné). Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a v 2. rade postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.) s tým, že zároveň v rámci náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

22. Vzhľadom k tomu, že k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalovanými v 1. a v 2. rade a žalobcom a vráteniu veci v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie došlo už za účinnosti Civilného sporového poriadku, bude už súd prvej inštancie v ďalšom konaní postupovať v súlade s touto procesnou normou keď s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1 rozhodne najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne po právoplatnosti tohto rozhodnutia v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom. V rámci rozhodnutia o náhrade trov konania rozhodne prvoinštančný súd aj o náhrade trov odvolacieho konania.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .