Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-329-2015.pdf
PDF · 147.67 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/329/2015
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: S. B., I.. XX. XX. XXXX, Z. I. U.. Č.. XX, Z., zastúpená advokátom: JUDr. Milan Fulec, Živnostenská ul. č. 2, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Invest in Slovakia spol. s r.o., Kaštieľ 5, Bernolákovo, IČO: 35 745 452, X/ R.. F.. V. N., I.. XX. XX. XXXX, Z. X. H. Č.. XXXX/XXA, Z., obaja zastúpení: AK MS s.r.o., Galandova ul. č. 3, Bratislava, IČO: 47 237 767, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 02. februára 2015, č. k. 4C/967/2008 - 704, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určiť, že je vlastníčkou parcely č. XXXX/AX v katastrálnom území Z. (po viacerých návrhoch na pripustenie zmeny petitu, predmetom konania bola určovacia žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala určiť, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, pozemkov s parcelným číslom XXXX/XX, ostatné plochy o výmere 49. 785 m2, s parcelným číslom XXXX/XX, vodné plochy o výmere 202 m2, parcely č. XXXX/XX, vodné plochy o výmere 13 m2 podľa geometrického plánu č. XXX/XXXX zo dňa 22. 07. 2008, overeného dňa 07. 10. 2008 pod č. XXXX/XX, Správou katastra Senec, zmenu návrhu pripustil súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 15. 11. 2011, viď č. l. 359 spisu, pozn. odvolacieho súdu). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 153 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že zistil, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem, keď základ jej nároku vymedzila ako smrť svojich právnych predchodcov, ktorých právo k veci vzniklo rozhodnutím o pridelení pôdy a následne neexistenciou zániku tohto vlastníckeho práva s tým, že naliehavý právny záujem vymedzila potrebou odstránenia duplicity zápisu a následne tým, že zrušením zápisu práva k nehnuteľnosti, je v príslušnej evidencii zapísaný nesprávny stav. Zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanému 1/ odôvodnil vecne nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobkyne, nakoľko nebolo sporné, že žalovaný 1/ nie je zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností a ako výlučný vlastník je zapísaný žalovaný 2/, a preto pokiaľ sa teda žalobkyňa domáhala zmeny zápisu v katastri nehnuteľností voči žalovanému 1/, neodstránila by sa tým žiadna neistota vo vzťahu k nemu, ktorá by spočívala v rozpore medzi zápisom v katastri nehnuteľností na jednej strane a skutočným a právnym stavom na strane druhej. Zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý je zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností odôvodnil vecne tým, že nakoľko sa žalobkyňa domáhala zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, odstránila by sa tým neistota spočívajúca v rozpore medzi zápisom v katastri nehnuteľností na jednej strane a skutočným a právnym stavom na strane druhej, je preto daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 56/2003 („Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, navrhovateľka má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len
také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností.“), rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 31 Cdo 1836/2005 zo dňa 28. júna 2006“ („Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností v zmysle ust. § 80 písm. c/ o. s. ř. je daný, ak žalobca, ktorý tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti, nie je ako ich vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný, rozsudok Krajského súdu v Českých Budějovicích zo dňa 31. 10. 1994, sp. zn. 7 Co 2368/94, publikovaný v časopise Soudní rozhledy č. 2/95, str. 25“) s tým, že aj Ústavný súd ČR konštatoval, že „návrh na úradné zistenie v tak závažnej veci ako je správny zápis v katastri nehnuteľností sa nepochybne javí ako dostatočný právny záujem“ (Sb. ÚS sv. 13 č. 9 s. 61 : citované podľa Bureš, J., Drápal, L, Krčmár, Z. a kol. Občanský soudní rád, Komentár I. diel, 7. vydanie, Praha: C.H.BECK, 2006, str. 360). Uviedol, že nakoľko zistil, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem, zaoberal sa návrhom (žalobou od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu) aj po vecnej stránke s tým, že k namietanému nedostatku spočívajúcom v chýbajúcom odtlačku konajúceho orgánu poukázal na rozhodnutie č. 623 Úradnej sbierky rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu vo veciach administratívnych, ročník V-VI, rozhodnutia z roku 1944 a 1945, Právnická jednota v Bratislave, str. 206, podľa ktorého „nedostatky pečiatky úradu, právneho poučenia o opravnom prostriedku v rozhodnutí a spojenie enunciátu s dôvodmi nečinia rozhodnutie zmätočným“ a „nie sú vzhľadom na svoju povahu ani takej povahy ani takej váhy, ani takého právneho významu, aby mu pre tieto vady bolo možné upierať charakter rozhodnutia schopného právnej moci“ a k tvrdeniu žalovaných namietajúcich označenie výmeru textom „koncept“ poukázal na záver Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 201/2012 zo dňa 11. 02. 2014, podľa ktorého obsahovanie textu koncept „neodôvodňuje záver, že táto listina nie je verejnou listinou, ktorá by bola považovaná za rozhodnutie, ktoré by právoplatne konštituovalo alebo osvedčovalo právny stav v nej uvedený“, z dôvodu ktorého dospel k záveru, že text predmetného výmeru nemá za následok jeho vadu spôsobujúcu neúčinnosť tohto výmeru. Uviedol, že sa stotožnil s tvrdením žalovaných, že o neidentifikovateľnosti sporných pozemkov, keď označenie parciel vyžaduje presnú identifikáciu predmetu prípadného prídelu, je jeho nutnou obsahovou náležitosťou (uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn. 5Cdo 201/2012 zo dňa 11. 02. 2014, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 45/2008 zo dňa 26. mája 2009) s tým, že len po splnení všetkých podmienok uvedených vo vyhláške a po rozhodnutí o všetkých námietkach týkajúcich sa zloženia roľníckych komisií zostavených návrhov prídelových plánov, mohol byť schválený prídelový plán a vzatý ako podklad pre rozdelenie majetku v prírode a pre pozemnoknižné práce (§ 13 nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa), keď pozemok, ktorý žalobkyňa označila ako predmet vlastníckeho práv (zrejme práva, pozn. odvolacieho súdu) a je predchodcov (zrejme jej predchodcov, pozn. odvolacieho súdu), potom nebol pozemnoknižne vytvorený, nie je preukázateľným spôsobom identifikovaný a totožný s možným prídelom, nemohli (zrejme nemohol, pozn. odvolacieho súdu) tak byť predmetom vzniku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne a následkom toho sa ani nemohla stať vlastníčkou predmetných pozemkov, z dôvodu ktorého jej žalobu na určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k žalovanému 2/, ako zapísanom vlastníkovi predmetných nehnuteľností zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 7 O. s. p. a vecne tým, že plne úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania vyjadrenú percentom voči žalobcovi, ktorý bol v spore plne úspešný (doslovná citácia odôvodnenia, pozn. odvolacieho súdu).
2.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť (určiť, že je vlastníčkou parc. č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 49785 m2, parc. č. XXXX/XX - vodné plochy o výmere 202 m2, parc. č. XXXX/XX - vodné plochy o výmere 13 m2 v kat. úz. Bernolákovo, podľa geometrického plánu č. XXX zo dňa 22. 07. 2008, overeného Správou katastra Senec pod č. XXXX/XX dňa 07. 10. 2008, ktorý je súčasťou rozsudku s tým, že nakoľko súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy žiadala, aby odvolací súd v súlade s ust. § 213 ods. 1, 4 O. s. p. dokazovanie doplnil. Uviedla, že z geometrického plánu č. XXX zo dňa 22. 07. 2008 vyplýva, že tieto parcely spoločne tvoria pôvodnú pozemnoknižnú parcelu č. XXXX - F. o výmere 50000 m2 kat. úz. Bernolákovo, ktorú nadobudla dedením na základe rozhodnutí - osvedčení o dedičstve vydaného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 21D 1153/99 po poručiteľovi J. B. (zomrelom dňa 18. 04. 1977), jej otcovi a sp. zn. 21D 1154/99 po poručiteľke G. B. (zomrelej dňa 28. 03. 1999), jej matke, obidve rozhodnutia (predmetom ktorých bolo novoobjavené dedičstvo) zo dňa 14. 09. 2000 sú právoplatné
dňom 30. 09. 2000, a ktorí ju nadobudli na základe rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. Z.-XXXXX/XX-R. zo dňa 23. 12. 1947 označeného ako Výmer o vlastníctve pôdy. Namietla, že podstatou sporu bolo posúdenie, či je vlastníčkou nehnuteľností, ku ktorým sa domáhala určenia vlastníckeho práva, aj keď v katastri nehnuteľností je ako vlastník parciel, ktoré sú tvorené pôvodnou pozemnoknižnou parcelou č. XXXX - F. o výmere 50000 m2 zapísaný žalovaný 2/ s tým, že právnym titulom, na základe ktorého nadobudla vlastnícke právo k pôvodnej pozemnoknižnej pare. č. XXXX v časti A3 o výmere 50000 m2, kat. úz. Bernolákovo sú dedičské rozhodnutia po poručiteľoch J. B. a G. B., jej rodičoch, ktorí vlastnícke právo k pôvodnej parc. č. XXXX v časti A3 o výmere 50000 m2 kat. úz. Bernolákovo vytvorenej prídelovým plánom, nadobudli na základe rozhodnutia štátneho orgánu, a to Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vydaného podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. nariadení SNR o skonfiškovaní a urýchlenom rozdeľovaní pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, označeného „Výmer o vlastníctve pôdy" č. B-65619/47-III/B zo dňa 23. 12. 1947. Poukázala na skutočnosť, že nakoľko parc. č. XXXX v časti A3 o výmere 5.0000 ha, teda 50000 m2, bola vytvorená prídelovým plánom, na pojednávaní konanom dňa 15. 11. 2011 založila do spisu rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. Z.-XXXXX/XX-R. zo dňa 22. 12. 1947, ktorým podľa § 13 ods. 5 nar. č. 104/1945 Sb. v znení nar. č. 64/1946 Sb. nariadení SNR, bol preskúmaný návrh prídelového plánu rozdelenia skonfiškovaného pôdohospodárskeho majetku bývalého vlastníka N. S. O. kat. úz. Čeklís (teraz Bernolákovo), vyhotovený miestnou roľníckou komisiou v Čeklísi dňa 22. 09. 1947 a potvrdený Okresnou roľníckou komisiou v Bratislave dňa 16. 12. 1947 a keďže boli dodržané ustanovenia vyššie citovaných nariadení, ako aj ustanovenia vyhlášky č. 21/46 ÚV, bol tento prídelový plán, vynímajúc časť prídelov pod bež. č. XXX F. XXX, príslušným orgánom Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave schválený. Vytkla súdu prvej inštancie, že uvedený a ňou predložený dôkaz nevykonal, napriek tomu, že preukazuje rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie veci, že parc. č. XXXX v časti A3 o výmere 50000 m2, katastrálne územie Bernolákovo, bola vytvorená a riadne identifikovaná v prídelovom pláne, ktorý bol vypracovaný miestnou roľníckou komisiou v Čeklísi a schválený Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave dňa 22. 12. 1947 pod č. Z.-XXXXX/XX-R., z dôvodu ktorého dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu skutkovému a následnému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď jej žalobu zamietol.
3.
Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že navrhujú napadnutý rozsudok potvrdiť a zároveň žiadali priznať trovy konania. Namietli nedôvodnosť odvolania žalobkyne s tým, že jej tvrdenia sú právne a vecne nesprávne, nakoľko napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, je dostatočne jasné, zrozumiteľné, právne odôvodnené a presvedčivé a vecná argumentácia žalobkyne v odvolaní je právne a vecne nedôvodná, neurčitá a v rozpore s právnym a skutkovým stavom. Poukázali na dôkazy (mapy, geometrické plány), ktoré v konaní predložili a ktorými preukázali, že neidentifikovateľnosť sporných pozemkov vyplýva z nesúladu vymedzenia vlastníctva v koncepte Výmeru so zápisom pozemnoknižného vlastníctva na PK vložke č. XXXX v čase predpokladaného vzniku tejto listiny (v roku 1947), vymedzenú uvádzaním pozemkov vo Výmere v rozpore s vtedy platným katastrálnym zákonom č. 177/1927 Sb. s tým, že žalobkyňa v konaní nepredložila konečný prídelový plán, grafickú ako aj textovú časť, ako ani žiaden dôkaz, že ňou tvrdená parcela vo vlastníctve žalovaného bola zapísaná v príslušnej pozemkovej evidencii (PK vložka, evidencia nehnuteľnosti, evidencia katastra nehnuteľnosti sú totožné ňou tvrdeným vlastníctvom jej predchodcov). Uviedli, že naopak preukázali, že PK parcely vo vlastníctve N. S. v celosti, vrátane iných parciel, boli od r. 1956 nepretržite až do ich kúpy právnym predchodcom žalovaného, vo vlastníctve čsl. štátu - zapísanom PK vložke č. XXXX a bez porušenia vo vlastníctve Slovenskej republiky, keď v prospech žalobkyne, alebo jej právnych predchodcov nebolo platne zapísané ani duplicitné vlastníctvo, ktoré by odôvodňovalo naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k odôvodnenému záveru, že pozemok, ktorý žalobkyňa označila ako predmet vlastníckeho práva jej predchodcov, nebol pozemnoknižne vytvorený, nie je preukázateľne identifikovaný a totožný s možným prídelom, nemohol tak byť predmetom vzniku vlastníckeho práva jej právnych predchodcov, z dôvodu ktorého sa ani žalobkyňa nemohla stať vlastníčkou predmetných pozemkov. Uviedli, že žalobkyňa v odvolaní právne a skutkovo kladie dôraz na výpoveď svedka B. U., ktorá však na rozdiel od jej tvrdenia podporuje a preukazuje závery prvoinštančného súdu o neidentifikovateľnosti pozemku, keď dôkazmi preukázali, že prídelový proces
tykajúci sa sporných pozemkov nebol ukončený a neexistuje riadne technicky vyhotovený, nepoškrtaný (neopracovaný) a Povereníctvom schválený konečný grafický prídelový plán bez ďalších dodatočných úprav s tým, že technická správa zo dňa 07. 11. 1997, podpísaná R.. B. U., rovnako uvádza, že v prípade podkladu, ktorým bol tzv. grafický prídelový plán, išlo len o netechnický podklad značnej nekvality a tzv. „rekonštrukcia prídelového plánu", vypracovaná R.. U., nevychádzala z údajov katastra nehnuteľností ani z iných evidencií v zmysle vyššie uvedených tvrdení svedka a nezohľadňovala ani ďalšie faktické okolnosti z neskorších období, ako napr. existenciu cesty z roku 1963, ktorá pretínala parcelu XXXX alebo existenciu parciel XXXX/X F. XXXX/X, ktorých časť žalovaný odkúpil od Bratislavskej vodárenskej spoločnosti a.s., a ktoré sa podľa katastrálnej mapy nachádzali pod tvr. prídelmi A3, a ktoré sa vo Výmere neuvádzajú. Uviedli, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vôbec nevychádzal z tzv. rekonštrukcie prídelového plánu z r. 1947 vyhotovenej R.. U. s tým, že parcely uvádzané v žalobnom návrhu sa v tomto dokumente nenachádzajú, pričom tzv. projekt pre obnovu časti prídelového plánu vypracovaný R.. U. nie je v súlade s katastrálnym zákonom a nie je geometrickým plánom, ktorý bol určený ako technický podklad, ktorý by v spojení s príslušnou právnou listinou alebo rozhodnutím mal spôsobiť vecno-právne účinky, ak by ako ich súčasť zapísal do katastra. Poukázali na skutočnosť, že právnym základom pre rozhodnutie vo veci sú definície parciel podľa zák. č. 177/1927 Sb. a katastrálny zákon (§ 4 ods. 1, 2), zák. č. 162/1995 Z. z. (v čase tzv. rekonštrukcie prídelového plánu) a v platnom katastrálnom zákone s tým, že v prídelovom procese podľa vl. nar. č. 104/1945 Sb. nar. SNR sa na § 4 ods. 1 viazala činnosť podľa bod. 6 vyhlášky č. 21/1945 Zb., čo žalobkyňa nepreukázala a zároveň nepreukázala ani zápis časti pozemkov uvádzaných vo Výmere. Namietli, že hmotnoprávna argumentácia žalobkyne v konaní a odvolaní, najmä jej tvrdenie o nadobudnutí vlastníckeho práva jej právnymi predchodcami nemá oporu v platnom práve, keď v súlade s osobitným zákonom č. 90/1947 Zb. o provedení knihovního pořádku strán konfiškovaného nepřátelského majetku a o úprave některých právních pomeru vztahujících se na pridelený majetek, poukázali na to, že žalobkyňa počas priebehu celého súdneho konania trvajúceho už päť rokov (15, pozn. odvolacieho súdu) odvodzuje svoje vlastnícke právo od Výmeru o pridelení pozemkov, ktorý však nemá a nespôsoboval vecnoprávne účinky pre nadobudnutie vlastníckeho práva v roku 1947, nevychádza z platného práva účinného v čase jeho vydania, a splnenie podmienky podľa vyhl. č. 21/1945 Zb. a zápis vlastníctva do pozemkovej knihy nepreukázala. Nesúhlasili s tvrdením žalobkyne v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, a to rozhodnutie - Výmer č. Z.-XXXXX/XX-R. zo dňa 23. 12. 1947, nakoľko vykonal všetky navrhnuté dôkazy, dostatočne zistil skutkový stav veci a správne naň aplikoval príslušné právne predpisy. Uviedli, že v danom spore je podstatná účinnosť, a tým právoplatnosť Výmeru, keď podľa judikatúry správneho súdu (Bohuslavovej zbierky) - rozhodnutie č. 3482/24; doručenie podľa § 72 ods. 2 VI. Nariadenia 8/1928 v spojení s § 91 bolo súčasťou správneho aktu a zároveň rozhodnutie v Bohuslavovej zbierke pod č. A 512/46 potvrdzuje, že na výmery sa vzťahoval správny poriadok, z čoho jednoznačne vyplýva, že doručenie rozhodnutia bolo súčasťou vydania každého správneho aktu a ten zákonu zodpovedajúce doručené rozhodnutie nadobúda neodvratné dôsledky, spočívajúce v právoplatností administratívneho rozhodnutia, pričom žalobkyňa v konaní nepredložila originál Výmeru, nepreukázala tak doručenie originálu Výmeru, a tým jeho účinnosť a právoplatnosť a pokiaľ tvrdí, že jej právnym predchodcom bol Výmerom z r. 1947 pridelený majetok, tak v konaní musela preukázať nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkom doručeným originálom písomného vyhotovenia Výmeru o vlastníctve pôdy vydaným v r. 1947 v súlade s v tom čase platnými právnymi predpismi a v súlade s v tom čase aktuálnym právnym stavom (zásielka bola právoplatná iba doručením), t. j. v konaní nepreukázala, že Výmer vyvolal vecnoprávne účinky podľa platného práva v r. 1947 a nakoľko v príslušných archívoch a na Okresnom súde v Pezinku sa nachádzajú len koncepty výmerov, nemožno ani aplikovať záver NS SR v konaní sp. zn. 5 Cdo 201/2012 zo dňa 11. 02. 2014, keďže úprava § 72 ods. 2, v spojení s § 25 vl. nar. č. 8/1928 Zb. neumožňuje aplikovať na nedoručené koncepty listín fikciu platných verejných listín. Uviedli, že súd prvej inštancie rozhodol správne, nakoľko nárok žalobkyne uplatňovaný prostredníctvom určovacej žaloby jednoznačne smeruje k narušeniu právnej istoty terajšieho vlastníka (žalovaných 1/ a 2/) a všetkých jeho právnych predchodcov s tým, že žalobkyňou požadované pozemky v ich vlastníctve boli v správnom konaní poskytnuté od štátu reštituentom ako reštitučná náhrada, pričom právni predchodcovia žalovaného 2/ ich nadobudli na podklade Zmluvy postúpení pohľadávok zo dňa 05. 11. 1998. Žalovaní ďalej poukázali na aplikáciu európskej legislatívy v našom súdnictve (Rozsudok NS SR, sp.zn. lSžr/104/2011 zo dňa 03. 04. 2012) s tým, že v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu č. l k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok, nikoho nemožno zbaviť svojho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, pričom uvedený článok č. 1 Protokolu poskytuje ochranu tzv. legitímnej nádeji vlastníka nehnuteľnosti, ktorý
v prípade zásahu do jeho vlastníckeho práva môže namietať porušenie jeho základného práva pred Európskym súdom pre ľudské práva a v žiadnom prípade sa za legitímnu nádej nepovažuje nádej na uznanie tvrdeného bývalého vlastníckeho práva, ktoré právni predchodcovia nikdy nevykonávali, a teda výkon už dlho nie je efektívny s tým, že žalobkyňa nemôže legitímne očakávať, že už polstoročím sporné práva by v súčasnosti mohli byť oživené cestou všeobecného súdnictva, ak je tu legitímny vlastník zapísaný opakovane v katastri nehnuteľností. Poukázali na skutočnosť, že vynaložili nemalé finančné prostriedky na spracovanie veci - predmetných pozemkov, ktoré po spracovaní majú nepomerne vyššiu hodnotu ako pôvodné, a v prípade priznania vlastníckeho práva žalobkyni by zároveň nepochybne založilo dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda ďalší právny spor, čo v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou zakladá nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe (rozsudok NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 154/2006 zo dňa 15. 10. 2008, „Tam, kde právni vztahy žalobce k veci byly s jistými následky dotčeny pred několika desítkami let, nikoli dnes, a nestály se nejistými nyní, nýbrž práve prostřednictvím žaloby na určení vlastníckeho práva a zpochybňováním aktu, na základe kterých právo žalobce zaniklo, není určovací žaloba nástrojem prevence, nýbrž ve skutečnosti smeruje k narušení právni jistoty na strane nynějšího vlastníka.") s tým, že určovacia žaloba sa v tomto prípade viaže k cieľu následne prejednať nárok v dedičskom konaní, v konaní nesporovom, ktorého výsledkom by bol podklad pre duplicitný zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, a teda pre vznik dôvodu pre nový spor o určenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, keď obchádzanie reštitučných predpisov priamo podporuje a umožňuje vedenie ďalších nových a nadbytočných súdnych sporov a súčasne by vyhovenie nárokom žalobkyne spôsobilo rozpor s vyše 15 rokov právoplatne ukončeným reštitučným konaním, v ktorom boli sporné pozemky právoplatne vydané reštituentom ako reštitučná náhrada. Uviedli, že v súlade s ustanoveniami zák. č. 503/2003 Z. z. je evidentné, že v teoretickom prípade priznania reštitučného nároku žalobkyni požadované pozemky by jej neboli vrátené, ale by jej musela byť poskytnutá náhrada vo forme iných pozemkov a práve z tohto dôvodu podala určovaciu žalobu, čím potvrdila svoj účelový a neprípustný zámer spočívajúci v obídení reštitučných predpisov, nakoľko určovaciu žalobu v tomto prípade nevyužila ako nástroj prevencie, ale jej prostredníctvom popiera v katastri nehnuteľnosti zapísanú genézu vývoja vlastníckych a užívacích vzťahov k predmetným pozemkom, narúša právnu istotu existujúceho vlastníka požadovaných pozemkov a účelovo obchádza reštitučné predpisy. Namietli tvrdenie žalobkyne, že predmetné pozemky platne nadobudla dedením po svojich právnych predchodcoch, nakoľko nadobudnutie vlastníckeho práva v konaní predloženými notárskymi zápisnicami nie je preukázané, keďže súdu doručila Osvedčenie o dedičstve 21D 1154/99
- 8, Dnot 26/00 zo dňa 14. 09. 2000, z ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetu sporu, pričom pravdivosť a správnosť tejto verejnej listiny bola spochybnená protestom prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 03. 03. 2011 (oznámený súdu dňa 17. 05. 2011), z dôvodu, že ide o listinu, ktorá nemôže mať vecno-právne účinky, nespôsobilú pre zápis vlastníckeho práva k predmetu sporu, a tak nespôsobilú na vznik vlastníckeho práva pre jej rozpor s údajmi katastra a napriek tomu, že nie je jedinou zákonnou dedičkou po jej právnych predchodcoch, o ktorých tvrdí, že boli pôvodnými vlastníkmi sporných pozemkov, na strane žalobcov vystupuje ako jediná a nakoľko však jej právni predchodcovia po svojej smrti zanechali viacerých dedičov, všetci zákonní dedičia by sa mali spoločne domáhať určenia vlastníckeho práva ku dňu smrti ich právnych predchodcov, a teda všetci by mali byť spoločne aktívne legitimovaní, keďže podľa rozhodovacej praxe súdov SR, sama žalobkyňa nie je vecne legitimovaná v predmetnom konaní, ale vyžaduje sa vzhľadom na charakter sporu nerozlučné spoločenstvo dedičov s tým, že v prípade vyhovenia žalobnému návrhu, muselo by prebehnúť dedičské konanie so všetkými oprávnenými dedičmi po poručiteľoch (potenciálnych prídelcoch) a nie len so žalobkyňou (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 4 Cdo 120/2009, podľa ktorého „Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O. s. p."), z dôvodu ktorého ide o nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní žalobkyňou, ktoré nemôže súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť v zmysle § 5 O. s. p.
4.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 CSP a § 389 ods. l písm. a), b) CSP (zákon č. 160/2015 Z. Z. v znení účinnom od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok),
túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.
5.
Podľa § 470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
6.
Súd prvej inštancie, ktorý napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol, založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že žalobkyňa nepreukázala v konaní naliehavý právny záujem na určovacej žalobe voči žalovanému 1/, keď naliehavý právny záujem na požadovanom určení preukázala vo vzťahu k žalovanému 2/ s tým, že nakoľko nehnuteľnosť, ku ktorej sa domáhala určiť svoje vlastnícke právo, nebola pozemnoknižne vytvorená, nie je preukázateľným spôsobom identifikovaná a totožná s možným prídelom, nemohla byť predmetom vzniku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne, ktorá sa z daného dôvodu vlastníčkou tejto nehnuteľnosti (pozemkov) stať nemohla.
7.
Odvolací súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že napadnutý rozsudok je absolútne nepreskúmateľný, nakoľko v jeho odôvodnení absentuje právne posúdenie právnej argumentácie strán sporu v priebehu celého konania trvajúceho 15 rokov, zhodnotenie vykonaných dôkazov a to ani jednotlivo a už vôbec nie v ich vzájomnej súvislosti, keď je v ňom síce uvedené, ktoré skutočnosti mal súd prvej inštancie zistené a z ktorých listinných dôkazov, avšak dopustil sa závažného pochybenia, keď iba odcitoval obsah týchto dôkazov, pričom posúdením ktorého listinného dôkazu dospel k záveru, že pozemok, ku ktorému sa žalobkyňa domáha určenia svojho vlastníckeho práva nebol pozemnoknižne vytvorený, nie je riadne identifikovaný a totožný s možným prídelom, a preto ho nemohli právni predchodcovia žalobkyne do vlastníctva ani nadobudnúť, už z odôvodnenia tohto rozhodnutia zistiť možné nie je. Je nutné však poukázať na skutočnosť, že daný záver je aj v rozpore so zásadou formálnej logiky, nakoľko pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na neidentifikovateľnosť sporného nehnuteľného majetku a totožnosť s možným prídelom, ho právni predchodcovia žalobkyne nadobudnúť nemohli, opomenul vysvetliť, ako sa potom jeho vlastníkmi mohli stať žalovaný 1/ a následne žalovaný 2/.
8.
Z obsahu žaloby žalobkyne podanej na súd prvej inštancie ešte dňa 01. 10. 2001 vyplýva, že sa pôvodne domáhala určenia, že je vlastníčkou parcely č. XXXX/AX, nachádzajúcej sa v katastrálnom území Bernolákovo na tom skutkovom základe, že ju zdedila po svojom otcovi J. B. a matke G. B., ktorí ju nadobudli Výmerom o vlastníctve pôdy č. Z.-XXXXX/XX zo dňa 23. 12. 1947, v ktorom sú označené ako vl. č. XXXX, katastrálne územie Čeklís, časť parcely č. XXXX V.e označená ako A3 roľa o výmere 50000 m2 v podiele 1 - iny k celku s tým, že na pojednávaní dňa 15. 11. 2011 súd prvej inštancie pripustil zmenu návrhu, takže predmetom sporu sa stal žalobný návrh, ktorým žalobkyňa žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností - pozemkov s parcelným číslom XXXX/XX, ostatné plochy o výmere 49. 785 m 2, s parcelným číslom XXXX/XX, vodné plochy o výmere 202 m2, parcely č. XXXX/XX, vodné plochy o výmere 13 m2 podľa geometrického plánu č. XXX/XXXX zo dňa 22. 07. 2008, overeného dňa 07. 10. 2008 pod č. 2043/08, Správou katastra Senec.
9.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa je možné iba domnievať, že súd prvej inštancie, ktorý zrejme označil Výmer o vlastníctve pôdy č. Z.-XXXXX/XX zo dňa 23. 12. 1947 možným prídelom dospel
k záveru, že v prídele nie sú pozemky pridelené právnemu predchodcovi žalobkyne identifikované presne, napriek tomu, že presná identifikácia predmetu prípadného prídelu je jeho nutnou obsahovou náležitosťou, z dôvodu ktorého nebol sporný pozemok pozemnoknižne vytvorený a preto ho ani právni predchodcovia žalobkyne nenadobudli.
10.
Vzhľadom na zmätočnosť tohto záveru, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné ani zistiť, ktorý pozemok, resp. pozemky považoval prvoinštančný súd za neidentifikované a na základe akej úvahy dospel k záveru, že išlo o nutnú obsahovú náležitosť, odvolací súd považuje za nevyhnutné dať prvoinštančnému súdu do pozornosti, že správnosť Výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi (platnosť a zákonnosť, keďže nejde o právny úkon) nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p. vychádzať (§ 194 ods. 1 CSP, od 01. 07 2016), nakoľko ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt, keďže za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom.
11.
Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom opomenul oboznámiť aj s ustálenou rozhodovacou praxou, keď k vyššie uvedenému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 123/2003, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 44/2004, v ktorom vyslovil názor, že výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny, boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, že mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že ho môže preskúmavať len so zreteľom na to, či ide akt nulitný (ničotný), ako i to, že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom a ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 110/2000, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001, ako aj v rozsudku zo dňa 27. novembra 2007, sp. zn. 2 Cdo 337/2006, obdobne aj v uznesení sp. zn. 4 Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 65/1995 a v uznesení sp. zn. 4 Sž 34/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998.
12.
Z uvedeného teda vyplýva, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p. (do 30. 06. 2016) záväzné.
13.
Z Výmeru o vlastníctve pôdy č. Z.-XXXXX/XX zo dňa 23. 12. 1947, vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a poz. reformy v Bratislave vyplýva, že je označený ako koncept, je podpísaný povereníkom, bol vypracovaný miestnou roľníckou komisiou v Čeklísi, potvrdený okresnou roľníckou komisiou v Bratislave a schválený Povereníctvom pôdodohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 22. XII. 1947 pod č. Z.-XXXXX/XX R.. a rodičom žalobkyne (J. B. F. G. B.) ním boli pridelené nehnuteľnosti v katastrálnom území Čeklís o celkovej výmere 5.2160 ha, ktoré boli v prídelovom pláne označené
vl. č. XXXX, časť p. č. XXXX, označená A3 roľa o výmere 50000 ha a vl. č. X časť p. č. XXXX/X, označená F. vinica vo výmere 0,2160 ha, po vlastníkovi N. S., katastrálne územie Čeklís, pridelené v ideálnej časti 1 + 1 za prídelovú cenu, ktorej konečná výška bude určená v prídelovej listine, ktorú vydá Povereníctvo pôdodohospodárstva a pozemkovej reformy s tým, že daný výmer o vlastníctve pôdy je podľa ustanovenia § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR verejnou listinou, dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu, bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.
14.
Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 bolo možné nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, zapísanej do pozemkovej knihy spravidla len vpisom do pozemkovej knihy. Z tzv. intabulačného princípu však existoval celý rad výnimiek, pričom Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. dňom 01. januára 1951 zrušil tento intabulačný systém tým, že vlastnícke právo k nehnuteľným veciam sa nadobúdalo už samotnou zmluvou (§ 111 ods. 1) a zápis do pozemkovej knihy mal už len deklaratórny charakter (§ 112).
15.
Záver prvoinštančného súdu, na základe ktorého žalobu zamietol, je absolútne v rozpore so zásadami formálnej logiky, nakoľko opomenul vysvetliť, že pokiaľ právni predchodcovia žalobkyne sporné nehnuteľnosti nenadobudli, ako mohlo dôjsť k vloženiu vlastníckeho práva v prospech československého štátu následkom konfiškácie pre účely pozemkovej reformy z vložky č. XXXX (viď Výmer zo dňa 23. 12. 1947) aj parcely č. XXXX (predmet sporu), pričom odvolací súd považuje za nutné uviesť, že k strate alebo obmedzeniu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne nemohlo dôjsť tým, že rozhodnutím Odboru vodného hospodárstva pre veci poľ. a lesn. ONV Bratislava - vidiek zo dňa 26. 01. 1965, ktorým bola zrušená prídelová listina, nakoľko z výslovného znenia zákonného ustanovenia § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR vyplývalo, že rozhodovanie o odňatí prideleného majetku patrilo Povereníctvu pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu a národný výbor mal iba právo vyjadriť sa k rozhodovaciemu procesu o odňatí prideleného majetku s tým, že tieto následky nebolo možné konvalidovať ani následným právoplatným uznesením ľudového súdu o vklade vlastníckeho práva v prospech štátu do pozemkovej knihy, ktoré zápisy mali v tom čase len deklaratórny charakter.
16.
Podľa § 6 O. s. p. (zákon č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok účinný do 30. 06. 2016), v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.
Podľa Čl. 17 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok účinný od 01. 07. 2016), súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 132 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplne opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Podľa § 132 O. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci
17.
Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy.
18.
V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese (a Čl. 6 CSP, účinný od 01. 07. 2016), ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti strán sporu v konaní. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť strán v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizoval do 01. 07. 2016 § 18 O. s. p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premietala aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno).
19.
Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V občianskom súdnom konaní súd teda rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie".
20.
Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie musí byť zrozumiteľné. Súd je zároveň povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, pričom z formulácie § 191 CSP (do 30. 06. 2016, § 132 O. s. p.) je možné vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napríklad prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s takzvanými opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
21.
Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi a zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
22.
Tieto požiadavky však napadnuté rozhodnutie nespĺňa, nakoľko ako už odvolací súd uviedol vyššie, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, absentuje v ňom uvedenie konkrétnej právnej normy hmotného práva, ktorú aplikoval na zistený skutkový stav, pričom vyššie uvedené závažné nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého nie je možné zistiť ani len to, ako a na základe akých dôkazov ustálil skutkový stav veci a ako vec právne posúdil, bránili odvolaciemu súd preskúmať jeho vecnú správnosť, keď okrem objektívnej nemožnosti posúdenia vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku spôsobenej absenciou vyššie uvedených obsahových náležitostí odôvodnenia, takýto postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s princípom dvojinštančnosti súdneho konania, ktorého nerešpektovanie má za následok odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.
23.
Zároveň považuje odvolací súd za nutné uviesť, že napadnuté rozhodnutie absolútne nespĺňa základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská, nakoľko obsahuje množstvo lexikálnych chýb (absentujú interpunkčné znamienka, bodky na konci vety, nesprávne slovné zvraty a neprípustné skratky a pod.) a vety odôvodnenia sú formulované prvostupňovým súdom tak, že z nich zmysel a už vôbec nie právny, nevyplýva. Povinnosťou súdu je vždy venovať značnú pozornosť aj formálnej stránke písomne vypracovaného súdneho rozhodnutia, pričom je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, čo v napadnutom rozsudku absentuje, takže odôvodnenie sa ako celok javí nezrozumiteľné a zmätočné.
24.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie stupňa zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali na následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP, v ktorom bude povinnosťou súdu kvalifikovaným spôsobom zistiť skutkový stav (§ 215 ods. 1, 2 CSP), opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 CSP.
25.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania podľa § 396 ods. 3 CSP.
26.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).