Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17C/172/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v spore žalobcu: L. I., trvale bytom Z. XXX, tohto času vo výkone trestu odňatia slobody v E. na výkon trestu odňatia slobody a E. na výkon väzby I., proti žalovaným: 1. Slovenská republika, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, 2. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, 3. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom v Bratislave, ul. Šagátova 1, IČO: 00212008, 4. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, so sídlom Ilava, Mierové námestie 1, IČO: 00738344, 5. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov, so sídlom Leopoldov, ul. Gucmanova 19/670, IČO: 738271, o ochranu osobnosti a iné, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému v 1. rade súd p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Žalovanému v 2. rade súd p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

IV. Žalovanému v 3. rade súd p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

V. Žalovanému v 4. rade súd p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

VI. Žalovanému v 5. rade súd p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1 Dňa 24.07.2014 bola Okresnému súdu Trenčín postúpená Okresným súdom Piešťany žaloba žalobcu zo dňa 05.06.2014, ktorou sa proti žalovaným (pôvodne v 1. a ž 4. rade) domáha, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaných zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 100.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a takisto im uložil povinnosť písomne sa žalobcovi ospravedlniť do 3 dní, od právoplatnosti rozsudku. Text ospravedlnenia má znieť, že „Navrhovateľ bol od 10.02.2012 do 18.10.2012 umiestnený do väznice Ilava na doživotné tresty, kde bol vystavený horšiemu zaobchádzaniu ako iní/ostatní odsúdení. Boli mu znemožňované kontaktné návštevy, nebolo mu povolené mať veci ako ostatným odsúdeným, posudky a hodnotenia na jeho osobu robila osoba, na ktorú podal trestné oznámenia a iné podnety, teda osoba v konflikte záujmov. Posudky a hodnotenia boli a sú nepravdivé, poškodzujúce a pod. čím došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa. Za uvedené zaobchádzanie, ktorému bol navrhovateľ vystavený v uvedenej dobe, za to čo dôsledkom toho prežil, pociťoval a pretrpel, za to, že mu nebola poskytnutá žiadna ochrana v danom smere, ani záruky proti zneužitiu, a pod. sa týmto odporca ospravedlňuje navrhovateľovi.“ Tento text ospravedlnenia žiada od každého so žalovaných.

1.2 Túto žalobu odôvodnil tým, že od roku 2001 sa nachádza v pozbavení osobnej slobody. V roku 2007 ho odsúdili na doživotie, a preto ho po prevoze do väznice v Ilave (10.02.2012) umiestnili na oddiel doživotných trestov. Rôzne odporúčania a pravidlá pre väzenstvo dávajú na prvé miesto to, aby mal odsúdený zabezpečený čo najlepší kontakt s rodinou, či už v rámci resocializácie, odstránenia negatívnych následkov väzenského prostredia a pod. Tým, že bol umiestnený do väznice Ilava prišiel o možnosť návštev v celom rozsahu, čomu prispieva aj vyšší vek jeho otca a jeho zlý zdravotný stav. Dôsledkom toho mal návštevu s blízkymi osobami max. raz za tri mesiace. To sa snažil kompenzovať tým, že žiadal o možnosť kontaktnej návštevy, najmä vo vzťahu k deťom. Riaditeľ väznice v Ilave mu však ani raz nepovolil kontaktnú návštevu, pričom iným odsúdeným to povolil. Dokonca Mikulášovi K. povolil kontaktnú návštevu s jeho milenkou (alebo kto to je) T. W.. Pritom to zákon nedovoľuje (iba blízke osoby). Jemu však nedovolili kontaktnú návštevu ani s otcom, deťmi a pod. Je teda zrejmé, že bol vystavený horšiemu zaobchádzaniu, čo považuje za ponižujúce, šikanujúce, nevhodné, obťažujúce a pod. V praxi povoľovanie kontaktných návštev funguje tak, že to záleží od odporúčania alebo návrhu pedagóga. Zákon však nerieši ochranu proti tomu, ak svoje postavenie pedagóg zneužije. On na pedagóga a aj ostatný personál väznice podal viacero sťažností, trestných oznámení a iných podnetov. Tým, že o jeho návštevách rozhodovala osoba, na ktorú podal tieto podnety, bola zaujatá, čím sa znovu dostal do nevýhodnejšieho postavenia. Teda samotný proces rozhodovania o tom, či mu budú povolené kontaktné návštevy nebol v súlade s právom, čím sa znovu dostal do nevýhodnejšieho postavenia oproti iným odsúdeným. Bolo mu povedané, že mu nebolo vyhovené, pretože jeho správanie nebolo na požadovanej úrovni. Žalobca takisto poukázal aj na jeho hodnotenia vo výkone trestu. V tejto súvislosti uviedol, že ich vypracovala osoba, na ktorú podal trestné oznámenie (J. Balon). Táto osoba bola v konflikte záujmov ale dokázateľne porušila aj zákon a porušila svoju právomoc, keď umožnila kontaktnú návštevu s osobou, s ktorou podľa zákona nemohla byť povolená kontaktná návšteva. Žalobu podal primárne podľa zákona na ochranu osobnosti, pretože boli o jeho osobe uvedené nepravdivé a zlé hodnotenia, v dôsledku čoho nemal povolené ani iné veci, napr. vlastný TV prijímač, discman, slúchadlá, do určitej doby ani návštevy s inými odsúdenými. Poukázal na to, že systém rozhodovania vo väznici nie je spravodlivý, pretože o sťažnostiach a podaniach rozhoduje rovnaký personál väznice, ktorý je zaujatý. Z toho vyplývajú dve veci, a to, že ak odsúdený využije svoje právo, dostáva sa okamžite do horšej situácie a zaobchádza sa s ním horšie ako s ostatnými odsúdenými a takisto, že nie je mu poskytnutá žiadna ochrana proti tým, na ktorých sa sťažuje a podáva podnety. Neexistujú žiadne záruky ani pravidlá pred zneužitím. Štát je však povinný poskytnúť fyzickej osobe ochranu jeho práv pred neoprávneným zásahom štátu a jeho orgánov, ktorá je reálna a účinná, najmä na miestach, na ktorých je táto osoba bezmocná.

1.3 Žalobca záverom uviedol, že predmetom žaloby je teda najmä to, že žalobca napáda, že bol vystavený horšiemu zaobchádzaniu oproti iným odsúdeným vo vzťahu k právu na návštevu vo výkone trestu odňatia slobody, vo vzťahu k právu mať a používať vlastný TV prijímač, rádio, slúchadlá, k právu na návštevy medzi odsúdenými a vychádzkam, vo vzťahu k vytváraniu hodnotení posudkov na jeho osobu, ktoré boli a sú podľa žalobcu nepravdivé, ďalej bol vystavený diskriminácii a obťažovaniu, neoprávneným postihom, nepriateľskému prostrediu, nemohol slobodne a bez strachu realizovať svoje práva podľa § 36 zákona o výkone trestu odňatia slobody, a že nemal žiadnu reálnu a účinnú ochranu proti príslušníkom ZVJS a ich konaniu, na ktorých sa sťažoval, že porušujú jeho práva.

2. Uznesením zo dňa 30.05.2016, na základe návrhu žalobcu, súd pripustil vstup žalovaného v 5. rade do konania.

3. Žalovaným v 1. až 5. rade bola žaloba riadne doručená.

4.1 Dňa 13.07.2015 bolo súdu doručené podanie žalovaného v 3. rade, v ktorom uviedol, že so žalobou žalobcu nesúhlasí. V podstate uviedol, že namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie pri všetkých uplatnených právnych tituloch. Žalovaný v 3. rade rovnako ako každý z ústavov má vlastnú právnu subjektivitu. Vzhľadom na to, že k namietanému porušeniu práv žalobcu a k jeho horšiemu zaobchádzaniu malo dôjsť v pôsobnosti príslušného ústavu, nie je v hmotnoprávnom vzťahu so žalobcom. V prípade uplatnenej zodpovednosti za škodu v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z. je zodpovedná Slovenská republika, a nie žalovaný v 3. rade. Takisto nemá vedomosť, že by svoj nárok žalobca vopred prerokoval na základe písomnej žiadosti s ministerstvom. Vo vzťahu k porušeniu antidiskriminačného

zákona uviedol, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázal, že zo strany žalovaného v 3. rade bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody podľa zák.č. 4/2001 Z.z. uviedol, že žalovaný v 3. rade nerealizoval výkon práv žalobcu, a teda nespôsobil mu škodu v súvislosti s plnením úloh zboru. Ak by ku škode došlo, poškodený by si ju musel uplatňovať podľa § 64 ods.7 uvedeného zákona na ministerstve. O tomto však žalovaný v 3. rade nemá vedomosť. Vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 415 až 420 Občianskeho zákonníka uviedol, že žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá nie je škodou. Vo vzťahu k vypracovaným hodnoteniam a posudkom na žalobcu uviedol, že ak by sa dali konkrétni zamestnanci príslušného ústavu vylúčiť pre podané trestné oznámenia, neexistoval by nikto oprávnený na plnenie úloh zboru v súvislosti s výkonom trestu žalobcu (napr. riaditeľ ústavu, vedúci oddelenia a pod.). V tejto súvislosti poukázal aj na oprávnenie pedagóga oddielu odsúdených podľa § 23 ods.1 vyhlášky MSSR č. 368/2008 Z.z.. V roku 2012 bolo žalovaným v 3. rade (okrem sťažností na poskytovanie zdravotnej starostlivosti) prešetrených 21 sťažností žalobcu, z toho jedna bola opodstatnená. Podľa zák.č. 153/2001 Z.z. dozor nad vykonávaním zákonností v ústave vykonáva nezávislý a nestranný prokurátor. Vo vzťahu k nepovoleniu kontaktných návštev uviedol, že žalobca je umiestnený v ústave s maximálnym stupňom stráženia v oddiely doživotných trestov. Podľa zákona o výkone trestov sa návštevy odsúdených, ktorí sú zaradení v ústave s maximálnym stupňom stráženia spravidla vykonávajú bez priameho kontaktu. Styk medzi odsúdenými je upravený v závislosti od vonkajšej aj vnútornej diferenciácii a plnení programu zaobchádzania. Podľa vyhlášky MSSR č. 368/2008 Z.z. možno odsúdenému na návrh pedagóga so súhlasom riaditeľa povoliť vzájomnú návštevu v rámci diferenciačnej skupiny D1, v ktorej je aj žalobca.

4.2 Toto písomné vyjadrenie žalovaného v 3. rade neskôr doplnil písomným podaním zo dňa 17.03.2016. V ňom doplnil svoje vyjadrenie najmä o to, že nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že jeho premiestnením z ústavu v Leopoldove do ústavu v Ilave mu bolo odňaté alebo znemožnené právo na návštevu. Aj tvrdenie o zlom zdravotnom stave je irelevantné, nakoľko táto skutočnosť by mu znemožňovala návštevu aj v ústave v Leopoldove. V súvislosti s návštevami jeho detí, narodených v roku 1996 a XXXX (správny údaj je 1992) nie je známy dôvod, prečo tieto návštevy v Ilave neabsolvujú. Poukázal ďalej na to, že žalobca sa vyjadril o svojom synovi ako o maloletom, pričom má 20 rokov a nie je odkázaný na sprievod plnoletej osoby. Z korešpondencie žalobcu s rodinou vyplýva, že sám ju žiadal, aby ho nenavštevovala, aby mohol písať žiadosti o premiestnenie do ústavu v Leopoldove. Čiže ide o účelové konanie. Premiestňovanie odsúdených v rámci ústavov je bežné a prebieha v súlade s právnymi predpismi, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR v konaní 4Cdo/211/2011. Žalobca bol premiestnený do ústavu v Ilave z preventívno-bezpečnostného hľadiska, z dôvodu závažnej činnosti, ktorou ohrozoval zdravie príslušníkov zboru a ostatných odsúdených, ale aj pre jeho ochranu, nakoľko v ústave v Leopoldove prišlo k jeho fyzickému napadnutiu medzi ním a inými odsúdenými.

4.3 Dňa 21.08.2015 bolo súdu doručené podanie žalovaného v 1. rade, v ktorom uviedol, že žaloba žalobcu nespĺňa formálne náležitosti žaloby, nakoľko z nej nie je zrejmé, z akého titulu a v súvislosti s akými skutočnosťami si žalobca svoje nároky uplatňuje. V rámci jedného konania nie je možné súčasne uplatňovať náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy z (minimálne) dvoch odlišných titulov. Vo vzťahu k nepovoleniu kontaktných návštev uviedol, že túto situáciu rieši zák.č. 475/2005 Z.z., podľa ktorého prichádza tento typ návštevy do úvahy spravidla u odsúdených zaradených do ústavu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia. To však nie je prípad žalobcu. V jeho prípade je pravidlo návštev bez priameho kontaktu, pričom o povolení v kontaktnej návštevy je oprávnený, nie povinný rozhodnúť riaditeľ príslušného ústavu, a to podľa okolností prípadu. Nemôže teda odporovať zákonu, kedy žalobcovi riaditeľ ústavu nepovolil takúto návštevu. Ak by došlo k prípadu, že inému odsúdenému bola povolená nezákonne takáto návšteva, táto skutočnosť nemôže zakladať právo na akési takéto rovnaké zaobchádzanie. Platí, že z nepráva (porušenia práva v prospech jedného odsúdeného) nemôže vzniknúť právo (v prospech iného odsúdeného). Žalovaný v 1. rade má tak zato, že návštevy žalobcu boli realizované v súlade so zákonom, pričom je vylúčené porušenie zákazu rovnakého zaobchádzania v neprospech žalobcu. Vo vzťahu k procesu rozhodovania vylúčených príslušníkov zboru o sťažnostiach a podaniach žalobcu uviedol, že takéto úvahy nemôžu založiť dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák.č. 514/2003 Z.z. alebo iného predpisu. Ad absurdum podaním trestného oznámenia, resp. iných sťažností na príslušníkov zboru by bolo možné podľa argumentácie žalobcu vyvolať stav (ak by boli podané sťažnosti a trestné oznámenia na všetkých príslušníkov zboru), že by nemal kto o jeho podaniach rozhodnúť. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. uviedol, že nesprávnosť postupu ÚVTOS a ÚVV Ilava konštatuje iba žalobca a nie

niektorý z príslušných orgánov. Takisto je nepreukázaná aj škoda. V tejto časti žaloby je táto celkom zjavne neopodstatnená. Vo vzťahu k nároku na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka uviedol, že žalovaný v 1. rade nie je pasívne vecne legitimovaný, pretože nie je pôvodcom zásahu do osobnosti žalobcu. Vo vzťahu k nároku podľa antidiskriminačnému zákona uviedol, že žalovaný ako štát nie je a ani nemôže byť subjektom, ktorý by čo i len teoreticky v prípade žalobcu mohol porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania. O realizácii práva na návštevy nerozhoduje štát. Takisto uviedol, že povinnosť dodržiavať zákaz diskriminácie platí len v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Je teda zrejmé, že zákonom predpokladaná situácia sa na žalobcu nevzťahuje. Vo vzťahu k uplatnenému nároku podľa zákona č. 4/2001 Z.z. uviedol, že jeho zodpovednosť daná podľa tohto zákona nie je, pretože je vylúčená ak by ku škode (ktorá je myslená ako skutočná na majetku, príp. na zdraví a ušlý zisk) došlo v dôsledku oprávneného zákroku príslušníka zboru. Nie je možné požadovať aj ospravedlnenie alebo náhradu nemajetkovej ujmy.

4.4 Dňa 21.08.2015 bolo súdu doručené podanie žalovaného v 2. rade, v ktorom uviedol, že žaloba žalobcu nespĺňa formálne náležitosti žaloby, nakoľko z nej nie je zrejmé, z akého titulu a v súvislosti s akými skutočnosťami si žalobca svoje nároky uplatňuje. V rámci jedného konania nie je možné súčasne uplatňovať náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy z (minimálne) dvoch odlišných titulov. Vo vzťahu k nepovoleniu kontaktných návštev, k procesu rozhodovania vylúčených príslušníkov zboru, k nároku na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a k nároku podľa antidiskriminačnému zákona uviedol vo vyjadrení to isté ako žalovaný v 1. rade (žalovaný v 2. rade je zároveň jeho zástupca). Vo vzťahu k nároku na náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. a podľa zák.č. 4/2001 Z.z. uviedol, že žalovaný v 2. rade ako ministerstvo (nie štát) nemá vecnú pasívnu legitimáciu, pretože nie je zodpovednostným subjektom podľa týchto zákonov. Ním je Slovenská republika.

4.5 Dňa 10.09.2015 bolo súdu doručené podanie žalovaného v 4. rade, v ktorom vo vzťahu k nepovoleniu kontaktných návštev uviedol, že žalobcovi bolo umožnené v súlade so zákonom prijať raz za mesiac návštevu blízkych osôb. V období od 13.02.2012 do 18.10.2013 zasielal žalobca každý mesiac (t.j. 21 krát) blízkym osobám pozvánku na návštevu, navštívený bol 8 krát. Návštevy boli vykonané v súlade s § 24 ods.4 zák.č. 475/2005 Z.z.. Vo vzťahu k vypracovaným hodnoteniam a posudkom a výkonu služby pedagóga uviedol, že ak by sa dali konkrétni zamestnanci príslušného ústavu vylúčiť pre podané trestné oznámenia, neexistoval by nikto oprávnený na plnenie úloh zboru v súvislosti s výkonom trestu žalobcu (napr. riaditeľ ústavu, vedúci oddelenia a pod.). Došlo by k nefunkčnosti systému. V prípade žalobcu tento podal počas výkon trestu trestné oznámenia alebo sťažnosť na v podstate každú osobu, ktorú stretol, vrátane sudcov a prokurátorov. Žalovanému v 3. rade nie je známy žiadny dôvod sa domnievať, že záznamy o žalobcovi pedagóga Mgr. Y. X. nie sú objektívne. Žalobcovi bolo do dňa podania vyjadrenia uložených 18 disciplinárnych trestov, z toho 6 uložil T.. X. a 12 iní príslušníci. Navyše týchto 6 trestov navrhli na uloženie iní príslušníci, Mgr. X. rozhodol iba o sankcii. Ďalej poukázal na tendenciu žalobcu podávať sťažnosti (30 prešetrených) a žaloby (9 na žalovaného ku koncu roka 2013). Podľa zák.č. 153/2001 Z.z. dozor nad vykonávaním zákonností v ústave vykonáva nezávislý a nestranný prokurátor. Vo vzťahu k nároku podľa antidiskriminačnému zákona uviedol, že podľa § 24 ods.4 zákona o výkone trestu odňatia slobody môže alebo nemusí byť povolená rôznym odsúdeným kontaktná návšteva. Tým je sledovaný aj motivačný charakter kontaktnej návštevy. Odsúdený je takýmto spôsobom motivovaný na vzorné správanie. Takisto musí byť minimalizované aj riziko nedovoleného správania, preto sa to umožňuje odsúdeným, ktorí sa nedopúšťajú porušovania predpisov. Žalobca sa dopúšťa častého porušovania predpisov. Vo vzťahu k nepovoleniu držať na cele osobné veci uviedol, že žalobcovi bolo umožnené v mnohých prípadoch používať osobné veci a na užívanie vecí osobnej potreby nad rámec § 23 ods.1 zákona o výkone trestu odňatia slobody, nemá odsúdený právny nárok. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalovaný v 4. rade sa nedopustil vo vzťahu k žalobcovi žiadneho neoprávneného zásahu.

4.6 Ako je uvedené aj vyššie, v priebehu konania súd na základe návrhu žalobcu pripustil vstup žalovaného v 5. rade do konania, a to uznesením zo dňa 30.05.2016. Žalovaný v 5. rade sa k doručenej žalobe písomne nevyjadril.

5.1 Za účelom rozhodnutia o žalobe súd nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnil žalobca a všetci žalovaní.

5.2 Žalobca na pojednávaniach uviedol, že zotrváva na písomnom vyhotovení žaloby. Na jej doplnenie uviedol, že obdobie diskriminácie, ktoré uviedol v žalobe od februára 2012 do októbra 2013, rozširuje aj za obdobie marca 2015 až do súčasnosti, pretože v čase podania žaloby nemohol vedieť, ako dlho bude tento stav trvať. Podstatou žaloby je to, že je diskriminovaný vo vzťahu k návštevám jeho blízkych, najmä jeho otca a maloletého syna. Tieto návštevy nemá povolené kontaktným spôsobom, ale iba bez kontaktu. Od marca 2015 už nemá žiadne návštevy, pretože i napriek tomu, že návštevy má povolené, vzdialenosť väznice od miesta bydliska jeho blízkych osôb je značná a neumožňuje im fakticky dostaviť sa do Ilavy. Zdravotný stav jeho otca je oproti minulosti zhoršený. Fyzická aktivita mu spôsobuje bolesť. Môže chodiť, resp. cestovať iba autom a to na krátke vzdialenosti zo Žirian do B. a naspäť. Keď cestoval do Leopoldova, tak prespával u svojej priateľky v Nitre. Leopoldov je vzdialený od Nitry približne 7 km. Aj z tohto dôvodu potom následne jeho syn nemôže prísť sám bez doprovodu. Už rok nevidel svojich blízkych. Napriek tomu väzenské orgány s touto skutočnosťou nič nerobia a nič nepodnikajú. Všetci žalovaní, ktorí môžu ovplyvniť túto skutočnosť, nerobia nič preto, aby sa jeho návštevy mohli fakticky uskutočňovať. Iným odsúdeným boli kontaktné návštevy povolené, aj keď v prípade týchto povolení bol porušený zákon. Viaceré osoby z prostredia väznice mu povedali, že tento stav je dôsledkom toho, že podáva žaloby a sťažnosti. Takisto mu bolo povedané, že sa postarajú o to, aby tento stav trval naďalej. Predmetom žaloby je aj ochrana jeho osobnosti vo vzťahu k hodnoteniam jeho osoby. Nemá inú možnosť napadnúť tieto hodnotenia, ako žalobou na ochranu osobnosti. Neexistuje systém kontroly, či to, čo o ňom napíšu, je aj v skutočnosti pravda. Tento systém je uzavretý a tým pádom aj ponižujúci, a aj vo vzťahu k ostatným odsúdeným. Bolo mu takisto povedané, že ak by stiahol všetky žaloby a sťažnosti, urobili by sa opatrenia aby návštevy mal, teda bol by premiestnený bližšie k bydlisku, čím by jeho blízke osoby mohli jeho častejšie navštevovať. Cíti sa byť v zmysle antidiskriminačného zákona priamo diskriminovaný, nepriamo diskriminovaný a obťažovaný vytvorením nepriateľského, ponižujúceho a zastrašujúceho prostredia. Poukázal na judikatúru ESĽP napr. v konaniach L. vs. L., O. vs. O., ktorý riešil takisto problém umiestnenia odsúdeného vo väčšej vzdialenosti od jeho bydliska. ESĽP uviedol, že štát je povinný urobiť pozitívne opatrenia, aby umožnil odsúdenému kontakt s jeho rodinou. Takisto poukazuje aj na normy CPT, podľa ktorých má byť odsúdený umiestnený čo najbližšie k svojmu domovu. V rovnakom duchu sa nesú aj európske väzenské pravidlá, podľa ktorých má odsúdený právo na kontakt s rodinou v čo najväčšom rozsahu. Naopak, v jeho prípade bolo vymyslené, že žiada svojho otca, aby nechodil na návštevy. Právne normy EÚ majú vyššiu právnu silu ako zákony SR. Napriek tomu sa nimi príslušné orgány neriadia.

5.3 Zástupca žalovaného v 1. rade uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia. Jeho podstatou je to, že všetky informácie poskytnuté žalobcom sú len jeho tvrdeniami, ktoré je potrebné v konaní riadne preukázať. Je potrebné preukázať neoprávnené zásahy zo strany väzenských orgánov. Žalovaný v 1. rade namieta predovšetkým nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k ochrane osobnosti podľa Občianskeho zákonníka a podľa antidiskriminačného zákona. Prípadná pasívna vecná legitimácia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. takisto neprichádza do úvahy, nakoľko nie sú splnené pre zodpovednosť žalovaného v 1. rade všetky kumulatívne podmienky v zákone ustanovené a to existencia nesprávneho úradného postupu, prípadne nezákonného rozhodnutia, existencia škody, prípadne nemajetkovej ujmy a takisto existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom, prípadne nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade za škodu podľa zákona o ZVJS takisto neprichádza do úvahy, nakoľko sa jedná o škodu, ktorú spôsobí príslušník ZVJS, avšak táto musí byť spôsobená pri neoprávnenom zásahu. V opačnom prípade zodpovednosť nie je daná. Takisto táto zodpovednosť za škodu bola do tohto zákona zapracovaná za iným účelom, nie za účelom náhrady akejsi nemajetkovej ujmy odsúdeného. Z uvedených dôvodov žalovaný v 1. rade navrhuje, aby súd žalobu zamietol.

5.4 Žalovaný v 2. rade uviedol, že sa pridržiava plne svojho písomného vyjadrenia, ktoré bolo súdu doručené. Obrana žalovaného v 2. rade je pomerne jednoduchá, spočívajúca v tom, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne vecne legitimovaný. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je zodpovedným subjektom štát, rovnako tak aj podľa zákona zák.č. 4/2001 Z.z. o ZVJS. V prípade zodpovednosti podľa Občianskeho zákonníka je pasívne vecne legitimovaná osoba, ktorá neoprávnene zasiahla do osobnostných práv žalobcu, čo celkom jednoznačne nie je žalovaný v 2. rade. Obdobne to platí aj pri antidiskriminačnom zákone, kde žalovaný môže byť len ten subjekt, ktorý porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Preto navrhuje žalobu zamietnuť.

5.5 Žalovaný v 3. rade uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia v plnom rozsahu. Navrhuje, by súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 3. rade.

5.6 Žalovaný v 4. rade uviedol, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že nemá možnosť prijímať návštevy svojich blízkych osôb. V tejto súvislosti poukázal na to, že pri zákonnej kontrole korešpondencie bolo zistené, že žalobca sám vyzýva svojho otca, aby za ním nechodil na návštevy, aby sa neskôr mohol domáhať ochrany svojej osobnosti, prípadne náhrady škody. Ak žalobca tvrdí, že vzdialenosť Ilavskej väznice fakticky neumožňuje návštevy jeho otca a syna, tak žalovaný v 4. rade poukazuje na to, že časová vzdialenosť medzi Leopoldovom a Ilavou je približne 40 minút, čo nie je veľká vzdialenosť a ak môže prísť návšteva do Leopoldova, tak môže prísť aj do Ilavy. K namietaným hodnoteniam osoby žalobcu uviedol, že ide o riadny zákonný postup, ktorý nepozná dvojinštančné konanie. Príslušník pri hodnoteniach postupuje v súlade so zákonom, pričom jeho hodnotenia, ktoré sú namietané žalobcom, nevybočujú z rámca iných hodnotení vypracovaných inými príslušníkmi, ktorí posudzovali osobu žalobcu. Tvrdenia žalobcu o tom, že rozhodovanie o návštevách žalobcu je pomstou a trestom na podávanie sťažností a žalôb je len jeho tvrdenie, s ktorým žalovaný v 4. rade nesúhlasí. Navrhuje, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k porušeniu žiadnych právnych predpisov a žalobcovi nevznikla žiadna škoda.

5.7 Žalovaný v 5. rade uviedol, že navrhuje, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Považuje ju v prvom rade za účelovú a vo vzťahu k žalovaného v 5. rade ani nie je zrejmý žalobný petit. Stotožňuje sa s argumentáciou žalovaného v 3. rade v celom rozsahu. Takisto poukazuje na to, že žalovaný v 5. rade má relevantné informácie, že žalobca nabádal svojho otca, aby nevyužíval možnosť jeho návštev. Takisto je irelevantná vzdialenosť ÚVTOS Ilava. Predovšetkým poukazuje na to, že otec žalobcu je dôchodca a syn žalobcu je študent, v dôsledku čoho majú obaja možnosť cestovať vlakom aj zadarmo.

6.1 Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

6.2 Podľa § 13 ods.1, ods.2, ods.3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

6.3 Podľa § 64 ods.6 zák.č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú zborom alebo jeho príslušníkom v súvislosti s plnením úloh ustanovených týmto zákonom; to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku príslušníka zboru.

6.4 Podľa § 24 ods.1 zák.č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2013, odsúdený má právo prijímať návštevy blízkych osôb v čase určenom riaditeľom ústavu najmenej raz za mesiac v trvaní dve hodiny.

6.5 Podľa § 24 ods.1 zák.č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2014 do súčasnosti, odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín. Neuplatnené právo prijať návštevu blízkych osôb v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru zaniká. V odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť náhradný termín vykonania návštevy.

6.6 Podľa § 24 ods.4 zák.č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, návšteva odsúdeného v ústave s minimálnym stupňom stráženia a v ústave

so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného do ústavu s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bez priameho kontaktu. Riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu.

6.7 Podľa § 37 ods.1, ods.2 zák.č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, odsúdený má právo na ochranu pred neoprávneným násilím a akýmikoľvek prejavmi ponižovania ľudskej dôstojnosti. Ak príslušník zboru alebo zamestnanec zboru zistí porušenie alebo hrozbu porušenia práva odsúdeného uvedeného v odseku 1 alebo ak odsúdený takýto prípad oznámi príslušníkovi zboru alebo zamestnancovi zboru, vykoná nevyhnutné opatrenia na zabránenie takéhoto konania a oznámi prípad riaditeľovi ústavu alebo inému oprávnenému nadriadenému.

6.8 Podľa § 2 ods.1 zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

6.9 Podľa § 2a ods.1, ods.2, ods.3 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

6.10 Podľa § 3 ods.1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

6.11 Podľa § 9 ods.1, ods.2, ods.3 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

6.12 Podľa § 11 ods.1, ods.3 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). Na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.

6.13 Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v účinnom znení, ďalej len „zákon o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

6.14 Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

6.15 Podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

7.1 Bez potreby vykonania dokazovania v tomto konaní, súd o žalobe žalobcu rozhodol na základe vyššie citovaných ustanovení právnych predpisov a nasledujúceho právneho posúdenia.

7.2 V prvom rade je potrebné uviesť, že vecnou legitimáciou je potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania, resp. strana civilného sporového konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a protistrana (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Teda pod pasívnou vecnou legitimáciou sa vo všeobecnosti rozumie existencia povinnosti vyplývajúca z hmotného práva. Pasívnu vecnú legitimáciu má ten, kto je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, o ktorých sa v konaní rozhoduje.

7.3 Žalobca si žalobou uplatnil voči piatim žalovaným rôzne právne nároky, resp. domáhal sa rozhodnutia súdu na základe rôznych právnych skutočností. Tieto sú popísané v prvých troch odsekoch tohto odôvodnenia.

7.4 Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bolo potrebné žalobu zamietnuť, pretože štát nie je pasívne vecne legitimovaný (t.zn. nemá hmotnoprávnu povinnosť) vo vzťahu k porušeniu ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie zákazu diskriminácie v zmysle antidiskriminačného zákona. Za neoprávnený zásah do osobnosti človeka je zodpovedný ten, kto sa takéhoto zásahu dopustil, príp. ten za koho konal zasahovateľ do osobnosti človeka (napr. v prípade zamestnávateľa ak zamestnanec zasiahol pri výkone svojej práce pre zamestnávateľa do osobnosti človeka). Rovnako tak nie je žalovaný v 1. rade pasívne legitimovaným ani v prípade tvrdenej diskriminácie žalobcu, pretože štát nie je pôvodcom zásahu, ale je ním právnická alebo fyzická osoba, ktorá žalobcu priamo diskriminovala, resp. v danom prípade mala diskriminovať.

7.5 Zodpovednosť žalovaného v 1. rade, a teda aj jeho pasívna vecná legitimácia, by pripadala do úvahy iba v prípade uplatnenej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, avšak tejto zodpovednosti žalovaného v 1. rade sa žalobca priamo nedomáhal a zároveň pre úspešnosť takejto žaloby neboli splnené zákonné predpoklady, najmä dodržanie postupu podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, (potreba predbežného prerokovania nároku a jeho neuspokojenie), ktorý je nevyhnutný pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody žalobou na súde.

7.6 Obdobne by pripadala do úvahy zodpovednosť žalovaného v 1. rade v prípade zodpovednosti za škodu podľa zák.č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, ale iba v prípade vzniku majetkovej

škody a zároveň ak by išlo o spôsobenie škody pri neoprávnenom zákroku príslušníka zboru. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé, že vo vzťahu k žalobcovi nebol preukázaný žiadny neoprávnený zásah príslušníka zboru a ani nebola preukázaná žiadna majetková škoda, teda úbytok na majetku žalobcu, resp. jeho poškodenie.

7.7 Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade bolo potrebné žalobu zamietnuť, pretože nie je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k porušeniu ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie zákazu diskriminácie v zmysle antidiskriminačného zákona. Ako je vyššie uvedené, za neoprávnený zásah do osobnosti človeka je zodpovedný ten, kto sa takéhoto zásahu dopustil, príp. ten za koho konal zasahovateľ do osobnosti človeka. Rovnako tak nie je žalovaný v 2. rade pasívne legitimovaným ani v prípade diskriminácie žalobcu, pretože už len z tvrdení žalobcu je zrejmé, že žalovaný v 2. rade sa žiadneho neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu nedopustil. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2. rade vo vzťahu k zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a takisto aj zodpovednosť za škodu podľa zák.č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže neprichádza do úvahy, pretože za takúto škodu zodpovedá štát.

7.8 Z rovnakých dôvodov je nedôvodná žaloba aj vo vzťahu k žalovanému v 3. rade pri uplatnenej zodpovednosti za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a podľa zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže. Túto prípadnú zodpovednosť nesie štát a nie Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Vo vzťahu k zodpovednosti za porušenie ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie zákazu diskriminácie v zmysle antidiskriminačného zákona, nie je žaloba žalobcu voči žalovanému v 3. rade takisto dôvodná. V konaní nebolo preukázané, že by sa Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, resp. príslušníci s miestom výkonu služby na ňom, dopustili neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu. V tomto ohľade neboli tvrdené ani žiadne relevantné skutočnosti. Ak by aj malo dôjsť k nejakému zásahu do osobnosti žalobcu počas výkonu jeho trestu odňatia slobody, tak tento by nastal v ústave, kde bol žalobca držaný v rozhodnom čase, a ktorý je samostatným subjektom, právnickou osobou. V danom prípade je týmto ústavom žalovaný v 4. rade, teda Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava. Zjednodušene povedané žalovaný v 3. rade nie je spôsobilý uskutočniť zásah do osobnosti žalobcu, ak sa tento mal uskutočniť počas výkonu trestu odňatia slobody v konkrétnom ústave na výkon trestu odňatia slobody.

7.9 Z rovnakých dôvodov aké súd uvádzal pri nedostatku pasívnej vecnej legitimácii pri žalovaných v 2. a 3. rade, pri uplatnenej zodpovednosti za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a podľa zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, je nedôvodná žaloba v tejto časti aj vo vzťahu k žalovanému v 4. rade a žalovanému v 5. rade. Túto prípadnú zodpovednosť nesie štát a nie konkrétny ústav na výkon trestu odňatia slobody.

8.1 Pasívna legitimácia žalovaného v 4. rade by pripadala do úvahy vo vzťahu k zodpovednosti za porušenie ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie zákazu diskriminácie v zmysle antidiskriminačného zákona. K týmto okolnostiam však súd uvádza nasledovné:

8.2 A/ Žaloba žalobcu nie je dôvodná za použitia antidiskriminačného zákona, nakoľko tento zákon (§ 2 ods.1) upravuje diskrimináciu z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa znenia účinného od 01.01.2015 navyše aj z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Je zrejmé, že žalobca svoju diskrimináciu (nerovnaké zaobchádzanie) neodôvodňuje pohlavím, náboženským vyznaním, rasou, národnosťou alebo príslušnosťou k etnickej skupine, zdravotným postihnutím, vekom, sexuálnou orientáciou, manželským a rodinným stavom, farbou pleti, jazykom, politickým alebo iným zmýšľaním, národným alebo sociálnym pôvodom, majetkom, rodom alebo iným postavením. Svoju diskrimináciu odôvodňuje zo skutočností, resp. tvrdení, ktoré nie sú založené na uvedených okolnostiach (pohlavie, náboženského vyznanie atď.). Poukazuje iba na to, že iným odsúdeným bola povolená kontaktná návšteva vo VTOS a jemu nie. Pritom je potrebné uviesť, že na prijatie takéhoto rozhodnutia je riaditeľ ústavu podľa § 24 ods.4 zákona o VTOS oprávnený. Ide teda o výkon jeho práva, resp. právomoci.

8.3 V tejto súvislosti súd na úvod uvádza aj právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, uvádzané v náleze PL. ÚS 8/2014 z 27. mája 2015, v zmysle ktorého diskriminácia nie je hodnotenie ľudí podľa ich individuálnych vlastností, ale hodnotenie podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného zaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie. Diskriminačné kritérium musí byť dané vopred a musí byť príčinou či dôvodom nerovnakého zaobchádzania. Účelom úpravy čl. 12 ods. 2 ústavy je ochrana pred diskrimináciou. Prvou vetou čl. 12 ods. 2 Ústavy sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Ide v podstate o jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň treba dodať, že taxatívny výpočet prvej vety čl. 12 ods. 2 ústavy sa premieňa na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu abstraktnosti zákazu diskriminácie pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, sú tak upravené v Ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný. Ústavou predpokladané odlišné kritérium, a to sa vzťahuje aj na kritérium „iného postavenia“, musí byť vždy aspoň latentne známe vopred a musí byť jednou z príčin alebo dôvodov nerovnakého zaobchádzania.

8.4 Súd uvedené uvádza z dôvodu, že antidiskriminačný zákon uvádza rovnaké dôvody diskriminácie ako čl. 12 Ústavy, ba navyše medzi dôvodmi uvádza nad rámec tohto článku aj zákaz diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu. Preto výklad ústavného súdu je použiteľný aj pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Ako je uvádzané vyššie, ide de facto (vzhľadom na celé znenie s použitím slovných spojení „pre iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“) o demonštratívny výpočet dôvodov diskriminácie. Avšak čo je významné, aj vzhľadom na závery ústavného súdu, ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie, pričom diskriminačné kritérium musí byť dané vopred a musí byť príčinou, či dôvodom nerovnakého zaobchádzania. Podľa názoru ústavného súdu vyjadreného v uvedenom rozhodnutí o diskrimináciu nejde ak ide o hodnotenie osôb podľa ich individuálnych vlastností. Tvrdená diskriminácia žalobcu nespadá pod žiadny z výslovne uvedených diskriminačných dôvodov (pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu) a takisto nie je tvrdená ani jeho diskriminácia pre jeho iné postavenie, či pre iné zmýšľanie. Zákaz diskriminácie je užší pojem ako všeobecné právo na rovnaké zaobchádzanie.

8.5 Z argumentácie žalobcu o jeho diskriminácii vo vzťahu k ostatným odsúdeným je možné vyvodiť záver, že v spoločnosti by sa s každým malo zaobchádzať úplne rovnako. Takýto pohľad na vec je však nesprávny a nemá oporu v právnom poriadku. Jednak preto, že tento stav je reálne nedosiahnuteľný, ale aj preto, že je neželaný. Je zrejmé, že zaobchádzanie s každým človekom vyžaduje v zásade aj individuálny prístup. Dokonca sa pripúšťa aj diskriminácia, avšak pozitívna, t.zn. akési vyrovnávacie opatrenie na dosiahnutie faktickej rovnosti. Pri opačnej diskriminácii, teda tej na ktorú poukazuje žalobca, tento „iný“, „nerovnaký“, „diskriminačný“ prístup, je však zakázaný iba z tzv. diskriminačných dôvodov, ktoré sú uvedené v prvom rade najmä v čl. 12 ods.2 Ústavy a takisto aj v iných podústavných normách, napr. v antidiskriminačnom zákone, Zákonníku práce, či v zákone o štátnej službe, atď.

8.6 Podľa argumentácie žalobcu, povolenie kontaktných návštev jednému odsúdenému musí znamenať povolenie kontaktných návštev aj iným odsúdeným. Ak boli kontaktné návštevy povolené inému odsúdenému a jemu nie, ide o jeho diskrimináciu. Ak by súd pripustil existenciu diskriminácie v prípade, že riaditeľ ústavu povolí jednému odsúdenému kontaktné návštevy a inému nepovolí, tak takýto záver by viedol k tomu, že jedno povolenie by malo precedenčný charakter. Stratil by sa zmysel rozhodovania o žiadosti a každá žiadosť o povolenie by znamenala, že jej bude vyhovené. Absurdnosť takéhoto záveru je možné demonštrovať napríklad aj na rozhodnutiach sudcov o žiadostiach odsúdených o podmienečné prepustenie, ktoré je takisto autonómnym rozhodnutím konajúceho sudcu. Každá takáto žiadosť sa posudzuje individuálne, prihliada sa na rôzne skutočnosti a je vecou úvahy sudcu (premietnutej aj do

odôvodnenia rozhodnutia), či žiadosti vyhovie alebo ju zamietne, resp. či odsúdeného podmienečne prepustí z VTOS alebo neprepustí. Nakoniec nie je vylúčené, že riaditeľ ústavu, v ktorom žalobca vykonáva trest, v budúcnosti rozhodne v prípade žalobcu opačne.

8.7 Samotný základ žaloby žalobcu v časti o porušení zákazu diskriminácie voči nemu je nesprávny.

8.8 Nemenej významnou skutočnosťou je aj to, že aplikácia antidiskriminačného zákona na uplatnený nárok žalobcu nie je možná aj preto, že podľa jeho § 3 ods. 1 povinnosť rovnakého zaobchádzania sa uplatňuje v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní, a len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, a nie aj v oblasti väzenstva, teda pri výkone trestu odňatia slobody, ako sa žalobca mylne domnieva. Na túto skutočnosť správne poukazovali aj žalovaní v 1. a 2. rade.

8.9 Bez vplyvu na toto rozhodnutie súd uvádza aj to, že obrana žalovaného v 4. rade voči tvrdeniu žalobcu o tom, že bolo porušené jeho právo na návštevu priamym kontaktom, sa javí dôvodná. Podľa § 24 ods.4 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, v znení účinnom do 31.12.2013, návšteva odsúdeného zaradeného do ústavu s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bez priameho kontaktu. Riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca ako odsúdený na doživotie a zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, nemá zákonné právo na návštevu priamym kontaktom. Toto právo mu vzniká až po prípadnom rozhodnutí riaditeľa ústavu. V danom prípade takéto rozhodnutie prijaté nebolo. Preto je jeho tvrdenie o porušení jeho práva na návštevu priamym kontaktom nedôvodné. To isté platí aj vtedy, ak v prípade iného odsúdeného riaditeľ ústavu rozhodol o návšteve s priamym kontaktom.

8.10 V tejto súvislosti súd dodáva, že do právomoci súdu nepatrí posudzovanie toho, či sa riaditeľ ústavu rozhodol správne, ak nepovolil kontaktnú návštevu odsúdenému. Konanie riaditeľa ústavu by malo význam iba vtedy, ak by týmto konaním porušil všeobecne záväzný právny predpis, teda jeho konaním by došlo k neoprávnenému zásahu. Ak zákon ponecháva na rozhodnutí riaditeľa ústavu či odsúdenému bude alebo nebude umožnená návšteva kontaktným spôsobom, je potrebné túto jeho zákonnú právomoc rešpektovať. Tým nie je dotknuté právo takejto osoby domáhať sa ochrany pred porušením jeho ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom, resp. pred Európskym súdom pre ľudské práva, ďalej aj ako „ESĽP“, za stanovených podmienok. Všeobecný súd v konaní o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, resp. podľa antidiskriminačného zákona na základe žaloby v občianskom súdnom konaní skúma iba existenciu neoprávneného (teda nezákonného) zásahu do osobnosti žalobcu, resp. porušenie zákazu diskriminácie.

8.11 V tejto súvislosti súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP (napr. N. a ďalší proti T.), podľa ktorej článok 13 Dohovoru („Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.”) nemôže byť vykladaný v tom zmysle, že vyžaduje prostriedok nápravy voči podobe vnútroštátneho práva. Inými slovami článok 13 Dohovoru automaticky nepriznáva možnosť nápravy voči vnútroštátnemu právu, v danom prípade toho, že žalobca sa podľa zákonnej úpravy nemôže domáhať preskúmania rozhodnutia riaditeľa ústavu, ktorým mu nepovolil kontaktné návštevy.

8.12 B/ Uplatnené právo na ochranu osobnosti žalobcu súd posudzoval podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vychádzajúc zo skutočností, ktoré uvádzal žalobca.

8.13 Predpokladom ochrany osobnosti, resp. práva na ochranu osobnosti, je existencia neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu. Preto súd zisťoval, či niektorý, prípadne všetci z označených žalovaných, sa dopustili vo vzťahu k žalobcovi neoprávneného zásahu. V danom prípade malo byť zasiahnuté do práva žalobcu tým, že bol vystavený horšiemu zaobchádzaniu oproti iným odsúdeným vo vzťahu k právu na návštevu vo výkone trestu odňatia slobody, vo vzťahu k právu mať a používať vlastný TV prijímač, rádio, slúchadlá, k právu na návštevy medzi odsúdenými a vychádzkam, vo vzťahu k vytváraniu hodnotení posudkov na jeho osobu, ktoré boli a sú podľa žalobcu nepravdivé, ďalej bol vystavený diskriminácii a obťažovaniu, neoprávneným postihom, nepriateľskému prostrediu, nemohol slobodne a bez strachu realizovať svoje práva podľa § 36 zákona o výkone trestu odňatia slobody, a že nemal žiadnu

reálnu a účinnú ochranu proti príslušníkom ZVJS a ich konaniu, na ktorých sa sťažoval, že porušujú jeho práva.

8.14 Ochrana osobnosti človeka podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je založená na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. Je zrejmé, že pri tvrdených zásahoch do osobnosti žalobcu sa jednalo o výkon verejnej moci, keďže išlo o výkon uloženého trestu odňatia slobody (na doživotie). Aj štát a orgány verejnej moci môžu byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konali ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti), a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj oblasť väzenstva). Je teda zrejmé, že osoba sa musí orgánom štátu, resp. orgánom verejnej moci (v danom prípade ústavu na výkon trestu odňatia slobody) podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného. Preto aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je v danom prípade možná. Tým nie je dotknuté právo osoby, ktorá tvrdí, že bolo porušené jej ústavné právo, resp. právo garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáhať sa ochrany svojich práv pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, resp. ESĽP. Prípadne sa môže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, za podmienok v ňom uvedených.

8.15 Zhrnúc vyššie uvedené, žalobca sa v danej veci na základe ním tvrdených skutočností, nemôže s úspechom dovolávať ochrany osobnosti, teda primeraného zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Táto všeobecná zodpovednosť podľa Občianskeho zákonníka je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve pre osobitnú úpravu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento právny predpis má, pri tvrdenom nezákonnom výkone oprávnení štátu pri výkone trestu odňatia slobody, povahu špeciálneho zákona vo vzťahu k všeobecnej zákonnej úprave ochrany osobnosti obsiahnutej v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Preto sa uplatní všeobecná právna zásada, legis specialis derogat legi generalis, teda, že špeciálna právna úprava (zákon) má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou (zákonom). To znamená, že v prípade škody, príp. nemajetkovej ujmy vzniknutej pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, a nie konkrétnych orgánov verejnej moci, vykonávajúcich v mene štátu verejnú moc. Podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci musí byť pre odškodnenie dodržaný tam uvedený postup, napr. obligatórne predbežné prejednanie nároku s príslušným štátnym orgánom. Postup podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vo vzťahu k štátu, resp. štátnym orgánom preto v danom prípade nemožno aplikovať. Tento postup však prichádza do úvahy v prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.

8.16 V prejednávanej veci by za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci (v prípade splnenia zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) zodpovedal štát (a nie aj žalovaní v 2., 3., 4. a 5. rade), v mene ktorého v takej veci koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ak by aj mala byť žaloba žalobcu dôvodná podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, žalobca by takisto musel svoj nárok najprv predbežne prerokovať podľa § 15 a nasl. uvedeného zákona s príslušným orgánom verejnej moci podľa § 4 uvedeného zákona. Až následne (ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody), by sa mohol v zmysle § 16 ods.4 uvedeného zákona domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. V danom prípade si žalobca svoj nárok u príslušného orgánu neuplatnil.

9. Žalobca rozšíril žalobu aj na žalovaného v 5. rade, pričom tento postup odôvodnil tým, že podľa súčasného právneho stavu už o preložení do väznice v Leopoldove rozhoduje aj riaditeľ tejto väznice, čo je dôležitý fakt, lebo dôvody zamietania jeho žiadostí o premiestnenie do väznice v Leopoldove sú predmetom tejto žaloby. Preto je podľa žalobcu nevyhnutné, aby bol žalovaný aj žalovaný v 5. rade.

Žalobný petit je pritom rovnaký. Vzhľadom na takéto odôvodnenie žaloby vo vzťahu k žalovanému v 5. rade, súd žalobe vo vzťahu k tomuto žalovanému nemohol vyhovieť.

10.1 Nad rámec potreby tohto rozhodnutia súd uvádza, že aj keby nebránili zamietnutiu žaloby žalobcu vyššie uvádzané základné (podstatné) skutočnosti, bola by dôvodná iba za predpokladu, že vo vzťahu k žalobcovi, by sa žalovaní dopustili neoprávneného zásahu. Neoprávnenosť zásahu spočíva v tom, že zásah je nezákonný, resp. protizákonný. Zo žaloby je zrejmé, že k zásahu do jeho osobnostných práv malo dôjsť vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobca však existenciu neoprávneného zásahu nepreukázal a už len na základe jeho tvrdení súd konštatuje, že k nemu podľa jeho názoru ani nedošlo. Podľa § 96 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu. Podľa § 18 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 47 ods.1 uvedeného zákona na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori.

10.2 Z uvedeného je zrejmé, že ak by došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov, príslušný prokurátor by v rámci dozoru na zachovávaním zákonnosti pri výkone trestu odňatia slobody, konštatoval takéto porušenie. Žalobca však túto skutočnosť ani netvrdil. Súd v civilnom sporovom konaní nemôže predbežne posudzovať nedodržanie, resp. nedodržiavanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vo výkone trestu odňatia slobody, pretože na to je oprávnený iný orgán verejnej moci, a to príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori. Ak by príslušný prokurátor zistil v rámci previerky zachovávania zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov (ktoré bolo tvrdené žalobcom), súd by z tohto rozhodnutia vychádzal a prípadne by tak mohol skonštatovať, že k neoprávnenému zásahu došlo. V danom prípade tomu tak nebolo.

11.1 Žalobca takisto vo svojej argumentácii poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci Iwanczuk proti L. a Valašinas proti I.. Po oboznámení sa s podstatou týchto konaní a rozhodnutí súd konštatuje, že mu nie je zrejmá ich súvislosť so žalobou žalobcu. V prípade Iwanczuk proti Poľsku bola hodnotená osobná prehliadka sťažovateľa pred skupinou jeho strážcov ako porušenie čl. 3 Dohovoru. Išlo teda o skúmanie, či pri osobnej prehliadke odsúdeného nedošlo k neľudskému, krutému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, resp. či osobná prehliadka bola primeraná okolnostiam prípadu (vyzlečenie donaha v prítomnosti ženy, zosmiešňovanie tela sťažovateľa).

11.2 V prípade Valašinas proti Litve bola takisto hodnotená z vyššie uvedených hľadísk osobná prehliadka sťažovateľa, pri ktorej malo dôjsť k dotýkaniu sa tela sťažovateľa bez rukavíc a v prítomnosti ženy, dozorkyne v ústave. Ďalej súd v tomto prípade skúmal porušenie Dohovorom garantovaných práv sťažovateľa vo vzťahu k fyzickým a praktickým podmienkam vo výkone trestu odňatia slobody (veľkosť cely, hygienické podmienky, budenia, pohyb), k údajnému šikanovaniu zo strany väznice trestami z dôvodu jeho vodcovstva vo väzenskej organizácii, k otváraniu jeho korešpondencie. Tieto skutočnosti na prípad žalobcu však v tomto konaní nedopadajú.

11.3 Čo sa týka judikatúry ESĽP v oblasti prípadného porušovania práv odsúdených, ktoré im garantuje Dohovor, súd poukazuje na jeho judikatúru, podľa ktorej obmedzenie návštev či ich podrobenie dohľadu či zvláštnemu režimu znamenajú zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života, avšak pokiaľ vyhovejú podmienkam zákonnosti, sledovania legitímneho cieľa a primeranosti, nedostanú sa do rozporu s článkom 8 Dohovoru. (napr. V. proti L., O. proti D., Q.-R. proti I..

11.4 Z judikatúry ESĽP takisto vyplýva, že zlé zaobchádzanie (ill-treatment) musí dosiahnuť určitú minimálnu úroveň závažnosti, ak má spadať do pôsobnosti článku 3 Dohovoru. Posúdenie tejto minimálnej úrovne je relatívne; závisí na všetkých okolnostiach prípadu, ako je trvanie tohto zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky, a v niektorých prípadoch pohlavie, vek a zdravotný stav obeti. Okrem toho pri posudzovaní, či je určité zaobchádzanie "ponižujúce" ("degrading") v zmysle

článku 3 Dohovoru, súd prihliada k tomu, či jeho cieľom bolo dotyčného človeka pokoriť (humiliate) a potupiť (debase) a či, pokiaľ ide o dôsledky, postihlo jeho osobnosť spôsobom nezlučiteľným s čl. 3 Dohovoru. ESĽP v minulosti dôsledne zdôrazňoval, že inkriminované utrpenie a pokorenie musí v každom prípade presiahnuť to, ktoré je nevyhnutným prvkom utrpenia a pokorenia spojených s danou formou legitímneho zaobchádzania alebo trestu. Opatrenia, ktorými je jednotlivec pozbavený slobody, môžu často taký prvok obsahovať. Podľa tohto ustanovenia musí štát zaistiť, aby bol jednotlivec väznený za podmienok, ktoré sú zlučiteľné s úctou k jeho ľudskej dôstojnosti, aby ho spôsob a metódy výkonu opatrení nevystavovali úzkosti či strádaniu takej intenzity, aká presahuje nevyhnutnú mieru utrpenia, ako je vlastné pre väzenie, a aby - s prihliadnutím k praktickým nárokom väznenia - bolo zaistené jeho zdravie a blaho (Kudla proti L., 2000).

12.1 Súd záverom považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol odsúdený na doživotie, je zaradený do výkonu trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a na okolnosti prípadu (najmä povaha namietaného zásahu), je žalobcom namietaný zásah do jeho osobnosti vo výraznom rozpore so všeobecnou predstavou o spravodlivosti. Žalobca kladie za vinu žalovaným, že je porušované jeho právo na rodinný život tým, že umiestnením do ústavu v Ilave prišiel o možnosť návštev jeho rodinných príslušníkov. Pritom žalobca sa v minulosti dopustil konania, v dôsledku ktorého nebolo iba obmedzené právo na rodinný život príbuzných jeho obetí, ale toto ich právo bolo konaním žalobcu úplne odňaté.

12.2 Ústav, v ktorom sa žalobca nachádza je ľahko dosiahnuteľný a s ohľadom na intenzitu návštev je možné objektívne konštatovať, že premiestnenie žalobcu o 82 km ďalej, nemôže byť faktorom znemožňujúcim jeho rodine ho navštíviť. Ústav v Ilave sa nachádza vo vzdialenosti približne 125 km od miesta ich bydliska. Je všeobecne známe, že bežne ľudia dochádzajú každý pracovný deň aj 100 km za svojim zamestnaním, prípadne za návštevou svojej rodiny cestujú aj stovky až tisíce kilometrov a žalobca pociťuje ujmu z toho, ak je premiestnený o 82 km ďalej, v dôsledku čoho má jeho rodina sťažený prístup na jeho návštevu najmenej 1 x do mesiaca. Podľa názoru súdu za prípadnú subjektívnu nemožnosť ich návštev, nemôžu zodpovedať žalovaní. Žalobca, ktorý vykonáva trest odňatia slobody nemá právo určovať si, resp. požadovať miesto, kde bude vykonávať trest odňatia slobody, a to navyše len preto, aby jeho príbuzní nemuseli cestovať v jednom smere o 82 km viac.

12.3 Žalobca pociťuje nepovolenie návštev kontaktným spôsobom za ponižujúce, šikanujúce, nevhodné a obťažujúce a pod.. Akokoľvek citlivo by súd posudzoval nepovolenie kontaktných návštev žalobcovi, túto okolnosť nemožno považovať za ponižujúce, šikanujúce, nevhodné či obťažujúce zaobchádzanie. Ide o zákonnú právomoc riaditeľa ústavu, ktorá objektívne nie je spôsobilá vyvolať žalobcom tvrdené následky. Ide teda iba o subjektívne pociťovanie zo strany žalobcu.

13.1 K časti žaloby, v ktorej žalobca namietal, že zákon mu nedáva ochranu pred odvetou, pomstou zo strany personálu väznice za to, že na nich podáva sťažnosti a trestné oznámenia, resp. tým, že o jeho hodnoteniach rozhoduje personál väznice, ktorý je voči nemu zaujatý súd uvádza, že v podstate ide o namietanie vnútroštátneho práva, ktoré upravuje výkon trestu odňatia slobody. Všeobecný súd vychádzajúci z prezumpcie ústavnosti právneho poriadku konštatuje, že tento názor žalobcu je irelevantný vo vzťahu k ochrane jeho osobnosti. Jednotlivci aj štátne orgány sú povinní rešpektovať a dodržiavať platné právne predpisy. Aj podľa judikatúry ESĽP článok 13 Dohovoru automaticky nepriznáva možnosť nápravy voči vnútroštátnemu právu. Ide len o subjektívne predstavy žalobcu o nesprávnosti právnej úpravy, ktorá sa ho ako odsúdeného dotýka.

13.2 Jedným z dôvodov podania žaloby (a aj jeho predmetom) je aj to, že žalobca nemá inú možnosť napadnúť hodnotenia jeho osoby v ústave, ako žalobou na ochranu osobnosti. Podľa jeho tvrdenia neexistuje systém kontroly toho, či to, čo o ňom napíšu, je aj v skutočnosti pravda. K tejto časti žaloby súd uvádza, že žaloba na ochranu osobnosti a následné občianske súdne konanie, resp. civilné sporové konania začaté na základe tejto žaloby, nemôžu byť prostriedkom kontroly správnosti hodnotení odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody. Žaloba vychádzajúca z týchto dôvodov nemôže byť preto dôvodná.

14.1 K dôvodom, prečo súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy súd uvádza nasledovné:

14.2 Súd nevykonal výsluch žalobcu, pretože žalobca ho navrhol vykonať len preto, že mu bolo poradené, aby vypovedal pod prísahou, pričom chce uviesť iba to, čo uviedol vo svojich vyjadreniach. Jednak tento predpoklad žalobcu nie je správny (sporová strana, resp. do 30.06.2016 účastník konania, nevypovedá pod prísahou) a takisto na dotaz súdu žalobca uviedol, že z jeho výsluchu nemá byť zistená žiadna iná skutočnosť, ako uvádza vo svojich vyjadreniach. Preto z dôvodu nadbytočnosti (irelevantnosti) a teda aj nehospodárnosti, súd tento dôkaz nevykonal.

14.3 Súd nevykonal výsluchy svedkov Mikuláša K., T. W. a G. S. z dôvodu irelevantnosti skutočností, ktoré majú byť zistené z týchto dôkazných prostriedkov. Pre toto konanie je irelevantné zistenie, či iný odsúdený mal povolenú kontaktnú návštevu. To či iní odsúdení mali povolené kontaktné návštevy, resp. návštevu nemôže mať vplyv na oprávnenosť, resp. neoprávnenosť nepovolenia kontaktnej návštevy žalobcovi. V tejto súvislosti súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku v časti týkajúcej sa namietanej diskriminácie žalobcu z dôvodu nepovolenia kontaktných návštev.

14.4 Súd nevykonal výsluchy svedkov, a to zamestnancov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorí vybavovali žiadosti a sťažnosti žalobcu týkajúce sa všetkého, čo je predmetom tejto žaloby, pretože návrh na vykonanie tohto dôkazu je jednak neurčitý (žalobca neoznačil určitých svedkov) a takisto nie je zrejmé, aká skutočnosť má byť zistená z vykonania tohto dôkazného prostriedku. Navyše je objektívne zrejmé, že skutočnosti týkajúce sa žiadostí a sťažností žalobcu je možné preukazovať listinnými dôkazmi. Tieto žalobca súdu neoznačil ani nepredložil.

14.5 Súd nevykonal výsluch generálneho riaditeľa GR ZVJS, pretože z návrhu na vykonanie tohto dôkazu nie je zrejmé, aká skutočnosť má byť zistená z vykonania tohto dôkazného prostriedku. Takisto je objektívne zrejmé, že vykonanie tohto dôkazu podmienil žalobca tým, že by sa stratili všetky podania a oznámenia, ktoré adresoval na Generálne riaditeľstvo ZVJS. Táto podmienka nebola preukázaná.

14.6 Súd nevykonal výsluch riaditeľa ÚVTOS Ilava, ktorý bol riaditeľom v období od februára 2012 do októbra XXXX a od marca XXXX až do súčasnosti, pretože z návrhu na vykonanie tohto dôkazného prostriedku nie je zrejmé aká, pre rozhodnutie súdu relevantná skutočnosť, má byť zistená z vykonania tohto dôkazného prostriedku.

14.7 Súd nevykonal výsluch pedagógov z oddelení doživotných trestov a vedúcich pre výkon trestu u žalovaného v 4. rade, ktorý bol navrhnutý žalobcom za účelom preukázania, že žalobca na nich podával sťažnosti a trestné oznámenia, v dôsledku ktorých boli pri zaobchádzaní s ním, napr. pri hodnotení jeho osoby zaujatí, pretože táto okolnosť, aj keby bola preukázaná, nemá pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu žiadny význam, a to pre odôvodnenie rozsudku, uvádzané vyššie.

14.8 Súd nevykonal výsluch všetkých odsúdených na doživotie, ktorí si vykonávajú trest odňatia slobody u žalovaného v 4. rade za účelom zistenia, ako s nimi bolo zaobchádzané a preukázania tvrdenia, že so žalobcom bolo zaobchádzané horšie ako s týmito odsúdenými, a za účelom zistenia, že existujú zo strany žalovaného v 4. rade opatrenia, ktorými zaobchádza s osobami, ktoré sa sťažujú, horšie, pretože týmto dôkazným prostriedkom mienil žalobca preukazovať svoje subjektívne hodnotenie (existenciu horšieho zaobchádzania s ním, v porovnaní s ostatnými odsúdenými), čo nemôže vyplynúť zo svedeckých výpovedí. Je zrejmé, že svedkovia nemôžu vypovedať o tom, či so žalobcom je zaobchádzané horšie. Tento záver musí vyplývať z konkrétnych skutkových zistení (skutočností), avšak z návrhu na vypočutie všetkých odsúdených na doživotie tieto okolnosti, ktoré majú byť preukázané svedeckými výpoveďami, nevyplývajú, resp. neboli označené. Z rovnakých dôvodov súd nevykonal ani návrh na vykonanie dokazovania listinami, a to bližšie nešpecifikovaných dokumentov, ktoré sa týkajú odsúdených na doživotie vo väznici Ilava, ale aj v Leopoldove. Takýto dôkaz nebolo nakoniec ani možné vykonať, pretože dokumenty nie sú bližšie špecifikované.

14.9 Súd nevykonal výsluch všetkých odsúdených na doživotie, ktorí si vykonávajú trest odňatia slobody u žalovaného v 5. rade za účelom zistenia, že si trest vykonávajú čo najbližšie k ich bydliskám, ako často majú povolené návštevy, a že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu, pretože táto okolnosť, aj keby bola preukázaná, nemá pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu žiadny význam, a to pre odôvodnenie rozsudku, uvádzané vyššie.

14.10 Súd nevykonal navrhovaný výsluch svedkov L. I., otca žalobcu a W. I., syna žalobcu, z výsluchov ktorých má byť zistené, že chcú prísť žalobcu navštíviť, avšak nemôžu prísť pre vzdialenosť, pretože skutočnosť, ktorá má byť zistená ich výsluchom je pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu irelevantná. Ich vôľa navštevovať žalobcu nie je spochybňovaná. Je však zrejmé (v tejto súvislosti nebolo žalobcom nič relevantné uvedené), že objektívna nemožnosť návštevy žalobcu týmito osobami neexistuje. Ňou nemôže byť vzdialenosť ústavu, v ktorom žalobca vykonáva trest odňatia slobody, a ktorá je približne 125 km od miesta ich bydliska. Takisto bez vykonania ich výsluchu je zrejmé, že cesta dlhšia v jednom smere o 82 km nie je tak závažnou prekážkou ich návštev. Ide o záver súdu vyplývajúci z objektívnej skutočnosti, bez potreby jej dokazovania navrhovaným dôkazným prostriedkom. Súd poukazuje aj na zmätočnosť tvrdenia žalobcu, že jeho otec môže cestovať iba autom a to na krátke vzdialenosti zo Žirian do B. a naspäť, pričom ako uviedol žalobca Leopoldov je vzdialený od B. približne 7 km. V skutočnosti je vzdialenosť Nitry od I. 30 kilometrov.

14.11 Súd na základe návrhu žalobcu nezabezpečil ním navrhované listinné dôkazy, a to evidenciu návštev všetkých odsúdených na doživotie v období od februára 2012 do októbra 2013, ktorí mali povolené kontaktné návštevy, všetky hodnotenia jeho osoby za obdobie február 2012 až október 2013 a marec 2015 až do súčasnosti, všetky záznamy, ktoré sa týkajú všetkých odsúdených na doživotie ohľadne ich žiadostí a ako s týmito žiadosťami bolo naložené a kópie všetkých trestných oznámení, ktoré žalobca podal, a kópie podaní otca žalobcu a syna W., ktorí oznamovali žalovaným, že nemôžu za ním prísť na návštevu z dôvodu vzdialenosti a zdravotného stavu jeho otca, pretože skutočnosti, ktoré majú byť zistené z týchto dôkazných prostriedkov sú irelevantné pre rozhodnutie súdu z dôvodov, ktoré sú uvádzané v rámci odôvodnenia tohto rozsudku. Tým by išlo aj o zjavne nehospodárne vedenie konania. Z rovnakého dôvodu súd nevykonal ani navrhované dokazovanie listinou a to zdravotnou dokumentáciou žalobcu, z ktorej majú byť preukázané zdravotné následky toho, že žalobcovi nie sú umožnené kontaktné návštevy s rodinou a výsluch personálu väznice v Leopoldove za účelom zistenia, ako bolo zaobchádzané s jeho osobou.

14.12 Súd takisto nezabezpečil záznamy o vykonaní návštev žalobcu v období od februára 2012 do októbra 2013 a od marca XXXX do súčasnosti, z ktorých má byť preukázané, že žalobca o návštevy žiadal a takisto aj o povolenia kontaktných návštev, pretože skutočnosť, že žalovaný mal povolené iba bezkontaktné návštevy, a že žiadal o povolenie kontaktných návštev žalovaní nerozporovali. Z rovnakých dôvodov súd nezabezpečil kópiu osobnej karty odsúdeného za účelom preukázania existencie záznamov a hodnotení a vyvrátenia nepravdivých tvrdení o jeho osobe. Takisto aj preto, že z jeho hodnotení a záznamov nie je možné vyvrátiť žiadne nepravdivé tvrdenia. Ide o subjektívne hodnotenia hodnotiacich.

14.13 Z dôvodu irelevantnosti pre rozhodnutie súdu, súd nezabezpečil žalobcom označené listinné dôkazy, a to všetky sťažnosti, ktoré boli podávané ohľadne veci, ktoré sú predmetom tejto žaloby, za účelom preukázania, že sa žalobca sťažoval a že žalovaní boli nečinní. Skutočnosť, že sa žalobca sťažoval, a že žalovaní jeho sťažnostiam nevyhoveli takisto nie je žalovanými rozporovaná.

14.14 Žalobca takisto navrhol, aby súd v rámci dokazovania prejednal normy CPT, správy vydané CPT vo vzťahu k Slovenskej republike a jej väzenstvu a odporúčania Výboru ministrov Rady Európy, ktoré boli prijaté vo vzťahu k odsúdeným v Slovenskej republike, takisto aby zaobstaral od Generálnej prokuratúry SR všetky sťažnosti, podania, oznámenia, ktoré má generálna prokuratúra vo vzťahu k väzenským orgánom. Súd tento dôkaz nevykonal pretože nie je zrejmé, čo týmto dôkazom mienil žalobca preukazovať, a takisto nie je v potrebnej miere konkretizovaný.

14.15 Návrh na vypočutie žalovaných, aby odpovedali, prečo si musí žalobca vykonávať trest v Ilave a nie v Leopoldove, je vzhľadom na právnu povahu žalovaných nevykonateľný. Ide o štát a právnické osoby, ktoré nie je možné vypočuť. Súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v inom návrhu na vykonanie dokazovania navrhol vypočuť riaditeľov žalovaných v 4. a 5. rade a generálneho riaditeľa v 2. rade.

14.16 Súd považuje za potrebné v súvislosti s navrhovanými dôkazmi uviesť, že v civilnom sporovom konaní nie je možné nahrádzať prokurátorský, či iný dozor nad dodržiavaním zákonnosti pri výkone trestu odňatia slobody, či skúmať väzenský systém v Slovenskej republike. Veľká časť navrhovaných dôkazov bola tak všeobecná, že ich vykonávaním by súd v podstate vykonával dozor

nad zachovávaním zákonnosti vo výkone trestu odňatia slobody, resp. by skúmal správnosť a zákonnosť (v širšom slova zmysle) výkonu väzenstva v Slovenskej republike.

14.17 Súd nevykonal ani žalovaným v 4. rade navrhnuté dôkazy, a to vypočutie svedkov, pedagógov oddelenia výkonu trestu u žalovaného v 4. rade, ktorí vykonávali službu na oddelení doživotných trestov a kontrolovali korešpondenciu odsúdených za účelom potvrdenia, že žalobca vo viacerých listoch nabáda svojho otca, aby nechodil na návštevy. Skutočnosti, ktoré majú byť takto zistené sú pre rozhodnutie súdu irelevantné, z dôvodov vyplývajúcich z odôvodnenia tohto rozsudku.

15.1 Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

15.2 Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15.3 O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalovaní boli v konaní plne úspešní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia a to na Okresnom súde Trenčín. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. O odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Trenčíne. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vyššie uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.