Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19Co-352-2015.pdf
PDF · 104.75 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/352/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu: I. A. zastúpeného H. proti žalovanej L., zastúpenej V. do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej S., zastúpeného JX. o zaplatenie 4.476,40 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. januára 2015, č.k. 5C/176/2014-49, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, p o t v r d z u j e . Žalovaná a S. P. A. Z. so sídlom v N., S. D., L. XX XXX XXX m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd svojím rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.688,55 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.610,- eur od 04.11.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 490,36 eur a iných trov v sume 152,78 eur v mesačných splátkach po 40,- eur, vždy do posledného dňa v kalendárnom mesiaci, s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok s tým, že náhradu trov konania je žalovaná povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu H. G., s.r.o.. Vo zvyšku okresný súd návrh zamietol.
2. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že žalovaná uzatvorila dňa 22.07.2005 s právnym predchodcom žalobcu - Z., zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 150.000,- Sk, t.j. 4.979,09 eur s úrokovou sadzbou 11,6% ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 5,81%. Žalovaná sa zaviazala úver splácať v mesačných splátkach po 2.175,- Sk, t.j. 72,20 eur od 10.08.2005, konečná splatnosť úveru bola určená dňom 10.07.2015, splátky boli splatné vždy k 10. dňu v mesiaci. V konaní bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 3.000,- Sk a poplatok za správu úveru vo výške 50,- Sk. Dňa 27.09.2012 došlo medzi Z.. a žalobcom k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bola i pohľadávka voči žalovanej vo výške 6.578,87 eur pozostávajúca z istiny 5.429,89 eur, zmluvných úrokov v sume 742,22 eur, úrokov z omeškania v sume 367,89 eur a poplatkov v sume 38,87 eur. Z obsahu uvedenej prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva aj to, že posledná úhrada zo strany odporkyne bola dňa 12.07.2011, údaj o počte dní omeškania je uvedený 1204. Listom zo dňa 15.10.2012 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanej postúpenie pohľadávky na žalobcu. Žalobca listom zo dňa 15.10.2012 žalovanej oznámil, že ku dňu 15.10.2012 došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a súčasne ju požiadal o úhradu dlžnej sumy do 30.10.2012. Pokusom o zmier zo dňa 09.05.2014 vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy vo výške celkom 8.170,09 eur do 12.05.2014. Okresný súd konštatoval, že žalobca si voči žalovanej uplatnil iba nárok na neuhradené splátky, ktorých splatnosť nastala v období od 10.06.2010 do 10.07.2015, resp. do 03.11.2012, kedy došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (t.j. splátky, ktoré
ku dňu podania návrhu neboli podľa jeho názoru premlčané v zmysle predpisov obchodného práva) v sume celkom 4.476,40 eur spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých splátok až do mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. do 03.11.2012, čo po prepočte vyčíslil na sumu 225,68 eur a s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.476,40 eur od 04.11.2012 až do zaplatenia. Po postúpení pohľadávky na žalobcu zo strany žalovanej nedošlo k úhrade ani časti dlžnej sumy.
3. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná iba sčasti. Bolo nepochybne preukázané, že medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu bola uzavretá zmluva o úvere, ktorá spĺňa náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorej podmienky žalovaná nedodržala, dohodnuté splátky nesplácala riadne a včas. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok je zrejmé, že žalovaná neuhradila právnemu predchodcovi žalobcu istinu v celkovej výške 5.429,89 eur a táto pohľadávka spolu s príslušenstvom v dôsledku postúpenia prešla na žalobcu. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie posledných 62 neuhradených splátok, ktorých splatnosť nastala v období od 10.06.2010 do 10.07.2015, resp. do 15.10.2012, kedy došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, v celkovej sume 4.476,40 eur.
4. Vedľajší účastník na strane žalovanej (do 30.06.2016) v konaní namietol aktívnu legitimáciu žalobcu vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Okresný súd konštatoval, že podľa uvedeného ustanovenia môže banka svoju pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe - aj osobe, ktorá nie je bankou - aj bez súhlasu klienta v prípade, ak napriek písomnej výzve banky je jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Citované ustanovenie ďalej uvádza, že toto právo banka nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že poslednú úhradu odporkyňa právnemu predchodcovi navrhovateľa zaplatila 12.7.2011 (teda viac než rok pred postúpením pohľadávky) a celkový počet dní omeškania odporkyne s plnením záväzku bol ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 27.9.2012, 1204. Z toho je zrejmé, že súčet všetkých omeškaní žalovanej so splatením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok, preto neplatia obmedzenia v súvislosti s možnosťou postúpenia pohľadávky vyplývajúce z prvej vety ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Okresný súd preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 uzavretú medzi Z.. a žalobcom za platný právny úkon. V dôsledku toho je teda žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby voči žalovanej.
5. Žalovaná v konaní skutočnosti uvádzané žalobcom nenamietala, vedľajší účastník na strane odporkyne vzniesol v konaní námietku premlčania nároku žalobcu a žalovaná túto otázku ponechala na zvážení súdu. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je súd povinný skúmať premlčanie z úradnej moci, preto sa okresný súd premlčaním nároku žalobcu zaoberal prednostne. Okresný súd na daný vzťah aplikoval všeobecnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, ktorá je trojročná, priznal žalobcovi len splátky splatné tri roky pred podaním žaloby. Žalobcu podal žalobu na súd dňa 05.06.2014, splátky splatné tri roky pred podaním návrhu sú splátky, ktorých splatnosť nastala od 10.06.2011 do 10.07 2015, resp. do 15.10.2012 (kedy došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru zo strany žalobcu), t.j. 50 splátok á 72,20 eur, t.j. 3.610,- eur. V tejto časti považoval okresný súd žalobu za dôvodnú, pretože išlo o nepremlčané splátky splatné tri roky pred podaním návrhu.
6. K námietke žalobcu , že na daný vzťah dopadá ust.§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale obchodného práva, okresný súd uviedol, že nespochybňuje, že v danej veci ide o zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym obchodom, a že na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Nemožno však nevidieť, že predmetná zmluva je zároveň aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere a je teda regulovaná osobitnou právnou úpravou. V zásade ide o vzťah medzi bankou a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver pre osobné potreby. Ide teda o typicky občianskoprávny vzťah, ktorý je v praxi veľmi frekventovaný. V prípade existencie duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať na občiansky vzťah nie podnikateľské právo ale občianske právo. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský vzťah vrátane premlčania
predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uvedený názor podporil aj Ústavný súd SR v uznesení I.ÚS 402/2013 z 19.06.2013.
7. Okresný súd ďalej konštatoval, že názor vedľajšieho účastníka, ktorý odvíja počiatok plynutia premlčacej doby od momentu, kedy mohol veriteľ prvýkrát využiť právo a vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po tom, čo žalobca úver nesplácal viac ako 10 dní v zmysle čl. 7 bod 7.6.1 VOP, nie je správny. Ide o právo veriteľa, ktoré môže a nemusí využiť v prípade, že nastanú tam predpokladané skutočnosti. V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcu Z. uvedené právo využila a uvedené nemožno vyvodiť ani z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde sa konštatuje počet dní omeškania 1204, pretože tento údaj sa netýka omeškania všetkých splátok, ale zrejme len najstaršej omeškanej splátky. Rovnako nemožno spočítavať dni omeškania, ktoré plynuli do podania žaloby, pretože predmetom konania boli len splátky splatné 4 roky pred podaním žaloby , preto splatnosťou skorších splátok sa okresný súd ani nezaoberal.
8. Keďže okresný súd považoval splátky splatné od 10.06.2010 do 10.05.2011 za premlčané, v tejto časti (vrátane úroku z omeškania vo výške 147,13 eur) žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobcovi priznal úrok z omeškania od splatnosti jednotlivých splátok do dňa 3.11.2012 vo výške 78,55 eur. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 101 , § 517 Občianskeho zákonníka, § 2 zák.č. 258/2001 Z.z., § 92 ods.8 zák.č. 483/2001 Z.z. , o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.sp..
9. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá, zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp. v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil právo na náhradu trov konania voči žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi. Uviedol, že súd prvej inštancie v časti, v ktorej jeho žalobu zamietol (866,40 eur s príslušenstvom) vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby na daný prípad, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Predmetná úverová zmluva bola uzatvorená dňa 22.07.2005, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 - 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred uvedeným dátumom. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak ako v danej veci, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Preto sa právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo/3/2011, sp.zn. 6MCdo/4/2012, rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Prešove.
10. P. (do 30.06.2016 vedľajší účastník na strane žalovanej) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané kedy a ako právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie zvyšného dlhu kvôli omeškaniu so splátkami, ani splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách. Dôvodil, že žalobca nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej v čase jej postúpenia bola spôsobilá na postúpenie podľa § 92 ods. 8 citovaného zákona. Predmet sporu, určený žalobcom, nemá žiadny hmotnoprávny vzťah k žalovanej. Mal za to, že pohľadávka, ktorú žalobca uplatňuje v tomto konaní nebola na neho platne postúpená, nakoľko do vydania uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, nepredložil žiaden listinný dôkaz o splnení povinnosti vyplývajúcej z citovaného zákonného ustanovenia, t.j. nedodržanie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne dodržanie 90-dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe. Zdôraznil, že túto povinnosť nemožno nahradiť ani vyhlásením postupcu v zmluve o postúpení pohľadávok a preto žalobca nedisponuje aktívnou legitimáciou v konaní.
11. V ďalšom vyjadrení zástupca vedľajšieho účastníka (do 30.06.2016) uviedol, že napriek tomu, že odvolaním bol žalobcom napadnutý len výrok, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, nie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, nakoľko ide o prípad uvedený v § 212 ods. 2 písm. b/ OSP, ide o rovnaký nárok žalobcu. Ďalej uviedol, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a aplikácia Občianskeho zákonníka je v súlade s právnym poriadkom a v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu I.ÚS 402/2013-10. Opätovne sa vyjadroval k právnym východiskám a povahe právneho vzťahu, právneho režimu premlčania, k aktívnej legitimácii žalobcu a trovám právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka s tým, že poukazoval na rozhodnutia iných krajských súdov v obdobných veciach.
12. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu vedľajšieho účastníka (do 30.06.2016) poukázal na ust. § 93 ods. 2 OSP, § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že vedľajší účastník nemôže sám vzniesť námietku premlčania, pretože nejde o procesný úkon, ale o úkon podľa hmotného práva. Súd prvej inštancie preto na námietku premlčania, vznesenú vedľajším účastníkom nemal prihliadať, nakoľko ju neuplatnila oprávnená osoba. Zdôraznil, že v tomto konaní uplatňuje nepremlčané splátky úveru, s poukazom na ust. § 387 ods. 1, § 392 ods. 2, § 397 Obchodného zákonníka. Opätovne zdôraznil, že zmluva o úvere je upravená ust. § 497 až 507 Obchodného zákonníka, je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že právny vzťah, bez ohľadu na povahu jeho účastníkov, sa spravuje Obchodným zákonníkom.
13. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho zástupcu navrhla, aby odvolací súd žalobu zamietol a priznal jej zástupcovi (v tom čase totožnému ako u vedľajšieho účastníka) náhradu trov odvolacieho konania. Dôvody, pre ktoré žiadala žalobu zamietnuť sú rovnaké ako dôvody uvedené vedľajším účastníkom, ide v podstate o kópiu vyjadrenia vedľajšieho účastníka k podanému odvolaniu ohľadne právnych východísk danej veci, právneho vzťahu účastníkov zmluvného vzťahu, právneho režimu premlčania, aktívnej legitimácie žalobcu, poukazovanie na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach a návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu.
14. Vedľajší účastník (do 30.06.2016) prostredníctvom svojho zástupcu doručil odvolaciemu súdu dňa 12.06.2015 ďalšie vyjadrenie k právnej otázke platnosti postúpenia pohľadávky, poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013 a dôvodil, že postúpenie pohľadávky, uplatnenej v danej veci, je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka . Poukazoval na článok JUDr. Andrey Tomlainovej, PhD. „Aktívna vecná legitimácia postupníka“ uverejneného v Bulletine Slovenskej advokácie v roku 2007 č. 10. Vzhľadom na uvedené mal za to, že žalobca nie je v danej veci aktívne legitimovaný a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vyhodnotil postavenie žalobcu ako právneho nástupcu zo zmluvy. Žiadal, aby súd návrh v celom rozsahu zamietol.
15. Zástupca žalovanej (totožný ako zástupca vedľajšieho účastníka) dňa 08.07.2015 doručil odvolaciemu súdu ďalšie podanie, v ktorom sa zaoberal rozsahom postúpenia a poukazoval na § 92 ods. 8 Zákona o bankách, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013, rozoberal právnu otázku platnosti postúpenia pohľadávky, citoval dôvodovú správu § 92 Zákona o bankách, citoval ust. § 39, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vyjadroval sa k absolútnej neplatnosti zmlúv a záverom uviedol, že právny predchodca žalobcu v rozpore so zákonom postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania na žalobcu. Keďže neboli dodržané všetky podmienky postúpenia pohľadávky, žalobca nie je oprávnený z hmotného práva uplatňovať voči žalovanému žiadne nároky a preto žiadal, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.
16. Dňa 25.08.2015 JUDr. Patrik Podhorský zaslal odvolaciemu súdu prehľad aktuálnych rozhodnutí krajských súdov - aktívna legitimácia.
17. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti, v ktorej bola vo zvyšku žaloba zamietnutá, potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v splátkach sumu 3.688,55 eur s príslušenstvom nebol stranami sporu napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.
19. Pokiaľ sa zástupca vedľajšieho účastníka (do 30.06.2016) a následne i zástupca žalovanej domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (i odvolaním nenapadnutej časti) zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, odvolací súd poukazuje na ust. § 380 ods. 1 CSP (do 30.06.2016 ust. § 212 ods. 1 O.sp.), v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o odvolaní viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Z uvedeného ustanovenia vyplýva významný účinok odvolania, ktorým je zákaz zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius), teda súd rozhodujúci o odvolaní nie je oprávnený zmeniť rozhodnutie v neprospech strany, ktorá podala odvolanie v prospech strany, ktorá odvolanie nepodala. Vzhľadom na uvedené odvolací súd mohol vec preskúmať len v medziach , v ktorých sa preskúmania rozhodnutia domáhal odvolateľ - žalobca. V danom prípade odvolanie žalobcu smerovalo výlučne proti výroku, ktorým bola jeho žaloba vo zvyšku zamietnutá.
20. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúcu námietku, ktorá bola v odvolaní žalobcom vznesená, týkajúca sa nesprávnej aplikácie Občianskeho zákonníka na otázku premlčania, keď dôvodil, že v danej veci mal súd postupovať v otázke premlčania podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré správne odôvodnenie poukazuje. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie. Uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolacia námietka žalobcu, uvedená v podanom odvolaní preto nemohla v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
21. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s novelou zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2014 v čl. VIII., podľa ktorej v zmysle § 5b orgán, rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátanie jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť, alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä súdom (ex offo) skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k tomu, že táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť prihliadnuť k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase svojho rozhodovania (napr. 3 MCdo 14/2014).
22. Je nesporné, že dlhšiu dobu bola súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov, vyplývajúcich z úverových a podobných zmlúv medzi dodávateľom a spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka, nejednotná pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania. Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v čl. II. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: "Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva". Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
23. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, "že na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné
bude vzťahovať Občiansky zákonník". Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku (§ 101), teda trojročnú premlčaciu dobu.
24. Odvolací súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 22.07.2005 je spotrebiteľským vzťahom, ktorá skutočnosť nie je sporná. Preto bolo potrebné v danej veci otázku premlčania posúdiť podľa § 101 Občianskeho zákonníka tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie.
25. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá ako vecne správny potvrdil, vrátane rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktoré považoval za správne a ktorých právne posúdenie nebolo žalobcom podaným odvolaním spochybnené.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaná a S. P. A. Z. (do 30.06.2016 vedľajší účastník na strane žalovanej) boli v odvolacom konaní úspešní a preto majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
27. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).