Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-192-2016.pdf
PDF · 116.01 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/192/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobkyne D. V., nar. X.X.XXXX, bytom XX E. P., C., Y., Canada V. XRX, proti žalovanému Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Mierová 19, IČO: 00 686 832, o vyporiadanie reštitučného nároku, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/41/2011-266 zo dňa 25.10.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, v ktorom okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a vo výroku o náhrade trov konania.
N e d o t ý k a sa výroku rozsudku, v ktorom okresný súd zastavil konanie v časti o zaplatenie 239.318 eur a úroku z omeškania vo výške 9,8 % ročne zo sumy 627.000 eur od 1.1.1996 do 15.1.1996.
Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti o zaplatenie 239.318 eur a úroku z omeškania vo výške 9,8 % ročne zo sumy 627.000 eur od 1. 1. 1996 do 15. 1. 1996. Dôvodom čiastočného zastavenia konania bola okolnosť čiastočného späťvzatia žaloby žalobkyňou ohľadne uvádzaných nárokov. Vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol, konštatujúc čiastočnú nedôvodnosť žaloby.
2. Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré boli odňaté jej právnym predchodcom - rodičom J. B. a Q. B. spôsobom uvedeným v § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa podala žalobu na súde v zákonnej 15-dňovej lehote, nakoľko oznámenie o spôsobe vyporiadania reštitučného nároku žalovaným jej bolo doručené dňa 26.1.2011, pričom v posledný deň lehoty, ktorým bol 10. 2. 2011, doručila žalobu elektronicky na súd a súčasne v uvedený deň odovzdala na poštovú prepravu.
3. Medzi stranami nebolo sporné, a napokon to bolo v konaní aj preukázané, že žalobkyni ako oprávnenej osobe vznikol v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov nárok, ktorý si mohla uplatniť podľa zákona č. 92/1991 Zb. v rámci privatizačného projektu, keďže k odňatiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam jej rodičom došlo podľa predpisov o znárodnení z rokov 1945 až 1948 v rozhodnom období od 25.2.1948 do 1.1.1990 bez poskytnutia príslušnej náhrady. Medzi stranami nebol sporný okruh nehnuteľností, za ktoré sa poskytuje
žalobkyni finančná náhrada, ani hodnota uvedených nehnuteľností. Žalobkyňa síce v žalobe žiadala finančnú náhradu vo výške 627.000 eur, v doplnení žaloby zo dňa 9.1.2012 uviedla, že s poukazom na znalecký posudok Ing. Petra Krivoša č. 44/2010, po prepočte vykonanom žalovaným, súhlasí s ocenením predmetných nehnuteľností na 581.523 eur. Medzi stranami nebolo sporné ani vyplatenie finančnej náhrady vo výške 1/3-iny z celkovej výšky ocenenia reštitučného nároku, t. j. sumy 193.841 eur, dňa 27.5.2011 žalobkyni. Sporným bolo vyplatenie finančnej náhrady v zostávajúcej časti 2/3-ín reštitučného nároku, t. j. sumy 387.682 eur. Žalobkyňa vyplatenie finančnej náhrady v uvedenej časti odôvodňovala tým, že oprávnenej osobe vzniká nárok na vydanie celej veci, a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/36/93. Podľa uvedeného rozhodnutia pre účely reštitúcie podľa zákona č. 87/1991 Zb. pod pojmom „celá vec“ treba rozumieť spoluvlastnícky podiel, ktorý oprávnená osoba vlastnila v čase odňatia veci. Ak je viac oprávnených osôb a nárok na vydanie veci uplatnia včas len niektoré z nich, vydá sa im celá vec. V takom prípade podiel neprihlásených oprávnených prirastie ostatným oprávneným, ktorí uplatnili nárok na vydanie veci. Súd mal však za to, že v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu sa vychádzalo zo skutkovej situácie, keď spôsobom vyporiadania reštitučného nároku bolo vydanie veci, nie finančná náhrada za odňaté nehnuteľnosti. Žalobkyňa v konaní vedenom pod sp.zn. 10C/218/1994 žiadala síce najskôr vydanie veci, podaním doručeným súdu elektronicky dňa 23.10.2010 však navrhla, aby jej bola vyplatená finančná náhrada vo výške 627.000 eur. Súd mal za to, že žalobkyni bol jej reštitučný nárok uspokojený v celom rozsahu formou finančnej náhrady vyplatením sumy 193.841 eur dňa 27.5.2011, nakoľko finančná náhrada prislúcha oprávnenej osobe len vo výške jej podielu v zmysle § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia sú oprávnenými osobami deti a manžel osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu, rovným dielom. Žiadne ustanovenie zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov neupravuje nárok jednej alebo viacerých z oprávnených osôb, ktoré si uplatnili nárok na vyplatenie finančnej náhrady, nárok na vyplatenie finančnej náhrady za celú vec. Len v prípade, že sa vec fyzicky vydáva oprávnenej osobe, vydáva sa v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov vcelku, a to aj v prípade, že nárok na jej vydanie si uplatnili len niektoré z oprávnených osôb. Keďže medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že len žalobkyňa ako jedna z troch súrodencov si ako oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok, mal súd za to, že jej prislúcha finančná náhrada vo výške 1/3-iny z ocenenia reštitučného nároku, t. j. 193.841 eur, ktoré jej už boli vyplatené. Vychádzajúc z ustanovení § 563 a § 517 Občianskeho zákonníka súd žalobu zamietol aj v časti úrokov z omeškania. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa sa v rámci vyporiadania reštitučného nároku domáhala vydania nehnuteľností. Až návrhom na pripustenie zmeny žaloby, doručeným súdu dňa 23.10.2010 v konaní vedenom pod sp.zn. 10C/218/1994, žiadala vyplatiť finančnú náhradu, avšak voči žalovanému CBA VEREX, a. s., preto súd vychádzal z tej situácie, že až doručením žaloby v konaní vedenom pod sp.zn. 10C/41/2011 žalovanému, t. j. 11.8.2011, došlo k právne účinnej výzve na plnenie dlhu vo forme finančnej náhrady. Keďže v tom čase už bola suma, ktorej vyplatenie žalobkyni považoval súd za dôvodné, t. j. 193.841 eur, vyplatená, žalovaný sa s plnením peňažného záväzku voči žalobkyni do omeškania nedostal.
4. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd postupoval podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. V súlade s týmto ustanovením úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko náhradu trov konania je možné priznať len na návrh účastníka, a takýto návrh žalovaný u súdu neuplatnil.
5. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Namietala nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, ktorý tým porušil jej právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Vec nesprávne právne posúdil, keď rozhodol, že ona nemá právo na 2/3 z finančnej náhrady za odňaté nehnuteľnosti.
6. Argumentovala prioritne závermi rozhodnutí okresného súdu Liptovský Mikuláš 10C/218/1994 zo dňa 21.1.2011 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline 6Co/163/2011 zo dňa 13.6.2012. Závery týchto rozhodnutí jednoznačne konštatujú preukázanú skutočnosť, že ona je oprávnenou osobou v zmysle § 3 ods. 1zákona č. 87/1991 Zb. a jej súrodenci nespĺňajú podmienky oprávnených osôb, a to štátneho občianstva a trvalého pobytu na území SR. Jej právne postavenie oprávnenej osoby ako jedinej oprávnenej osoby konštatovalo v rozhodnutí Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 2011 o zmene rozhodnutia č. 4/97 zo dňa 4. marca 1997 o vyporiadaní reštitučného nároku
vydaného podľa § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.
7. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že existuje v súdenej veci jediná oprávnená osoba - oprávnenou osobou je iba ona. Existencia jedinej oprávnenej osoby v súdenej veci je dokázaným faktom prípadu. V prejednávanej veci žiadni neprihlásení oprávnení neexistujú, keďže jej súrodenci oprávnenými osobami neboli. Keby aj nejaké oprávnené osoby, ktoré sa neprihlásili, existovali, tvrdenie súdu, že ich podiel by neprirástol oprávnenej osobe, nemá oporu ani v zákone a ani v ustálenej právnej praxi. Poukázala na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 47/96 - na judikovaný záver že „... nepreukázali, že majú trvalý pobyt na našom území, čo je nevyhnutnou podmienkou toho, aby ich bolo možné považovať za oprávnené osoby.“ Z tohto dôvodu jej súrodenci ani nemohli byť neprihlásenými oprávnenými osobami. Argumentovala ďalej i závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky 28 Cdo 349/2012 zo dňa 6. augusta 2012 riešiaci reštitučný dôvod podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. Okresný súd nesprávne aplikoval závery judikátu NS SR 5Cdo/36/93 zo dňa 29.4.1993, na súdenú vec závery tohto rozhodnutia nevzťahujú.
8. Nie je rozhodujúce, či mala alebo nemala súrodencov, ale či bola oprávnená osoba, ktorá požiadala o reštitúciu znárodneného majetku v termíne na to určenom, a je úplne jedno, či požiadala o reštitúciu podľa § 6 ods. 1 alebo podľa § 3 ods. 1 písm c/ zák. 87/1991 Zb. Nárok na podiel iba z finančnej náhrady by mala iba vtedy, keby bolo na jednej úrovni viacej oprávnených osôb - takých, ktoré o reštitúciu požiadali. Napríklad keby po zomrelom požiadali v termíne dve deti, obe oprávnené, a reštitúcia by sa riešila finančnou náhradou. V takom prípade by obaja súrodenci logicky dostali svoju časť podielu. Zdôraznila, že keď súd rozhodoval, vo veci už existoval judikát Najvyššieho súdu ČR 28Cdo/349/2012 zo 6. augusta 2012, ktorý judikoval v analogickom prípade, v ktorom sa pojednávalo o zaplatenie finančnej náhrady za nehnuteľnosť, ktorú nebolo možné vydať tak, že ak nejde nehnuteľnosť pre zákonnú prekážku vydať, je nárok na poskytnutie finančnej náhrady odvodený od naturálnej reštitúcie a bolo by nelogické, keby sa oprávnené osoby mohli domôcť naturálnej reštitúcie, ale už nie od nej odvodenej finančnej náhrady. Poprela uspokojenie reštitučného nároku v celom rozsahu vyplatením sumy 193.841 eur dňa 27. mája 2011, jej celý nárok bol 581.523 eur a tieto mali byť jej vyplatené najneskôr do 19. januára 1996, teda keď Fond národného majetku vložil dotknuté nehnuteľnosti do akciovej spoločnosti ZDROJ - LM, a.s.
9. Rozhodnutie okresného súdu v tejto veci označila odvolateľka za arbitrárne a svojvoľné, prieči sa zákonu, právnej norme, spravodlivosti a dobrým mravom. Ona má právo na vydanie nehnuteľnosti, predchádzajúci súdny spor 10C/218/94 vedený na Okresnom súde Liptovský Mikuláš aj o tom, či tieto nehnuteľnosti žiadala vydať podľa § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. alebo či tieto nehnuteľnosti žiadala vydať v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. K tejto časti sporu došlo len preto, lebo nebolo možné nájsť nikde znárodňovací výmer. Faktom však zostáva, že ona mala právo na vydanie predmetných nehnuteľností, či z pohľadu § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb., alebo z pohľadu § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Podstatné je, že právo na vydanie nehnuteľností mala.
10. V časti VI. svojho odvolania odvolateľka poukazuje na jednotlivé procesy, keď jej žalovaný nikdy nedoručil ani privatizačný projekt, ani ocenenie, ani pôvodné rozhodnutie o vyporiadaní jej reštitučného nároku zo dňa 4.3.1997. Kópiu privatizačného projektu získala až rozhodnutím Ministra hospodárstva 38/2006 podľa § 18 ods. 2 zákona 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Sporné nehnuteľnosti v ňom boli nesprávne uvedené. V časti B2.2 ako majetok, ku ktorému môžu vzniknúť reštitučné nároky, správne mali byť uvedené v časti B2.3 ako majetok, ktorý bude vrátený fyzicky podľa § 2 ods. 3 zákona č. 87/91 Zb.
11. Žalovaný ani po rokoch nie je jej ochotný zaplatiť náhradu za celú odňatú vec ale iba 1/3 z tejto hodnoty, pričom jej rodičia vlastnili celú vec, a nie iba 1/3 z tohto majetku. Zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v § 3 „ďalšie oprávnené osoby“ neuvádza Slovenskú republiku ako jednu z oprávnených osôb. Naopak v zmysle zákonov, ktoré sa na tento prípad vzťahujú a právny názor Najvyššieho súdu SR (v rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo 36/93 z 29.4.1993) sa všade uvádza, že „vydá sa im celá vec.“
12. Žalovaný sa dopúšťal viacerých klamstiev (s tichým súhlasom okresného súdu) a následne okresný súd porušil jej právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, keď rešpektoval argumentácie (nepravdivé) žalovaného v súdnom konaní.
13. Ona počíta vznik nároku na úroky z omeškania od 19.1.1996, dáva však na zváženie súdu, či sankcie z omeškania nemali vzniknúť skôr alebo v iný termín.
14. Žalobkyňa na strane 12, 13, 14 svojho odvolania uvádza históriu postupov riešenia jej reštitučných nárokov zo strany štátu v období od roku 1991, poukazuje na jednotlivé procesy a postupy Fondu národného majetku v procese privatizovania reštituovaného majetku, keď o jej nároku bolo rozhodované až s takmer 20 ročným oneskorením, viac ako 15 rokov po tom, ako ministerstvo previedlo majetok, ktorý mal byť vrátený jej. Napriek tomu, že poplatky z omeškania alebo iné sankcie nie sú zakotvené priamo v zákone, odvolateľka v súvislosti s opodstatnenosťou tohto nároku sa odvoláva na článok 7 a 20 Ústavy SR v spojení z článkom 1 dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, ktoré aj v odvolaní cituje.
15. Poukazovala ďalej na to, že konaním ministerstva došlo k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi jej právom a verejným záujmom. Utrpela tým, že nemohla včas disponovať majetkom, resp. dlžnou sumou, ktorú jej dlhovala povinná osoba, resp. ministerstvo. Poukazuje v súvislosti s týmto tvrdením na dôkaz - Rozhodnutie ministra hospodárstva SR č. 105/2011-1000 z 18.1.2011 o zmene rozhodnutia zo 4.3.1997 o vyporiadaní reštitučného nároku vydaného podľa § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, strana 2 posledný odsek - v spise 10C/41/2011 OS Liptovský Mikuláš.
16. Ona navrhuje vypočítať sankcie z omeškania formou úroku z omeškania rovnakým spôsobom ako sa počítajú úroky z omeškania podľa Občianskeho zákonníka v ustanovení § 517 ods. 2 a v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnou k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa jej názoru žalovaný mal vyporiadať reštitučný nárok najneskôr do prevodu nehnuteľnosti do akciovej spoločnosti, čo nastalo dňa 16.1.1996. V tejto dobe bola výška úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch 17,6 % .
17. Napokon žalovaný sa v zákonnej lehote nevyjadril k meritu veci, preto aj mala právo na kontumačný rozsudok. Žalobkyňa súhrnom všetkých uvedených dôvodov sa domáhala zmeny napadnutého rozsudku tak, že žalovaný bude zaviazaný k povinnosti zaplatiť jej sumu 387.682 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne z tejto sumy počnúc 19.1.1996 a s úrokom z omeškania 17,6% zo sumy 193.841 eur od 19.1.1996 do 27.5.2011 a zároveň jej bude priznaná i náhrada trov konania.
18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal potvrdenie rozsudku okresného súdu podľa § 219 O.s.p. v plnom rozsahu. Prioritne poukázal na znenie § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa označeného ustanovenia „deti a manžel osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, všetci rovným dielom, ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5 ods. 2, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho potomkovia, a ak niektorý z nich zomrel, jeho deti“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dieťa a manželka pôvodného vlastníka majú nárok na rovnaký podiel. V tejto súvislosti je nutné poukázať na tú skutočnosť, že inštitút vydania veci a inštitút finančnej náhrady sú samostatné konania, aj napriek tomu, že nadväzujú na seba, a to tak, že ak veci nie je možné vydať, oprávnenej osobe prináleží finančná náhrada. Podľa názoru žalovaného rozsudky citované žalobkyňou nie je možné na daný prípad aplikovať, nakoľko tieto sú v súvislosti s inštitútom vydávania veci, a nie s inštitútom finančnej náhrady. Žalovaný za nedôvodný vyhodnotil i nárok žalobkyne na úrok z omeškania. Žalobkyňa finančnú náhradu priznanú jej v roku 1996 odmietla. Stále sa domáhala vydania veci napriek tomu, že vec nebolo možné zo zákonných dôvodov vydať. Týmto zároveň naznačil žalovaný, že dôvody, pre ktoré žalobkyňa namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu na strane 8 odvolania, sú neopodstatnené.
19. Žalobkyňa zostala v ďalšom priebehu odvolacieho konania nečinná.
20. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala na to oprávnená sporová strana (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p. v zmysle § 470 ods. 1 CSP), preskúmal vec v zmysle § 379, § 380 CSP a bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP) napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Nedotýkal sa výroku rozsudku, v ktorom okresný súd konanie čiastočne zastavil (o zaplatenie 239.318 eur a úroku z omeškania vo výške 9,8% ročne zo sumy 627.000 eur od 1.1.1996 do 15.1.1996), keďže tento výrok odvolaním napadnutý nebol.
21. Prvotne je potrebné uviesť, že krajský súd na základe odvolania žalobkyne napadnutý rozsudok okresného súdu už raz preskúmaval a, dospejúc k záveru o neopodstatnenosti odvolania, tento v napadnutom rozsahu potvrdil svojím rozsudkom č.k. 10Co/117/2013-340 zo dňa 27.6.2014 (zároveň sa nedotkol výroku o zastavení konania v časti, odvolaním nenapadnutého, a rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania).
22. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie, namietajúc, okrem iného, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nedoručenia vyjadrenia žalovaného k jej odvolaniu.
23. Na základe predmetného dovolania žalobkyne Najvyšší súd SR, ako dovolací súd, uznesením č.k. 1 Cdo 44/2015-366 zo dňa 29.3.2016 zrušil rozsudok krajského súdu č.k. 10Co/117/2013 zo dňa 27.6.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vychádzal zo záveru, že žalobkyni bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a to v dôsledku nedoručenia vyjadrenia žalovaného k jej odvolaniu; nebolo možné pritom dospieť k záveru, že predmetné vyjadrenie a jeho obsah by boli zjavne bez významu pri rozhodovaní o veci, a teda nedoručenie vyjadrenia žalovaného druhej strane sporu nepredstavovalo výnimku, kedy by to nebolo možné považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Uvedený postup krajského súdu vytvoril stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Záverom dovolací súd konštatoval, že v novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
24. Následne, po vrátení veci z dovolacieho súdu, krajský súd doručil rozhodnutie dovolacieho súdu obom sporovým stranám, žalobkyni súčasne s vyjadrením žalovaného k jej odvolaniu. Ako už krajský súd konštatoval vyššie, žalovaná zostala v ďalšom priebehu odvolacieho konania nečinná.
25. Krajský súd vyhodnotil odvolanie žalobkyne ako nedôvodné.
26. V súdenej veci okresný súd zohľadnil obťažnosť a náročnosť riešenej problematiky, vzhľadom aj na tento charakter sporu vykonal rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy hodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení vykonaného dokazovania postupoval v súlade s ustanovením § 132 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a vec správne právne posúdil.
27. Písomné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vyargumentované, v celom rozsahu dáva odpovede na osobitne významné skutkové a právne otázky, ktoré boli podstatné pre uzavretie sporu. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je naplnením práva strán pre spravodlivé súdne konanie.
28. Nemožno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobkyne vytýkajúcou okresnému porušenie jej práva zakomponovaného v článku 46 Ústavy SR, keďže odvolateľka vytýka, že okresný súd nerozhodol podľa jej názoru v súlade s jej návrhom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na judikačnú prax Ústavného súdu SR vo viacerých rozhodnutiach, v zmysle ktorých nie je porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhoduje podľa predstáv, prípadne podľa prezentovaných názorov účastníka, ak rozhodnutie súdu po vecnej stránke je správne.
29. Je v posudzovanej veci preukázané, že žalobkyňa podanou žalobou dňa 10.2.2011, doplnenou písomne dňa 28.2.2011, sa domáhala voči žalovanému vyporiadania reštitučného nároku v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. zaplatením 627.000 eur, ako aj úroku z omeškania vo výške 9,8% ročne
zo sumy 627.000 eur od 1.1.1996 do zaplatenia. Elektronickým podaním doručeným súdu 19.1.2012 (č.l. 213-220 spisu), doplneným písomne v ten istý deň, navrhla, aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný jej, ako oprávnenej osobe, zaplatiť celkovú sumu 581.523 eur mínus čiastku 193.841 eur ( ktorú jej žalovaný zaplatil 27.mája 2011) a úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 193.841 eur od 16.1.1996 do 27.5.2011 a zo sumy 387.682 eur od 16.1.1996 až do zaplatenia.
30. Je jednoznačné, že tvrdenej náhrady (finančnej) sa domáhala žalobkyňa ako právna nástupkyňa - dcéra, jedno z troch detí právnych predchodcov - pôvodných vlastníkov reštituovaných nehnuteľností J. B., zomr. XX.XX.XXXX v Kanade, a Q. B., zomr. XX.X.XXXX v Kanade. Reštituovaný majetok, za ktorý sa žalobkyňa domáha finančnej náhrady, vydaný oprávneným osobám nebol, teda ani pôvodným vlastníkom, ani dedičom pôvodných vlastníkov. Žalobkyňa sa domáha finančnej náhrady za nasledovné reštituované nehnuteľnosti: sklad potravín súp. č. XXXX na parc. č. 1016/2, sklad Unra na parc. č. 1016/2, dielne na parc. č. 1016/3, sociálna budova na parc. č. 1016/3, garáže na parc. č. 1016/3, vrátnica na parc. č. 1016/5, oplotene, studňa, vonkajšie úpravy (vodovodná prípojka, kanalizačná prípojka) pozemky: PKN parc. č. 1016/2 diel 6 o výmere 1369 m2, PKN parc. č. 1016/3 diel 7 o výmere 1083 m2, PKN parc. č. 1016/5 diel 3, 4, a 5 výmere 1289 m2, PKN parc. č. 1016 diel 14 a 15 o výmere 836 m2.
31. Reštitučný nárok za označené nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné vydať, je v hodnote 581.523 eur (17.518.958 Sk). Odvolateľka výšku reštitučného nároku ocenenú na hodnotu 581.523 eur podstatným spôsobom nenamietala, o tom svedčí aj jej podanie zo dňa 19.1.2012, ktorým navrhla, aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že titulom istiny žalovaný jej bude povinný zaplatiť 581.523 eur. Aj uvedené procesné podanie žalobkyne svedčí o tom, že výšku reštitučného nároku stanovenú sumou 581.523 eur si osvojila. Sú preto bezvýznamné odvolacie argumenty žalobkyne spochybňujúce akúkoľvek výšku reštitučného nároku nad sumu 581.523 eur, obdobne sú bez právneho významu aj jej odvolacie argumentácie vytýkajúce postup štátu (jeho konajúceho štátneho orgánu) v procese privatizácie v minulosti, pretože prioritná je podstata sporu, že reštituovaný majetok, konkrétne označený vyššie v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, nie je možné vydať (tento záver k dotknutému majetku bol právoplatne vyriešený rozhodnutím OS Liptovský Mikuláš) a „ oprávnenou osobou“, ktorá spĺňa podmienky nároku v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, je žalobkyňa, ako jedno z detí pôvodných vlastníkov.
32. Hmotnoprávne posúdenie súvisiacich otázok okresným súdom z pohľadu ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ďalej z pohľadu § 47 ods. 1, 2, 3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, má svoj zákonný rámec. Je jednoznačné, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov finančnej náhrady za nehnuteľnosti odňaté jej právnym predchodcom - rodičom - J. B. a Q. B. spôsobom uvedeným v § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Nebol spor o tom, že žalobkyni ako oprávnenej osobe vznikol v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov nárok, ktorý si mohla uplatniť podľa zákona č. 92/1991 Zb. Nebolo sporné ani to, že žalovaný vyplatil žalobkyni finančnú náhradu vo výške 1/3 z celkovej výšky ocenenia reštitučného nároku, t.j. sumu 193.841 eur dňa 27.5.2011. Správne uzavrel okresný súd nedôvodnosť nároku žalobkyne - nárok na vyplatenie finančnej náhrady v zostávajúcej časti 2/3 reštitučného nároku t.j. v sume 387.682 eur. V súdenej veci žalobkyňa žiada finančnú náhradu za odňaté nehnuteľnosti (nie vydanie veci), a aj podľa názoru krajského súdu žalobkyni finančná náhrada prislúcha ako oprávnenej osobe len vo výške jej podielu v zmysle § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Podľa označeného zák. ustanovenia sú oprávnenými osobami deti a manžel osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu, rovným dielom. Správne argumentuje okresný súd, že žiadne ustanovenie zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov neupravuje nároky jednej alebo viacerých oprávnených osôb, ktoré si uplatnili nárok na vyplatenie finančnej náhrady za celú vec.
33. Pokiaľ odvolateľka argumentuje závermi viacerých rozhodnutí, či už Najvyššieho súdu SR, prípadne Najvyššieho súdu ČR, ohľadne nároku na vydanie celej veci a analogicky i dôvodnosť nároku na peňažnú náhradu za celú vec, treba zdôrazniť, že ňou uvádzané rozhodnutia vyšších súdov riešili právnu konštrukciu vychádzajúcu z odlišných skutkových situácií a z odlišnej právnej problematiky (všetky sa viazali k otázke vydania veci oprávnenej osobe, resp. nástupcom oprávnenej osoby). O takúto
konštrukciu v konkrétnej súdenej veci sa nejedná. Žalobkyňa nesporne je jedným z troch súrodencov, ako taká si ako oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok, preto finančná náhrada prislúchajúca vo výške 1/3 (jej podielu) z ocenenia reštitučného nároku t.j. v sume 193.841 eur má svoje opodstatnenie. Označená suma preukázateľne žalobkyni žalovaným vyplatená bola a keďže vo zvyšku istiny bolo potrebné uplatnený nárok žalobkyne vyhodnotiť za nedôvodný, správne okresný súd ohľadne sumy 387.682 eur žalobu zamietol.
34. Podľa § 517 ods. l prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. 35. Podľa § 517 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania...
36. V súdenej veci čas splnenia dlhu nebol stanovený : a) dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, b) právnym predpisom pre konkrétny záväzkový vzťah, c) nebol určený ani rozhodnutím súdu; za tejto situácie potom treba vychádzať zo všeobecnej zákonnej úpravy - z ust. § 563 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že až doručením žaloby žalovanému, t.j. 11.8.2011, došlo k právne účinnej výzve na plnenie dlhu vo forme finančnej náhrady. V dobe podania žaloby už bola suma 193.841 eur žalovaným žalobkyni vyplatená, a vo zvyšku uplatňovanej istiny súd konštatoval neopodstatnenosť žaloby. Potom správne uzavrel okresný súd, že žalovaný sa nedostal do omeškania so splnením peňažného dlhu a následné zamietnutie návrhu žalobkyne aj do uplatnených úrokov z omeškania má právne opodstatnenie.
37. V súvisiacom výroku o náhrade trov konania pred okresným súdom je napadnuté rozhodnutie v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
38. Krajský súd sa nedotýkal výroku, v ktorom okresný súd ohľadne istiny 239.318 eur a úroku z omeškania vo výške 9,8 % ročne zo sumy 627.000 eur od 1.1.1996 do 15.1.1996 konanie zastavil, keďže uvedený výrok odvolaním napadnutý nebol.
39. O trovách dovolacieho konania (sp.zn. 1 Cdo 44/2015) rozhodol krajský súd (§ 453 ods. 3 CSP) podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP. Dovolateľka - žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná (na základe ňou podaného dovolania dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie). Preto má voči protistrane - žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania (v celom rozsahu).
40. O trovách odvolacieho konania (aktuálneho aj predchádzajúceho vedeného pod sp.zn. 10Co/117/2013) rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP. Odvolateľka
- žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, keďže krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v odvolaním žalobkyne napadnutom, ev. súvisiacom rozsahu. Neúspech odvolateľky je úspechom protistrany - žalovaného, ktorý má preto voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v celom rozsahu).
41. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.