Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/635/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Viery Bodnárovej v spore žalobkyne : Z. C., H.. X.X.XXXX, bytom C. XX, E., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, o zaplatenie 468,48 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 29C/231/2014-32 z 2.9.2015 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 29C/231/2014-32 zo dňa 2.9.2015 rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 468,48 eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 468,48 eur od 29.11.2014 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak o žalobnom návrhu, ktorou sa žalobkyňa od žalovaného domáhala zaplatenia sumy 468,48 € s 8,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 468,48 € od 29.11.2014 do zaplatenia, ako aj k náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila Zmluvu o úvere č. 4030959, na základe ktorej jej boli poskytnuté prostriedky vo výške 5.000,- Sk, t.j. 165,97 € a spotrebiteľský charakter zmluvy je daný v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. (§ 23 ods. 1). Predmetná zmluva obsahuje množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, avšak za najrozpornejšie ustanovenia považuje tie, ktoré sa týkajú odplaty za poskytnutý úver, ktorá dosahovala 143,95%, čo je v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi, keďže niekoľkonásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v podobných prípadoch, čo je v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka. Na základe rozporu tohto ustanovenia so zákonom a dobrými mravmi žalovaný mal podľa názoru žalobkyne nárok len na vrátenie poskytnutej istiny úveru vo výške 165,97 €, avšak žalobkyňa zaplatila celkovo 933,06 €, preto rozdiel vo výške 867,09 € predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobkyňa si touto žalobou uplatňuje vrátenie bezdôvodného obohatenia len vo výške 468,48 € za splátky uhradené od 7.12.2011 do 11.11.2013 (12 splátok). Súd prvej inštancie zohľadnil aj názor žalovaného, ktorý v písomnom vyjadrení poukázal na to, že aplikácia ustanovení Obč. zákonníka vzťahujúcich sa na spotrebiteľa nie je možná, nakoľko v čase uzatvorenia zmluvy nešlo o zmluvný typ upravený Občianskym zákonníkom a zmluva o úvere nemala v čase uzatvorenia, ani v čase rozhodovania súdu charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52a nasledujúcich Obč. zákonníka. Podľa názoru žalovaného predmetnú zmluvu nie je možné požadovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona 258/2001 Zb. a z tohto dôvodu, keďže predmetná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou, nemusela obsahovať náležitosti vyžadované

zákonom o spotrebiteľských úveroch, a teda ani ročnú percentuálnu mieru nákladov. Žalovaný má preto nárok na vrátenie nielen poskytnutého úveru, ale aj príslušného poplatku za jeho poskytnutie. Žalovaný vyjadril názor, že nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný aj žalobkyňa plnili na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú a rovnako právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol. Súd prvej inštancie vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti zmluvy o úvere, resp. jej časti, ako predbežnú otázku riešil, či predmetná zmluva o úvere je platným úkonom, či už v celom rozsahu alebo v nejakej časti, pričom aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka ( § 497, § 499, § 502 ods. 1 zák.č. 513/1991 Zb. ) a ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39, § 879 f, § 52 a nasledujúce), spolu s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. (§ 2 a § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2) v znení účinnom k 9.4.2003, t.j. ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia súd prvej inštancie dôvodil, že je pravdou tvrdenie žalovaného, že v čase uzavretia úverovej zmluvy, t.j. dňa 9.4.2003 Obč.zákonník neobsahoval ust. § 52 a nasl. týkajúce sa úpravy spotrebiteľských zmlúv, avšak Zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov bola vložená nová hlava pod názvom Spotrebiteľské zmluvy, pričom tento zákon nadobudol účinnosť dňa 1.4.2004 a v ust. § 879f ods. 3 Obč. zák. ,t.j. prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.4.2004 je uvedené, že spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ust. § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť časových úsekov aj s ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zároveň v ods. 4 predmetného ustanovenia bolo uvedené, že ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ust. § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods. 3 sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Predmetné prechodné ustanovenie znamenalo, že ustanovenia zmlúv sa musia dať do súladu s § 53 to znamená, že nesmeli spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bolo uvedené čo sa považuje za neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve a to v § 53 ods. 3 písm. a/ až j/ a v ods. 4 predmetného ustanovenia bolo uvedené, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Zároveň sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemohli odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemohol vzdať vopred svojich práv, ktoré mu zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie a v pochybnostiach obsah spotrebiteľských zmlúv platil výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší ako to vyplýva z § 54. Keďže neprijateľné podmienky uvedené v § 53 ods. 3 sú vymenované len príkladmo, za neprijateľné podmienky je možné považovať aj iné podmienky, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach a to v danom prípade súd za takúto neprijateľnú a teda neplatnú podmienku považoval odplatu za poskytnutý úver, ktorá bola dohodnutá v zmluve o úvere ako príslušný poplatok vo výške ročnej odplaty 143,95%, čo súd považuje takúto dohodu medzi účastníkmi konania za dohodu v rozpore s dobrými mravmi a napriek tomu, že maximálna výška úrokov pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná, je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 Obč. zák., teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav ide, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Aj napriek tomu, že v zmluve nie je vyslovene uvedená výška úrokov, je uvedená len výška poplatku za poskytnutý úver, tieto poplatky sú v prepočte na rok vo výške 143,95%, čo niekoľkonásobne prekračuje výšku úrokov, príp. poplatkov a mieru nákladov za akú banky v tom čase poskytovali úvery, čo je známe súdu z jeho úradnej činnosti. Na základe vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatnou v časti dohody o odplate za poskytnutý úver. Súd teda ako predbežnú otázku riešil platnosť úverovej zmluvy a takto sa s ňou vysporiadal. Takéto závery vyplynuli aj z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo/2009 zo dňa 31.7.2009 a pod.). Zároveň súd poukazuje na to, že síce Občiansky zákonník nemal v čase uzavretia zmluvy ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a to konkrétne § 52 a nasl. v Obč. zák., ale aj v čase uzatvorenia zmluvy dňa 9.4.2003 bol v platnosti a účinnosti Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.., na základe ktorého v zmysle § 2 písm. a/ sa spotrebiteľským úverom rozumelo aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, t.j. aj vo forme úveru. Zároveň charakteristika zmluvy o spotrebiteľskom úvere je plne aplikovateľná na zmluvu o úvere, ktorú uzatvorili účastníci konania. Keďže predmetnú zmluvu o úvere uzatváral žalovaný ako veriteľ, t.j. ako právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a žalobkyňa ako spotrebiteľka, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako na výkon zamestnania povolania alebo podnikania, ide v danom prípade o spotrebiteľský

vzťah a o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v čase uzatvorenia musela spĺňať náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. a/ až i/ predmetného zákona. Zároveň v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zák. č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zmluva musela obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov, a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade, keďže predmetná zmluva neobsahovala túto ročnú percentuálnu mieru nákladov a obsahovať mala, predmetný spotrebiteľský úver preto súd považoval za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vyššie uvedeného teda neobstojí argumentácia žalovaného vo vyjadrení k žalobe, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský charakter zmluvy, keďže v čase uzatvorenia uvedenej zmluvy Obč. zák. neustanovoval ustanovenia § 52 a nasl. o spotrebiteľských zmluvách a nejde ani o zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle Zák. č. 258/2001 Z.z. a preto tam nemusela byť uvedená ročná percentuálna miera nákladov, s takýmto výkladom žalovaného vzhľadom na vyššie uvedené nie je možné súhlasiť a takýto výklad je nesprávny a v rozpore so zák. č. 258/2001 Z.z., ktorý presne stanovuje kto je spotrebiteľom, kto je veriteľom, čo sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu a aké náležitosti má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na ustanovenia § 451 ods. 1, 2 a § 456 súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, a to konkrétne spotrebiteľským úverom, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., pričom predmetná zmluva uzatvorená dňa 9.4.2003 nebola do 30.6.2004 daná do súladu s § 879f Obč. zákonníka, keďže ustanovenia tejto spotrebiteľskej zmluvy neboli dané do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 zákona č. 150/2004 Z.z., ktorý sa menil a dopĺňal Občiansky zákonník, preto ustanovenia zmluvy o odplate sú po uplynutí troch mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona (počnúc dňom 1.7.2004) neplatné, a to jednak v zmysle § 879e ods. 4 a zároveň aj v zmysle § 398 Obč.zákonníka, pretože výška odplaty je aj v rozpore s dobrými mravmi. Keďže žalovaný požičal žalobkyňu 165,97 € žalovaná má povinnosť vrátiť takúto čiastku, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vrátila sumu 933,06 €, preto sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 767,09 € (933,06 € - 165,97 €) a to plnením z neplatného právneho úkonu, keďže súd prvej inštancie časť zmluvy o úvere považoval za neplatnú (dojednanie poplatku vo výške odplaty 143,95 % ročne). Žalobkyňa z uvedenej sumy, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil žiadala vrátiť len sumu 468,48 € za posledné splátky (od splátky č. 12 po splátku č. 33), preto súd prvej inštancie žalobe ako dôvodnej v plnom rozsahu vyhovel. Zároveň s poukazom na ust. § 517 ods. 1,2 a s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa listom zo dňa 25.11.2014 vyzvala žalovaného na vrátenie uvedenej sumy do 28.11.2014 (čo žalovaný nerešpektoval a uvedenú čiastku neuhradil), súd prvej inštancie uzavrel, že počnúc dňom 29.11.2014 sa žalovaný dostal do omeškania, pričom výška úroku z omeškania v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. bola 8,05 %, preto žalobe súd prvej inštancie vyhovel aj v časti príslušenstva. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania, ktorých výška mala byť vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku, avšak žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu trovy konania v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nevyčíslila a iné trovy konania okrem trov právneho zastúpenia jej zo súdneho spisu nevyplývajú, (ako spotrebiteľka bola oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh), preto súd prvej inštancii žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

2. Uvedený rozsudok napadli odvolaním žalobkyňa aj žalovaný v zákonom stanovenej lehote.

3.Žalobkyňa odvolaním napadla výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, t.j. výrok ,ktorým súd žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ v súlade s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.. Žalobkyňa poukázala na to, že v predmetnom konaní došlo k vyhláseniu rozhodnutia súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 02.09.2015 a žalobkyňa v ten istý deň, t.j. dňa 2.9.2015 doručila podanie označené ako vyčíslenie trov , v ktorom vyčíslila trovy právneho zastúpenia, toto podanie bolo doručené elektronicky a následne dňa 4.9.2015 bol doručený rovnopis tohto podania do podateľne súdu. Podporne žalobkyňa poukázala na to, že právny zástupca žalobkyne si trovy právneho zastúpenia v predmetnej veci vyčíslil už v podaní žalobkyne zo dňa 28.11.2014 (za dva úkony právnej služby). S poukazom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobkyni náhradu trov konania prizná v celkovej výške 124,07 € na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.b/, d/, f/ O.s.p. pridržiavajúc sa svojich predošlých vyjadrení , pretože naďalej trvá na tom, že zmluvu

nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný poukázal na to, že zmluva bola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasledujúcich, ktoré ustanovenie je kogentným ustanovením a podľa názoru žalovaného, ktoré ustanovenie je kogentným ustanovením a podľa názoru žalovaného nepripúšťa, aby sa zmluvné vzťahy spravovali ustanoveniami iného zákona, ako je . Zároveň vyjadril názor, že na zmluvu z roku 2003 nie je možné aplikovať predpis z roku 2004, t.j. zákon č. 150/2004 Z.z. a taktiež poukázal na ust. § 1 ods. 2 zákona č. 128/2001 Z.z. v zmysle ktorého uvedený zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 € a nad 20.000 €, preto ho nemožno aplikovať ani na predmetnú zmluvu, keďže klientka bola poskytnutá čiastka 5.000,-Sk, t.j. 165,97 €. Ďalej upriamil pozornosť na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch (258/2001 Z.z. obsahoval chybný vzorec na výpočet RPNM a na zmluvy o úvere sa vzťahoval až na základe jeho novelizácie účinnej od 1.1.2008. Nakoľko žalobkyňa namietala výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, žalovaný poukázal na to, že musí byť preukázané, že v čase a v mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi, pričom je zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 12Cmo/95/2005, z ktorého citoval časť v zmysle ktorej je logické, ak s ohľadom na výrazné vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky a pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a o úvere v určitom období. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že nároky v plnom rozsahu zamietne, eventuálne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie, v ktorom vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalovaného o nemožnosti podriadiť predmetnú zmluvu o úvere pod režim spotrebiteľských zmlúv, majúc za to, že predmetná zmluva má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy. Toto tvrdenie vyplýva okrem iného z tej skutočnosti, že ide o zmluvu formulárovú, ktorú žalovaný dlhodobo a v mnohých obdobných prípadoch uzatváral so spotrebiteľmi, pričom títo nemajú akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej obsah, prípadne zmeniť niektoré jej ustanovenia. a zároveň žalovaný nedodržal ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa tým, že neplnil svoju povinnosť poskytovať spotrebiteľovi informácie v dostatočnom predstihu (§ 4 zákona č. 258/2001 Z.z.). Rovnako nesúhlasila s tvrdením žalovaného o nemožnosti aplikovať právny predpis z roku 2004, t.j. zákon č. 150/2004 Z.z., kde rovnako ako súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 879f ods. 3 OZ,. Poukázala na judikatúru súdov Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora a citoval rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.6.2013 sp.zn. II. ÚS 329/2013-15, kde bola riešená obdobná námietka vzťahujúca sa na aplikáciu ustanovenia Občianskeho zákonníka a v zmysle ktorého vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa záväzok zakladá a ktorý má znaky spotrebiteľskej zmluvy (t.j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch pri uzatváraní v ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť), bolo potrebné tento záväzkový vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy spotrebiteľského práva obsiahnutej v zákone o ochrane spotrebiteľa a § 52 a nasledujúcich Obč. zákonníka. Obdobne poukázala na ustanovenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015 sp.zn. 3McdO/14/2014 v zmysle ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keby sa inak použiť normy obchodného práva sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Vo vzťahu k výške odplaty poukázala žalobkyňa na skutočnosť, že žiadne rozdelenie poplatku zo zmluvy o úvere nevyplýva a nie je uvedené v žiadnej z relevantných častí samotnej zmluvy o úvere, ktorá bola podpísaná medzi účastníkmi, pričom aj v prípade rozdelenia odplaty na úrok a administratívne poplatky úrok vo výške 32 % by predstavoval podstatne vyššiu odplatu ako bola v sledovanom období požadovaná na finančnom trhu, a teda v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom. Poukázala na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 17Co/26/2015 zo dňa 14.7.2015 a rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp.zn. 17Co/313/2010-99 v zmysle ktorého ak si navrhovateľ uplatňoval úroky najmenej vo výške 24 % ročne, teda takmer trojnásobne ako banky pri úveroch pre fyzické osoby v rovnakom období, potom úroky podstatne prevyšovali obvyklé úroky požadované bankami a sú preto v rozpore s dobrými mravmi, pričom neuznal argumenty nebankového subjektu, že úroková miera zodpovedá miere rizika pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bez akéhokoľvek zaistenia. Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 41,59 € zaplatením na účet právneho zástupcu.

6. Žalobkyňa a žalovaný podávali odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016).

7. Podľa ust. § 470 ods. 1,2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

8. Krajský súd v Košiciach na základe podaných odvolaní vec podľa ust. § 385 ods. 1 prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu a žalovaného uvedenými v odvolaniach) a § 379 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a zároveň dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, preto rozhodnutie o trovách konania zmenil v súlade s ust. § 388 CSP.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní pred termínom vyhlásenia na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 .

10. Žalobkyňa podané odvolanie ( vo vzťahu k trovám konania ) odôvodnila podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. a/,b/,d/,f/,h/ CSP(účinného od 1.7.2016).

11. Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, žekonanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j.podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. d/,f/,h/ (účinného od 1.7.2016).

12.Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 písm.a/ až h/ O.s.p.( a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali, j) bol odvolacím súdom schválený zmier).

13.Vadami konania podľa § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä

procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní, v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu (nepredvolanie alebo oneskorené predvolanie), neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O.s.p.) alebo poučenie o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O.s.p.), rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď na to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania môže byť aj okolnosť vzťahujúca sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ pri dokazovaní nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§ 122 ods.1 O.s.p.), svedok nebol riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným v § 129 ods.1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.) a pod. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

14. Nová úprava ( ) prepracovala odvolacie dôvody vzťahujúce sa na vady konania v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu, pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej forulačnej úprave. Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť vady konania, ako aj vady rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1 písm a),b),c),d) ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a formulačne upravené dôvody obsiahnuté v § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p.. V zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť tým, že neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania, vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku (napr. nedostatok procesnej subjektivity). Na procesné podmienky konania súd prihliada kedykoľvek počas konania (§ 365 ods. 1 písm a/ ) Ďalším dôvodom je, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa článku 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (§ 365 ods. 1 písm b/ ). Dôvodom odvolania môže byť to ,že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Zákon ustanovuje, že v prvej inštancii koná a rozhoduje sudca príslušného okresného súdu. Na krajskom súde koná a rozhoduje senát. Na najvyššom súde koná a rozhoduje senát alebo veľký senát (§44 a nasl. .Tiež sú upravené dôvody vylúčenia sudcov a iných osôb (§ 49 a nasl. (§ 365 ods. 1 písm c/ ). Rovnako dôvod odvolania môže spočívať v tom , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto prípade ide o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm d/ )

15. Odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo nezistil žiadne vady uvedené v § 221 ods.1 písm.a/ až h/ O.s.p.. Vo vzťahu k výroku vo veci samej nie je daný ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p. (§ 365 ods. 1 písm d/ , pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne procesné nedostatky, porušenia (nesprávny procesný postup), ktorými malo byť konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom vo vzťahu k žalovanému alebo iným procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok v danom prípade nie je možné vyhodnotiť ako nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko súd

prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol všetky skutočnosti požadované v § 157 ods.2 O.s.p. ( § 220 ),pričom pri každej jednotlivej skutočnosti - skutkovom zistení stručne a jasne uviedol ako ku svojmu záveru dospel a ako jednotlivé dôkazy v súlade s § 132 až § 135 O.s.p. ( § 191- 193 )hodnotil. Rovnako súd prvej inštancie jednotlivé preukázané skutkové zistenia premietol do záverov o skutkovom stave veci - do tzv. skutkovej vety, na ktoré nadviazal právne posúdenie veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré sú vo vzájomnom súlade, pričom súd sa vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatneným nárokom a obranou proti uplatnenému nároku.

16. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod, keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

18.Vo vzťahu k výroku vo veci samej odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody uplatnené žalovaným, pretože po preskúmaní obsahu rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo odvolací súd dospel k záveru, že nezistil vady konania v zmysle uvedených ustanovení O.s.p. a a rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje stručné a výstižné zhrnutie vykonaných dôkazov, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia a vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako aj skutočnosti, ktoré mal za preukázané. Odvolací súd v tomto prípade dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo inak. Zo skutkových zistení vyvodil súd prvej inštancie aj správne právne závery.

19. Vo vzťahu k uplatňovaniu ustanovení vzťahujúcich sa na ochranu spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007, pričom jeho ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorú sa podľa citovaného zákona v znení účinnom do 24.11.2004 (t.j. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v ust. § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Následne Občiansky zákonník (zák. č. 40/1964 Zb.) definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 s účinnosťou od 1.4.2004, pričom definícia bola rozdielna v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a v období od 1.1.2008 až doposiaľ.

20. Odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého spotrebiteľ sa ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť podnikateľa, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a v prvom rade možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv vo všeobecnosti je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá právny úkon uskutočňovala s dôverou v určitý druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

21. Vychádzajúc zo základného princípu celej úpravy ochrany spotrebiteľa odvolací súd má za to,že aj keď žalovaný správne poukázal na ust. § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd zastáva názor, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v danom prípade jednoznačne bola osobou vystupujúcou ako spotrebiteľ v tomto konkrétnom vzťahu a žalovaný jednoznačne spĺňa kritéria, v zmysle ktorého je považovaný za dodávateľa a zároveň zohľadniac to, že zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi nimi jednoznačne musí byť považovaná za formulárovú (typovú zmluvu), nie je možné tento zmluvný vzťah vyňať spod celkovej ochrany poskytovanej zákonmi spotrebiteľským vzťahom (aj keď nebude možné priamo aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľskom úvere). Vzhľadom na uvedené odvolací súd je toho názoru, že je potrebné na tento spotrebiteľský vzťah aplikovať ostatné ustanovenia zákona a vychádzať zo zásad platných vo všeobecnosti pre ochranu spotrebiteľa ako slabšieho článku v zmluvných vzťahoch a prispieť k odstráneniu, resp. zmierneniu faktickej nerovnováhy medzi zmluvnými stranami, kde na jednej strane je spotrebiteľ. S poukazom na uvedené je potrebné vychádzať z ustálenej súdnej praxe, kde odvolací súd poukazuje napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3M Cdo/14/2014, a teda na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, čo sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou ust. § 52 ods. 2 tretej vety OZ. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a napriek svojej povahe výlučného obchodného záväzku vzhľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom (je spotrebiteľom), je potrebné na predmetný právny vzťah vždy prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

22. Na základe uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ako predbežnú otázku riešil otázku platnosti právneho úkonu alebo jeho časti aplikujúc ust. § 39 v spojitosti s ust. § 52 a nasl. prihliadnuc na prechodné ustanovenie § 879f ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. do 1.7.2004. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil konkrétnu zmluvu uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným a dospel k správnemu záveru, že dohoda o výške úrokov aj napriek tomu, že v zmluve nie je vyslovene uvedená výška úrokov, je uvedená len výška poplatku za poskytnutie úveru, pričom tieto poplatky sú v prepočte nároku vo výške 143,95 % zmluvne dojednaná tak, že niekoľkonásobne prekračuje výšku úrokov, prípadne poplatkov a mieru nákladov za akú banky v tom čase poskytovali úvery, a teda je v tejto časti neplatná v zmysle § 39 OZ. Nedôvodnou bola aj námietka žalovaného vzťahujúca sa na samotnú výšku poplatku za spracovanie zmluvy, keď síce je pravdou, že slovenský právny poriadok takýto poplatok pripúšťa, avšak v predmetnom spore je nesporné, že žalobkyni boli

poskytnuté finančné prostriedky vo výške 165,97 €, pričom úrok z omeškania spolu s poplatkom za spracovanie, ktorý bol stanovený v sume 2.800,- Sk, spolu tvorili odplatu vo výške 143,95 %, teda aj keď banky (vrátane nebankových subjektov) za poskytnutie úveru môžu dohodnúť odplatu vo forme úroku a zároveň dojednať poplatok za spracovanie zmluvy. Ich výška však musí byť primeraná výške úveru a dobe, na ktorú sa zmluva uzatvára, pričom tak, ako je to vyššie uvedené navýšenie predstavujúce 143,95 % jednoznačne nemožno považovať za primerané. Na tomto nič nemení skutočnosť, na ktorú poukazuje žalovaný, že žalobkyňa ako dlžníčka si musela byť vedomá príslušného poplatku už pri samotnom podpise zmluvy a že v čase podpisu voči takejto výške nenamietala.

23.Aj odvolací súd preto považoval plnenie zo strany žalobkyne realizované voči žalovanému nad rámec prostriedkov, ktoré jej boli zo strany žalovaného poskytnuté (nad sumu 165,97 €) za poskytnuté bez právneho titulu, t.j. súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 767,09 €, z ktorej si v tomto konaní žalobkyňa uplatňovala čiastku 468,48 €, teda žalobu správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že súd prvej inštancie aplikoval aj ust. zák. č. 258/2001 Z.z.( ktorých aplikácia nebola správna), nakoľko toto čiastkové nesprávne právne posúdenie nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplývajúcu z aplikácie ust. § 39 OZ.

24. V súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správne, a preto okrem výroku o trovách konania rozsudok potvrdil.

25.Po preskúmaní rozhodnutia vo výroku o trovách konania odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené odvolacie dôvody vzťahujúce sa na pochybenie súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania, na ktoré poukazovala žalobkyňa v odvolaní voči výroku o trovách konania. Súd prvej inštancie o trovách konania správne rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobkyni náhradu trov konania, ktorých výška mala byť vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku. Za nesprávne však možno považovať konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia o tom, že žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu trovy konania v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nevyčíslila a iné trovy konania okrem trov právneho zastúpenia jej zo súdneho spisu nevyplývajú. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa doručila súdu vyčíslenie trov konania včas, t.j. dňa 2.9.2015 elektronickou formou a následne 4.9.2015 do podateľne súdu, preto jej námietky odvolací súd považoval za dôvodné. Výrok o trovách konania odvolací súd zmenil aplikujúc ust. § 255 ods. 1 a žalobkyni, ktorá bola v konaní na súde prvej inštancie aj v odvolacom konaní úspešná priznal náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov celého konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .