Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

63Cb/68/2012

Rozhodnutie

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Holečkovou, v právnej veci žalobcu: STRABAG Pozemné a inžinierske staviteľstvo s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 61/A, Bratislava, IČO: 31 355 161, právne zast. Valko Marián & partners, s.r.o., Porubského 2, 811 06 Bratislava, IČO: 35 916 192, proti žalovanému: K&K TECHNOLOGY SK a.s., Nám. SNP 90, 976 13 Slovenská Ľupča, IČO: 36 031 992, právne zast. Bukovinský & Chlipala, s.r.o., Svätoplukova 30, 821 08 Bratislava, IČO: 35 918 098, o určenie, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie 1 229 820,11 Eur zanikla započítaním, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.04.2008 domáhal určenia, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie 1 229 820,11 Eur zanikla jednostranným započítaním v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka.

2. Žalovaný mal za to, že neexistuje naliehavý právny záujem žalobcu na podaní predmetnej žaloby a poukázal aj na neexistenciu pohľadávky, ktorú sa žalobca pokúšal započítať.

3. Súd vykonal vo veci dokazovanie a po oboznámení sa s výsluchmi a písomnými vyjadreniami účastníkov konania ako i ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise zistil nasledovný skutkový stav:

4. Strany sporu aj s obchodnou spoločnosťou INVEST IN, a.s. uzavreli dňa 12.01.2005 Zmluvu o združení, ktorou založili Združenie ZI-K-IN (ďalej len „Združenie“) za účelom vykonania diela „Wastewater Disposal System of the Šaľa Region - Reconstruction and Upgrade of the Šaľa and Šaľa-Veča Wastewater Treatment Plants, EUROPEAID/119226/D/W/SK“ pre objednávateľa diela Západoslovenská vodárenská spoločnosť (ďalej len „investor“). Zmluvnými stranami zmluvy o dielo tak bolo Združenie a investor. Združenie odovzdalo dielo investorovi dňa 31.03.2008.

5. Združenie si vytvorilo orgány: Vedúci podnik Združenia (žalobca), Správnu radu (tvorili ju všetci členovia Združenia), Obchodno - ekonomické vedenie a výkonné riaditeľstvo stavby. Vedúci podnik Združenia (žalobca), ktorý zastupoval Združenie navonok, mohol bežné veci vybavovať bez predchádzajúceho súhlasu ostatných členov združenia. Všetky rokovania a úkony s právnymi účinkami voči objednávateľovi a tretím osobám s výnimkou úkonov uvedených v čl. 3.7.ods. 2 Zmluvy, uskutočňoval vedúci podnik vždy po predchádzajúcom jednomyseľnom schválení Správnou radou a v rozsahu takého schválenia Správnej rady. Do pôsobnosti Správnej rady patrilo jednomyseľné

rozhodovanie najmä o nakladaní s finančnými prostriedkami združenia, vrátane nákupu a predaja vecí. Združenie malo zriadený samostatný účet, ktorý otvoril a viedol vedúci podnik.

6. Žalovaný mal podľa čl. 5.1 Zmluvy o Združení vykonať pre Združenie dohodnuté práce. Tieto práce žalovaný zrealizoval, avšak žalobca ako vedúci podnik, ktorý disponoval finančnými prostriedkami, mu za tieto práce nezaplatil. Preto si žalovaný uplatnil svoj nárok v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, ktorý rozsudkom zo dňa 06.10.2010 sp. zn. 27Cb 2/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 3Cob 57/2011 zo dňa 14.12.2011, priznal žalovanému pohľadávku vo výške 731 530, 88 Eur s prísl.

7. Dňa 09.03.2012 žalobca vypracoval dokument označený ako Započítanie pohľadávok, ktorým započítal celú pohľadávku žalovaného voči žalobcovi vyplývajúcu z vyššie uvedeného rozsudku proti splatným pohľadávkam žalobcu voči žalovanému (ďalej len „jednostranné započítanie“). Toto jednostranné započítanie žalobca doručil dňa 09.03.2012 do sídla žalovaného. Nakoľko však pracovníci prítomní v sídle žalovaného odmietli potvrdiť prevzatie jednostranného započítania, žalobca opätovne doručil jednostranné započítanie žalovanému prostredníctvom doporučenej zásielky dňa 13.03.2012. Pohľadávky, ktoré si žalobca v jednostrannom započítaní uplatnil, boli záväzkami Združenia, ktoré uhradil žalobca a voči žalovanému si započítal 1/3 z nich, podľa pomerového pravidla vyjadreného v čl. 4.2 Zmluvy o Združení. Žalobca súdu zároveň predložil faktúry, o ktoré svoj nárok opiera a výpisy z účtov, v ktorých sú uvedené všetky platby vykonané žalobcom za Združenie.

8. Dňa 24.02.2012 bolo žalobcovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 66/12 vedenej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským na vymoženie pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06.10.2010, sp. zn. 27Cb 2/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 3Cob 57/2011 zo dňa 14.12.2011. Dňa 01.03.2012 žalobca podal na Okresnom súde Bratislava II (exekučný súd) návrh na odklad exekúcie, kým nebude rozhodnuté o zastavení exekúcie z dôvodu zániku vymáhanej pohľadávky jednostranným započítaním. Žalobca mal za to, že pohľadávka, ktorá je predmetnom exekúcie vedenej JUDr. Martinom Hermanovským sp. zn. Ex 66/12 zanikla jednostranným započítaním, ktoré žalobca doručil žalovanému dňa 09.03.2012 a opakovane 13.03.2012. Žalovaný, v exekučnom konaní v postavení oprávneného, poprel zánik vymáhanej pohľadávky. Nakoľko Exekučný poriadok (ďalej len „EP“) možnosť zastavenia exekúcie v dôsledku zániku vymáhanej pohľadávky výslovne upravuje (§ 57 ods. 1 písm. f/ EP), v prípade spochybnenia platnosti právneho úkonu jednostranného započítania bol žalobca (v exekučnom konaní v postavení povinného), nútený domáhať sa prostredníctvom určovacej žaloby určenia platnosti právneho úkonu jednostranného započítania, resp. určenia zániku pohľadávky priznanej exekučným titulom, ktorá zanikla započítaním. Je nepochybné, že bez určenia Okresným súdom Banská Bystrica, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi zanikla, je právo žalobcu ohrozené, nakoľko v prebiehajúcom exekučnom konaní by bol exekvovaný majetok žalobcu za účelom uspokojenia zaniknutej pohľadávky. Žalobca nemá možnosť domáhať sa svojho práva na súde žalobou na plnenie, nakoľko pohľadávka žalovaného voči žalobcovi zanikla jednostranným započítaním a je to práve určenie zániku a neexistencie práva na plnenie žalovaného voči žalobcovi, ktoré ako jediné umožní ochranu práv žalobcu.

9. Žalovaný uviedol, že pohľadávky žalobcu, ktoré započítal, mali postupne vzniknúť v rokoch 2005 až 2008 a sú premlčané, rovnako ako právo vykonať započítací úkon. Rozhodnutie českého Najvyššieho súdu (33Odo 630/2002) je judikátom českým, nie slovenským. Hoci právo vykonať započítací právny úkon sa nepremlčuje, právo žalovať pohľadávku sa premlčuje. Medzi žalovaným a Združením bola uzavretá subdodávateľská zmluva v zmysle čl. 5 Zmluvy o Združení, teda zmluva o dielo, ktorej existenciu predpokladala sama Zmluva o Združení. V konaní na Okresnom súde Bratislava III, kde sa žalovaný (vtedy v postavení žalobcu) domáhal zaplatenia ceny za dielo, ktorú zaplatil investor žalobcovi (vtedy v postavení žalovaného) došlo k rozsiahlemu dokazovaniu a pohľadávka žalovaného (vtedy v postavení žalobcu) nebola spochybnená. Žalobca (vtedy žalovaný) si uplatňoval iba účelové protipohľadávky - zmluvnú pokutu, náhradu škody a stratu združenia, ktoré žalovaný (vtedy žalobca) vyvrátil. Pohľadávku, ktorú si v tomto konaní žalobca uplatňuje, v konaní pred súdom Bratislava III ani raz neuplatnil, nevystavil na ňu faktúry. Predmetom tohto konania je tak podľa neho vrátenie žalobcovi 1/3 z ceny za dielo, ktorá žalovanému bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave). Na základe zmluvy o dielo s investorom bolo dohodnuté, že účastníci majú dostať zhruba 6 miliónov Eur. Na základe zmluvy o dielo medzi žalovaným a Združením mal žalovaný vykonať práce za približne 3 milióny Eur. Žalobca by teraz chcel z tých 3 miliónov Eur 1

milión naspäť. Žalovaný bol členom združenia, nie treťou stranou. Poukázal na ustanovenie § 511 ods. 2 týkajúce sa solidárnej zodpovednosti, kde okrem iného je dlžník, proti ktorému bol uplatnený nárok vyšší než zodpovedá jeho podielu, povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke. Toto sa však v danom prípade nestalo. Ak žalovaný fakturoval cenu za dielo a žalobca tvrdí, že mal znášať ešte jednu tretinu, mal žalobca v zmysle príslušného ustanovenia upozorniť ostatných dlžníkov, že si uplatnili viac ako mali a nevyplatiť mu jednu tretinu. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem, ten podľa neho nie je, pretože žalobca si až teraz uplatňuje pohľadávky, ktoré vznikli v rokoch 2005 až 2008. A navyše, ak je možné žalovať na plnenie, má takáto žaloba predbiehať určovacej.

10. Žalobca poukázal na skutočnosť, že vzťahy medzi stranami sporu, ako podnikateľskými subjektmi, sa neposudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ale rozhodujúcim predpisom, aj pokiaľ ide o premlčanie, je , bez ohľadu na to, že Zmluvu o združení upravuje Občiansky zákonník. Premlčacia doba je teda štvorročná, započítať možno i premlčané pohľadávky, ak premlčanie nastalo až po tom, čo sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Z toho vyplýva, že aj keby pohľadávky premlčané boli, nebráni to započítaciemu prejavu, ktorý žalobca vykonal. S týmto tvrdením nesúhlasil žalovaný, keď na príklade uviedol, že pohľadávka žalobcu vznikla v roku 2005, v roku 2007 vznikla pohľadávka žalovaného, vtedy sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie a bolo možné ich započítať.

11. Žalobca uviedol, že právo započítať sa nepremlčuje, čo potvrdzujú aj rozhodnutia Najvyšších súdov Slovenskej i Českej republiky (Najvyšší súd ČR 33Odo 630/2002). Reagoval aj na poznámku žalovaného, že ide o rozhodnutie českého súdu, keď uviedol, že Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR, v prípade podobnosti právnych úprav (prípadne identickosti aplikovateľných ustanovení) aplikujú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky pri výklade slovenských právnych predpisov a odôvodňovaní svojich rozhodnutí. Ak by sa premlčalo, znamenalo by to, že právo vykonať započítací prejav by sa premlčalo zároveň s pohľadávkou, ktorá sa započítava. Žalobca uskutočnil započítací prejav, ktorý žalobca vykonal jednostranným započítaním zo dňa 09.03.2012, doručeným v ten istý deň žalovanému, teda jeho právo uskutočniť započítací prejav nebolo a nemohlo byť premlčané. Ďalej uviedol, že mu nie je známe ustanovenie slovenského právneho poriadku, podľa ktorého by mohol započítať svoju pohľadávku iba v prvý deň, keď tak môže urobiť. Predmetom tohto konania nie je strata Združenia, keďže Správna rada nezasadala a nemohla tak prerokovať a schváliť zisk alebo stratu Združenia, ale predmetom sú náklady Združenia. Upozornil, že medzi Združením a žalovaným (ako treťou osobou) bola uzavretá Zmluva o dielo, v ktorej boli dohodnuté práce žalovaného, nie v zmluve o Združení. Žalobca uznal, že žalovaný vykonal práce na diele a za tieto práce mal nárok na úhradu, žalobca túto úhradu vykonával, čo vyplýva z podkladov, ktoré odovzdal súdu. Združenie však malo aj náklady a jediný kto za Združenie uhrádzal faktúry, ktoré počas niekoľkoročnej existencie Združenia vznikali, bol žalobca a s poukazom na ustanovenie § 835 ods. 2 má žalobca nárok na úhradu tretiny nákladov. Nie je pravdou, že investor zaplatil celú cenu za dielo žalobcovi a touto žalobou si žalobca ešte od žalovaného uplatňuje tretinu z nej. Investorom zaplatená cena nepokrýva ani zďaleka všetky náklady diela, ktoré žalobca za Združenie vynaložil a tak má podľa zákona nárok na náhradu 1/3 vynaložených nákladov od žalovaného. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že neuzavrel zmluvu o dielo so Združením ako tretia osoba, žalobca s tým nesúhlasil, pretože aj sám žalovaný potvrdil, že uzavrel so Združením zmluvu, v ktorej sa voči Združeniu zaviazal, že vykoná nejakú činnosť. Združenie bolo objednávateľom a žalovaný zhotoviteľom, nárok na odmenu mal nie voči ostatným dvom členom združenia, ale voči Združeniu, preto sa z hľadiska zmluvy o dielo, o ktorú sa opieral považoval za tretiu osobu voči Združeniu. Keďže išlo o úhrady žalovanému ako tretej osobe, na týchto nákladoch mal niesť podiel aj žalovaný. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v zmysle § 511 ods. 2 mal byť žalovaný upozornený žalobcom na to, že dostal od žalovaného faktúru a či žalobca nemá voči žalovanému nejaký nárok. Žalobca svoj naliehavý právny záujem odôvodnil už v žalobe a ďalej poukázal, že námietku započítania je možné vykonať i v exekučnom konaní. Ak by sa neviedlo toto konanie (63Cb 68/2012), Okresný súd Bratislava III, prípadne Krajský súd v Bratislave by vykonal exekúciu, siahlo by sa na majetok žalobcu a došlo by k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Sám žalovaný v exekučnom konaní tvrdil, že exekučný súd o otázke ,či vymáhaná pohľadávka započítaním zanikla alebo nezanikla, nemôže rozhodovať, a teda je záujem na tom, aby rozhodol súd na základe určovacej žaloby. Žalobca uplatnil svoj nárok v roku 2012 preto, že ak by sa žalovaný nevyhýbal svojim zákonným povinnostiam, zúčastňoval sa zasadnutí Správnej rady Združenia, nebol by dôvod konať o nákladoch Združenia, ale prejednávala by sa strata, prípadne zisk. Bratislavský krajský i okresný súd sa stotožnili, že pokiaľ nerozhodla Správna

rada o zisku, zisk sa nedelí. Rozhodnuté tak bolo v roku 2011, preto si žalobca uplatnil svoj nárok až v roku 2012. Združenie nesplnilo svoju funkciu, nerozdelilo straty ani zisk.

12. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 24.01.2013 predložil tunajšiemu súdu rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č.k. 21CoE/358/2012-314 zo dňa 18.12.2012, ktorým bol návrh na odklad exekúcie zamietnutý. Tvrdil, že pohľadávka žalovaného zanikla splnením - vykonaním exekúcie, teda odpadol naliehavý právny záujem žalobcu pokračovať v tomto konaní. Vymožená suma bola exekútorom z účtu žalobcu odpísaná dňa 16.01.2013 a na účet žalovaného prevedená dňa 21.01.2013. Pohľadávka žalovaného zanikla splnením, nie započítaním, preto i z tohto dôvodu žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca uviedol, že jemu bolo predmetné rozhodnutie doručené dňa 22.01.2013, pričom súdny exekútor vydal exekučný príkaz dňa 16.01.2013, teda skôr ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Týmto konaním exekútora došlo k porušeniu § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, teda nezákonnému postupu exekútora, čo zakladá právo žalobcu na domáhaní sa náhrady škody voči štátu. Jedine výrok, že pohľadávka zanikla započítaním, umožní žalobcovi domôcť sa svojho práva, nároku na náhradu škody. Teda stále je daný naliehavý právny záujem. Predloženie tohto dôkazu žalovaným, nemá žiaden vplyv na toto konanie o určenie zániku pohľadávky započítaním z 09.03.2012.

13. Na základe vykonaného dokazovania potom tunajší súd rozsudkom zo dňa 24. 01. 2013 vyhovel žalobnému návrhu žalobcu a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania. Žalovaný proti vydanému rozsudku tunajšieho súdu podal odvolanie v zákonnej lehote, v ktorom poukázal, že podľa jeho tvrdenia súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, ktoré mali preukázať, resp. vyvrátiť existenciu pohľadávky žalobcu, žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na konaní, pohľadávka podľa jeho tvrdenia uvedená v započítacom prejave zo dňa 13. 02. 2012, resp. 09. 03. 2012 neexistuje, žalobca túto pohľadávku žalobcu nikdy žalovanému nefakturoval, ani mu neoznámil, že takáto pohľadávka vznikla, žalobca mal počas konania na OS Bratislava III., ako aj na Krajskom súde v Bratislave dostatok možností, aby započítal pohľadávku žalobcu, nakoľko tá podľa tvrdenia žalobcu mala vzniknúť ešte pred začatím súdneho konania. Ďalej uviedol, že právo žalobcu vykonať započítací prejav je premlčané. Žalobca dňa 26. 02. 2013 žiadal súd o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd až do právoplatného skončenia vo veci samej uložil žalovanému zdržať sa nakladania s peňažnými prostriedkami, vedenými na akýkoľvek a všetkých bankových účtoch žalovaného, ak je celková suma vedená na týchto účtoch žalovaného nižšia, ako uplatňovaná pohľadávka vo výške 1.338.606,70 Eur, alebo ak by sa takýmto nakladaním celková suma na akýchkoľvek, alebo všetkých bankových účtoch žalovaného znížila pod túto sumu. Tunajší súd dňa 04. 03. 2013 nariadil v zmysle návrhu žalobcu predbežné opatrenie voči žalovanému, proti ktorému sa rovnako žalovaný odvolal. Mal za to, že je nevykonateľné a nezákonné. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného podaním doručeným súdu dňa 18. 03. 2013, v ktorom sa vyjadril k jednotlivým namietaným skutočnostiam zo strany žalovaného. Rovnako sa vyjadril i k odvolaniu žalovaného voči nariadenému predbežnému opatreniu súdom.

14. Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle svojho uznesenia vydaného pod č. k. 41Cob/118/2013 zo dňa 30. 03. 2013 uznesenie tunajšieho súdu o nariadení predbežného opatrenia zamietol a to z dôvodu jeho nevykonateľnosti , keď vo výroku napadnutého uznesenia nie sú uvedené konkrétne čísla bankových účtov žalovaného, na ktorých sú finančné prostriedky v požadovanej výške, s ktorými súd prvého stupňa zakázal žalovanému nakladať. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením vydaným pod č. k. 41Cob/117/2013 zo dňa 28. 05. 2014 rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/68/2012

- 295 zo dňa 24. 01. 2013 zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresnému súdu v ďalšom konaní uložil posúdiť, či existuje pohľadávka žalobcu na započítanie a následne s týmto zistením aby posúdil naliehavý právny záujem na požadovanom určení a naliehavý právny záujem posúdi aj v súvislosti s vykonanou exekúciou.

15. Súd pritom v ďalšom konaní vykonal dokazovanie ohľadne týchto krajským súdom uložených skutočností. Za tým účelom vyzval žalobcu na opätovné preukázanie naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby a preukázania ním tvrdených skutočností o existencii pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 08. 06. 2015 poukázal, že v čase podania žaloby na OS Banská Bystrica na Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 39Er/251/2012 bolo vedené exekučné konanie voči žalobcovi na vymoženie pohľadávky žalovaného vo výške 1.229.820,11 Eur, na základe vydaného právoplatného rozsudku OS Bratislava III. zo dňa 06. 10. 2010 pod č. k. 27Cb/2/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/57/2011 zo dňa 14. 12. 2011. Právnym úkonom žalobcu a to jednostranným započítaním vzájomných pohľadávok doručeným žalovanému dňa

09. 03. 2012, pohľadávka žalovaného v zmysle právoplatného rozsudku OS Bratislava III. zanikla. Podľa § 57 Zákona č. 233/1995 Z. z. zánik vymáhanej pohľadávky bol dôvodom pre zastavenie exekučného konania. Keďže žalovaný poprel platnosť zápočtu, ktorým zanikla v exekučnom konaní vymáhaná pohľadávka žalovaného, žalobca podal predmetný návrh, aby súd určil zánik tejto pohľadávky. Na základe podanej žaloby na tunajšom súde Okresný súd Bratislava II. v konaní sp. zn. 39Er/251/2012 predmetnú exekúciu odložil. Z uvedeného dôvodu tvrdil, že v čase podania žaloby na tunajší súd existoval naliehavý právny záujem, keďže inak by sa právne postavenie žalobcu stalo neistým. Ďalej poukázal, že dňa 16. 01. 2013 vydal súdny exekútor JUDr. Martin Hermanovský exekučný príkaz, ktorým vykonal exekúciu za účelom uspokojenia pohľadávky žalovaného. Tento bol vydaný v čase, keď nebol Krajským súdom v Bratislave právoplatne rozhodnuté o návrhu žalobcu na odklad exekúcie a ktoré rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/358/2012, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na odklad exekúcie nadobudol právoplatnosť až dňa 22. 01. 2013. Žalobca tvrdil, že vykonanie tejto exekúcie v čase priebehu konania o návrhu na odklad exekúcie bol v priamom rozpore s § 56 ods. 5 Exekučného poriadku. Z tohto dôvodu vznikla žalobcovi škoda, ktorej náhradu je možné uplatniť si postupom podľa zákona 514/2003 Z. z. Predpokladom je však, že žalobca musí preukázať neexistenciu pohľadávky žalovaného v čase jej vymoženia súdnym exekútorom, o čom má súd rozhodnúť v zmysle ním podanej žaloby na tunajšom súde. Bolo by v rozpore so základnými hodnotami chránenými právom a všeobecným chápaním spravodlivosti, aby bol akceptovaný taký účelový výklad zákona, z ktorého by vyplývalo, že v dôsledku protiprávneho konania súdneho exekútora konajúceho na návrh žalovaného zanikol naliehavý právny záujem na prebiehajúcom súdnom konaní, ktorého predmetom je určovacia žaloba, podaná práve voči žalovanému a aby boli právne predpisy vykladané v prospech subjektu, porušujúceho právne normy. Opätovne poukázal, že pravidlo, v zmysle ktorého nie je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, ak je možné žalovať na plnenie, neplatí absolútne. Poukázal i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/112/2004) mal za to, že uvedený vydaný rozsudok NS SR sa na jeho prípad vzťahuje. V súvislosti s tým poukázal na predloženú rozsiahlu dokumentáciu, vzťahujúcu sa k veci ,ako dôkaz na preukázanie ich tvrdení, na základe ktorých môže Okresný súd Banská Bystrica v konaní vo veci ďalej efektívne a hospodárne určiť ďalší procesný postup. V prípade, že by tunajší súd v danom štádiu žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na vedení konania, žalobca by musel uplatňovať svoje práva prostredníctvom novej žaloby a to žaloby na plnenie, pričom príslušný súd by sa musel v novom konaní opätovne oboznamovať s dôkazmi strán, rozsiahlou písomnou dokumentáciou, celým skutkovým stavom a opätovne teda duplicitne byť nariadené pojednávania, na ktorých by boli preukazované skutočnosti, ktoré už boli preukazované v tomto konaní. Bolo by to i v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a šikanóznym výkonom práva. Opätovne poukázal žalobca, že bez podania určovacej žaloby v danej veci by bolo právne postavenie žalobcu neistým, keďže po protizákonom vykonaní exekúcií a uspokojení pohľadávky žalovaného v exekúcii môže práve rozhodnutie súdu o určovacej žalobe vo veci určiť, či sa žalovaný vymožením neexistujúcej pohľadávky žalovaného proti žalobcovi prostredníctvom exekúcie vykonanej dňa 16. 01. 2013 bezdôvodne obohatil a zároveň, že pohľadávka žalovaného vymožená v rozpore so zákonom v čase výkonu exekúcie neexistovala a teda nie je vylúčený nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle osobitných právnych predpisov. Preto žiadal žalobe vyhovieť. Pokiaľ sa žalobca vyjadroval k existencii pohľadávok žalobcu voči žalovanému, ktoré započítal v zmysle svojho podania z 09. 03. 2012, uviedol, že súdu predložil jednotlivé faktúry, ktoré boli predmetom zápočtu, prevodné príkazy, ktoré svedčia o tom, že vykonával úhrady za združenie v prospech tretích osôb, pričom mnohé z týchto prevodných príkazov boli uskutočnené práve v prospech žalovaného. Potom nie je na mieste argument žalovaného, ktorý spochybnil, či vôbec tieto platby boli vôbec realizované, t. j. či existuje vôbec právny titul. Tým by spochybnil úhrady, ktoré boli robené práve v jeho prospech. Poukázal, že žalobca doložil do súdneho spisu kompletnú dokumentáciu združenia, z ktorej vyplýva, že každá jednotlivá úhrada z týchto úhrad, ktoré si žalobca započítal s pohľadávkou žalovaného, boli urobené v prospech žalovaného, mali svoj právny titul a právnym dôvodom bola skutočnosť, že dodávatelia služieb, za ktoré boli vykonané úhrady žalobcom, dodávali služby v prospech združenia a v prospech dosiahnutia účelu združenia. V tomto smere poukázal, že združenie tvorili tri spoločnosti, ktoré sa podieľali na činnosti združenia, pričom po ukončení činnosti združenia , t. j. po realizácii diela, mal byť uskutočnený sumár nákladov a výnosov a v prípade dosiahnutia zisku združenia, mal byť tento zisk rozdelený medzi všetkých troch členov združenia. V prípade dosiahnutia straty mala byť opätovne táto strata rozdelená medzi všetkých troch členov združenia. Žalovaný ako člen Správnej rady sa zasadnutí Správnej rady nezúčastňoval, čím činnosť združenia nikdy nebola formálne ukončená, keďže

v zmysle zmluvy o združení pre prijatie rozhodnutia Správnej rady združenia je nevyhnutný súhlas všetkých členov správnej rady združenia. Žalovaný vlastnou činnosťou zapríčinil, že Správna rada nemôže prijať žiadne rozhodnutie a to ani o rozdelení straty. Žalobca mal preto za to, že je potrebné aplikovať zákonný režim v zmysle Občianskeho zákonníka - § 829 a nasl. , kde v zmysle ustanovenia § 835 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak, ako i to, že zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne. Z toho dôvodil, že z každého získané majetku má žalovaný nárok vo výške jeho podielu, t.j. jednej tretiny a zároveň je z každého záväzku zaviazaný vo výške jednej tretiny. Toto pomerové pravidlo je vyjadrené i v článku 4 Zmluvy o združení. Zároveň poukázal, že žalobca ako vedúci podnik združenia uhrádzal všetky náklady v zmysle tejto zmluvy voči dodávateľom prác, keďže Združenie uzatvorilo zmluvu so Západoslovenskou vodárenskou spoločnosťou na výkon týchto prác v zmysle zmluvy o dielo č. 217/2005 zo dňa 30. 03. 2005. Absolútna väčšina uvedených faktúr bola vystavená žalovaným a odkazujú práve na túto zmluvu o dielo. Žalovaný ,ako jeden z dodávateľov prác, vystavoval faktúry žalobcovi, tieto boli uhrádzané z prostriedkov žalobcu v celom rozsahu , čo vyplýva i z predložených dokladov, pričom len štyri faktúry, ktoré boli predmetom zápočtu, nevystavil žalovaný, tieto boli vystavené a doručené združeniu zo strany žalobcu a v plnom rozsahu z jeho prostriedkov uhradené na základe jednoznačne špecifikovaného právneho titulu v samotných faktúrach. Z tohto dôvodu mal za to, že preukázal existenciu pohľadávok žalobcu voči žalovanému, ktoré boli predmetom zápočtu, s pohľadávkou žalovaného vyplývajúcou z rozsudku Okresného súdu Bratislava III. , pričom k uspokojeniu žalovaného v rámci exekúcie došlo výlučne na základe pochybenia exekútora JUDr. Martina Hermanovského a nie z dôvodu, že by exekučný súd posúdil zápočet, ktorý je predmetom tohto konania. Preto uvedená uskutočnená exekúcia sa nedotkla otázky zániku existencie pohľadávky žalovaného z dôvodu existencie pohľadávky žalovaného z dôvodu vykonania zápočtu, ktorá skutočnosť do dnešného dňa v žiadnom súdnom konaní nie je ozrejmená. Dôkazom je i podnet žalobcu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči exekútorovi zo dňa 13. 02. 2013 Ministerstvu spravodlivosti SR. Ministerstvo vo svojej odpovedi nepoprelo, že v danom prípade išlo o nesprávny úradný postup exekútora, pričom takýto postup exekútorov bude predmetom riešenia na zasadnutiach Komisie pre novelizáciu exekučného poriadku v záujme zamedzenia špekulatívneho zneužívania daného inštitútu. Žalobca preto dňa 13. 01. 2016 doručil na ministerstvo ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod III. Zákona č. 514/2003 Z. z. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu z toho vyplývajúcej škody. Na svoje tvrdenia predložil i listinné dôkazy, čl. 481 - 500, ktoré boli doručované i s vyjadrením žalovanému. Rovnako súd si zabezpečil do súdneho spisu i uznesenie Krajského súdu v Bratislave, vydané pod č. k 21Coe/358/2012 - 314 zo dňa 18. 12. 2012.

16. Žalovaný z dôvodu hospodárnosti ospravedlňoval neúčasť na pojednávaniach, keďže neexistujú žiadne nové dôkazy a skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné sa zo strany žalovaného vyjadriť. Zotrval na tom, že žalobca nepreukázal žiadny doklad, ktorý by preukazoval existenciu jeho pohľadávky. V prípade naliehavého právneho záujmu poukázal, že ak má žalobca v úmysle žalovať štát o náhradu škody a toto je podľa jeho vyjadrenia jediný dôvod pre naliehavý právny záujem, tak by súd mal v konaní prejudiciálne riešiť otázku existencie/neexistencie pohľadávky žalobcu v konaní žalobca /štát, pričom mal za to, že neexistuje naliehavý právny záujem žalobcu na tomto konaní. S ustálenou judikatúrou uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu je skutočnosť, že sa poškodený nemohol domôcť uspokojenia zo strany primárneho dlžníka, t. j. žalovaného. Žalovaný má teda žalovať na plnenie a až v prípade, že bude v súdnom konaní úspešný a následne sa mu nepodarí vymôcť pohľadávku od žalovaného, môže si kvalifikovane uplatniť pohľadávku voči štátu. Disciplinárne konanie, ktoré inicioval žalobca voči exekútorovi bolo zastavené, keďže nedošlo zo strany exekútora k pochybeniu a nie je tu žiadny predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu.

17. Žalobca na pojednávaní uskutočnenom dňa 27. 10. 2016 poukázal, že záver žalovaného ohľadne naliehavého právneho záujmu žalobcu na tomto konaní je nesprávny, nakoľko žaloba voči štátu má prednosť pred možnosťou vymoženia bezdôvodného obohatenia, v ktorej súvislosti poukázal i na judikatúru súdov. Žalovaný pritom úplne abstrahuje od okolností, že neoprávneným vykonaním exekúcie došlo aj k obohateniu exekútora, voči ktorému má žalobca právo na vydanie bezdôvodného nadobudnutia prostriedkov vo forme trov exekúcie, ktorá presahuje zhruba 30.000,- Eur. V tomto smere opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 165/2012. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že žalobca má právo domáhať sa voči exekútorovi svojho nároku a nie voči štátu, avšak predpokladom domáhania sa týchto práv je rozhodnutie súdu v danom konaní, že pohľadávka

vymáhaná žalovaným zanikla zápočtom. Preto zotrval na tom, že je daný naliehavý právny záujem na uvedenej určovacej žalobe. Zotrval na tom, že súdu preukázal existenciu pohľadávky žalobcu voči žalovanému, ktorá bola predmetom zápočtu, zápočet spĺňal zákonom vyžadované požiadavky, ktoré žalovaným okrem existencie pohľadávky nebol spochybňované. Súd zo spisu, vedenom na tunajšom súde č. k. 60Cb/53/2012 zistil, že žalobca si uplatnil aj nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 333.745,29 Eur z titulu straty združenia , pričom z obsahu žaloby bolo zrejmé, že dňa 31. 03. 2008 združenie odovzdalo spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. Bratislava dielo, za účelom vykonania ktorého bolo zmluvou o združení združenie založené. Zároveň sa konštatuje, že ku dňu podania žaloby , t. j. 30. 03. 2012 nebola ani jedna z podmienok zániku združenia vymedzená v bode 6, 7 Zmluvy o združení splnená a združenie doposiaľ nezaniklo, čo potvrdil právny zástupca žalobcu, že sa tak nestalo ani ku dňu tohto pojednávania. K bodu 4.2 zmluvy o združení žalobca uviedol, že pomerové pravidlo, ktoré je stanovené vo veľkosti jednej tretiny na každého člena združenia, sa použije pri ujme, t. j. strate združenia, z výsledkov podnikania. Zároveň bod 4.8 zmluvy o združení uvádza, že členovia združenia akceptujú , že nemôžu navzájom v tomto združení voči sebe uplatňovať iné nároky z iných vzťahov, ako tie, ktoré vzniknú v rámci tohto združenia. Žalobca tvrdil, že pohľadávka, ktorú si započítal žalobca s pohľadávkou žalovaného, je pohľadávka, ktorá mu vznikla z činnosti združenia. Odôvodňoval to tým, že ako vedúci podnik združenia v zmysle zmluvy o združení a v zmysle zákona uhrádzal záväzky združenia, keďže pri združení platí solidárny záväzok a znamená, že každý z členov združenia je povinný uhrádzať záväzky za všetkých členov združenia, pričom žalobca bol povinný uhradiť celý záväzok a následne si ho regresne uplatniť u ostatných účastníkov združenia v podiele, ktorý na jednotlivých členov pripadá. Súdu potvrdil, že uvedené pomerové pravidlo v danom prípade použil v súlade s ustanovením bod 4.2 zmluvy o združení, pri odrážke - ujma združenia z výsledkov podnikania a náklady, ktoré sú neplánované. Na dotaz súdu podotkol, že neplánované náklady sú tie, ktoré nie sú kryté výnosmi a ktoré musel žalobca ako vedúci podnik združenia uhrádzať zo svojich vlastných zdrojov a nie zo zdrojov združenia. Podľa jeho tvrdenia pohľadávky, ktoré zdokladoval objednávkami, úhradami a potvrdeniami z bankového účtu o vykonaní úhrad, predstavujú ujmu združenia. Išlo o náklad združenia, ktorý nebol krytý finančnými zdrojmi združenia a preto jednoznačne ide o ujmu v zmysle zmluvy o združení. Z dôvodu, že žalovaný sa pojednávania z dôvodu hospodárnosti nezúčastnil, pričom svoju neúčasť písomne ospravedlnil, a vzhľadom k tomu, že žalobca nenavrhol vykonať doplnenie dokazovania v danej veci, tunajší súd vo veci rozhodol.

18. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

19. Podľa § 829 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu.

20. Podľa § 835 ods. 2 zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne.

21. Podľa § 511 ods. 3 ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom na všetkých ostatných.

22. Podľa § 580 ak veriteľ a dlžník majú vzájomne pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

23. Podľa § 358 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

24. Podľa § 387 ods. 1 sa právo premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

25. Podľa § 388 ods. 1 premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

26. Podľa § 388 ods. 2 aj po uplynutí premlčacej doby môže však oprávnená strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní, ak a) obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo b) právo sa mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku uplatnenému druhou stranou.

27. Podľa § 397 ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

28. Podľa § 511 ods. 2 druhá veta dlžník, proti ktorému bol uplatnený nárok vyšší, než zodpovedá jeho podielu, je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke.

29. Na základe vykonaného dokazovania v danej veci a to i v spojitosti s jeho doplnením na základe záverov krajského súdu, vyjadrenom v uznesení KS BB č. k. 41Cob/117/2013 zo dňa 28. 05. 2014 mal súd za to, že žaloba je nedôvodná a preto ju zamietol. Súd preto zisťoval v konaní, či žalobcovi vznikla pohľadávka, započítania ktorej sa domáhal voči pohľadávke žalovaného, priznanej Okresným súdom Bratislava III. v zmysle rozsudku sp. zn. 27Cb/2/2009 zo dňa 06. 10. 2010 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/57/2011 zo dňa 14. 12. 2011, ktorým bola žalovanému voči žalobcovi priznaná pohľadávka vo výške 731.530,88 Eur s príslušenstvom. Túto pohľadávku si žalovaný vymáhal v exekučnom konaní, vedenom súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským, ktorý túto pohľadávku uplatnil na Okresnom súde Bratislava II. , kde sa viedlo exekučné konanie ohľadne vymoženia tejto pohľadávky pod sp. zn. 39Er/251/2012. Keďže žalovaný v tomto konaní a zároveň oprávnený v exekučnom konaní, vedenom na OS Bratislava II. poprel platnosť zápočtu, učineného žalobcom zo dňa 09. 03. 2012 a teda poprel i zánik vymáhanej pohľadávky oprávneného v celkovej výške 1.229.820,11 Eur, žalobca podaním doručeným súdu dňa 23. 04. 2012 sa obrátil na tunajší súd žalobou na určenie, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 06. 10.2010 č. k. 27Cb/2/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Cob/57/2011 zo dňa 14. 12. 2011 zanikla v celom rozsahu započítaním. Žalobca v konaní tvrdil, že predmetom jednostranného právneho úkonu žalobcu zo dňa 09. 03. 2012, resp. 13. 03. 2012, kedy žalovaný osobne prevzal zásielku o tomto úkone, si uplatnil pohľadávky z faktúr, ktoré uhrádzal v zmysle Zmluvy o združení za združenie v prospech tretích osôb, pričom doložil i prevodné príkazy a výpisy z účtu o ich úhrade , ako i právny titul, na základe ktorého boli uhrádzané. Predmetom zápočtu žalobcu bola pohľadávka žalobcu voči žalovanému z faktúr, ktoré vystavoval priamo žalovaný za vykonané práce v zmysle uzavretej zmluvy o dielo medzi ním a združením, pričom žalovaný bol i zároveň členom združenia spolu so žalobcom a spoločnosťou INVEST In a.s. Táto bola uzavretá dňa 12. 01. 2005 za účelom vykonania diela „Wastevater Disposal System of the Šaľa Region - Reconstruction and Ubrade of the Šaľa and Šaľa - Veča wastevater treatment plants, EUROPE AID/119226/D/W/SK“ pre objednávateľa diela Západoslovenská vodárenská spoločnosť. Žalobca tvrdil a vyplýva to i zo žaloby , ktorú podal na tunajší súd , ktorá sa vedie pod č. k. 60Cb/53/2012 , že dňa 31. 03. 2008 združenie odovzdalo predmet diela spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. Bratislava, za účelom vykonania ktorého bolo združenie nimi založené v zmysle zmluvy o združení. Žalobca pritom tvrdil, že pohľadávku, ktorú si započítal s pohľadávkou žalovaného vyplývajúcou z právoplatného rozhodnutia mu vznikla z činnosti združenia. Odôvodňoval to tým, že ako vedúci podnik združenia v zmysle Zmluvy o združení a v zmysle príslušného zákona uhrádzal záväzky združenia za všetkých jeho členov investorovi resp. subdodávateľom , tieto i uhradil , o čom svedčia výpisy z účtu žalobcu, pričom následne si tento regresný nárok uplatňuje u ostatných účastníkov združenia v podiele , ktorý na jednotlivých členov pripadá. V danom prípade pri započítaní pohľadávok medzi žalobcom a žalovaným použil pomerové pravidlo v súlade s ustanovením bodu 4.2 zmluvy o združení , ako ujmu združenia z výsledkov podnikania a náklady, ktoré sú neplánované. Neplánovanými nákladmi podľa neho mali byť tie, ktoré neboli kryté výnosmi a ktoré musel žalobca ako vedúci podnik združenia uhrádzať zo svojich vlastných zdrojov a nie zo zdrojov združenia. Potom pohľadávky, ktoré si započítal s pohľadávkou žalovaného a zdokladoval riadne objednávkami, úhradami , tieto predstavujú ujmu združenia. Jednalo sa o náklad, ktorý nebol krytý finančnými zdrojmi združenia a ktoré uhradil za všetkých členov združenia. V zmysle článku IV. bod 4.2 pomerové pravidlo členov združenia je stanovené 1/3 - nou na každého člena združenia a použije sa : pri efekte - zisku združenia z výsledkov podnikania,- ujme (strate) združenia z výsledkov podnikania, pri nákladoch alebo výnosoch, ktoré sú neplánované, neočakávané, resp. neboli zrejmé, pri ručení, bankových zárukách, poistení,- zdrojoch potrebných pre výkon činnosti združenia vo výške,

ktorú rozhodne správna rada a - pri majetkovom vysporiadaní pri zániku združenia. V bode 4.3 zmluvy o združení sa uvádza, že vedenie v priebehu podnikania podľa rozpočtu a vedenie účtovníctva za združenie vykonáva vedúci podnik. Podľa bodu 4.1 zmluvy o združení, „združenie bude mať zriadený samostatný (osobitný) účet. Účet združenia otvorí a bude viesť vedúci podnik. Účet združenia bude slúžiť výhradne iba na finančné toky, transakcie tohto združenia. Akékoľvek transakcie z účtu môžu byť vykonané iba v prípade, že operácia je schválená jednomyseľne Správnou radou.“ Opodstatnenosť zápočtu žalobcu odôvodňoval i ustanovením bodu IV. bod 4.8 zmluvy o združení, v ktorom členovia združenia akceptovali, že nemôžu navzájom v tomto združení voči sebe uplatňovať iné nároky z iných vzťahov, ako tie, ktoré vzniknú z činnosti v rámci tohto združenia a že nemôžu postúpiť, započítať nároky z iných vzťahov do tohto združenia, ako tie, ktoré vzniknú z činnosti v rámci tohto združenia. Z predložených listinných dôkazov zo strany žalobcu a to objednávok, faktúr, výpisov z účtu, zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovaným č. 217/2005 dňa 30. 03. 2005 vrátane dodatkov č. 1 a č. 2 v spojitosti s uzavretou zmluvou o dielo medzi združením a spoločnosťou Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. Nitra, rozsiahlou účtovnou dokumentáciou, predloženou zo strany žalobcu (9 šanónov) súd zistil, že pohľadávky uplatňované žalobcom v zápočte zo dňa 09. 03. 2012 voči pohľadávke žalovaného boli v zmysle bodu IV. bod 4.8 pohľadávkami z činnosti v rámci združenia uzatvoreného medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou INVEST In a.s. Šaľa v zmysle zmluvy o združení zo dňa 12. 01. 2005. Podstatnú väčšinu pohľadávok žalobcu voči žalovanému tvorili pohľadávky z faktúr, ktoré vystavil práve žalovaný v zmysle zmluvy o dielo uzavretej medzi ním a združením a ktoré boli zo strany žalobcu ,ako vedúceho podniku združenia, žalovanému aj uhradené. Súd sa však nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že sa jedná o náklady alebo výnosy, ktoré sú neplánované, neočakávané, resp. neboli zrejmé, pri ktorých sa malo použiť pomerové pravidlo členov združenia vo výške 1/3 - tiny na každého člena združenia podľa bodu IV., bod 4.2 . Súd toto odôvodňuje ustanovením bodu 5 zmluvy o združení uzavretej medzi žalobcom, žalovaným a INVEST In a.s. Šaľa zo dňa 12. 01. 2005 označených ako Zásady činnosti združenia a členov združenia , v ktorom sa dohodli i o prerozdelení výkonov na diele medzi členov združenia a na subdodávateľov podľa zásad, uvedených v písmenách a), b), c), d). Toto rozdelenie a špecifikáciu prác bola po uzavretí zmluvy o dielo s objednávateľom, prípadne oprávnená rozhodnúť i Správna rada v prípade, že jednotliví členovia združenia sa nedohodnú na konkrétnych podmienkach realizácie prác do 20 dní od podpísania zmluvy s investorom. Tak, ako súd už uviedol, združenie so žalovaným uzavrelo zmluvu o dielo č. 217/2005 zo dňa 30. 03. 2005 na predmet prác, ktorý je uvedený v tejto zmluve v spojitosti s vykonaním prác pre dielo, na ktoré malo združenie uzavretú zmluvu so Západoslovenskou vodárenskou spoločnosťou a.s. Nitra. Z predložených listinných dôkazov žalobcom ohľadne pohľadávok žalobcu, ktoré boli predmetom zápočtu zo dňa 09. 03. 2012 však žalobca nepreukázal tak, ako tvrdil, že sa jedná o náklady alebo výnosy, ktoré boli neplánované, neočakávané, resp. neboli zrejmé, keďže sa jednalo o fakturovanie prác žalovaným v zmysle uzavretej zmluvy o dielo medzi ním a združením. Preto aj keď uvedený jednostranný právny úkon podľa žalobcu síce spĺňal formálne náležitosti započítania, nepreukázal, že pri takto vystavených faktúrach zo strany žalovaného mal podľa bodu 4.2 pri započítaní svojej pohľadávky a s pohľadávkou žalovaného uplatniť pomerové pravidlo , aj keď ide o nárok , ktorý vyplynul z činnosti v rámci združenia. Súd mal preto za to, že žalobca v započítacom prejave nemal použiť pomerové pravidlo členov združenia dohodnuté v zmluve o združení, ale akceptovať solidárnu zodpovednosť. Žalovaný naopak namietal od začiatku neexistenciu pohľadávky, ktorú sa pokúšal žalobca započítať uvedeným prejavom zo dňa 09. 03. 2012 a to i s poukazom na svoje vyjadrenie v exekučnom konaní, ktoré žalobca k žalobe pripojil (čl. 46 súdneho spisu), že žalobca ako povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie a v započítacom prejave sa pokúsil umelo vykonštruovať pohľadávku povinného (žalobcu), ktorá mala údajne vzniknúť z titulu, že povinný ako vedúci združenia ZI-K-IN uhrádzal záväzky združenia a má voči oprávnenému (žalovanému) nárok na úhradu 1/3 - tiny týchto nákladov. Žalovaný nepoprel tú skutočnosť, že bol členom združenia a že žalobca, ako povinný, bol vedúcim združenia, ktorý zastupoval účastníkov združenia vo vzťahu k hlavnému investorovi a to Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. Rovnako poukázal na čl. V. bod 1 zmluvy o združení, kde bolo dohodnuté, že žalovaný vykoná pre združenie tam špecifikované práce, ktoré aj zrealizoval, pričom za tieto práce obdržalo združenie od spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. cenu podľa zmluvy, ktorú žalobca ako povinný a vedúci člen združenia a subjekt neuhradil žalovanému. Z tohto dôvodu si preto žalovaný ako oprávnený svoj nárok uplatnil súdnou cestou, o čom svedčí právoplatné rozhodnutie OS Bratislava III. v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava. Tak, ako už uviedol, Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. zaplatila cenu diela v zmysle zmluvy o dielo medzi touto spoločnosťou a združením, avšak žalobca ako vedúci podnik nevyplatil ostatných členov združenia v rozsahu ich podielov. Žalobca sa tak snažil deliť nejaké domnelé záväzky združenia, avšak zabudol rozdeliť zisk združenia, ktorý

obdržal od investora stavby. Mal za to, že citované ustanovenie žalobcom § 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka má na mysli záväzky voči tretím osobám a nie voči členom združenia. V tomto smere poukázal i na ustanovenie § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého, ak sa žalobca domnieval, že nárok žalovaného a žalobcu, ktorý ako vedúci člen združenia hradil nad rámec svojich povinností , mal bez zbytočného odkladu oznámiť ostatným účastníkom združenia, čo sa nikdy nestalo, keďže žiadna pohľadávka žalobcu nevznikla a naopak bolo účastníkmi združenia dohodnuté, že žalobca potom, ako obdrží peniaze od investora, uhradí výkony účastníkov združenia, čo sa nestalo. Žalobca nikdy pohľadávku voči žalovanému nefakturoval, túto mu neoznámil, že vôbec vznikla a o jej údajnom vzniku sa žalovaný dozvedel až zo započítacieho prejavu žalobcu zo dňa 13. 02. 2012 , resp. 09. 03. 2012. Súčasne poukázal v tomto podaní, že žalobca mal počas konania na Okresnom súde Bratislava, ako aj na Krajskom súde Bratislava dostatok možností, aby si predmetnú pohľadávku započítal, keď táto mala vzniknúť ešte pred začatím súdneho konania na základe podanej žaloby žalovaným. Z dôvodu právnej opatrnosti žalovaný namietal i premlčanie tejto pohľadávky, keďže táto mala vzniknúť v priebehu rokov 2005 - 2008 a takisto namietal premlčanie započítacieho prejavu žalobcu zo dňa 13. 02. 2012, ako aj 09. 03. 2012. V závere poukázal i na tú skutočnosť, že žalobca v konaní pred OS Bratislava II., t. j. v exekučnom konaní na základe právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave nepodal námietky proti exekúcii, ale podal iba návrh na zastavenie exekúcie, resp. návrh na odklad exekúcie. Rovnako mal za to, že v danom konaní žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na podaní tejto určovacej žaloby. Na základe týchto tvrdení strán sporu súd následne vyhodnotil, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu ani výšku pohľadávky spôsobilej na zápočet s pohľadávkou žalovaného, ktorá mu vyplývala z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 08. 10. 2010 č. k. 27Cb/2/2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/57/2011 zo dňa 14. 12. 2011 a to z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal, ktoré z prác vykonaných žalovaným v zmysle zmluvy o dielo č. 217/2005 zo dňa 30. 03. 2005 vrátane dodatkov 1. , 2., ktoré boli fakturované zo strany žalovaného združeniu, neboli zo strany investora a to Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti a.s. v celom rozsahu uhradené združeniu, ktorého účtovníctvo viedol žalobca, ktoré by mohli byť po ukončení diela, aj zmluvy Združenia so Západoslovenskou vodárenskou spoločnosťou a.s. , ktoré bolo odovzdané dňa 31. 03. 2008, vysporiadané medzi jednotlivými členmi združenia ako ujma združenia z výsledkov podnikania, resp. pri majetkovom vysporiadaní pri zániku združenia, pri ktorom si členovia združenia dohodli pomerové pravidlo vo výške 1/3-tiny na každého člena združenia ( t. j. v akej výške a za ktoré práce vykonané žalovaným podľa zmluvy o dielo medzi ním a združením nebola vykonaná úhrada investorom , ktoré boli podkladom pre fakturáciu prác združenia voči Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti a.s., ktoré práce žalovaný fakturoval zduženiu a z ktorých faktúr žalovaným vystavených si žalobca následne uplatňoval nárok voči žalovanému v započítacom prejave zo dňa 09. 03. 2012, resp. 13. 03. 2012 čas reálneho prevzatia započítacieho prejavu z 09. 03. 2012). 30. Súd súčasne mal zistiť, či v tejto súvislosti žalobca preukázal i naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že pohľadávka žalovaného v zmysle právoplatného rozsudku zanikla započítaním. Keďže tunajší súd mal za to, že žalobca nepreukázal v konečnom dôsledku existenciu spôsobilej pohľadávky na započítanie voči žalovanému, potom nemôže existovať ani naliehavý právny záujem na tomto určení a to i s poukazom na to, že pohľadávka žalovaného vyplývajúca z právoplatného rozhodnutia v žalovanej výške zanikla splnením a to vykonaním exekúcie, keď pohľadávka bola na účet žalovaného odpísaná exekútorom dňa 16. 01. 2013 a prevedená dňa 21. 02. 2013. Pohľadávka žalovaného tak zanikla splnením a nie započítaním, z ktorého dôvodu žiadal žalovaný žalobu rovnako zamietnuť. Žalobca v konaní namietal, že súdny exekútor JUDr. Martin Hermanovský exekučný príkaz vydal dňa 16. 01. 2013, ktorým vykonal exekúciu za účelom uspokojenia pohľadávky žalovaného v čase, keď nebolo Krajským súdom v Bratislave právoplatné rozhodnuté o návrhu žalobcu na odklad exekúcie a ktorým rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21Coe/358/2012 bol zamietnutý návrh žalobcu na odklad exekúcie a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť až dňom 22. 01. 2013. Tým vznikla podľa žalobcu škoda, ktorej náhradu je možné si uplatniť postupom podľa zákona č. 514/2013 Z. z. Predpokladom je však preukázanie neexistencie pohľadávky žalovaného v čase jej vymoženia súdnym exekútorom, o čom má súd rozhodnúť v zmysle žalobcom podanej žaloby na tunajšom súde. Keďže tunajší súd vyhodnotil právnu situáciu tak, že žalobca nepreukázal existenciu spôsobilej pohľadávky žalobcu voči žalovanému, ktorú si započítal jednostranným právnym úkonom zo dňa 09. 03. 2012, resp. 13. 03. 2012 s pohľadávkou žalovaného vyplývajúcou z právoplatného rozsudku, žalobca rovnako nepreukázal ani naliehavý právny záujem na určovacej žalobe ním podanej na tunajšom súde a následne ani naliehavý právny záujem na tomto určení z dôvodu vzniku prípadnej škody, ktorú by si mohol žalobca vymáhať z dôvodu ním tvrdenej vykonanej exekúcie v rozpore s ustanovením § 56

ods. 5 Exekučného poriadku. Súd pritom poukazuje, že žalobca nepreukázal naliehavý právnym záujem na určovacej žalobe, ani v súvislosti s jeho odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/112/2004, v zmysle ktorého určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva. Dôvodom je podanie ďalšej žaloby na tunajšom súde, vedenej pod č. k. 60Cb/53/2012, ktorou si uplatňoval žalobca voči žalovanému nárok na zaplatenie straty vo výške 333.745,29 Eur, ktorou si uplatnil nárok na plnenie voči žalovanému, pričom nie je vylúčené podľa vyjadrení žalobcu podanie ďalších žalôb medzi stranami sporu, resp. uplatenenia nárokov žalobcu voči štátu resp.voči ďaľším subjektom. Súd pritom poukazuje, že členovia združenia si založili združenie na základe Zmluvy o združení za účelom vykonávania kompletnej činnosti ako zhotoviteľa diela, citovaného v článku II. bod 2.1 zmluvy o združení, ku ktorému účelu združili svoje odborné vedomosti, pracovný potenciál, finančné prostriedky obstarávateľa a produkčné kapacity pre úplné zvládnutie prípravy a realizácie diela pre objednávateľa tak, ako to vyplýva z uzatvorenej zmluvy o dielo. V článku VI. bod 6.7 si dohodli zánik združenia, kde okrem iného si dohodli zánik združenia i splnením všetkých zmluvných povinností, vyplývajúcich zo zmluvy o dielo, finančným a účtovným usporiadaním diela v združení, k čomu bude vystavený písomný protokol v rámci združenia, alebo písomnou dohodou členov združenia pri vysporiadaní vzájomných nárokov, materiálnej a nemateriálnej povahy. Súd preto mal za to, že i vyriešenie otázky v zmysle podanej žaloby žalobcom na tunajšom súde by neznamenalo úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu založeného zmluvou o združení, keďže k ukončeniu prác na diele s investorom už došlo, čo je predpokladom zániku združenia, avšak do dnešného dňa nedošlo k majetkovému vysporiadaniu pri zániku združenia, resp. k vyporiadaniu zisku, resp. straty združenia z výsledkov podnikania, čo je predpokladom pre podanie ďalších žalôb. Súd preto i z týchto dôvodov nemal preukázaný naliehavý právny záujem a žalobu žalobcu zamietol. 31. O trovách konania tunajší súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 tak, že žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomto rozhodnutiu j e prípustné odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.